Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, October 7, 2014

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 6C/297/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712216488
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ľudmila Ostrolucká

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2014:6712216488.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred sudkyňou Mgr. Ľudmilou Ostroluckou, v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
odporkyni Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody v sume 1.760,56
Eur a nemajetkovej ujmy v sume 352,11 Eur, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Odporkyni náhradu trov konania voči navrhovateľovi n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 21. 09. 2012, ktorý bol doručený súdu dňa 27. 09.
2012 domáhal voči odporkyni náhrady majetkovej škody v sume 1.760,56 Eur a nemajetkovej ujmy v
sume 352,11 Eur a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný
súd Zvolen. V návrhu uviedol, že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. 6115485) navrhol
písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. Zákona č. 233/1995 Z.z.
(ďalej len „Exekučný poriadok“) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu a to z dôvodu nerešpektovania
zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju

pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6115485 dlžníkom:
Elena Čiamporová, nar. 17. 11. 1924. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil
registráciou exekučnej veci číslo: „EX 5813/2009“. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom
vymáhaní pohľadávky efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom miestne a vecne príslušnému súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen (ďalej len „Exekučný súd“) a
požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému

založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci
a to v zákonom ustanovenej dobe. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2011,
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci, v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 06. 2010 do 31. 05.2011, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §
41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa robil rozdiel
medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo
vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených. Na tomto mieste je potrebné upozorniť na skutočnosť, že on disponuje exekučnými titulmi,
ktorými sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, v znení neskorších predpisov. V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel
je založená povinnosť Exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie rozhodcovského súdu. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01. 02. 2002
do 31. 05. 2010 súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na
vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od

doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V exekučnom konaní vedenom
podľa týchto procesných pravidiel sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto Exekučný súd
mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom pre ktorý
sa exekúcia navrhovala vykonať bolo rozhodnutie všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie
rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napríklad notárska zápisnica. Exekučný súd
napriektomu,ževecnímprejednávanánevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitostianevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na

časpotrebnýkposúdeniuarozhodnutiu,rozhodoložiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
až dňa 16. 08. 2010 (konanie začalo dňa 18. 07. 2009) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej
doby (omeškanie viac ako 394 dní). Doplnil, že na označenie exekučnej veci používa všetky informácie,
ktoré má k dispozícii a ktoré pozná. Exekučný súd mu totiž neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo

k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Nesprávny úradný postup Exekučného súdu
charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez
zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol príčinou
konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane.
Ďalej poukázal v návrhu na to, že dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súdu upravenej v §

40 Zákona č. 244/2002 Z.z, o rozhodcovskom konaní je inter alia zrušenie rozhodcovského rozsudku.
K zrušeniu dochádza s cieľom autoritatívne zamedziť účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie odporcu (dlžníka). Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v
právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia
smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie odporcu (dlžníka)

tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam,
kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva,
ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv
účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.
Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach

prípadu cesta aplikácie § 40 a nasl. Zákona č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní), ktorou
súdna úprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie
je možné využiť dodatočne potom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly
rozhodcovského rozhodnutia Exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Exekučný súd tým, že svojim
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu v časti istiny a to

bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci
rozhodnutej v právnom vzťahu medzi ním ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho
svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane totiž existuje právne relevantný
exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty (§ 41Zákona č. 244/2002 Z.z., o rozhodcovskom konaní) a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne
účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie je
možné zo strany jeho ako veriteľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu

práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je
vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Ďalej upozornil na to, že podľa platnej právnej úpravy
je rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným
súdom v občianskom súdnom konaní. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
Exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako
tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny
a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť Exekučného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa v predmetnej veci počas súdneho konania on
nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Preto si z dôvodu nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ako aj nemajetkovej ujmy, pričom majetková škoda v sume 1.760,56 Eur predstavuje náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
zmluvou o úvere. Súčasne si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 352,11 Eur,

pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú mu nesprávnym úradným postupom Exekučného súdu. Nesprávny
úradný postup je dôsledkom nesústredenej činnosti Exekučného súdu takej intenzity, ktorá má za

následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva. Nesprávnym úradným postupom
došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom Exekučného
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Vďaka skorému rozhodnutiu Exekučného súdu v zákonnej
lehote mohol včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť

o udelenie poverenia bola zamietnutá. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má
každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.
Z tohto vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav
veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 77/02). Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej
satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. V konaní si z týchto dôvodov
uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že

nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Exekučného súdu) sumu 352,11 Eur, t.j. 20 % z uplatňovanej istiny
s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Pred podaním
návrhu na súd postupoval podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z., a písomnou žiadosťou požiadal

odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporkyňa na jeho žiadosť
pozitívne nereagovala, preto podal voči nej návrh na súd. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

Odporkyňa vo vyjadrení zo dňa 20. 05. 2013, ktoré bolo doručené súdu dňa 28. 05. 2013 k návrhu
uviedla, že návrh považuje za právne nepodstatný, žiadala ho v celom rozsahu zamietnuť a priznať

náhradu trov konania a to z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre
priznanie náhrady škody v zmysle Zákona č. 514/2003 Z.z. K návrhu vzniesla procesné námietky
v tom, že síce navrhovateľ uviedol v návrhu časť dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale
v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša
sám. Predovšetkým zdôraznila, že neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo

dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Exekučného súdu bolo jedným z dôvodov, pre
ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
Exekučného súdu, keď uviedla príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 211/2012,
sp. zn. IV.ÚS 366/2012, sp. zn. IV.ÚS 374/2012. Ďalej poukázala na to, že okrem toho, kto inýako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody,
má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom
mu mala byť spôsobená škoda. V tomto smere navrhla konajúcemu súdu aplikáciu § 43 ods. 1

Občianskeho súdneho poriadku. Na toto zákonné ustanovenie poukázala aj z dôvodu, že v tomto
momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní,
v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ v návrhu neuvádza, aké kroky podnikal na
odstránenie neželaného stavu. V druhom rade má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo

Ústavný súd SR. Dňa 23. 04. 2012 jej boli doručené prvé žiadosti zo strany navrhovateľa o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 04. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa
27. 09. 2012 boli okresnému súdu doručené návrhy na náhradu škody je zrejmé, že navrhovateľ
ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v
znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 514/2003 Z.z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí

nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných
ustanovení tohto zákona vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia

na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske
súdneho konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 38/76, uverejnené pod publikačným
číslom R 28/1978). Preto má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Odporkyňa ďalej
informovalasúd,ženapriekopakovanýmvýzvamnadoplneniežiadostí,ktoréMinisterstvospravodlivosti

SR adresovalo navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ
nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol ochotný uviesť dátumy,
kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol,
či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy (ústavné sťažnosti), ani nedoplnil doklady

preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným,
ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. V celku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na
predbežné prerokovanie podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto nárok navrhovateľa nepovažuje
za predbežne prerokovaný. Nesprávny úradný postup navrhovateľ v návrhu špecifikuje ako nevydanie

rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote (teda zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej
lehote) a vykonanie úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok (zamietnutie žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Teda ide o dva namietané nesprávne úradné postupy.
Čo sa týka nesprávneho úradného postupu, ktorým má byť zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, takto formulovaný postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom na

účely Zákona č. 514/2003 Z.z. Pojem „nesprávny úradný postup“ nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako „porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - našiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004 uverejnený pod

publikačným číslom 23/2011). Teda akýkoľvek postup súdu (zahrňujúci napríklad právne posúdenie veci,
záver o tom, že je oprávnený preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikácia
a interpretácia zvolených právnych noriem na skutkový stav), ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemôže byť oným „nesprávnym úradnom postupom“ na účely Zákona č. 514/2003
Z.z. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradnom postupom je preto vylúčená.

Z navrhovateľom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Totiž podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušenéalebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je
viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011,
súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 Zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul
sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa §

41 ods. 2 písm. c) a d). Ak sú zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu
je prípustné odvolanie. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti

rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenia poverenia
na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu nie je možné považovať za
nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Pokiaľ
navrhovateľ uviedol, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal „opätovné posúdenie
práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu“, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia

Ústavného súdu SR z 03. 03. 2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. 10.
2011 sp. zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. 09. 2011 sp. zn. 3Mcdo 11/2010 a
uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. 03. 2011 sp. zn.5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú
vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa
názoru Ústavného súdu, pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých
okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania no návrhu
na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je
legitímny. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote považovala za nevyhnutné v prvom rade
poukázať na tú skutočnosť, že so samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota
15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15

dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu. Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, žeby to bol
zámer zákonodarcu určiť 15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. (v

znení účinnom od 01. 01. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na
prerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Navrhovateľnepreukázal,žebypodalsťažnosťnaprieťahy,

resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, žeby existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či právoplatné
rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Z týchto dôvodov má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ďalej vo vyjadrení odporkyňa uviedla, že ako to vyplýva zo

skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom v niektorých návrhoch, k nesprávnemu úradnému
postupu súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa § 19 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z.,
právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď s poškodený dozvedel o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,plyniepremlčacialehotaododňadourčenia(oznámenia)rozhodnutia.Vprípade,akmalanavrhovateľovi
vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenianavykonanieexekúcieatopo15dňovejlehote,lehotanauplatnenietohtonároku(premlčacia

doba) uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené odporkyňa vzniesla
námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia
dňom 23. 04. 2009 (t.j. 3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku). Tiež pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. je okrem

iného nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ doposiaľ nepreukázal existenciu
škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Na tomto mieste je potrebné
poukázať na tú skutočnosť, že navrhovateľ neuvádza, či predmetné vecné náklady predstavujú podľa
§ 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je totiž trvalé
zmenšeniemajetkupoškodenéhoaušlýziskpredstavujeušlýmajetkovýprospech,resp.nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom

na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku navrhovateľ
doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý
zisk. Nepreukázal tiež existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, ani
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ani nevymožiteľnosť
pohľadávky. Pokiaľ sa ďalej navrhovateľ domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu

odporkyňa poukázala na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je
odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“
sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR
sp. zn. 3Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je

možnévzťahovaťnafyzickéosoby,ktorésanačinnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,
lebo im nevznikla ujma priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských
plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež neupresnil v čom a ako situácia „ovplyvnila
ďalšieho jeho podnikateľské postupy“. Rovnako požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20
% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.

Navrhovateľ zjavne tak opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené z návrhu
nevyplýva a z tohto dôvodu nepovažuje za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, žeby
sa mala poskytnúť navrhovateľovi jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti poukázala na § 17 ods. 2
a ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z.. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania,

v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej
činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou
činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na
ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov
podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych

pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ
inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporkyňa k vyjadreniu doložila
list Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010)/1360
adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia
poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od

slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom
útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho
prejednania, ktorý podľa článku 267 ZPEÚ podal Krajský súd v Prešove (vec C-76/10). Okrem
uvedeného o negatívnej percepcii navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými organizáciami
na ochranu spotrebiteľov (napríklad Spotrebiteľské centrum) svedčí napríklad článok v denníku SME zo

dňa 16. 07. 2012, ktorý odporkyňa tiež pripojila k vyjadreniu. Z uvedeného článku napríklad vyplýva,
že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd
Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok
popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom
na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu

RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že
Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, vylúčila
navrhovateľa zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie právspotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú
potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako
spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízko

príjmových osôb. Vzhľadom na uvedené má za to, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku
zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc § 17 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení
osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia navrhovateľa (ako spoločnosti s negatívnou
povesťou využívajúcou neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky,

ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť navrhovateľovi
priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Odporkyňa tiež namietala príčinnú súvislosť
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť,
ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je priama väzba javov (objektívnych súvislostí),
v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov ja každá
príčiny niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Vzťah príčiny

a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený. Nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, žeby navrhovateľovi vznikla škoda postupom súdu. Navrhovateľ
tak nepreukázal, žeby činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje

ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol
žiadosť o udelenie poverenia a to po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou.

Poznamenáva sa, že predmetná vec bola pôvodne spojená na spoločné konanie s vecou vedenou

pred tunajším súdom pod spisovou značkou 13C/223/2012 uznesením č.k. 13C/223/2012-15 zo dňa
14. 12. 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 02. 01. 2013, následne vylúčená tunajším súdom
na samostatné konanie uznesením č.k. 13C/223/2012-130 zo dňa 03. 07. 2014, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 09. 07. 2014.

Vsúdenejvecisúdnariadilpojednávanienadeň07.10.2014.Natotopojednávanieboliprávnyzástupca
navrhovateľa, i odporkyňa predvolaní včas a riadne (čl. 30 spisu), právnemu zástupcovi navrhovateľa
predvolanie bolo doručené dňa 16. 09. 2014 doporučene do vlastných rúk prostredníctvom pošty,
odporkyni bolo predvolanie doručené dňa 16.09. 2014 doporučene do vlastných rúk prostredníctvom
pošty. Právny zástupca navrhovateľa elektronickým podaním zo dňa 02. 10. 2014, ktoré bolo doručené

súdu dňa 02. 10. 2014 požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu, ako aj návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia
krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Tunajší súd tomuto návrhu

na prerušenie konania nevyhovel s tým, že uznesením č.k. 6C/297/2012-132 zo dňa 07. 10. 2014 návrh
navrhovateľa zamietol. Bližšie zdôvodnenie procesného postupu súdu je uvedené v tomto uznesení.
Podľa obsahu elektronického podania právneho zástupcu navrhovateľa, súd posúdil toto elektronické
podanie právneho zástupcu navrhovateľa za žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodov uvedených
v tejto žiadosti. Odporkyňa elektronickým podaním zo dňa 03. 10. 2014, ktoré bolo doručené súdu

dňa 03. 10. 2014 ospravedlnila neúčasť na tomto pojednávaní, čo odôvodnila svojimi kapacitnými a
personálnymimožnosťamivzhľadomnaznačnýpočetpojednávanípocelomúzemíSlovenskejrepubliky
v obdobných konaniach s navrhovateľom, s ohľadom na hospodárnosť konania, ako aj s ohľadom
na predpokladaný postup navrhovateľa, ktorý sa podľa doterajších skúseností pojednávania taktiež
nezúčastní, pričom odporkyňa sa pridržiavala svojho už zaslaného vyjadrenia vo veci. Odporkyňa

nepožiadala zo žiadneho dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Súd žiadosť právneho zástupcu
navrhovateľa o odročenie pojednávania vyhodnotil za neopodstatnenú, keď právnemu zástupcovi
navrhovateľa, ako i odporkyni elektronickým podaním zo dňa 06. 10. 2014 oznámil, že žiadosti
právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania nevyhovuje, keď takto procesne postupoval
podľa § 119 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), podľa

ktorých pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie
pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom,
čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, prektorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to
možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako
návrh posúdil. Napriek tomu, že súd oznámil, že nevidí v žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa

žiaden dôležitý dôvod o odročenie pojednávania, napriek uvedenému sa právny zástupca navrhovateľa,
ani odporkyňa tohto pojednávania nezúčastnili, a keďže súd nevyhovel žiadosti právneho zástupcu
navrhovateľa o odročenie pojednávania, čo právnemu zástupcovi navrhovateľa, i odporkyni súd oznámil,
vec na tomto pojednávaní prejednal a rozhodol v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a
odporkyne procesným postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého súd pokračuje v konaní, aj

keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z
dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takéhoto účastníka; prihliadne
pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Navrhovateľ k návrhu na začatie konania nepredložil žiadne dôkazy. Konanie Exekučného súdu, ktorým
mal byť Okresný súd Zvolen a v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu Exekučného

súdu zakladajúceho jeho nárok na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
identifikoval spisovou značkou exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom (neoznačený) ako „EX
5813/2009“, spisovú značku súdneho spisu Exekučného súdu (Okresného súdu Zvolen) neuviedol, len
žiadal vykonať dôkaz jeho oboznámením, pričom ho identifikoval tak, že je založený pre exekučné
konanie vedené medzi oprávneným Pohotovosť, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09

Bratislava a povinným: Elena Čiamporová, nar. 17. 11. 1924 pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6115485 s tým, že Exekučný
súd mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na Exekučnom
súde. V návrhu neopomenul uviesť „exekučný titul“, na základe ktorého podal návrh na vykonanie
exekúcie u súdneho exekútora, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn.: SR 00116/09, ktorý

nadobudol vykonateľnosť dňa 18. 06. 2009.

Na základe týchto údajov navrhovateľa v návrhu na začatie konania súd v súdenej veci zadovážil
súvisiaci exekučný spis Exekučného súdu a vykonal dokazovanie týmto exekučným spisom, keď ho
identifikoval spisovou značkou sp. zn. 24Er/658/2009, keď u súdneho exekútora táto vec je vedená pod

sp. zn. EX 5813/2009, (súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorsky úrad so sídlom Záhradnícka
62, 821 08 Bratislava).

Z exekučného spisu Exekučného súdu, ktorým je Okresný súd Zvolen sp. zn. 24Er/658/2009 súd zistil,
že navrhovateľ dňa 18. 07. 2009 do zápisnice spísanej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým, v Exekútorskom úrade v Bratislave, so sídlom Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava ako oprávnený
podal návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej Elene Čiamporovej, nar. 17. 11. 1924 na základe
„exekučného titulu“ rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.,
Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava sp. zn. SR 00116/09 zo dňa 11. 05. 2009, ktorý nadobudol
vykonateľnosťdňa18.06.2009,právoplatnosťdňa15.06.2009navymoženiepohľadávkynavrhovateľa

s príslušenstvom v súvislosti so Zmluvou o úvere č. 6115485 zo dňa 04. 08. 2008, ktorá bola uzatvorená
medzi ním ako veriteľom na jednej strane a povinnou Elenou Čiamporovou ako dlžníčkou na strane
druhej. Dňa 26. 08. 2009 Okresnému súdu Zvolen, Exekučnému súdu bola doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 17. 08. 2009. Exekučný súd výzvou zo
dňa 28. 09. 2009, ktorá bola doručená právnemu zástupcovi oprávneného dňa 02. 10. 2009 vyzval

právneho zástupcu oprávneného na predloženie Zmluvy o úvere zo dňa 04. 08. 2008 v exekučnom
konaní, a to v bezodkladnej lehote. Pokyn na vydanie tejto výzvy bol daný dňa 23. 09. 2009. Na túto
výzvu právny zástupca oprávneného v exekučnom konaní nereagoval predložením žiadanej zmluvy o
úvere, dňa 18. 11. 2009 oprávnený doručil Exekučnému súdu žiadosť o informáciu o stave exekučného
konania zo dňa 13. 11. 2009, keď Exekučným súdom na túto žiadosť bola oprávnenému zaslaná

odpoveď zo dňa 24. 11. 2009, v rámci ktorej bol oprávnený informovaný, že v exekučnej veci jeho
právny zástupca bol vyzvaný na predloženie zmluvy o úvere zo dňa 04. 08. 2008, ktorá doposiaľ nebola
do exekučného konania doložená. Na to Exekučný súd uznesením č.k. 24Er/658/2009-12 zo dňa 02.
02. 2010 exekučné konanie zastavil s odôvodnením, že zo zákona preskúmal podmienky zákonnosti
exekučného konania a zistil, že toto je vedené na základe exekučného titulu, ktorý je nezákonný,

priznáva plnenie zákonom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi (rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava zo dňa 11.
05. 2009 sp. zn. SR 00116/2009). Voči tomuto uzneseniu oprávnený podal odvolanie zo dňa 24. 02.
2010. Na základe odvolania oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesenieOkresného súdu Zvolen č.k. 24Er/658/2009-12 zo dňa 02. 02. 2010 zrušil a vec vrátil Exekučnému
súdu na ďalšie konanie, a to uznesením č.k. 13CoE/68/2010-34 zo dňa 28. 04. 2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 06. 05. 2010. Zaujal v tomto uznesení názor, že „nezákonný“ exekučný titul, ktorý

„priznáva plnenie zákonom nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi“ nie je neodstrániteľnou procesnou
podmienkou konania. Nie je ňou ani „nepreskúmateľnosť exekučného titulu“. Z týchto dôvodov nebolo
možné exekučné konanie zastaviť. Po odvolacom konaní Exekučný súd opätovne vyzval právneho
zástupcu oprávneného, aby predložil zmluvu o úvere a to výzvou zo dňa 18. 11. 2010, ktorá bola
doručená právnemu zástupcovi oprávneného. Na túto výzvu reagoval oprávnený listom zo dňa 25. 11.

2010, ktorý bol doručený Exekučnému súdu dňa 03. 12. 2010, keď ako jeho prílohu doručil Exekučnému
súdu žiadanú zmluvu o úvere zo dňa 04. 08. 2008 č. 6115485. Na to Exekučný súd uznesením č.k.
24Er/658/2009-42 zo dňa 06. 12. 2010 žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 17. 08. 2009 zamietol, oprávnený opätovne podal odvolanie
voči tomuto uzneseniu Exekučného súdu zo dňa 28. 12. 2010, o jeho odvolaní rozhodol Krajský súd
v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č.k. 13CoE/70/2011-69 zo dňa 10. 03. 2011, ktoré

nadobudlo právoplatnosť dňa 08. 04. 2011 tak, že uznesenie Exekučného súdu č.k. 24Er/658/2009-42
zo dňa 06. 12. 2010 potvrdil s odôvodnením, že prvostupňový súd postupoval správne, keď posudzoval
zmluvu o úvere a posúdil ju ako zmluvu spotrebiteľskú v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka s použitím ustanovenia Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení platnom
v čase uzavretia posudzovanej zmluvy, keď odvolací súd sa ďalej zaoberal preskúmaním rozhodcovskej

doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na
základe námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca
podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Navrhovateľ v súdenej veci uplatnil nárok podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), keď bolo potrebné aplikovať na daný nárok ustanovenia tohto zákona
účinné v rozhodnom období, teda ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., v znení zákonov č. 215/2007
Z.z., č. 477/2008 Z.z., č. 517/2008 Z.z., č. 508/2010 Z.z..

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len žiadosť) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom. V súdenej veci je to
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, že ide o taký
úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup,
pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej
moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup

nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný
postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v

súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010, keď takéto znenie je
nutné aplikovať na posudzované obdobie, keďže žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola doručená Exekučnému súdu dňa 26. 08. 2009, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c), d) Exekučného poriadku, v znení od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010, podľa
tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i v

praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov: 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma), 3. príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu
(škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Protiprávnosti, resp. nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a)nezákonným rozhodnutím, b) nesprávnym úradným postupom, c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z.), d)
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §

18 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosťmedziprotiprávnosťouprirozhodovaníaleboúradnompostupeorgánuverejnejmociavznikom
škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Pretože zákonná

úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna
zodpovednosť, od poškodeného sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje
preukázanie vyššie uvedených zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený
povinnosťou preukazovať i zavinenie zodpovedného subjektu.

Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú
predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so
zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Nesprávnym úradným postupom je každý postup
orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými
právnymipredpismialebovrozporesozásadamivýkonuverejnejmociazákladnýmiprávnymiprincípmi.

Aktuálna právna úprava v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady,
ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní,
alebo o iný nezákonný zásad do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát

(prostredníctvom svojich orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej
moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i v prípade tejto zodpovednosti sa vyžaduje
existencia všeobecných predpokladov škody a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe Exekučného súdu spočívalo v
súdenej veci v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po
uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) nadobudol účinnosť

dňa01.07.2002.V§35tentozákonustanovuje,žedoručenýrozhodcovskýrozsudok,ktorýužnemožno
preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný
rozsudok súdu. V období od 01. 07. 2002 do 31. 05. 2010 v exekučnom konaní vedenom podľa
procesných pravidiel platných v dobe od 01. 02. 2002 do 31. 05. 2010 bolo povinnosťou Exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ak titulom

bol rozhodcovský rozsudok v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti. Exekučný poriadok s účinnosťou
od 01. 09. 2005 v § 41 ods. 2 písm. c) za exekučné tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d)
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovský komisií a zmierov nimi schválených. Pod pojmom „vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský
rozsudok. Novela Exekučného poriadku uskutočnená zákonom č. 102/2011 Z.z. účinná od 01. 06. 2011

podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu vložením slov rozhodcovských súdov do § 41 ods. 2 písm.
d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými
rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa rozumejú aj rozhodcovské rozsudku. Z tohto vyplýva záver,
že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom od 01. 07. 2002. V období od 01. 07. 2002 do 31.
05. 2010 mal Exekučný súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ak bol exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok a mienil vydať poverenie na vykonanie exekúcie rozhodnúť do 15 dní
od doručenia žiadosti. Súdna prax sa však ustálila v závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti
súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak Exekučný súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť ozamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napr. uznesenia Ústavného súdu
SR sp. zn. IV. ÚS/605/2012 zo dňa 14. 12. 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10. 07. 2013, sp. zn.
II.ÚS/248/2013 zo dňa 25. 04. 2013, sp. zn. II.ÚS/111/2013 zo dňa 13. 02. 2013).

V danom prípade súd rozhodujúci o uplatnenom nároku navrhovateľa z pripojeného exekučného spisu
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola Exekučnému súdu doručenia dňa
26. 08. 2009 a Exekučný súd o tejto žiadosti rozhodol po prvý krát uznesením č.k. 24Er/658/2009-12
zo dňa 02. 02. 2010, keď exekučné konanie zastavil, po odvolacom konaní, v ktorom toto uznesenie

Exekučného súdu bolo zrušené odvolacím súdom uznesením č.k. 13CoE/68/2010-34 zo dňa 28. 04.
2010, Exekučný súd druhý krát rozhodol o tejto žiadosti uznesením č.k. 24Er/658/2009-42 zo dňa 06. 12.
2010, ktoré bolo v opätovnom odvolacom konaní odvolacím súdom uznesením č.k. 13CoE/70/2011-69
zo dňa 10. 03. 2011 potvrdené. Exekučný súd v rámci exekučného konania predtým, než rozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súvislosti s potrebou
skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu, rozhodcovského

rozsudku vyzýval oprávneného na doloženie potrebných listín k tomuto skúmaniu, oprávnený bol
nečinný, až po prvom odvolacom konaní predložil Exekučnému súdu potrebné listiny, na základe ktorých
a po preskúmaní ktorých Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Z uvedeného potom možno uzavrieť, že nie je nesprávnym úradným postupom ak Exekučný súd v
tomto prípade o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po uplynutí 15 dňovej

zákonnej lehoty, pretože skúmal formálnu a materiálnu vykonateľnosť predloženého exekučného titulu,
rozhodcovskéhorozsudku,keďnavyšeakovyplývazčinnostiExekučnéhosúdu,vzhľadomnamnožstvo
exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred Exekučným súdom, je ústavne akceptovateľná aj
relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (napríklad uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. 12. 2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo

dňa 25. 04. 2013).

Za nesprávny úradný postup Exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudku pristúpil Exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax tiež dospel k ustálenému
záveru, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský
rozsudok, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou
ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k

preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom. Ak Exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy tak, ako to vyplýva
z predmetného exekučného konania (uznesenie Exekučného súdu, uznesenie odvolacieho súdu), je
povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebol neplatnou

rozhodcovskou zmluvou viazaný, t.j. je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa
13. 10. 2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26. 09. 2011, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10. 10. 2012,
sp. zn. 6Cdo/230/2011 zo dňa 18. 09. 2012, sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22. 05. 2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30. 04. 2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24. 10. 2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012

zo dňa 12. 06. 2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12. 06. 2013 a mnohé iné, tiež uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22. 08. 2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.
12. 2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03. 03. 2011, uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci
zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Ivete Korčokovskej zo dňa 16. 11. 2010). Od tohto záveru nie je
žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b)
vznik škody, c) príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, nevzniklo
mu právo na náhradu škody, ani nemajetkovej ujmy. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal predovšetkým
existenciu nesprávneho úradného postupu, nebolo dôvodné sa ďalej zaoberať ďalšími predpokladmi

vzniku zodpovednosti za škodu, pretože tieto musia byť splnené kumulatívne. Nebol potom dôvod
odôvodňovať v rozsudku škodu a nemajetkovú ujmu, ktorú navrhovateľ nedôvodným nárokom uplatnil.Len pre úplnosť súd uvádza, že pokiaľ odporkyňa vzniesla námietku premlčania nároku navrhovateľa na
náhradu škody, táto s poukazom na § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nie je dôvodná, pretože podľa
tohto zákonného ustanovenia právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený

dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena
právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia. V
posudzovanom prípade navrhovateľ sa s konečnou platnosťou dozvedel, že exekúcia nebude vedená
aždoručenímdruhostupňovéhouzneseniavexekučnejvecizodňa10.03.2011,ktorémubolodoručené
dňa 08. 04. 2011, a teda že tvrdená škoda mu vznikla, návrh podal na súde dňa 27. 09. 2012, teda

v trojročnej subjektívnej lehote, keď sa mohol o prípadnej škode z tvrdeného nesprávneho úradného
postupu Exekučného súdu dozvedieť.

K ďalšej výhrade odporkyne, že navrhovateľ uplatnil nárok na súde predčasne, pretože v zmysle §
15 ods. 1 a § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., tento mal právo na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci sa domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom predbežné prerokovanie nároku je zákonom
ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie, k tejto súd
dopĺňa, že je neopodstatnená, odporkyňa potvrdila, že takúto žiadosť navrhovateľ podal, len nebola
úplná, kompletná, a na výzvu navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie, keď je však nepochybné, že odo dňa podania žiadosti, vo vyjadrení odporkyňa uvádza deň

23. 04. 2012, do 6 mesiacov od jej prijatia nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľa na náhradu
škody, a ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorému žiadosť bola doručená písomne
neoznámilo navrhovateľovi, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, preto navrhovateľ mohol
sa dôvodne domáhať uspokojenia nároku na súde v občianskom súdnom konaní, avšak tento nárok
nepreukázal.

Pokiaľ navrhovateľ v návrhu žiadal najprv o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2
O.s.p.), len pre úplnosť súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p.,
môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka
konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto

návrhom sa ani nemusí vyporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p., tak, že
úspešnej odporkyni náhradu trov konania nepriznal, hoci táto ich navrhla priznať, nakoľko v konaní jej
žiadne trovy konania nevznikli, zo súdneho spisu pre odporkyňu nevyplývajú žiadne trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach ( § 204 ods. 1 prvá
veta O.s.p. ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden

rovnopis ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskoršíchpredpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov

2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený
4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu

rozhodoval senát
8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali

10. bol odvolacím súdom schválený zmier
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatené (§ 205a O.s.p.), t.j.
1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 205 ods. 2

O.s.p.)