Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 25, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/70/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508201165
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2508201165.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: M. S., nar. XX. O. XXXX, bytom R. XXX, proti žalovanej:
Obec Trebatice, Trebatice, Hlavná 247/107, o 8.298,48 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany z 30. marca 2010 č. k. 4C/509/2008 -108 a odvolaní žalovanej proti
uzneseniu rovnakého súdu z 9. novembra 2011 č. k. 4C/509/2008 -177 (správne „-166") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok i uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanej domáhal
zaplatenia pôvodne ešte 250.000 niekdajších Sk (dnes sumy zhora) s 8,5% úrokom z omeškania
od 7. novembra 2007 do zaplatenia. Rozhodnutie o trovách konania potom vyhradil samostatnému
uzneseniu. Toto rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 451 a 454 a § 456 vety prvej

O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom
prakticky záverom o nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovanej označenej v žalobe. Ak
totiž žalobca požadoval zaplatenie sumy poskytnutej ním žalovanej bez existencie právneho dôvodu
na takéto plnenie, pretože taký dôvod tu naopak bol len na strane obchodnej spoločnosti „WinHaus
Trade, s.r.o., Piešťany, Vrbovská cesta 2511/19“ (ďalej tiež len „spoločnosť Winhaus“) ako zmluvnej
partnerky žalovanej, šlo podľa súdu prvého stupňa o prípad bezdôvodného obohatenia získaného

niekým tak, že sa za neho plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Ak medzi žalobcom a žalovanou
neexistoval žiaden právny vzťah a bola to spoločnosť WinHaus, ktorej vznikol voči žalovanej záväzok
na zaplatenie kúpnej ceny za pozemky tvoriace predmet kúpnej zmluvy takýchto osôb (s postavením
žalovanej ako predávajúcej a spoločnosti WinHaus ako kupujúcej) a takýto záväzok sčasti a to z
prostriedkov nepatriacich (podľa výsledkov dokazovania) spoločnosti Winhaus splnil žalobca (práve vo
výške sumy požadovanej žalobou), čo aj na základe ústnej dohody s konateľom spoločnosti WinHaus

(sledujúcej obstaranie pozemku pre žalobcu za zvýhodnených podmienok), i s odvolaním sa na
judikatúru Najvyššieho súdu SR (R 62/2002) tu bolo právo žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia
len od toho, za koho sa plnilo a nie od toho, komu sa plnilo (pričom postavenie prvej z takých osôb
prislúchalo spoločnosti Winhaus a len postavenie druhej, teda úspešne nežalovateľnej, žalovanej).
Vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu potom bolo odôvodnené len vecne
a to nemožnosťou rozhodnutia o príslušnej otázke už rozsudkom majúcim sa prítomným pri vyhlásení

doručiť bezprostredne potom, čo sa tak stane, ak tu je zároveň právo (aj povinnosť) na vyčíslenie
požadovanej náhrady trov konania limitované lehotou troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia
vo veci. V tejto súvislosti sa inak žiada spomenúť, že vedený práve priblíženým rozhodnutím súd prvého
stupňa následne (uznesením zo 14. apríla 2010 č. k. 4C/509/2008 -120) rozhodol aj o trovách konania
a to tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej k rukám jej advokáta náhradu trov konania v
sume 2.088,66 eur a to do 3 dní.

Proti obom takýmto rozhodnutiam podal včas odvolania len žalobca.Rozsudok navrhol zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, namietajúc predovšetkým nesprávnym
právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Založenie zamietnutia žaloby na ustanovení § 454 O.

z. (ako osobitnom ustanovení o bezdôvodnom obohatení k všeobecnému ustanoveniu § 451 rovnakého
zákona) totiž nemá oporu v zistenom skutkovom stave, nakoľko tu nešlo o prípad plnenia ním za iného
(rozumej za spoločnosť WinHaus) jeho záväzku, ale o poskytnutie (žalobcom) plnenia za seba samého
titulom preddavku na budúcu kúpnu cenu (s očakávaním uzavretia kúpnej zmluvy). Ak k uzavretiu
zmluvy nedošlo, žalovaná mu mala vrátiť plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu (ktorý tu nebol od

počiatku) a naopak bola oprávnená od spoločnosti WinHaus požadovať doplatenie kúpnej ceny (čo v
čase uplatnenia pohľadávky tvoriacej i predmet konania v prejednávanej veci bolo ešte možné najmä
bez rizika úspechu prípadnej námietky premlčania), pričom nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že
pri zachovaní takéhoto postupu by sa jej dostalo dvoch čo do sumy celkom totožných plnení, z ktorých
práve na to od žalobcu by nebol dôvod.

Uznesenie pri vytknutí mu predčasnosti (s prihliadnutím k napadnutiu i rozsudku) potom navrhol zmeniť
priznaním náhrady trov konania jemu (a uložením zodpovedajúcej povinnosti žalovanej), majúc v
podstate za to, že úspešným účastníkom s právom na náhradu trov by mal byť v konečnom dôsledku on.

Žalovaná navrhla obe napadnuté rozhodnutia potvrdiť pre názor o ich správnosti a stotožnenie sa s

ich dôvodmi. Správnym je podľa nej predovšetkým názor o nedostatku jej vecnej legitimácie, pričom
ona nemala žiaden dôvod pochybovať o poskytnutí plnenia tvoriaceho predmet žaloby za spoločnosť
WinHaus (s ktorou na rozdiel od žalobcu bola žalovaná v právnom vzťahu). Za situácie presnej zhody
žalobou požadovaného plnenia s časťou kúpnej ceny majúcou sa zaplatiť spoločnosťou WinHaus je
preto otázka vzájomného vyporiadania medzi takouto spoločnosťou a žalobcom bez právneho významu

pre rozhodnutie v tejto veci a pre nemožnosť úspechu žalobcu správnym je aj uloženie mu povinnosti
na náhradu trov konania žalovanej, dôvodila napokon žalovaná.

Krajský súd v Trnave (tunajší odvolací súd) rozsudkom z 20. septembra 2011 č. k. 10Co/183/2010-145,
10Co/184/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zmenil tak, že žalobe vyhovel

(teda žalovanej uložil povinnosť zaplatiť sumu požadovanú žalobou) a napadnuté uznesenie zrušil
a vec v tejto časti vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozsudku sa
(pokiaľ šlo o vec samu) nestotožnil so základným záverom vedúcim súd prvého stupňa k rozhodnutiu
spôsobom zvoleným takýmto súdom, teda s tým, že by tu malo ísť o bezdôvodné obohatenie získané
na úkor žalobcu spoločnosťou WinHaus, keďže nebolo preukázané, že v prípade plnenia poskytnutého

žalobcom šlo o plnenie za takúto spoločnosť (pre nevyplynutie z príslušného právneho úkonu, žeby
žalobca konal za spoločnosť WinHaus totiž musela nastúpiť zákonná domnienka, že dotyčný konal vo
vlastnom mene).

Následne súd prvého stupňa v poradí druhým napadnutým uznesením rozhodol o trovách konania

tak, že žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi k rukám jeho vtedajšej advokátky (JUDr. Daniely
Suchánkovej) náhradu trov konania v sume 2.935,76 eur a to do 3 dní, pričom toto rozhodnutie odôvodnil
právne len paušálnymi odkazmi na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 10 ods. 1, § 14, § 16 ods. 3 a 4, § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátska tarifa) a vecne úspechom žalobcu a prevažnou dôvodnosťou

jeho požiadavky na náhradu trov konania (s dôvodmi priznania i čiastočného nepriznania náhrady bližšie
uvedenými v odôvodnení uznesenia).

Proti takémuto uzneseniu podala včas odvolanie žalovaná, namietajúc predovšetkým nesprávnym
určením výšky náhrady trov konania, majúcej byť ňou (odvolateľkou) zaplatenej, keď správna suma

podľa nej činí len 2.125,25 eur a len takúto sumu by mala zaplatiť žalobcovi (pokiaľ pravda nepríde k
zrušeniu rozsudku krajského súdu, ktorého sa domáha dovolaním).

Na základe dovolania žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 29. marca 2012 sp.
zn. 2 Cdo 49/2012 (ďalej tiež len „zrušujúce uznesenie“) tzv. zmeňujúci rozsudok tunajšieho súdu zhora

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (a to práve v časti, v ktorej došlo k zmene rozsudku súdu prvého
stupňa vo veci samej). Podľa obsahu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia dôvodom preň bolo to, že
odvolací súd si pre svoje rozhodnutie nezadovážil rovnocenný podklad (rozumej v porovnaní so súdom
prvého stupňa - pozn. odvolacieho súdu), nakoľko z príslušnej zápisnice o pojednávaní odvolaciehosúdu nemalo vyplývať, žeby tu došlo k zopakovaniu dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa
(resp. pri záujme na čo najväčšej presnosti sa tak nemalo stať u tých dôkazov, ktoré zrejme dovolací
súd považoval za kľúčové, teda v prípadoch výsluchu žalobcu a svedkov N. O. a W. M., nakoľko ani

dovolací súd nepoprel oboznámenie odvolacieho súdu obsahu listín) a takto nemalo dôjsť (v odvolacom
konaní) k uplatneniu zásad priamosti a ústnosti súdneho konania.

Žiaden z účastníkov už následne (potom, čo sa v dôsledku rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vec
odvolania žalobcu proti rozsudku stala opäť predmetom odvolacieho konania) nový odvolací návrh

nepodal (čím treba rozumieť absenciu akýchkoľvek ďalších návrhov v prípade rozsudku, nedostatok
korekcie odvolania žalovanej proti uzneseniu a do tretice i to, že ani žalobca sa nevyjadril k odvolaniu
žalovanej proti uzneseniu).

Odvolací súd preto prejednal znova podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach oboch
odvolaní celú vec (keď inak od žalobcom výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej bol závislým

ako výrok rozsudku vyhradzujúci rozhodnutie o trovách samostatnému uzneseniu, tak i samostatné
rozhodnutie o trovách konania, tu napadnuté len žalovanou) a to tentoraz podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania, keď síce jedno z napadnutých rozhodnutí bolo (primárne) rozhodnutím vo
veci samej, i v jeho prípade však (aj s prihliadnutím k názoru dovolacieho súdu - z jeho zrušujúceho
uznesenia) bolo vylúčené rozhodnutie s konečnou platnosťou a práve rozsudok (na ktorého pretrvaní

alebo prinajmenšom zmene bol závislý i osud uznesenia) nešlo považovať za vecne správny, nakoľko
súd prvého stupňa neposúdil vec celkom správne (úplne) po právnej stránke a v dôsledku toho nezistil
celkom dostatočne ani skutkový stav (v rozsahu potrebnom pre konečné rozhodnutie).

Ako už totiž uviedol tunajší súd vo svojom skoršom rozhodnutí (v medzičasom zrušenom rozsudku z

20. septembra 2011, s ktorého závermi - vo vzťahu k vecnej podstate nastoleného problému - však
dovolací súd nepolemizoval, tieto neoznačil za nesprávne a neakceptoval ani námietku dovolávajúcej
sa žalovanej, žeby skoršiemu rozhodnutiu odvolacieho súdu chýbali dôvody), záver súdu prvého stupňa
o obohatení sa na úkor žalobcu inej osoby než žalovanej za doterajšej dôkaznej situácie nemôže obstáť.

Potom, čo dovolací súd z dôvodov tunajšiemu súdu neznámych nepovažoval za zopakovanie
dokazovania (odvolacím súdom) oboznámenie obsahu listín uvedených v úvode 9. strany zrušujúceho
uznesenia či prinajmenšom nevysvetlil, v čom by mal byť tam opisovaný postup odvolacieho súdu
rozporným najmä s ustanovením § 129 ods. 1 O. s. p. (resp. akým iným spôsobom by v prípade
prijatia príslušnej výhrady dovolacieho súdu mal byť dôkaz listinou vykonaný), avšak zároveň po celkom

nepochybnom oboznámení aj Krajským súdom v Trnave už 20. septembra 2011 obsahu potvrdenky
pokladničnej operácie u piešťanskej pobočky W. N. Z. a.s. z 9. augusta 2006 a tiež výdavkového
pokladničného dokladu spoločnosti WinHaus č. 434 zo 7. augusta 2006 totiž dosť ťažko šlo ignorovať
predovšetkým tú odvolaciu námietku žalobcu, že tu došlo k uprednostneniu tzv. špeciálnej skutkovej
podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 454 O. z. (v podobe názoru o získaní bezdôvodného

obohatenia na úkor žalobcu spoločnosťou WinHaus tým, že žalobca mal poskytnutím sumy neskôr
požadovanej aj žalobou v prejednávanej veci plniť záväzok takejto spoločnosti) na úkor jednej z tzv.
všeobecných skutkových podstát podľa § 451 ods. 2 O. z. (v tomto prípade reprezentovanej plnením
žalobcu bez právneho dôvodu, vyplývajúcim z neexistencie akéhokoľvek právneho vzťahu medzi ním
a žalovanou), hoci pre záver z tohto pohľadu rozhodujúci (rozumej pre záver o poskytnutí žalobcom

príslušného sporného plnenia za spoločnosť WinHaus) neexistoval spoľahlivý podklad.

Podľa § 31 ods. 1 O. z. pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah
splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 32 ods. 1 O. z. potom ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí,
že koná vo vlastnom mene.

Z výsledkov dokazovania už v dostatočnom rozsahu vykonaného súdom prvého stupňa a odvolacím

súdomdoplnenéholenpreúčelyodstráneniaurčitýchpochybnostípotomtrebapovažovaťzadostatočne
preukázané, že žalovaná (obec) bola v čase rozhodnom aj z pohľadu plnenia tvoriaceho predmet
tohto sporu v právnom vzťahu výlučne so spoločnosťou WinHaus (na základe uzavretia medzi takýmito
osobami kúpnej zmluvy z 30. júna 2006 o predaji žalovanou spoločnosti WinHaus tzv. obecnéhopozemku) a nie aj so žalobcom (u ktorého naopak nebol preukázaný a dokonca ani tvrdený žiaden
právny dôvod na jednej strane oprávňujúci žalovanú žiadať a na druhej strane zaťažujúci žalobcu
povinnosťou žalovanej poskytnúť akékoľvek peňažné plnenie).

V tomto smere síce súhlasiť treba ako so súdom prvého stupňa, tak i so žalovanou, že relevantný
právny dôvod plnenia nemohli založiť ani separátne dojednania medzi žalobcom a spoločnosťou
WinHaus tvrdené prvým z účastníkov takéhoto vzťahu (tu rozumej uzavretie ústnej dohody majúcej
žalobcovi zabezpečiť obecný pozemok zrejme formou prvotnej kúpy takejto nehnuteľnosti obyvateľom

obce Trebatice totožným s konateľom spoločnosti WinHaus a následným prevedením vlastníctva takto
získaného pozemku na žalobcu, oboje za podmienky protihodnoty predstavovanej zaplatením sumy
250.000 niekdajších Sk žalobcom priamo žalovanej) a konštatovať tiež, že to naopak nemuselo platiť
aj o verzii podsúvanej druhou stranou tu diskutovaného vzťahu, čiže spoločnosťou WinHaus (podstatou
ktorej verzie bolo presvedčiť o poskytnutí plnenia požadovaného žalobou za takúto spoločnosť a nie teda
žalobcom vo vlastnom mene a to na základe poverenia žalobcu konateľom spoločnosti WinHaus urobiť

tak prvým zo zhora spomenutých spôsobov), práve úspech argumentácie o poskytnutí plnenia žalobcom
za niekoho iného a aj vyvodenie z nej a tiež z výsledkov dokazovania záveru o potrebe posudzovania
dôvodnosti požiadavky žalobcu podľa § 454 O. z. (a nie podľa § 451 ods. 2 rovnakého zákona) boli
závislými od zodpovedania otázky, či poskytnutie žalobcom priamo v prospech účtu žalovanej sumy
250.000 niekdajších Sk bolo plnením za spoločnosť WinHaus (alebo naopak za samého žalobcu).

Predovšetkým z príslušnej potvrdenky pokladničnej operácie (v kópii na č. l. 3 spisu) totiž niet pochyby,
že takéto plnenie bolo platiteľom druhovo označené ako „zál. na kúpu nehnut.“ (čo bez možnosti
zmysluplnej diskusie o význame jednotlivých skratiek musí značiť „záloha na kúpu nehnuteľnosti“),
že miestom určenia plnenia predstavovaného sumou 250.000 niekdajších Sk bol bankový účet

identifikovaný číslom a tiež údajom „Trebatice obec“ (o ktorom účte v konaní nebolo sporu, že patrí
žalovanej) a že osobou označenou ako klient a takto aj nesporným platiteľom (vkladateľom) príslušnej
sumy bol M. S., identifikovaný aj rodným číslom a sériou a číslom občianskeho preukazu (pričom z
čiastkového údaja o rodnom čísle pomerne ľahko možno dovodiť aj dátum narodenia zhodný s dátumom
narodenia žalobcu a takto považovať za prakticky dokázanú tiež totožnosť platiteľa príslušnej sumy so

žalobcom). Čo však naopak z príslušnej potvrdenky (a ani zo žiadneho iného v konaní produkovaného
dôkazu) nevyplýva, je potom čokoľvek, z čoho by bolo možno usúdiť (a z čoho by tak aj žalovaná mala
možnosť poznať), že takéto plnenie by nemalo byť plnením osoby vystupujúcej tu v pozícii vkladateľa
príslušných peňažných prostriedkov na jej účet (účet žalovanej), ale naopak plnením inej osoby (vrátane
možnosti predostieranej ako žalovanou, tak i spoločnosťou WinHaus, žeby tu malo ísť práve o plnenie

na záväzok spoločnosti WinHaus). V tomto prípade pritom nemožno nevidieť i zásadný rozdiel tu
konkretizovanej (inkriminovanej) platby od platieb nepochybne identifikovateľných za platby spoločnosti
WinHaus, spočívajúci v tom, že u takýchto ďalších (taktiež obsahom spisu doložených) platieb okrem
výslovného uvedenia aj tzv. kmeňa obchodného mena spoločnosti ako klient figuruje N. O. (konateľ
spoločnosti a teda osoba so spoločnosťou nepochybne zviazaná, v tejto súv. por. i č. l. 48 - 55 spisu).

Za takejto situácie síce žalovanej nemožno vytknúť, že aj platbu realizovanú na základe vyššie
zmieneného potvrdenia banky (z 9. augusta 2006) považovala celkom logicky za plnenie jedinej osoby,
s ktorou v rozhodnom čase bola v právnom vzťahu (zakladajúcom aj očakávanie určitého plnenia) a z
tohto dôvodu už v čase obdržania plnenia bez ďalšieho nemuseli byť pochybnosti o tom, či skutočne

ide o plnenie spoločnosti WinHaus; čo však už akceptovateľným nebolo, bolo netrvanie (práve zo strany
žalovanej) na uspokojivom doložení tvrdení jej zmluvnej partnerky aj v čase, v ktorom sa už žalobca
prihlásil so svojou požiadavkou na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Ak totiž z dostatočne podrobného výpisu z účtu, na ktorý sporné prostriedky prišli, by muselo byť

zrejmé, že platiteľom tu nie je spoločnosť WinHaus (ale pri nazeraní cez prizmu vzájomného vzťahu
takejto spoločnosti a žalovanej tretia osoba), bola to práve spoločnosť WinHaus a paradoxne i žalovaná
(ocitnuvšia sa z uvedeného pohľadu dôvodnosti ponechania si plnenia od žalobcu obrazne na tej istej
lodi), na kom bola povinnosť spôsobom vlastným dôkaznému konaniu (teda bezpečne, čiže spôsobom
nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) preukázať, že tu žalobca skutočne vystupoval v pozícii

zástupcu spoločnosti WinHaus (a nie sám za seba). Bolo to tak práve pre existenciu zákonnej zásady,
podľa ktorej konanie za niekoho iného (zastupovanie) musí z právneho úkonu vyplývať a pre prípad, že
to tak nie je, považuje sa úkon za konanie konajúceho.Bolo pritom vylúčené, aby sa práve toto v prejednávanej veci mohlo podariť, keďže tu aj starosta
žalovanejpredodvolacímsúdom(ešte20.septembra2011)potvrdiluspokojeniesanímreprezentovanej
účastníčky (obce) s doložením spornej platby len účtovnými a pokladničnými dokladmi nachádzajúcimi

sa v spise a tiež s vysvetlením v rámci podania advokáta JUDr. Radovana Grujbára datovaného 5.
decembra 2007, hoci z tých žiaden dôkaz na spoločnosťou WinHaus tvrdené jej zastupovanie žalobcom
pri poskytnutí spornej platby nevyplýva.

Ak potom odvolací súd nemal dôvod neosvojiť si tie závery súdu prvého stupňa, podľa ktorých tu šlo

o plnenie z prostriedkov získaných žalobcom z iného zdroja než od konateľa spoločnosti WinHaus;
stále treba trvať i na tom, že pravdepodobnosť dopracovania sa aj opätovným výsluchom svedka v
osobe konateľa takejto spoločnosti N. O. k prikloneniu sa k verzii týmto reprezentovanej spoločnosti
(a zároveň i žalovanej) sa blížila nule (aj v tomto prípade predovšetkým z dôvodov uvedených už
v rozsudku tunajšieho súdu z 20. septembra 2011, teda pre vylúčenie doloženia vzťahu zastúpenia
zo strany spoločnosti WinHaus starostom žalovanej a tiež pre praktické vyvrátenie tvrdenia N. O. o

poskytnutí príslušnej sumy žalobcovi iným svedkom vypočutým už súdom prvého stupňa - v osobe
niekdajšieho zamestnanca spoločnosti WinHaus W. M.).

Ak však dovolací súd v tejto veci poukázal na význam doplnenia dokazovania aj za pomoci takýchto
dôkazov a uplatniť sa musela i ďalšia zásada vlastná rozhodovaniu súdov vyššieho stupňa, podľa

ktorej rozhodnutie nemá byť pre účastníkov prekvapivým, jedinou možnosťou, ako tieto nedostatky
napraviť, bolo poskytnúť nielen obom účastníkom, ale i súdu prvého stupňa dostatok priestoru, aby sa
vyporiadali aj s práve priblíženou stránkou predostretého problému. Len takto totiž nepríde skrátka ako
účastník (najmä ten subjektívne pociťujúci skorší nedostatok možností presvedčiť súd o správnosti ním
prezentovaného stanoviska - v rovine priestoru pre argumentáciu i v rovine získania dostatku času na

„spracovanie“ názorov súdu vrátane tých skôr pre neho prekvapivých), tak ani súd (ten prinavrátením mu
možnosti vykonávať i dokazovanie na otázky skôr podľa neho nevýznamné celkom či bez zásadného
významu,pokiaľpretosamozrejmebudeoporavnávrhochnadôkazyapredloženýchalebooznačených
dôkazoch a tiež získaním novej možnosti po vyvrátení jeho skoršej argumentácie argumentovať znovu
čo najucelenejšie v prospech jeho nového rozhodnutia - na základe doplnených skutkových zistení a aj

komplexnejšieho právneho posúdenia veci).

Pri riadení sa už opísanými úvahami preto odvolaciemu súdu záujem na rešpektovaní práva účastníkov
na spravodlivý proces v oboch stupňoch súdov umožňoval len rozhodnutie spôsobom uvedeným vo
výroku tohto jeho uznesenia - zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. (pre

nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nedostatku správneho použitia rozhodných ustanovení
právneho predpisu a z toho plynúce nie celkom dostatočné zistenie skutkového stavu) a vrátenie
veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia, ako i rovnaké
naloženie s napadnutým uznesením (nespôsobilým v prípade „výpadku“ rozhodnutia vo veci samej
obstáťsamostatne).Dôvodompretakýtopostupboloito,žeúlohouodvolacíchsúdovniejevykonávanie

základného dokazovania, ale len prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvého stupňa s prípadným
doplnením alebo zopakovaním dokazovania menej náročným na čas a práve doplnenie dokazovania v
smere naznačenom v tejto veci súdom dovolacím by už takto vymedzený rámec presahovalo (pričom
napokon v dôsledku praktickej nemožnosti zrušenia z dôvodov uvedených Najvyšším súdom SR už
priamo dovolacím súdom rozhodnutí súdov oboch stupňov to bol práve odvolací súd, ktorý bol povolaný

príslušnú disproporciu odstrániť).

Povinnosťou súdu prvého stupňa bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O.
s. p. viazaný, podľa procesnej aktivity účastníkov zvoliť ďalší postup a prípadne i doplniť dokazovanie,
podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a následne opätovne rozhodnúť o veci i

o trovách konania (prvostupňového, oboch konaní odvolacích i konania dovolacieho aj podľa § 224 ods.
3 a § 243d ods. 1 O. s. p.) a to i s vypravením jeho nového rozhodnutia aj odôvodnením poskytujúcim
odpovede na dosiaľ sporné otázky.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.