Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 12, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/272/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220835
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220835.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvNitrevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.KatarínyMarčekovejačlenovsenátu

Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
FridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika,vmene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 23. januára 2015 č. k. 10C/481/2012-70 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, §
19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, 2 písm. d), § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1, 2 zák.
č. 233/1995 Z. z. a z vykonaného dokazovania súd zistil, že dňa 09. 06. 2010 bola začatá
exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62 (ďalej aj exekútor), keď oprávneným je

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, povinným Q. X., exekučným titulom mal byť rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 17. 03. 2010 SR 00872/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie
1.188 eur s príslušenstvom. Dňa 04. 08. 2010 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa záznamu zo dňa 10. 08. 2010 exekučný súd
vyzval právneho zástupcu oprávneného na doplnenie návrhu v exekúcii 9Er/394/2010. Následne sa
súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 13Er/621/2010 stala zmluva o úvere, všeobecné
podmienky poskytnutia úveru a zmenka. Uznesením exekučného súdu 13Er/621/2010-13 zo dňa

20. 01. 2011, právoplatné dňa 15. 02. 2011 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Následne uznesením exekučného súdu
13Er/621/2010-23 zo dňa 09. 08. 2011, právoplatné dňa 11. 04. 2012, bolo exekučné konanie zastavené
(spis Okresného súdu Komárno 13Er/621/2010). Súd uviedol, že zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva zaradená do
občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného
druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie,

nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak nesprávny úradný
postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.
Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bezzistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu
vznikuškodyakomajetkovej,činemajetkovejujmy,resp.príčinnejsúvislostimedzinesprávnymúradným
postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti

za škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k vzniku zodpovednosti štátu za škodu,
ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady neskúma. V
danomprípadesúddospelkzáveru,ženávrhniejedôvodný.Navrhovateľpožadujeododporcunáhradu
majetkovej škody vo výške 5.141,68 eura a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1.028,34 eura, a to

z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúciesúdnymexekútorom.Súdkonštatoval,žežiadosťexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie exekučný súd posudzoval na základe ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
v čase začatia exekúcie. Hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15-dňovú lehotu, o ktorej navrhovateľ
tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa však vzťahuje iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí

poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení jazykového-
gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia súdu, ktorými
tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade by aj v
prípade naplnenia podmienok pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v určitej konkrétnej

lehote. Neuvedením konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd v prípade, ak
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v
tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa
jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému
skúmaniu. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie poverenia
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Vzhľadom k uvedenému súd konštatoval, že exekučným súdom
nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote.
Zdôraznil tiež, že nedodržanie lehoty automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48

ods. 2 Ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej
veci.Porušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovvzmyslecitovanéhočlánkuústavy
nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom
ustanovených lehotách (I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6

ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). V
tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s
poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení do
31. 12. 2014 aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia uvedená v §
44 ods. 2 v spojení s § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2011 je extrémne
krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal z hľadiska
formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu. Pokiaľ

oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 143/2011 z 18. 01. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať
rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného

titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo1/2012 z 21. 03. 2012). Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska
týchto kritérií je významné, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 04.
08. 2010, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu
spotrebiteľskej úverovej zmluvy, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti exekútora

o udelenie poverenia dňa 20. 01. 2011, s ohľadom na okolnosti danej veci, nie sú vôbec žiadne prieťahy.
Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedenej v predchádzajúcej
časti odôvodnenia vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnúneplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno 13Er/621/2010 je aj zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď exekučný súd bol oprávnený skúmať
exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní v znení do 31. 12. 2014. Z vyššie uvedených dôvodov súd uviedol, že postup
exekučného súdu, vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup. Súd tiež dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným
titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného vyplývajúcemu mu z
úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v exekučnom konaní sa

ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie.
Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“. Tým pádom nie je splnený
ani ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený však nemôže byť ani posledný predpoklad,
ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný
postup a škoda zistené neboli. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 OSP a
odporcovi úspešnému v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.

514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,

ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd
bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom

nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na

vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku
konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné

štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods.
1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku
škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Ak súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým

posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej

na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej
o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa

§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Navrhovateľsapodanýmnávrhomododporcudomáhalnáhradymajetkovejškodyvsume5.141,68eura
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1.028,34 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym

úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno v exekučnej veci sp. zn. 13Er/621/2010.
Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská
rozhodcovská a. s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 00872/10.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho

časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods.1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučnýtitulpodľa §41ods.2písm.c)ad).Aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 09. 06. 2010 a súdny exekútor podal na Okresnom súde Komárno žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 04. 08. 2010 a uznesením zo dňa 20. januára 2011 č. k.

13Er/621/2010-13 súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský
úrad Bratislava, Záhradnícka 60 zo dňa 15. 06. 2010 o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie vecnej pod sp. zn. 13Er/621/2010 zamietol. Následne súd prvého stupňa uznesením zo dňa
09. 08. 2011 č. k. 13Er/621/2010-23 exekučné konanie vedené u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, Exekučný úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60 pod č. EX 7675/10 (13Er/621/2010)

zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11. 04. 2012. Podľa názoru odvolacieho súdu
podľa Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase podania žiadosti o
udelenie poverenia súdnym exekútorom z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe rozhodcovského
rozsudku, čo bolo aj v tomto prípade, lehota od 01. 06. 2010 neplatila, súd vyzval výzvou zo dňa

10. 08. 2010 na doplnenie návrhu a následne uznesením č. k. 13Er/62154/2010-13 žiadosť JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 15. 06. 2010 zamietol dňa 20.
01. 2011, teda v primeranej lehote, takýmto konaním súdu 1. stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky
pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za

porušenie základného práva účastníka konania, keďže potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V
danej veci pritom nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností daného prípadu odvolací súd dospel
k záveru, že rozhodnutím súdu v primeranej lehote a preskúmaním exekučného titulu súdom 1. stupňa
pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup. Ohľadom záveru
súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v exekučnom konaní pri rozhodovaní
o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa v plnom rozsahu
stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (rozhodnutia NS SR sp.
zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo 31/2013). Keďže v konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za
škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, odvolací súd,
rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je nedôvodný, výškou škody nebolo
potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa zamietol, jeho rozhodnutie je vecne
správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 OSP rozsahom

a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva, že keďže navrhovateľ
postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a
odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto
časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo
predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods.
1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1. stupňa citoval dané
ustanovenievsprávnomznení,apretojetátonámietkanavrhovateľanedôvodná.Ktrvaniustavuprávnej

neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a vo
veci rozhodol v primeranej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty
do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný.
Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu preľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci
v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.