Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/683/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217582
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217582.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr.

Ota Jurča a JUDr Anny Slovinskej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so
sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, právne zastúpená advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
č.k. 7C/118/2012-119 zo dňa 14.5.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvého stupňa alebo len súd) napadnutým rozsudkom

žalobný návrh zamietol, návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol a žalovanej náhradu trov
konania nepriznal.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa podanými žalobami voči žalovanému účastníkovi
domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ku ktorému
malo dôjsť v exekučných konaniach vedených súdom prvého stupňa, v ktorých žalobkyňa vystupovala
ako oprávnená. V žalobných návrhoch uviedla, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmlúv o úvere)

navrhla súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a súdny exekútor následne predložil návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu so žiadosťou o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa žalobkyne k nesprávnemu úradnému postupu malo
dôjsť tým spôsobom, že tunajší súd v exekučných konaniach:
- zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené
ISTINA RS),
- rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia po zákonnej 15-dňovej lehote

(žaloby označené NZP),
- rozhodol o vydaní poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote
(žaloby označené NP),
- rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po 30-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené ZE).

V predmetnej veci súd uznesením pod č. k. 7C 118/2012 zo dňa 9. 10. 2012, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 11. 10. 2012, spojil podľa ustanovení § 112 ods. 1 O.s.p. na spoločné konanie veci
pod sp. zn.: 7C 118/2012, 7C 121/2012, 7C 158/2012, 7C 167/2012, 7C 219/2012, 7C 243/2012, 7C
257/2012, 7C 267/2012, 7C 286/2012, 7C 302/2012, 7C 304/2012, 7C 305/2012 s tým, že konanie je
ďalej vedené pod sp. zn. 7C 118/2012.Vžalobách,vktorýchžalobkyňanamietalazamietnutiežiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie (ISTINA RS) uviedla, že exekučný súd spôsobom odporujúcim zákonu konal

tak, ako by sám rozhodoval vo veci samej. Exekučný súd pritom nekoná o zrušení rozhodcovského
rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo vo vzájomnej žalobe.
Z hľadiska princípu právnej istoty nemôže všeobecný súd zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku
na právne postavenie žalovanej tam, kde neexistujú. Opravu rozhodnutí rozhodcovských súdov nie
je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť. Exekučný súd tým,

že nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobkyne na zaplatenie dlhu, vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi oprávnenou a dlžníkom. Na
jednej strane existuje exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie
zákonnej lehoty, avšak z pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný a na strane druhej nie
je možné zo strany žalobkyne iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom, a to z dôvodu že existenciou rozhodcovského rozsudku je založená

prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá je neodstrániteľnou vadou konania. Majetkovú škodu si
žalobkyňa v týchto žalobách uplatnila vo výške náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Zároveň si uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie

je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na vzniknutú ujmu. Nesprávny úradný postup súdu je takej
intenzity, ktorá má za následok zmarenie vymožiteľnosti majetkového práva žalobkyne.

V žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutížiadostioudeleniepovereniapo15-dňovejlehote(NZP)žalobkyňauviedla,žejepovinnosťou

exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti do 15 dní odo dňa jej doručenia, ak je exekučným titulom
vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd napriek tomu rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to zamietnutím tejto žiadosti, po uplynutí zákonom
stanovenej doby. Žalobkyňa vyvinula úsilie, aby docielila vecný postup v exekučnom konaní, spísala a
podala žiadosti o informáciu o stave konania, kde namietala porušovanie svojich práv márnym plynutím

času a požadovala informácie o stave konania a oznámenie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o
žiadosti o udelenie poverenia a to dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010 a v dňoch 30.8.2010,
23.11.2010 a 25.5.2011 podala sťažnosti na prieťahy v exekučných konaniach. Postup exekučného
súdu bol nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Vo veciach
neexistovali okolnosti, ktoré by umožňovali súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi

tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie súd pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu
majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. V jednotlivých konaniach žalobkyňa majetkovú
škodu vypočítala ako náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti

a udelením poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vo výške 125,- eur. Uvedená
suma pozostáva z nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému vo výške 70,- eur, nákladov na udržiavanie a správu informačného
systému vo výške 40,- eur, nákladov na administratívne spracovanie textov, urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou

stavu konania vo výške 15,- eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Pri jej určovaní vychádzal z doktríny prijatej Ústavným súdom SR (čl. 48 ods. 2), podľa ktorej, pokiaľ ide
o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakcia vo výške 660,- eur. Žalobkyňa si preto uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobách, v ktorých namietala vydanie poverenia exekučným súdom pre súdneho exekútora na
vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (žaloby označené NP) taktiež poukázala na povinnosť
exekučnéhosúdurozhodnúťožiadostioudeleniepovereniado15-tichdníododňajejdoručeniasúdnym
exekútorom, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekučný súd

napriek tomu rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia a to vydaním poverenia po uplynutí zákonom
stanovenejdoby.Postupexekučnéhosúdubolnesprávnyavrozporesozákonom,konkrétne§44ods.2
Exekučného poriadku. V ďalšom žalobkyňa oprela svoje odôvodnenie týkajúce sa predmetnej námietky
o tie isté skutočnosti, ktoré sú vyššie popísané v súvislosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.V žalobách, v ktorých žalobkyňa namietala nesprávny úradný postup z dôvodu oneskoreného
rozhodnutia súdu o zmene exekútora (ZE) uviedla, že po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie

žalobca v rámci exekučného konania podala návrh na zmenu exekútora. K rozhodnutiu o zmene
exekútora súdom nedošlo v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 30 dní od doručenia návrhu
oprávneného, a to napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti. V danom
prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi. Postup exekučného súdu bol teda v rozpore s § 44 ods.

8 Exekučného poriadku. Žalobkyňa si teda z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. Majetková škoda
predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanú vo veci
správyaudržateľnostipohľadávokvobdobí,ktorézbytočneuplynulomedzidoručenímnávrhunazmenu
súdneho exekútora a rozhodnutí o ňom, vo výške 175,- eur. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pri určení výšky ktorej vychádzala z doktríny prijatej Ústavným súdom

SR, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní, je spravodlivé, ak sa na každý rok
poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t. j. cca 660,- eur. Žalobkyňa si uplatňuje
ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu vo výške 309,79 eur, t. j. 55,32 eur za každý mesiac
omeškania v činnosti exekučného súdu.

V žalobných návrhoch ďalej žalobkyňa uviedla, že náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňuje z dôvodu, že
márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobkyne, že správnym postupom
exekučného súdu dôjde k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Nesprávny úradný postup
exekučného súdu vystavil oprávnené záujmy žalobkyne riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu

konania pre stratu kontaktu s povinným, riziku insolvencii povinného. Ako ďalšie dôvody žiadosti o
náhradu nemajetkovej ujmy uviedla neexistenciu akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy, zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s absolútnou nemožnosťou
vrátenia strateného času, čo vyvolalo u žalobkyni, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti,
ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery. Zbytočné a

právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu spôsobilo v súvislosti
s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít
žalobkyne, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného
obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobkyne, ale aj na strane jej majiteľov. Nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v

plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohla prijať.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie jej
nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania žalôb na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám poukázala na to, že v jednotlivých žalobách sa
vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy
narodenia, nie sú uvedené spisové značky príslušných exekučných konaní, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Žalobkyňa nepriložila k žalobám ani jeden

relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej
škody, nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Čo sa týka žalobkyňou uvádzaných prieťahov v konaní, poukázala na to, že
žalobkyňa uvádza kroky, ktoré podnikla na ich odstránenie, iba v žalobách týkajúcich sa exekučných
konaní, v ktorých boli zamietnuté žiadosti o udelenie poverenia. Formu "žiadostí o informáciu o stave

konania" nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu prieťahov a k ich
účinnému odstráneniu. Všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy
v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Žalovaná poukázala ďalej
nato,žedňa23.04.2012jejbolidoručenéžiadostížalobcuopredbežnéprerokovanienárokunanáhradu
škody, pritom už dňa 27.09.2012 boli súdu doručené žalobné návrhy a teda žalobkyňa ich nepodala po

uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

K jednotlivým žalobám uviedla, že pokiaľ sa týka žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady
škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie povereniana vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť "nesprávnym úradným postupom" na účely
zákona č. 514/2003 Z. z.. Zo žalobkyňou uvedených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť

ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Toto právo totiž možno uplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre
nezákonnosť príslušným orgánom. Táto podmienka nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez

účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej
zmluvy, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný.

K žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej zákonnej lehote (žaloby
označené NZP) žalovaná poukázala na to, že z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Táto

lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu
Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie predpokladá posudzovanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu.

K žalobám týkajúcim sa nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej
lehote (žaloby označené ZE), žalovaná uviedla, že exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho
exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho
doterajších trov, keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora rozhodne aj o trovách
doterajšieho exekučného konania. Ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému súdu súčinnosť,

súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu na zmenu
súdneho exekútora. Okrem toho, žalobkyňa nič nebránilo v podaní sťažnosti predsedovi príslušného
súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ak tak neurobila,
zanedbala svoju všeobecnú preventívnu povinnosť. Zároveň žalovaná poukázala na ustanovenie § 44
ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony

exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, a teda v súvislosti s
nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody.

K žalobkyňou uvádzanému nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15-
dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NP) žalovaná poukázala na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 a

§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinné od 1.6.2011 s tým, že z uvedených ustanovení vyplýva,
že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule. Ďalej uviedla, že zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenia
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si
vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich

režimu spotrebiteľských zmlúv.

K namietaným prieťahom v konaní žalovaná poukázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. a na to,
že žalobkyňa nepreukázala, aby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
ESĽP, či Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov. Preto žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúcu v existencii prieťahov. Rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v
konaní o náhrade škody. Všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy.

K požadovanej materiálnej škode uviedla, že žalobkyňou uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať za zmenšenie jej majetku, ani za ušlý majetkový prospech. Uplatňovanie nároku
žalobkyňou na majetkovú škodu je nepodložené, nadhodnotené, a nepreukázané. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami resp. skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok. V časti nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala žalovaná na to, že poskytovanie finančného

zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu a že vznik
nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody žalovaná uviedla, že žalobu považuje za právne neopodstatnenú a žiadala, aby bola v
celom rozsahu zamietnutá.

Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 14. 5. 2014, ktorého sa účastníci konania nezúčastnili. U oboch
mal súd doručenie predvolania riadne preukázané. Lehota na prípravu pojednávania bola u účastníkov
zachovaná. Žalovaná svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili, pričom nežiadala o odročenie
termínu pojednávania.

Žalobkyňa žiadala o zrušenie nariadeného pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a o
otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci. Zároveň podala návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR a jeho ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského
súdu v Košiciach pod sp. zn.: 2NcC 58/2012 (OS SNV sp. zn.: 7C/118/2012). O nevylúčení zákonnej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté Krajským súdom v Košiciach. Predmetné

rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nielen pre súd, ale aj pre účastníkov konania. Vzhľadom
na to, že súd už o rovnakom návrhu žalobkyne o prerušenie konania rozhodol, a to uznesením č.
k. 7C/118/2012-62 zo dňa 25.6.2013, nepovažoval žalobkyňou uvedený dôvod za relevantný dôvod
odročenia pojednávania poukazujúc na ustanovenie § 119 O.s.p.. Podľa § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával
v neprítomnosti účastníkov konania, pričom pri rozhodovaní vychádzal z obsahu spisu a vykonaných

listinných dôkazov.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:

Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Súd sa preto oboznámil s
jednotlivými exekučnými spismi súdu prvého stupňa, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný.
Žalobkyňa vo všetkých nižšie uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej
a exekučnými titulmi boli rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu a v konaniach ZE notárske zápisnice.
Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol predložený návrh na vykonanie

exekúcie, exekučný titul a prevažne aj zmluva o úvere uzavretá medzi oprávnenou a povinným, z ktorej
bolo vo všetkých prípadoch zistené, že sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/158/2003 (pripojený pri sp. zn. 7C 118/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor Ing. Bc. Karol Mihal podal žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 31.10.2003 na súde proti povinnému: I. M., pre
vymoženie 1.610,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice
spísanej na Notárskom úrade v Partizánskom JUDr. Ondrejom Ďuriačom pod č. k. N 2138/2003, NZ
65304/2003 zo dňa 30.7.2003. Súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa 18.11.2003. Uznesením
zodňa1.2.2011vspojeníspotvrdzujúcimuznesenímKrajskéhosúduvKošiciachč.k.2CoE/40/2011-30

konanie zastavil potom, čo vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zamietol návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/319/2005 (pripojený pri sp. zn. 7C 121/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor Ing. Bc. Karol Mihal podal

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.10.2005 na súde proti povinnému: I.
Š., pre vymoženie 7.200,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - notárskej
zápisnice spísanej na Notárskom úrade v Bratislave JUDr. Ondrejom Ďuriačom sp. zn. N 2214/2005,
NZ 21442/2005 zo dňa 14.5.2005. Súd vo veci vydal dňa 17.10.2005 poverenie na vykonanie exekúcie.
Následne uznesením zo dňa 16.2.2011, v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v

Košiciach exekúciu zastavil potom, čo ju vyhlásil za neprípustnú a zamietol návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora. Uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 6.2.2012.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/697/2006 (pripojený pri sp. zn. 7C 158/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdna exekútorka JUDr. Renáta Ďurková podala

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28.12.2006 na tunajší súd proti povinnému: U.
X., pre vymoženie 7.920,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 3017/06 z 7.8.2006. Súd vydal dňa 5.2.2007
poverenie na vykonanie exekúcie, následne uznesením zo dňa 13.1.2010 vyhovel žiadosti oprávnenéhona zmenu súdneho exekútora JUDr. Renáty Ďurkovej a vykonaním exekúcie poveril exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého. Exekúcia doposiaľ nebola ukončená.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/643/2010 (pripojený pri sp. zn. 7C 167/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 23.9.2010 na súde proti povinnej: U. Š., pre vymoženie
250,51 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdusosídlomvBratislavesp.zn.SR03783/10z13.5.2010.Uznesenímzodňa19.10.2010súdžiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a následne uznesením zo dňa 30.3.2011, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 20.4.2011, bolo konanie zastavené.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/487/2011 (pripojený pri sp. zn. 7C 219/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na súde dňa 21.7.2011 proti povinnému: U. B., pre

vymoženie 942,02 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 06582/09 z 24.6.2009. Súd vo veci vydal dňa
27.9.2011 poverenie na vykonanie exekúcie. Uznesením zo dňa 30.11.2011 čiastočne exekúciu čo do
istiny 355,17 eur s príslušenstvom zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16.12.2011.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/457/2009 (pripojený pri sp. zn. 7C 243/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 6.8.2009 proti povinnému: U. E., pre
vymoženie 1.143,20 eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu so sídlom v Bratislave č. k. SR 02286/09 z 26.5.2009. Súd vo veci vydal poverenie

na vykonanie exekúcie dňa 15.4.2010. Exekúcia doposiaľ nie je ukončená.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/848/2010 (pripojený pri sp. zn. 7C 257/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 22.12.2010 proti povinnému: Z. E.,

pre vymoženie 826,45 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave sp. zn. SR 07381/10 zo dňa 7.9.2010. Poverenie bolo vydané dňa
28.12.2010. Exekúcia doposiaľ nie je ukončená.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/596/2009 (pripojený pri sp. zn. 7C 267/2012) súd

zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcienasúdedňa18.9.2009protipovinnému:C.T.,pre vymoženie
916,12 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu v Bratislave sp. zn. SR 02928/09 zo dňa 1.6.2009. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 15.4.2010
v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu č. k. 3CoE/378/2010, bola žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá, uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 29. 10. 2010.
Následne súd uznesením zo dňa 15.12.2010 exekučné konanie zastavil.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/7/2007 (pripojený pri sp. zn. 7C 286/2012) súd zistil,
že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor Ing. Bc. E. M. podal žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 8.1.2007 proti povinnému: P. X., pre vymoženie
19.920,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu v Bratislave sp. zn. SR 4002/06 zo dňa 22.9.2006. Súd vo veci vydal dňa 5.3.2007 poverenie na
vykonanie exekúcie. Uznesením zo dňa 18.3.2011 v časti sumy 329,27 eur s príslušenstvom exekučné
konanie zastavil a vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora Ing. Mgr. R. Kešeľáka

a vo veci bol poverený JUDr. Rudolf Krutý. Uznesenie nadobudlo v spojení s potvrdzujúcim uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoE/4/2011 právoplatnosť dňa 1.2.2012.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/234/2006 (pripojený pri sp. zn. 7C 302/2012) súd zistil,
že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor Ing. Bc. Radoslav Kešeľák podal žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 11.4.2006 proti povinnému: C.. R. U.,
pre vymoženie 114.000,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice
spísanej na Notárskom úrade JUDr. Ondrejom Ďuriačom v Bratislave č. k. N 6720/2005, NZ 62429/2005
zo dňa 11.12.2005. Súd vo veci vydal dňa 26.4.2006 poverenie na vykonanie exekúcie. Uznesením zodňa 1.3.2011 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach č.k. 11CoE/175/2011
konanie zastavil. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora
zamietol.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/110/2005 (pripojený pri sp. zn. 7C 304/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor Ing. Bc. Karol Mihal podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 11. 5.2005 proti povinnému: E. Č., pre
vymoženie 29.800,- Sk s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - notárskej zápisnice

spísanej na Notárskom úrade JUDr. Ondrejom Ďuriačom v Bratislave č. k. N 924/2005, NZ 7534/2005
zo dňa 20.2.2005. Súd vo veci vydal dňa 19.5.2005 poverenie na vykonanie exekúcie. Uznesením zo
dňa 16.2.2011 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5CoE/124/2011
konanie zastavil. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú a návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora
zamietol.

Z exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 10Er/486/2011 (pripojený pri sp. zn. 7C 305/2012) súd
zistil, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na tunajší súd dňa 21.7.2011 proti povinnému: R. Č.,
pre vymoženie 700,35 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu v Bratislave č. k. SR 21285/09 zo dňa 13.1.2010. Uznesením tunajšieho súdu č. k.

10Er/486/2011 zo dňa 27.9.2011, bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá
a následne súd uznesením zo dňa 30.11.2011 exekučné konanie zastavil.

Súd prvého stupňa ďalej citoval ustanovenia § 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15

ods. 1, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, § 44 ods. 1, 2, § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z.z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní a uviedol, že predmetom prejednávanej veci je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa
žalobkyňa domáha poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu prvého stupňa vo vyššie uvedených

exekučných konaniach. S poukazom na § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. žalovaná v písomnom
vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody a to dňa 23.4.2012. V čase rozhodovania súdu už uplynula 6 mesačná lehota od
prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom k tomu má súd za to, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť, keďže
podala žalovanej pred podaním návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,

pričomsúdnemalpreukázané,žebynárokžalobcunanáhraduškodyalebojehočasťboldorozhodnutia
súdu uspokojený.

Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu
ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Podľa názoru súdu žalobné návrhy podané žalobkyňou majú všetky

náležitosti návrhu na začatie konania podľa § 42 ods. 3 O.s.p. a § 79 ods. 1 O.s.p., žalobkyňa správne
označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých uplatnila svoj nárok, označila
dôkazy a uviedla čoho sa domáha, preto postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p. súd považoval za nedôvodný.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobkyne na

náhraduškodyanemajetkovejujmy.Súdpopreskúmanívecidospelkzáveru,žekpremlčaniužalobcom
uplatneného nároku nedošlo ani v jednom prípade, žalobné návrhy boli podané v rámci plynutia 3-ročnej
premlčacej doby.

K samotnému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy súd uviedol, že predpokladom

zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je súčasné splnenie troch podmienok, a
to preukázanie existencie nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, existencia
škody, t. j. majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy a preukázanie príčinnej
súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou. Nesprávny
úradný postup spočíva v akejkoľvek činnosti určitého štátneho orgánu spojené s výkonom jeho

právomoci, ak v súvislosti s ňou dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi.
Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie, resp. oneskorené vydanie rozhodnutia
dôsledkom porušenia stanovených, alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, teda nečinnosť štátneho
orgánu.Škodou je majetková ujma predstavujúca zmenšenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu
pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť pre uvedenie veci

do predošlého stavu. Charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré
nastalovsúvislostisozmarenímmožnostiuspokojeniajehopohľadávkyvexekučnomkonaní.Opríčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy,
ak medzi nesprávnym úradným postupom, resp. nezákonným rozhodnutím a škodou je vzťah príčiny a
následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný a neprerušený.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v zmysle § 3 zákona č. 514/2003
Z. z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť a za splnenia vyššie uvedených
podmienok za túto škodu zodpovedá. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť pritom splnené všetky
zákonom požadované podmienky súčasne.

Z vykonaného dokazovania - za použitia jednotlivo vyššie popísaných dôkazných exekučných spisov
a oboznámenia sa s nimi, súd zistil a vzal za preukázané, že v prípadoch, kde boli žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuté, boli exekučným titulom rozsudky
rozhodcovského súdu. Vo všetkých prípadoch bol právny vzťah medzi oprávneným a povinným
hodnotený ako spotrebiteľský právny vzťah, a to či už na základe predložených úverových zmlúv,

tak aj na základe skutočností uvádzaných v odôvodneniach exekučných titulov. S poukazom na
ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., v daných prípadoch exekučný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný, a to v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, t. j. aj pri rozhodovaní
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, skúmať zákonnosť exekučného titulu, t. j.
rozhodcovského rozsudku. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5Cdo 439/2012, sp. zn. 6Cdo 290/2012, či Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 278/2013, sp. zn.
IV. ÚS 55/2011. Posudzovanie zákonnosti rozhodcovských rozsudkov v rámci exekučného konania tak
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Súd mal tiež za to, že rozhodnutím exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nedošlo k reálnej nevymožiteľnosti istiny a jej
príslušenstva, o ktorých už rozhodoval rozhodcovský súd. Pokiaľ aj nedošlo k zrušeniu rozhodcovských
rozsudkov, ktoré boli v exekučných konaniach exekučnými titulmi a na základe ktorých nedošlo k vydaniu
poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, žalobca má právo iniciovať konanie pred všeobecným súdom, ktorý v občianskom súdnom

konaní posúdi dôvod, pre ktorý rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Napr. v prípade,
že rozhodcovský súd rozhodoval na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nemôže založiť prekážku
res iudicata a to z dôvodu, že rozhodcovský súd nemal právomoc na rozhodovanie o uplatnenom nároku
a teda o takomto nároku môže byť znova rozhodnuté všeobecným súdom. V konečnom dôsledku súdu
je známe, že tunajším súdom sú vedené konania, v ktorých je uplatnený nárok zo zmeniek vystavených

práve žalobcom v tomto konaní. Zmenky žalobkyňa postúpila na iný subjekt a pritom sa jedná o zmenky
vystavené na zabezpečenie pohľadávok z úverových zmlúv uzavretých so žalobkyňou, o nárokoch
ktorých už bolo taktiež rozhodnuté rozhodcovským súdom a taktiež už boli tunajším súdom vedené
exekučné konania v týchto veciach. Žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj v týchto
prípadoch boli prevažne zamietnuté.

Okrem toho, že exekučný súd mal oprávnenie preskúmať exekučný titul, súd uviedol, že v uvedených
veciach nie je možné konštatovať nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu, t. j. rozhodnutí o
zamietnutí žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z dôkazných exekučných spisov bolo
zistené,žeanijednorozhodnutietunajšiehoexekučnéhosúduozamietnutížiadostioudeleniepoverenia

na vykonanie exekúcie nebolo odvolacím súdom zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť. V prípade
podania odvolania žalobkyne ako oprávnenej, boli rozhodnutia tunajšieho súdu o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie odvolacím súdom potvrdené.

Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že súd v jednotlivých exekučných spisoch rozhodol o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote (NZP), súd k tomu
uvádza následovné:Ako vyplýva z dôkazných exekučných spisov, v nových konaniach súdom po podaní žiadosti o udelenie
poverenia boli žiadané správy, resp. podklady, ktoré boli následne urgované a ktorých posúdenie bolo
nevyhnutné pre rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora, t. j. pre posúdenie, či v danej veci je možné

vydať poverenie na vykonanie exekúcie, alebo žiadosť súdneho exekútora má byť zamietnutá. Okrem
toho súd mal zato, že podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zákonná 15-dňová lehota
platí v prípadoch, kedy exekučný súd vo veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie, a teda nemala by
sa vzťahovať na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora, ako to bolo vo všetkých vyššie
uvádzaných prípadoch. V súvislosti s tým súd poukázal na tú skutočnosť, že v uvádzaných veciach boli

exekučnýmititulmirozsudkyrozhodcovskéhosúdu,kdesúdokremžiadostioudeleniepoverenia,návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu sa zaoberal aj zmluvami o úvere a všeobecnými zmluvnými
podmienkami žalobkyne, a to z dôvodu, že vo všetkých prípadoch sa jednalo o spotrebiteľské zmluvy.
Uvedené teda neposudzoval len podľa ustanovení Exekučného poriadku, ale aj zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch platného v čase uzavretia
predložených úverových zmlúv, podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa

ochrany spotrebiteľa, ako aj podľa Smernice č. 93/13/EHS.

V súvislosti s namietanými skutočnosťami uvádzanými žalobkyňou v žalobe, pokiaľ sa týka
oneskoreného rozhodnutia exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
súd má zato, že žalobkyňa v konaniach nepreukázala existenciu rozhodnutia, ktoré by konštatovalo

prieťahyvuvedenýchexekučnýchkonaniach,atedanepreukázalanesprávnyúradnýpostupspočívajúci
vnečinnostisúduvuvedenýchveciach.Žalobkyňaokreminéhovžalobáchuviedla,ževyvinulaenormné
úsilie, aby docielila vecný posun v exekučných konaniach a uviedla konkrétne žiadosti o informáciu o
stave konania a sťažnosti na prieťahy v konaní, ktoré boli z jej strany podané na súde. V súvislosti s
týmto sa súd oboznámil s č. Spr. 22/2010, Spr. č.34/2010 a Spr. č. 12/2011 a s odpoveďami žalobkyne

na prieťahy v konaní, podľa ktorých boli tieto vyhodnotené v celom rozsahu ako neopodstatnené.
V konaní teda bolo preukázané, že pri vybavovaní žalobkyni na prieťahy v exekučných konaniach
vedenýchsúdenebolizostranyvedeniasúdukonštatovanéprieťahyvkonaní.Akoužbolokonštatované
žalovanou, súd v súvislosti s prieťahmi v exekučnom konaní, na ktoré žalobkyňa poukazovala a ku
ktorým malo dôjsť neskorým rozhodnutím exekučného súdu, poukázal na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR

s tým, že porušenie uvedeného článku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne
do právomoci Ústavného súdu SR. Súd, ako všeobecný súd prvého stupňa, teda nemá právomoc
skonštatovať prieťahy v súdnom konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, a to nepredloženie rozhodnutia príslušného orgánu o

existencii prieťahov v daných exekučných konaniach a neprávomoc súdu na rozhodnutie o prieťahoch,
mal súd zato, že v uvedených veciach nebol zo strany žalobkyne preukázaný nesprávny úradný postup
exekučného súdu a v tomto smere teda žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno.

Poukazujúc na vyššie uvedené skutočnosti súd konštatoval, že zo strany žalobkyne nebol v konaní

preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani
nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom
zo strany žalobkyne nebola preukázaná už prvá z vyššie uvedených podmienok. Súd preto pre
nepreukázanieexistenciepodmienokpriznanianáhradyškodyanemajetkovejujmyzostranyžalobkyne,

jej návrh v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy, súd napriek uvedenému konštatoval,
že zo strany žalobkyne výška ním uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym
spôsobom preukázaná. Žalobkyňa v tomto smere nepredložila žiadne listinné dôkazy, nenavrhla žiadne

dokazovanie, a teda v tomto smere taktiež neuniesla dôkazné bremeno.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá
bola v konaní úspešná. Žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov konania v jej písomnom vyjadrení. V
zákonom stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli. Vyčíslenie

trovkonaniajenevyhnutnénielenuprávnehozástupcu,aleajuúčastníka,ktorýniejeprávnezastúpený.
Ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu priznať náhradu trov konania vyplývajúcich
zo spisu. V prípade, že zo spisu výška náhrady trov nevyplýva je súd oprávnený namiesto vyhláseného
výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok a účastníkovi náhradu trov nepriznať.Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov podľa § 205 ods. 2

písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/ O.s.p. a navrhla
zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkala súdu, že prejednala vec v
jej neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Uviedla, že požiadala
o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila listiny spájané s označenými dôvodmi.
Pokiaľ súd prejednal za týchto okolností vec v jej neprítomnosti, odňal jej tým právo konať pred súdom.

Namietala ďalej, že vo veci rozhodla vylúčená sudkyňa. Meritórne rozhodnutie vo veci neprichádzalo
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobkyne na
prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie. V čase
rozhodnutia o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania. Žalobkyňa tvrdí, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd pri svojom
rozhodnutí vychádzal, nemala možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich

svojerozhodnutie,atýmdošlokporušeniuzásadykontradiktórnostikonaniaaprávažalobkynenasúdnu
ochranu. Nemala možnosť vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Sama nemala možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Namietala ďalej, že vo veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania, lebo bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie listinami založenými v
exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal súd umožniť

žalobkyni uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam, nastoleným samotným
súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Vytýkala súdu, že
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Aj k týmto dôkazom získaným z vlastnej iniciatívy
súdom mala mať žalobkyňa možnosť vyjadriť sa. Argumentovala ďalej, že ak žalovaná nereagovala na

výzvu súdu, aby sa vyjadrila k žalobe, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p.
Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a
rozsah si určil sám a následne meritórne rozhodol. Nakoniec vytýkala nepreskúmateľnosť rozhodnutia
v časti rozhodovania o skutočnej škode, kedy sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a ignoroval tvrdenia žalobkyne o škode, ktorá vznikla z

titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštové a telekomunikačné
výdavky. Z rozsudku súdu nie je zrejmá úvaha, na základe ktorej dospel k presvedčeniu, že majetková
škoda nevznikla. Rovnako chýbajú dôvody aj pri nemajetkovej ujme. Podľa jej názoru súd odôvodnil
svoje rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných rozhodnutiach, v

ktorých vystupuje žalobkyňa a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový
základ. Vytýkala tiež súdu, že nebola poučená podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p., pričom hodlal predložiť
na pojednávaní dôkazy o výške škody.

Žalovaná zostala v odvolacom konaní nečinná.

Na základe podaného odvolania Krajský súd v Košiciach (ďalej len odvolací súd) prejednal odvolanie
žalobkyne ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, e/ a f/ O.s.p.) a dospel k

záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

Rozsudok je vo výrokoch vecne správny, preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

RozsudokbolverejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa30.9.2015o9.05hod.,pričommiesto

a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 23.9.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu
v Košiciach podľa § 156 ods. 1, 3 O.s.p.

Žalobkyňa v odvolaní uvádza všetky odvolacie dôvody, okrem odvolacieho dôvodu podľa § 205
ods. 2 písm. b/ O.s.p., t.j. súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný vtedy, ak v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 O.s.p. Žalobkyňa konkrétne namieta, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom, pretože súd pojednával v jeho neprítomnosti, hoci preto neboli splnené podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p., vo veci rozhodoval vylúčený sudca a súd nesprávne právne vec posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je potrebné rozumieť taký procesný

postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva.
Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd vec prejedná a rozhodne v
neprítomnosti účastníka konania, hoci nie sú preto splnené podmienky vyplývajúce z § 101 ods. 2 O.s.p.

Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).

Z vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že predpokladom uskutočnenia pojednávania

a rozhodnutia v neprítomnosti účastníkov je riadne predvolanie účastníka na pojednávanie, ktorý sa
nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.

Predvolanie na pojednávanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,
spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať (§ 115 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci z obsahu spisu je preukázané splnenie podmienok pre pojednávanie súdu dňa
14.5.2014 v neprítomnosti účastníkov, preto ak súd vec prejednal a rozhodol na tomto pojednávaní v
neprítomnosti účastníkov, neodňal tým žalobkyni (ani žalovanej) právo konať pred súdom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že predvolanie na pojednávanie na deň 14.5.2014 bolo doručené účastníkom
s dostatočným časovým predstihom, čím bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania podľa
citovaného ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p.

Žalobkyňa v elektronickom podaní doručenom súdu dňa 7.5.2014 žiadala zrušenie nariadeného

pojednávania ako aj prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobkyne na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci.

Žalobkyňa navrhla prerušiť konanie z dôvodu, že na Ústavný súd SR podala sťažnosť, týkajúcu sa
porušenia jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd z dôvodu, že v konaní vykonával
úkonyarozhodovalvylúčenýsudca.Uviedla,žerozhodnutievpredmetnejvecizávisíodotázky,ktorúnie
je možné vyriešiť v tomto konaní, a ktorá musí byť rozhodnutá Ústavným súdom SR, preto sú v danom
prípade splnené podmienky pre prerušenie konania, a to až do doby vydania rozhodnutia ústavného

súdu o podanej sťažnosti.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Odvolací súd konštatuje, že v danom prípade nie sú splnené podmienky na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Rovnako nie je dôvod ani na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/O.s.p. Podanie ústavnej sťažnosti navrhovateľkou na ústavnom súde totiž nie je dôvodom na prerušenie
konania v danej veci, pretože výsledok konania na ústavnom súde nemôže ovplyvniť toto konanie.

Odvolaciemu súdu z jeho činnosti je známe, že Ústavný súd SR vo viacerých svojich uzneseniach
obdobné sťažnosti v skutkovo rovnakých veciach odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu SR na ich prerokovanie. Na zdôvodnenie rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ (v našom prípade
žalobkyňa) sa v ďalšom konaní o merite veci pred všeobecnými súdmi môže domáhať ochrany
svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu, prípadne aj dovolaniami proti

rozhodnutiam odvolacieho súdu, preto nie je daná právomoc ústavného súdu o týchto sťažnostiach
rozhodnúť (uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 521/2013-10 zo dňa 22. augusta 2013, uznesenie
Ústavného súdu SR IV. ÚS 518/2013 - 10 zo dňa 22. augusta 2013 a iné).

Bez právneho významu nezostala ani skutočnosť zistená odvolacím súdom, že uznesením Ústavného
súdu SR IV. ÚS 693/2013-11 zo dňa 12.12.2013 odmietol sťažnosť žalobkyne pre nedostatok právomoci

ÚS SR na ich prerokovanie a rozhodnutie, preto ani z tohto dôvodu návrh žalobkyne na prerušenie
konania neobstojí.

Žalobkyňa ako účastník konania využila svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu prvého
stupňa. O námietke zaujatosti uplatnenej žalobkyňou už v žalobnom návrhu nadriadený súd právoplatne

rozhodol. Krajský súd v Košiciach sa zaoberal všetkými dôvodmi žalobkyne, pre ktoré žiadala vylúčenie
sudcov súdu prvého stupňa v danej veci. Uvedeným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 2NcC/58/2012-15 zo dňa 22.10.2012 je viazaný súd, ale aj účastníci tohto konania. Proti tomuto
uzneseniu Krajského súdu v Košiciach bola zo strany žalobkyne podaná sťažnosť na Ústavnom súdu
SR,ktorúÚstavnýsúduznesenímsp.zn.IV.ÚS693/2013-11zodňa12.12.2013odmietolprenedostatok

právomoci ÚS SR.

Odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí návrhu žalobkyne na
prerušeniekonaniaakovecnesprávnepodľa§219ods.1O.s.p.,nakoľkotentodôvodniejerelevantným
dôvodom na prerušenie konania ako ani na odročenie pojednávania.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., teda postupom súdu, keď vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne, nebola
jej odňatá možnosť konať pred súdom.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. je daný vtedy, ak
vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

V prejednávanej veci tento odvolací dôvod nie je naplnený, pretože zákonná sudkyňa nebola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, o čom bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v

Košiciach č.k.: 2NcC 58/2012-15 zo dňa 22.10.2012

Za situácie, že bolo právoplatným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach v podľa § 16 O.s.p.
rozhodnuté o tom, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, nie
je náležitá námietka žalobkyne, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca.

Aj pokiaľ ide o ostatné žalobkyňou namietané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/, e/ a f/
O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za
konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 133 až § 135
O.s.p.

Odvolací súd nepovažuje za správny právny záver súdu prvého stupňa pokiaľ tento na vec aplikoval
ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2013 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 a pokiaľ v náväznosti na to
uzavrel, že otázku prieťahov môže súd posudzovať len vychádzajúc z výsledkov vybavenia sťažnosti naprieťahy, žiadosti o prerušenia vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Ustanovenie § 9 ods. 2 v takomto znení nadobudlo účinnosť od 1.1.2013
a teda nemôžu byť na základe neho posudzované zákonné podmienky pre vznik nároku zodpovednosti
štátu za škodu ku ktorej malo dôjsť nesprávnym úradným postupom v období pred týmto dátumom, teda

pred 1.1.2013. V tomto období totiž ust. § 9 citovaného zákona bolo v tomto znení:

Štát zodpovedá za škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní,
aleboinýnezákonnýzásahdopráv,právomchránenýchzáujmovfyzickýchaprávnickýchosôb.Vsúlade

s týmto zákonným ustanovením bol teda súd rozhodujúci o nároku na náhradu škody z nesprávneho
úradného postupu oprávnený vyhodnotiť aj otázku prieťahov v súdnom konaní ako jednu zo základných
podmienok vzniku zodpovednosti.

Odvolací súd je toho názoru, že ani nesprávne právne posúdenie v tejto časti nemalo za následok

nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej. Z dôvodov prvostupňového rozsudku je totiž zrejmé, že tento
sa napriek svojmu záveru o neexistencii rozhodnutia, ktorým by príslušné orgány konštatovali prieťahy,
resp. nečinnosť v konaní sám aj vyhodnocoval túto otázku, keď s poukazom na znenie § 44 ods. 2 zák.
č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) konštatoval, že zákonná lehota 15 dní na udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ citovaného zákona, teda v

prípadoch, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie Rozhodcovského súdu. Súd prvého stupňa
správne s poukazom na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení
do 31.12.2014 poukázal na oprávnenosť a zároveň aj povinnosť Exekučného súdu posudzovať takýto
rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska toho, či tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na
plnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujedobrýmmravom.Jenesporné,

že v súvislosti s takýmto postupom musí Exekučný súd vykonať viacero úkonov na základe ktorých
môže uvedený záver vyhodnotiť a je nesporné, že to nie je reálne spôsobilý vykonať v lehote 15 dní. Súd
prvého stupňa sa oboznámil s obsahom všetkých exekučných spisov, z ktorých žalobca odvodzuje svoje
nároky a v každej veci vyhodnocoval konkrétne úkony vykonané exekučným súdom pri posudzovaní
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a v náväznosti na to vyhodnocoval aj lehoty, v ktorých

bolo o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnuté.

Odvolací súd sa zhoduje s jeho závermi v tom, že ani v jednom z posudzovaných prípadov sa nejedná
o situáciu, aby exekučný súd naplnil zákonnú podmienku takých prieťahov v súdnom konaní, ktoré
by zakladali nárok na náhradu škody za nesprávny úradný postup. Nemožno sa stotožniť s názorom

žalobkyne, ktorá takýto nárok odvodzuje už od ňou konštatovaných prieťahov v rozsahu niekoľkých dní.

Odvolací súd k tejto otázke považuje za potrebné uviesť, že z vlastnej rozhodovacej praxe má vedomosť
o tom, že žalobca v teraz prebiehajúcom konaní podal na Okresný súd Spišská Nová Ves v krátkom
časovom úseku veľké množstvo žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zjavným

úmyslom zahltiť súd do tej miery, že nebude spôsobilý o týchto žiadostiach rozhodnúť v primeraných
lehotách. Takýto postoj vyplýva práve z následného postupu žalobcu, ktorý na uvedenú situáciu reagoval
podaním obrovského množstva žalôb o náhradu škody z nesprávneho úradného rozhodnutia. Odvolací
súd poukazuje na to, že obdobnou situáciou sa už opakovane zaoberal Ústavný súd Českej republiky,
ktorý konštatoval, že aj právo na prístup k súdu je možné zneužiť. Zneužiť toto právo znamená vykonať

ho k právom neodôvodnenej ujme iného alebo k ujme spoločnosti. Za špecifický prípad takéhoto
zneužitia práva označil šikanózne správanie, ktoré spočíva v tom, že niekto vykoná svoje právo so
zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu. Konštatoval, že vo vzťahu k právu na prístup k súdu možno
za zneužitie tohto práva považovať situáciu, keď žalobca nezahajuje súdne konanie pre ochranu svojho
aj keď domnelého, subjektívneho práva, ale zahajuje ho iba pre súdne konanie samo. Neúmerným

množstvom takto zahájených konaní účastník preťažuje už aj tak preťaženú justíciu, z čoho následne
ťaží zahajovaním ďalších konaní ohľadne náhrady ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konaní. Súdy
tak trvaním na bezhraničnej ochrane práva na prístup súdu bez ďalšieho dostávajú sami seba dobludného kruhu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 27.10.2011 sp. zn. III ÚS 2791/08,
uznesenie zo dňa 13.3.2012 sp. zn. III. ÚS 696/2012.

Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom
rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto
dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny
podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolacísúdsastotožňujesosprávnymiskutkovýmizisteniamiaprávnymzáveromsúduprvéhostupňa,
podľa ktorého neboli splnené podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu v zmysle zákona 514/2003
Z.z., ktorá mala byť spôsobená žalobkyni tvrdeným nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Spišská Nová Ves v exekučných konaniach vedených na tomto súde (ďalej len preskúmavané exekučné
konania) a nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní, z ktorého dôvodu základ nároku nie je

daný.

Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru o vylúčení
zodpovednosti žalovanej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a nezákonným
rozhodnutím aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav
a nenáležitá je preto námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov súdu prvého
stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynul záver, že Okresný súd Spišská Nová Ves sa v
preskúmavaných exekučných konaniach nedopustil nesprávneho úradného postupu tým, že nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia súdu podľa § 44 Exekučného
poriadku a ani tým, že pred rozhodnutím o udelení poverenia preskúmaval súlad exekučného titulu, t.j.

rozhodcovského rozsudku so zákonom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Spišská Nová Ves v preskúmavaných exekučných konaniach je
vecne správny.

Správny je aj záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie
nároku na náhradu škody titulom nezákonného rozhodnutia.

Za správny považuje odvolací súd aj postup súdu prvého stupňa, ktorý nárok žalobkyne odvodzovaný

od tvrdenia o vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok odvodený od tvrdenia,
že exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovne posúdenie práva žalobkyne, ktoré jej
už bolo priznané právoplatným rozhodcovským rozsudkom právne kvalifikoval ako nárok na náhradu
škody z titulu nesprávneho úradného rozhodnutia aj napriek tomu, že žalobkyňa tento nárok zakladal
na zodpovednosti za nesprávne úradné rozhodnutie. Je totiž zrejmé, že žalobkyňou konštatovaný

postup vyústil do vydania rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a teda aj
takto tvrdené porušenie možno posudzovať iba v rámci nároku na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného rozhodnutia.

Podľa § 6 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

V preskúmavaných exekučných konaniach zrušenie alebo zmena rozhodnutia okresného súdu (ako
exekučného súdu), preukázané neboli a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je
skúmanie existencie ďalších podmienok bez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady
vzniku práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2013 Z.z. musia byť splnené kumulatívne.Vzhľadom na správny záver súdu, že v danom prípade nie je daný základ nároku, nebolo povinnosťou
súdu skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere dokazovanie. Nenáležitá

je preto odvolacia námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v časti náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj všetky ostatné odvolacie námietky, týkajúce sa tejto otázky. Súd v odôvodnení
rozsudku uviedol, z akého dôvodu sa nezaoberal samotnou výškou škody či nemajetkovej ujmy a v
tomto smere nie je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Pokiaľ žalobkyňa namietala, že nemala možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovanej, z ktorých súd
vychádzal pri rozhodovaní, že vyjadrenie žalovanej jej nebolo doručené a nebolo doručené ani súdu, a
tedasúdmalrozhodnúťrozsudkomprezmeškanie,odvolacísúdpoukazujenaskutočnosť,ževyjadrenie
žalovanej k žalobe zo dňa 4.2.2013 bolo doručené Okresnému súdu Spišská Nová Ves dňa 6.2.2013.
Uvedenévyjadreniežalovanejbolodoručenéžalobkynidňa19.2.2013,čovyplývazdoručenkynač.l.41.

Zatejtosituáciemalažalobkyňadostatokčasunato,abysavyjadrilakargumentomžalovanejaprípadne
navrhla vykonať dôkazy na ich vyvrátenie a pokiaľ tak neurobila, sama sa vzdala tohto procesného
práva, ktorého realizácia jej však nebola znemožnená postupom súdu.

Keďže vyjadrenie žalovanej k žalobe bolo súdu doručené, neboli splnené ani podmienky pre rozhodnutie
podľa § 153b ods. 2 O.s.p. rozsudkom pre zmeškanie.

Pokiaľ žalobkyňa namieta, že nemala možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie, k tomu odvolací súd uvádza, že tohto práva sa vzdala sama tým, že sa

nedostavila na pojednávanie, na ktoré bola riadne predvolaná a ani nepožiadala z dôležitého dôvodu
o jeho odročenie. Na tomto pojednávaní bolo pritom vykonané dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v spise a pokiaľ by sa žalobkyňa bola tohto pojednávania zúčastnila,
mala možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a realizovať aj svoje ďalšie procesné práva spojené s
účasťou na pojednávaní, vrátane možnosti vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci a navrhnúť

dôkazy na podporu svojich tvrdení. Je teda zrejmé, že zásada kontradiktórnosti konania a ani právo
žalobkyne na súdnu ochranu porušené neboli.

Nenáležitá je námietka žalobkyne, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia

pojednávania, keďže súd rozhodol vo veci na pojednávaní, za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 2
O.s.p., ako aj ostatných zákonných podmienok tak, ako už bolo uvedené vyššie.

K námietke žalobkyne, že súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi,

opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach odvolací súd uvádza, že takýto postup
súdu nie je vylúčený, pokiaľ ide o konanie medzi rovnakými účastníkmi a s rovnakým skutkovým
základom a nakoniec sama žalobkyňa podáva rovnaké odvolania vo všetkých veciach tých istých
účastníkov konania a o tom istom predmete konania bez zohľadnenia rozdielnosti jednotlivých konaní.

Zovšetkýchvyššieuvedenýchdôvodovsúodvolacienámietkyžalobkynenedôvodné,pretoodvolacísúd
napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd prvého stupňa žalobný návrh zamietol ako vecne správny
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania účastníkov.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo účastníci nenavrhli, aby sa o nich rozhodlo (§
224 ods.1, § 151 ods. 1 prvá veta O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.