Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8Co/58/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113223460
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ludvika Bodnárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7113223460.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ludviky Bodnárovej a členiek
senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Marianny Hraboveckej v právnej veci navrhovateľa C. Š. nar.
XX.X.XXXX bývajúceho v W. na J. V. zastúpeného JUDr. Ivanou Semanovou, advokátkou so sídlom
Advokátskej kancelárie v Košiciach na Bačíkovej ulici č. 8 proti odporkyni X. Š. nar. X.XX.XXXX trvale
bývajúcej v W. B. D. W. Y. Č.. XX prechodne na I. D. Č.. XX X., Č. G. zastúpená O. Š. nar. X.X.XXXX
bývajúcej v W. B. J. D. Č.. X v konaní o zníženie výživného o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Košice I č.k. 12C 386/2013-64 zo dňa 21.3.2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zníženia
výživného pre odporkyňu naposledy určeného rozsudkom 21P 222/2009-48 z 19.1.2007 zo sumy 73,02
Eur na sumu 30% zo sumy životného minima. Pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu navrhovateľa o
zníženie výživného právne vychádzal z ust. § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Zákona o rodine, § 75 ods. 1 Zákona
o rodine a § 78 ods. 1 Zákona o rodine a vykonaného dokazovania, zistil, že výživné odporcu pre
navrhovateľku bolo posledný raz upravené rozsudkom č.k. 21P 222/2009-48 z 19.1.2010, kedy bol
zaviazaný prispievať na výživu odporkyni 73,02 Eur. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 15.6.2010.
V čase tohto rozhodnutia bol navrhovateľ zamestnaný na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie
v Košiciach ako správca budovy. Jeho priemerný mesačný zárobok bol od januára 2009 do septembra
2009 od 370 Eur do 413 Eur. Inú vyživovaciu povinnosť nemal. Jeho náklady na ubytovanie predstavovali
v tom čase 10 Eur až 30 Eur za jednu noc, keďže spával príležitostne v ubytovni zamestnávateľa.
Už v tom čase bol bezdomovcom. Odporkyňa bola študentkou tretieho ročníka gymnázia. Z hľadiska
posúdenia zmeny pomerov konajúci súd konštatoval, že navrhovateľ žije ako bezdomovec, niekedy
prespáva na ubytovni spoločnosti H. U..G..C.., za ubytovné mesačne platí 210 Eur, čo v prepočte na
jeden deň vychádza 7 Eur. Stravuje sa sám. Medzičasom ukončil pracovný pomer dohodou o rozviazaní
pracovného pomeru ku dňu 23.10.2012 na Univerzite veterinárneho lekárska a farmácie v Košiciach
bez uvedenia konkrétneho dôvodu rozviazania pracovného pomeru. Dňa 24.10.2012 bol zaradený do
evidencie uchádzačov o zamestnanie. Týmto dňom mu vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti
vo výške 50% denného vymeriavacieho základu po dobu šiestich mesiacov. Od 1.6.2013 mu bola
priznaná sociálna dávka sume 62,50 Eur mesačne. Od 17.9.2013 poberá starobný dôchodok 436,70 Eur
mesačne. Na základe takto vykonaného dokazovania vychádzajúc z príslušných zákonných ustanovení
Zákona o rodine konajúci súd konštatoval, u navrhovateľa od 23.10.2012 nastala zmena pomerov tým,
že dohodou skončil pracovný pomer u svojho zamestnávateľa, stal sa nezamestnaným, poberal dávku v
nezamestnanosti a bola mu priznaná dávka a príspevky v hmotnej núdzi. Od 17.9.2013 mu bol priznaný
starobný dôchodok vo výške 436,70 Eur mesačne. Konajúci súd skutočnosť, že navrhovateľ rozviazal
pracovný pomer s posledným zamestnávateľom bez udania dôvodu, posúdil podľa ust. § 75 ods. 1

Zákona o rodine, že navrhovateľ sa dobrovoľne vzdal zamestnania a tým aj zárobku, pričom vedel, že
má vyživovaciu povinnosť voči odporkyni, ktorú je povinný si plniť. Preto na skutočnosť, že rozviazal
pracovný pomer neprihliadol a konštatoval, že od poslednej úpravy fakticky vznikla zmena pomerov
predovšetkým na strane odporkyne, ktorá začala študovať na vysokej škole, škola je v meste, ktoré nie je
jej trvalým bydliskom, má ďalšie zvýšené výdavky v súvislosti s dopravou, vysoká škola, ktorú študuje sa
nachádza v Brne v Českej republike. Ďalej konajúci súd v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval,
že zmena pomerov na strane navrhovateľa nenastala, nakoľko v súčasnej dobe má zabezpečený
pravidelný mesačný príjem formou priznaného starobného dôchodku, ktorý je fakticky vyšší ako bol jeho
priemerný mesačný zárobok v čase posledného určenia výživného.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodu ust.
§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., kedy súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal predovšetkým na skutočnosť, že ku dňu 23.10.2012 so
svojim posledným zamestnávateľom podpísal dohodu a o rozviazaní pracovného pomeru a následne bol
zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach
mu bola po dobu šiestich mesiacov vyplácaná dávka v nezamestnanosti vo výške 50% denného
vymeriavacieho základu 17,75 Eur od 24.10.2012 a následne po dobu ďalších šiestich mesiacov mu
vznikol nárok na pomoc v hmotnej núdzi, a to dávka vo výške 62,50 Eur mesačne od 1.6.2013. Opätovne
tak, ako v návrhu o zníženie výživného zdôraznil, že nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, ktorý
by mohol odpredať a zabezpečiť si tak bývanie, preto býva po rôznych ubytovniach a na ulici. Týmto
spôsobom žije viac ako päť rokov, počas ktorého sa mu výrazne zhoršil jeho zdravotný stav. Vyslovil
presvedčenie, že súd prvého stupňa nedostatočne zohľadnil skutočnosť, že v čase, kedy bol zamestnaný
u posledného zamestnávateľa na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach, býval na
ubytovni pre zamestnancov, kde platil v prepočte 110 Eur na mesiac. Po skončení pracovného pomeru
býva po rôznych ubytovniach, kde ubytovanie je finančne podstatne náročnejšie a napriek tomu, že
poberá starobný dôchodok, nie je schopný z výšky tohto dôchodku si uhradiť náklady spojené s bývaním
a so zabezpečovaním nevyhnutných liekov. Navrhol preto, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého
stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa ako vecne správny a zákonný potvrdil v plnom rozsahu. Vyjadrila názor, že navrhovateľ
svojim nezodpovedným konaním a tým, že rozviazal pracovný pomer dohodou so svojim posledným
zamestnávateľom, resp. pristúpil na dohodu, konal nezodpovedne predovšetkým z hľadiska plnenia si
svojej vyživovacej povinnosti.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156
ods. 3 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa
§ 212 ods. 1 a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho
podľa správnych zákonných ustanovení Zákona o rodine v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal
na to, čo vyšlo v konaní najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie
rozsudku súdu prvého stupňa presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.
Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami navrhovateľa uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu
v prevažnej miere už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a navrhovateľ ani v odvolaní
neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o výživnom. Odvolací súd
rovnako ako súd prvého stupňa dôsledne posúdil pomery účastníkov v čase predchádzajúcej úpravy
výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania a dospel k totožnému právnemu
záveru ako súd prvého stupňa, že nebola preukázaná kvalifikovaná zmena pomerov odôvodňujúca
zníženie výživného v súlade s návrhom navrhovateľa. V danom prípade je potrebné bez výhrad
pripustiť sťaženú životnú situáciu na strane navrhovateľa ale rovnako je potrebné zdôrazniť, že doteraz
určené výživné pre odporkyňu zohľadňuje iba minimálnu časť jej nevyhnutných potrieb v súvislosti
so štúdiom a ostatnými nevyhnutnými nákladmi spojených s jej výživou a je nepochybné, že práve

matka odporkyne dopĺňa zdroj výživy na nevyhnutnú hranicu. Odvolací súd poukazuje na ust. § 62
ods. 5 Zákona o rodine, podľa ktorého má výživné prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri
skúmaní schopnosti, možnosti a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky
povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa tohto zákonného ustanovenia je rodič povinný
plne rešpektovať svoju vyživovaciu povinnosť a svoje výdavky usmerniť tak, aby plnenie vyživovacej
povinnosti nebolo ohrozené. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že tzv. valorizačná klauzula obsiahnutá v ust.
§ 78 ods. 3 Zákona o rodine ukladá súdu, aby v prípade ak rozhoduje o zmene pomerov, zohľadnil aj
zmenu výšky (vývoj) životných nákladov. Výška životných nákladov je zrejmá napr. z cien spotrebného
koša, z miery inflácie resp. iných ekonomických ukazovateľov. Táto povinnosť súdu je obligatórna.
Vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá by aj sama o sebe mohla odôvodniť zmenu
výšky výživného aj za skutkového stavu, že príjem povinného rodiča je totožný s príjmom v čase
predchádzajúcej úpravy výživného. Vzhľadom na uvedené ani odvolací súd nemohol rozhodnúť inak,
ako návrh navrhovateľa o zníženie výživného zamietnuť. Z obsahu vykonaného dokazovania je zrejmé,
že dobrovoľne rozviazal pracovný pomer s posledným zamestnávateľom, resp. pristúpil k uzatvorení
dohody o rozviazaní pracovného pomeru, pričom si bol dostatočne vedomý, že má zákonnú vyživovaciu
povinnosť voči odporkyni, ktorá preukázateľne nie je schopná sama živiť. Okrem toho je zrejmé, že
navrhovateľ fakticky dosahuje taký istý priemerný mesačný zárobok, resp. minimálne taký istý, ako v
čase poslednej úpravy. Odvolací súd ďalej dodáva, že súd prvého stupňa spĺňa základné obsahové
náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym vyústením priebehu a
výsledkov prvostupňového konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a preto
ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti tohto rozhodnutia. Z týchto dôvodov odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
a v odôvodnení sa obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa
§ 219 ods. 2 O.s.p.

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.