Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 17, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/387/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216690
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kalmanová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216690.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a
členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 09. januára
2014, č. k. 9C/104/2013-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v anáhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 1.759,33 eura ako náhrady škody a sumy 351,87 eura ako nemajetkovej ujmy

podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 12Er/744/2010. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a
§ 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
ako i ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/ a i/ a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný
poriadok"). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na
Okresnom súde Levice pod sp. zn. 12Er/744/2010 podal súdny exekútor dňa 23. 09. 2010 žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a žiadosť exekútora bola uznesením Okresného súdu Levice
(ďalej len "exekučný súd") č.k. 12Er/744/2010-10 zo dňa 14. 10. 2010 zamietnutá, ktoré rozhodnutie bolo
potvrdené uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 15CoE/436/2010-25 zo dňa 30.12.2010. Konštatoval,
že za situácie, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 23.09.2010 a

navrhovateľ si uplatnil u odporcu predbežné prerokovanie na náhradu škody dňa 25.09.2012, o škode
aj nemajetkovej ujme sa mohol navrhovateľ dozvedieť doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia jeho právnemu zástupcovi dňa 25.10.2010 a dňa 28.09.2012 bola podaná žaloba,
nárok navrhovateľa nie je premlčaný a tento nebolo dôvodné ani zamietnuť pre jeho predčasné podanie,
keď vo veci bolo rozhodnuté po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku navrhovateľa na náhradu škody a odporca neuznal nárok navrhovateľa. Súd poskytol teoreticko-

právny výklad podmienok zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci z dôvodu
nesprávneho úradného postupu a zdôraznil, že nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik
zodpovednosti len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku, ktoré bolo priamo a nesprostredkovanespôsobené práve týmto postupom a z hľadiska zmenšenia majetku by bol rozhodujúci. Súd uviedol, že
otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd. Pokiaľ ide

o vytýkaný nesprávny úradný postup v preskúmavaní práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti
istiny, súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého je exekučný súd ex
offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Dospel k názoru, že nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, a preto vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani
nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ a to zodpovednosť za škodu. Dospel k záveru,

že k vzniku škody nedošlo a nestotožnil sa s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR
za prieťahy v konaní. Naviac navrhovateľ vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Ďalej zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15-dňová lehota vzťahuje na vyporiadanie
sa súdu so žiadosťou exekútora a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda
vznikla. V tomto smere uviedol, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného v čase

podaniažiadostioudeleniepovereniabolomožnévydaťpoverenienazákladevykonateľnýchrozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených a rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol do
tohto ustanovenia daný až novelou účinnou od 01. 06. 2011. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa,
že rozhodcovský rozsudok bol exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku,
pretože uvedená novela by v takomto prípade bola nadbytočná a táto podľa komentára sa vzťahuje aj

na konanie začaté pred jej účinnosťou. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu, ktorým bol
rozhodcovský rozsudok, dochádzalo a dochádza tak podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.
Podporne poukázal i na dôvodovú správu k označenej novele, z ktorej vyplýva úmysel zákonodarcu,
ktorý je podstatný pre výklad zákona. Dospel preto k záveru, že v čase podania návrhu na vydanie
poverenia tak lehota v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala. Naviac

uviedol, že táto lehota je uvádzaná v súvislosti s rozhodnutím súdu, ktorým je vydanie poverenia
a nevzťahuje sa na rozhodnutie súdu, ktorým sa zamieta žiadosť exekútora o udelenie poverenia.
Argumentoval, že v rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníka
a tiež i materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, príp. nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
či priebeh rozhodcovského konania, čo vyplýva i z ním označených rozhodnutí NS SR a Ústavného

súdu SR. Preto v prípade, že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia, žiadosť exekútora musí byť
zamietnutá, čo nie je jednoduché rozhodnutie, pre ktoré by zákon stanovoval 15-dňovú lehotu. Pokiaľ
teda v prejednávanej veci došlo k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia, nevzhliadol dôvod ani pre
finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy, keď vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisia
automaticky len od zistenia nedodržania zákonnej, či primeranej lehoty. Rovnako tak konštatovanie

prekročenia 15-dňovej lehoty by nestačilo ani na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe
súdu, nakoľko podstatné sú i ďalšie relevantné okolnosti, napr. súčinnosť oprávneného, exekútora,
pričom v danej veci mohol súd rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov. Okrem toho otázku,
či bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný
preskúmať Ústavný súd a nie súd v konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Opačný

výklad by totiž znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase
preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Súd nepovažoval za
potrebné z hľadiska doplnenia dokazovania vyčkať na znalecký posudok, o ktorý požiadal navrhovateľ,
nakoľko súd vec po skutkovej a právnej stránke vyhodnotil. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 OSP tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože žiadne nešpecifikoval a

tiež mu zo spisu žiadne nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda
po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní

bol viazaný ust. § 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z.z.. Svojim rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je
neprípustné. Poukázal tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvaniaprávnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu
sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie

totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd
zamietnutím znaleckého dokazovania znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku
materiálnejškodyamechanizmusjejvzniku.Súdtakzaložilsvojerozhodnutienanedostatočnezistenom
skutkovom stave. Ďalej argumentoval, že súdu nepríslušní polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú

stabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképráva,podľaktorejzodpovednosťštátuzaprieťahy
v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako
napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,nárastekonomickejtrestnejčinnostiatď.RovnakotakDohovor
zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám
čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný
štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže

byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie
o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval
skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si
povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
1.759,33 eur z titulu náhrady škody a sumy 351,87 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom

súdepodsp.zn.12Er/744/2010.Nesprávnyúradnýpostupnavrhovateľvzhliadolvnevydanírozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-
dňovejlehoteavprieťahochvkonaníprirozhodovaníožiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 197 dní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len "zák. č. 514/2003 Z.z."), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebonesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zák.
č. 514/2003 Z.z.).

Úvodom je potrebné poznamenať, že v nadväznosti na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny
základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z.z. osobitným zákonom, ktorý
upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát
zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda

bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama
príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu

za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne
upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej

slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem "nesprávny úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného
konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj

porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a
vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o

objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Niet totiž sporu o tom, ako
to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 12Er/744/2010, že exekučnému súdu bola
dňa 23. 09. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému U. Q., o vymoženie
sumy 608,27 eura s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 11.05.2010 sp. zn.
SR 03493/10. Následne exekučný súd uznesením zo dňa 14.10.2010 č. k. 12Er/744/2010-10 žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, ktoré rozhodnutie bolo na

základe odvolania oprávneného potvrdené uznesením Krajského súdu v Nitre č.k. 15CoE/436/2010-25
zo dňa 30.12.2010. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho
úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí
zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 197 dní), ktoré je potrebné
s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy

v konaní. Odpoveď, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, poskytuje ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31. 05. 2011
a teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu
obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od
doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu

bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že
i vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a

bez zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa
tak odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho
orgánu. Pokiaľ by ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i
na rozhodnutie, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil
spôsobom ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, §

50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo
negatívne) v tam stanovenej lehote na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil
exekučnému súdu do 15 dní od doručenia žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. Obdobnú
paralelumožnonájsťivodvolaníprotirozhodnutiamvexekučnomkonaní,ktorévzásadeniejeprípustné
(§ 202 ods. 2 OSP), pokiaľ Exekučný poriadok výslovne vo svojich ustanoveniach nezakotvuje, že

odvolanie prípustné je a taktiež i v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku (napr. § 16 ods. 1, §
75 ods. 4, 5, § 92 ods. 5, § 95 ods. 3 atď.), ktoré sa na exekučné konanie použijú, ak Exekučný poriadok
neustanovuje inak (§ 251 ods. 4 OSP). S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku, na ktorých
je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, ako to
predkladá navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím

na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo
svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu
ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá, nedošlo tak
z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne
poukazuje. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach
alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i čl. 6
ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že

pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a
faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní
postupoval. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa aj v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Ustanovenie § 9 zákona
treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie vykladať v zmysle jeho znenia po
novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom vyplýva, že postup exekučného súdubolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a to súdom samostatne, bez potreby
existencierozhodnutiaalebokonaniainéhoorgánuvzmyslezneniaustanovenia§9ods.2ponovelizácii
od 1.1.2013. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, že ako už bolo

uvedené, žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 23. 09. 2010 a exekučným
titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej
zmluvy. Vnadväznostinatentoexekučnýtitulexekučnýsúdviazanýust.§44ods.2Exekučného
poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého
preskúmania,okreminéhoiexekučnéhotitulu,jepretonamiestekonštatovať,že vpostupeexekučného

súdu, ktorý rozhodol po 21 dňoch od doručenia žiadosti (nie 197 dní, ako v návrhu zavádzajúco uviedol
navrhovateľ), nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Za zhora popísaných okolností, tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že
zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v

tomto konaní požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Odvolací súd ale tiež dodáva, že pokiaľ
navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť
ani nároku od povinnej vyplývajúcemu mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako
nulitným aktom v exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody alebo nemajetkovej
ujmy oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej

"na nepráve nemožno stavať právo".

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci navrhovateľ ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup
prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací
súdpopreskúmaníveciakonania,ktorémupredchádzalo,takútovadukonaniapodľa§221ods.1písm.

f/ OSP nezistil. I ďalšie skutočnosti vytýkané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu,
keď tvrdenie v súvislosti s vierohodnosťou údajov sa preskúmavaného rozsudku vôbec netýka a otázka
znaleckého dokazovania výšky škody by prípadne prichádzala do úvahy len po zistení existencie
zodpovednostného vzťahu odporcu k uplatňovaným nárokom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.