Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 20, 2011

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/184/2010

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508201165
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2011:2508201165.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny

Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: M. S., nar. XX. O. XXXX, bytom Ž. XXX, zast.
advokátkou: JUDr. Daniela Suchánková, Piešťany, SNP 4, proti žalovanej: Obec Trebatice, Trebatice,
Hlavná 247/107, zast. advokátom: JUDr. Igor Horanský, Trebatice 187, o 8.298,48 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 30. marca 2010 č. k. 4C/509/2008 - 108
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že žalovaná je
povinnázaplatiťžalobcovi8.298,48eurs8,5%úrokomzomeškaniaod7.novembra2007dozaplatenia,

všetko do 3 dní.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca na žalovanej domáhal
zaplatenia 250.000 niekdajších Sk (dnes 8.298,48 eur) s 8,5% úrokom z omeškania od 7. novembra
2007 do zaplatenia. Rozhodnutie o trovách konania potom vyhradil samostatnému uzneseniu. Toto
rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. §§ 451 a 454 a § 456 vety prvej O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom prakticky záverom o

nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovanej označenej v žalobe. Ak sa totiž v prejednávanej
veci požadovalo zaplatenie sumy poskytnutej žalobcom žalovanej bez existencie právneho dôvodu
na takéto plnenie, ktorý dôvod tu naopak bol iba na strane obchodnej spoločnosti „WinHaus Trade,
s.r.o., Piešťany, Vrbovská cesta 2511/19“ (ďalej tiež len „spoločnosť Winhaus“) ako zmluvnej partnerky
žalovanej, šlo podľa súdu prvého stupňa o pomerne ukážkový prípad bezdôvodného obohatenia
získaného niekým tak, že sa za neho plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Ak medzi žalobcom
a žalovanou neexistoval žiaden právny vzťah, naopak spoločnosti WinHaus vznikol voči žalovanej

záväzok na zaplatenie kúpnej ceny za pozemky tvoriace predmet kúpnej zmluvy takýchto osôb (s
postavením žalovanej ako predávajúcej a spoločnosti WinHaus ako kupujúcej) a takýto záväzok sčasti
a to z prostriedkov podľa výsledkov dokazovania nepatriacich spoločnosti Winhaus splnil žalobca
(práve vo výške sumy požadovanej žalobou), čo aj na základe ústnej dohody s konateľom spoločnosti
WinHaus (sledujúcej obstaranie pozemku pre žalobcu za zvýhodnených podmienok), i s odvolaním sa
na judikatúru Najvyššieho súdu SR (R 62/2002) tu bolo právo žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia
len od toho, za koho sa plnilo a nie od toho, komu sa plnilo (pričom postavenie prvej z takých osôb

prislúchalo spoločnosti Winhaus a len postavenie druhej, teda úspešne nežalovateľnej, žalovanej).
Vyhradenie rozhodnutia o trovách konania samostatnému uzneseniu potom bolo odôvodnené len vecne
a to nemožnosťou rozhodnutia o príslušnej otázke už rozsudkom majúcim sa prítomným pri vyhlásení
doručiť bezprostredne potom, čo sa tak stane, ak tu je zároveň právo (aj povinnosť) na vyčísleniepožadovanej náhrady trov konania limitované lehotou troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia
vo veci. Napadnutým uznesením potom žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanej k rukám jej
advokáta náhradu trov konania v sume 2.088,66 eur a toto rozhodnutie odôvodnené bolo právne ust. §

142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 a 5, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 5 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (tzv. advokátska
tarifa) a vecne úspechom žalovanej a prevažnou dôvodnosťou jej požiadavky na náhradu trov konania
na súdnom poplatku a právnej službe a súvisiacich náhradách advokáta, z ktorým namieste bolo len
nepriznanie plnej odmeny za jeden úkon a jednej paušálnej náhrady.

Proti obom takýmto rozhodnutiam podal včas odvolania len žalobca.

Rozsudok navrhol zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť, namietajúc predovšetkým nesprávnym
právnym posúdením veci súdom prvého stupňa. Založenie zamietnutia žaloby na ustanovení § 454 O.
z. (ako osobitnom ustanovení o bezdôvodnom obohatení k všeobecnému ustanoveniu § 451 rovnakého

zákona) totiž nemá oporu v zistenom skutkovom stave, nakoľko tu nešlo o prípad plnenia ním za iného
(rozumej za spoločnosť WinHaus) jeho záväzku, ale o poskytnutie (žalobcom) plnenia za seba samého
titulom preddavku na budúcu kúpnu cenu (s očakávaním uzavretia kúpnej zmluvy). Ak k uzavretiu
zmluvy nedošlo, žalovaná mu mala vrátiť plnenie poskytnuté bez právneho dôvodu (ktorý tu nebol od
počiatku) a naopak bola oprávnená od spoločnosti WinHaus požadovať doplatenie kúpnej ceny (čo v

čase uplatnenia pohľadávky tvoriacej i predmet konania v prejednávanej veci bolo ešte možné najmä
bez rizika úspechu prípadnej námietky premlčania) a nemôže byť žiadnej pochybnosti, že pri zachovaní
takéhoto postupu by držala celkom dve čo do sumy totožné plnenia, z ktorých práve na to od žalobcu
by nebol dôvod.

Uznesenie pri vytknutí mu predčasnosti (s prihliadnutím k napadnutiu i rozsudku) potom navrhol zmeniť
priznaním náhrady trov konania jemu (a uložením zodpovedajúcej povinnosti žalovanej), majúc v
podstate za to, že úspešným účastníkom s právom na náhradu trov by mal byť v konečnom dôsledku on.

Žalovaná navrhla obe napadnuté rozhodnutia potvrdiť pre názor o ich správnosti a stotožnenie sa s

ich dôvodmi. Správnym je podľa nej predovšetkým názor o nedostatku jej vecnej legitimácie, pričom
ona nemala žiaden dôvod pochybovať o poskytnutí plnenia tvoriaceho predmet žaloby za spoločnosť
WinHaus (s ktorou na rozdiel od žalobcu bola žalovaná v právnom vzťahu). Za situácie presnej zhody
žalobou požadovaného plnenia s časťou kúpnej ceny majúcou sa zaplatiť spoločnosťou WinHaus je
preto otázka vzájomného vyporiadania medzi takouto spoločnosťou a žalobcom bez právneho významu

pre rozhodnutie v tejto veci a pre nemožnosť úspechu žalobcu správnym je aj uloženie mu povinnosti
na náhradu trov konania žalovanej, dôvodila napokon žalovaná.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. obe veci (oboch samostatných
odvolaní proti obom napadnutým rozhodnutiam súdu prvého stupňa) v celom rozsahu (pretože sa

tu jednak oboma odvolaniami spochybňovala správnosť oboch rozhodnutí ako celkov a okrem toho
platilo, že samostatné uznesenie o trovách konania malo povahu rozhodnutia závislého na rozhodnutí
vo veci samej a preto preskúmateľného bez ohľadu na jeho napadnutie odvolaním a rozsah takého
napadnutia) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní. Zopakoval dokazovanie obsahom časti
listín predložených už súdu prvého stupňa (konkrétne I. potvrdenky pokladničnej operácie u piešťanskej

pobočky W. N. Z. a.s. z 9. augusta 2006 a II. výdavkového pokladničného dokladu spoločnosti WinHaus
č. 434 zo 7. augusta 2006) a toto tiež doplnil opätovným výsluchom starostu (štatutárneho orgánu)
žalovanej a preskúmaním oboch napadnutých rozhodnutí aj v svetle takýchto dôkazov dospel k záveru,
že ako napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, tak ani jeho uznesenie nemožno považovať za vecne
správne a to predovšetkým pre nesprávne (nie celkom úplné) právne posúdenie veci zo strany súdu

prvého stupňa.

Táto nesprávnosť (neúplnosť) týkajúca sa najmä rozsudku spočívala v opodstatnenosti tej odvolacej
námietky žalobcu, že tu došlo k uprednostneniu tzv. špeciálnej skutkovej podstaty bezdôvodného
obohatenia podľa § 454 O. z. (tu v podobe názoru o získaní bezdôvodného obohatenia na úkor

žalobcu spoločnosťou WinHaus tým, že žalobca mal poskytnutím sumy neskôr požadovanej aj žalobou
v prejednávanej veci plniť záväzok takejto spoločnosti) na úkor jednej z tzv. všeobecných skutkových
podstátpodľa§451ods.2O.z.(vtomtoprípadereprezentovanejplnenímžalobcubezprávnehodôvodu
vyplývajúcim z neexistencie akéhokoľvek právneho vzťahu medzi ním a žalovanou) bez toho, aby tu prezáver z tohto pohľadu kľúčový (rozumej pre záver o poskytnutí žalobcom príslušného sporného plnenia
za spoločnosť WinHaus) jestvoval spoľahlivý podklad.

Podľa § 31 ods. 1 O. z. pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.
Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah
splnomocnencovho oprávnenia.

Podľa § 32 ods. 1 O. z. potom ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí,

že koná vo vlastnom mene.

Z výsledkov dokazovania už v dostatočnom rozsahu vykonaného súdom prvého stupňa a odvolacím
súdom doplneného len pre účely odstránenia určitých pochybností potom bezpečne vyplýva, že
žalovaná (obec) bola v čase rozhodnom aj z pohľadu plnenia tvoriaceho tu predmet sporu v právnom
vzťahu výlučne so spoločnosťou WinHaus (na základe uzavretia medzi takýmito osobami kúpnej

zmluvy z 30. júna 2006 o predaji žalovanou spoločnosti WinHaus tzv. obecného pozemku) a nie aj
so žalobcom (u ktorého naopak žiaden právny dôvod či už žalovanú oprávňujúci žiadať alebo naopak
žalobcu zaťažujúci povinnosťou poskytnúť žalovanej akékoľvek peňažné plnenie preukázaný a dokonca
ani tvrdený nebol). V tomto smere samozrejme súhlasiť treba ako so súdom prvého stupňa, tak i
so žalovanou, že relevantný právny dôvod plnenia nemohli založiť ani separátne dojednania medzi

žalobcom a spoločnosťou WinHaus tvrdené prvým z účastníkov takéhoto vzťahu (tu rozumej uzavretie
ústnej dohody majúcej žalobcovi zabezpečiť obecný pozemok zrejme formou prvotnej kúpy takejto
nehnuteľnosti obyvateľom obce Trebatice totožným s konateľom spoločnosti WinHaus a následným
prevedením vlastníctva takto získaného pozemku na žalobcu, oboje za podmienky protihodnoty
predstavovanej zaplatením sumy 250.000 niekdajších Sk žalobcom priamo žalovanej). Hoci toto by už

rovnako kategoricky nemuselo platiť aj o verzii podsúvanej druhou stranou tu diskutovaného vzťahu,
čiže spoločnosťou WinHaus (podstatou ktorej verzie bolo presvedčiť o poskytnutí plnenia požadovaného
žalobou za takúto spoločnosť a nie teda žalobcom vo vlastnom mene a to na základe poverenia žalobcu
konateľom spoločnosti WinHaus urobiť tak prvým zo zhora spomenutých spôsobov), úspech takejto
argumentácie a aj vyvodenie z nej a tiež z výsledkov dokazovania záveru o potrebe posudzovania

dôvodnosti požiadavky žalobcu podľa § 454 O. z. (a nie podľa § 451 ods. 2 rovnakého zákona) boli
závislými práve od zodpovedania otázky, či poskytnutie žalobcom priamo v prospech účtu žalovanej
sumy 250.000 niekdajších Sk bolo plnením za spoločnosť (alebo naopak za samého žalobcu).

Predovšetkým z príslušnej potvrdenky pokladničnej operácie (v kópii na č. l. 3 spisu) totiž niet pochyby,

že takéto plnenie bolo platiteľom druhovo označené ako „zál. na kúpu nehnut.“ (čo bez možnosti
zmysluplnej diskusie o význame jednotlivých skratiek musí značiť „záloha na kúpu nehnuteľnosti“),
že miestom určenia plnenia predstavovaného sumou 250.000 niekdajších Sk bol bankový účet
identifikovaný číslom a tiež údajom „Trebatice obec“ (o ktorom účte v konaní nebolo sporu, že patrí
žalovanej) a že osobou označenou ako klient a takto aj nesporným platiteľom (vkladateľom) príslušnej

sumy bol M. S., identifikovaný aj rodným číslom a sériou a číslom občianskeho preukazu (pričom z
čiastkového údaja o rodnom čísle pomerne ľahko možno dovodiť aj dátum narodenia zhodný s dátumom
narodenia žalobcu a takto považovať za prakticky dokázanú tiež totožnosť platiteľa príslušnej sumy
so žalobcom). Čo naopak z príslušnej potvrdenky (a ani zo žiadneho iného v konaní produkovaného
dôkazu) nevyplýva, je potom čokoľvek, z čoho by bolo možno usúdiť (a z čoho by tak aj žalovaná mala

možnosť poznať), že takéto plnenie by nemalo byť plnením osoby vystupujúcej tu v pozícii vkladateľa
príslušných peňažných prostriedkov na jej účet (účet žalovanej), ale naopak plnením inej osoby (vrátane
možnosti predostieranej ako žalovanou, tak i spoločnosťou WinHaus, žeby tu malo ísť práve o plnenie
na záväzok spoločnosti WinHaus). V tomto prípade pritom nemožno nevidieť i zásadný rozdiel tu
konkretizovanej (inkriminovanej) platby od platieb nepochybne identifikovateľných za platby spoločnosti

WinHaus - u ktorých ďalších platieb okrem výslovného uvedenia aj tzv. kmeňa obchodného mena
spoločnosti ako klient figuruje Bohuslav Minárech (konateľ spoločnosti a teda osoba so spoločnosťou
nepochybne zviazaná, v tejto súv. por. i č. l. 48 - 55 spisu).

Za takejto situácie síce žalovanej nemožno vytknúť, že aj platbu priblíženú zhora považovala celkom

logicky za plnenie jedinej osoby, s ktorou v rozhodnom čase bola v právnom vzťahu zakladajúcom aj
očakávanie určitého plnenia (z ktorého dôvodu už v čase obdržania plnenia bez ďalšieho nemuseli tu
byť pochybnosti, či skutočne ide o plnenie spoločnosti WinHaus), čo však už akceptovateľným nebolo,bolo netrvanie (práve zo strany žalovanej) na uspokojivom doložení tvrdení jej zmluvnej partnerky aj v
čase, v ktorom sa už žalobca prihlásil so svojou požiadavkou na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Ak totiž z dostatočne podrobného výpisu z účtu, na ktorý sporné prostriedky prišli, by muselo byť
zrejmé, že platiteľom tu nie je spoločnosť WinHaus (ale pri nazeraní cez prizmu vzájomného vzťahu
takejto spoločnosti a žalovanej tretia osoba), bola to práve spoločnosť WinHaus a paradoxne i žalovaná
(ocitnuvšia sa z uvedeného pohľadu dôvodnosti ponechania si plnenia od žalobcu obrazne na tej istej
lodi), na kom bola povinnosť spôsobom vlastným dôkaznému konaniu (teda bezpečne, čiže spôsobom

nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti) preukázať, že tu žalobca skutočne vystupoval v pozícii
zástupcu spoločnosti WinHaus (a nie sám za seba). Bolo to tak práve pre existenciu zákonnej zásady,
podľa ktorej konanie za niekoho iného (zastupovanie) musí z právneho úkonu vyplývať a pre prípad, že
to tak nie je, považuje sa úkon za konanie konajúceho.

Bolo pritom vylúčené, aby sa práve toto v prejednávanej veci mohlo podariť, keďže tu aj obsahom

výsluchu starostu žalovanej pred odvolacím súdom bolo potvrdené uspokojenie sa tejto účastníčky s
doložením spornej platby len účtovnými a pokladničnými dokladmi nachádzajúcimi sa v spise a tiež s
vysvetlením v rámci podania advokáta JUDr. Radovana Grujbára datovaného 5. decembra 2007, hoci z
tých žiaden dôkaz na spoločnosťou WinHaus tvrdené jej zastupovanie žalobcom pri poskytnutí spornej
platby nevyplýva. Ak potom odvolací súd nemal dôvod neosvojiť si tie závery súdu prvého stupňa, podľa

ktorých tu šlo o plnenie z prostriedkov získaných žalobcom z iného zdroja než od konateľa spoločnosti
WinHaus; predvolaný svedok v osobe konateľa spoločnosti Bohuslava Minárecha sa na pojednávanie
odvolacieho súdu nedostavil a pravdepodobnosť dopracovať sa opätovným výsluchom takéhoto svedka
k prikloneniu sa k verzii ním reprezentovanej spoločnosti (a zároveň i žalovanej) sa zvlášť po doplnení
dokazovania (pred odvolacím súdom) inými dôkazmi priblížila nule (v tomto prípade o. i. pre vylúčenie

doloženia vzťahu zastúpenia zo strany spoločnosti WinHaus starostom žalovanej a tiež pre praktické
vyvrátenie tvrdenia Bohuslava Minárecha o poskytnutí príslušnej sumy žalobcovi iným svedkom v osobe
bývalého zamestnanca spoločnosti WinHaus W. M.); jednak nebolo potrebným trvanie na doplnení
dokazovania aj takýmto spôsobom, najmä ale muselo byť s prihliadnutím ku všetkému už uvedenému
vyššie zrejmé, že tu dôvod aplikácie § 454 O. z. nebol a naopak pri posudzovaní veci podľa § 451 ods.

2 O. z. žaloba bola nasmerovanou voči tej správnej osobe a bola i dôvodnou.

To platilo nielen vo vzťahu k istine (predstavujúcej po prepočte sumy zaplatenej a aj žalovanou prijatej
ešte v niekdajšej mene 8.298,48 eur a nie okresným súdom ustálený o jeden eurocent menej), ale i v
prípade požiadavky na úrok z omeškania, kde lehota určená žalobcom na splnenie povinnosti (vo výzve

z 30. októbra 2007, č. l. 5 spisu) uplynula 6. novembra 2007 a dňom nasledujúcim sa žalovaná dostala
do omeškania; pričom aj výška požadovaného úroku z omeškania bola určená v súlade s právnymi
predpismi (v tejto súv. napokon por. aj § 517 ods. 2 O. z., § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a príslušné
opatrenia NBS).

Žalovaná pritom rozhodnutím o povinnosti vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie a z toho plynúcim
potenciálnym rizikom v podobe ubránenia sa spoločnosťou WinHaus prípadnej následnej požiadavke
na doplatenie kúpnej ceny (uplatnením námietky premlčania) utrpí len zdanlivo, nakoľko nad snahou
spoločnosti WinHaus takto sa brániť visí pomyselný Damoklov meč predstavovaný zmluvne vymienenou
možnosťou odstúpenia žalovanej od zmluvy pri nezaplatení jej čo i len časti kúpnej ceny a ďalšími

ekonomickými rizikami na vrub kupujúcej.

Vedený všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd mal za to, že súd prvého stupňa napadnutým
rozsudkom nerozhodol správne, ak ním žalobu zamietol a preto podľa § 220 O. s. p. takýto rozsudok
zmenil spôsobom uvedeným v prvej vete výroku tohto svojho rozsudku (plným vyhovením žalobe a

uložením povinnosti splnenia v zákonnej lehote 3 dní podľa § 160 ods. 1 O. s. p., keďže pre výnimku
tu nezistil dôvod).

Pokiaľ išlo o napadnuté uznesenie, toto potom podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. a odseku 2
rovnakého ustanovenia muselo byť zrušené a vec v príslušnom rozsahu vrátená súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. V dôsledku úplného zvrátenia výsledku konania na súde prvého stupňa sa totiž plne
úspešným účastníkom konania s právom na náhradu jeho trov stal žalobca, súd prvého stupňa však pre
odchylný názor vo veci samej neanalyzoval výšku a dôvodnosť jemu vzniknutých trov a logicky o nich ani
nerozhodol. Ak by tak mal pritom urobiť sám odvolací súd (v jedinej inštancii), účastníci by boli ukrátenío konanie v jednom stupni, hoci im treba poskytnúť možnosť, aby aj takého rozhodnutie o otázke dosiaľ
súdom prvého stupňa neriešenej sa mohlo stať premetom prieskumu odvolacím súdom.

Takýmto rozhodnutím (priamo uvedeným v druhej vete výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu) potom
bola podmienenou i povinnosť súdu prvého stupňa vyporiadať sa tiež s otázkou trov tohto odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 a 4 O. s. p.).

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona

č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosť ním uložená nebude splnená dobrovoľne v ním určenej lehote,
možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.