Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, July 30, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 8C/72/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204503
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2113204503.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou Mgr. Luciou Mizerovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 1.265 eur, t a k t o

r o z h o d o l :

Žaloba sa zamieta.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou zo dňa 17.9.2012 doručenou Okresnému súdu Senica dňa 27.9.2012 domáhal,

aby súd medzitýmnym rozsudkom určil, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom: N., narodený XX.X.XXXX (ďalej
len povinný), v zákonom stanovenej lehote a rozsudkom rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu 125 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.265 eur do
troch dní od právoplatnosti rozsudku a náhradu trov konania. Žalobca uviedol, že je právnickou osobou,

ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť v prevažnej miere v oblasti poskytovania
krátkodobých úverov a v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním,
postupom podľa § 38 Exekučného poriadku, zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere povinným, pričom
po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX
5495/2007.Nakoľkoexekučnýsúdžiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciespísanúsúdnym
exekútorom prijal na ďalšie konanie, došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou

žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovenej dobe. Podľa žalobcu
bolo povinnosťou exekučného súdu, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu, v zmysle ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku, rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15
dní od doručenia žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 4.9.2009. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po
uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 23 mesiacov). Podľa žalobcu v predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia pristúpil až po veľmi dlhejdobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia
nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v

článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného
súdu si žalobca uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobcovi vznikla
majetková škoda v sume 125 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o

nej. Žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje s spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15 eur. Zároveň si žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume

1.265 eur, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času
boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu

jeho pohľadávky a k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu
kontaktu s povinným a k insolvencii povinného. Na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej
ujmy žalobca uviedol, že neexistencia akéhokoľvek vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého
reštituovať vzniknutú situáciu, vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako
aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v

spoločnosti; nemožnosť súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva spôsobilo zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov;
vyvolaná strata zisku, spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov; nezákonným
zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu
v plánovaní ďalších rozhodnutí. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke

na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za
porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy žalobca analogicky vychádzal z doktríny prijatej Ústavným súdom (poukázal na konkrétne nálezy),
podľa ktorej sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660 eur. Žalobca si
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie

podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 1.265 eur za 23 celých mesiacov,
teda 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to na základe aplikácie uvedenej

doktríny Ústavného súdu (660 eur za rok : 12 mesiacov= 55 eur za mesiac). Žalobca uviedol, že
postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, žalovaná však do podania žaloby na žiadosť
pozitívne nereagovala, preto podal túto žalobu.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.6.2013 doručenej súdu dňa 3.7.2013 uviedla, že žalobca
v žalobe síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Uviedla, že zo
žaloby nie je ani zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z
dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Žalobca neuviedol, aké

kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu. Žalovaná má za to, že všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má napr. predseda
súdu alebo Ústavný súd Slovenskej republiky. Dňa 23.4.2012 boli žalovanej doručené prvé žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť,
že už dňa 27.9.2012 boli okresnému súdu doručené žaloby, je zrejmé, že žalobca ich nepodal po

uplynutí 6-mesačnej lehoty, keď poškodený podľa § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. sa
môže práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci domáhať na súde až po uplynutí
šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Žalobca neposkytol žiadnu súčinnosťna predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal, preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný. K nesprávnemu úradnému postupu žalovaná uviedla, že prax ukázala, že

lehotanapoverenieexekútorajevýraznouprekážkoutoho,abymohlisúdyobjektívneposúdiťzákonnosť
exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
čo sa prejavilo veľkým počtom nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania.
V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011, č. k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho

súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp. zn.
3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.3.2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny
súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky v prípade rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011 vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia

neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. K novelizovanému § 41 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku je v dôvodovej správe uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR a skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“
predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto

ustanovenia. Poukazovala tiež na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 z ktorej vyplýva,
že len samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si pritom vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä
s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom od 1.1.2013) pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v
konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho

súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný
súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca
nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že
by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP,

či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Vzhľadom na to, nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený
preskúmavať súd v konaní o náhradu škody podľa z. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Žalovaná

preto nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. V prípade, ak mala žalobcovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na uplatnenie nároku uplynula po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom k uvedenému vzniesla žalovaná námietku premlčania

tohto nároku, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. Žalobca vyčíslil uplatnenú škodu
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to
bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov, pričom neuvádza, či sa jedná o skutočnú škodu alebo ušlý

zisk a paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného,
ani za ušlý majetkový prospech. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré
preukážu požadovaný nárok a žalobca nepreukázal jednak vznik škody a ani výšku škody. Vo vzťahu
k nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že jednak vychádzať z paušálnej sumy
660 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha, pretože Ústavný súd prihliada vždy na konkrétne

okolnosti prípadu a jednak vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný,
pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú
irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba, pričom žalobca poukazuje aj na zánik podnikateľských aktivít a plánov, ale tietonie sú bližšie konkretizované, a taktiež žalobca nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie
podnikateľské postupy žalobcu“. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať,žekonštatovanieporušeniaprávaniejedostačujúcimzadosťučinením,čozuvedenýchžalôb

nevyplýva, preto žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala
poskytnúť jej náhrada v peniazoch. Podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany
práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci, žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca
neprijateľnépodmienky,zneužívajúcslabéfinančnéaprávnevedomienízkopríjmovýchosôbavtakomto
prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade

návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia
alebo porušenia práva spotrebiteľa. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti
žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok
na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a
negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade
porušeniaprávažalobcuužsamotnékonštatovanieporušeniaprávmusíbyťpovažovanézadostačujúce

a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.
Žalovaná ďalej uviedla, že na základe uvedených skutočností zastáva názor, že žalobca nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj
nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Pre nepreukázanie splnenia základných podmienok
pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. žalovaná považuje žalobu za právne

neopodstatnenú a žiada, aby ju súd v celom rozsahu zamietol a žalovanej priznal náhradu trov konania.

Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.6.2013 doručenej súdu dňa 3.7.2013 ďalej uviedla, že
v rozmedzí od 23.4.2012 do 25.9.2012 jej bolo doručených 43.597 žiadostí žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody a vzhľadom na neobvyklé množstvo podaných žiadostí

nie je možné jednotlivé žiadosti fyzicky vyhľadať. Žalovaná preto súdu predložila ňou priebežne
vytvorený zoznam žiadostí (z ktorého vyplýva, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku v
predmetnej veci jej bola doručená dňa 27.4.2012 - pozn.). Žalobca však neposkytol v rámci
predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť potrebnú pre prerokovanie jeho nároku, čím bol
proces predbežného prerokovania fakticky zmarený a vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal

kumulatívne splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu, resp. zmaril možnosť splnenia
uvedených predpokladov čo i len posudzovať, žiaden z uplatnených nárokov uspokojený nebol.

Žalobca vo svojom návrhu zároveň vzniesol námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Senica
a vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania žiadal o ich vylúčenie z prejednávania a

rozhodovania veci a o prikázanie veci inému súdu.

Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 23NcC/51/2012-14 zo dňa 12.11.2012 v spojení s opravným
uznesením č. k. 23NcC/51/2012-20 zo dňa 7.1.2013 rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Senica
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a vec prikázal na prejednanie a rozhodnutie

Okresnému súdu Trnava, ktorému táto napadla dňa 25.2.2013.

Súdnariadilvovecipojednávanieavsúladesustanovením§101ods.2Občianskehosúdnehoporiadku
pojednával v neprítomnosti účastníkov konania, ktorí svoju neprítomnosť písomne ospravedlnili, avšak
žalovaná nežiadala o odročenie pojednávania a právny zástupca žalobcu síce žiadal, aby sa nekonalo v

ich neprítomnosti, avšak neuviedol dôležitý dôvod, pre ktorý by malo byť pojednávanie vo veci odročené.
Svoju neúčasť ospravedlňoval účasťou na pojednávaní v inej veci vedenej v ten istý deň na Okresnom
súde Piešťany. Súd však z registra advokátskych spoločenstiev Slovenskej advokátskej komory zistil, že
splnomocnenec žalobcu je advokátska kancelária dvoch spoločníkov - advokátov, ktorí zamestnávajú
šiestich koncipientov. Vzhľadom na uvedené účasť advokáta na inom pojednávaní nebola v danom

prípade dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania, pretože za advokátsku kanceláriu mohol konať
iný advokát, resp. koncipient.

Z obsahu spisu Okresného súdu Senica spisová značka 13Er/913/2007 súd zistil, že oprávnený podal
dňa 22.11.2007 súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky voči

povinnému N.. Dňa 5.12.2007 bola Okresnému súdu Senica doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného (žalobcu), proti povinnému,
pre vymoženie pohľadávky 9.060 Sk, t. j. 300,74 eura s príslušenstvom. Dňa 18.12.2007 súdny
exekútor doručil exekučnému súdu odvolanie povinného, ktorý kópiami poštových ústrižkov preukazovalčiastočné zaplatenie pohľadávky. Okresný súd Senica následne oprávneného výzvou zo dňa 22.7.2008
vyzval, aby sa vyjadril, či eviduje čiastočnú úhradu dlhu povinným, skorú skutočnosť, chcel súd
zohľadniť pri rozhodovaní o udelení poverenia. Na túto výzvu oprávnený odpovedal až podaním zo

dňa 13.10.2008, kde súdu oznámil, že po podaní návrhu na vykonanie exekúcie, povinný nevykonal
žiadne platby a doklady, ktoré povinný predložil, patria manželke povinného. Exekučný súd povinného
vyzval, aby predložil doklady, ktoré sa týkajú jeho vlastného dlhu (nie dlhu jeho manželky) a po doručení
vyjadrenia povinného dňa 21.11.2008, exekučný súd povinnému oznámil, že o jeho podaní nazvanom
odvolanie nerozhodol, pretože v tomto štádiu exekučného konania nie je možné podať takýto opravný

prostriedok, pričom povinný môže vzniesť u exekútora námietky proti exekúcii. Dňa 4.9.2009 exekučný
súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd potom uznesením č.
k. 13Er/913/2007-59 zo dňa 31.5.2012 exekučné konanie zastavil. Z obsahu tohto uznesenia vyplýva,
že dôvodom zastavenia exekučného konania bol záver exekučného súdu, že predložený exekučný titul
- rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul je neúčinný, pretože právomoc rozhodcovského
súdu, ktorý vydal predmetný exekučný titul bola založená na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky

- rozhodcovskej doložky, ktorá je neplatná. V spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.
6CoE/45/2013-87 zo dňa 30.4.2013, nadobudlo predmetné uznesenie okresného súdu právoplatnosť
dňa 3.7.2013. Proti rozsudku krajského súdu podal oprávnený voči jeho zamietajúcej časti odvolanie
a voči potvrdzujúcemu výroku podal dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 7ECdo/11/2014,
7CoE 6/2014 zo dňa 30.1.2014, konanie o odvolaní proti uzneseniu krajského súdu zastavil, návrh

na prerušenie dovolacieho konania zamietol a dovolanie proti uzneseniu krajského súdu odmietol.
Predmetná exekučná vec je teda právoplatne skončená.

Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody v sume 125 eur a náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 1.265 eur.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu poverenia
súdneho exekútora (ďalej len zákona č. 514/2003 Z.z.), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti

toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno
zbaviť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z. z., vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento
zákon neustanovuje inak.

Podľaustanovenia§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa ustanovenia § 16 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na
náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Každý je povinný bez zbytočnéhoodkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré
majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z., na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c, d), zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení

platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného konania, (t.j. v znení účinnom do 31.12.2007) podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila a vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. i) zákona č. 233/1995 Z. z. , podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa
zákon.

Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu začatia
exekučného konania, (t.j. v znení účinnom do 31.12.2007), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobca si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá majetková

škoda a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Senica v exekučnom konaní uvedenom vyššie. Nesprávny úradný postup okresného súdu mal podľa
žalobcu spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonnej 15- dňovej lehote, keď podľa žalobcu k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby na vydanie tohto rozhodnutia s omeškaním viac ako 23

mesiacov. Žalovaná sa bránila v konaní tvrdením, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty,
neznamená automaticky prieťahy v konaní a zároveň vzniesla námietku premlčania, pretože uplynula
lehota troch rokov, od márneho uplynutia 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca sa podaním adresovaným priamo žalovanej a doručeným jej dňa 23.4.2012, domáhal v zmysle

§ 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. predbežného prerokovania a uspokojenia nároku
na náhradu škody. Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci
rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti žalovanou, žalobu tak súd
nepovažoval za predčasnú.

V konaní žalovaná vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009. Vzhľadom na vznesenú námietku, sa súd v
prvom rade zaoberal otázkou premlčania nároku žalobcu na náhradu škody a dospel k záveru, že
námietka premlčania bola žalovanou vznesená dôvodne.V danom prípade sa poškodený - žalobca mohol dozvedieť o škode spôsobenej mu tvrdeným
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica najskôr po uplynutí 15 - dňovej lehoty odo

dňa podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (5.12.2007), teda dňa 21.12.2007
(keď lehota 15 dní na rozhodnutie o udelení poverenia márne uplynula dňa 20.12.2007). Premlčacia
lehota troch rokov na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. potom márne uplynula dňa 21.12.2010, keď návrh na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, počas ktorého predbežného prerokovania nároku neplynie

premlčaciadoba,boldoručenýžalovanejnajskôrdňa27.04.2012.Pretožetedanávrhnazačatiekonania
v predmetnej veci bol podaný na súde až dňa 27.09.2012, bol podaný po uplynutí zákonom stanovenej
trojročnej premlčacej doby v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 veta prvá v spojení s § 19 ods. 3 z.
č. 514/2003 Z. z., a preto je nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym úradným
postupom v zmysle z. č. 514/2003 Z. z. premlčaný.

Vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval súd nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený a to nielen z dôvodu,
že žalobca podal žalobu po uplynutí zákonom stanovenej trojročnej premlčacej doby na uplatnenie
nároku na súde, ale tiež z dôvodu, že nie je splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade
škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to

konštatovaná existencia prieťahov v postupe Okresného súdu Senica vo vyššie uvedenej exekučnej
veci príslušným orgánom.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady
vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodovacou. Nesprávnym

úradným postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo
v jej dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci, vznik škody poškodenému

a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide o taký postup v konaní smerujúci
síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí. Úradný postup
nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré

je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i
hľadiskom účelu, ku ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejne moci smeruje.

Žalobca tvrdil, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia s omeškaním viac ako 23 mesiacov.
Súd zistil, že dňa 5.12.2007 doručil súdu súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, exekučný súd dňa 4.9.2009 súdnemu exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie.
Súd teda o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodol po 21, a nie po 23 mesiacoch
ako nesprávne uvádza žalobca v žalobe. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou
platí, že súd je viazaný žalobou a uplatnený nárok je charakterizovaný opísaním skutkových okolností,
ktorými žalobca svoj nárok zdôvodňuje, keď skutkovým základom opísaným v žalobe v spojitosti s

petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobcom, ktorý je premetom konania. Žalobca
odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho úradného
postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Senica v exekučnom konaní, ktorý Okresný súd Senica
nerozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote. Podľa skutkových
okolností uvedených v žalobe tak malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu v

čase od doručenia žiadosti o udelenie poverenia súdu dňa 5.12.2007 do vydania rozhodnutia o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie dňa 4.9.2009, ktorým vymedzením skutkového základu uplatneného
nároku je súd v prejednávanej veci viazaný.Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade
s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázkou, či v konkrétom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je

kompetentný preskúmať iba Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch
základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (I.US 41/02). Súdne konanie nie
je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len
Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy

v konaní.

Ohľadne prípadného prieťahu sa však neviedlo žiadne disciplinárne konanie, nerozhodoval Ústavný
súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady škody. Citované
ustanovenie je platné od 1.1.2013. Návrh bol podaný v roku 2012, súd však má za to, že predmetné

ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní nárokov podľa § 9
ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia a začatia tohto
konania. Žalobca sa vo svojich žalobách v podstate domáha, aby okresný súd opätovne preskúmaval
rozhodnutia okresných súdov v exekučnom konaní. Pokiaľ by však všeobecné súdy, pričom vecne
príslušnými by v prvom stupni boli okresné súdy, preskúmavali postup iných všeobecných súdov,

mohol by tento postup smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve, nakoľko v prípade,
ak by sa prieťahov dopustil súd vyššieho stupňa, jeho postup by preskúmaval okresný súd, teda
súd nižšieho stupňa. Všeobecný súd teda môže rozhodnúť o priznaní náhrady škody v konaní podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak už oprávnený orgán rozhodol o existencii prieťahov v konaní.
Absenciou predmetného rozhodnutia oprávneného orgánu o existencii prieťahov, nebola splnená

základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Žalobca nepreukázal, že by v konaní exekučného súdu
boli príslušným orgánom konštatované prieťahy, pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody
takýmto orgánom nie je.

V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky,
či priebeh rozhodcovského konania. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov

podliehajúcichrežimuspotrebiteľskýchzmlúv.VprejednávanejvecisíceOkresnýsúdSenicanerozhodol
o udelení poverenia v zmysle vtedy účinnej právnej úpravy v lehote 15 dní, avšak v danej veci je
rozhodujúce to, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu
škody (rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 16/2002), pretože všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady
škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo

rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované
prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu,
prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy
spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto
záveru.

Žalobca ako oprávnený v exekučnej veci v danej lehote vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

nepresadzoval zákonnými možnosťami, nijako sa skoršieho rozhodnutia nedomáhal (vychádzajúc z
obsahu exekučného spisu). Žalobca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas tejto doby bol v
neistote a hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako žalobca nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej, viedla k strate jeho legitímnych
očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie

pohľadávky, keďže v mnohých iných exekučných veciach žalobcu ako oprávneného bola spochybnená
právomoc rozhodcovského súdu, resp. materiálna vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.Ustanovenie § 9 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za škodu. Pre
priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie
troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená,
že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno
preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, tu žalobcovi. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal ani ich vznik. Účastníci konania majú procesnú dôkaznú povinnosť, t. j.
povinnosť uviesť dôkaz na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok spojený s dôkaznou
povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola

inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať
zo skutkového stavu zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Podľa názoru súdu sa
žalobcovi nepodarilo vôbec preukázať, že by mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v danej
exekučnej veci vznikla akákoľvek majetková škoda, či ujma. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so

správou a vymáhaním pohľadávky bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov
informačného systému spravovalo pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou
informačného systému, kto mu spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť
spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinil povinný už tým, že nesplnil svoj dlh a oprávnený musel
prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Znamená to, že vznik nákladov žalobcu ako oprávneného

v exekučnom konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom
Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v
žalobe všeobecne popísané nijako nezdokladoval a určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie
je dôkazom o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd k záveru, že v
prejednávanej nie sú dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch s prihliadnutím

na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je
objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora, s povinným a nie je
ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného
je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Samotnú situáciu vyvolal sám žalobca tým, že

uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne
pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch, zákonov na ochranu spotrebiteľa
a súdnej praxe. Nepochybne žalobcovi musela byť všeobecne známa vzhľadom na predmet jeho
podnikania (poskytovanie úverov z vlastných zdrojov), a to ešte pred podaním návrhu na vykonanie
exekúcie, rozhodovacia prax všeobecných súdov v danej problematike rozhodcovských rozsudkov.

Preto, ak by aj žalobcovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná súvislosť
ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v exekučnej veci. Navyše ako už bolo vyššie uvedené,
v predmetnej veci nie je splnená základná podmienka existencie nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu vo veci, preto nemôže byť ani splnená podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, vzhľadom k tomu nie je teda potrebné skúmať výšku škody,

či nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobca domáha.

Všetky vyššie konštatované skutočnosti, a to jednak premlčanie nároku žalobcu na náhradu škody,
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica, reálne nepreukázanie vzniku
škody, či nemajetkovej ujmy, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody, boli dôvodom pre zamietnutie uplatneného nároku pre jeho nedôvodnosť.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, plne úspešnej
žalovanej však náhradu trov konania nepriznal, pretože nezistil a žalovaná ani nepreukázala, že by jej
trovy konania vznikli.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom tunajšieho
súdu na Krajský súd v Trnave.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí
byť podpísané a datované. Ďalej musí byť v odvolaní uvedené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha. Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zák. č. 233/1995 Z. z.; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí,
návrh na súdny výkon rozhodnutia.