Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 30, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/481/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2510212515
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2510212515.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkýň: 1/ J. J., nar. X. J. XXXX, bytom R., J. XX a 2/ MUDr. P. F.,
nar. XX. J. XXXX, bytom R., T. XX, oboch zast. advokátom: JUDr. Jozef Melicháč, Piešťany, Moyzesova
18,protižalovanému:Trnavskýsamosprávnykraj,Trnava,Starohájska10,zast.advokátom:JUDr.Peter
Sopko, Trnava, Paulínska 24, o 97.314 eur, o odvolaniach žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany z 13. augusta 2013 č. k. 8C/207/2010 -241 (správne „-243") a uzneseniu rovnakého súdu z

28. júla 2014 č. k. 8C/207/2010- 278 (správne „-280") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok i uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorej ostatným znením sa každá zo
žalobkýň na žalovanom domáhala zaplatenia 48.657 eur (ako jednorazovej náhrady za nútené

obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku parc. č. 5211/9 o výmere 5.050 m2 v obci a katastrálnom
území R., zapísanému príslušným katastrálnym úradom na LV č. XXXX a zastavanému cestným
nadjazdom II/499, ďalej tiež len „pozemok žalobkýň“, za obdobie od 1. júla 2009 do 31. júla 2013)
a obom žalobkyniam uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému 100%-nú náhradu
trov konania do 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o ich výške. Napadnutým
uznesením potom uložil obom žalobkyniam povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť do 3 dní od

právoplatnosti uznesenia žalovanému k rukám jeho advokáta náhradu trov „právneho zastúpenia“ (?)
v sume 5.883,42 eur. Napadnutý rozsudok vo veci samej odôvodnil právne ust. čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov);
§ 128 ods. 2, § 151n ods. 1 vety prvej a § 151o ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 3 cestného zákona (zákona č. 135/1961 Zb.
o pozemných komunikáciach v znení neskorších zmien a doplnení); čl. I § 1 ods. 1, § 2, § 3 ods.

1 a 3 a § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej tiež len „zákon č. 66“) a § 1 ods. 2 písm. a/, § 6 ods. 1 písm. a/
a h/, § 7 ods. 1 a § 11 ods. 1 - 3, 12 a 24 zákona SNR č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách (ďalej len „zákon č. 330“). Vecne mal za to, že tu došlo (vo vzťahu k pozemku žalobkýň)

k zriadeniu vecného bremena zo zákona od 1. júla 2009 (nadobudnutím účinnosti zákona č. 66) s
povinnosťou trpieť výkon práva zodpovedajúceho bremenu až do vykonania pozemkových úprav a preto
došlo aj k zamietnutiu žaloby o zriadenie vecného bremena (čiastočným rozsudkom z 23. augusta 2012,
vydaným v čase, keď žalobkyne požadovali toto), neopodstatnenou bola požiadavka žalovaného na
vyhotovenie geometrického plánu slúžiaceho na zistenie rozsahu zastavania pozemku žalobkýň cestou
(nakoľko z potvrdenia Správy katastra v Piešťanoch z 30. januára 2013 vyplývalo, že pozemok žalobkýň

je v celom rozsahu súčasťou parcely registra „C“ č. 4503/3 a takáto parcela pozostáva z vlastného
povrchu cesty aj svahu cesty, tvoriaceho s povrchom cesty celé cestné teleso) a nesporným bolo i to, žepovaha núteného obmedzenia vlastníckeho práva žalobkýň dosahuje intenzitu vyvlastnenia (čo bolo aj
pôvodným zámerom štátu ešte z roku 1984, ku ktorého naplneniu ale pre nenadobudnutie právoplatnosti
vyvlastňovacieho rozhodnutia neprišlo), podľa názoru súdu prvého stupňa ale zákon č. 66 upravil aj

formu náhrady v podobe náhradného pozemku s alternatívou finančnej náhrady, ktorých sa pri neochote
účastníkov takto konštruovaného vzťahu na dohodu o zámene pozemkov možno domáhať len v konaní
o nariadení pozemkových úprav s možnosťou požiadania o jeho uskutočnenie vlastníkom stavby aj
pozemku (prvým podľa zákona č. 66 a druhým podľa zákona č. 330). Práve takúto formu náhrady bolo
treba považovať za adekvátnu účelu úpravy i chránených práv oboch strán diskutovaného vzťahu a

naopak akceptovaním požiadavky žalobkýň by tieto získali kompenzáciu obmedzenia ich vlastníckeho
práva vo výške dvojnásobku hodnoty ich majetku dotknutého vecným bremenom (tým, že najprv by sa
im dostalo požadovanej náhrady za obmedzenie a následne i náhradného pozemku, resp. finančnej
náhrady podľa zákona č. 66), uzavrel okresný súd, záverom pripúšťajúci možnosť požadovania náhrady
(vo forme vydania bezdôvodného obohatenia) za obdobie predchádzajúce účinnosti zákona č. 66 (v
ktorom žalovaný ani žiaden jej predchodca nemali k pozemku žalobkýň žiadne právo), avšak v rýdzo

akademickej rovine (s prihliadnutím k späťvzatiu žaloby v časti takejto požiadavky). Rozhodnutie o
trovách konania v rozsudku odôvodnil len právne a to výlučne paušálnymi odkazmi na § 142 ods. 1
a § 151 ods. 7 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) a samostatné uznesenie o trovách konania právne opäť ust. § 151 ods. 7 O. s. p. s odkazmi
na § 142 ods. 1 rovnakého zákona a viaceré ustanovenia vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v platnom znení

(tzv. advokátska tarifa) a vecne úspechom žalovaného a jeho trovami na právnej službe a súvisiacich
náhradách advokáta, kde za tarifnú hodnotu veci bolo treba vziať päťnásobok ročného plnenia, na
tom nič nemenilo prekročenie obdobia 5 rokov v priebehu konania (hodnota sa určuje v čase začatia
s poskytovaním právnych služieb) a v dvoch prípadoch bolo namieste krátenie požadovanej náhrady
(priznaním z požadovaných 6.866,64 eur len sumy uznesením prisúdenej).

Proti rozsudku i uzneseniu podali včas (ako bude uvedené i neskôr) odvolania len žalobkyne, navrhujúce
zrušenieobochrozhodnutísúduprvéhostupňaavráteniemuvecinaďalšiekonanie.Vprípaderozsudku
namietali nesprávnym právnym posúdením veci okresným súdom, odňatím im postupom súdu možnosti
konať pred súdom aj neudržateľnosťou doteraz zisteného skutkového stavu pre existenciu ďalších

skôr neuplatnených skutočností a dôkazov (teda odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm. a/, e/
a f/ O. s. p.), u uznesenia potom najmä jeho predčasnosťou (pre nesprávnosť záveru súdu prvého
stupňa o právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej). Doručujúca pošta totiž pri doručovaní rozsudku
advokátovi žalobkýň nedodržala zákonom predpísaný postup, zásielka vrátená súdu v októbri 2013 a
opatrená poznámkou o odmietnutí jej prevzatia tak dôkazom platného doručenia nebola a preto bolo

potrebné doručovanie zopakovať (čo sa ale do času napadnutia rozsudku odvolaním nestalo), uvádzali
žalobkyne,poukazujúcetiežnanemožnosťnadobudnutiaprávoplatnostirozsudkupredprávoplatnosťou
rozhodnutia, ktorým odvolací súd nepripustil späťvzatie žaloby (uznesenie Krajského súdu v Trnave
z 16. apríla 2014 sp. zn. 23Co/425/2013). Prijatie názoru ponúkaného napadnutým rozsudkom by
v konečnom dôsledku znamenalo bezodplatnosť zákonom zriadeného vecného bremena a možnosť

vyriešenia otázky náhrady za takéto obmedzenie vlastníckeho práva až v rámci pozemkových úprav,
u ktorých ani nie je isté, či budú uskutočnené a to by bolo popretím základných práv garantovaných
Ústavou i medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale tiež v rozpore s
nateraz už ustálenou (v odvolaní príkladmo identifikovanou) rozhodovacou praxou súdov v obdobných
prípadoch. Odplata za vecné bremeno a usporiadanie vlastníctva v rámci pozemkových úprav sú dva

odlišné inštitúty, bezodplatnosť vecného bremena nemožno vyvodiť ani z toho, že príslušný zákon tu
otázku náhrady nerieši, žalovanému stav bezdôvodného obohacovania sa na úkor žalobkýň vyhovuje
a nehodlá na ňom nič meniť (čoho dôkazom je aj jeho účelová obrana podaním žiadosti o vykonanie
pozemkových úprav, ktorú krátko nato a pomerne dlhý čas pred vystavením príslušného potvrdenia
pozemkového úradu aj rozhodnutím súdu prvého stupňa vzal späť) a akceptovanie názoru súdu prvého

stupňa len umožní žalovanému v zasahovaní do práva žalobkýň vlastniť majetok pokračovať.

Žalovaný navrhol odvolanie proti rozsudku odmietnuť, vyjadrujúc sa len k jeho včasnosti a argumentujúc
oneskorenosťou a účelovosťou počínania advokáta žalobkýň, ktorému bol rozsudok doručovaný riadne
a to opakovane, opak údajov na doručenkách bol povinný preukázať účastník platné doručenie

spochybňujúci a tu sa tak nestalo, takže za platné doručenie treba považovať už vrátenie súdu prvej
zásielky 11. septembra 2013 a bez právneho významu bolo ďalšie (po tomto nasledujúce) doručovanie
skončené odmietnutím prevzatia; v prípade uznesenia potom odvolací návrh nepodal.Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. obe veci v celom rozsahu,
keďže rozhodnutie rozsudkom vo veci samej bolo napadnuté ako celok a obe ďalšie rozhodnutia, teda
výrok rozsudku rozhodujúci o priznaní náhrady len percentom aj samostatné uznesenie mali povahu

rozhodnutí na rozhodnutí vo veci samej závislých) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania.
I keď tu šlo (aj) o vec samu, odvolaním sa dôvodne vytýkala nesprávnosť (nedostatočná úplnosť)
právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa a nakoľko toto malo za následok i nevykonanie všetkého
dokazovania zameraného na posúdenie opodstatnenosti požiadavky žalobkýň po kvantitatívnej stránke,
konečné rozhodnutie odvolacieho súdu tu neprichádzalo do úvahy a aj nariaďovanie pojednávania za

účelom prejednania odvolaní nemohlo byť účelným.

Hneď úvodom sa však žiada (k procesnej stránke veci) podotknúť, že odvolací súd sa nemohol stotožniť
s názormi o riadnom doručení napadnutého rozsudku žalobkyniam a o oneskorenosti odvolania (čo bol
práve dôvod, pre ktorý sa bolo treba aj námietkami odvolateliek smerujúcimi k podstate sporu zaoberať
vecne navzdory tomu, že postup advokáta žalobkýň v tejto veci, ktorý odvolanie proti rozsudku podal

až po rozhodnutí odvolacieho súdu o nepripustení späťvzatia žaloby a samostatnom rozhodnutí súdu
prvého stupňa o trovách konania, znaky počínania označiteľného za špekulatívne aj podľa odvolacieho
súdu vykazoval).

Bolo to tak preto, že je prinajmenšom súdom (ten tunajší rozhodne nevynímajúc) z ich činnosti známou

skutočnosťou bez potreby dokazovania alebo tzv. notorietou (tu por. i § 121 O. s. p.), že Slovenská
pošta, a.s. (ako t. č. dominantná poskytovateľka poštových služieb, prakticky bezvýhradne využívaná
i slovenskými súdmi Slovenskej republiky) sa buď v procese doručovania zásielok odovzdávaných
jej na poštovú prepravu nehodlá riadiť žiadnymi inými právnymi predpismi, než tými, ktoré si takáto
právnická osoba vydá sama, alebo takéto vlastné predpisy hodlá aplikovať prednostne a na úkor

predpisov všeobecne záväzných (vrátane zákonov, čo z pohľadu teórie ústavného práva znamená
povýšenie poštových podmienok na ústavný zákon). Nijako inak totiž nejde objasniť, prečo pošta pri
doručovaní nerešpektuje celkom jednoznačnú zákonnú povinnosť vyplývajúcu jej z ustanovení § 46 ods.
2 O. s. p., resp. § 47 ods. 2 rovnakého zákona, teda v prípade záujmu na tzv. náhradnom doručení
(inej osobe obstarať odovzdanie alebo uložením na pošte či orgáne obce s výzvou na vyzdvihnutie

a následkom uplatnenia fikcie doručenia vrátením nedoručenej zásielky súdu) zistiť, či sa adresát v
čase a mieste doručovania zdržiava a takéto zistenie tiež na potvrdení o doručení písomnosti alebo na
obálke od príslušnej zásielky patrične verifikovať (vrátane údajov, kedy, kým a akým spôsobom bola
príslušná skutočnosť zistená). Zo všetkých zásielok doručovaných Slovenskou poštou, a.s. tak možno
bez pochybností považovať za platne doručené prakticky len tie, u ktorých príde k fyzickému prevzatiu

ich adresátmi a naopak u pokusov o doručovanie skončených inak odosielateľ v dôsledku nezachovania
zákonom predpísaného postupu možnosť uplatnenia príslušnej fikcie nemá.

Práveotakýprípadšloajvprejednávanejveci,vktorejprvázásielkamajúcaobsahovaťrozsudokurčený
advokátovi žalobkýň a vrátená súdu ako neprevzatá v odbernej lehote neobsahovala nič nasvedčujúce

tomu, že adresát sa v čase a mieste doručovania zdržiaval a ak áno, ako to doručujúca pošta zistila
a u zásielky druhej bolo nutné prisvedčiť žalobkyniam, že tu nad rámec poznámky o odmietnutí
(odopretí) prevzatia, doplnenej len dátumom totožným s dátumom príchodu neprevzatej zásielky súdu,
uvedeným na tzv. prezenčnej pečiatke (1. októbrom 2013) chýbalo čokoľvek spôsobilé presvedčiť o
tom, kedy k odopretiu prevzatia malo dôjsť a či toto naozaj nebolo sprevádzané uvedením žiadneho

právne obhájiteľného dôvodu, vedúceho adresáta k takémuto postupu (pričom jediným, na čom by z
podmienok uvedených v ust. § 50 O. s. p. nebolo nutné v tejto konkrétnej veci trvať, bolo poučenie o
následku bezdôvodného odopretia prevzatia zásielky, ktoré ako jedno z poučení o procesných právach
a povinnostiach u účastníkov zastupovaných advokátmi na základe špeciálnej úpravy v ust. § 5 ods. 2
O. s. p. nie je nutným).

Obstáť pritom nemohla ani snaha žalovaného argumentovať úpravou z ust. § 45 ods. 2 O. s. p. a v ňom
zakotvenou povahou doručenky ako verejnej listiny s prezumpciou pravdivosti údajov v nej uvedených a
potreboupreukazovaniaopakutým,ktonatommázáujem,aktužalovanémubuďunikloalebosapokúsil
zámerne zastrieť fakt, že rozhodné právo tu legislatívnu skratku „doručenka“ použilo len pre potvrdenie

o doručení (rozumej nie aj o nedoručení) písomnosti, teda len pre tzv. návratku preukazujúcu i faktické
prevzatie zásielky adresátom, o akú ale pri vrátení celej zásielky ako neprevzatej jej odosielateľovi
nejde a aj o možnosť preukazovania opaku uvedeného na doručenke by šlo len v prípade vypravenia
doručenky všetkými zákonom vyžadovanými náležitosťami (vrátane už spomínaného údaja, týkajúcehosa zistenia o zdržiavaní sa adresáta v čase a mieste doručovania), pretože pri absencii určitého údaja
jeho nepravdivosť preukazovať samozrejme možné nie je.

I odvolanie proti rozsudku tak bolo včasným (u odvolania proti uzneseniu o tom sporu nebolo) a podľa
názoru odvolacieho súdu aj dôvodným pre neexistenciu ničoho, čo by tunajší súd nútilo ustúpiť od
záverov vyslovených v inej ním v minulosti prejednanej druhovo totožnej veci (v rozsudku Krajského
súduvTrnavezo4.decembra2013č.k.10Co/134/2012-293,vydanomvoveciOkresnéhosúduGalanta
sp. zn. 8C/372/2010).

Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú
náhradu.

Podľa § 128 ods. 2 O. z. vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak

účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.

Podľa § 151o ods. 1 vety prvej O. z. vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu
v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného
orgánu alebo zo zákona.

Podľa čl. I § 1 ods. 1 zákona č. 66 tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom
pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo
vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov (na základe poznámky č. 1 v čl. I zákona č. 66
cestný zákon, zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. ), môže poskytnúť zámennou zmluvou
vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve (inak za podmienok
bližšie rozvedených v ďalších dvoch vetách rovnakého článku, paragrafu, odseku a i zákona - pozn.
odvolacieho súdu); podľa odseku 2 potom ak sa neuplatní postup podľa odseku 1, usporiadanie

vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa
osobitného predpisu (ktorým je na základe poznámky č. 5 v čl. I zákona č. 66 zákon č. 330) a podľa
odseku 3 ak bol v katastrálnom území do účinnosti tohto zákona (tu rozumej do 30. júna 2009 vrátane, v
tejto súv. por. tiež čl. V zákona č. 66) schválený projekt pozemkových úprav, usporiadanie vlastníckych
vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná formou jednoduchých pozemkových úprav.

Podľa čl. I § 3 ods. 1 zákona č. 66 konanie o nariadení pozemkových úprav z dôvodu usporiadania
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou podľa tohto zákona sa začína na žiadosť vlastníka stavby
a pri usporiadaní vlastníckych vzťahov k pozemkom podľa tohto zákona sa prihliada na potreby vlastníka
stavby; podľa odseku 3 rovnakého paragrafu potom usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod

stavbou sa vykoná formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode pozemkových úprav v tom istom
katastrálnom území, a ak územie obce tvorí viac katastrálnych území, náhradný pozemok sa poskytne
v rámci územia obce, v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred
zastavaním, alebo formou finančnej náhrady, ak v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely
poskytnutia náhrady (písm. a/), ide o pozemok pod stavbou vo výmere do 400 m2 (písm. b/) a o to

požiada vlastník pozemku (písm. c/).

Podľa čl. I § 4 ods. 1 zákona č. 66 ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod
stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému
vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona (tu rozumej 1. júlom 2009) v prospech vlastníka stavby

právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonaniezáznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo
v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Pri dôslednom riadení sa práve citovanými ustanoveniami zákona č. 66 i O. z., citovanými už v
odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj ustanoveniami zákona č. 330 citovanými
lensúdomprvéhostupňaadotreticeipripotrebevtesnaniasadoústavnéhoajzákonnéhorámcaúpravy
možných zásahov do vlastníckeho práva potom v tom podstatnom bolo treba prisvedčiť žalobkyniam a
naopak ako zjavne neúplnú a preto i zavádzajúcu odmietnuť argumentáciu žalovaného.

Pretože žalovaný (ako vlastník stavby reprezentovanej cestným nadjazdom) v konaní neprodukoval
žiadne dôkazy na existenciu celkom konkrétneho zmluvne dohodnutého práva, zakladajúceho dôvod
užívania ním aj pozemku žalobkýň (nepochybne spadajúceho do zákonného definičného vymedzenia
pozemku pod stavbou) a patriaceho vlastníkovi stavby aj v deň nadobudnutia účinnosti čl. I zákona
č. 66, zásadne niet dôvodu polemizovať s tým čiastkovým záverom súdu prvého stupňa, podľa

ktorého práve dňom nadobudnutia účinnosti čl. I zákona č. 66 došlo k vzniku práva zodpovedajúceho
vecnému bremenu (na strane vlastníka stavby, ktorým bol v intenciách prejednávanej veci žalovaný) i
k paralelnému vzniku súvisiacej povinnosti výkon takéhoto práva trpieť (na strane vlastníka pozemku
pod stavbou, ktoré postavenie tu prislúchalo obom žalobkyniam) a to až do vykonania pozemkových
úprav v príslušnom katastrálnom území (tu por. i čl. I § 4 ods. 2 zákona č. 66). Takýto záver mal za

následok i správnosť ďalšieho čiastkového záveru súdu prvého stupňa - toho, že z časového hľadiska
požiadavku uplatnenú žalobou v jej skoršom znení (požiadavku na náhradu za praktické vylúčenie
žalobkýň z možnosti užívania ich pozemku tým, že tento je zastavaný stavbou žalovaného, ktorý ju /
stavbu/ajspozemkomzahŕňajúcimipozemokžalobkýňužívaazjavnevtomhodlápokračovaťinaďalej)
bolo treba rozčleniť na obdobie do 30. júna 2009 vrátane a po takomto čase.

Z týchto v tom prvom nebol preukázaný žiaden právny dôvod, oprávňujúci žalovaného užívať pozemok
žalobkýň a v tom druhom (počnúc 1. júlom 2009) tu síce právny dôvod (založený zákonom) bol, súdom
oboch stupňov však bola zároveň predložená na vyriešenie otázka, či po vzniku vecného bremena (a
jemu zodpovedajúceho práva) zo zákona možno pripustiť, aby zákonom konštituované vecné bremeno

obmedzovalo vlastníka pozemku pod stavbou bez toho, aby za takéto obmedzenie patrila náhrada a ak
toto pripustiť nemožno, aké sú možnosti pri poskytovaní (ale tiež požadovaní) náhrady.

Odvolací súd pritom nemôže akceptovať argumentáciu založenú na úprave zo zákonov č. 66 a 330
a drukujúcu v prospech neexistencie iného práva žalobkýň na náhradu za užívanie ich pozemku pod

stavbou, než práva na náhradný pozemok alebo finančnú náhradu podľa prvého z tu spomínaných
zákonov, nakoľko práve stotožnenie sa s podstatou takejto argumentácie by malo za následok ústavne
nekonformnú situáciu, v ktorej by vlastnícke právo žalobkýň k ich pozemku bolo prakticky degradované
na úroveň tzv. holého vlastníctva (teda práva garantovaného výlučne formálne, nenaplneného však
žiadnym reálnym obsahom, u ktorého by celkom absentovali právo držby predmetu vlastníctva, jeho

užívania i požívania z neho plodov a úžitkov a práve absencia týchto zložiek by významným spôsobom
ovplyvňovala i kvalitu zvyšného čiastkového práva, majúceho taktiež pôvod v ustanovení § 123 O. z.
a spočívajúceho v práve disponovať s predmetom vlastníctva - čím treba rozumieť najmä hľadanie
odpovede na aj súdom prvého stupňa naznačenú otázku, kto by mohol stáť o nadobudnutie vlastníckeho
práva s práve priblíženým „obsahom“ a hodlal prevziať tzv. A. R. a ak by sa aj niekto taký našiel, aká

by mohla byť cena, ktorú by pôvodný vlastník mohol odplatným prevodom svojho vlastníckeho práva
na inú osobu získať).

Zákon č. 66 je evidentne jedným zo zákonov predpokladaných v ustanovení § 151o ods. 1 vety prvej
O. z., teda zákonom ustanovujúcim vznik vecných bremien už priamo na jeho podklade (zo zákona).

Súčasťou takejto úpravy je i následok len evidenčného zapisovania okolnosti vzniku vecných bremien a
im zodpovedajúcich práv v katastri (aký len evidenčný charakter má zapisovanie v katastri záznamom
podľa čl. I § 4 ods. 1 poslednej vety zákona č. 66, predstavujúceho lex specialis k úprave z ustanovenia §
151o ods. 1 vety tretej O. z., uzákoňujúceho podmienku nadobudnutia práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu v podobe vkladu, t. j. právotvorného zápisu do katastra nehnuteľností). Pretože však zákon č.

66 je podľa vymedzenia účelu zákona v jeho úvodnom ustanovení zároveň i predpisom slúžiacim na
usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných
celkov, nadobudnutými podľa osobitných predpisov (od štátu), práve analýzou takejto úpravy treba
dospieť k vyriešeniu dilemy, či zákon (nadobudnuvší účinnosť až v „polčase“ sporu účastníkov konaniaz prejednávanej veci a z dôvodov uvedených neskôr znateľne poplatný i dobe svojho vzniku) poskytuje
rovnocennú možnosť obrazného „vybŕdnutia zo šlamastiky“ obom stranám vzťahu, o ktorý tu ide a pre
prípad, žeby to tak byť nemalo, aké môžu byť prostriedky spôsobilé vzniknutú nerovnováhu odstrániť.

Pri nazeraní na problém práva na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckych práv vlastníkov
pozemkov pod stavbami aj z tohto uhla pohľadu potom rozhodne nemôže byť bez významu, že 1. zákon
č. 66 poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného pozemku podmienil
ochotou vlastníka stavby (tu vyššieho územného celku) na uzavretie zámennej zmluvy a tiež ďalšou

podmienkou, ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu (čl. I § 2
ods. 1 zákona a v ňom najmä výraz „môže“); 2. neuplatnenie práve priblíženého postupu (z akéhokoľvek
dôvodu) je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o nariadení
pozemkových úprav - s možnosťou v tejto veci do úvahy neprichádzajúcich jednoduchých pozemkových
úprav (čl. I § 2 ods. 2 a 3 zákona); 3. osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav
je len vlastník stavby (zákon č. 66 je pre vzťahy druhovo totožné s tým v prejednávanej veci a takto i v

pomere k zákonu č. 330 lex specialis, vylučujúci použitie všeobecnej úpravy v zákone č. 330 i pominúc
to, že zákonom č. 330 predpokladaná a aj okresným súdom v prejednávanej veci zmieňovaná úprava
žiadosti o vykonanie pozemkových úprav nezaväzuje pozemkový úrad, aby vykonanie pozemkových
úprav aj nariadil) a pri usporiadaní sa má prihliadnuť na jeho potreby (čl. I § 3 ods. 1 zákona) a 4. aj v
rámci nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou

vykoná buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady,
tej však len za kumulatívneho splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových
úprav nie sú pozemky na účely poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej
zákonom ustanovenej alebo nižšej výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada
vlastník pozemku.

Takto nastavený model usporiadania zahŕňa okrem už uvedeného (teda najmä toho, že aj pri „uráčení
sa“ vlastníkovi stavby požiadať o nariadenie pozemkových úprav, nedostatku náhradných pozemkov
spôsobilých poslúžiť ako náhrada za pozemky pod stavbou a žiadosti vlastníka pozemku pod stavbou
o finančnú náhradu sa vlastníkovi pozemku pod stavbou môže dostať len náhrady za pozemky vo

výmere do 400 m2 - čo by z režimu finančnej náhrady celkom vylučovalo pozemok žalobkýň prvý z
prejednávanej veci, zákonom ustanovenú výmeru presahujúci viac než 12-násobne) i to nevyslovené
(to, že vlastník pozemku pod stavbou osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav
- napriek odchylnému, s prihliadnutím k už uvedenému vyššie ale nesprávnemu názoru súdu prvého
stupňa - nie je). Ak je tu napokon tiež to, o čom zákonodarca nielenže cudne pomlčal, ale opomenutím

príslušnej úpravy v skutočnosti vyjadril svoj nezáujem na komplexnejšej úprave, zohľadňujúcej i potreby
vlastníka pozemku pod stavbou (ktorým opomenutím bolo ako vedomé zatlačenie potrieb vlastníka
pozemku do úzadia či celkom na perifériu záujmu zákonodarcu, tak i nedostatok akejkoľvek zákonnej
úpravy vyporiadania vzťahu medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku pod stavbou potom, čo
bolo zákonom zriadené vecné bremeno); nemôže byť namieste ani žiadny iný záver než ten, že výklad

nasvedčujúci neexistencii práva vlastníka pozemku pod stavbou na náhradu za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva nie je a ani nemôže byť súladným ako s úpravou v Ústave, tak ani v O. z.

Konflikt úpravy v dvoch zákonoch by bol neriešiteľným alebo riešiteľným len za pomoci pravidiel z teórie
práva o náhrade skoršieho predpisu neskorším (lex posterior derogat lex priori), resp. všeobecnejšieho

predpisu predpisom špeciálnym (lex specialis derogat lex generali), korektné vyriešeniu problému
nastoleného v prejednávanej veci však neuspokojivých (pretože obe takéto pravidlá by preferovali
môžbyť i zámerne neúplný a z ústavného hľadiska prinajmenšom sporný zákon č. 66). Pretože tu však
je i zjavný nesúlad výkladu zákona č. 66, nasvedčujúceho možnosti obmedzenia vlastníckeho práva aj
bez náhrady, tiež s Ústavou a popri tom i stále použiteľný záver z rozhodovacej praxe Ústavného súdu

Slovenskej republiky, podľa ktorého keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom
jeden výklad je v súlade s Ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 Ústavy a druhý výklad
je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy, ale všetky štátne
orgány majú vtedy Ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou (tu por.
i Pl. ÚS 15/98); odvolací súd takto musel dospieť i k záveru, že nadobudnutím účinnosti zákona č.

66 síce skoršie takýmto zákonom regulované a predtým neupravené vzťahy užívania pozemkov pod
stavbami vlastníkmi stavieb získali potrebný právny rámec a nároky vlastníkov pozemkov pod stavbami
tak prestali byť vzťahmi posudzovateľnými podľa zákonných ustanovení o bezdôvodnom obohatení,to však nemohlo vlastníkov pozemkov obmedzených uzákonením vecných bremien zbaviť práva i v
takomto čase požadovať náhradu za pretrvávajúce (a zákonodarcom zlegalizované) obmedzenie.
Ak potom súčasťou ústavne konformného výkladu úpravy v zákone č. 66 musí byť tiež hľadanie aj

nájdenie vyváženejšieho modelu práv a povinností oboch strán takýmto zákonom nastoľovaného vzťahu
(než by šlo dovodiť iba mechanickým vyjdením z obsahu tzv. pozitívneho práva) vrátane mechanizmu
schopného čeliť možnosti diktovania podmienok vlastníkovi pozemku pod stavbou zo strany vlastníka
stavby, je to práve možnosť požadovania náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníka pozemku
vecným bremenom, ktorá môže prispieť k riešeniu uspokojivému aj pre vlastníka pozemku. Ak má pritom

takýto prostriedok pôsobiť skutočne motivačne, osobou majúcou byť ním donucovanou k úvahám o
obojstrannej uspokojivosti riešenia logicky nemôže byť nikto iný než užívateľ pozemku pod stavbou.
Za opodstatnenú (nech aj nie dosť dobre vyargumentovanú) napokon bolo treba považovať odvolaciu
námietku žalobkýň odlišnosťou inštitútov náhrady za vecné bremeno a usporiadania vlastníctva v
rámci pozemkových úprav, tu predovšetkým preto, že výhrada súdu prvého stupňa údajným získaním
náhrady vo výške dvojnásobku hodnoty nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom vykazovala logickú

chybu predstavovanú neuvedomením si, že usporiadanie vzťahu či už zámenou pozemkov alebo
poskytnutímfinančnejnáhrady(slogickyočakávanouprotihodnotoujednéhoidruhéhovpodobevzdania
sa vlastníkom pozemku jeho vlastníckeho práva v prospech vlastníka stavby) je v záujme oboch jeho
strán (hocako je pre vlastníka stavby výhodné užívať okrem stavby aj pozemok pod ňou a nikomu za
to nič neplatiť), rieši však len stav po zámene alebo poskytnutí finančnej náhrady a nie aj náhradu

za obmedzenia trvajúce od nadobudnutia účinnosti zákona č. 66 do usporiadania vzťahu (na ktoré
musí existovať taktiež prostriedok a tým je práve náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho práva,
vyjadrená vo forme všeobecného ekvivalentu, teda v peniazoch).

Ak súd prvého stupňa vec neposudzoval aj z toho uhla pohľadu, nemohol už samozrejme vykonať

ani ďalšie dokazovanie zamerané na otázku primeranosti náhrady, ktorá by na jednej strane bola
adekvátnou úplnému vylúčeniu žalobkýň z výkonu ich vlastníckeho práva k pozemku a motivovala
tiež žalovaného stav neusporiadania vzťahu nepredlžovať, na strane druhej potom nedosiahla úroveň,
pri ktorej by sa stalo reálnym riziko naznačované súdom prvého stupňa (teda to, že žalobkyne by za
nútené obmedzenie svojho vlastníckeho práva s malou pravdepodobnosťou iného konca než vzdania sa

nimi vlastníckeho práva v prospech žalovaného získali náhradu podstatne prevyšujúcu trhovú hodnotu
porovnateľnej nehnuteľnosti, vecným bremenom však nezaťaženej.

Odvolaciemu súdu za takéhoto stavu vecí neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a ods. 2 O.
s. p. napadnutý rozsudok i na ňom závislé uznesenie o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v naznačenom smere a úmerne procesnej aktivite účastníkov konania
doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až následne

opätovne (za predpokladu nevyriešenia sporu mimosúdne či iným spôsobom zbavujúcim súd možnosti
nastolený problém vyriešiť autoritatívne) rozhodnúť o veci, o trovách konania a tiež o trovách tohto
odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.