Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 3, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/156/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223979
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1512223979.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a
členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO : 35 807 598, zastúpená advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, IČO : 00 166 073, o náhradu škody 175

€ a nemajetkovej ujmy 885,12 €, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
V zo dňa 9. 10. 2014 č.k. 7C 196/2012 - 104 ako aj uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9.
12. 2014 č.k. 7C 196/2012 - 128, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa zo dňa 9. 12. 2014 č.k. 7C 196/2012 - 128
p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal náhrady škody vo výške 175 € a nemajetkovej ujmy vo výške 885,12 €, z titulu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Bratislava V v exekučnej veci vedenej pod č.k. 36Er 611/2007,
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nesprávny
úradný postup tamojšieho súdu mal podľa navrhovateľa spočívať v porušení zákonnej povinnosti súdu
rozhodnúť o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora v lehote 30 dní od doručenia tejto

žiadosti.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že zo spisu sp. zn. 36Er/611/2007 zistil,
že žiadosť oprávneného o zmenu súdneho exekútora bola Okresnému súdu Bratislava V doručená
dňa 21. 1. 2010; Okresný súd Bratislava V o návrhu rozhodol uznesením zo dňa 17. 5. 2011 zo dňa
36Er 611/2007 - 16, právoplatným dňa 13. 6. 2011. Poukázal na to, že ku dňu začatia exekúcie dňa
8. 2. 2007 v zmysle § 44 Exekučného poriadku nebola určená lehota na rozhodnutie súdu o návrhu
oprávneného o zmene exekútora. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázaný

nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava V v označenom exekučnom konaní, ku ktorému
došlo tým, že súd prvého stupňa na návrh oprávneného nerozhodol o zmene súdneho exekútora v
primeranej lehote. Z pripojeného exekučného spisu zistil prvostupňový súd porušenie zásady rýchlosti
súdnehokonania. Následnealenavrhovateľnepreukázalvznikmateriálnejškodyvkonkrétnejžalovanej
veci. Navrhovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie v návrhu a náhradu škody uplatňoval ako
administratívnenáklady,ktorýchvyčíslenievychádzazúčtovnejagendy,zároveňpoukazujúcnaochranu

osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nepredložil účtovné doklady, resp.
pracovné a obchodné zmluvy, pričom išlo o veci, v ktorých bolo vydané platné poverenie súdnemu
exekútorovi na vymoženie pohľadávky, exekúcia prebiehala u povereného exekútora niekoľko rokova ako sám navrhovateľ uvádzal v iných žalobách o náhradu škody, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by pretransformované do podoby trov exekúcie. V exekučnom spise súd
prvého stupňa nezistil úradným záznamom zaznamenané osobné zisťovanie stavu konania na súde zo

strany navrhovateľa, žiadosť o poskytnutie informácie o stave konania prostredníctvom elektronických
prostriedkov len ojedinele a sťažnosti adresované predsedovi súdu boli písomne podané na väčší počet
konaní až v marci 2012. Samotný nesprávny úradný postup, dľžka konania posudzovaná izolovane, bez
spomenutých súvislostí, neoprávňuje k záveru, resp. vydaniu medzitýmneho rozhodnutia o splnení len
jednej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu podľa § 9 cit. zákona.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal v prejednávanej veci existenciu
podmienok pre úspešné uplatnenie svojho nároku na náhradu škody, keď s výnimkou nesprávneho
úradnéhopostupunepreukázalvznikškodyaanipríčinnúsúvislosťvznikuškodysnesprávnymúradným
postupom ( neuniesol dôkazné bremeno ). Návrh navrhovateľa preto zamietol v celom rozsahu.
Z obsahu napadnutého rozsudku ďalej vyplýva, že v predmetnej veci odvolací súd svojím uznesením
č.k. 9NcC 124/2012 - 18 zo dňa 22. 10. 2012 nevylúčil sudcov Okresného súdu Bratislava V z konania

a rozhodovania predmetnej veci, s výnimkou JUDr. Jany Tamášiovej, ktorá bola zákonným sudcom v
exekučnej veci, súvisiacej s týmto konaním. Súd prvého stupňa predmetnú právnu vec rozhodol na
ústnom pojednávaní dňa 9. 10. 2014, t.j. po tom, ako sa stalo právoplatným uznesenie prvostupňového
súdu zo dňa 20. 1. 2014 č.k. 7C 196/2012 - 66 ( právoplatné dňa 13. 2. 2014 ) o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania. Na pojednávanie sa navrhovateľ v zastúpení právnym zástupcom

ospravedlnil z neprítomnosti emailom bez zaručeného elektronického podpisu, pričom opätovne z
rovnakých dôvodov navrhoval konanie prerušiť. Keďže o totožnom návrhu na prerušenie konania už
súd prvého stupňa rozhodol, a aj ústavný súd v obdobných prejednávaných veciach rozhodol tak, že
sťažnosti navrhovateľa pre nedostatok právomoci odmietol, dospel súd prvého stupňa k záveru, že
odpadol dôvod na prerušenie konania, a teda súd prvého stupňa o tejto žiadosti na prerušenie konania

opätovne nerozhodoval.
Po právnej stránke oprel svoje rozhodnutie o ust. § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z.z.
O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p.; v konaní úspešnému odporcovi nepriznal
právo na náhradu trov konania z dôvodu, že odporcovi žiadne trovy v konaní nevznikli.
Uvedený rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ, v celom rozsahu, domáhajúc

sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľ vytýkal
prvostupňovému súdu prejednanie veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie
podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p., keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov,
ktorých existenciu preukázal priloženými listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a
vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na predmetnom pojednávaní. Ďalej uviedol, že

už v návrhu na začatie konania upovedomil o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená náhodným výberom na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa
navrhovateľa je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore

s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v
oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je
preto prípustné pokračovanie v konaní pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený

sudca.
Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním
rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.

K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal
možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.

Vďalšomnavrhovateľtvrdil,že vovecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Vsituácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť
uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvéhostupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.

Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z
vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.
Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa

rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez
nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámala
súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej

súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi

nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje
navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.

Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť
zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup

exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého
posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že

hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.
V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Navrhovateľ v odvolaní napokon vytkol súdu prvého stupňa, že nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej
na Ústavnom súde SR; predmetný návrh navrhovateľ pritom doručil súdu prvého stupňa v čase pred
termínom nariadeného ústneho pojednávania.

Odporca sa na odvolanie navrhovateľa nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.
Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívna zodpovednosť ( bez ohľadu na zavinenie ), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na
súčasnom ( kumulatívnom ) splnení troch podmienok : 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu;
2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p. Súd
prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných predpokladov

pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a
dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej veci
nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj odôvodnil v súlade s §
157 ods. 2, 3 Os.p., keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na

ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné. Odvolací súd sa v zmysle
§ 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Kodvolacímnámietkamnavrhovateľaodvolacísúduvádza,žesúdzasplneniapredpokladovuvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnostiúčastníka,resp.jehozástupcu,ktorýbolriadnepredvolanýanepožiadalzdôležitéhodôvodu
o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k

prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna
( svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania za rovnakých
okolností účasť na súdnom pojednávaní ), súčasne ospravedlniteľná ( všeobecne prijímaná ako
odpustiteľná ), nepredvídateľná ( nepredvídaná alebo neočakávaná ), neodvrátiteľná ( neumožňujúca
účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní ) a náhla ( vzhľadom na

časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní ).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
( § 101 ods. 2 O.s.p. ), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.
V predmetnej veci navrhovateľ požiadal o zrušenie termínu pojednávania vytýčeného na deň 9. 10.
2014 a zároveň navrhol konanie prerušiť ( podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., § 109 ods. 2 písm. c/

O.s.p. ), s odôvodnením, že podal na Ústavný súd SR sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR, v ktorom
konaní sa rozhoduje o otázke, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Uvedená námietka
navrhovateľa však nebola opodstatnená. Otázka nestrannosti konajúceho sudcu už bola v konaní
právoplatne vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16
O.s.p., keď uznesením č.k. 9NcC/124/2012 - 18 zo dňa 22. 10. 2012, bolo rozhodnuté, že sudcovia

Okresného súdu Bratislava V nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v danej veci. Nie je
preto dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v
odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací
súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Súdu prvého stupňa preto
nič nebránilo v tom, aby v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.
Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje

zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania ( napr. zásadu hospodárnosti a
plynulostisúdnehokonania).Navrhovateľnavyšenapriekpoučeniupodľa§120ods.4O.s.p.(doručené

navrhovateľovi dňa 18. 9. 2013, doručenka pripojená na č.l. 35 spisu ) neoznačil ani nepredložil mimo
návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Nedôvodná je preto jeho
námietkaodňatiamožnostikonaťpredsúdomstým,ženapojednávaníchcelpredložiťznaleckýposudok
ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal na existenciu znaleckého
posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako dôkaz na preukázanie svojich

tvrdení ( ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení ) do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého
stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na pojednávaní dokazovanie
navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom konania umožnil zúčastniť
sa uvedeného pojednávania, na základe čoho mali účastníci konania možnosť s dôkazmi sa oboznámiť,
vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupom k porušeniu zásady

kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces. V predmetnej veci súd
prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol navrhovateľ v odvolaní, keď
exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný navrhovateľ; dokazovanie tak
bolo vykonávané len na preukázanie tvrdení navrhovateľa a nie nad rámec navrhovateľovho návrhu.Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.

Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie

napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku
zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie ( postup v zmysle § 153b O.s.p. je

však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu ). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi

vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže
vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného
dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací

súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich
závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu

dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie
pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.

Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a
materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času

obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť,
a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí
iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre
všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor

všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí
v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.
Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré

prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky
doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje
s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a
neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho

vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods.
1,2 O.s.p. potvrdil.
Napadnutým uznesením č.k. 7 C 196/2012 - 128 zo dňa 9. 12. 2015 súd prvého stupňa uložil

navrhovateľovi povinnosť zaplatiť v lehote troch dní súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- € s
poukazom na položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, prílohy zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote navrhovateľ odvolanie v celom rozsahu a žiadal napadnuté
uznesenie zrušiť bez náhrady. Súdu prvého stupňa vyčítal, že v uznesení absentuje jedna z podstatných

náležitostí súdneho rozhodnutia, ktorou je odôvodnenie. V ďalšom namietal, že spoplatnenie podľa
položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa netýka odvolania, ale iba žaloby. Poukázal na skutočnosť,
že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená
poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Aj s poukazom na
nemožnosť použitia analógie legis pri vyrubovaní súdnych poplatkov, poplatková povinnosť, ktorá bola

navrhovateľovi uložená napadnutým uznesením, predstavuje zásah do jeho základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Dôvodil, že tento právny názor korešponduje
so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovenými v rozsudku zo dňa 29.3.2007, sp. zn.

4Cdo/39/2007, z ktorých vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch, sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Podľa čl. 59 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, a
ak zákon č. 71/1992 Zb. ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a

jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona č. 71/1992 Zb.
záver rešpektujúci zásadu "v pochybnostiach v prospech poplatníka". Záverom podotkol, že žaloba bola
v danej veci podaná na súd pred 1.10.2012, a preto v zmysle § 18ca zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch treba na navrhovateľom podané odvolanie aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, kedy
bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci

alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené.
Odvolací súd preskúmal vec i z hľadiska týchto odvolaní navrhovateľa proti označeným uzneseniam
podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel
k záveru, že odvolania navrhovateľa nie sú dôvodné.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie
poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.
Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Zákonom č. 621/2005 Z. z ustanovenia § 4 ods. 1 cit. zákona bolo vypustené písm. c/ od poplatku
je oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom s účinnosťou od 01. 01. 2006. Zákonom č. 621/2005 Z. z s
účinnosťou od 01. 07. 2007 bolo vsunuté do § 4 ods. 1 zákona písm. k/ od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo

jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré bolo písm. k/ z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01. 10. 2012 s tým, že za podanie návrhu na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupomjeurčenáosobitnásadzba,vsume20,-€ (položkač.7asadzobníka;od01.10.2012).Zúkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných

do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 (§ 18ca zákona).
V súdenej veci sa navrhovateľ žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 27. 9. 2012 domáhal
náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., o návrhu ktorom bolo rozsudkom zo dňa 9. 10. 2014 súdom
prvého stupňa rozhodnuté. Navrhovateľ dňa 26. 11. 2014 podal odvolanie proti rozsudku súdu prvého
stupňa.

Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od 01. 10.
2012 nepožíva vecné oslobodenie od súdnych poplatkov. Návrhy vo veci samej, odvolania, dovolania
sa spoplatňujú ku dňu ich podania a podľa sadzobníka súdnych poplatkov, účinného ku dňu podaniapoplatkového úkonu. Ak teda podal navrhovateľ odvolanie po 01.10. 2012 vznikla mu povinnosť zaplatiť
poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania
odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej sadzbe ako

poplatok z návrhu na začatie konania ( po 01. 10. 2012 ).
Bezvýznamné z aspektu právneho posúdenia súdenej veci je, kedy bol podaný návrh na začatie
konania, keďže zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie konania, odvolaním, dovolaním
podania, ktoré sú z hľadiska zákona o súdnych poplatkoch samostatnými poplatkovými úkonmi,
nezávisle od seba idúcimi. Uvedenému záveru nasvedčuje aj ustanovenie § 6 ods. 2 citovaného zákona

podľa ktorého, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni.
Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré navrhovateľ vo svojom
odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že v predmetnom rozhodnutí bolo konštatované, že
pokiaľ nie je v sadzobníku stanovená sadzba súdneho poplatku za určitý okruh konania, teda pokiaľ
určité konanie nie je ako poplatkový úkon spoplatnené v Sadzobníku súdnych poplatkov, v rámci tohto
konania nevzniká ani poplatková povinnosť za odvolacie konanie. V danom prípade však v čase podania

odvolania, ktorý je rozhodným pre vznik poplatkovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, bola zákonom stanovená poplatková povinnosť za tento druh
konania, a to položkou 7a Sadzobníka súdnych poplatkov. K námietke navrhovateľa, že napadnuté
uznesenie neobsahuje riadne odôvodnenie, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva,
že aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako aj rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka

súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl.
46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej
povinnosti spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením
konkrétnej položky sadzobníka súdnych poplatkov vyhovuje požiadavke dostatočného odôvodnenia
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. a nenapĺňa intenzitu odňatia

možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia. Treba
pritom myslieť na podstatu súdneho rozhodovania, ktorou je poskytovanie materiálnej právnej ochrany
dotknutých práv, a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. V zmysle uvedeného
možno zhrnúť, že pre dostatočné odôvodnenie uznesenia o uložení poplatkovej povinnosti nie je
podstatné, či rozhodnutie súdu obsahuje oddelenú časť s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie

alebo odôvodnenie bezprostredne nasleduje po výrokovej časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého
dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a podľa ktorej položky Sadzobníka súdnych
poplatkov.
Ak prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie proti rozsudku
podané dňa 28. 1. 2015 postupoval vecne správne, v dôsledku čoho odvolací podľa § 219 ods. 1 a 2

O.s.p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.