Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/399/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513211248
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Slováčeková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2513211248.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov

Mgr. Jozefa Mačeja a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35807598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 2. júla 2014 č. k.
14C/166/2013-74 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmrozsudkomsúdprvéhostupňazamietolžalobužalobkyne,ktorousatátodomáhalaurčenia,
že žalovaná je zodpovedná za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom a zaplatenia jej náhrady
vo výške 125 eur a tiež nemajetkovej ujmy vo výške 322,70 eur vzniknutej žalobkyni nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica ako exekučného súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne
ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1 až 3
ZoZzŠ (zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení

neskorších zmien a doplnení), čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky (ústavného zákona
č. 460/1992 Zb.), čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 44
ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení - Exekučného poriadku)
a vecne tým, že po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne.
Žalobkyňa sa podaním adresovaným žalovanej domáhala predbežného prerokovania a uspokojenia
nároku na náhradu škody, do podania žaloby na súd 6-mesačná lehota od podania žiadosti o predbežné
prejednanie nároku neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí 6-mesačnej lehoty od prijatia

predmetnej žiadosti žalovanou, žalobu preto súd prvého stupňa nepovažoval za predčasnú. Súd prvého
stupňa mal za to, že ZoZzŠ, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci súdu prvého stupňa rozhodovať vo veciach
náhrady škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o
sťažnosti proti prieťahom v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní
o náhrade škody podľa ZoZzŠ, ale len Ústavný súd na podklade ústavnej sťažnosti. Pokiaľ by súd

konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných
súdov a mohlo by to smerovať i k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Žalobkyňa do vyhlásenia
rozsudku nepreukázala, že by podala sťažnosť na prieťahy v exekučnom konaní vedenom na Okresnomsúde Skalica pod sp. zn. 3 Er 1694/2010, žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, resp. že by
existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu o

existencii prieťahov nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v dôsledku
nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a preto sa súd prvého
stupňa v konaní existenciou ďalších predpokladov zodpovednosti za škodu ďalej nezaoberal. O náhrade
trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p. (zákona č. 99/1963
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - Občianskeho súdneho poriadku), keď ju úspešnej žalovanej

nepriznal, pretože si trovy konania návrhom neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho

poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na

znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno
založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ

vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej
súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na

prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podala včas

účastníčkakonania(§201,204O.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeopravnýprostriedokprípustný
(§ 202 O. s. p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania, (§
214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne
správny a je potrebné ho potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p.) Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne

vyhlásený dňa 24. februára 2015 (§ 156 ods. 1 O. s. p.), pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli v lehote najmenej 5 dní pred vyhlásením (§ 156 ods. 3 O.
s. p.).

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (1).

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (2).

Odvolací súd nezistil žiaden dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa

na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z
odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne
aiobjektívnepresvedčivo(samozrejmebezambíciepresvedčiťkohokoľvek,najmänieniekohoscelkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo (opäť s už vyššiespomenutou výnimkou) i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2
O. s. p.), odvolací súd sa však aj v tejto konkrétnej veci musí vysporiadať i s tzv. odvolacími námietkami
a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods.

2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne

nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre
zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu

známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého
stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 5 - 11 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods.
2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase
a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy

o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokovuplatňovanýchvprejednávanejveci)nevznikolstavprávnejneistoty,nebolivprejednávanejveci
relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou
odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by

malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých
by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni
všakprizápalistombojizajejprávazrejmeuniklo,žepodmienkyrealizácietakýchtoprávnavnútroštátnej

úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom
podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a po

ňomnasledujúcichzákonov,novelizujúcichE.p.azároveňeštepredúčinnosťounálezuÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp. zn. PL. ÚS 115/2011, uverejneného pod č. 14/2013 Z.
z.) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu

15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V prejednávanej veci bolo bez významu, že zákonodarca sa
jednou z novelizácií Exekučného poriadku rozhodol vystaviť generálny punc zákonnosti rozhodnutiam
vydávaným podľa zákona o štátnej pomoci (bez možnosti vyslovenia sa exekučným súdom o opaku) a

ústavný súd následne takúto úpravu vyhlásil za odporujúcu ústave, ale význam tu malo len, že súčasťou
rozhodnej úpravy bolo (a stále je) i to, že vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej
veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého
nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených písomností, preskúmavaných vprocese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak zistenie postačuje už i u jednej
z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne najmä preto, že protikladom
poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno proti nemu podať žiadny

opravný prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní
si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu
alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so
zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia
mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si

vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno
považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca
jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní
exekučnýmsúdompožadovanýchlistín,alebobeztakéhotovedomia,bolobezprávnehovýznamu).Kým
teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného
titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením

poverenia nevyčkávať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný
záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne vypodložiť a práve preto nemožno
vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie urýchlene. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak
súdlehotunaudeleniepoverenianedodrží,ostanemuvzáujmepredídeniaprípadnejdôvodnejsťažnosti
na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len druhá zákonom predpokladaná možnosť

(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.
exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho
postupu bol neskôr účinne spochybnený.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Skalica jeho sp. zn. 3Er/1694/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora
o poverenie, došlú mu 25. novembra 2010 síce zareagoval uznesením z 27. januára 2011 č. k.
3Er/1694/2010 - 11 (ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol) a takéto rozhodnutie
odvolaním oprávnená nenapadla.

Súd prvého stupňa predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie) prvého
z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v tomto prípade
postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal, bezpredmetné bolo
zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu

škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej i v časti trov konania podľa
§ 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela)
a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto prípade a
ani zo spisu sa vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť
šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.