Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/308/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712215398
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7712215398.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: XX
XXX XXX, so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: XX XXX XXX,
so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce č.k. 5C/144/2012-93 z 24.2.2014
ako aj proti uzneseniu č.k. 5C/144/2012-19, a uzneseniu č.k. 5C/144/2012-128

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie č.k. 5C/144//2012-19.
Z r u š u j e uznesenie z 24.3.204 č.k. 5C/144/2012-128.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa (ďalej len súd) návrh na prerušenie konania zamietol a súd
návrh na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vedený pod sp. zn. 5C 144/2012, ktorého obsahom sú
návrhy vo veciach 5C 148/2012, 5C 159/2012, 5C 169/2012, 5C 174/2012, 5C 175/2012, 5C 176/2012,
5C 178/2012, 5C 179/2012, 5C 180/2012, 5C 187/2012, 5C 193/2012, 5C 196/2012, 5C 205/2012,
5C 208/2012, 5C 214/2012, 5C 217/2012, 5C 219/2012, 5C 221/2012, 5C 229/2012, 5C 238/2012,
spojených na spoločné konanie zamietol a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu

trov konania.

Žalobca vo veciach 5C 144/2012 (Ex 14547/2013), 5C 148/2012 (Ex 14616/2011), 5C 169/2012 (Ex
5544/2010), 5C 174/2012 (Ex 5546/2010), 5C 175/2012 (Ex 5548/2010), 5C 176/2012 (Ex 5721/2010),
5C 178/2012 (Ex 14367/2011), 5C 179/2012 (Ex 5543/2010), 5C 187/2012 (Ex 14360/2011), 5C
193/2012 (Ex 11967/2010), 5C 196/2012 (Ex 12092/2010), 5C 205/2012 (Ex 16250/2011), 5C
208/2012 (Ex 15949/2010), 5C 214/2012 (Ex 14215/2011), 5C 217/2012 (Ex 6992/2011), 5C 219/2012

(Ex 15330/2010), 5C 221/2012 (Ex 11935/2010), 5C 229/2012 (Ex 14117/2011) , 5C 238/2012 (Ex
6973/2011) podal podľa § 44 ods. Exekučného poriadku exekučnému súdu návrh na zmenu exekútora a
očakával,žekreálnejzmeneexekútoradôjderozhodnutímsúduvstanovenej30dňovejzákonnejlehote.
Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenom čase. Žalobca tvrdil, že v predmetných prípadoch neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala

exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutí
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.
Súd dôvodil, že vo veci nariadil pojednávanie na deň 24.2.2014. Žalobca elektronickým podaním
doručeným súdu 24.2.2014 spolu s ústavnou sťažnosťou v predmetnej veci žiadal o zrušenie termínupojednávania vytýčeného na 24.2.2014. Taktiež žiadal konanie 5C 144/2012 prerušiť do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva
žalobcu na zákonného sudcu a právo na nestranný súd. Elektronické podanie bolo bez zaručeného

elektronického podpisu. Žalovaná sa elektronickým podaním ospravedlnila a súhlasila s tým, aby vec
bola prejednaná v jej neprítomnosti.
Súd návrhu na prerušenie konania nevyhovel, pretože podanie ústavnej sťažnosti nie je dôvodom na
prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a prerušenie konania z dôvodu § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p. je fakultatívne. Dôvody na obligatórne prerušenie konania uvedené v ustanovení §

109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. sa podľa názoru súdu nevzťahujú na vyriešenie otázky nezákonného sudcu.
Zákonným sudcom je ten, komu vec bola pridelená na rozhodovanie v súlade s rozvrhom práce a ak
existujú dôvody na jeho vylúčenie z konania ( § 14 a nasledujúce O.s.p. ), rozhodovať o vylúčení alebo
nevylúčení sudcu z konania patrí do právomoci nadriadeného súdu, ktorý je v prípade okresného súdu
krajský súd. Nadriadený súd o námietke žalobcu rozhodol tak, že pojednávajúci sudca nie je vylúčený
z rozhodovania tejto veci a preto je zákonným sudcom.

Zo spisu 5C 144/2012 a z pripojeného spisu 17Er 220/2003 súdu vyplýva, že oprávnená POHOTOVOSŤ
s.r.o.sadomáhalavočipovinnémuE.U.,nar.XX.X.XXXXudeleniapoverenianavykonanieexekúciepre
vymoženie 47,47 €. Dňa 18.11.2010 bol súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Pôvodný
súdny exekútor doručil súdu exekučný spis a vyčíslenie trov exekúcie 20.1.2011, uznesenie o zmene
exekútora bolo súdom vydané 18.2.2011, teda v 30 dňovej zákonnej lehote, o.i. zo spisu 5C 148/2012 a z

pripojeného spisu 6Er 378/2003 zistil, že oprávnená POHOTOVOSŤ s.r.o. sa domáhala voči povinnej G.
D.,nar.XX.X.XXXXudeleniapoverenianavykonanieexekúcieprevymoženie298,75€.Dňa18.11.2010
bol súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Pôvodný súdny exekútor doručil súdu exekučný
spis a vyčíslenie trov exekúcie 25.1.2011, uznesenie o zmene exekútora bolo súdom vydané 18.2.2011,
teda v 30 dňovej zákonnej lehote, ako aj ďalších súd nezistil prieťahy.

Zo spisu 5C 217/2012 a z pripojeného spisu 12Er 68/2007 zistil, že oprávnená POHOTOVOSŤ s.r.o. sa
domáhala voči povinnej T. U., nar. X.X.XXXX udelenia poverenia na vykonanie exekúcie pre vymoženie
227,71 €. Dňa 15.10.2009 bol súdu doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. Pôvodný súdny
exekútordoručilsúduexekučnýspisavyčíslenietrovexekúcie11.5.2010, uznesenieozmeneexekútora
bolo súdom vydané 31.5.2010, teda v 30 dňovej zákonnej lehoty.

Súd citoval § 3 ods.1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že podľa § 19 ods. 1, 2, 3 zákona právo na
náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou
uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia
lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí
za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola

spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7
a 8. Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Súd po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný.

V prvom rade žalobca nepreukázal ani v jednej veci splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia
nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie
nároku príslušným orgánom. Žalobca v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 zák.
č. 514/2003 Z. z. písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do spisu
nepredložil žiaden dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnil a kedy a dokazovanie odkázal na

spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaná nepoprela, že jej žalobcom bol takýto návrh adresovaný,
avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení
relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa
nárokymalitýkaťapodobne.Súdnevidíakceptovateľnýdôvod,prečobydoručeniežiadostiopredbežné
prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaná. Nejde o listinný dôkaz ku ktorému nemá

žalobca prístup alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu návrhu
sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z tohto dôvodu nemôže
prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania.
Ďalej súd vo všetkých konaniach zistil, že skutkové tvrdenia žalobcu o nevydaní poverenia alebo
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia, resp. zmene exekútora v zákonom stanovenej lehote, čo

malo byť dôvodom nároku na náhradu škody podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa nezakladajú
na pravde. Vo všetkých vyššie citovaných veciach v ktorých sa žalobca domáhal nároku na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia je pri tomto nároku potrebné splnenie niekoľkých kumulatívnych
podmienok 1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne, 2/ vydanienezákonného rozhodnutia a vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia
a vznikom škody, 4/ zrušenie alebo zmena nezákonného rozhodnutia príslušným orgánom, 5/ podanie
opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého sa mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia

byť splnené kumulatívne, ak chýba čo i len jedna podmienka, nie je možné nárok na náhradu škody
priznať. Ako je vyššie uvedené žalobca nepreukázal, že nárok predbežne prerokoval so žalovanou.
Ďalšou podmienkou pri uplatnení nároku na náhradu škody z nezákonného rozhodnutia je preukázanie
zrušenia nezákonných rozhodnutí. Z exekučných spisov, ktoré sú pripojené ku konaniam nevyplýva,
žeby uznesenia o žiadosti o udelenie poverenia, resp. zmenu exekútora boli zrušené. Žalobca o tom

súdu žiadne dôkazy nepredložil, dokonca to v žalobe ani netvrdil. Žalobca nezákonnosť rozhodnutia
odôvodňuje nesprávnosťou rozhodnutia súdu o zamietnutí žiadosti, ktorej nesprávnosť vyčerpávajúco
odôvodňuje. Súd poukazuje na to, že predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o vecnej správnosti
zamietajúcich uznesení v exekučnom konaní a súd nevyhodnocuje ani správnosť právnej argumentácie
žalobcu voči zamietajúcim uzneseniam. Súd v tomto konaní posudzuje nárok žalobcu na náhradu škody
podľa zák. č. 514/2003 Z. z. a iba v intenciách tohto zákona o nároku žalobcu rozhoduje. Rozhodnutia

ktorých nezákonnosť žalobca namieta a ktoré sú základom nároku na náhradu škody doposiaľ neboli
príslušným orgánom štátu zrušené ani nebola príslušným orgánom konštatovaná ich nezákonnosť. Z
uvedeného dôvodu je návrh žalobcu nedôvodný a v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z..
Súd tiež zdôraznil, že v prípade uznesení o zmene exekútora, ktoré údajne boli vydané oneskorene
nemôže ísť o nesprávny úradný postup, pretože výsledkom postupu súdu bolo vydanie rozhodnutia.

Nesprávnosť postupu, ktorý vydaniu rozhodnutia predchádzal žalobca odôvodňoval prieťahmi v konaní,
tieto však ani v jednej z prejednávaných vecí neboli preukázané.
Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku
podľa zák. č. 514/2003 Z. z., preto nie je daný samotný základ nároku žalobcu, súd sa z uvedeného
dôvodu nezaoberal ani správnosťou vyčíslenia náhrady škody, či nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca v

jednotlivých konaniach požadoval, žalobu zamietol.

V podanom odvolaní žiadal žalobca napadnutý rozsudok zrušiť, lebo súd neúplne zistil skutkový stav vo
veci, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, nesprávne vec právne posúdil, v konaní došlo k vadám podľa
§ 221 ods.1 O.s.p. a navrhol opätovne vec prejednať.

V odôvodnení odvolania žalobca uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods.2 písm.a/
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.1 písm.f/ O.s.p.), ďalej k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p. -
rozhodoval vylúčený sudca (ust. § 205 ods.2 písm.a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods.1 písm.g/ O.s.p.).
Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa

k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHr nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. Súd zamietol žalobu v časti náhrady
skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou,

ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla
v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o
majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov.
Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri

nemajetkovej ujme. Žalobca však nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v
zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované
do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto
vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým

právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže
niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého
vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo,
žalobcu nepoučil podľa ust. § 120 ods.4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci

samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva,nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi.
Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených
v § 214 ods. 1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods. 1,3 O.s.p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., lebo

je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil a odvolací súd sa s
jeho odôvodnením stotožňuje, pretože dôvody napadnutého rozsudku sú správne, na čom nič nemenia
ani skutočnosti uvedené v odvolaní. Súdom vykonané dôkazy boli dostatočným podkladom na úplné
zistenie skutkového stavu, čo je nepochybne zrejmé z obsahu spisu.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho

rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové

zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132
O. s. p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-
§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov resp., ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá

tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).
Súd použil správny právny predpis a správne ho i vyložil (z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania).

Zust.§153ods.1O.s.p.vyplýva,žesúdrozhodnenazákladeskutkovéhostavuzistenéhozvykonaných
dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich
pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým
a nesporovým konaním. Zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto

konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch, ako dokazovanie v konaní
nesporovom. Sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, ktorá je tradične historicky chápaná
tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. To
znamená, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov zaťažuje zásadne účastníkov a ukladá im povinnosť
označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Účastník má preto povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 O.s.p.) a

povinnosť dôkaznú. Táto skutočnosť ale neznamená, že zákonná úprava sa zrieka zásady materiálnej
pravdy. Táto zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je naďalej súčasťou nášho civilného procesu
a je vyjadrená v ust. § 153 ods. 1 O.s.p.Zákon v ust. § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vychádza z toho, že súd nie je pri vykonávaní dôkazov
odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, ale pripúšťa možnosť vykonať aj iné,
účastníkmikonanianenavrhovanédôkazy.Ichvykonanievšakpodmieňujeichvýnimočnosťou,akoajich

nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Ide teda o také dôkazy, ktoré vyplynú z doterajšieho priebehu
konania bez toho, aby zákon ukladal súdu povinnosť takéto dôkazy vyhľadávať. Pritom právo súdu
vykonať aj účastníkmi konania neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možnosti a nie
povinnosti. Je preto na súde, aby v každom konkrétnom prípade posúdil, či výnimočne vykoná aj iné
dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z uvedeného

teda vyplýva, že ak dôkaz potrebný a nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci vyjde v priebehu konania
najavo (súd má o ňom vedomosť), bez ohľadu na návrhy účastníkov konania môže a zároveň aj musí
súd výnimočne takýto dôkaz vykonať. Súd po takýchto dôkazoch nepátra, pretože je vecou účastníkov
konania, aby ich vykonanie navrhli a aby sa starali o svoje práva.

Odvolací súd predovšetkým k zamietnutiu náhrady škody a nemajetkovej ujmy vo veci samej pripomína,

že aj Ústavný súd SR uznesením IV. ÚS 693/2013 sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie (porovnaj aj
rozhodnutie I. ÚS 89/13) a to pri rozhodnutiach krajských súdov o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov
súdu prvého stupňa z konania a prejednávania veci, ktorý vystupuje ako žalobca POHOTOVOSŤ, s.r.o.

Odvolací súd k výstižným dôvodom uvedeným v rozsudku o zamietnutí žaloby vo veci samej dodáva,
že žalobca nepreukázal, aby nárok bol predbežne prerokovaný so žalovanou, z exekučných spisov,
ktoré sú pripojené ku konaniu nevyplýva, aby uznesenie o žiadosti o udelenie poverenia, resp. zmena
riziku, ktoré boli zrušené, žalobca neponúkal žiadne dôkazy a ani nepredložil tieto súdu prvého stupňa
podľa § 120 O.s.p. Žalobca nezákonnosť rozhodnutia odôvodnil nesprávnosťou rozhodnutia súdov o

zamietnutí žiadosti, ktorej nesprávnosť vyčerpávajúco odôvodňuje, avšak súd prvého stupňa správne
poukázal na záver, že predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o vecne správnosti zamietajúcich
uznesení v exekučnom konaní a súd nemusí vyhodnocovať ani správnosť právnej argumentácie žalobcu
voči zamietajúcim uzneseniam, lebo v tomto konaní len posudzoval splnenie podmienok pre nárok
žalobcu na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a iba v intenciách tohto zákona o nároku žalobcu

rozhodoval, rozhodnutia, ktorých nezákonnosť žalobca namietal a ktoré sú základom nároku na náhradu
škody doteraz neboli príslušným orgánom štátu zrušené ani nebola príslušným orgánom konštatovaná
ich nezákonnosť, opak nepreukázal žalobca. Jeho odvolacie dôvody sú tak ako v stovkách iných
konaniach podobné a namieta aj postup súdu, keď prejednal vec v jeho neprítomnosti aj keď bol riadne
predvolaný,žalobcasapritomnedostavilnapojednávania.Vprípadeuzneseníozmeneexekútora,ktoré

údajne boli vydané oneskorene, nejde o nesprávny úradný postup, lebo výsledkom postupu súdu boli
vydané rozhodnutia, nesprávnosť postupu, ktoré vydaniu rozhodnutia predchádzal žalobcu nemožno
odôvodňovať prieťahmi v konaní, ak tieto aj v jednej z pojednávaných vecí v exekučnom konaní neboli
zistené. Preto sa nemusel ani súd prvého stupňa zaoberať správnosťou vyčíslenia náhrady škody.

Súd rozhodol správne, keď zamietol návrh na prerušenie konania, tu poukazuje odvolací súd aj na
judikatúru ústavného súdu, nález III. ÚS 207/09 z 29.júla 2009, lebo ústavná sťažnosť, ktorú podával
žalobcanemôževyriešiťvšetkyskutočnosti,ktoréposúdipozistenískutkovéhostavuvkonaníonáhradu
nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa.

Súd prvého stupňa svoj rozsudok výstižne odôvodnil, jeho rozhodnutie je presvedčivé a odôvodnenie
zodpovedá požiadavkám § 157 O.s.p. a rozsudok súdu prvého stupňa netrpí žiadnymi vadami
vytýkanými odvolateľom.

Odvolací súd rozhodoval aj o odvolaniach proti rozhodnutiu o súdnom poplatku.

Odvolanie podal žalobca aj proti uzneseniu súdu č.k. 5C/144/2012-19 zo dňa 6.12.2012, keď vzorom
OSP č. 4 (uznesenie, aby poplatník zaplatil súdny poplatok, ktorý by sa vymáhal podľa § 12 zák. č. 71/92
Zb.) a to za vznesenú námietku zaujatosti vo veciach 5C/144/2012 a ďalších podľa výroku č.l. 19, spolu
24 x 66 € = 1 584 € (podľa položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov).

V podanom odvolaní žiadal žalobca zrušiť napadnuté uznesenie, výzva je neopodstatnená a bez
právneho významu, lebo žalobcovi nie je možné uložiť povinnosť platiť súdne poplatky podľa § 4 ods.1
písm.k/ZOSPjesúdnekonanievoveciachnáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej moci alebo je nesprávnym úradným postupom od poplatkov oslobodené, rovnako sa to týka
poplatkov za podané návrhy vo veci samej, znalecké dokazovanie, či návrhy na vylúčenie sudcov (o.i.
vytýka, že rozhodoval inak vecne a miestne nepríslušný súd, lebo jeho sudcov sú z prejednávania veci

vylúčení a ďalšie dôvody, lebo zaujatosť mala byť preukázaná).

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako zákonné a správne.

Napadnuté uznesenie je preskúmateľné, pretože jednotná forma podstatných úkonov, ktoré súdy

vykonávajú počas konania a sú súčasťou súdneho spisu, má účely takejto jednotnej formy a súdy
používajú tlačivá uvedené v katalógu tlačív pre súdy, ktoré vydáva Ministerstvo spravodlivosti SR,
súdy používajú aj formuláre, ktoré sú definované pri aplikácii § 254 ods.1,2 zák.č. 543/2005 Z.z. o
Spravovacom poriadku a Kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a
vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.č. 543/2005 Z.z.). Položka č. 17a Sadzobníka
súdny poplatkov na základe, ktorej postupoval súd prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku je

bežne používaná pre takúto povinnosť a uznesenie, ktoré uvádza položku zákona, na základe ktorého
sa vyrubuje súdny poplatok a je určené, kto má zaplatiť súdny poplatok a akým spôsobom, preto
uznesenie odvolací súd považuje za vecne správne vzhľadom na obsahovú časť uznesenia a toto
potvrdil podľa § 219 ods.1, 2 O.s.p. Odvolací súd vychádzal z § 5 ods.1 písm.g/ zák.č. 71/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov (poplatková povinnosť vzniká podaním námietok zaujatosti účastníkom

konania), keď vychádzal z položky č. 17a Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej
a) súdny poplatok v občianskom súdnom konaní sa vyberá za vznesenie námietky zaujatosti konania
vo výške 66 €.

Okrem toho odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/102/2013 z

11.marca 2013, kde v konaní vo veci žalobkyne Pohotovosť, s.r.o. so sídlom v Bratislave proti žalovanej
Slovenskej republike o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy bolo dovolanie odmietnuté a dovolací
súd zaujal názor, že z hľadiska § 14 ods.1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu a to buď k veci alebo
k účastníkom konania, a ak bolo rozhodnuté o vylúčení alebo nevylúčení sudkyne príslušného súdu,
potom rozhodnutie o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € nemožno považovať

takéto rozhodnutie za nesprávny úradný postup podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Odvolací súd vzhľadom na to, že ide o procesné rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania
nerozhodoval (§ 224 ods.1 a § 151 O.s.p.).

Odvolaniepodalžalobcaajprotiuzneseniuopovinnostizaplatiťsúdnypoplatokč.k.5C/144/2012-128zo
dňa 24.3.2014. Navrhol napadnuté uznesenie zrušiť, vytýkal súdu, že napadnuté uznesenie neobsahuje
podstatné náležitosti tohto druhu rozhodnutia a to aj odôvodnenie podľa § 169 ods.1 O.s.p., súd
nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov a tieto žaloby nemali byť spoplatňované, ktoré
on podal, požitie analógie legis v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods.2

Ústavy, je vylúčené. Rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom orgánov súdnej moci musel
akceptovať podmienky práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 Ústavy. Súd je pri výkone svojej
rozhodovacej právomoci viazaný čl. 2 ods.2 a teda platí, že môže konať iba na základe ústavy v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ide o rozhodnutie paušálne, nepreskúmateľné,
a preto ho žiadal zrušiť, ak tak neurobí, súd prvého stupňa podľa § 210a O.s.p.

Uznesením č.k. 5C/144/2012-128 zo dňa 24.3.2014 rozhodol súd prvého stupňa o súdnom poplatku,
ktorý predstavuje 21 x 20 €, čo je spolu 420 € podľa položky č. 7a účinnej od 1.10.2012 Sadzobníka
súdnych poplatkov.

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods.1 O.s.p. ako
nepreskúmateľné.

Súd prvého stupňa nevysvetlil a jeho rozhodnutie vôbec neobsahuje dôvody, prečo by nemal byť žalobca
oslobodený od platenia súdnych poplatkov, len uviedol vo svojom rozhodnutí položku. Ministerstvo

spravodlivosti SR vydáva aj tlačivá a formuláre, ktoré sú definované pri aplikácii § 254 ods.1, 2 zák.
č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom poriadku a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy,
špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, avšak uvedená položka je namietanážalobcom, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa nebola účinná a on vôbec nemá čo platiť súdne
poplatky.

Odvolacie námietky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa sú dôvodné a ako
nepreskúmateľné odvolací súd toto uznesenie zrušil so zreteľom na uvedené dôvody.

Treba uviesť, že v odvolacom konaní za podané odvolanie neplatí účastník konania súdny poplatok, ak
je oslobodené celé konanie od platenia súdnych poplatkov.

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.