Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 13, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/177/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220303
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Sidónia Sládečková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220303.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sidónie Sládečkovej a členiek
senátu JUDr. Sone Zmekovej a JUDr. Lýdie Gálisovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi : Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 13.11.2014
č. k. 4C/574/2012-34 a proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 15.12.2014 č. k.
4C/574/2012-54 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporkyni
domáhal zaplatenia sumy 1751,47 eura ako náhrady škody a sumy 350,29 eura ako nemajetkovej ujmy
podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu
vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod
sp.zn. 6Er/389/2011 a to rozhodnutím vydaným s omeškaním o viac ako 154 dní, z dôvodu porušenia
jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, §
16 ods. 1, § 17 ods. 1-3 a § 19 ods. 1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 písm.c/ a d) a § 44 ods. 1, 2 zák. č. 233/1995
Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v
čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok"). Vychádzal zo zisteného skutkového
stavu, ktorým mal za preukázané , že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno
pod sp. zn.6Er/389/2011 podal súdny exekútor súdu dňa 24.03.2011 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, ktorá bola uznesením Okresného
súdu Komárno (ďalej len "exekučný súd") zo dňa 30.05.2011č.k.6Er/389/2011-11zamietnutá a keďže
oprávnený nepodal proti nemu odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.08.2011. Súd
skúmal dôvodnosť návrhu navrhovateľa z pohľadu ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu,
ktorý navrhovateľ videl v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia tejto žiadosti , resp. v lehote primeranej,
z akého dôvodu táto dodržaná nebola a či je tu existencia dôvodov na náhradu škody a či vôbec
navrhovateľke nejaká vznikla škoda. Opierajúc sa o ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v
čase začatia exekučného konania dôvodil, že z jeho slovného a logického výkladu vyplýva, že 15-dňová
lehota sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu v prípade, keď súd „poverí“ súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, avšak v prípade “ zamietnutia „ žiadosti zákonodarca nestanovil žiadnu lehotu. Vykonaným
dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že v čase podania žiadosti na vydanie poverenia (24.03.2011)
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, platného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
upravovalo povinnosť súdu vydať poverenie v lehote 15 dní, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, pričom táto lehota sa netýkala prípadov, ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
(§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku). Samotné znenie zákonného ustanovenia oprávňovalo
exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z vecného hľadiska. Z
uvedeného jednoznačne vyplývalo, že tvrdenie navrhovateľky , že exekučný súd rozhodol po zákonom
stanovenej lehote, s omeškaním viac ako 154 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. V danej veci bolo
potrebné konštatovať, že iba samotná skutočnosť, že súd rozhodol v exekučnej veci do 2. mesiacov od
podania žiadosti o udelenie poverenia neznamená, že sa dopustil nesprávneho postupu, keďže v tomto
prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. V tejto súvislosti argumentoval, že
rozhodovacia činnosť v prípade, že návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, si vyžaduje
zložitejšie právne posúdenie a tiež i prípadné zadováženie listinných dôkazov, ako tomu bolo i v danej
veci. Uzavrel preto, že ak exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti v lehote 2.mesiacov, nedošlo
k nedodržaniu zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia, pretože žiadna lehota na vydanie rozhodnutia,
ktorým súd zamieta žiadosť neplatila. Zdôraznil tiež, že ani prípadné nedodržanie primeranej lehoty
automaticky nezakladá nárok na náhradu škody a tiež, že v konaní o náhradu škody podľa zák. č.
514/2003 Z.z. nie je všeobecný súd oprávnený konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, keď táto
kompetencia prináleží len Ústavnému súdu SR, pričom žiadne takéto konanie sa neviedlo. Konštatoval,
že preskúmaním exekučného spisu nezistil žiadne prieťahy, ktoré by odôvodňovali priznať navrhovateľke
nemajetkovú ujmu a nezistil ani žiadne pochybenia zo strany exekučného súdu týkajúce sa nedodržania
lehoty. Nestotožnil sa s názorom navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu
za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia s nárokom priznávaným Ústavným súdom
SR za prieťahy. S poukazom na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preto nebolo možné
posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia po 15-dňovej
lehote ako nesprávny. Keďže v danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd
bol jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade so
zákonom (zákon o rozhodcovskom konaní), ale tiež či pôvodný titul tohto rozhodnutia (zmluva o úvere)
neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v
súlade s platnými právnymi predpismi a následne tento rozsudok ako exekučný titul neuznal, a dňa
30.mája 2011 uznesením žiadosť súdneho exekútora zamietol. Za tejto situácie účastníkom exekučného
konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty. Skutočnosť, že súd teda oprávnene
preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov
a dostupnej súdnej judikatúry tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej
republiky a stanovísk Súdneho dvora (ES), a tiež skutočnosť, že o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol
do 2. mesiacov (keďže v danom prípade neplatila 15-dňová lehota), nemohla mať za následok jeho
nesprávny úradný postup v tomto konaní a následne nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd prvého stupňa dospel k
záveru, že exekučný súd sa žiadneho nesprávneho úradného postupu nedopustil, z ktorého dôvodu
navrhovateľovi nemohol vzniknúť nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Súd prvého
stupňa nesúhlasil s námietkou odporcu o predčasnosti podanej žaloby, pretože v čase rozhodovania
súdu, táto lehota už uplynula a odporca o návrhu navrhovateľky v rámci predbežného prerokovania
nevyhovel. Súd prvého stupňa preto žalobu za predčasne podanú nepovažoval a vo veci rozhodol.
Odporca v písomnom vyjadrení vzniesol aj námietku premlčania, dôvodiac, že lehota na uplatnenie
tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od
doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na to,
exekučné konanie bolo začaté v roku 2011 a navrhovateľ sa predbežného prerokovania domáhal v
roku 2012, predmetný nárok na náhradu škody súd nepovažoval za premlčaný a námietku premlčania
vznesenú odporcom neakceptoval. Mal za to, že navrhovateľ, ktorý sa svojim návrhom domáhal náhrady
škody ,výšku tejto škody v konaní nepreukázal, nešpecifikoval z čoho presne pozostáva a na základe
akej činnosti exekučného súdu jej táto škoda vznikla. Nepreukázal samotný vznik škody, ani skutočnosť,
ktorá viedla k vzniku škody a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a skutočnosťou, ktorá ju mala
spôsobiť, napriek tomu, že navrhovateľ je v konaní ten, ktorý má preukázať svoje tvrdenia a predložiť

dôkazy. Súd prvého stupňa prijal záver, že na strane odporcu, konajúceho cestou exekučného súdu,
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, preto sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody
ani nemajetkovej ujmy, keďže nebol zistený právny základ tohto nároku a to zodpovednosť odporcu za
uplatňovanú ujmu, a preto návrh ako nedôvodný zamietol a o náhrade trov konania rozhodol podľa §
142 ods. 1 OSP tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko
si ich neuplatnil a žiadne trovy mu ani nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súdom prvého stupňa mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. . Vytkol súdu nesprávne použitie nového ustanovenia § 9
ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z. , k čomu bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd
rozhodol v merite veci na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nebolo podľa
neho možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho
vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.
Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák.
č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej
retroaktivity, čo je neprípustné. Okrem toho namietal, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok
žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou
údajov. Súd nemohol podľa neho založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tejto súvislosti poukázal na to, že
nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite, z ktorého dôvodu ako dôkaz označil aj exekučný spis a žiadal
použiť v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané
v zákonom ustanovenej lehote. Poukázal tiež na to, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastal názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré bolo z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.. Ďalej v odvolaní argumentovala, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd mal podľa nej aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege
ferenda boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie.
Navyše, súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že
dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po
prejednaní veci dospel k záveru, že odvolania navrhovateľky nie sú dôvodné, preto napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa ako aj napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil,
keďže súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Predmetom tohto konania je návrh, ktorým sa navrhovateľka voči odporcovi domáha zaplatenia sumy
1751,47 eur z titulu náhrady škody a sumy 350,29 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zák. č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých jej v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom na
označenom súde pod sp. zn. 6Er/389/2011.Nesprávny úradný postup navrhovateľka videla v nevydaní
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako
154 dní.
V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa správne najskôr zaoberal existenciu predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v konaní. V tomto smere v potrebnom
rozsahu zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Z pripojeného exekučného
spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 6Er/389/2011 je preukázané, že exekučnému súdu bola
dňa 24.03.2011 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnej J. I. o vymoženie sumy
475 eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s., Karloveské rameno, Bratislava zo dňa 27.12.2010
sp. zn. SR/12686/10. Exekučný súd uznesením zo dňa 30.05.2011 č.k. 6Er/389/2011-11 zamietol žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
06.08.2011. Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného
postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením ,ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci
a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.
Pre posúdenie toho, či došlo k vydaniu, resp. nevydaniu rozhodnutia exekučného súdu v zákonom
ustanovenej lehote, je podstatné znenie ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od
1.6.2010 do 31.5. 2011 , teda v čase začatia exekučného konania (ďalej len "Exekučný poriadok").
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom
v citovanom ustanovení plynie záver, podľa ktorého 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora
pre exekučný súd sa vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie., nie aj pre zamietnutie
žiadosti. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré
zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický,
pričom niet dôvodu pre použitie analógie. V tejto súvislosti je zvlášť významné, že úmyslom zákonodarcu
bolo práve zefektívnenie exekučného konania v snahe dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie
nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu a tak prispieť k lepšej vymožiteľnosti práva. Táto
požiadavka však stráca svoj základný význam a opodstatnenosť v prípade, že niet exekučného titulu
pre jeho rozpor so zákonom ako materiálneho predpokladu každej exekúcie. Neznamená to však, že i
vtedy exekučné konanie nemusí naplniť právo účastníka na prejednanie veci v primeranej lehote a bez
zbytočných prieťahov vyplývajúce z čl. 48 ods. 2 Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru, aby sa tak odstránil
stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Pokiaľ by
ale zákonodarca mal úmysel, aby 15-dňová lehota exekučného súdu dopadala i na rozhodnutie, ktorým
zamietne žiadosť exekútora o udelenie poverenia, bol by to explicitne zakotvil spôsobom ako v niektorých
ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku,
v ktorých uložil exekučnému súdu rozhodnúť (či už pozitívne alebo negatívne) v tam stanovenej lehote
na rozdiel od ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, kde uložil exekučnému súdu do 15 dní od doručenia
žiadosti "poveriť" exekútora, aby exekúciu vykonal. S ohľadom na cieľ a zásady Exekučného poriadku,
na ktorých je budovaný, preto jeho ust. § 44 ods. 2 nie je možné interpretovať rozširujúcim spôsobom
tak, ako to tvrdí navrhovateľ. Odvolacím súdom zastávaný názor v konečnom dôsledku, s prihliadnutím
na vzájomné súvislosti a účel sledovaný právnou úpravou, nemožno označiť ani za neprimeraný alebo
svojvoľný výklad práva upierajúci základné práva a slobody, súčasťou ktorých je i právo na súdnu
ochranu. Vychádzajúc z týchto záverov v danej veci s ohľadom na skutočnosť, že žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučným súdom zamietnutá v lehote do

2. mesiaco od podania žiadosti, nedošlo tak z jeho strany k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote.
Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov
alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).
K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v uvedenej lehote a proti tomuto uzneseniu
zo strany navrhovateľa odvolanie nebolo podané, ako ani v spise sa nenachádza žiadna urgencia o
skoršie rozhodnutie, nemohlo dôjsť z jeho strany k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže exekučný
súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora v primeranej lehote, pričom aj v zmysle stanoviska Ústavného
súdu SR samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty na rozhodnutie o žiadostiach súdneho
exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcii nie je možné považovať za porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, ale je potrebné skúmať
aj objektívne okolnosti, pre ktoré súd nemohol rozhodnúť v zákonnej lehote (nález ÚS SR sp. zn. IV.
ÚS 471/2012), odvolací súd dospel k záveru, že súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého
si navrhovateľ v tomto konaní uplatňuje svoj nárok, preto nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať
ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej škody navrhovateľky. Okrem toho bolo potrebné
zohľadniť aj skutočnosť, že návrh na vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, pretože žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor so zákonom bola zamietnutá a o tejto skutočnosti
navrhovateľka vedela z rozhodovacej činnosti súdov, ako aj Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR.
Odvolací súd dodáva, že zákon č. 514/2003 Z.z. je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky
a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu
spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za
škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená
pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone
špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je,
aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť.
Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich
splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska
spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a
to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem "nesprávny
úradný postup", vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003/
Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických
a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli
k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej
zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti,
a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
V prejednávanej veci, vychádzajúc z uvedených záverov, bolo potrebné posudzovať existenciu
predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu uplatňovanú navrhovateľom v tomto konaní, čo
učinil i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Podľa
navrhovateľa postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k
rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty
a s takým časovým oneskorením (viac ako 154 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť
veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody predstavujúci ním

účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
exekučného súdu. Náhradu uplatňovanej škody vyčíslil na sumu 1751,47 eur predstavujúcu náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu voči
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere a následným núteným
vymáhaním istiny v exekučnom konaní. Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 350,29 eura (20% z uplatňovanej istiny) za bezdôvodnú nečinnosť exekučného
súdu , keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky, za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a
zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie.
S poukazom na uvedené odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa bol toho názoru, že v danej
veci navrhovateľovi nevznikol nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle § 9
ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
keďže súd nemohol porušiť právo navrhovateľa pri rozhodovaní o udelení, resp. zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj vzhľadom k tomu, že návrh bol zamietnutý z dôvodu
absencie platného exekučného titulu, keď predložený exekučný titul nespĺňal predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, a teda na jeho základe nebolo možné viesť ani nútený výkon rozhodnutia a vzniknúť
mu v tejto súvislosti škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát.
Za daných okolností tak i podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ nepreukázal, že zo strany
exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.,
čím nebol naplnený základný predpoklad pre zodpovednosť odporcu za navrhovateľom v tomto konaní
požadovanú náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením č. k. 4C/574/2012-54 zo dňa 15. 12.2014 uložil
navrhovateľovi povinnosť, aby v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny
poplatok za podané odvolanie, ktorý je 20,- eur podľa položky č. 7 a) Sadzobníka súdnych poplatkov a za
elektronické podanie so zaručeným elektronickým podpisom v sume 3 eurá podľa pol.20a Sadzobníka
súdnych poplatkov s poučením, že ak poplatok v určenej lehote nebude zaplatený, bude ho súd vymáhať.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal uznesenie súdu
prvého stupňa v celom rozsahu zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú
náležitosť, ktorou je odôvodnenie, ako aj namietal, že súdny poplatok za odvolanie bol nesprávne
vyrubený, nakoľko podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov, spoplatneniu podlieha iba
podanie žaloby na náhradu škody, nepodliehajú spoplatneniu ďalšie úkony vo veci samej, ako sú
odvolanie, dovolanie a pod. Uviedol, že podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Podľa názoru
navrhovateľa súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku,
keďže v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť
za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Navyše, podľa ustanovenia § 18ca zákona o
súdnych poplatkoch, z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri
2012. V danom prípade bola žaloba navrhovateľom podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred
účinnosťou zákona číslo 286/2012 a preto je nutné aplikovať právny stav platný do 30.09.2012.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch (ďalej len citovaného zákona), súdne
poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú
na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené
v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí
prílohu tohto zákona.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania
a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.
Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.
Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra
2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.
Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobník súdnych poplatkov) je súdny poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20,-eur.
V súvislosti s povinnosťou platiť súdny poplatok vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom , je potrebné poukázať
na to, že zákon o súdnych poplatkoch do novely vykonanej zákonom č. 621/2005 Z.z. upravoval v ust.
§ 4 ods. 1 písm. c) vecné oslobodenie od poplatku v konaniach vo veciach náhrady škody spôsobenej
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom oslobodené od poplatku. Uvedená
novela s účinnosťou od 01.01.2006 toto vecné oslobodenie vypustila, čo bolo v dôvodovej správe
odôvodnené reakciou na neúmerný nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z.. Zároveň v Sadzobníku súdnych poplatkov v položke 7a bol zavedený nový
paušálny poplatok za žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 3.000,-Sk. Ďalšou novelou Zákona o súdnych
poplatkoch vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z. účinného od 01.07.2007 bolo ust. § 4 ods. 1 doplnené
o písm. k/, ktorým bolo opätovne zavedené oslobodenie súdnych konaní vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku, zároveň s vypustením položky 7a zo Sadzobníka súdnych poplatkov. Posledná zmena
v tomto smere bola uskutočnená zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorým sa zmenil Zákon o súdnych
poplatkoch s účinnosťou od 01.10.2012 a ktorým bolo z ust. § 4 ods. 1 vypustené písm. k/ a v Sadzobníku
súdnych poplatkoch za položku 7 bola vložená položka 7a v znení, podľa ktorého zo žaloby na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom je sadzba poplatku 20,- eur, čím zákonodarca reagoval podľa dôvodovej správy k tejto novele
na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. na súdoch.
Z uvedeného vyplýva, že po 01.10.2012 konania vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nie sú oslobodené od
poplatkovej povinnosti. Navrhovateľovi tak v súvislosti s podaním takéhoto návrhu, ktorý je v zmysle §
2 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatníkom, vzniká podľa § 5 ods. 1 písm. a) Zákona
o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť. Rovnako tak sa poplatníkom v týchto veciach v zmysle §
2 ods. 4 Zákona o súdnych poplatkoch stáva i ten, kto podal odvolanie, resp. ten, kto podal dovolanie,
ktorým obdobne poplatková povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a/ vzniká podaním odvolania a dovolania.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd považoval za nesprávne tvrdenia navrhovateľa v
odvolaní, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a nie i ďalšie úkony
vo veci samej. V predmetnej veci navrhovateľovi podaním odvolania vznikla poplatková povinnosť
podľa § 5 ods. 1 písm. a/ Zákona o súdnych poplatkoch. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na ust. § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, v zmysle ktorého ak je sadzba poplatku ustanovená
za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni s tým, že poplatok podľa rovnakej sadzby
sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Keďže v danom prípade ide o konanie na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom začaté na návrh navrhovateľa dňa 27.09.2012, t.j. pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z.z. a
odvolanie proti zamietajúcemu rozsudku súdu prvého stupňa navrhovateľ predložil dňa 03.12.2014, t.j.
po jeho účinnosti, je potom potrebné posúdiť vznik poplatkovej povinnosti navrhovateľa ako odvolateľa i
z hľadiska prechodného ustanovenia k úpravám účinným od 01.10.2012 a to § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch. Súd prvého stupňa preto správne napadnutým uznesením uložil navrhovateľovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aplikujúc tak platnú právnu úpravu účinnú v čase vzniku
poplatkovej povinnosti a rovnako tak správne stanovil i výšku súdneho poplatku v sume 20,-eur v súlade
s položkou 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho

konania nepodal.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.