Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 27, 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/380/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612225346
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Sopková Maximová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612225346.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej

a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu: E. X s.r.o., so sídlom E. 5,
052 01 J. F. Ves, IČO: 46 157 361, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Zátorským, advokátom so sídlom
Štefánikovo nám. 5, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanej: R. W. H., a.s., E. XX, T., IČO: 35937874,
o vylúčenie veci z exekúcie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo
4. júna 2013 č. k. 9C/386/2012-66

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

Žalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Predmetom konania je, po zmene žaloby, návrh žalobcu na vylúčenie peňažných prostriedkov vo
výške 4.164,18 Eur, ktoré boli poukázané 27. novembra 2012 z účtu 2927810147/1100 v prospech
účtu XXXXXXXXXX/XXXX, a to z exekúcie vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Ing. Radoslavom
Kešeľákom, Exekútorsky úrad Spišská Nová Ves, Mlynská 2 pod č. EX 594/2011 na podklade poverenia
na vykonanie exekúcie udeleného tamojším súdom pod č. XXXX*XXXXXX zo 17. mája 2011 vo
výške 1.267,92 Eur a z exekúcie vykonávanej súdnym exekútorom Mgr. Ing. Radoslavom Kešeľákom,
Exekútorsky úrad Spišská Nová Ves, Mlynská 2 pod č. EX 1135/12 na podklade poverenia na vykonanie

exekúcie udeleného tamojším súdom pod č. XXXX*XXXXXX zo 17. mája 2011 vo výške 2.896,26 Eur.

Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd“) žalobu zamietol a vyslovil, že žalobcovi náhradu trov
konania nepriznáva.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že na základe objednávky z 31. októbra 2012
žalobca dodal firme J. OY M. tovar, za ktorý vystavil 2. novembra 2012 faktúru vo výške 6.978,-

Eur. Fakturovaná suma mala byť zaplatená na účet žalobcu v J. J., a.s., pobočka J. F. R. č.
XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX. Podľa potvrdenia z 23. novembra 2012 firma J. vykonala platbu vo
výške 6.978,- Eur na účet č. XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX v Q. T. a.s. Listom z 29. novembra 2012
uvedená firma požiadala Q. T., a.s. o preposlanie finančných prostriedkov na účet žalobcu v J. J. a.s.,
pobočka J. F. R.. E-mailom z 29. novembra 2012 Q. banka a.s. oznámila súdnemu exekútorovi, že bežný
účet P. s.r.o. obdržal mylnú platbu, ktorú zahraničný dodávateľ požaduje vrátiť a zároveň bol súdny
exekútor požiadaný o podržanie platby v prospech oprávnenej v exekučnej veci č. EX 594/11R. V liste

datovanom 5. decembra 2012 bol súdny exekútor bankou požiadaný o spoluprácu pri vrátení platby
4.164,18 Eur. Q. banka a.s. požiadala 6. decembra 2012 e-mailom, aj písomne súdneho exekútora o
vrátenie platby. Listom z 9. januára 2013 banka na žiadosť súdneho exekútora mu oznámila, že platba vsume 4.164,18 Eur na ťarchu účtu č. XXXXXXXXX/XXXX, bola pripísaná korektne, keďže každý kredit,
prijatý na účet aj omylom, zaťažený exekúciou, podlieha danej exekúcii.

Pod č.k. 6Er/284/2011 je tamojším súdom vedené exekučné konanie na návrh oprávnenej R. W. H.,
a.s., T. proti povinnej P., s.r.o., J. F. R., o vymoženie pohľadávky vo výške 3.277,40 Eur. Poverením
tamojšieho súdu zo 17. mája 2011 bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor Mgr. Ing. Radoslav
Kešeľák. Z exekučného spisu č. EX 594/11R bolo zistené, že 6. júla 2011 súdny exekútor vydal
Upovedomenie o začatí exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávnenej v sume 3.277,40 Eur a trov

exekúcie v sume 426,79 Eur. Dňa 6. júla 2011 bol zároveň vydaný Príkaz na začatie exekúcie a 10.
augusta 2011 Exekučný príkaz prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktoré boli doručené aj Q. banke,
a.s., T.. Príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz prikázaním pohľadávky boli súdnym exekútorom
zrušené 5. decembra 2012 z dôvodu vyrovnania pohľadávky s príslušenstvom. V exekučnom spise
sa nachádza aj žiadosť žalobcu o vrátenie finančných prostriedkov z 12. decembra 2012 spolu s
listinami preukazujúcimi, že platba bola na účet povinného zaslaná omylom. Dňa 15. januára 2013 súdny

exekútorvrátiltunajšiemusúdupoverenienavykonanieexekúcie,pretožeexekučnékonaniesaskončilo
vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie 8. novembra 2012.

Pod č.k. 5Er/696/2012 je súdom vedené exekučné konanie na návrh oprávnenej R. W. poisťovne, a.s., T.
proti povinnej P., s.r.o., J. F. R., o vymoženie pohľadávky vo výške 9.385,11 Eur. Poverením tamojšieho

súdu zo 4. septembra 2012 bol vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor Mgr. Ing. Radoslav
Kešeľák. Z exekučného spisu č. EX 1135/12R bolo zistené, že 27. septembra 2012 súdny exekútor
vydal Upovedomenie o začatí exekúcie na vymoženie pohľadávky oprávneného v sume 9.435,11 Eur
a trov exekúcie v sume 1.152,60 Eur. Dňa 27. septembra 2012 bol zároveň vydaný Príkaz na začatie
exekúcie a 7. novembra 2012 Exekučný príkaz prikázaním pohľadávky z účtu v banke, ktoré boli okrem

iných doručené aj Q. banke a.s., T.. Dňa 5. decembra 2012 bol vydaný Exekučný príkaz prikázaním
inej peňažnej pohľadávky, a to pohľadávky povinného voči súdnemu exekútorovi z účtu vedeného v H.
banke, a.s., J. F. R., na základe ktorého boli peňažné prostriedky vo výške 2.896,26 Eur z exekúcie
vedenej pod č. EX 594/11R presunuté na exekúciu vedenú pod č. EX 1135/12R.

Súd poukázal na ustanovenia § 55 ods. 1 a § 94 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a uviedol, že mal preukázané, že tovar dodaný zahraničnému
odberateľovi bol dodaný žalobcom, ktorý za dodaný tovar vystavil faktúra v sume 6.978,- Eur, pričom
faktúra obsahuje aj číslo účtu žalobcu v J. J., a.s., J. F. R., na ktorý mala byť fakturovaná suma
poukázaná. Podľa potvrdenia zahraničného odberateľa tovaru, fakturovaná suma bola napriek tomu

poukázaná na účet spoločnosti P., s.r.o., J. F. R., vedenom v Q. banke, a.s., J. F. R.. Podľa vysvetlenia
konateľky žalobcu, ktorá je zároveň aj konateľkou spoločnosti P., s.r.o., J. F. R., k omylu zahraničného
odberateľa pri poukazovaní fakturovanej sumy došlo zrejme z dôvodu, že aj spoločnosť P., s.r.o., J. F. R.
v minulosti spolupracovala s týmto subjektom. Súd mal tiež preukázané, že platba vo výške 6.978,- Eur
bola pripísaná 26. novembra 2012 na účet spoločnosti P., s.r.o., J. F. R.. Proti spoločnosti P., s.r.o., J. F.

R. sú vedené dve exekučné konania súdnym exekútorom na návrh žalovanej v tomto konaní. Po dôjdení
sumy 6.978,- Eur na účet povinného v banke, časť tejto platby v sume 4.164,18 Eur bola preúčtovaná v
prospech účtu uvedeného v Exekučnom príkaze prikázaním pohľadávky z účtu v banke č. Ex 594/11R,
t.j. na účet súdneho exekútora. Z toho suma 997,01 Eur bola 5. decembra 2012 pripísaná na účet
oprávnenej, časť vo výške 225,76 Eur na trovy exekúcie. Zvyšná časť sumy na základe Exekučného

príkazu prikázaním inej peňažnej pohľadávky bola pripísaná na účet exekútora pre konanie vedené pod
č. EX 1135/12R, z čoho suma vo výške 2.896,26 Eur bola poukázaná na účet oprávnenej, zvyšná časť
na trovy exekúcie.

Súd uzavrel, že žalobca sa domáhal z uvedených exekúcii vylúčiť peňažné prostriedky, ktoré sú vecou.

Pripísaním peňažných prostriedkov na účet v banke sa tieto dostávajú do dispozície banky, ktorá účet
spravuje. Banka na účet prijíma peňažné vklady a na základe pokynov majiteľa účtu vypláca peňažné
prostriedky z účtu. Majiteľ účtu má teda oprávnenie voči banke, aby jemu alebo ním určeným osobám
boli vyplatené finančné prostriedky. Toto oprávnenie predstavuje pohľadávku majiteľa účtu z účtu v
peňažnom ústave, ktorú možno postihnúť podľa ustanovenia § 94 Exekučného poriadku. Nariadením

výkonu rozhodnutia majiteľ účtu stráca svoju pohľadávku z účtu do výšky vymáhanej pohľadávky s
príslušenstvom a peňažný ústav túto sumu vyplatí na účet určený exekútorom. Vzhľadom k tomu,
že výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky sa týka pohľadávky, ktorú má majiteľ účtu na základe
zmluvného vzťahu voči banke, nie je rozhodujúce koho boli peňažné prostriedky, ktoré boli na účetvložené. Podstatné je to, kto je majiteľom účtu, t.j. či ide o povinnú osobu v exekúcii. Predmetom výkonu
rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v peňažnom ústave teda nie je vec (peňažné prostriedky),
ale nárok majiteľa účtu na výplatu peňažných prostriedkov z účtu. Exekúcii podlieha a predmetom tohto

spôsobu exekúcie je preto len tento nárok (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1MCdo 2/2009).

Pokiaľ sa žalobca domáhal vylúčenia peňažných prostriedkov z exekúcie, ktoré sa nachádzali na účte
povinného v exekúcii, jeho návrhu nebolo možné vyhovieť. Peňažné prostriedky, ktorých vylúčenia
z exekúcie sa žalobca domáha, sa už u súdneho exekútora nenachádzajú. Dokazovaním bolo

preukázané,žetietobolieštepredpodanímnávrhunazačatiekonaniapoukázanéoprávnenejvexekúcii
- žalovanej a čiastočne z nich boli uhradené trovy exekúcie. Aj táto skutočnosť je dôvodom zamietnutia
návrhu žalobcu. Súd poukázal na možnosť žalobcu domáhať sa vrátenia jeho peňažných prostriedkov,
keďže došlo z jeho strany k plneniu za iného, hoci žalobca túto povinnosť nemal.

Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný si v konaní

náhradu trov konania neuplatnil, preto súd o trovách úspešného účastníka nerozhodoval (§ 151 ods.
1 O.s.p.).

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, ktoré zdôvodňuje ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.,
t.j. tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zároveň

uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

Podľa názoru žalobcu súd právne necitlivo limitoval ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku a vylúčil
možnosť tretích osôb domáhať sa ochrany svojich práv nepripúšťajúcich exekúciu, ak exekučné konanie
je vedené prikázaním pohľadávky na účte v banke, čo zaiste nebolo cieľom zákonodarcu pri koncipovaní

tohto zákonného ustanovenia. Právna úvaha súdu obmedzuje excindačnú žalobu ako prostriedok
ochrany tretích osôb v prípade, ak povinný nemá v držbe určitú hmotnú vec. Rozsudok je prejavom
prísneho formalizmu súdu v chápaní pojmu vec v zmysle ust. § 55 Exekučného poriadku, keďže vec nie
je možné vykladať v zmysle tohto ustanovenia len ako hnuteľnú vec, ale pojem vec celkom zaiste treba
chápať aj ako majetkovú hodnotu (pohľadávka resp. nárok) a práve preto zmysel excindačnej žaloby

musí spočívať aj v možnosti vylúčiť peňažné prostriedky z účtu povinného resp. ktoré sa nachádzali na
účte povinného. Dôkazom zlievania a totožnosti pojmov vec a majetková hodnota (pohľadávka resp.
nárok) v zmysle ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, je aj samotné ust. § 93 a nasl. Exekučného
poriadku, kde konkrétne v ods. 2 sa uvádza, že exekúcia prikázaním pohľadávky podľa ods. 1 sa
nevzťahuje na veci, ktoré sú z exekúcie vylúčené podľa ust. § 115 ods. 4. a v ust. § 115 ods. 4 sa uvádza,

že z exekúcie je vylúčený podiel sporiteľa na majetku v dôchodkovom fonde. Z tohto názorného príkladu
jednoznačne vyplýva, že pojem vec zákonodarca stotožňuje s pojmom podiel sporiteľa na majetku v
dôchodkovom fonde, čo jednoznačne preukazuje úmysel a chápanie zákonodarcu čo sa týka chápania
pojmu vec ako takého. Ďalej žalobca poukazuje aj ust. § 95 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, kde sa
uvádza „Exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z

účtu v banke oprávneného a povinného a zakáže povinnému, aby po tom, keď mu doručí upovedomenie
o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, nakladal s prostriedkami na účte až do výšky
vykonateľnej pohľadávky...“ Aj v tomto príklade je vyvrátený argument prvostupňového súdu o tom, že
predmetom výkonu rozhodnutia prikázaním pohľadávky z účtu v banke nie je vec (peňažné prostriedky),
ale nárok majiteľa na výplatu peňažných prostriedkov z účtu. Ak by táto úvaha súdu bola správna, tak

celkom iste by v tomto ustanovení slovné spojenie „nakladal s prostriedkami na účte“ bolo nahradené
slovným spojením „nakladal s jeho nárokom na výplatu peňažných prostriedkov z účtu“.

Čo sa týka súdom uvádzaného rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 MCdo 2/2009, žalobca
spochybňuje jeho presvedčivosť, keďže sa v ňom uvádza „Aj keď pri exekúcii ide o donucovanie

povinného k splneniu jeho povinnosti a donucovanie má zásadne postihnúť len povinného, nie je
vylúčené,ženiekedymôžefaktickývýkonrozhodnutiapostihnúťajtretieosoby.Vtakomprípadesatretia
osoba, t. j. osoba rozdielna od oprávneného a povinného, môže brániť len vylučovacou (excindačnou)
žalobou a tým zabrániť porušovaniu práv k veci, ktorá je postihnutá exekúciou, a to v zákone uvedeným
spôsobom. Pod právami k veci treba rozumieť akékoľvek vecné právo, a to predovšetkým vlastnícke

právo, právo toho, kto podľa zákona požíva ochranu ako vlastník (§ 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka),
právo držby (§ 129, § 13 ods. l Občianskeho zákonníka).“ Predmetný rozsudok vzápätí zužuje rozsah
ochrany len na vecné práva uvedomujúc si (ale ignorujúc) rozsah pojmu majetok resp. možné spôsoby,
akými môže do majetkovej sféry osoby stojacej mimo exekúcie dôjsť (postihnutie iných, než vecnýchpráv). Navyše z napadaného rozsudku jednoznačne vyplýva záver, že ak by nešlo o peňažné prostriedky
na účte v banke, ale o peňažné prostriedky v hotovosti (hotové peniaze) tak v tomto prípade by súd
excindačnúžalobupripustil,čožalobcapovažujezaprejavužspomínanejprávnejnecitlivostivponímaní

danej veci prvostupňovým súdom. V tejto súvislosti treba brať ohľad na názor právnej praxe (prof. Lazar -
Občianske právo hmotné), ktorý hovorí o tom, že peniaze ako platidlo nie sú nikdy vecou a s prepojením
na tento názor právnej praxe by excindačná žaloba v ponímaní súdu nebola prípustná nikdy pokiaľ ide
o peňažné prostriedky ako platidlo. Peniaze ako platidlo nie sú nikdy hmotnou vecou, a preto v prípade
akceptovania názoru súdu, nikdy by nebola excindačná žaloba ako prostriedok ochrany tretích osôb v

exekučnomkonanínamieste,akbyišloovylúčeniepeňažnýchprostriedkov.Zgramatickéhoalogického
výkladu citovaných ustanovení vyplýva rovnosť pojmov vec a majetková hodnota (pohľadávka resp.
nárok) v zmysle ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku.

Okrem vyššie uvedeného prvostupňový súd svoje rozhodnutie podľa názoru žalobcu zdôvodnil
zmätočne, keď najprv uviedol prvý dôvod zamietnutia žaloby, ktorý žalobca v úvode tohto odvolania

spochybňujeanásledneuviedoldruhýdôvod,teda,žepeňažnéprostriedky,ktorýchvylúčeniazexekúcie
sa žalobca domáha, sa už u súdneho exekútora nenachádzajú, nakoľko boli ešte pred podaním návrhu
na začatie konania poukázané oprávnenej v exekúcii - žalovanej a čiastočne z nich boli uhradené
trovy exekúcie. Je potrebné v tejto súvislosti podotknúť, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
sporná čiastka vo výške 4.164,18 Eur bola použitá na uspokojenie dvoch exekučných pohľadávok v

dvoch exekučných konaniach (EX 594/11 - 1.267,92 Eur a EX 1135/12R - 2.896,26 Eur) vedených u
súdneho exekútora Ing. Mgr. Radoslava Kešeľáka, pričom v jednom z nich došlo k vráteniu poverenia
na vykonanie exekúcie a druhé exekučné konanie stále prebieha. Žalobca nesúhlasí ani s týmto
odôvodnením zamietnutia žaloby z dôvodu, že pohľadávky vymáhané v exekučnom konaní neboli
uspokojené právne relevantným spôsobom, preto exekučné konanie EX 594/11 nemožno považovať

za skončené resp. vymoženie pohľadávky v druhom exekučnom konaní EX 1135/12R nemožno
považovať za zákonné. Právo žalobcu vlastniť peňažné prostriedky, ktorých vylúčenia sa žalobca
domáha, nepripúšťa exekúciu na uspokojenie pohľadávky žalovaného. Žalobca je nositeľom práva na
vec nepripúšťajúce exekučné konanie. Pri druhom dôvode zamietnutia žaloby súd dal do pozornosti aj
ust. § 61 Exekučného poriadku. Žalobca poukazuje na svoje písomné vyjadrenie z 30. apríla 2013, kde

žalobca rozoberá aj problematiku ust. § 61 Exekučného poriadku s prepojením na skutkové okolnosti
podanej žaloby, ako aj svoj záverečný prednes. Preto žalobca žiada odvolací súd, aby napádaný
rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie v plnom rozsahu a prizná žalobcovi trovy prvostupňového
konania a odvolacieho konania vo výške 953,16 Eur s DPH, ktoré v odvolaní vyčíslil. K odvolaniu žalobca
pripojil nové plnomocenstvo z dôvodu zmeny spôsobu výkonu advokácie na strane jeho právneho

zástupcu.

Zároveňžalobcapožiadal,abyvprípade,žeodvolacísúdnapádanýrozsudokpotvrdí,pripustildovolanie
v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Žalobca túto žiadosť resp. návrh odôvodňuje právnou povahou veci, ktorá má svoj pôvod v teoretických

východiskách nielen exekučného práva, ale aj občianskeho práva hmotného.

K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého
stupňa potvrdil ako vecne správny. Uviedla, že považuje rozsudok za zákonný a správny, pričom sa v
plnej miere stotožňujeme s názorom súdu. Podľa jej názoru, tak súdny exekútor, poverený vykonaním

exekúcií, ako aj banka a žalovaná, ktorá má v exekučných konaniach č. EX 594/11 a č. EX 1135/12
postavenie oprávnenej, postupovali správne. Tieto exekúcie, sa okrem iných spôsobov, vykonali aj
prikázaním pohľadávky z účtu v banke, a to odpísaním finančných prostriedkov z účtu povinného do
výšky vymáhanej pohľadávky a jej príslušenstva. Exekútor poverený vykonávaním exekúcií prikázal
banke, ktorá vedie účet povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky

z účtu v banke zablokovala sumu vo výške vymáhaných pohľadávok a ich príslušenstva z účtu
povinného. Exekútor tento úkon vykonal doručením písomného príkazu banke. Povinný stratil dňom,
keď sa banke doručil príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie prostriedkov na účte, až do výšky
pohľadávky a jej príslušenstva. Exekútor blokoval teda bankový účet povinného a neskúmal, nemal ako
a ani nemá povinnosť skúmať pôvod finančných prostriedkov, ktoré sa nachádzajú na účte povinného.

To isté platí o banke, ktorá nemá ako určiť, ktoré peniaze podliehajú exekúcii, a ktoré nie.

Žalovaná vo vyjadrení súhlasí s názorom súdu, že finančné prostriedky, ktorých vylúčenia z exekúcie sa
žalobca domáha, nemôžu byť z exekúcií vylúčené, nakoľko sa už nenachádzajú u súdneho exekútora,pretože boli poukázané oprávnenej a čiastočne z nich boli uhradené trovy exekúcií. Je toho názoru,
že v týchto exekučných konaniach, kedy už došlo k vykonaniu exekúcií, má žalobca pohľadávku voči
spoločnosti P., s.r.o., J. F. R., IČO : 36 448 052, a to z titulu vrátenia finančných prostriedkov, ktorými

boli vysporiadané pohľadávky oprávnenej a trovy exekučných konaní.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané

náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 205 ods.
2 písm. d) a f) O.s.p.], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach 27. januára 2016 o 9,20 hod. v
pojednávacej miestnosti č. dv. 215, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

boli zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 211 ods. 2 O.s.p.
v spojení s § 156 ods. 1,3 O.s.p. a § 214 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd dospel k záveru, že uvedený rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd potvrdil
podľa § 219 ods. 1 O.s.p..

Dôvody napadnutého rozsudku sú podrobné, zodpovedajú zákonu, preto sa odvolací súd s týmito v
celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Žalobca uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) t. j., že rozhodnutie súdu vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.

Tvrdený odvolací dôvod nebol zistený. Súd prvého stupňa vykonal vo veci potrebné dokazovanie,
náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p.. Z týchto dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, predovšetkým však -

pokiaľ ide o odvolací dôvod, uplatnený žalobcom - zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, preto nie je naplnený odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p..

Podľa ust. 55 ods. 1 Exekučného poriadku právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, môže tretia osoba
uplatniť voči oprávnenému na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie podľa osobitného predpisu.

Týmto osobitným predpisom je ustanovenie § 67 ods. 2 a 3 O.s.p..

Spor o vylúčení veci z exekúcie začne vtedy, ak sú splnené predpoklady uvedené v § 55 ods. 1
Exekučného poriadku, to znamená, že exekútor zahrnul do súpisu vec, ktorá vlastnícky patrí inej osobe,
než povinnému. Odporcom v tomto spore je oprávnený. ... Exekútor je povinný počkať s vykonávaním

exekúcie predajom veci až do právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o vylúčenie veci z exekúcie.
Rozsudkom súdu, ktorým sa takejto žalobe vyhovelo, je exekútor viazaný a musí ho bezodkladne
predložiť na zastavenie (čiastočné) exekúcie exekučnému súdu. Ak dôjde k zamietnutiu žaloby o
vylúčenie veci z exekúcie alebo k zastaveniu konania z procesných dôvodov, exekútor pokračuje vo
výkone exekúcie bez toho, aby o výsledku exekučný súd upovedomoval. (pozri Komentár k Exekučnému

poriadku, internetový právny portál ASPI).

Z uvedeného je zrejmé, že návrhom na súde sa možno domáhať vylúčenia veci z exekúcie vtedy, ak
sú splnené predpoklady uvedené v § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, to znamená, že exekútor zahrnul
do súpisu vec, ktorá vlastnícky patrí inej osobe, než povinnému. V takom prípade má pred vykonaním

exekúcie excindačná žaloba zmysel a exekútor je povinný počkať s vykonávaním exekúcie predajom
veci až do právoplatného rozhodnutia súdu v konaní o vylúčenie veci z exekúcie.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že nie je možné vyhovieť žalobe o vylúčenie
finančných prostriedkov z exekúcie potom, čo došlo k zákonnému výkonu a zrealizovaniu exekúcie,

pričom súdny exekútor, a ani žalovaná v tomto konaní, či konajúce banky, nepostupovali nesprávne
a nezákonne, keď nepristúpili k vráteniu predmetných finančných prostriedkov. Žalobca preto nemôže
s úspechom žiadať, aby súd spätne rozhodol o vylúčení veci z exekúcie, ktorá už prebehla. Správne
pritom poukázal aj na ust. § 61 Exekučného poriadku.Podľa § 94 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcia prikázaním pohľadávky z účtu v banke sa vykoná jej
odpísaním z účtu do výšky prisúdenej pohľadávky a jej príslušenstva.

Účet zriaďuje peňažný ústav pre jeho majiteľa na základe zmluvy o bežnom účte (§ 708 až 715
Obchodného zákonníka) alebo na základe zmluvy o vkladovom účte (§ 716 až 719a Obchodného
zákonníka).Uzavretímzmluvyvznikámedzipeňažnýmústavomamajiteľomúčtudvojstrannýzáväzkový
právny vzťah, upravený citovanými zákonnými ustanoveniami. Obchodný zákonník (zákon č. 513/1991

Zb. v znení neskorších predpisov) používa v ustanovení § 708 a nasl. termín „majiteľ účtu“, i keď účet
sám o sebe nemá majetkovú hodnotu a peňažné prostriedky na ňom uložené sú v majetku peňažného
ústavu. Za „majiteľa účtu“ je treba z pohľadu ustanovení Obchodného zákonníka o bežnom a vkladovom
účte považovať osobu, pre ktorú peňažný ústav zriadil na základe zmluvy účet.

Ak sa jedná o exekúciu prikázaním pohľadávky a počas exekučného konania je na účet povinného

pripísaná suma, finančný ústav je povinný tieto finančné prostriedky blokovať do výšky vymáhanej sumy,
a následne po vydaní exekučných príkazov tieto prostriedky previesť na účet určený v exekučnom
príkaze. Samotný prevod prostriedkov z účtov povinného má v kompetencii finančný ústav.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 30. novembra 2010, sp. zn. 1 MCdo 2/2009 vyslovil, že „vzhľadom k

tomu,ževýkonrozhodnutiaprikázanímpohľadávkysatýkapohľadávky,ktorúmámajiteľúčtunazáklade
zmluvy o účte voči peňažnému ústavu, nie je rozhodujúce, koho boli peňažné prostriedky, ktoré boli na
účet uložené. Podstatné z tohto hľadiska je jedine skutočnosť, kto je majiteľom účtu, lebo jedine on má
pohľadávku z účtu v peňažnom ústave. ... Pojmovo účet v banke vecou nie je. Peniaze sú nesporne
zastupiteľnýmivecami,momentompripísanianaúčetsastávajúvlastníctvombanky,ktoráúčetspravuje,

preto ani zostatok na účte alebo na vkladovom účte nie je vecou patriacou tzv. majiteľovi účtu. Tento
zostatok predstavuje len nárok osoby, pre ktorú sa účet vedie, na vyplatenie aktívneho zostatku. Exekúcii
podliehaapredmetomtohtospôsobuexekúciepodľa§94Exekučnéhoporiadkupretojelententonárok.“

Odvolací súd poukazuje aj na podobný názor, vyslovený veľkým senátom obchodného kolégia

Najvyššieho súdu Českej republiky v rozsudku z 10. novembra 2004, sp.zn. 35 Odo 801/2002, v zmysle
ktorého „Peňažné prostriedky na účte vedenom peňažným ústavom na základe zmluvy o bežnom účte
alebo na základe zmluvy o vkladovom účte z tohto pohľadu nie sú v majetku majiteľa účtu, v prospech
ktorého bol tento účet zriadený, ale v majetku peňažného ústavu. Z toho vyplýva, že čiastka poukázaná z
účtuspoločnostiE.finančnémuúradu,nebolavmajetkutejtospoločnosti,alevmajetkubanky,vočiktorej

mal E. pohľadávku z účtu. Takto nemohli byť pri daňovej exekúcii prevedené prikázaním pohľadávky z
účtu povinného vedeného v peňažnom ústave, hoci omylom, finančné prostriedky z majetku žalobcu.
Oprávnenie majiteľa účtu, spočívajúce v tom, aby na základe jeho príkazu boli vyplatené peňažné
prostriedky z účtu v peňažnom ústave, totiž predstavuje - ako je vyššie uvedené - iba pohľadávku z
účtu v peňažnom ústave. Inak povedané, nejde o „vec“, ale o „nárok majiteľa účtu na výplatu peňažných

prostriedkov z tohto účtu“ (pohľadávku z účtu) pri splnení dojednaných podmienok. Pokiaľ teda finančný
úrad pri vykonaní exekúcie voči daňovému dlžníkovi postihol peňažné prostriedky na účte E., ktoré boli
predtým na tento účet pripísané omylom z účtu žalobcu, postupoval v súlade s občianskym súdnym
poriadkom a v dôsledku jeho postupu sa žalovaná na úkor žalobcu bezdôvodne neobohatila.“

Podľa ustanovenia § 104 ods. 1 Exekučného poriadku exekúcii odpísaním z účtu v banke nepodliehajú
prostriedky na účte do výšky 99,58 eura a prostriedky, ktoré sú výslovným vyhlásením povinného určené
na výplatu miezd jeho zamestnancov na výplatné obdobie najbližšie dňu, keď bol banke doručený
príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Ak má povinný viac účtov, exekúcii
nepodliehajú prostriedky na účte do výšky 99,58 eura len na jednom z nich.

Z vyššie uvedeného zákonného ustanovenia je tiež zrejmé, že žiadne iné prostriedky zákon z
exekúcie nevylučuje, preto aj omylom poslané peniaze na účet povinného banka pošle na účet
súdneho exekútora, ktorý po odpočítaní príslušnej časti trov exekúcie zašle takto vymožené prostriedky
oprávnenému. Tretej osobe, ktorá na účet povinného omylom poslala peniaze, vzniká právo proti

povinnému na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu, že predmetom exekúcie nie sú konkrétne finančné
prostriedky, ale nárok povinného (pohľadávka) na výplatu finančných prostriedkov z účtu v banke,ktoré prostriedky sa na účte povinného nachádzali, a to bez ohľadu na ich pôvod. Uvedené finančné
prostriedky sú podľa ustálenej judikatúry majetkom finančného ústavu (banky), a nie sú v majetku
povinného. Povinnosťou banky po doručení príkazu na začatie exekúcie bolo uvedené prostriedky na

účte zablokovať. Z uvedeného pohľadu je potom nepodstatné aj to, či sú peniaze, reps. peňažný nárok v
zmysle právnom „vecou“ alebo nie, lebo podstatná je skutočnosť, že tieto peniaze sa stávajú pripísaním
(vložením) na účet majetkom banky. Banka posiela na účet oprávneného de iure svoje peniaze, a nie
peniaze tretej osoby, či peniaze povinného, preto jediný právny vzťah, ktorý existuje medzi oprávneným
a ostatnými uvedenými osobami, je vzťah oprávneného a banky. Medzi oprávneným a treťou osobou

teda preukázateľne počas exekučného konania žiaden právny vzťah nikdy nevznikol. Banka správne
a v súlade so zákonom použije peňažné prostriedky na účte povinného tak, ako jej ukladá doručený
exekučný príkaz a splní svoj záväzok (pohľadávku povinného) voči povinnému vyplatiť mu pohľadávku z
účtu v banke, a to modifikovane doručeným exekučným príkazom, t. j. vyplatením na účet oprávneného
v časti pohľadávky a na účet súdneho exekútora v časti trov exekúcie.

V prípade, že tretia osoba tvrdí, že na blokovaný účet povinného boli pripísané prostriedky bez právneho
dôvodu, zakladá to jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia proti povinnému, nakoľko medzi
treťou osobou a oprávneným nedošlo ku vzniku žiadneho právneho vzťahu a banka aj súdny exekútor
postupovali v súlade so zákonom. Nárok na bezdôvodne obohatenie má tretia osoba proti osobe, ktorej
boli peniaze na účet pripísané omylom, t. j. proti povinnému v exekučnom konaní.

Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom žalovanej, že žalobca má pohľadávku voči spoločnosti P.,
s.r.o., Q. 1. E. XX/X, J. F. R., IČO : 36 448 052, a to z titulu vrátenia finančných prostriedkov, ktorými boli
vysporiadané pohľadávky oprávnenej a trovy exekučných konaní. Zo spisového materiálu je zrejmé, že
osobné pozadie obchodnej spoločnosti žalobcu, ako aj spoločnosti P., s.r.o., sa zjavne prekrýva, nakoľko

E. P., bola v minulosti konateľkou aj v tejto spoločnosti. Z tejto skutočnosti môže vyplývať neochota
žalobcu využiť zákonný (a zrejme úspešný) spôsob na navrátenie finančných prostriedkov od subjektu,
ktorý sa bezdôvodne obohatil na jeho účet.

J. prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uzavrel, že žalobca síce uniesol dôkazné bremeno na svoje

tvrdenie, že na jeho účet boli mylne odvedené finančné prostriedky, ale nemôže sa domáhať vrátenia
týchto prostriedkov žalobou o vylúčenie veci z exekúcie, ale žalobou o bezdôvodného obohatenia.
Odvolací súd sa s uvedeným názorom súdu prvého stupňa - aj s poukazom na ustálenú súdnu prax
súdov Slovenskej i Českej republiky, ktorých právne úpravy v danej oblasti sú podobné - v celom rozsahu
stotožňuje.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevyhovel ani žiadosti žalobcu, aby v prípade, že napádaný rozsudok
potvrdí, pripustil dovolanie v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p.. Odvolací súd zastáva názor, že právna
povaha predmetnej veci - vychádzajúc z exekučného práva, ale aj práva hmotného (obchodného a
občianskeho), je doterajšou súdnou praxou dostatočne jasne a presvedčivo riešená, pričom vyššie

uvedené zákonné ustanovenia procesného i hmotného práva umožňujú ich jednoznačný výklad.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, s poukázaním na zákonné ustanovenia, odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Žalobca uplatnil náhradu trov odvolacieho konania, avšak v odvolacom konaní nemal úspech, preto
nemá právo na náhradu jeho trov (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.) a žalovaná náhradu trov odvolacieho
konania neuplatnila, preto o nich nebolo ani rozhodnuté (§ 224 ods. 1, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 prvá
veta O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.