Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/467/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216845
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kalmanová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312216845.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a
členov senátu JUDr. Jarmily Pogranovej a JUDr. Vladimíra Novotného, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporkyni: Slovenská republika a v jej mene konajúce
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a

nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 03. marca
2014 č. k. 14C/77/2013-47, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporkyni n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi
domáhal zaplatenia sumy 175 eura ako náhrady škody a sumy 387,24 eura ako nemajetkovej ujmy

podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 7Er/102/2004. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16
ods. 1, § 17 ods. 1-3, § 19 ods. 1, ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, ods. 2, § 44 ods. 1, 2, 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom
do 31.08.2005 (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 238 ods. 1, ods. 2, § 240 ods. 1 Exekučného
poriadku. Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že súdny exekútor dňa 12. 05. 2004
predložil exekučnému súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému N.
T., o vymoženie sumy 195,84 eur, exekučným titulom bola notárska zápisnica zo dňa 08. 02. 2004.
Exekučný súd dňa 13. 07. 2004 vydal vo veci poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Dňa 23. 11. 2010 doručil oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora a

žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Dňa 26. 04.
2011 vyzval súd súdneho exekútora na vyjadrenie sa k návrhu na zmenu exekútora, na ktorú výzvu
reagoval súdny exekútor dňa 26. 05. 2011. Uznesením zo dňa 15. 07. 2011 č. k. 7Er 102/2004-30
exekučný súd návrh oprávneného na zmenu exekútora zamietol, exekučné konanie zastavil. Podľa
ustanovení Exekučného poriadku, účinného v čase začatia exekučného konania, nebola v ustanovení
§ 44 ods. 7 určená lehota na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Lehota

na rozhodnutie bola zavedená až novelou zákona číslo 341/2005 Z. z., účinnou dňa 1. 9. 2005. Podľa
ustanovenia § 238 sa konania začaté pred 1. septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do
31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak. V ods. 2 tohto ustanovenia nebolo konštatované,že novela Exekučného poriadku sa použije aj na ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, t.j.
lehota na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora určená nebola, keďže súd musel postupovať podľa
§ 44 ods. 5 Exekučného poriadku platného pred novelou. Napriek tomu, že exekučný súd rozhodol

o návrhu po viac ako siedmich mesiacoch od jej podania, nie je možné skonštatovať, že rozhodnutie
súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, spĺňa podmienky nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu a nárok žalobcu na náhradu škody z tohto titulu, keďže zákonná lehota na
rozhodnutie o návrhu neexistovala. V danej veci zo strany oprávneného nebola podaná žiadna sťažnosť
na prieťahy v konaní, nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v

konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, či Európskym súdom pre ľudské práva. V zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre
priznanie náhrady škody. Citované ustanovenie je platné od 01. 01. 2013. Aj keď žaloba bola podaná v
roku 2012, súd vyjadril názor, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného
ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. platného v čase podania
návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto konania. Z uvedených dôvodov súd konštatoval, že v danej

exekučnej veci nezistil žiadny nesprávny úradným postup, zakladajúci nárok na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy žalobcu. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že
odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne si neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia

a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil
skutkovýstavveci,pretoženevykonalnavrhnutédôkazypotrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,
jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi
konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal, že súd prvého stupňa založil svoje
rozhodnutie na základe a s použitím novej právnej úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z., ktorá sa stala súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a teda po tom, čo
už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, hoci pri svojom rozhodovaní bol viazaný ust.
§ 9 ods. 1 v znení zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. Svojim
rozhodnutím de iure a de facto tak aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Poukázal
tiež na to, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej

neistoty, i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší

polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj

právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej
kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti
súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s
výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.

Odporkyňa sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) prejednal vec bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si

povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je
dôvodné.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 175
eur z titulu náhrady škody a sumy 387,24 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp.
zn. 7Er/102/2004. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadostioprávneného o zmene súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote, v prieťahoch v
konaní.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o

ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

V prechodných a záverečných ustanoveniach Exekučného poriadku k úpravám účinným k 01.09.2005
je v ustanovení § 238 uvedené, že konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa práva
platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 zákona číslo 341/2005 Z. z. - novela Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až

3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods.
1 sa použijú aj na konania začaté pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 6 zákon číslo 233/1995 Z. z. (ďalej len "Exekučný poriadok), v znení účinnom do
31.08.2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti

oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu
písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované.
Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

V prejednávanej veci bolo exekučné konanie začaté dňom 06.05.2004 doručením návrhu na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi.

Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol vecne správne,
keď zamietol návrh navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, keď mal za to že konaním
súdu nedošlo k neprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. Súd vec správne právne posúdil,

keď použil ustanovenie Exekučného poriadku o zmene súdneho exekútora účinné v čase začatia
exekučného konania, ktoré v § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, neupravovalo lehotu na rozhodnutie
súdu o návrhu na zmenu súdneho exekútora. V tejto súvislosti nemožno exekučnému súdu vytknúť
nečinnosť, pričom na druhej strane je potrebné vziať do úvahy, že zákonná úprava pre rozhodnutie súdu,
vzťahujúca sa na danú vec, neurčovala zákonnú lehotu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora.

Exekučný súd tak nemohol žiadnu lehotu prekročiť, či nedodržať. Exekučný súd v konečnom dôsledku
po preskúmaní exekučného titulu návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol, exekúciu
zastavil a zároveň rozhodol o náhrade trov exekúcie.V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že v nadväznosti čl. 46 ods. 3 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4
Listiny základných práv a slobôd (zák. č. 23/1991 Zb.) je zák. č. 514/2003 Z. z. osobitným zákonom,
ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát

zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky
zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda
bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov
v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou
podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama

príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený
a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu
za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na
zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy
zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a §
6) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). Zároveň je samostatne

upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej
slobody (§ 7), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (§ 8). I keď zákon
explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať
porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti
súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného

konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a
právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a

vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci správne súd prvého stupňa vo svetle týchto záverov posudzoval existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. Navrhovateľ nepreukázal
zodpovednosť štátu za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody
v sume 175 eur ako majetkovej škody, ktorá mala predstavovať náhradu účelne vynaložených nákladov

spojených s jeho činnosťou uskutočnenou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodnutím, na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnancov pomocou informačného systému, na
udržiavanie a správu informačného systému a administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom. Samotná okolnosť, že došlo k vydaniu poverenia, mala za následok, že poverený súdny

exekútormalprávoakoajpovinnosťvykonávaťúkonysmerujúcekvymoženiupohľadávkyoprávneného.
Konanie exekučného súdu nemalo za následok vznik navrhovateľom tvrdenej a uvádzanej škody,
pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na to, ktorý exekútor vo veci
vykonával exekúciu. Z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa,
že účastníkovi exekučného konania nemohol vzniknúť stav právnej neistoty a majetková škoda, ktorú

uplatňuje žalobou.

Rovnako tak v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané navrhovateľom avizované
zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy
§ 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne

poukazuje. Pri rozhodovaní o tom, či vo veci došlo k prieťahom v konaní sa zohľadňujú 3 kritériá,
ktorými sú: 1. právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2. správanie účastníka konania,
3. spôsob akým súd v konaní postupoval. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a

v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o
jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu, zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax
ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú trikritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je
pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone, ale s

ohľadomnakonkrétneokolnostivecisaajvtýchtoprípadochpostupdotknutéhoštátnehoorgánunemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Ustanovenie § 9 zákona treba na vec aplikovať v takom znení, v akom platil v čase namietaného
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci a nie je teda možné toto zákonné ustanovenie
vykladať v zmysle jeho znenia po novele od 1.1.2013 (zákonom č. 412/2012 Z. z.), z čoho potom

vyplýva, že postup exekučného súdu bolo nevyhnutné posúdiť aj z hľadiska „zbytočných prieťahov“ a
to súdom samostatne, bez potreby existencie rozhodnutia alebo konania iného orgánu v zmysle znenia
ustanovenia § 9 ods. 2 po novelizácii od 1.1.2013. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto
kritérií je významné, že ako už bolo uvedené, žiadosť na zmenu súdneho exekútora bola doručená
exekučnému súdu dňa 23. 11. 2010 a exekučný súd dňa 15. 07. 2011 návrh na zmenu exekútora
zamietolasúčasneexekučnékonaniezastavil.Rozhodnutiuonávrhupredchádzalavýzvapreexekútora

z 09.05.2011, na ktorú exekútor reagoval vyjadrením a vyúčtovaním z 13.05.2011. Odvolaciemu súdu je
známe, že navrhovateľ podával návrhy na zmenu exekútorov a návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo
tisíckachobdobnýchvecí,apretojenamiestekonštatovať,ževpostupeexekučnéhosúdu,hocirozhodol
15.07.2011 zamietnutím návrhu na zmenu exekútora a súčasne zastavením exekúcie s ohľadom na
okolnosti danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142

ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.