Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 13, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/736/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612217391
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612217391.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO:
36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky,Bratislava,Župnénám.13,IČO:00166073,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 1C/97/2012-140 z 11.4.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu a návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol

a rozhodol, že účastníčky nemajú právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa žalobami, podanými uňho 27.9.2012, domáha
(poznamenal, že uznesením 1C/97/2012-8 z 9.10.2012, právoplatným 11.10.2012, spojil, poukazujúc
na § 112 ods.1 O. s. p., na spoločné konanie konania vedené na návrh žalobkyne pod 1C/97/2012,
1C/110/2012, 1C/117/2012, 1C/130/2012, 1C/166/2012, 1C/169/2012, 1C/171/2012, 1C/177/2012,
1C/187/2012, 1C/210/2012, 1C/255/2012, 1C/259/2012, 1C/263/2012, 1C/268/2012, 1C/274/2012,
1C/276/2012, 1C/297/2012, 1C/298/2012, 1C/312/2012, 1C/317/2012, 1C/322/2012, 1C/323/2012,

1C/331/2012 na spoločné konanie s tým, že všetky veci sa budú viesť pod jednou sp. zn. 1C/97/2012.),
čo v žalobných návrhoch uviedla, konkrétne, čo uviedla v žalobách, v ktorých namietala zamietnutie
žiadosti súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA
RS), v žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote (NZP), v žalobách, v ktorých namietala
vydanie poverenia exekučným súdom pre exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej
lehote (žaloby označené NP) a v žalobách, v ktorých namietala nesprávny úradný postup z dôvodu

oneskoreného rozhodnutia súdu o zmene exekútora (ZE), na čo poukázala, resp. čo uviedla žalovaná
v písomnom vyjadrení k podaným žalobám, čo uviedla k jednotlivým žalobám pokiaľ sa týka žalôb,
v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), na čo poukázala
(čo uviedla) k žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej zákonnej
lehote (žaloby označené NZP), k žalobám týkajúcim sa nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v
zák. ustanovenej lehote (žaloby označené ZE) a k žalobkyňou uvádzanému nesprávnemu úradnému

postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15 dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NP), k
namietaným prieťahom v konaní a k požadovanej materiálnej škode. Konštatoval, že účastníčky
konania sa na pojednávanie nedostavili, doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu
na pojednávanie bola u nich zachovaná, že obe svoju „neprítomnosti“ na pojednávaní ospravedlnili, žežalovaná nežiadala o odročenie termínu pojednávania, že žalobkyňa žiadala o zrušenie nariadeného
pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci a
zároveň podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ÚS SR) o jej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu (ďalej len KS) v
Košiciach 2NcC/60/2012, že o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo
rozhodnuté KS v Košiciach, že uvedené rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nie len preňho, ale aj
pre účastníčky tohto konania, že vzhľadom na uvedené a na to, že už o rovnakom návrhu žalobkyne
na prerušenie konania rozhodol a to uznesením z č.l.76, nepovažoval ňou uvedený dôvod za dôležitý

dôvod odročenia pojednávania, poukazujúc na § 119 O. s. p. a podľa § 101 ods.2 O. s. p. pojednával
v neprítomnosti účastníčok konania, pričom pri rozhodovaní prihliadol na obsah spisu a vykonané
listinné dôkazy. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový
stav: Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Preto sa oboznámil
s jednotlivými exekučnými spismi, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný. Žalobkyňa vo
všetkých uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej a exekučnými titulmi

(ďalej len titul) v prevažnej väčšine boli rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu, v 1
prípadetitulombolanotárskazápisnica.Spolusožiadosťououdeleniepoverenianavykonanieexekúcie
bol predložený návrh na vykonanie exekúcie, titul a prevažne aj Zmluva o úvere (ďalej len zmluva)
uzavretá medzi oprávnenou a povinným, z ktorej bolo vo všetkých prípadoch zistené, že „sa jednalo“ o
spotrebiteľské zmluvy. oboznámil sa s obsahom jednotlivých exekučných spisov Okresného súdu (ďalej

len OS) Spišská Nová Ves a uviedol, čo zistil zo spisu 5Er/615/2009 - týkajúceho sa spisu 1C/97/2012,
5Er/164/2009 - týkajúceho sa 1C/110/2012, 5Er/558/2006 - týkajúceho sa 1C/117/2012, 5Er/280/2010
- týkajúceho sa 1C/130/2012, Er/289/2009 - týkajúceho sa 1C/166/2012, 5Er/183/2011 - týkajúceho sa
1C/169/2012, 5Er/929/2009 - týkajúceho sa 1C/171/2012, 5Er/39/2011 - týkajúceho sa 1C/177/2012,
5Er/783/2010 - týkajúceho sa 1C/187/2012, 5Er/82/2011 - týkajúceho sa 1C/210/2012, 5Er/424/2009 -

týkajúceho sa 1C/255/2012, 5Er/24/2010 - týkajúceho sa 1C/259/2012, 5Er/163/2009 - týkajúceho sa
1C/263/2012, 5Er/600/2009 - týkajúceho sa 1C/268/2012, 5Er/597/2010 - týkajúceho sa 1C/274/2012,
5Er/520/2011 - týkajúceho sa 1C/276/2012, 5Er/149/2003 - týkajúceho sa 1C/297/2012, 5Er/183/2011
- týkajúceho sa 1C/298/2012, 5Er/598/2009 - týkajúceho sa 1C/312/2012, 5Er/486/2011 - týkajúceho
sa 1C/317/2012, 5Er/856/2009 - týkajúceho sa spisu 1C/332/2012, 5Er/421/2009 - týkajúceho sa spisu

1C/323/2012 a 5Er/486/2011 - týkajúceho sa 1C/331/2012. Citujúc znenie § 109 ods.1,2 O. s. p.
uviedol ďalej, že podaním zo 4.4.2014 žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia ÚS SR o jej ústavnej sťažnosti, že v návrhu uviedla tie isté dôvody, ako v
podaní z 3.5.2013, že opätovne uviedla, že s rozhodnutím KS v Košiciach 2NcC/60/2012 o tom, že
jeho sudcovia nie sú z prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne zakladajúce

zásah do jej práv, že k návrhu pripojila kópiu Sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného
čl.46 ods.1 Ústavy SR (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl.48
ods. 1 prvej vety Ústavy SR), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6
ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný
súd zriadený zák.), ktorá sa týka rozhodnutia uvedeného KS v Košiciach, že ako dôvod prerušenia

konania uviedla § 109 ods.1 písm. b) a ods.2 písm. c) O. s. p., že ako účastníčka konania využila
svoje zákonné právo namietať jeho nestrannosť, že o námietke zaujatosti uplatnenej ňou už v žalobe
nadriadený súd právoplatne rozhodol, že KS v Košiciach sa pritom zaoberal všetkými jej dôvodmi, pre
ktoré žiadala vylúčenie jeho sudcov v danej veci, že rozhodnutím KS v Košiciach 2NcC/60/2012 je
tak viazaný, ale aj účastníčky tohto konania, že okrem toho ani opätovným preskúmaním jej návrhu

nebolo zistené, aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou,
zák. alebo medzinárodnou zmluvou, že ústavná sťažnosť podaná žalobkyňou nezakladá konanie, v
ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre jeho rozhodnutie vo veci samej, z uvedených dôvodov
jej návrh na prerušenie konania opätovne zamietol, že ÚS SR vo svojom uznesení IV.ÚS693/2013-11
z 12.12.2013, v ktorom prerokovával porušenie namietaných práv žalobkyne okrem iných i rozhodnutie

KS v Košiciach 2NcC/60/2012, rozhodol, že jej sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ÚS SR a,
že jej duplicitná ústavná sťažnosť v tej istej veci preto nie je ničím iným, než spôsobovanie prieťahov
konaní a i to bol dôvod opätovného zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania. Citoval znenie § 3,§ 5
ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 9 ods.1,2,§ 15 ods.1,§ 17 ods.1,2,§ 19 ods.1,2 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,§ 41 ods.2 písm. c),d),§ 44

ods.1,2,8zák.č.233/95Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)aozmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP) a § 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Konštatoval, že predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa
domáha, poukazujúc na jeho nesprávny úradný postup v uvedených exekučných konaniach. Podľa§ 15 ods.1 zák.č.514/03 Z. z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného
príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené

žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to 23.4.2012. V čase jeho rozhodovania
teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom „k tomu“ mal za to, že
žalobkyňa si splnila svoju povinnosť, keďže podala žalovanej pred podaním žaloby žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom nemal preukázané, aby jej nárok na náhradu škody
alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený. Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na

nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu § 43 ods.1 O. s. p. Podľa jeho názoru žalobné
návrhy podané žalobkyňou majú všetky náležitosti žaloby podľa § 42 ods.3 a § 79 ods.1 O. s. p.,
žalobkyňa správne označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých uplatnila
svoj nárok, označila dôkazy a uviedla čoho sa domáha. preto postup podľa § 43 ods.1 O. s. p.
považoval za nedôvodný. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania
nároku žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že

k premlčaniu žalobkyňou uplatneného nároku nedošlo a teda žaloba bola podaná v rámci plynutia
3 ročnej premlčacej doby, okrem veci 1C/110/2010, kedy súd vo veci 5Er/164/2012 vydal poverenie
21.4.2009. Zák.č.514/03 Z. z. explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu.
Zodpovednosť štátu podľa § 1 ods.1 cit. zák. je občianskoprávnou zodpovednosťou objektívnou,
bez ohľadu na zavinenie. Vznik zodpovednosti sa viaže na existenciu určitých skutočností alebo

skutkových relácií, ktoré určuje zák. a súhrn ktorých tvorí zákonnú skutkovú podstatu protiprávneho
činu (zodpovednostnú skutkovú podstatu). Prvkami skutkovej podstaty, naplnenie ktorej má za následok
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú 1/ subjekt (orgán štátu), 2/
predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie),
4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom

(škodou) a 6/ protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik tejto zodpovednosti musia byť splnené všetky
zák. vyžadované podmienky. Poškodený musí využiť možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie (§ 3
zák.), ktorá podmienka v preskúmavanom prípade bola splnená a musí ísť o rozhodnutie právoplatné
(ktorá podmienka taktiež bola splnená), pretože len právoplatné rozhodnutie zakladá zodpovednosť.
Až právoplatnosť rozhodnutia vylučuje možnosť jeho nápravy riadnym opravným prostriedkom a je

definitívne a záväzné pre účastníkov aj orgány a vykonateľné. Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré by
boli odvolacím súdom zrušené, by skúmal, či škoda žalobkyni vznikla a ak áno, či je daná príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V daných prípadoch však neboli
žiadne rozhodnutia odvolacím súdom zrušené, naopak, prvostupňové rozhodnutia boli potvrdené. Tak,
ako v tejto veci, ani vo všetkých ostatných veciach vedených v tomto konaní, žalobkyňa žiadnym

spôsobom nezdokladovala ňou namietanú vzniknutú škodu a jej výšku a to isté sa vzťahuje k uplatnenej
nemajetkovej ujme a tiež nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi udávaným nezákonným
rozhodnutím a vzniknutou škodou. Považoval za potrebné poukázať i na to, že podľa § 44 ods.1,2
EP je pre súd stanovená lehota pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Nie je však stanovená
lehota pre rozhodnutie súdu v prípadoch, keď žiadosti exekútora nevyhovuje, čo je prípad väčšiny žalôb

žalobkyne. Považoval za dôležité poukázať i na to, že o prípadných prieťahoch v konaní mu neprináleží
rozhodovať v rámci tohto konania. Pre takýto záver by žalobkyňa musela disponovať rozhodnutím ÚS, v
danom prípade sa tak nestalo. Zároveň poukázal i na uznesenie ÚS SR I.ÚS/476/2012-12 z 3.10.2012,
v ktorom sa ÚS zaoberal ústavnou sťažnosťou žalobkyne voči postupu OS Bratislava IV a týmto
uznesením bola sťažnosť Pohotovost-i, s.r.o. odmietnutá, pričom súd skonštatoval, že nie každý zistený

prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods.2 Ústavy SR. Poukazujúc na uvedené skutočnosti konštatoval,
že zo strany žalobkyne nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v
uvedených exekučných konaniach, ani nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne
podmienky uplatnenia nároku škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom

musia byť splnené súčasne, pričom z jej strany nebola preukázaná už prvá z uvedených podmienok.
Preto pre nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo
strany žalobkyne, jej žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej škody
a nemajetkovej ujmy, napriek uvedenému konštatoval, že z jej strany výška ňou uplatnenej náhrady
škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom preukázaná. V tomto smere nepredložila žiadne

listinnédôkazy,nenavrhlažiadnedokazovanieatedavtomtosmeretaktiežneuniesladôkaznébremeno.
Z dôvodov podrobne popísaných, preto jej žalobu ako neopodstatnenú v plnom rozsahu zamietol.
Poukázal i na to, že vo veci tých istých účastníčok existuje už judikatúra súdov. KS Banská Bystrica
rozhodoval ako odvolací súd vo vzťahu k rozsudku OS Žiar nad Hronom 4C/109/2012-79 z 21.8.2013 asvojím rozsudkom 13Co/807/2013 z 26.11.2013 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým žaloba
žalobkyne bola v plnom rozsahu zamietnutá. Napokon, citujúc znenie § 142 ods.1 a § 151 ods.1,2 O.
s. p., uviedol, že o trovách konania rozhodol na pojednávaní 11.4.2014 podľa cit. § 142 ods.1 O. s. p.

tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, že žalovaná si uplatnila nárok na
náhradu trov konania v svojom písomnom vyjadrení, v zák. stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a
z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, vyčíslenie trov konania je nevyhnutné nie len u zástupcu,
ale aj u účastníka, ktorý nie je zastúpený, že ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu
priznaťnáhradutrovkonaniavyplývajúcichzospisu,vprípade,žezospisuvýškanáhradytrovnevyplýva

je oprávnený namiesto vyhláseného výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok a účastníkovi
náhradu trov nepriznať.
Žalobkyňa proti označenému rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu,
že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm.
f) O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca

[§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust.
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s §
221 ods.1 písm. h) O. s. p.]; d) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods.2 písm. C) O. s. p.]; e) rozhodnutie

súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.]. K dôvodom
odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec
v neprítomnosti žalovanej a jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto,
že sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101
ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená

splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého
dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa) riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody
a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101
ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred
súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby),

ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že KS nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“, že v jej
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj
preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou

praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor vyslovil KS
v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci,
pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na
prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších
50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých

veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu
v odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou ÚS SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého
procesu (IV.US 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa

čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). (I.ÚS27/98).
Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa
čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý,
musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia

garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a
objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z
25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach.
6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou
praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie

svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym „pojednávaní“, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)Konečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdom(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok
správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia
o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej
práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu

je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej
neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu
na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9)

Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred
súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,

že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované
časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp.
na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu
je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment,
kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie).

Abysúdmoholkonštatovať,ževpríslušnomexekučnomkonanísanevyskytolnesprávnyúradnýpostup,
je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne
konanie,vktoromstranymusiamaťmožnosťnielenpredložiťdôkazynevyhnutnénapodporuúspešnosti
svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z
18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby jej
umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť
sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich

protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na
skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto
skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu
sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani
druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese
pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). K
skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie

navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec
nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým,
ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol,
porušil jej právo na kontradiktórnv súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe

informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v
dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a
rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že exituje okolnosť brániaca vydať pre
žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a
umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania

má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na
základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania
zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy
nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženýmidôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky
Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33).
5)Kontradiktórnosťsúdnehoprocesusavšakneobmedzujelennaoprávnenievyjadrovaťsaktvrdeniam

protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich.
Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako
aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z
3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod

nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k
faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo
veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na
výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal

stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil
skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc §
153b O. s. p. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť rozsudok
a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie.

Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j.
neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal
odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O.
s. p., lebo je vecne správne správny.
Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.

K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza:
Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj
rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré
mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní.
Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani

nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka;
prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej
pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná.
Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu,

spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.
Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred
súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol
riadne a s dostatočným predstihom upovedomený.
Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť

známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv
podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS
v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z
29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013

atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden
dôvod predpokladať, že k tomu nedôjde aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 2NcC/60/2012-15 z
22.10.2013 KS v Košiciach, ktorým sudkyňa JUDr. Jana Gargulová nebola vylúčená z prejednávania a
rozhodovania tejto veci. Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť o veci samej.
Uznesenie 1C/97/2012-25 z 19.12.2012 obsahujúce aj príslušné poučenia bolo zástupcovi žalobkyne

doručené 17.1.2013 (doručenka pri č.l.22) a predvolanie na pojednávanie nariadené na 11.4.2014 bolo
žalobkyni a jej zástupcovi doručené 17.3.2014 (doručenka pri č.l.119), avšak nepožiadali o odročenie
pojednávania, preto súd správne uskutočnil pojednávanie v ich neprítomnosti.
Vyjadrenie žalovanej zo 4.2.2013 (č.l.30-37) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 18.2.2013
(doručenke pri č.l.42) a tiež bolo oboznámené na pojednávaní 11.4.2014 a stav, že sa žalobkyňa

nemohla oboznámiť s jeho obsahom si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila
na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté.
Právny názor žalobkyne, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a
na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný momentkedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie), resp. aby súd mohol konštatovať, že v
príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment

skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia), nemá oporu v
§ 44 ods.2 druhá a tretia veta zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012), podľa ktorého ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne, a teda ani v súdnej praxi.
Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní z
11.4.2014 (č.l.138-139), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu
nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené.

Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek
pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise.
Žalovaná sa - ako už bolo uvedené - vo veci na výzvu súdu vyjadrila k doručenému žalobnému návrhu,
preto súd nemal dôvod rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie

konanie.
Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa§151ods.1prvávetaO.s.p.opovinnostinahradiťtrovykonaniarozhodujesúdnanávrhspravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná
žiadne trovy neuplatnila.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.