Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 28, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/340/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2512213835
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2512213835.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcu: Ing. Z. T., nar. XX. P. XXXX, bytom C. C., M. B. XXX/XX,
proti žalovanej: P. S., nar. XX. F. XXXX, bytom S., W. XXXX/XX, o 691 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. apríla 2014 č. k. 13C 80/2012 - 38 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanej domáhal
zaplatenia 691 eur s úrokom z omeškania 9% ročne od 18. augusta 2012 do zaplatenia (okrem náhrady

trov konania) ako polovice finančných prostriedkov vynaložených výlučne žalobcom na zájazd oboch
účastníkov konania do Španielska v auguste 2012, ktorú mala v zmysle ich pôvodnej dohody žalovaná
uhradiť po skončení zájazdu, ale tak neurobila. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie
vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 34, 35, 488, 489 a 657, ako aj § 628 ods. 1 a 2 O. z.
(Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal za to, že
bolo preukázané strávenie účastníkmi spoločnej dovolenky v Španielsku, ako i zaplatenie ceny zájazdu
žalobcom (vkladom na príslušný účet v banke), naopak však neexistovala písomná dohoda účastníkov

preukazujúca, či žalobca žalovanej pomernú časť ceny zájazdu na ňu pripadajúcu dal ako dar alebo jej
len peniaze na takýto účel požičal. Zistenie a výklad vôle účastníkov konania v čase uzavretia zmluvy sa
tak muselo stať predmetom dokazovania a tu predovšetkým z výsluchov žalobcu i žalovanej vyplynulo,
že v čase obstarania zájazdu i pred ním účastníci udržiavali vzťah, navštevovali sa a aj cestovali,
pričom všetky výdavky s výnimkou ciest žalovanej za žalobcom hradil žalobca. Žalobca žiaden dôkaz
na existenciu dohody so žalovanou o pôžičke nepredložil, s požiadavkou na zaplatenie polovice ceny
zájazdu prišiel až na spiatočnej ceste z dovolenky (na letisku v Malage) a aj jeho list z 24. augusta 2012

adresovaný žalovanej a vyzývajúci ju na zaplatenie bol až reakciou na rozhovor skončený negatívnym
postojom žalovanej k požiadavke žalobcu (pričom až neskoršie rozhodnutie sa žiadať peniaze tvoriace
predmet sporu späť potvrdil žalobca aj na pojednávaní). Výkladom vôle účastníkov v čase uzavretia
zmluvy tak bolo treba dospieť k záveru o pozvaní žalovanej žalobcom na dovolenku, ktorú tento aj
zaplatil, čiže o uzavretí účastníkmi darovacej zmluvy, dodatočná zmena pôvodného rozhodnutia len
jedným z účastníkov zmluvy nemohla mať na už vykonaný právny úkon žiaden vplyv a preto žaloba
nebola dôvodnou. Rozhodnutie o trovách konania potom bolo odôvodnené právne ust. § 142 ods. 1

O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne
nedostatkom požiadavky žalovanej na náhradu trov konania.Proti tomuto rozsudku podal len žalobca včas odvolanie so zrejmým návrhom na zmenu rozsudku
vyhovením žalobe. Namietal vyvodením súdom prvého stupňa z vykonaných dôkazov nesprávnych
skutkových zistení i nesprávnym právnym posúdením ním veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2

písm. d/ a f/ O. s. p.). Rozhodnutie bolo podľa neho založené na písomných vyjadreniach žalovanej, na
oboznámenie nemal dostatok času a naopak podklady predložené ním súd do úvahy nebral, podobne
ako žiaden zreteľ nebol vzatý ani na žalovanou priznanú dohodu účastníkov z roku 2010, potvrdzujúcu
podieľanie sa na úhrade ceny vtedy nimi taktiež spoločne absolvovaného zájazdu každým z účastníkov
v polovici (kde nie je zrejmé, prečo to v prípade vedúcom k podaniu žaloby malo byť inak). Nešlo o

pôžičku,aleodohoduúčastníkovoúhradevýdavkovnadovolenkukaždýmznichvrozsahu50%,pričom
z viacerých odvolaním uvádzaných skutočností vyplýva aj nepravdivosť tvrdení (klamanie) žalovanej (o.
i. o darovaní mu keramiky, o nízkych príjmoch a o deťoch, z ktorých ostatné uvádzané tvrdenia mali
vzbudiť dojem jej chudoby, nezodpovedajúci však realite, keď v osobe žalovanej ide o spolumajiteľku
obchodnej spoločnosti).

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť najmä pre popretie tvrdení žalobcu a zotrvanie na tých
svojich. Odvolaním sa podľa nej nesprávne interpretuje dohoda z minulosti, kedy ona v časovej tiesni a
podohodesožalobcomzaplatilacenuzájazduabsolvovanéhososvojimsynomižalobcomajzažalobcu
a ten jej časť prostriedkov pripadajúcu na neho vrátil, toto však neplatilo v prípade urobenom predmetom
žaloby. Tam ona žalobcovi oznámila, že na absolvovanie spoločnej dovolenky finančné prostriedky

nemá a túto absolvovala len po ponuke žalobcu, že dovolenku zaplatí i jej, pričom je nelogické, aby mala
na zaplatenie pomernej časti takto vzniknutých výdavkov po dovolenke, ak na to nemala už predtým.
S poukazom na viaceré skutočnosti uvádzané ňou je tu podľa nej skôr snaha vykresliť žalobcu ako
starého, bezbranného a podvedeného človeka, čo však je realite veľmi vzdialené (žalobca je veľmi dobre
situovaným človekom, v minulosti dlhé roky žijúcim aj pracujúcim v zahraničí) a je to práve on, ktorému

je vlastná dezinterpretácia mnohých faktov.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu celú
vec (pretože rozhodnutie vo veci samej bolo napadnuté odvolaním v celom rozsahu a výrok rozsudku
o trovách konania mal povahu rozhodnutia na rozhodnutí vo veci samej závislého) a to podľa § 214

ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani
opakovania dokazovania; súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní a na tom nič nemenilo
ani odročenie pojednávania za účelom vyhlásenia rozsudku, pri ktorom už účastníci podľa obsahu
spis byť prítomnými nemali; nešlo tu o konanie o veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a
pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok treba považovať za vecne správne rozhodnutie, nakoľko súd prvého stupňa
zistil skutkový stav v rozsahu postačujúcom pre rozhodnutie vo veci a úmernom i procesnej aktivite
účastníkov a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Odvolací súd totiž nemal dôvod, pre ktorý by sa nemal stotožniť s podstatou argumentácie, použitej

súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia a urobenej i súčasťou
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Tá nevykazovala žiadne zjavné vecné, logické ani právne
medzery, bola tak i objektívne presvedčivou (ktorým parametrom objektivity treba rozumieť schopnosť
presvedčiť každého s výnimkou toho, kto má záujem na celkom inom výsledku konania) a odvolaciemu
súdu by v takejto situácii postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa s

odvolaním sa na ne (tak ako to predpokladá prvá časť ust. § 29 ods. 2 O. s. p.). Len z dôvodu potreby
vyporiadania sa aj s odvolacími námietkami a pre úplnosť sa potom javí potrebné doplniť (§ 219 ods.
2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Nedôvodnou bola námietka údajným časovým stresom pri oboznamovaní sa ním s obsahom podania

žalovanej došlého súdu prvého stupňa 12. februára 2014 (naznačujúca postup súdu na ujmu práva
účastníka konať pred súdom). Takýto záver bol namieste preto, že z obsahu zápisnice o pojednávaní
konanom 26. marca 2014 vyplýva doručenie písomnosti žalobcovi priamo na pojednávaní a hoci v tomto
smere by súdu prvého stupňa šlo vytknúť, že tak neurobil už spolu s predvolaním na pojednávanie
napriek tomu, že vyjadrením žalovanej v tom čase disponoval (tu por. 29 a 30 spisu), žalobca nepodal

návrh na odročenie pojednávania (pričom ak by tak urobil, súdu prvého stupňa by zrejme neostalo iné,
nežvzáujmezachovanialehotynariadnuprípravupredpojednávanímpodľa§115ods.2O.s.p.takému
návrhu vyhovieť), najmä však príslušné podanie bolo na pojednávaní oboznámené jeho prečítaním (č.l. 34 spisu a § 129 ods. 1 O. s. p.) a žiaden z účastníkov (čiže ani odvolávajúci sa žalobca) správnosť
tohto údaja v zápisnici (obsahujúcej inak viacero dosiaľ neodstránených chýb) nespochybnil.

Pokiaľ šlo o snahu argumentovať dohodou účastníkov z minulosti, týkajúcou sa skoršej účastníkmi
a inak aj ďalšou osobou spoločne strávenej dovolenky v zahraničí, táto na preukázanie existencie
žalobcom tvrdenej dohody rozhodnej pre prejednávanú vec slúžiť nemohla preto, že skutkové okolnosti
zariaďovania takejto dovolenky boli odlišné (dovolenku zariaďovala i vyplácala žalovaná, majúca
primárny záujem túto stráviť so synom a prizývajúca na ňu i žalobcu, ktorý na toto pristúpil a dohodu

o alikvotnom podieľaní sa ním na úhrade výdavkov vynaložených na túto dovolenku nepopieral), ale
tiež preto, že vzťahovať podmienky skoršej dohody aj na tú neskoršiu bez ďalšieho možné nebolo a ak
žalovaná skutočnosti uvádzané žalobcom popierala (s odkazom na iný a ani žalobcom nevyvracaný sled
udalostí), bolo potrebné ich preukazovať inak a to spôsobom vlastným súdnemu konaniu ako konaniu
dôkaznému, teda bezpečne (bez vzbudenia odôvodnených pochybností o obsahu preukazovaného). To
sa žalobcovi nielenže nepodarilo, ale sa o to ani nepokúsil, keď na existenciu ním tvrdenej dohody o

rovnodielnom podieľaní sa účastníkmi na výdavkoch na obstaranie ich spoločnej dovolenky v auguste
2012 nepredložil nijaký dôkaz (spôsobilý preukázať, že už v júli 2012, teda ešte pred zaplatením
žalobcom ceny zájazdu za oboch účastníkov, mala byť uzavretá dohoda u uhradení žalovanou buď
ešte počas zájazdu alebo hneď po jeho skončení polovice takých výdavkov) a neuniesol tak dôkazné
bremeno na ním ponúknuté tvrdenia (s logickým následkom v podobe nutného uzrozumenia s tým, že

v takom prípade v spore podľahne); okrem toho však pred súdom prvého stupňa naopak potvrdil, že
s požiadavkou na zaplatenie polovice ceny zájazdu (ako s bližšie neozrejmenou formou jeho reakcie
na stav skladovania ním v jeho garáži vecí žalovanej) prišiel až v deň skončenia zájazdu 17. augusta
2012 (takže tu celkom nepochybne aj podľa neho nemalo ísť o dohodu takto uzavretú od počiatku, ale
nanajvýš o jeho záujem docieliť revíziu skoršej dohody iného obsahu).

Žalobca potom podľa názoru odvolacieho súdu i neodôvodnene vinil žalovanú zo zamieňania ňou
pojmov „dohoda“ a „pôžička“, pretože žalovaná výrazy pôžička či požičiavanie si pred súdom prvého
stupňa použila výlučne v rámci svojej obrany voči požiadavke žalobcu, vysvetľujúc, že ona nikdy
záujem požičiavať si na dovolenku ani na nič iné nemala a žiadnu písomnú dohodu v takomto duchu

nepodpisovala (č. l. 35 spisu). Pri pokuse o právne uchopenie účastníkmi zakladaného právneho vzťahu
pritom odvolaciemu súdu nedá nepoložiť otázku, o čo iné, než o zmluvu o pôžičke by pri pristúpení
na verziu žalobcu o existencii ním tvrdenej dohody a za stavu preukázaného zaplatenia celej ceny
zájazdu žalobcom (za splnenia oboch práve uvedených podmienok, z ktorých však chýbalo preukázanie
tej prvej, prakticky úverujúceho dovolenkový pobyt žalovanej) malo ísť. Ak však zmluva o pôžičke

ani jej významovo na roveň postaviteľná dohoda tvrdená žalobcom preukázané neboli a žalobcovi sa
naopak nepodarilo vyvrátiť to tvrdenie žalovanej, že na absolvovanie spoločnej dovolenky zakončenej
požiadavkou žalobcu vedúcou ho tiež k podaniu žaloby pristúpila len za podmienky ochoty žalobcu
financovať dovolenku obom, šlo tu i podľa názoru odvolacieho súdu o uzavretie zmluvy, ktorej znaky
napĺňali znaky zmluvy darovacej (§ 628 ods. 1 O. z. v spojení s ust. § 491 ods. 1 a 2 rovnakého zákona).

U tej odstúpenie od zmluvy (pre nevymedzenie zákonom takejto možnosti) bolo by možným, len
ak by si to účastníci dohodli, čo platilo aj pre prípadnú snahu účastníkov odchýliť sa od zákonom
predpokladaného následku odstúpenia od zmluvy, ktorým je zrušenie zmluvy od začiatku (§ 48 O. z.), ani
existencia takejto dohody ale preukázaná nebola. U darovacej zmluvy síce zákon ako určitú alternatívu

odstúpenia ponúka (inak len pre darcu) možnosť domáhať sa vrátenia daru, to však v prejednávanej
veci pre istú špecifičnosť daru reprezentovaného už absolvovaným dovolenkovým pobytom in natura
možné nebolo a pre úspech záujmu na vrátení peňazí takto vynaložených by tu muselo byť správanie sa
obdarovaného k darcovi či členom jeho rodiny hrubo porušujúce dobré mravy (§ 630 O. z.). Tým podľa
ustálenej rozhodovacej praxe súdov v príslušnej oblasti (tunajší odvolací súd z toho nevynímajúc) ale nie

sú len prejavy prostého nevďaku obdarovaného voči darcovi ani prípady vzájomných sporov takýchto
osôb (resp. aj príslušníkov rodiny darcu), vyskytnuvších sa po vzniku právneho vzťahu z darovania (v
tejto súv. por. R 88/1998 a R 31/1999, ale napr. tiež rozsudok Krajského súdu v Trnave z 27. novembra
2013 č. k. 10Co/203/2012-84) a ak žalobca ani tu nepreukázal opak, jeho žaloba bola odsúdená na
neúspech i z tohto dôvodu.

Ak napokon bez právneho významu bolo tiež poukazovanie oboma účastníkmi konania na majetkové
pomerysúperavspore(sevidentnýmzámeromtaktospochybniťajvierohodnosťvšetkého,čoten-ktorý
účastník tvrdil), keďže tu chýbalo (popri preukázaní jednou alebo druhou zo sporiacich sa strán, že vecisamajúinak,nežbysamohlojaviť)najmäobraznépremostenieinejnežjednotlivýmiúčastníkmitvrdenej
reality so skutočnosťami pre rozhodnutie v prejednávanej veci významnými (čo platilo najmä pre žalobcu
a schopnosť doloženia ním, aký by prípadné lepšie než žalovanou tvrdené jej majetkové pomery mali

maťvplyvnapovahukonkrétnehodojednania,priktoromsažalovanánaúhradenákladovinkriminovanej
dovolenky podieľať odmietla a žalobca uzavretie dohody presne opačného obsahu schopný preukázať
nebol); súd prvého stupňa rozhodol vecne správne, ak žalobu zamietol a nespokojnosť žalobcu s
takýmto jeho rozhodnutím na tom nemohla nič zmeniť.

Nakoľko rovnako to bolo u výroku rozsudku nepriznávajúceho procesne úspešnej žalovanej náhradu
trov konania (kde žalovaná nepodala návrh na priznanie jej náhrady, ktorý nespojila ani s vyčíslením
požadovanej náhrady v zákonnej lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, hoci tu ide o nutné
zákonné podmienky podľa § 151 ods. 1 O. s. p., zo spisu vznik žiadnych trov konania na tejto strane
sporu nevyplýval a na definitívne vzdanie sa žalovanej procesného práva na náhradu bolo treba usúdiť
po nepodaní ňou vlastného odvolania proti rozsudku - do trov konania), odvolaciemu súdu neostávalo

iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako celok podľa § 219 ods. 2 O. s. p. potvrdiť.

Aj v takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224
ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo tiež právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však ani
tu nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto

účastníčky v odvolacom konaní (s výnimkou nepožadovaného poštovného v súvislosti s vyjadrením sa
k odvolaniu) nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.