Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 2, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/260/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219822
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219822.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/454/2012-68 zo dňa 6. októbra 2014 a o odvolaní
navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 13C/454/2012-81 zo dňa 6. novembra
2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 06.11.2014 č. k. 13C/454/2012-81 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok (OSP), ustanovení § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
účinnom do 31. 12. 2012, ustanovenia § 44 ods. 2, písm. d/, § 44 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov,
čl. 46 Ústavy SR a čl. 36 ods. 3, 4 Listiny základných práv a slobôd.

Uviedol, že navrhovateľ sa svojím návrhom voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody v sume

125,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 324,54 eur, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 7Er/1020/10 tým, že súd o
návrhu súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol v rozpore so zákonom (ktorý mu ustanovuje
povinnosť rozhodnúť o nej v lehote 15 dní od podania návrhu na začatie exekúcie na súd) až po 176
dňoch, pričom navrhovateľ počas tejto doby vynaložil ako hotové výdavky, ktoré by neboli vznikli nebyť
nesústredenej činnosti exekučného súdu a nemajetkovú ujmu si uplatnil ako primeranú náhradu za
vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie

práv, stratu legitímnych očakávaní, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík
ohrozujúcichkonečnévymoženiepohľadávky,kuktorýmdošlovpriamejsúvislostisneprávnymúradným
postupom súdu. Navrhovateľ tiež namietal, že tým, že exekučný súd včas nevydal rozhodnutie o vydaní
(alebo nevydaní) poverenia na vykonanie exekúcie, bol ukrátený na svojich právach a vznikla mumajetková škoda tým, že navrhovateľ si svoju oprávnenú pohľadávku nemohol vymôcť včas, prípadne
vôbec.

Súd prvého stupňa z exekučného spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 7Er/1020/10
zistil, že žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie exekúcie bola súdnym exekútorom
na základe návrhu oprávneného podaná na Okresnom súde Komárno dňa 26. 11. 2010 a tiež to, že
túto žiadosť súdneho exekútora súd uznesením zo dňa 19. 01. 2011 zamietol a následne exekúciu
uznesením zo dňa 09. 08. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 09. 2011, zastavil.

Vodôvodnenísvojhorozsudkusúdprvéhostupňauviedol,ženávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie
od začiatku uvedeného exekučného konania nebol dôvodný (oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí
žiadosti exekútora o udelenie poverenia a ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie nepodal,
čím akceptoval záver súdu) a vznik akýchkoľvek trov spojených nielen s uplatnením svojho nároku na
súde, ale aj spojených so správou a vymáhaním pohľadávky si navrhovateľ spôsobil sám podaním

nedôvodného návrhu na súde (resp. u exekútora), a to bez ohľadu na to, kedy súd o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia rozhodol. Stotožnil sa s argumentáciou odporcu ohľadne toho, že 15-
dňová lehota stanovená v ust. § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného poriadku sa nevzťahuje na prípad,
kedy súd žiadosť súdneho exekútora na udelenie poverenia na začatie exekúcie zamietne, čo explicitne
vyplýva už aj z toho, že táto lehota je uvedená iba v druhej vete ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nie

však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva o rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora
na udelenie poverenia, a teda zákon pre prípad, že súd zaujme právny názor, že nie je na miestne
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu
na rozhodnutie o takejto žiadosti.

V ďalšej časti odôvodnenia svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že pokiaľ ide
o náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (324,54 eur), ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť,
nie je tento nárok navrhovateľa dôvodný, pretože pokiaľ aj navrhovateľovi nejaká nemajetková ujma
vznikla, nebola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, ale výlučne podaním nedôvodného
návrhu na vykonanie exekúcie zo strany samotného oprávneného (navrhovateľa).

Z týchto dôvodov potom nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné charakterizovať ako
nesprávny úradný postup a ani k žiadnej škode, ktorá by bola navrhovateľovi spôsobená postupom
súdu, v dôsledku čoho je návrh navrhovateľa v plnom rozsahu (či už ide o vynaložené náklady alebo
nemajetkovú ujmu) nedôvodný.

K odporcom vznesenej námietke premlčania navrhovateľom uplatneného nároku, súd prvého stupňa
uviedol, že nakoľko oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu prevzal uznesenie súdu o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27. 01. 2011
a svoj návrh na náhradu škody si uplatnil na súde dňa 27. 09. 2012, nedošlo k márnemu uplynutiu

premlčacej lehoty podľa ust. § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorá je trojročná.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 150 OSP a odporcovi, hoci v konaní plne úspešnému, náhradu
trov konania nepriznal, pretože odporca si toto právo neuplatnil a navyše súd ani nezistil, že by odporcovi

v tomto konaní v súvislosti s bránením jeho práva nejaké trovy vôbec vznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne

ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že účastníkomkonania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolania boli podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP) proti rozhodnutiam, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom(§201OSP),beznariadeniaodvolaciehopojednávania(ust.§214ods.2OSP),sverejným
vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutia v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaniach (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného súdu a

uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1, citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj

nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na , a) osobu
poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný do 31. 05. 2011 v čase začatia exekučného konania):
(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)

a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2,

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech

nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Žalobca v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkomkonania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v
exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej

lehoty, až po 176 dňoch.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym posúdením veci a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozhodnutia uvedené súdom prvého stupňa.

Odvolacísúdktejtonámietkeodvolateľauvádza,spoukazomnaobsahspisuarozhodnutiesúduprvého

stupňa,žetototvrdeniežalobcunevyplývazospisovéhomateriálu,lebosúdprvéhostupňavodôvodnení
svojho rozhodnutia jasne uviedol, že 15-dňová lehota stanovená v § 44 ods. 2, veta druhá Exekučného
poriadku sa nevzťahuje na prípad, kedy súd žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na začatie
exekúcie zamietne, čo explicitne vyplýva už aj z toho, že uvedená 15-dňová lehota je uvedená iba v
druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, nie však následne vo vete tretej, ktorá práve pojednáva

o rozhodnutí súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia, a teda zákon pre prípad, že
súd zaujme právny názor, že nie je na mieste vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale zamietnutie
jeho žiadosti, neurčuje súdu žiadnu lehotu na rozhodnutie o takejto žiadosti.

Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 26.

11. 2010, ku ktorému pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 23. 08. 2010. Exekučným
titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu a o tejto žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia exekučný súd rozhodol dňa 19. 01. 2011 tak, že žiadosť zamietol. Oprávnený odvolanie
nepodal, exekučný súd následne exekúciu zastavil a uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 09.
2011.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu
prvého stupňa, že toto tvrdenie žalobcu nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného

titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP), ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nie na
vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver prečo tak rozhodol a
vysvetlil rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Tvrdenie odvolateľa o tom,
že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd rozhodol s omeškaním viac
ako 176 dní nebolo preukázané, keďže súd žiadosť exekútora zamietol. Lehota uvedená v ust. §
44 ods. 2 EP je procesnou lehotou a zákon nestanovuje sankciu za jej nedodržanie. Odvolací súd

poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu SR č. II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02, ktorý konštatoval, že
nedodržanie lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia nemožno automaticky vyhodnotiť
ako porušenie základného práva účastníka konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny
úradný postup bol v konaní preukázaný nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Je potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých

svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v
týchto veciach (zastavenie exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti,
resp. zastavení exekúcie, lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli
exekúcie vedené (resp. navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia
exekúcie ( napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej
rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základeúpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom,

čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na
neprípustnej interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že táto skutočnosť z rozhodnutia súdu prvého
stupňa nevyplýva. Potom ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať sa ďalšími
námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a nemajetkovej

ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010- 12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberal' zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považoval' za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/0 l). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad

Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999 z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a

spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné.

S poukazom na vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

K druhému výroku tohto rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa dňa 06. 11. 2014

vydal uznesenie č. k. 13C/454/2012-81, ktorým navrhovateľovi uložil povinnosť, aby v lehote 15 dní od
doručenia uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie v sume 20,- eur podľa položky č. 7 písm. a/
Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou k zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku
za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a zároveň navrhovateľa poučil, že ak súdny
poplatok v určenej lehote nezaplatí, súd ho bude vymáhať.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom
stanovenej lehote odvolanie. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, ani žiadne
skutkové a právne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnenýsvojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého "za súdne

konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy". Zdôraznil, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. (Sadzobník
súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so zák.
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov
v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho
poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s vyššie
citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1, písm. a/ Ústavy SR,
podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca
zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov, v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa

vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012.
V danom prípade bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zák.
č. 286/2012 Z. z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z.
o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony),
a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Podľa

ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov platom do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené. Zároveň poukázal na to, že Okresný súd Komárno a Okresný súd
Rimavská Sobota pristúpili k zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdy poplatok za podané

odvolanie podľa položky 7a (uznesenie Okresného súdu Komárno zo dňa 16. 10. 2013 v konaní pod
sp. zn. 8C 842/2012 a uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota zo dňa 03. 01. 2014 v konaní pod
sp. zn. 16C/174/2012). Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd jeho
odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil bez náhrady a
ak tento postup prvostupňový súd nevyužije, aby napadnuté uznesenie/výzvu v celom rozsahu zrušil

bez náhrady.

Odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel z dôvodu, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí

prílohuzákonač.71/1992Zb.Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto
podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Sadzba poplatku

je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď

navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 03. 11. 2014 podané
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd
konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia § 4

ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo predmetné
ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania (zo dňa 03.
11. 2014), ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 04. 11. 2014, nemožno na odvolacie konanie
aplikovať ustanovenie § 4 ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (vzmysle prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 06. 11. 2014 č. k.
13C/454/2012-81 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

Úspešný odporca si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd podľa

§ 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.