Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, December 4, 2012

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 17C/62/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712210916
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Bohuš Hruška
ECLI: ECLI:SK:OSZV:2012:6712210916.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Bohušom Hruškom v právnej veci navrhovateľa V. I., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom č.d. XX, XXX XX O., zast. advokátom JUDr. Ľubomírom Ivanom, Nám. SNP 41,
960 01 Zvolen, proti odporcovi EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Údernícka 5, 851
01 Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Údernícka 5, 851 01 Bratislava,
o zrušenie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo
dňa 31.5.2012, sp. zn. II/2010-92, takto

r o z h o d o l :

Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo dňa
31.5.2012, sp. zn. II/2010-92 sa z r u š u j e v celom rozsahu.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v
sume 265,28 € na účet právneho zástupcu navrhovateľa, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet
právneho zástupcu navrhovateľa.

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 331,50 €, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku na účet Okresného súdu Zvolen.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojím návrhom zo dňa 12.7.2012, doručený súdu dňa 12.7.2012, domáhal zrušenia
rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie zo dňa
31.5.2012, sp. zn. II/2010-92, ktorým bol zaviazaný zaplatiť sumu 295,68 € s príslušenstvom. Žalobu
odôvodnil existenciou dôvodu podľa § 40 ods.1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, a to tým, že „jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej
zmluvy“ ako aj dôvodom podľa § 40 ods.1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a
to tým, že „bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania“. Rozhodcovskú doložku
obsiahnutú vo všeobecných obchodných podmienkach považuje navrhovateľ za absolútne neplatnú
preto, že vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Navrhovateľ ďalej namieta procesný postup v rozhodcovskom konaní, keďže až z rozhodcovského
rozsudku zistil, že odporca podal žalobu na rozhodcovský súd, ktorá mu však doručená nebola.
V dôsledku nedoručenia písomností v konaní nemohol zaujať stanovisko ani namietať nedostatok
právomoci Rozhodcovského súdu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie
prípadne vzniesť námietku premlčania nároku.

Odporca s návrhom nesúhlasil, tvrdil, že navrhovateľ podpisom zmluvy vyslovil súhlas so znením
rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, pričom v zmysle §
93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách účinného v čase podpisu zmluvy (t.j. k 23.12.2004)
banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojím klientom neodvolateľný návrh na

uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v
rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Na základe
toho zastáva názor, že si banka pri uzatváraní rozhodcovskej doložky len plnila svoju zákonnú povinnosť,
preto ju nemožno považovať za neprijateľnú podmienku. Platnosť rozhodcovskej doložky navrhovateľ
počas celého rozhodcovského konania nespochybnil ani nenamietol. Odporca poukázal na to, že nie
je možné na daný právny vzťah aplikovať ustanovenie § 52 až 54 Občianskeho zákonníka účinné od
1.1.2008, nakoľko právny vzťah bol založený zmluvou o úvere uzavretou dňa 23.12.2004, ktorú upravuje
len Obchodný zákonník a zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Nie je teda možné na tento
právny vzťah aplikovať ustanovenie § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovením
§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa podľa odporcu nespravujú nároky vzniknuté pred 1.1.2008 a
neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008. Zároveň poukázal na to, že
podľa dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka vyplýva, že ak by niektoré z
ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom
konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok
zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky.

Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril v podaní zo dňa 1.10.2012 a
poukázal na smernicu Rady 93/13 EHS z 5.4.1993, ktorá je záväzná pre Slovenskú republiku vstupom
do EÚ dňa 1.5.2004. Podľa navrhovateľa je dojednanie rozhodcovskej doložky so spotrebiteľom
podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) Smernice v spojení s ust. Prílohy ods. 1 písm. q) Smernice,
výslovne nekalou.

Súd vykonaným dokazovaním a to z vyjadrení účastníkov konania, z Rokovacieho poriadku Stáleho
rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, zo spisového materiálu Stáleho rozhodcovského
súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2010-92, z Výzvy na doručenie žalobnej odpovede vo veci
EOS KSI Slovensko, s.r.o. c/a Rastislav Valach zo dňa 19.2.2010 s doručenkou, zo zmluvy o bežnom
účte zo dňa 23.12.2004 a z ďalších listinných dôkazov zistil tento skutkový stav:

Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie dňa 31.5.2012 pod sp. zn. II/2010-92 vydal vo
veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava proti
žalovanému V.4, trvale bytom P. rozhodcovský rozsudok, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 295,68 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 295,68 € od 15.11.2006
do zaplatenia a trovy rozhodcovského konania vo výške 33,20 €, všetko do 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, ako aj trovy právneho zastúpenia vo výške 71,86 €, do troch
dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Nárok právneho zástupcu žalobcu na
trovy právneho zastúpenia vo výške 35,93 € rozhodcovský súd zamietol.

Z zmysle bodu 4.9. Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s. sa banka a klient dohodli,
že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s
nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským
súdom Asociácie bánk v Bratislave (ďalej „Rozhodcovský súd“), a to podľa Štatútu a Rokovacieho
poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre
klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v
rozhodcovskom náleze. Klient má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku uvedenú v bode 4.9.1. do 30
dní odo dňa účinnosti týchto obchodných podmienok alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného
vzťahu s bankou. Bez ohľadu na dohodu obsiahnutú v bode 4.9.1. sa banka a klient dohodli, že banka
je oprávnená vo všetkých sporoch, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní bankových obchodov a v
súvislosti s nimi, obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd v Slovenskej republike. V takomto prípade
sa banka a klient podriaďujú právomoci všeobecného súdu.

Žalobca v 30 dňovej lehote od doručenia rozsudku, ktorá je daná v ustanovení § 41 ods. 1 zákona č.
244/2002 Z.z. podal predmetný návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku na súd. Rozsudok mu
bol doručený dňa 2.7.2012. Svoj návrh navrhovateľ odôvodnil aj tým, že pri rozhodovaní boli porušené
predpisy na ochranu práv spotrebiteľa, čo v zmysle § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z.z. je
dôvodom na domáhanie sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.

V rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. II/2010-92 rozhodcovský súd uviedol, že žalovaný ako dlžník
uzatvoril s právnym predchodcom žalobcu Zmluvu o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní
ďalších produktoch a služieb k tomuto účtu dňa 23.12.2004. Časť obsahu Zmluvy o bežnom účte bola
v zmysle článku XII bod 4 Zmluvy o bežnom účte určená aj s odkazom na Všeobecné obchodné
podmienky Tatra banky, a.s. Právomoc Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie
je daná na základe rozhodcovskej zmluvy v podobe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve v
čl. 4.9.1. VOP, pričom v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. rozhodcovská zmluva zaväzuje
aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia. Podľa čl. 4.9.1.
VOP sa Tatra banka a žalovaný dohodli, že akékoľvek prípadné spory z právnych vzťahov vyplývajúcich
zo Zmluvy o bežnom účte budú predložené na rozhodnutie Rozhodcovskému súdu; týmto je daná
právomoc Rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci samej. Žalobca sa žalobou domáhal, aby sa
rozhodlo o plnení povinnosti žalovaného zo Zmluvy o bežnom účte. Žalovanému bola v súlade s článkom
7 ods. 2 Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu zaslaná žaloba listom doporučene do vlastných
rúk spolu s výzvou, aby sa k žalobe písomne vyjadril. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. V rozhodcovskom
rozsudku sa ďalej uvádza, že Zmluva o bežnom účte je svojim charakterom spotrebiteľskou zmluvou,
pretože Zmluva o bežnom účte bola uzavretá medzi fyzickou osobou - spotrebiteľom a bankou. Zmluvy
uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa stali spotrebiteľskými zmluvami až s účinnosťou ku dňu
1.1.2008 novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 568/2007 Z.z. a v zmysle § 879j Občianskeho
zákonníka sa vznik právnych vzťahov spred 1.1.2008, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.1.2008
posudzujú podľa doterajších predpisov, t.j. podľa Občianskeho zákonníka platného a účinného pred
1.1.2008. Ďalej rozhodcovský súd uviedol, že po preskúmaní Zmluvy o bežnom účte, VOP a OP
dospel k záveru, že Zmluva o bežnom účte, VOP a OP neobsahujú ustanovenia, ktoré by odporovali
kogentným ustanoveniam Obchodného zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa alebo obsahovali
neprijateľné obchodné podmienky podľa Občianskeho zákonníka alebo ich obchádzali. Podľa článku
VIII. Zmluvy o bežnom účte je jej obsahom aj poskytnutie povoleného prečerpania na bežnom účte
v prospech žalovaného, a to za podmienok určených v OP, ktoré sú súčasťou Zmluvy bežnom účte.
Povolené prečerpanie je svojím charakterom spotrebiteľským úverom podľa zákona č. 258/2001 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a preto Rozhodcovský súd skúmal Zmluvu o bežnom účte aj s ohľadom
na Zákon o spotrebiteľských úveroch, najmä so zreteľom na § 4 tohto zákona, pričom nenašiel žiadne
skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na nároky žalobcu.

Podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského
konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy

Podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského
konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

Podľa § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účastník rozhodcovského
konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa.

Podľa § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi
rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník
rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť
od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu 23.12.2004, spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom ku dňu 23.12.2004, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 prvá veta OZ v znení účinnom ku dňu 23.12.2004, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje
zmluvné postavenie.

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ v znení účinnom od 1.1.2008, za neprijateľné podmienky uvedené
v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu 23.12.2004,
spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka,
ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch,
a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu
23.12.2004, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky
alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov
svojej domácnosti.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu
23.12.2004, na účely tohto zákona sa rozumie predávajúcim podnikateľ, 4) ktorý spotrebiteľovi predáva
výrobky alebo poskytuje služby.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení platnom do 31.12.2007)
spotrebiteľskými zmluvami je kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa čl. 2. písm. b) smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ako „smernica 93/13/EHS“), spotrebiteľ znamená akúkoľvek fyzickú
osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jeho obchodom,
podnikaniu alebo povolaniu.

Podľa čl. 2. písm. b) smernica 93/13/EHS, "predajca alebo dodávateľ" znamená akúkoľvek fyzickú
alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa
k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu
vlastníctva.

Podľa čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernica 93/13/EHS, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou a ak súd dospeje k záveru, že podmienka je nekalá v
zmysle Smernice 93/13, táto podmienka podľa článku 6 ods. 1 tejto Smernice nemôže byť záväzná pre
spotrebiteľa za podmienok stanovených vnútroštátnym právom.

Podľa čl. 6 ods.1 smernica 93/13/EHS, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre
strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa čl. 3 ods. 3 smernice 93/13/EHS, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam
podmienok, ktoré môžu byť považované za nekalé.

Podľa prílohy smernice 93/13/EHS ods.1 písm. q), podmienky, ktorých zmyslom alebo účinkom je
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať
mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať
na inej zmluvnej strane.

Podľa čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi čl.
153 ods. 1 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva), únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov
a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a
hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie
združení na ochranu ich záujmov.

Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi
čl. 249 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, pôvodne čl. 189 ods. 3 Zmluvy o založení
EHS), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý
sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva vnútroštátnym orgánom.

Podľa rozsudkov Súdneho dvora (ES) vo veci 14/83 zo dňa 10.4.1984 Sabine von Colson a Elisabeth
Kamann proti Land Nordrhein-Westfalen bod 26 a vo veci 79/83 zo dňa 10.4.1984 Doroty Harz proti
Deutsche Tradax GmbH bod 26, avšak povinnosť členských štátov vyplývajúca zo smernice dosiahnuť
výsledok stanovený smernicou a ich povinnosť podľa článku 5 Zmluvy prijať všetky primerané opatrenia,
všeobecné alebo konkrétne, s cieľom zabezpečiť splnenie tejto povinnosti, je záväzná pre všetky orgány
členských štátov, v rámci ich jurisdikcie, vrátane súdov. Z toho vyplýva, že pri aplikácii vnútroštátneho
práva a najmä ustanovení vnútroštátneho práva zavedených osobitne s cieľom implementovať smernicu
(v prejednávaných veciach 76/207), je vnútroštátny súd povinný vykladať svoje vnútroštátne právo vo
svetle znenia a účelu smernice s cieľom dosiahnuť výsledok podľa tretieho odseku článku 189.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-334/92 zo dňa 16.12.1993 Teodoro Wagner Miret
proti Fondo de Garantía Salarial body 20, 21, po tretie, je potrebné pripomenúť, že keď sa vykladá a
aplikuje vnútroštátne právo, každý vnútroštátny súd musí predpokladať, že štát mal v úmysle v plnom
rozsahu splniť povinnosti vyplývajúce z príslušnej smernice. Ako uviedol Súdny dvor v rozsudku v
prípade 106/89 Marleasing v La Comercial Internacional de Alimentación [1990] ECR I-4135, bod 8, pri
použití vnútroštátneho práva, či dotknuté ustanovenia boli prijaté pred alebo po smernici, vnútroštátny
súd je povolaný interpretovať ho v čo najväčšej možnej miere, vo svetle znenia a účelu smernice, aby
dosiahol cieľ sledovaný smernicou v súlade s odsekom 3 článku 189 Zmluvy. Zásada výkladu v súlade
so smernicami musí byť dodržiavaná najmä tam, kde vnútroštátny súd zvažuje, ako v prejednávanej
veci, či skôr účinné ustanovenia vnútroštátneho práva spĺňajú požiadavky príslušnej smernice.

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 25, systém ochrany zavedený smernicou (93/13/ES) vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať
na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C
244/98, Zb. s. I 4941, bod 25).

Podľa rozsudku Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro
proti Centro Móvil Milenium SL bod 26, tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zmluva o bežnom účte bola uzavretá dňa 23.12.2004
medzi navrhovateľom a právnym predchodcom odporcu. V bode 4.9. Všeobecných obchodných
podmienok Tatra banky, a.s sa právny predchodca odporcu a navrhovateľ dohodli na uzavretí
rozhodcovskej doložky. Na základe tejto rozhodcovskej doložky podal v tomto konaní odporca žalobu
na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, ktorý dňa 31.5.2012 vydal pod sp. zn.
II/2010-92 rozhodcovský rozsudok vo veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so

sídlom Údernícka 5, 8XX 01 Bratislava proti žalovanému V. I., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom č.d. XX, XXX
51 O., ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 295,68 € spolu s príslušenstvom. Súd mal
zo spisu Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn. II/2010-92 doručenkou
preukázané, že žalovaný bol vyzvaný na doručenie žalobnej odpovede v danej veci dňa 22.3.2010, keď
si výzvu prevzal. Tvrdenie navrhovateľa v tomto konaní o tom, že o podanej žalobe na rozhodcovský
súd nevedel sa preto ukázalo ako nepravdivé.

Súd ďalej skúmal existenciu iných dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, najmä to, či pri
rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.

V danom prípade sa jedná o zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch a voči
vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú,
všeobecné zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Zmluvnými stranami
spotrebiteľskej, typovej zmluvy sú dodávateľ, spoločnosť Tatra banka a.s., ktorej predmet činnosti
je aj vedenie bežného účtu a poskytnutie povoleného prečerpania, teda koná v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je subjekt, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd považuje za
preukázané, že navrhovateľ má v danom vzťahu vzniknutého z uzavretej zmluvy postavenie spotrebiteľa,
nakoľko ide o fyzickú osobu, ktorej boli zo strany dodávateľa poskytnuté peňažné prostriedky na základe
poskytnutia povoleného prečerpania na bežnom účte v prospech navrhovateľa. Podľa Smernice Rady
93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je potrebné právny vzťah medzi
účastníkmi považovať za spotrebiteľský a zároveň podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa, uzavretú zmluvu za spotrebiteľskú zmluvu, nakoľko už pred 1.1.2008 zákonodarca zahrnul
do definície spotrebiteľskej zmluvy aj zmluvy podľa Obchodného zákonníka (§ 23a zákona č. 634/1992
Zb.). Z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti dodávateľa a v konečnom dôsledku
aj z obsahu zmluvy je zrejmé, že ide o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, o plnení z ktorej
rozhodol rozhodcovský súd.

Vzhľadom na charakter tejto zmluvy je potrebné aplikovať na daný právny vzťah právne predpisy na
ochranu spotrebiteľa, a to nielen vnútroštátne, ale aj predpisy európskeho práva. Súd pri posudzovaní
podmienok uzatvorenej spotrebiteľskej zmluvy použil aj analogický výklad a to podľa smernice Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica má aj tzv. nepriame
účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži aj ako interpretačné pravidlo pre výklad
spotrebiteľských právnych vzťahov. Hlavná transpozícia smernice Rady 93/13 EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z.z. účinným od
1.4.2004. Smernica vychádza zo vzorového okruhu neprijateľných podmienok, ktoré sa postupne
transponovali viacerými novelami do Občianskeho zákonníka. Od 1.4.2004 bola v § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka zakotvená generálna klauzula, podľa ktorej spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie § 53 ods. 4 písm.
r/ OZ bolo upravené až od 1.1.2008, čo však súdu nebráni rozhodnúť o nekalosti rozhodcovskej
doložky dohodnutej v bode 4.9. Všeobecných obchodných podmienok podľa generálnej klauzuly, z
dôvodu neskôr upraveného v tomto ustanovení aj vtedy, ak Zmluva o bežnom účte bola uzavretá ešte
23.12.2004, teda predtým, ako táto konkrétna neprijateľná podmienka bola upravená v Občianskom
zákonníku.

Značnú nerovnováhu je možné vysvetľovať ako právne postavenie spotrebiteľa, ktoré mu nedovoľuje,
alebo značne obmedzuje uplatňovanie nárokov, prostredníctvom ktorých sa domáha riadneho plnenia
zo zmluvy, nápravy už prijatého plnenia alebo ktoré sa týkali možnosti odstúpenia od zmluvy.

Rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodný podmienkach vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní a zároveň dáva možnosť banke vybrať si medzi
rozhodcovským a štátnym súdom. Ak by sa podľa tejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh
banky, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Túto skutočnosť je
potrebné považovať za neprijateľnú podmienku a to v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovská doložka je neprijateľnou aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko
rozhodcovský súd má sídlo v Bratislave, pričom podľa § 87 písm. f/ O.s.p. v prípade konania na štátnom

súde by mal povinný možnosť vybrať si súd v mieste svojho bydliska. Spotrebiteľ ako slabšia strana
by tak mohol byť kvôli vzdialenosti bydliska od miesta rozhodcovského konania odradený od procesnej
aktivity v rozhodcovskom konaní, mal by sťažený prístup k štúdiu spisu, či prístup k súdu v prípade
informatívnemu výsluchu, čo by mohlo v celku predstavovať negatívny psychologický aspekt vo vzťahu
k uplatneniu dôkazov zo strany spotrebiteľa ako slabšej strany v zmluvnom vzťahu.

Použitie ustanovení príslušnej smernice sa opiera o zásadu nepriameho účinku práva EU na
právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda
o priame dosiahnutie výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie
výsledku stanoveného smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie
vnútroštátneho právneho aktu implementujúceho smernicu. Povinnosť eurokonformného výkladu sa
vzťahuje nielen na národné predpisy implementujúce právo EU, ale na celé národné právo hoci prijaté
pred prijatím smernice. Z hľadiska zásady nepriameho účinku sú rozhodujúce citované rozhodnutia
Súdneho dvora vo veciach 14/83 von Colson a 79/83 Harz, v zmysle ktorých sú členské štáty povinné
prijať v rámci ich vnútroštátnych právnych poriadkov, všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili,
že smernica je plne účinná v súlade s cieľom, ktorý sleduje, pričom vnútroštátny súd je povinný
vykladať svoje vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice. Dojednanie rozhodcovskej doložky
so spotrebiteľom je podmienkou, ktorá je v zmysle čl. 2 písm. a) smernice 93/13/EHS v spojení s
ustanovením prílohy ods. 1 písm. q) smernice 93/13/EHS výslovne nekalá.

Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné
Győrfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá
a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je
všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
V uvedenej veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi, položil
vnútroštátny súd Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku nasledovného znenia: „ Možno článok 6 ods.1
smernice [93/13], podľa ktorého členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v
zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho
práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa, vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka použitá predajcom
alebo dodávateľom nie je pre spotrebiteľa záväzná ipso iure, ale len v prípade , že spotrebiteľ podal v
tomto smere príslušný návrh a podmienku napadol? Súdny dvor na uvedenú otázku v bode 28 tohto
rozsudku na uvedenú otázku odpovedal “Je teda namieste odpovedať na prvú otázku, že článok 6 ods.1
smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nekalá podmienka nezaväzuje spotrebiteľa a v tejto súvislosti
nie je potrebné, aby spotrebiteľ vopred úspešne napadol takúto podmienku.“ V tomto rozhodnutí Súdny
dvor vymedzil nielen zmysel v akom vykladať článok 6 ods. 1 smernice 93/13 EHS vo vzťahu k
viazanosti spotrebiteľa nekalými zmluvnými podmienkami, ale zároveň v ňom stanovil, že ustanovenia
o nekalých zmluvných podmienkach a ich indikatívny výpočet je potrebné za účelom dosiahnutia cieľa
smernice 93/13 EHS vykladať natoľko extenzívne, že napr. v prejednávanej veci aj zmluvné dojednanie
v spotrebiteľskej zmluve podľa ktorého je na všetky spory zo zmluvy je príslušný všeobecný súd v sídle
dodávateľa v meste Budaörs, vzdialený od miesta bydliska dotknutého spotrebiteľa 400 kilometrov,
pričom zo zákona by bol miestne príslušný súd v mieste bydliska spotrebiteľa spĺňa všetky podmienky,
aby mohlo byť z hľadiska smernice kvalifikované ako nekalé (bod 40), a to napriek tomu, že toto zmluvné
dojednanie, podľa ktorého je na prejednanie sporov zo zmluvy príslušný iný súd ako všeobecný súd
spotrebiteľa sa v tomto výpočte nenachádza.

Rozhodca v aspektoch, ktoré boli vyššie uvedené, opomenul aplikovanie príslušných kogentných
vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodca veľmi starostlivo
posúdil nároky oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú
pozornosť nevenoval. Opomenul taktiež skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a
táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol
podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade navrhovateľ (v rozhodcovskom
konaní žalovaní) nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko

jej súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky. Z hľadiska formy je rozhodcovská doložka
súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Povaha zmluvy je teda adhézna,
teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Pokiaľ ide o obsah rozhodcovskej
doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Nejde teda o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku.
Rozhodcovskú doložku nemožno považovať za individuálne dojednanú ani po zohľadnení ustanovenia,
podľa ktorého „Dlžník má právo odmietnuť rozhodcovskú doložku do 30 dní odo dňa účinnosti tohto
ustanovenia alebo do 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvného vzťahu s Bankou.“ Podľa § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná. Od absolútne neplatnej zmluvy
nie je možné odstúpiť, nakoľko je neplatná od začiatku a preto ju nie je možné dodatočne zrušiť.
Súd v tejto otázke poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoE 256/2012 zo
dňa 29.11.2012, ktorý sa danou otázkou zaoberal, podľa ktorého zmluvná podmienka v štandardnej
formulárovej zmluve sa nestáva individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že od nej spotrebiteľ
neodstúpi. Inak by to bolo popretie celej filozofie ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
v spotrebiteľských zmluvách.

Súdny dvor v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 konštatoval existenciu rizika, že spotrebiteľ
nedokáže poukázať na nekalú podmienku a vzniká otázka, prečo by tomu malo byť inak pri
možnosti výberu rozhodcovského konania neinformovaným spotrebiteľom vrátane procesu zvažovania
odstúpenia od rozhodcovskej zmluvy.

Vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej kvality života ľudí je opodstatnené v
rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany
spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (Rozsudok Súdneho dvora C-240/98 -C-244/98 Oceano Grupo
Editorial, tiež C-40/08 Asturcom).

Pokiaľ odporca poukazoval na to, že dojedaním rozhodcovskej doložke len splnil povinnosť ustanovenú
v § 93b zákona o bankách, súd má za to, že v danom prípade odporca nepreukázal, že by klient
mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy.
Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež
povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na
riešenie ich vzájomných sporov z obchodov. Zákonom vyžadované preukázateľne poučenie spotrebiteľa
a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka uvedie len ako súčasť
všeobecných obchodných podmienok.

Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že existuje dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku
predpokladaný v ustanovení § 40 ods. 1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a
to, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa,
preto súd rozhodol tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo
veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Súd priznal náhradu trov konania navrhovateľovi voči
odporcovi, pretože navrhovateľ mal vo veci plný úspech. Právny zástupca navrhovateľa si uplatnil trovy
právneho zastúpenia vo svojom podaní zo dňa 4.12.2012.

Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb za tieto úkony právnej služby: 1. prevzatie a príprava zastúpenia (6.7.2012), 2. žaloba
(12.7.2012), 3. písomné podanie na súd - vyjadrenie (1.10.2012), 4. účasť na pojednávaní (4.12.2012).
Súd priznal odmenu za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 vo výške 58,69,- € (§ 11
ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Súd priznal odmenu za uvedené úkony právnej služby v
celkovej výške 234,76 €. Za tieto úkony priznal súd aj režijný paušál v sume 4 x 7,63 €, celkom v sume
30,52 €. Súd priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 265,28 € tak,
ako si ich právny zástupca vyčíslil vo svojom vyúčtovaní zo dňa 4.12.2012, nakoľko ich súd považoval
za účelne vynaložené a preukázané zo spisu, pričom boli vyčíslené v súlade s vyhláškou č. 655/2004

Z.z. Nakoľko iné trovy konania navrhovateľovi nevznikli, súd uložil súd odporcovi povinnosť nahradiť vo
veci plne úspešnému navrhovateľovi trovy právneho zastúpenia v sume 265,28 Eur.

Súd zároveň rozhodol o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 331,50 € podľa
položky 3 písm. c) SSP zákona č.71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, a to podľa § 2 ods. 2 prvá veta
zákona č.71/1992 Zb., nakoľko je navrhovateľ v tomto konaní oslobodený od súdnych poplatkov podľa
§ 4 ods. 2 písm. za) zákona č.71/1992 Zb.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v 2 vyhotoveniach ( § 204 ods. 1 práv veta
O.s.p. )

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát
8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali
10. bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatené (§ 205a O.s.p.), t.j.
1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,

4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods.
2 O.s.p.)