Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 18, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/221/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220231
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220231.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr.DarinyVargovejaJUDr.ViolyTakáčovej,PhD.,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,s.r.o.
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. Grösslingova 4, Bratislava,
proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/579/2012-38 zo dňa 22. augusta 2014 a o odvolaní navrhovateľa
proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/579/2012-53 zo dňa 18. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 18. 09. 2014 č. k. 13C/579/2012-53 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (OSP), ustanovení § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15, § 17ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 01. 01. 2013, ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom
do 31. 05. 2011 a ustanovenia § 415 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Uviedol, že
navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur
a nemajetkovej ujmy v sume 330,- eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného
postupuOkresnéhosúduKomárnovovecivedenejpodsp.zn.8Er/3/2009tým,žesúdonávrhusúdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až viac ako po 6 mesiacoch (teda
oneskorene, pretože podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku má súd o vydaní poverenia rozhodnúť
do 15 dní), pričom navrhovateľ počas tejto doby vynaložil ako hotové výdavky, ktoré by neboli vznikli
nebyť nesústredenej činnosti exekučného súdu a nemajetkovú ujmu si uplatnil ako primeranú náhradu z
dôvodu, že neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora nastalo riziko zániku povinného,
riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a tiež riziko insolventnosti povinného,
pričom tvrdil, že neexistencia účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy tohto stavu v spojení s

absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, členov jeho riadenia a
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti
a táto nezákonne vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila
neistotu v plánovaní jeho ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením sa ku spisu pripojených dokladov a správ a
zistil, že návrh nie je dôvodný, a treba ho zamietnuť, nakoľko bolo nesporne preukázané (z exekučného

spisu), že súdny exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 09. 01. 2009,
pričom súd o tomto jeho návrhu rozhodol dňa 12. 01. 2009 (t. j. v lehote ustanovenej v § 44 ods. 2
Exekučného poriadku) tak, že vydal poverenie na vykonanie exekúcie a poverenie súdnemu exekútorovi
doručil dňa 27. 01. 2009.

Konštatoval, že navrhovateľ v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal (ani sa o to nepokúsil) ani len
samotný vznik hotových výdavkov, ktoré mu mali v súvislosti s uvedenou exekučnom vecou vzniknúť
(ktorých náhrady ako majetkovej škody sa domáhal), nie je zrejmé, o aké jeho výdavky malo ísť a je
navyše neprípustné, aby si takéto náklady uplatňoval paušálne, teda bez toho, aby v každom jednotlivo
prípade preukázal, že mu takéto náklady vôbec vznikli a následne to, že by neboli vznikli nebyť prípadnej
oneskorenej činnosti exekučného súdu.

Ďalej uviedol, že v spore neboli preukázané navrhovateľom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie
podliehalo prieskumnej činnosti súdu (§ 9 ods. 1). Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR každý má právo na
to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom, ktoré právo obdobne zakotvuje i čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru.

Rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR ustálila, že pri rozhodovaní, či došlo k prieťahom v konaní,
sa zohľadňujú tri kritériá, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, správanie sa účastníka a spôsob,
ktorým súd postupoval. Pojem zbytočné prieťahy nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na
lehoty uvedené v zákone, ale aj s ohľadom na okolnosti veci sa postup orgánu verejnej moci nemusí
vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné. Exekučným

titulom v tomto prípade bola úverová zmluva, ktorú od navrhovateľa musel súd žiadať, pričom je súdu
známe, že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcie v rádovo tisíckach sporov, nemohol
nerátať s tým, že ho súd bude na predkladanie exekučných titulov vyzývať, čo sa významnou mierou
podieľalo na ovplyvnení dĺžky exekučného konania, resp. posúdení zákonnosti exekučného titulu, preto
nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy na strane exekučného súdu.

Z týchto dôvodov súd konštatoval, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné
charakterizovaťakonesprávnyúradnýpostupakžiadnejškode,ktorábybolanavrhovateľovispôsobená
postupom súdu nedošlo, nedošlo k naplneniu žiadnej z podmienok pre vznik zodpovednosti za škodu,
ani nezákonné rozhodnutie, ani vznik škody (ani jedna z nich nebola preukázaná), ani príčinná súvislosť

medzi nimi a návrh navrhovateľa je preto v plnom rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo
nemajetkovú ujmu) nedôvodný.

V danom prípade teda súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v zákonnej 15
dňovej lehote, a preto nie je návrh navrhovateľa dôvodný. Exekučný súd vydal poverenie na vykonanie

exekúcie v zákonnej lehote, v lehote 18 dní od podania žiadosti na súde súdny exekútor prevzal
poverenie na vykonanie exekúcie, teda nie sú pravdivé tvrdenia navrhovateľa o omeškaní trvajúcom
viac ako 6 mesiacov a nedošlo preto k žiadnym prieťahom, nieto ešte k zbytočným.

K odporcom vznesenej námietke premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, súd prvého stupňa

uviedol, že súdny exekútor požiadal súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 09. 01. 2009,
súd mal povinnosť o nej rozhodnúť do 15 dní, preto dňom nasledujúcim po uplynutí tejto lehoty (t. j. dňom
25. 01. 2009) začala plynúť 3 ročná premlčacia lehota na uplatnenie jeho nároku na náhradu škody na
súde, čo znamená, že k premlčaniu nároku navrhovateľa došlo dňa 25. 07. 2012 (3 roky a 6 mesiacov
od 25. 01. 2009). Svoj návrh na náhradu škody navrhovateľ uplatnil na súde dňa 27. 09. 2012, takže

márnym uplynutím tejto lehoty podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Zb. došlo k premlčaniu pohľadávky
na náhradu navrhovateľa na náhradu škody, pričom premlčaný nárok na námietku premlčania vznesenú
odporcom nemožno priznať.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 OSP a odporcovi, hoci v konaní plne úspešnému, náhradu

trov konania nepriznal, pretože odporca si toto právo neuplatnil a navyše súd ani nezistil, že by odporcovi
v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva nejaké trovy vôbec vznikli.Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie

právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a ktorým bolo jednoznačne preukázané,
že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho
majetku, a to v posudku určenej výške. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie

dĺžky konaní zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol,
že súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu. Nesúhlasil s tým, ako súd vyhodnotil vznesenú námietku premlčania.
V súvislosti s návrhom na prerušenie konania poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.

9Co/174/2014.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1. Zdôraznil, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb.
(Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so
zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s
vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.,
a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30.
09. 2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom od poplatku vecne oslobodené. Navrhovateľ poukázal na to, že Okresný súd Komárno a
Okresný súd Rimavská Sobota pristúpil k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie podľa položky 7a (uznesenie zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod sp. zn. 8C 842/2012
a uznesenie zo dňa 03. 01. 2014 v konaní pod sp. zn. 16C/174/2012).

Odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel z dôvodu, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohuzákonač.71/1992Zb.Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,

ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto
podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Sadzba poplatku
je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa

vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 12. 09. 2014 podané

proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd
konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo
predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania,

ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 15. 05. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať
ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle
prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 18. 09. 2014 č. k.
13C/579/2012-53 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.Úspešný odporca si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd podľa
§ 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.