Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/286/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220090
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220090.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Vargovej a členiek senátu

JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa zo dňa 03. 11. 2014 proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 19. septembra 2014 č. k. 10C/376/2012-53, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcovi zaplatenia sumy 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 323,- eur z titulu nemajetkovej
ujmy, pričom majetková škoda a nemajetková ujma mali navrhovateľovi vzniknúť v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn.
7Er/719/2008 (u súdneho exekútora pod sp. zn. EX 10039/2008).

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil citáciou ust. § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1., § 9 ods. 1,
2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ust. § 41 ods. 2 písm. d/
zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2011, ust.
§ 44 ods. 2 vyššie citovaného zákona v znení účinnom do 31. 05. 2010 a v znení účinnom od 01. 06.
2010 do 31. 05. 2011, ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov. Uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom je upravená zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako
zodpovednosť objektívna, teda vzniká bez ohľadu na zavinenie a nemožno sa jej zbaviť. Predpokladmi
vznikutejtozodpovednostijenesprávnyúradnýpostupsúdu,existenciaškodyapríčinnásúvislosťmedzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, pričom všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne
(kumulatívne splnenie) a bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je

dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Teda v prípade, ak nie je splnený čo i len jeden
z predpokladov nevyhnutných pre vznik zodpovednosti za škodu, nedochádza k vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci nesprávnym úradnýmpostupom pri výkone verejnej moci. Vyššie citovaný zákon neobsahuje pojem nesprávneho úradného
postupu, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri
jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Štát podľa príslušných

ustanovení zodpovedá za škodu za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej
súvislosti s takým chybným postupom, teda ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo
vzťahu príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, a teda nesprávny úradný postup
bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody.

V predmetnej veci súd dospel k tomu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa
domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch v
sume 323,- eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať
poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do pätnástich dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pri posudzovaní námietky premlčania

vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 01. 12. 2008, pričom poverenie pre súdneho exekútora
bolo exekučným súdom vydané dňa 17. 12. 2008. Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie
nároku bola doručená odporcovi dňa 23. 04. 2012. Pre začiatok plynutia premlčacej doby sa vyžaduje,
aby išlo o skutočnú vedomosť o škode a škodcovi, nielen o možnosť sa to dozvedieť. Z obsahu

pripojeného exekučného spisu je možné vyvodiť záver, že oprávnený získal reálne poznatky o tom, kedy
došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie a zároveň aj vyhodnotenie, či bolo vydané včas alebo
oneskorene, dňa 17. 02. 2010, kedy mu bolo doručené odvolaním napadnuté uznesenie exekučného
súdu zo dňa 12. 02. 2010 č. k. 7Er/719/2008-12, v odôvodnení ktorého sa konštatuje vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie dňom 17. 12. 2008. Pri porovnaní dátumu 17. 02. 2010, ktorý deň je možné

považovať za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby a dátumu 23. 04. 2012, kedy boli odporcovi
doručené prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, súd dospel
k záveru, že trojročná lehota neuplynula pred dátumom 23. 04. 2012, a teda námietka premlčania
vznesená odporcom nie je dôvodná.
Pokiaľ teda dňa 23. 04. 2012 boli odporcovi doručené prvé žiadosti navrhovateľa o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody, jeho návrh v predmetnej veci o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, doručený súdu dňa 27. 09. 2012, nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty. Je
ale nepochybné, že v čase rozhodovania súdu, t. j. dňa 19. 09. 2014 už lehota 6 mesiacov uplynula.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v predmetnej exekučnej

veci bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu dňa 01. 12. 2008,
pričom exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa 17. 12. 2008, teda poverenie nebolo
vydané v zákonom stanovenej lehote 15 dní, omeškanie však predstavuje iba jeden deň. Nie každé
nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov. Poukázal na názor Ústavného súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (nález Ústavného súdu SR zo dňa 07. 05.
2013 pod sp. zn. IV. ÚS 471/2012 - 75). Súd vo svojej rozhodovacej činnosti síce prihliada na zákonom
stanovené lehoty, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl.

48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce konkrétne okolnosti posudzovanej
veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle vyššie uvedeného
článku Ústavy SR nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval
v zákonom stanovených lehotách. V tejto súvislosti poukázal na tú skutočnosť, že exekučným titulom
v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o

rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného
súdu, súd i bez návrhu zastaví exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená
v ust. § 44 ods. 2 v spojení s ust. § 41 ods. 2 písm. b/ Exekučného poriadku v znení účinnom

do 31. 05. 2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok
náležite preskúmal z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti
exekučného titulu. Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základeuzatvorenej rozhodcovskej zmluvy. Je oprávnený a zároveň i povinný skúmať existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný

súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. I keď exekučný súd o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorá mu bola doručená dňa 01. 12.
2008 rozhodol až dňa 17. 12. 2008, nemožno takýto jeho postup považovať za nesprávny úradný postup
a prieťahy v konaní. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno pod sp. zn. 7Er/719/2008 je
aj zmluva o úvere zo dňa 14. 01. 2008 uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným ako

i exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, ktorý bolo potrebné preskúmať i vo vzťahu k zmluve o úvere
a zároveň vziať do úvahy ust. § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov. Opätovne zdôraznil, že obzvlášť pri spotrebiteľských veciach je pätnásťdňová
lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia pre súdneho exekútora mimoriadne krátka na
to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska formálnych a
materiálnych predpokladov vedenia exekúcie. Postup exekučného súdu v predmetnej veci vzhľadom

na osobitný charakter exekučného konania ako i vzhľadom na pomerne zanedbateľnú dĺžku omeškania
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. V záujme hospodárnosti konania sa
súd ďalším predpokladom, ktorými je existencia škody vôbec nezaoberal. Splnený nemôže byť ani
posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,

pretože nesprávny úradný postup zistený nebol.

K znaleckému posudku č. 1/2013 a znaleckému posudku č. 1/2014, ktoré si v priebehu konania dal
vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku,
súd prvého stupňa uviedol, že pre súdenú vec sú bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013

rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie. Ďalší znalecký
posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tieto znalecké posudky pre súdenú
vec nie sú dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom
na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané zostávajúce dva predpoklady nároku na náhradu škody
nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou.

O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že
ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho názoru,

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom
odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe
„inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa názoru odporcu

možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutienatakejtoneprípustnejinterpretácii,dopustilsanesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení
účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je
nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou
nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemohol založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal kdispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli
použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič zmeniť na fakte, že

zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo
vydané v zákonom ustanovenej lehote.

Navrhovateľ zároveň namietal, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu

exekučného.

K zamietnutiu návrhu na vykonanie znaleckého dokazovania navrhovateľ uviedol, že súd prvého stupňa
mu takto znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku, pričom na zamietnutie znaleckého dokazovania neboli žiadne udržateľné dôvody, nakoľko takéto

dokazovanie je na mieste nariadiť tam, kde je výšku škody potrebné určiť s použitím odborných znalostí,
ktorá právna veda neposkytuje. Opätovne zdôraznil, že súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne
zistenom skutkovom stave.

V ďalšej časti svojho odvolania navrhovateľ uviedol, že ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký

posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a týmto
posudkom je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny
dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Pokiaľ súd v odôvodnení
svojho rozsudku tvrdil, že navrhovateľ nepreukázal, že mu postupom exekučného súdu vznikla
akákoľvek škoda, je zrejmé, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým

znaleckým posudkom, z ktorého vyplýva, aké konkrétne náklady navrhovateľ vynaložil v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky. Navrhovať požiadal o vypracovanie znaleckého posudku ešte 01. 03.
2013 a jeho vypracovanie je tak dôkladné a vzhľadom na množstvo spracovaných podkladov bolo tak
zložité, že trvalo viac ako rok. Táto skutočnosť je objektívna, ktorú navrhovateľ nemohol ovplyvniť a
vzhľadom na plynutie premlčacích lehôt bol nútený svoje nároky uplatniť včas, a to i situácii, kedy vedel

výšku škody určiť len odhadom, nakoľko nebol priestor na získanie znaleckého posudku. Navrhovateľ
bol toho názoru, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou.

V podanom odvolaní navrhovateľ taktiež vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,

teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory. Tento súd tiež uviedol, že
„dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote“.

Navrhovateľ uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli.

K otázke premlčania navrhovateľ uviedol, že nesúhlasí s tým, ako súd vyhodnotil odporcom vznesenú
námietku premlčania a k premlčaniu jeho právo nedošlo, nakoľko ako zásadný moment pri posudzovaní
námietky premlčania súd zvažuje, kedy sa poškodený dozvedel o škode. V predmetnej veci však súdnepriradil pojmu „škoda“ reálny význam a nespojil ho s konkrétnou škodou, ktorú si navrhovateľ v tomto
konaní uplatňuje. Poukázal na ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

ktoré upravuje subjektívnu premlčaciu dobu tri roky a taktiež poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu
SR v konaní pod sp. zn. 3Cdo/145/2004. Zdôraznil, že o majetkovej škode spočívajúcej v náhrade
účelnevynaloženýchnákladovspojenýchsjehočinnosťou,uskutočňovanouvovecisprávyavymáhania
pohľadávky, sa dozvedel vtedy, keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej
rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. O majetkovej škode sa teda dozvedel vtedy,

keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania
v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou sumou v peniazoch. Moment, kedy sa
poškodený dozvedel o škode, je nutné pre účely posúdenia premlčania spájať s momentom, kedy
sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom. O nemajetkovej ujme spočívajúcej v porušení
práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa navrhovateľ dozvedel až momentom, kedy definované

práva prestali byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia jeho práv, ktorý
bolo možné odškodniť finančnou satisfakciou v konkrétnej výške, čo znamená, že práva navrhovateľa
prestali byť porušované až vtedy, keď sa dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k
ukončeniu nesprávneho úradného postupu. Navrhovateľ taktiež poznamenal, že v predmetnej veci mal
byť aplikovaný všeobecný právny predpis, a to ust. § 102 zák. č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník) v

znení neskorších predpisov, z dôvodu, že i pri nesprávnom úradnom postupe zákon o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zakladá podmienku uplatniť právo na náhradu škody voči
zodpovednej osobe, a to formou písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ uviedol, že ak bol tento doručený súdu v čase

predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu a bol podaný z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tohto svojho
tvrdenia navrhovateľ poukázal na judikatúru krajských súdov (rozsudok Krajského súdu v Žiline v konaní

pod sp. zn. 9Co/174/2014).

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania navrhovateľa, ako i súdom prvého stupňa zisteným skutkovým stavom (ust. § 212 ods. 1,
§ 213 ods. 1 OSP bez výnimiek uvedených v ust. § 213 ods. 2 až 7 OSP) a po zistení, že odvolanie

navrhovateľa bolo podané v zákonom stanovenej lehote a spĺňa zákonom stanovené náležitosti (ust. §
201 ods. 1, § 204 ods. 1, § 205 a nasl. OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a rozsudok verejne vyhlásil (ust. § 214 ods. 2 OSP pri dodržaní ust. § 156 ods. 3 OSP). Po preskúmaní
odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ako i konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a po prejednaní veci dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku zo dňa 19.

09. 2014 nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. §
219 ods. 1, 2 OSP potvrdil, nakoľko súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec i správne
právne posúdil. Odvolací súd takto rozhodol pomerom hlasov 3 : 0, a to s poukazom na ust. § 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu

podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli
vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tom
smere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal

samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa
v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Na zdôraznenie správnosti odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd

uvádza, že navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal náhrady majetkovej škody 125,- eur a
nemajetkovej ujmy 323,- eur z dôvodu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/719/2008. Majetková škoda
125,- eur podľa tvrdenia navrhovateľa predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne

uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Tieto náklady pozostávali podľa navrhovateľa zo sumy 70,- eur vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
eur vynaloženej na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- eur vynaloženej na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Navrhovateľ v podanom
návrhu tvrdil, že táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď
je nepochybné, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie doručenej mu dňa 01. 12. 2008, nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 17. 12.
2008, z tohto omeškania ešte nemožno vyvodiť vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle,
ako ju má na zreteli ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je toho názoru,
že majetkovú škodu v sume 125,- eur vyčíslenú navrhovateľom nemožno považovať za skutočnú

škodu, nakoľko navrhovateľ vznik škody v tejto sume žiadnym spôsobom nepreukázal. Navrhovateľom
vyčíslená výška škody je spochybnená i s poukazom na obsah spisu Okresného súdu Komárno sp. zn.
7Er/719/2008, v ktorom sa nenachádzajú žiadne navrhovateľom tvrdené písomné urgencie adresované
exekučnému súdu, čo znamená, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vynaloženie ním
tvrdenýchnákladovspojenýchsadministratívnymspracovanímtextovurgencií,vyhotovovaním urgencií

a nákladov spojených s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Odvolací súd je
toho názoru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal tvrdený nelegálny a nesprávny úradný
postup súdu v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/719/2008,
ktorý je nevyhnutným predpokladom vzniku nároku na majetkovú škodu, ktorú si navrhovateľ uplatnil v
sume125,-eur.Prepriznanienáhradyškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupomjenevyhnutné

súčasné splnenie troch podmienok (nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody) a v prípade, ak chýba čo len jedna z týchto
podmienok, náhradu škody nie je možné priznať, pričom dôkazné bremeno spočíva na poškodenom,
teda na navrhovateľovi. Naviac podľa pripojenej fotokópie exekučného spisu sp. zn. 7Er/719/2008vedeného na Okresnom súde Komárno sa exekučné konanie ešte neskončilo, nie je teda zrejmý jeho
výsledok,anavrhovateľsapotomnemôžedomáhaťnáhradynímtvrdenejfiktívnejškody,ktorámu podľa
jeho názoru mala vzniknúť.

K navrhovateľom uplatnenej nemajetkovej ujme v sume 323,- eur (t. j. 660,- eur ročne : 12
mesiacov x mesiace navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu, pričom podľa jeho tvrdenia
vychádzal z judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý za primerané finančné zadosťučinenie a satisfakciu
považuje sumu 660,- eur ročne) odvolací súd na doplnenie dôvodov uvedených v rozsudku súdu

prvého stupňa uvádza, že všetky nálezy Ústavného súdu SR (senátu III. ÚS), na ktoré navrhovateľ
poukazoval v podanom návrhu sa týkajú fyzických osôb, ktorým bolo priznané finančné zadosťučinenie
za zbytočné prieťahy v konaní. Taktiež ust. § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je
(okrem písm. b/) formulované tak, že výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím
najmä na doterajší život poškodeného a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť následkov,

ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, z čoho je teda zrejmé,
že tieto okolnosti sa týkajú fyzickej osoby. Nemajetkovú ujmu v peniazoch však za určitých okolností
možno priznať i právnickej osobe, a to s poukazom na závažnosť vzniknutej ujmy a so zreteľom na
konkrétne okolnosti, za ktorých k nej došlo. V dôsledku nedodržania zákonom stanovenej lehoty na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie teda automaticky nevzniká nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy. Navrhovateľ návrh na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňoval vyvolaním rizík (zánik povinného
zmarenie účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného) ako i neexistenciou
vnútroštátneho účinného prostriedku nápravy vzniknutej situácie, zásahom do jeho nárokov a práv,
vyvolaním frustrácie, úzkosti, nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánikom jeho už vytvorených
podnikateľských aktivít a neistotou v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Odvolací súd

v predmetnej veci opätovne poukazuje na tú skutočnosť, že žiadosť súdneho exekútora v exekučnej
veci vedenej na Okresnom súde Komárno pod sp. zn. 7Er/719/2008 bola doručená exekučnému súdu
dňa 01. 12. 2008 a súd vydal poverenie dňa 17. 12. 2008, teda síce po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty na vydanie poverenia (rozhodne však nie viac ako 175 dní, ako to tvrdí navrhovateľ) a túto
okolnosťjepotrebnévziaťdoúvahyakorozhodujúcuprirozhodovaníouplatnenomnárokunavrhovateľa

na náhradu nemajetkovej ujmy. V predmetnej exekučnej veci neboli konštatované prieťahy v konaní
a nejedná sa ani o dlhotrvajúcu neistotu navrhovateľa, ktorá by mu prípadne mohla spôsobiť značné
ťažkosti a ovplyvniť jeho podnikateľské aktivity (naďalej poskytuje úvery), resp. ovplyvniť správanie jeho
štatutárnych zástupcov, pričom neboli preukázané ani riziká, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Naviac
je potrebné uviesť, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy

(ktorú ale navrhovateľ nepreukázal), nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

V neposlednom rade odvolací súd poukazuje na samotný exekučný titul, na základe ktorého exekučný
súd vydal dňa 17. 12. 2008 poverenie na vykonanie exekúcie a dňa 12. 02. 2010 vydal uznesenie č.k.
7Er/719/2008-12, ktorým výkon exekúcie odložil do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie,

pričom oprávnený podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Týmto exekučným titulom je rozsudok
rozhodcovského súdu zo dňa 11. 08. 2008, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou
rozhodcovskou a.s. v konaní pod sp. zn. SR 07850/08 a vydaniu ktorého predchádzalo uzavretie zmluvy
o úvere zo dňa 14. 01. 2008 medzi spoločnosťou navrhovateľa ako veriteľom a A. W. ako dlžníkom.
Rozhodcovský súd vyvodil svoju právomoc na vydanie rozsudku z rozhodcovskej doložky zakotvenej

vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Z
konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej)
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať
rozhodcovský rozsudok (R 46/2012). V exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno
pod sp. zn. 7Er/719/2008 preto exekučný súd začal opätovne posudzovať predložený exekučný titul z

hľadiska jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti, dôsledkom čoho bolo vydanie uznesenia zo dňa
12. 02. 2010, ktorým odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie.

Vyššie uvedené považoval odvolací súd potrebné uviesť na doplnenie správnosti dôvodov odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.

Pri posudzovaní danej veci sa odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, ďalej zaoberal
len námietkami navrhovateľa uvedenými v podanom odvolaní, a to najmä navrhovateľom namietanou
vadou konania, spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny

právny predpis nešpecifikuje pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a
oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je
zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a

nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať
určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,

ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na

súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia

tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavnú právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Navrhovateľ žiadnym spôsobom nešpecifikoval postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť

konať pred súdom a odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu
predchádzalo, žiadny takýto dôvod nezistil, v dôsledku čoho potom v tejto časti považoval odvolanie
navrhovateľa za nedôvodné. V postupe súdu prvého stupňa nemožno konštatovať odňatie možnosti
konania pred súdom ani nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nakoľko súd prvého stupňa
rozhodol v zmysle zákona, čomu predchádzalo riadne zistenie skutkového stavu v predmetnej veci. Súd

prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópiu exekučného súdneho spisu Okresného súdu
Komárno sp. zn. 7Er/719/2008, z ktorého pri svojom rozhodovaní vychádzal. Základom jeho rozhodnutia
je nesplnenie zákonných podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov.
Ani nevykonanie, resp. nevyhodnotenie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa (napr.

nevykonanie navrhnutého dokazovania, resp. neoboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom)
nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý
dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 OSP). Navrhovateľ ani
jeho právny zástupca sa pojednávania na súde prvého stupňa konaného dňa 19. 09. 2014 nezúčastnili.Mailové ospravedlnenie neúčasti právneho zástupcu navrhovateľa zo dňa 17. 09. 2014 (odoslané súdu
dňa18.09.2014)napojednávaníkonanomdňa19.09.2014adôvodyvňomuvedené(inépojednávania
vo veci navrhovateľa CD Consulting s.r.o. na Okresnom súde Žiar nad Hronom dňa 19. 09. 2014

a nesúhlas navrhovateľa so substitučným zastúpením na pojednávaní) súd prvého stupňa správne
posúdil a vec prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu s poukazom na tú
skutočnosť, že predvolanie na pojednávanie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 21.
07. 2014. Navrhovateľ ani jeho právny zástupca dôvod na odročenie pojednávania súdu neoznámili bez
zbytočného odkladu, nepredložili doklad o predvolaní na pojednávanie vo veci prejednávanej pred iným

súdom a návrh na odročenie pojednávania neobsahoval údaje vyplývajúce z ust. § 119 ods. 2 OSP,
t. j. dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, najmä deň, keď sa účastník o dôvode pre
odročenie pojednávania dozvedel. Pokiaľ právny zástupca navrhovateľa prevzal právne zastúpenie v
rôznych právnych veciach týkajúcich sa rôznych iných účastníkov konania, ktoré sa vedú na súdoch
v rámci Slovenskej republiky, musel si byť vedomý skutočnosti, že budú vytyčované pojednávania na
rôznych súdoch, pričom to môže byť i v rovnakom čase a za danej situácie vzbudzuje pochybnosti

tvrdenie, že navrhovateľ so substitúciou nesúhlasí. Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pri vyššie
opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 19. 09. 2014 splnené všetky procesné povinnosti a
podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania.

K aplikácii ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odvolací súd uvádza,
že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku správne citoval toto ustanovenie v znení účinnom
v čase začatia exekučného konania a podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
súd, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka
navrhovateľanedôvodnáaprincíppriamejretroaktivitynebolaplikovaný.Súdprvéhostupňapovykonaní

dokazovania oboznámením sa s exekučným spisom Okresného súdu Komárno vedeným pod sp. zn.
7Er/718/2008 zistil, že tvrdenie navrhovateľa o nečinnosti exekučného súdu v trvaní viac ako 175 dní
sa nezakladá na pravde a k navrhovateľom tvrdenej nečinnosti exekučného súdu nedošlo. Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa dodáva, že návrh na vykonanie exekúcie
bol u súdneho exekútora spísaný dňa 30. 10. 2008 a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

bola súdu prvého stupňa doručená až dňa 01. 12. 2008, pričom exekučný súd poverenie na vykonanie
exekúcie pre súdneho exekútora vydal dňa 17. 12. 2008. So zreteľom na ustálenú rozhodovaciu prax
Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/02, I. ÚS 70/02, I. ÚS 16/02, I. ÚS 63/00) ani samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie

zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne
majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné
prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu tak, ako to správne učinil v tomto konaní aj okresný súd.

Z uvedeného potom vyplýva, že exekučný súd nekonal so zbytočnými prieťahmi a po veľmi dlhej dobe

a nemohol byť a ani nebol nečinný 175 dní ako to tvrdil právny zástupca navrhovateľa v podanom
návrhu. Zároveň je potrebné uviesť, že v exekučnom spise vedenom na Okresnom súde Komárno pod
sp.zn.7Er/719/2008sanenachádzažiadnažiadosťopokračovanievkonaní,resp.sťažnosťnaprieťahy
v konaní alebo iná urgencia navrhovateľa a nezodpovedá potom skutočnosti tvrdenie navrhovateľa v
podanom návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, že mal náklady na spracovanie textov urgencií

adresovaných exekučnému súdu, resp. náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde.

Pokiaľ navrhovateľ namietal nedostatočne zistený skutkový stav, toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom
nešpecifikoval a neuviedol, v čom by malo spočívať nedostatočné zistenie skutkového stavu. Odvolací

súd k tomu uvádza, že súd prvého stupňa v tomto smere postupoval správne, nakoľko pokiaľ v konaní
nemal preukázanú existenciu škody na strane navrhovateľa a ani taký nesprávny úradný postup,
v dôsledku ktorého by navrhovateľovi vznikla majetková škoda, bolo nadbytočné a nehospodárne
vykonávať dokazovanie na preukazovanie výšky navrhovateľom tvrdenej škody.

Naviac je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa oboznámil so znaleckým posudkom č. 1/2014
a v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na jeho obsah a uviedol, prečo z neho nebolo možné
vychádzať pri rozhodovaní (nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu v exekučnom konaní a
tým ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a navrhovateľom tvrdenou škodou).Taktiež vysvetlil, prečo neprihliadal ani na znalecký posudok č. 1/2013. Odvolací súd je toho názoru, že
vykonávanie ďalšieho dokazovania v predmetnej veci by bolo, s poukazom na zistený skutkový stav a
nepreukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, nadbytočné a nehospodárne.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. Takáto argumentácia súdu sa však v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku nenachádza a taktiež súd ani nepolemizoval o vhodnosti limitácie
dĺžky konania zákonnými lehotami. Odvolací súd k tomu uvádza, že i keď exekučný súd o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, doručenej mu dňa 01. 12. 2008
nerozhodol v zákonom stanovenej lehote, ale dňa 17. 12. 2008, uvedené ešte neznamená, že sa
jedná o nesprávny úradný postup, resp. posunutie trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný, ako to tvrdil navrhovateľ. K
navrhovateľom tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého navrhovateľ odvíja svoj nárok,
teda nedošlo, v dôsledku čoho nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom

preukázania materiálnej škody navrhovateľa. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol
v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny
proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku okrem iného uviedol, že navrhovateľom uplatnený

nárok nepovažuje za premlčaný, pričom navrhovateľ nesúhlasil s posúdením odporcom vznesenej
námietky premlčania. S poukazom na vyššie uvedené dôvody zamietnutia návrhu navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy je odvolací súd toho názoru, že posudzovanie otázky
premlčania ako samostatného, resp. ďalšieho dôvodu zamietnutia návrhu by bolo v rozpore so zásadou
procesnej ekonómie a zároveň by bolo bezpredmetným, nakoľko premlčanie nároku predpokladá jeho

existenciu a táto je v predmetnej veci mimo rámca akýchkoľvek pochybností vylúčená.

Keďže v danej veci nebol navrhovateľom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ
v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať.

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 142 ods. 1
OSP tak, že úspešnému odporcovi v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože

si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.