Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, November 19, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/974/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113208167
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4113208167.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: CETELEM SLOVENSKO, a. s., so sídlom Bratislava,
Panenská 7, IČO: 35 787 783, zast. JUDr. Helenou Strachotovou, usadenou euroadvokátkou, so sídlom
Martin,Hviezdoslavova7,protiodporkyni:R.S.,nar.XX.XX.XXXX,bytomE.XXX,zaúčastivedľajšieho
účastníka na strane odporkyne: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Prešov,
Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom

Stropkov, Nám. SNP 7, IČO: 35 510 722, o zaplatenie sumy 1.310,01 eura s príslušenstvom, o odvolaní
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 23. apríla 2015
č. k. 9C/182/2014-185 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne m e n í tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu
účastníkovi náhradu trov konania v sume 146,48 eura na účet právneho zástupcu vedľajšieho účastníka

JUDr. Ambróza Motyku, so sídlom Stropkov, Nám. SNP 7, do troch dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu

79,45 eura s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 16. 11. 2011 do zaplatenia, a to do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a odporkyni, ani vedľajšiemu účastníkovi
nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, 2, 3, 4,
5 zákona č. 258/2001 Z. z., § 52 ods. 3, 4, § 53 ods. 9, § 54 ods. 1, 2, 3, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení účinnom do 31. 01. 2013 a konštatovaním,
že zmluvná podmienka v zmluve o poskytnutí spotrebiteľského úveru v časti C/Úverová karta, ktorou

spotrebiteľ bez aktívneho prejavu vôle len podpisom zmluvy o spotrebiteľskom úvere na kúpu veci žiada
aj o zaradenie do zoznamu žiadateľov o poskytnutie úverového rámca, poskytnutie úverového rámca a
vydanie platobnej karty na jeho meno, bola rozsudkom Okresného súdu Žilina zo dňa 15. 11. 2011 sp.
zn. 14C/86/2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo dňa 17. 05. 2012 sp. zn. 9Co/37/2012
vyhlásená za neprijateľnú. Vzhľadom na ustanovenie § 53a ods. 1 Občianskeho zákonníka súd nemusel
(nemohol) podrobiť uvedenú zmluvnú podmienku opätovnému skúmaniu, pretože bola právoplatne

judikovaná ako neprijateľná a iný postup by relativizoval ciele únie zabrániť súvislému používaniu
nekalej klauzuly, ktoré má súd naplniť, a nie svojou rozhodovacou činnosťou spochybňovať a popierať.
Navyše, považoval za potrebné uviesť, že zmluvná podmienka, ktorou automaticky podpisom zmluvy
o spotrebiteľskom úvere na obstaranie veci spotrebiteľ žiadal aj poskytnutie kontokorentného úveru,
bola v rozpore s § 6 ods. 1 druhá veta zákona č. 634/1992 Zb. Opätovne poukázal aj na skutočnosť,
že návrh (žiadosť) uvedený v časti C „Úverová karta" neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona

č. 258/2001 Z. z., najmä sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, neobsahuje
podmienky podľa § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z. z., ale najmä neobsahuje ročnú percentuálnu mierunákladov podľa § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. Navyše, ak bol úver poskytnutý len na
základe žiadosti, súd prvého stupňa bol toho názoru, že nebola dodržaná písomná forma pre absenciu
písomného prijatia návrhu zmluvy. Na základe uvedeného bolo možné konštatovať, že daný zmluvný

vzťah je platný len z dôvodu začatia čerpania prostriedkov zo strany odporkyne, avšak je bezúročný
a bez poplatkov v zmysle § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. Z potvrdenia navrhovateľa vyplývalo,
že navrhovateľ poskytol odporkyni peňažné prostriedky vo výške 2.730,84 eura a odporkyňa zaplatila
celkovú sumu 3.538,40 eura, teda zaplatila viac, preto nárok navrhovateľa nebol dôvodný. Pokiaľ išlo o
nárok navrhovateľa vyplývajúci zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 05. 11. 2007, tak v

tomto smere bol nárok navrhovateľa dôvodný iba v časti 79,45 eura, predstavujúcej rozdiel medzi sumou
2.544,48 eura a sumou 2.465,03 eura, ktorú odporkyňa zaplatila. Okrem toho priznal navrhovateľovi
aj úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti poslednej splátky, ktorá mala byť dňa 16.
11. 2011 a vo zvyšku istiny a úrokov z omeškania predmetný návrh zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP tak, že v prevažnej miere úspešnej odporkyni nárok na náhradu trov
konania nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli, úspech mala v 88 % celkove

(94 % úspech - 6 % neúspech). Rovnako tak nepriznal náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi
a to s poukazom na § 150 OSP. Vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia,
pretože ich vyhodnotil ako neúčelné a nehospodárne. Zohľadnil tú skutočnosť, že vedľajší účastník -
združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu
pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, keďže má vo svojich radoch členov, ktorí majú

právnické vzdelanie. V tomto smere zastal názor, že trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka
jednoznačne neboli trovami účelne vynaloženými na uplatňovanie alebo bránenie práva

Rozsudok súdu prvého stupňa v časti náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporkyne
napadol v zákonnej lehote odvolaním vedľajší účastník, namietajúc, že pozornosti súdu ušlo, že vedľajší

účastník musí v konaní dosiahnuť úspech odporcu, čo bolo logicky možné len ako dôsledok efektívnej
pomoci spotrebiteľovi. Argumentácia súdu, týkajúca sa vzťahu príčiny a následku, teda vzťahu pomoci
spotrebiteľom a získavaním finančných prostriedkov, trpela logickou rozpornosťou. Mal za to, že do
úvahy prichádza len taký záver, že ústredným, jediným a aj nevyhnutným účelom a cieľom činnosti, je
práve a len pomoc konkrétnemu spotrebiteľovi, a naviac, pomoc efektívna. Zdôraznil, že združenie je

založené predovšetkým z obetí nekalých praktík dodávateľov na finančnom trhu a snaží sa presadzovať
očistu týchto právnych vzťahov, čo sa mu aj darí a otázka trov v úspešných súdnych konaniach je
pre združenie otázkou prežitia. Okrem toho sa pýtal, prečo by združenie muselo byť odborníkom v
danej problematike, keď si ho zakladajú laici, ktorí boli sami poškodení rôznymi praktikami dodávateľov.
Prečo by títo laici mali byť odborníkom dokonca na právo procesné, pričom na druhej strane stojí

špecializovaná advokátska kancelária. Následne poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre, v
rámci ktorých bolo výslovne zdôraznené, že argumenty súdu prvého stupňa, ktoré sú prezentované
aj v napadnutom rozhodnutí, neobstoja. Poukazujúc na uvedené navrhol, aby odvolací súd zmenil
napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu
účastníkov trovy konania v sume 249,74 eura, ako aj trovy odvolacieho konania v sume 46,92 eura.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu vedľajšieho účastníka podané nebolo.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporkyne podľa § 212 ods. 1

OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutom výroku je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť a vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporkyne náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 2 OSP priznať.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom proti odporkyni domáhal vydania

platobného rozkazu, ktorým by jej súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.310,01 eura s
príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že na základe písomnej žiadosti - návrhu na uzavretie zmluvy
o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 05. 11. 2007 poskytol odporkyni úver vo výške 1.659,70 eura
na nákup spotrebného tovaru. Okrem toho poskytol odporkyni na základe časti C) návrhu na uzavretie
zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 02. 05. 2003 revolvingový úver formou poskytnutia

úverového rámca. Vzhľadom na to, že záväzok splácať poskytnutý úver riadne a včas nebol odporkyňou
splnený, navrhovateľ podal návrh na súd.Podaním zo dňa 10. 06. 2013 oznámil vstup do konania vedľajší účastník - Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS, žiadajúc o doručenie návrhu na začatie konania s prílohami, ako aj o priznanie trov
konania. Následne po doručení návrhu s prílohami vedľajší účastník zaslal súdu písomné vyjadrenie vo

veci samej, ako aj stanovisko vo veci samej a žiadal náhradu trov konania za tieto úkony.

Po oboznámení sa s obsahom spisu, najmä listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom odporkyne, súd
prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že odporkyni uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 79,45 eura s 9,25% úrokom z omeškania ročne od 16. 11. 2011 do zaplatenia, a

to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol a odporkyni, ani vedľajšiemu
účastníkovi nepriznal náhradu trov konania.

Podľa § 137 OSP trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za
vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá

je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové
výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa§142ods.2OSPakmalúčastníkvoveciúspechlenčiastočný,súdnáhradutrovpomernerozdelí,
prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 až 150 ustanovuje pravidlá pre rozhodovanie súdu

o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada,
podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). V prípade
rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v
§ 142 ods. 1 OSP. Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred

hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými.

Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či
právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc alebo či sa jedná
skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci,

opakované zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných veciach alebo zrejmá
snaha zvýšiť náklady konania protistrane (viď nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. 03. 2014
sp. zn. I. ÚS 3819/13).

Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných

zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho
princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s
rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver,

že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer
totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu
a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na
riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.

Z obsahu spisu v predmetnej veci bolo zrejmé, že vedľajší účastník, zastúpený advokátom, síce
hromadne vstúpil do predmetnej veci, avšak po doručení návrhu na začatie konania spolu s prílohami
podal vo veci samej vyjadrenie, v rámci ktorého namietal konkrétne okolnosti, týkajúce sa daného
prípadu. Následne bez výzvy súdu zaslal súdu prvého stupňa aj stanovisko k veci, v rámci ktorého
poukázal na to, že došlo k vyhláseniu zmluvnej podmienky za neprijateľnú a to rozsudkom Okresného

súdu Žilina zo dňa 15. 11. 2011 č. k. 14C/86/2011-77 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline zo
dňa17.05.2012sp.zn.9Co/37/2012.Súdprvéhostupňa,vychádzajúczpredmetnýchrozsudkov,akoaj
argumentov vedľajšieho účastníka, v časti návrh zamietol. Keďže vedľajší účastník v predmetnej právnej
veci nepodal formulárové vyjadrenie, odvolací súd mal za to, že trovy konania vzniknuté zastupovanímadvokátom v predmetnej veci je možné v časti považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené
na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde a to z dôvodu, že súd prvého stupňa prihliadol
na skutočnosti namietané vedľajším účastníkom, a teda boli na prospech účastníka, na ktorého strane

vystupoval. Z uvedeného dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti je potrebné podľa § 220 OSP zmeniť a navrhovateľovi uložiť povinnosť zaplatiť trovy
konania vedľajšieho účastníka podľa § 142 ods. 2 OSP v rozsahu úspechu odporkyne, t.j. v rozsahu
88% za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a za
písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej). Bolo potrebné pritom vychádzať z toho, že vedľajšiemu

účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania len v tých prípadoch, kedy právo na náhradu trov
konania vznikne účastníkovi, ktorého v konaní vedľajší účastník podporuje a to v rozsahu hlavného
účastníka. Za tretí úkon - písomné podanie - stanovisko vo veci samej vedľajšiemu účastníkovi náhrada
trov konania nepatrí, nakoľko na tento úkon súdom prvého stupňa nebol vyzvaný, a preto bol nadbytočný
a neúčelný, ako aj ho bolo možné vykonať v rámci vyjadrenia sa vo veci samej.

Argumentáciu, že v danej veci nešlo o účelne vynaložené trovy konania vedľajším účastníkom,
nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, pretože aj v dôsledku právnej argumentácie vedľajšieho
účastníka a jeho účinnej obrany došlo k čiastočnému zamietnutiu návrhu na začatie konania. Účelnosť
vynaložených trov konania je treba posudzovať zvlášť v každom prípade, a preto odvolací
súd dospel k záveru, že vedľajší účastník v danej veci riadne hájil práva účastníka, na strane ktorého

vystupoval. Naviac, vedľajšiemu účastníkovi nemožno odoprieť jeho právo dať sa zastúpiť právnym
zástupcom a samotná okolnosť, či sa dá v konaní zastúpiť právnym zástupcom, je na voľbe vedľajšieho
účastníka, pričom medzi trovy konania podľa § 137 OSP patrí aj náhrada výdavkov právnickej osoby,
ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu. Ani samotná skutočnosť, že úkony,
ktoré uskutočnil právny zástupca vedľajšieho účastníka, mohol uskutočniť aj vedľajší účastník, nie je

dôvodom, pre ktorý by bolo vylúčené, aby združenie bolo v konkrétnom konaní zastúpené právnym
zástupcom a aby mu bolo v prípade úspechu vo veci priznané právo na náhradu trov konania. Z
uvedených dôvodov sa odvolací súd nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v danej veci
nešlo zo strany vedľajšieho účastníka o účelne vynaložené trovy konania, ako ani nevzhliadol v danom
prípade dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP, preto rozsudok súdu prvého stupňa

v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporkyne
zmenil a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania v sume
146,48 eura, predstavujúcej 88% zo sumy 166,45 eura, pozostávajúcej z dvoch úkonov právnej služby
(prevzatie veci a písomné podanie) po 61,41 eura podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., režijného
paušálu za 2 úkony vo výške 7,81 eura a 8,04 eura podľa § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a 20% DPH

podľa § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 OSP tak, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov odvolacieho konania právo, pretože účastníci konania mali
v odvolacom konaní iba čiastočný úspech.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.