Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/242/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221710
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová Medvecká

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221710.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Libantovej Medveckej, PhD.

a členov senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Kováčovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: XX XXX XXX, zastúpený Fridrich Paľko,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: XX XXX XXX, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpenáMinisterstvomspravodlivostiSRsosídlomvBratislave,Župnénám.13,onáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k.
6C/717/2012-52 zo dňa 27. januára 2015, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu
Komárno č. k. 6C/717/2012-73 zo dňa 23. apríla 2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 27.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako
náhrady škody a sumy 426 eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Nové Zámky.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 1, § 2, § 3 ods. 1 písm. d/, § 6, § 9, § 17,
§ 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
§ 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov. Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Nové Zámky

sp. zn. 14Er/1108/2009 mal za preukázané, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola podaná na exekučný súd dňa 23.10.2008 a exekučný súd dňa 14.01.2009
vydal poverenie na vykonanie exekúcie v časti istiny a príslušenstva a v ten istý deň vydal uznesenie č.
k. 14Er/1108/2008-7, ktorým zamietol žiadosť exekútora na vydanie poverenia v časti o vymoženie trov
právneho zastúpenia oprávneného v exekučnom konaní. Súd prvého stupňa mal za to, že Exekučný
poriadok účinný v čase podania žiadosti o vydanie poverenia ustanovil lehotu v ustanovení § 44 ods.
2 lehotu 15 dní odo dňa podania žiadosti na súd. Konštatoval, že exekučný súd teda nerozhodol v

zákonnej lehote o žiadosti súdneho exekútora, a preto dospel k záveru, že v predmetnej veci došlo k
nesprávnemu úradnému postupu. Samotný nesprávny úradný postup (v danej veci spočívajúci v tom,
že exekučný súd nerozhodol o žiadosti exekútora na vydanie poverenia v zákonom stanovenej lehote)
bez ďalšieho nemá za následok vznik práva na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch vzmysle § 9 ods. 1, 2 a § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Konštatoval, že navrhovateľ mal v konaní
preukázať vznik škody a konkrétne označiť a preukázať ujmu, ktorá jej bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom, musí byť preukázané, z akých dôvodov samotné konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením a musí byť preukázaná bezprostredná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy. Keďže navrhovateľ tieto rozhodujúce skutočnosti
len tvrdil, avšak nepreukázal, neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu
majetkovej škody, ale ani na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle
vyššie citovaných zákonných ustanovení. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd dospel k záveru, že nie

sú súčasne splnené všetky zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu podľa 514/2003 Z.
z.. Súčasne zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania, nakoľko nie je daný žiadny dôvod
na to, aby konanie prerušil do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach.
Dôvodil tým, že s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c/ OSP je súd povinný najskôr
urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď zlyhajú, môže konanie
prerušiť. Teda nevzniká povinnosť konanie prerušiť a je na zvážení súdu, či návrhu na prerušenie

konania vyhovie. Podľa názoru súdu prvého stupňa v konaní na Okresnom súde Prešov pod sp. zn.
7C/6/2010 sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v súdenej veci, pretože
navrhovateľ sa domáha náhrady škody nesprávnym úradným postupom na konkrétnom skutkovom
základe postupu exekučného súdu. Na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010 sa riešia iné
právne otázky na základe iného skutkového stavu, preto jeho výsledok nemôže ovplyvniť rozhodnutie

v súdenej veci. Zároveň konštatoval, že námietka premlčania zo strany odporcu je dôvodná. Ďalej
uviedol, že návrh navrhovateľa spĺňa náležitosti návrhu a nie je predčasne podaný. S poukazom na
absenciu predpokladov zodpovednosti za škodu, súd prvého stupňa návrh ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol
v konaní v celom rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadne neuplatnil a taktiež

zo spisu mu žiadne nevyplynuli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho

predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej namietal, že súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý
má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol

viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže

založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol
niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako
dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Súd nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do

času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna

istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Súd zamietol znalecké dokazovanie len s poukazom na skutočnosť, že
on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody. Súd teda znemožnil
navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku.Mal za to, že výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie súdu
vo veci samej. Keďže súd zamietol vykonanie znaleckého dokazovania svoje rozhodnutie založil na
nedostatočne zistenom skutkovom stave. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil

ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré
v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených
mzdovýchnákladov,nákladovnatlač,nákladovnaúpravuinformačnéhosystému,nákladovnapoštovné
a nákladov na telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky

uplatniť včas, a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie
znaleckého posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre
vznik nároku na náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná
súvislosť medzi škodovou udalosťou a škodou. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi

úvahamiúplnenegujedoposiaľvytvorenúastabilizovanújudikatúruEurópskehosúdupreľudsképrávav
Štrasburgu,ktorájezákladomštandarduochranyzákladnýchprávvEurópe,tedaajprávanaspravodlivý
súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj
vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež

uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,
aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.
Záveromuviedol,ženavrhovateľnechápe,akýmôžemaťnavýsledokkonaniadopadskutočnosť,žesúd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti
súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Záverom

namietal, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil vznesenú námietku premlčania, teda podľa jeho
názorukpremlčaniunedošlo.Dôvodil,žesúdakozásadnýpriposudzovanínámietkypremlčaniazvažuje
moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode. Súd však nepriradil pojmu škoda reálny význam a
nespojil ho s konkrétnou škodou, ktorú si navrhovateľ uplatňuje. Poukázal na ustanovenie § 19 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. z ktorého vyplýva, že subjektívna premlčacia doba 3 roky začína plynúť dňom,

v ktorý sa poškodená fyzická alebo právnická osoba o škode dozvedela. Zdôraznil, že v zmysle súdnej
praxe sa za okamih začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby považuje prípad, keď sa poškodený
reálne o škode dozvedel a nie prípad, keď sa o škode už mohol dozvedieť. Navrhovateľ sa dozvedel
o škode vtedy, keď zistil skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak,
aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Ďalej namietal, že navrhovateľ si uplatnil právo na

náhradu majetkovej škody a právo na náhradu nemajetkovej ujmy, pričom súd prvého stupňa vôbec
nerozlišoval jednotlivé práva pri posudzovaní premlčania, čo však bolo potrebné. Navrhovateľ sa o
majetkovej škode dozvedel vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s konkrétnou
potrebou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť konkrétnou
sumou v peniazoch. O škode sa preto nemohol dozvedieť márnym uplynutím zákonnej lehoty určenej

k rozhodnutiu súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne majetkové prostriedky vynaložené neboli.
Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode je nutné pre účely premlčania spájať s momentom, kedy
sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré ukončilo nesprávny úradný postup a kedy už
viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym úradným postupom vznikala majetková škoda.
Ďalej uviedol, že o nemajetkovej ujme sa dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť

porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia práv, ktorý bolo možné odškodniť
finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Práva prestali byť jednoznačne porušované až vtedy, keď
sa navrhovateľ dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho
úradného postupu. Akokoľvek, na základe ustanovenia § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. možno tvrdiť,
žepočiatokplynutiapremlčacejdobyprinemajetkovejujmeurčujesamotnýsúd,pretožetenkonštatujev

rozsudku samotné porušenie práva a až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza
sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Záverom namietal, že navrhovateľ pred začatím pojednávania v
danej veci podal návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke,
ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na

základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súdu SR. Teda súd prvého stupňa bol povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu tvrdení poukázal
na judikatúru krajských súdov (Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa ani k tomuto odvolaniu písomne nevyjadril.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil navrhovateľovi povinnosť v lehote troch dní od
nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie, v sume 20 eur,
ktorý vyrubil podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení a súčasne uložil navrhovateľovi povinnosť v lehote
troch dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatiť súdny poplatok aj za vyhotovenie rovnopisu
odvolania urobené elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom, ktoré
tvorí súdny spis, a rovnopisu odvolania doručovaného odporcovi, v sume 3 eura, ktorý vyrubil podľa
položky č. 20a sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom
znení.

Proti tomuto uzneseniu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým je odôvodnenie. Podľa položky
č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako

vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu
škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. Podľa
ustanovenia § 18ca zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.
septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú
splatnými po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh navrhovateľom podaný pred 01.10.2012,

konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. a preto je nutné v súvislosti s podaným
odvolaním aplikovať právny stav platný do 30.09.2012. Do 30.09.2012 bolo konanie vo veciach náhrady
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Na základe vyššie
uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok a napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré im predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP, prejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolania
navrhovateľa nie sú dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako aj napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Vo veci samej sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v
sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 426 eur, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. 14Er/1108/2008, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15
dní. K vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 8 mesiacov.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ

dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale

aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z vlastnéhorozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol vec
zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil

účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o

žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti
s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Nové Zámky vedeného pod sp. zn. 14Er/1108/2008 vyplýva,

že exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 04.09.2008, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Nové Zámky dňa 23.10.2008. Exekučný súd uznesením č.
k. 14Er/1108/2008-7 zo dňa 14.01.2009, právoplatným dňa 03.03.2009 žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o zaplatenie trov právneho zastúpenia oprávneného

v exekúcii vo výške 23,77 eur zamietol. Súčasne exekučný súd vo zvyšku žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovel, a preto dňa 14.01.2009 vydal poverenie č.
5404 031063 súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému. Exekučný súd uznesením č.
k. 14Er/1108/2008-11 zo dňa 08.04.2009, právoplatným dňa 22.09.2009 exekučné konanie v časti o
zaplatenie trov právneho zastúpenia oprávneného v exekúcii vo výške 23,77 eur zastavil. V súčasnosti

exekúcia naďalej prebieha.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v
tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa
dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Premlčanie možno definovať ako uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý
uplynul bez toho, aby sa právo bolo vykonalo, v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu
uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku
patriaceho k obsahu práva, teda zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo

nemožno oprávnenému priznať.

Premlčanie možno považovať za všeobecný občianskoprávny inštitút, ktorý sa uplatňuje pri všetkých
subjektívnych občianskych právach okrem tých, ktoré sa buď nepremlčujú vôbec (§ 100 ods. 2 a 3),
alebo ktoré sa prekludujú v prípadoch výslovne ustanovených v zákone (§ 583), alebo ktoré zanikajú

uplynutím doby (§ 578).

Konkrétnym právnym účinkom premlčania je, že dlžníkovi (odporcovi) vzniklo oprávnenie vzniesť
námietku (dovolať sa) premlčania, a tým spôsobiť zánik veriteľovej (navrhovateľovej) možnosti domôcť
sa s úspechom na súde premlčaného práva alebo spôsobiť zánik nároku. Námietku premlčania môže

povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.

Súd oprávnenej osobe (veriteľovi) premlčané subjektívne občianske právo (nárok) nemôže priznať,
lebo vznesením námietky premlčania dlžníkom (odporcom) došlo k zániku nároku. V dôsledku toho
súdu, ktorý zistí, že vznesenie námietky premlčania je odôvodnené, nezostáva nič iné, než žalobu

veriteľa (navrhovateľa), ktorou sa tohto premlčaného práva domáha, zamietnuť. Uplatnením námietky
premlčania na súde (nie mimo súdu len listom a pod.) prestáva byť subjektívne právo vynútiteľné.

Z uvedeného jasne vyplýva, že súd prihliada na vznesenú námietku premlčania iba vtedy, keď bola
odporcom vznesená (úspešne) bez ohľadu na to, v ktorom štádiu konania sa vec nachádza (teda aj pred

odvolacím súdom), a to až do právoplatného skončenia veci.

Odvolací súd z obsahu spisu v súdenej veci in concreto z vyjadrenia odporcu (čl. 29 - 33 spisu) zistil,
že odporca expressis verbis nenamietal skutočnosť, že nárok navrhovateľa je premlčaný. Súd prvéhostupňa, preto nesprávne ex officio posudzoval námietku premlčania, ktorá odporcom vznesená nebola.
Odvolací súd, však aj napriek tejto nesprávnosti dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť z nižšie uvedených dôvodov.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia bola podaná súdnym exekútorom na
súd 23.10.2008. Súd následne vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie až dňa

14.01.2009.

V danom prípade v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa správne konštatoval, že k vydaniu
poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie nedošlo v zákonnej 15 dňovej lehote, a teda
exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že nedodržanie zákonnej
lehoty podľa vyššie citovaného ustanovenia Exekučného poriadku nemalo za následok vznik škody a
následne aj nemajetkovej ujmy.

Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že navrhovateľ teda neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní
vznikuškody,nakoľkonepredložilsúdurelevantnédôkazydokumentujúceskutočnúvýškuškody,apreto
jeho námietky uvádzané v odvolaní sú irelevantné. Navrhovateľ taktiež nepreukázal žiadnym spôsobom
dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v návrhu. Keďže nebol preukázaný vznik škody,
nebolo už potrebné ďalej sa zaoberať ani príčinnou súvislosťou medzi postupom súdu v exekučnom

konaní a eventuálnym vznikom škody alebo nemajetkovej ujmy.

Z rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu je známe, že exekúcia vedená na podklade exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku (ako je tomu aj v predmetnej exekučnej veci), ktorý je podľa judikatúry
súdov nulitným - paaktom, nespôsobilým výkonu z dôvodu, že bol vydaný na základe neplatne

dojednanej rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, ktorá
bola súčasťou všeobecných obchodných podmienok spotrebiteľskej zmluvy - Zmluvy o úvere, v čoho
dôsledkubudepravdepodobnezastavená.Pretoodvolacísúdkonštatuje,žeaknavrhovateľnedisponuje
spôsobilým exekučným titulom, nemôže mu takýto nulitný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok
privodiť majetkový prospech a ak mu nemôže privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemôže

vzniknúť ani prípadná škoda.

Odvolací súd sa zároveň plne stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nemohlo dôjsť k prieťahom
v konaní, ktoré všeobecný súd nie je ani oprávnený konštatovať.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné:

Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou navrhovateľa týkajúcej sa aplikácie novej právnej úpravy § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z.z. Súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí
citovalust.§9ods.1,ods.2lendonovelyprijatejzák. č.412/2012Z.z.,t.j.vzneníúčinnomvčase

podania návrhu na začatie konania. Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že na daný
právny stav správne aplikoval platnú normu, preto odvolanie navrhovateľa je v tejto časti nedôvodné.

Čo sa týka ďalších odvolacích dôvodov navrhovateľa, týkajúcich sa otázky trvania stavu právnej neistoty,
k úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa svoje

rozhodnutie na takýchto dôvodoch nezaložil, preto takéto odvolacie dôvody sú z pohľadu odvolacieho
súdu irelevantné.Navrhovateľ sa vo svojom odvolaní opiera aj o výsledky znaleckého posudku č.
1/2014, v ktorom mal „preukázať“ výšku vzniknutej škody. Predmetný znalecký posudok, však nie je
ani súčasťou súdeného spisu. Odvolaciemu súdu je však známy jeho obsah, a preto podľa názoru

odvolacieho súdu je irelevantný, pretože nepreukazuje skutočnú výšku údajnej škody, ale len „náklady“
predstavujúce mzdové náklady, náklady na tlač, náklady na úpravu informačného systému, náklady na
poštovné a náklady na telekomunikačné služby. Uvedené náklady podľa názoru odvolacieho súdu by
navrhovateľovi vznikli aj v prípade, že by súd rozhodol o návrhu súdneho exekútora o udelenie poverenia
v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Navrhovateľ taktiež nepreukázal aká je príčinná súvislosť medzi

nerozhodnutím o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote 15 dní a vznikom údajnej škody.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

Za irelevantnú považoval odvolací súd aj námietku navrhovateľa ohľadom neprerušenia konania,
nakoľko súd prvého stupňa rozhodol o prerušení konania tak, že návrh navrhovateľa na prerušenie
konania zamietol. Odvolací súd súhlasí, že vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 7C/6/2010 ide o celkom iný predmet konania na inom skutkovom základe a právnom dôvode,
pretože predmetom konania na Okresnom súde Prešov sp. zn. 7C/6/2010 je konanie o náhradu

škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom
konaní vedenom proti navrhovateľke (spotrebiteľovi) na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky a
predmetom konania v prejednávanej veci je náhrada škody a nemajetkovej ujmy z titulu
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Topoľčany v exekučnej veci, t.j. z titulu zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup súdu, a teda nie je potrebné konanie prerušiť až do právoplatného

skončenia konania o prejudiciálnych otázkach na Súdnom dvore Európskej únie. Pre úplnosť je potrebné
dodať, že pri neprerušení konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP nedochádza k odňatiu
možnosti konať pred súdom, pretože prerušenie konania podľa uvedeného ustanovenia závisí od úvahy
súdu a je upravené len ako procesná (fakultatívna) možnosť súdu, nie jeho (obligatórna) povinnosť. Pri
návrhunaprerušeniekonaniapodľa§109ods.2písm.c/OSPsúdmápovinnosťnajskôrzvážiťmožnosť

iných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť predmetného konania, s prihliadnutím
na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Z uvedeného
vyplýva, že súd prvého stupňa správne zvažoval, či položené prejudiciálne otázky v konaní vedenom
pred Okresným súdom Prešov neriešia podstatu sporu v predmetnom konaní, t.j. či navrhovateľ ako
oprávnený má nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ak súd nerozhodol v

zákonom stavenej lehote o jeho návrhu.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP potvrdil.

Podľa§1ods.1zákonač.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,súdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový
úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je
podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. Podľa odseku 4, v odvolacom konaní je poplatníkom
ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný
prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou. Podľa odseku 2, ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby savyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku
poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 8 ods. 1 citovaného zákona, poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie
námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu
a poplatok za konanie o dedičstve je splatný vznikom poplatkovej povinnosti.

Podľa § 18ca citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. októbra

2012), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa § 18cc citovaného zákona (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 01. januára
2014), z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 31. decembra 2013 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 31. decembra 2013, i keď sa stanú splatnými po 31. decembri 2013.

Odvolací súd k namietanej absencii odôvodnenia je toho názoru, že napadnuté uznesenie spĺňa
požiadavku dostatočného odôvodnenia rozhodnutia z toho hľadiska, že toto uvádza dôvod uloženej
povinnosti,akoajjejvýškuataktiežurčuje,podľaakejkonkrétnejpoložkysadzobníkasúdnychpoplatkov
bola predmetná povinnosť uložená. Uznesenie spĺňa podstatné náležitosti, ktoré zákon kladie na tento

typ rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP. Takýto rozsah odôvodnenia,
priamo nadväzujúci na jeho výrokovú časť, postačuje na jeho dostatočné zdôvodnenie. V žiadnom
prípade sa teda nemožno stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že dôvody rozhodnutia možno hádať,
ako to vyplýva z obsahu podaného odvolania. Súd zastáva názor, že v prípade takéhoto rozhodnutia
nie je potrebná ďalšia samostatná časť rozhodnutia s nadpisom „odôvodnenie“, alebo odôvodnenie

nasledujúce bezprostredne po výrokovej časti ako je tomu v danom prípade. Podstatou súdneho
rozhodnutia je totiž poskytovanie materiálnej ochrany dotknutých práv, nie prílišný formalizmus pri
koncipovaní súdneho rozhodnutia.

Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, časť I., Poplatky vyberané v občianskom súdnom konaní

znie: zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur. Predmetná položka bola do zákona vložená novelou -
zákonom č. 286/2012 Z. z. od 01.10.2012 a doposiaľ nebola zmenená.

Taktiež námietka navrhovateľa, že spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú

odvolanie, ale len žaloba, je nedôvodná s poukazom na zákon o súdnych poplatkoch a to najmä
ustanovenia § 2 ods. 4 tohto zákona, podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, ustanovenia
§ 5 ods. 1 písm. a/, podľa ktorého poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania a s poukazom
na ustanovenie § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby vyberá aj v odvolacom
konaní vo veci samej. Teda navrhovateľom prezentovaný výklad vo svojom odvolaní je tendenčný a v

rozpore so zákonom ako i so samotným zámerom zákonodarcu a viedol by v podstate k absurdnému
záveru, že žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť
za odvolanie voči žiadnej žalobe/návrhu v sadzobníku súdnych poplatkov uvedená nie je. Neobstojí ani
argumentácia navrhovateľa rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 39/2007,
keďže súd prvého stupňa svojvoľne nerozšíril okruh úkonov podliehajúcich súdnemu konaniu, a správne

na daný prípad aplikoval ustanovenia účinné v čase podania odvolania, teda v čase vzniku poplatkovej
povinnosti.

Zároveň je nesprávne aj stanovisko navrhovateľa k aplikácii ustanovenia § 18ca zákona o súdnych
poplatkoch riešiaceho určovanie poplatkovej povinnosti v konaniach začatých do 30.09.2012 (ako

je tomu i v predmetnom prípade). Predmetné prechodné ustanovenia s cieľom predísť nežiaducej
retroaktivite ustanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konanie začaté (pričom, ak je sadzba
poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni - § 6 ods. 2 zákona o
súdnych poplatkoch) do 30.09.2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012 (kedy
bolo konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom oslobodené od platenia

súdnych poplatkov) a to i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

V danom prípade však úkon - odvolanie bol navrhnutý dňa 27.02.2015, preto správne súd prvého stupňa
pristúpil k aplikácii právnej úpravy poplatkového zákona účinného v čase vzniku poplatkovej povinnosti.Keďže v danej veci ide o súdny poplatok (odvolacie konanie), pričom bolo podané po 30.09.2012 nešlo
ani o úkon ani o konanie začaté do 30.09.2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil navrhovateľovi za
podané odvolanie súdny poplatok podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov jeho rozhodnutie je

vecne správne.

Z uvedených dôvodov odvolací súd aj napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
OSP ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,

že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.