Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 2, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/281/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217007
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217007.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 7C/353/2012-41 zo dňa 5. augusta 2014 a proti uzneseniu
Okresného súdu Nitra č. k. 7C/353/2012-62 zo dňa 26. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 26. 09. 2014 č. k. 7C/353/2012-62 p
o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, týkajúci sa uplatneného
nároku na náhradu majetkovej škody v sume 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 385,-
eur, pričom o náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje

rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 4 ods. 1, písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej podľa ust. § 44 ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok)
v znení účinnom do 31. 05. 2010. V odôvodnení svojho rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že v
predmetnej veci navrhovateľ tvrdil, že podal návrh o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Prijatím
návrhu exekučným súdom došlo k zákonnému založeniu jeho povinností zaoberať sa danou žiadosťou

a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a v zákonom ustanovenej dobe do 15 dní odo dňa
doručenia žiadosti. Exekučný súd napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej zložitosti a
nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 12. 10. 2015 a
to rozhodnutím o poverení. To znamená, že exekučný súd rozhodol s omeškaním viac ako 7 mesiacov.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosťou exekučného súdu vznikla majetková škoda vo výške 125,- eur,
ktorá pozostáva z účelne vynaložených nákladov na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných

výkonov zamestnancov pomocou informačného systému v sume 70,- eur, na udržiavanie a správu
informačného systému v sume 40,- eur a na administratívne spracovanie textov v sume 15,- eur.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenejdobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nie je dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom okresného súdu.

Súd prvého stupňa uviedol, že z exekučného spisu zistil, že navrhovateľ podal návrh na vykonanie
exekúcie vo forme spísania zápisnice pred JUDr. Rudolfom Krutým, súdnym exekútorom, dňa 21. 04.
2010. Súdny exekútor podal dňa 24. 06. 2010 na Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie. Vec bola vedená na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 13Er/535/2010. Exekučný
súd vydal dňa 12. 10. 2010 poverenie, ktorým súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie.

Súdprvéhostupňavprvomradeskúmal,činároknanáhraduškodynebolnasúdeuplatnenýpredčasne,
to znamená, či sa navrhovateľ obrátil so svojim nárokom na náhradu škody na príslušný orgán pred
podaním žalobného návrhu. Súd mal za preukázané, že navrhovateľ sa obrátil na príslušný orgán so

žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25. 05. 2012. Z toho vyplýva, že
navrhovateľ uplatnil svoj nárok na súde pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
žiadosti, keď žalobný návrh bol doručený Okresnému súdu Nitra dňa 17. 09. 2012. Následne súd
prvého stupňa skúmal, či v danej veci sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti za škodu, a
to protiprávny úkon, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody.

Uviedol, že navrhovateľ sa žalobný návrhom domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 125,- eur
a nemajetkove ujmy v sume 385,- eura z dôvodu, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v 15-dňovej zákonnej lehote a postupoval so zbytočnými prieťahmi.
Ide teda o nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu, ako
orgánu verejnej moci. Vykonaným dokazovaním pripojeným spisom Okresného súdu Levice sp. zn.

13Er/535/2010 mal súd prvého stupňa za preukázané, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená Okresnému súdu Levice dňa 24. 06. 2010. Vykonaním exekúcie Okresný súd
Levice poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 12. 10. 2010. Od podania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania poverenia súdnemu exekútorovi síce uplynula
pomerne dlhá doba, počas ktorej však exekučný súd vyzval súdneho exekútora na predloženie zmluvy o

úvere, ktorá mu bola predložená dňa 16. 09. 2010. Po jej predložení súd skúmal formálnu a materiálnu
stránku vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý v danej veci bol exekučným titulom, a následne
vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Postup exekučného súdu tak bol v súlade so zákonom, keď
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 12. 10. 2010 bezprostredne po doručení podkladov
potrebných pre rozhodnutie, pričom uvedenú lehotu súd považoval za primeranú závažnosti veci.

V súvislosti s tvrdením navrhovateľa, že súd postupoval so zbytočnými prieťahmi, súd prvého stupňa
mal za to, že prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená postup súdu
so zbytočnými prieťahmi. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný

preskúmať len Ústavný súd SR s ohľadom na konkrétne okolnosti každého prípadu (zložitosť veci,
správanie účastníka a postup súdu). V konaní o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov všeobecný
súd nie je kompetentný preskúmavať iné súdne konanie a ani konštatovať, že v exekučnej veci išlo
o prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli

oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných
prieťahov.Vdanejvecijenesporné,žežiadnekonanie,vktorombybolposudzovanýpostupexekučného
súdu v exekučnom konaní z hľadiska zbytočných prieťahov sa neviedlo, preto sa súd prvého stupňa
otázkou porušenia práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nezaoberal. Ďalej súd
prvého stupňa ustálil, že pokiaľ navrhovateľ na evidenciu svojich pohľadávok potrebuje, pravdepodobne

s ohľadom na veľké množstvo týchto pohľadávok, osobitný informačný systém, zamestnancov a vedenie
osobitnej administratívy, je to jeho náklad súvisiaci s výkonom podnikateľskej činnosti, a nie škoda, ktorá
mu vznikla v dôsledku postupu súdu. Tvrdenie navrhovateľa o možných následkoch neskoro vydaného
rozhodnutia spočívajúcich v tom, že mohlo nastať riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolventnosti povinného, by bolo možné považovať za významné

len v prípade, že by takéto následky skutočne nastali. Navrhovateľ však tieto možné následky uvádzal
len všeobecne a hypoteticky a ani netvrdil, že skutočne nastali, preto ich súd nebral do úvahy, ako
dôkaz, že navrhovateľovi vznikla reálna škoda. Osobitne súd prvého stupňa poukázal na obsah z
exekučného spisu, z ktorého vyplýva, že pôvodný exekútor vykonával exekúciu až do rozhodnutia súduo zmene exekútora, pričom časť pohľadávky navrhovateľa bola pôvodným exekútorom aj vymožená
a aj z tohto dôvodu nemohla navrhovateľovi vzniknúť žiadna škoda. Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa
na nemajetkovú ujmu uplatnenú podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/20036 Z. z., súd prvého stupňa

mal za to, že uvedené ustanovenie sa vzťahuje len na poškodeného - fyzickú osobu. Napriek tomu súd
uviedol, že nárok na nemajetkovú ujmu nie je automatický vo vzťahu k porušeniu práva, ale predpokladá
objektívne zistenie, že samotné porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ súd konštatoval,
že nesprávny úradný postup exekučného súdu nezistil a rovnako vznik škody na strane navrhovateľa

v konaní preukázaný nebol, nebolo dôvodné, aby sa nezaoberal uplatneným nárokom navrhovateľa
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď pre rozhodnutie o priznaní práva na nemajetkovú
ujmu je základným predpokladom vznik ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a lebo nesprávnym
úradným postupom. S obranou spočívajúcou v tvrdení, že žaloba bola podaná predčasne, nakoľko
neuplynula 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku, pričom navrhovateľ na predbežné
prerokovanie podaných žiadostí neposkytol žiadnu súčinnosť, súd nepovažoval za dôvodnú. Tak ako

to už súd konštatoval, navrhovateľ sa obrátil na príslušný orgán (Ministerstvo spravodlivosti SR) so
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 25. 05. 2012 z čoho vyplýva,
že navrhovateľ uplatnil svoj nárok na súde síce pred uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie žiadosti, keď návrh bol doručený Okresnému súdu Levice dňa 28. 09. 2012, ale žalobný
návrh nebol podaný predčasne, nakoľko počas súdneho konania 6- mesačná lehota na predbežné

prerokovanie žiadosti uplynula a v konaní nebolo sporné, že odporca nárok popiera. O trovách konania
súdprvéhostupňarozhodolpodľaust.§142ods.1OSPzdôvodu,žeodporcamalvkonaníplnýúspech,
ale nepriznal mu náhradu trov konania, pretože si žiadne neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že

ako účastníkovi konania mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, nedostatočne
zistil skutkový stav a zároveň súdu prvého stupňa vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, a tiež bol toho
názoru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K

dôvodom odvolania bližšie uviedol, že zásadne namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci
na základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je podľa
názoru odporcu možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti

a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie
musíbyťzrušené.Súdboljednoznačneprisvojomrozhodovaníviazanýust.§9ods.1 vyššiecitovaného

zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím
rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Navrhovateľ zároveň namietal,
že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Mal za to, že právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V

danomprípadezákonodarcavytvorillegitímnusférutolerancietrvaniaprávnejneistotyurčenímzákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s
čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla

byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. V ďalšej časti svojho
odvolania navrhovateľ vytýkal, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami. Súd mal podľa neho aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda
boli neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nebolo možné založiť meritórne rozhodnutie. Navyše,
súd svojimi úvahami úplne negoval doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá bola základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.
Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak
súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú "mimosúdne" faktory. Tento súd tiež uviedol, že"dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote". Navrhovateľ
uviedol, že nechápe, aký vplyv na výsledok konania má skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie

o rozpor exekučného titulu so zákonom. Podľa názoru navrhovateľa ide o prejav nesústredenej činnosti
súdu, kedy súd vyhodnocoval i také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. S poukazom
na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 214 ods. 2 OSP ),
s verejným vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutie v

napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného
súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/ bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (účinný v čase začatia tohto konania), vo veci

náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného
súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona (účinný v čase začatia tohto konania), štát zodpovedá za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým

postupom spôsobená škoda (ods. 2).

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom

na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov (účinný od 01. 06. 2010 v čase začatia exekučného konania):

(1) Exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45)
a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
(2) Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2,
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V preskúmavanej veci odvolací súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech
nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku a keďže sa v celom
rozsahu stotožnil s odôvodním napadnutého rozhodnutia, vo svojom rozhodnutí sa obmedzil len naskonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ v podanom odvolaní naďalej
tvrdí, že súd vec nesprávne posúdil po právnej stránke a nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
konania nevznikol stav právnej neistoty v súvislosti s určením zákonnej lehoty na vydanie poverenia v

exekučnom konaní, keď exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s
omeškaním viac ako 7 mesiacov.

Odvolací súd k tejto námietke odvolateľa uvádza, s poukazom na obsah spisu a rozhodnutie súdu

prvého stupňa, že toto tvrdenie navrhovateľa nevyplýva zo spisového materiálu, lebo súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia jasne uviedol, že v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu neexistovala, pretože Exekučný poriadok v posudzovanom období podania žiadosti upravoval len
lehotu na vydanie poverenia (§ 44 ods. 2 EP, v znení zák. č. 144/2010 Z. z., účinného od 01. 06. 2010),
ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, a nie na vydanie iného rozhodnutia o návrhu na vydanie
poverenia, ako to bolo v preskúmavanom prípade. Ak by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15-dňová
lehota vzťahovala i na rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietne žiadosť exekútora o udelenie
poverenia, bol by to explicitne zakotvil do Exekučného poriadku ako v niektorých ďalších ustanoveniach.
Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu

doručená dňa 24. 06. 2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie spísaný dňa 21. 04. 2010,
plnomocenstvo, rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 02. 03. 2010 sp. zn. SR 00122/10 a
výpis z obchodného registra oprávneného. Exekučný súd následne dňa 30. 06. 2010 vyzval súdneho
exekútora, aby predložil súdu zmluvu o úvere č. 4780160, uzatvorenú dňa 28. 04. 2009 s povinným
V. A., IČO: 43 25 96 69, miesto podnikania Šarovce 327. Na výzvu súdu bola zmluva o úvere doručená

až dňa 16. 09. 2010. Exekučný súd následne dňa 12. 10. 2010 poveril vykonaním exekúcie súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Ak teda súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého dňa 12. 10. 2010 po tom, čo na výzvu súdu oprávnený doručil súdu žiadanú zmluvu o
úvere až dňa 16. 09. 2010, exekučný súd rozhodol tak v primeranej lehote a súd prvého stupňa správne
konštatoval, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo rozhodnuté s omeškaním až 7 mesiacov.

Súd prvého stupňa jasne, logicky a vecne správne odôvodnil aj svoj záver, prečo tak rozhodol a vysvetlil
rozdiel právneho stavu ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v čase rozhodovania v prípade, ak
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustálenú judikatúru rozhodovacej

činnosti súdov poukázal na konkrétne rozhodnutia, ktoré obdobné prípady riešili a z úradnej povinnosti
skúmal materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku. Tvrdenie odvolateľa o tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie omeškanie viac ako 7 mesiacov nebolo preukázané a toto
tvrdenie i odvolací súd považuje za nepravdivé. V danej veci i odvolací súd je toho názoru, že keby aj
bolo preukázané tvrdenie navrhovateľa v nedodržaní dĺžky lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie

poverenia, túto skutočnosť nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka
konania s dopadom na tvrdenie navrhovateľa, že nesprávny úradný postup bol v konaní preukázaný
nedodržaním zákonom stanovenej lehoty pre rozhodnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie (pozri napr. rozhodnutie II ÚS 471/2012, I ÚS 86/02). Navrhovateľ mal možnosť proti uzneseniu
exekučného súdu v danej veci podať opravný prostriedok, čo i využil a podal odvolanie proti uzneseniu

súdu o zamietnutí návrhu.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne
analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností odvolateľa v týchto veciach (zastavenie
exekúcie) a akceptoval právne závery všeobecných súdov o neprípustnosti, resp. zastavení exekúcie,

lebo rozhodcovský rozsudok (notárska zápisnica), na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.
navrhnuté) neboli z rôznych dôvodov spôsobilým exekučným titulom na vedenia exekúcie (napr.
uznesenie ÚS SR sp. zn. III. 148/2014).

Pokiaľ ide o ďalšie námietky odvolateľa, odvolací súd je toho názoru, že sú uvedené iba vo všeobecnej

rovine bez konkrétnej špecifikácii, ako mal súd rozhodnúť o jeho žalobe, teda ako mal po právnej stránke
posúdiť jeho uplatnený nárok, čo neurobil a pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že súd žalobu zamietol na základe
úpravy obsiahnutej v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že súd interpretoval hmotné právo platné
v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotnéhopráva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, teda že súd založil svoje rozhodnutie na neprípustnej
interpretácii, odvolací súd dospel k záveru, že ak nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného

vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať
sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a
nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou žalobou.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na

súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá
účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR, ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,

ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis
mutandis I. ÚS 56/01). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (navrhovateľa) i rozhodnutie ESĽP
prípad Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri
potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS
241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa

výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého

stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

S poukazom na vyššie uvedený záver súdu prvého stupňa, ktorý urobil a ustál vo svojom rozhodnutí,

zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade so zákonom. Z týchto
dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené v prvom výroku tohto rozsudku tak, že rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.

K druhému výroku tohto rozsudku odvolací súd uvádza, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa

uložil navrhovateľovi, aby v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny
poplatok za odvolanie, ktorý je 20,- eur, a to podľa položky č. 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, a to odôvodnenie, čo je, i s poukazom na rozhodnutie Krajského

súdu v Žiline č. k. 8Co 295/2013, dôvodom na zrušenie tohto uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie. Poukázal na položku č. 7 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého bol podľa
názoru navrhovateľa vyrubený súdny poplatok za odvolanie. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnenýsvojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť
vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého "za súdne

konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy". Zdôraznil, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb.
(Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so
zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia
súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s
vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.

1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1, písm. a/ Ústavy SR, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní
základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.
a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012.
Do 30. 09. 2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym

úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Zdôraznil, že Okresný súd Komárno a Okresný súd
Rimavská Sobota (uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn. 8C 842/2012 zo dňa 16. 10. 2013 a
uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C 174/2012 zo dňa 03. 01. 2014) pristúpili k
zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa položky 7a.

Odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel z dôvodu, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a
prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohuzákonač.71/1992Zb.Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,

ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto
podal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Sadzba poplatku
je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa

vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 12. 09. 2014 podané

proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd
konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo
predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania,

ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 16. 09. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať
ustanovenie § 4 ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle
prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 26. septembra 2014 č.
k. 7C/353/2012-62 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s §151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.