Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 21, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/321/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7709209895
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7709209895.1

Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobkyne Mgr. Evy Raffayovej, bývajúcej vo Veľkých Zalužiciach
421, zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Kizivatom, Advokátska kancelária, so sídlom v Michalovciach,
kpt. Nálepku 8, proti žalovanému L.. M. D., N.S. S. O., M. XX, zastúpenému JUDr. Líviou Krnčokovou,
so sídlom v Bratislave, ul. 29. Augusta č. 5, o 8.298,47 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. decembra 2012 č.k. 14C/58/2009-217 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a v r a c i a vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Michalovce (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo dňa
7. decembra 2012 č.k. 14C/58/2009-217 zamietol žalobu o zaplatenie 8.298,47 € s príslušenstvom.
Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť trovy právneho zastúpenia právnej zástupkyni žalovaného JUDr. Lívie
Krnčokovej v sume 7.068,62 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že účastníci (správne právny predchodca žalobkyne - poznámka
odvolacieho súdu) a žalovaný boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na U. Č.. XXX,
katastrálne územie Michalovce (každý) v podiele 1/2 k celku, parcely č. 2280 -zastavaná
zastavaná plocha o výmere 508 m2, a na nej stojacej stavby číslo súpisné 2098, parcely číslo 2281-
zastavaná plocha o výmere 15m2, parcely číslo 2282 - zastavaná plocha o výmere 17m2, parcely
č. 2283 - zastavaná plocha o výmere 674 m2, parcely č. 2284 - zastavaná plocha o výmere 716
m2 (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“), ktoré nadobudli do spoluvlastníctva dražbou dňa 14. apríla
1992. Z výpovede žalovaného súd zistil, že od 14. apríla 1992 spolu užívali predmetné nehnuteľnosti
vedené na U. Č.. XXX, katastrálne územie Michalovce (tlačiareň) až do augusta 1994. Na prevádzke
tlačiarne sa podieľali obidvaja. Žalobca bol vyučený polygraf a do tejto pracovnej činnosti zaúčal aj
žalovaného. V uvedenom období, t.j. v auguste 1994 vznikli medzi právnym predchodcom žalobkyne
a žalovaným nezhody, lebo keď sa právny predchodca žalobkyne vrátil z dovolenky zistil, že žalovaný
previedol na seba všetky stroje, celkové zariadenie a znemožnil mu prístup na predmetné nehnuteľnosti.
Právny predchodca žalobkyne tvrdil, že bol na prevádzke asi 2krát, pričom v roku 1996 bol žalovaným
napadnutý, za čo bol žalovaný právoplatne odsúdený rozsudkom Okresného súdu Michalovce pod sp.
zn. 1T 36/97. Z výpovede žalovaného vyplynulo, že s právnym predchodcom žalobkyne bol ideálnym
podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností. Súhlasil s výpoveďou právneho predchodcu
žalobcu ohľadom ich spoločného podnikania do roku 1994, kedy žalobca mal na starosti podnikanie
a on ekonomické záležitosti a odbyt. Od roku 1994 začali medzi nimi vznikať nezhody a v uvedenej
prevádzke podnikal už iba on sám, ale (iba) v takom rozsahu ako podnikal do roku 1994, a to spoločne
s právnym predchodcom žalobkyne.

Na Okresnom súde pod sp. zn. 14C/1023/94 sa vedie konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, ktoré „doposiaľ“ nie je právoplatne skončené. Z rozsudku okresného súdu sp. zn.
5C/1/2008 súd zistil, že žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobcovi (právnemu predchodcovi žalobkyne)

sumu 6.754,06 € (203.472,90 Sk) spolu so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. januára 2000 a na trovách
konania sumu 4.181,76 €. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. Súd konštatoval, že žaloba bola
podaná dôvodne.

Z oznámenie firmy Peroutka-Fedorišin súd zistil, že v roku 1999 prenajímal priestory kancelárie (16 m2)
spoločnosti Grafex po 1.150,- Sk za m2 ročne a dielne za sumu 750,- Sk za m2 ročne (100 m2). V roku
2000 prenajímal A. M. tlačiareň Grafex - kancelárie po 1.150,- Sk za m2 ročne (13,4 m2) a sklad po
400,- Sk/m2 ročne (22,4 m2) a výrobné priestory po 750,- Sk za m2 ročne (80 m2).

Z úmrtného listu zo dňa 9. mája 2011 súd mal preukázané, že žalobca L.. W. F. dňa 7. mája 2011
zomrel. Na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 9. júla 2012 sp. zn. 21D/275/2011 vstúpila do
konania na strane žalobcu manželka poručiteľa O.. I. F. (ktorá nadobudla predmetnú pohľadávku voči
žalovanému). Žalobkyňa poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra
2008 č.k. 6Co/275/2007-348, v ktorom bolo konštatované, že v predmetnom konaní ide o vydanie
bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaný mal získať z dôvodu, že medzi spoluvlastníkmi nebola
uzavretá dohoda o bezodplatnom užívaní spoločnej veci, čomu nasvedčovalo aj rokovanie v roku
2006. Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že spoločné nehnuteľnosti užíval výlučne žalovaný, ktorý
vykonával podnikateľskú činnosť - prevádzkovaním tlačiarne. Aj z ohliadky nehnuteľnosti bolo zistené,
že žalovaný užíval celú prevádzku. Po citácii § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), §
139 ods. 2 OZ a § 451 ods. 1,2 OZ a § 458 ods. 1 OZ súd konštatoval, že v konaní bolo preukázané, že
„doposiaľ“ medzi účastníkmi nebola uzavretá dohoda o odplatnom užívaní časti nebytového priestoru,
lebo bolo preukázané, že účastníci od počiatku „samostatne“ podnikali v spoločných priestoroch bez
toho, aby si poskytovali akékoľvek plnenie, a tak možno konštatovať, že sa konkludentne dohodli
na bezplatnom užívaní nehnuteľností a „oprávnenie“ užívať nehnuteľnosti účastníkmi konania podľa
svojej potreby. „Žalobca“ však nepreukázal, aby v žalovanom období sa domáhal užívania svojho
spoluvlastníckeho podielu, prípadne, aby žalovanému predložil ponuku na prenájom jeho priestorov.
Žalobu súd považoval za nedôvodnú, lebo žalovaný v rámci obrany preukázal, že ako spoluvlastník
užíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, teda neužíva žalobcov
podiel, a žalobca by mal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia iba v tom rozsahu, v akom
žalovaný užíva nehnuteľnosť nad rozsah svojho podielu, t.j. v rozsahu v akom je žalobcov podiel užívaný
žalovaným. Žalobca v konaní neprodukoval také dôkazy, ktoré by umožňovali súdu zistiť, aby mu
žalovaný v relevantnom čase, v období 1999 až 2000 bránil v užívaní jeho podielu nehnuteľností, a
ktoré by umožňovali súdu zistiť bezdôvodné obohatenie, ktoré „žalovanému“ mohlo vzniknúť užívaním
jeho podielu v žalovanom období. Z výpovede svedkov bolo preukázané, že žalobca od „decembra
1999 - 2000“ sa v spoločnej „nehnuteľnosti“ nikdy nezdržiaval, nenavštevoval ju, nestaral sa o ňu, a
tak neobstojí argumentácia žalobcu, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohacuje, čo bolo
preukázané právoplatným rozsudkom Okresného súdu Michalovce v konaní pod sp. zn. 12C 112/00,
ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach.

Okresný súd zastáva názor, že súd pri rozhodovaní musí byť nestranný, aby žiaden účastník nebol
bez predloženia relevantných dôkazov zvýhodňovaný vo svojich právach. Žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, lebo nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by preukázal, že sa žalovaný voči nemu
„svojím konaním úmyselne“ obohatil, že mu bráni v užívaní jeho podielu. Žalobca má kľúče od „všetkých“
priestorov nehnuteľnosti, môže vstúpiť na pozemok a nie je mu vytvorená žiadna prekážka, ktorá by mu
bránila v užívaní jeho podielu. To, že žalobca ne(vy)užíva svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti,
nemôže byť na ujmu žalovanému. Nehnuteľnosť zo strany žalovaného je užívaná v rozsahu, v akom
ju účastníci konania začali užívať „od nadobudnutia“. Pri rozhodovaní vzal súd do úvahy „skutočnosti“
vyplývajúce z uznesení Krajského súdu v Košiciach č.k. (správne malo byť „sp. zn.“) 5Co/156/2005,
3Co/131/2009 a 4Co/90/2009, v ktorých bol vyslovený názor, že nebolo preukázane, aby žalovaný bránil
žalobcovi v užívaní nehnuteľnosti, a nebolo preukázane, že žalobca sa skutočne domáhal užívania
nehnuteľnosti, ako aj zo zhodných výpovedí účastníkov konania vyplýva, že nehnuteľnosť je užívaná
rovnakým spôsobom „prakticky“ od roku 1994, a že pri vyčísľovaní peňažnej náhrady za bezdôvodné
obohatenie treba zohľadniť aj špecifickú funkciu predmetnej nehnuteľnosti. Súd vzal do úvahy aj názor
Krajského súdu v Košiciach, ktorý skonštatoval, že pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia je
potrebné prihliadnuť nielen na obvyklú cenu nájomného, v danom čase a v danom mieste, za obdobne
priestory, ale aj príjem žalovaného z podnikateľskej činnosti, a podľa toho ustáliť výšku „nájomného“,
ktoré by bolo možné od neho spravodlivo žiadať. Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou
§ 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zmeniť rozsudok
okresného súdu a zaviazať žalovaného zaplatiť jej sumu 8.298,47 € so 17,6 % úrokom od 1.
januára 2001 do zaplatenia a priznať náhradu trov celého konania, alternatívne zrušiť rozsudok
a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie podala z dôvodov uvedených v §
205 ods. 2 písm. d/,f/ O.s.p., t.j. že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Zdôraznila tú skutočnosť, že žalovaný od roku 1994, t.j. od skončenia
spoločnej podnikateľskej činnosti nebohého žalobcu (správne právneho predchodcu žalobkyne) bránil
a znemožňoval užívanie jeho spoluvlastníckeho podielu na predmetných nehnuteľnostiach. Preukazuje
to právoplatné trestné konanie vedené proti osobe žalovaného pre trestný čin ublíženia na zdraví,
ktoré sa viedlo na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 1T/36/97, ktorým bol žalovaný právoplatne
odsúdený (za úmyselný trestný čin, ktorého sa dopustil na žalobcovi). Vyjadrenie žalovaného, že
svojim konaním pôvodnému žalobcovi nijako nebránil v „navštevovaní“ predmetnej nehnuteľnosti a
podnikaní v týchto priestoroch je už len účelovým tvrdením, lebo pôvodný žalobca pri vstupe do
predmetnej nehnuteľnosti z dôvodu obavy o svoju vlastnú bezpečnosť bol nútený si zaobstarať služby
SBS HRVA 1 spol. s.r.o., ktorá skutočnosť bola v konaní preukázaná výsluchom pracovníkov SBS,
ktorí sa zúčastnili ochrany pôvodného žalobcu pri vstupe do predmetných nehnuteľností. Svedok A.
O. vo svojej výpovedi (na pojednávaní dňa 5. marca 2007) uviedol, že všetci pracovníci, ktorí sa
zúčastňovali predmetného zásahu, vykonávali len ochranu pána F. a šlo len o ochranu jeho osoby
a nič iné nemali čo vykonávať. Namietala svedeckú výpoveď svedkyne Anny Hlavatej (ktorá mala
potvrdiť obranu žalovaného o nebránení pôvodnému žalobcovi užívanie nehnuteľnosti) a uviedla, že ide
o účelovú výpoveď, poukazujúc na jej príbuzenský pomer so žalovaným (je švagrinou netere žalovaného
- pani O. C.) a zároveň že je v pracovnom pomere so žalovaným ako živnostníkom. Nesúhlasila ani
so záverom súdu, že žalovaný neužíval predmetné nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho
podielu, že ohliadkou nehnuteľnosti bolo preukázané, že spornú nehnuteľnosť užíva len v rozsahu
svojho spoluvlastníckeho podielu, lebo práve vykonanou ohliadkou predmetných nehnuteľností bolo
preukázané, že strojové zariadenie nachádzajúce sa v nehnuteľnosti, je rozmiestnené v celej budove
a má na seba technologickú nadväznosť. O tejto skutočnosti svedčí aj stretnutie konané dňa 2.
januára 2006, ktoré bolo iniciované pôvodným žalobcom (jeho listom z 12. decembra 2005), ktorého
účelom mala byť dohoda medzi pôvodným žalobcom a žalovaným o možnosti využívania predmetnej
nehnuteľnosti oboma spoluvlastníkmi a ktoré svedčí o tom, že ešte v roku 2006 sa pôvodný žalobca
domáhal svojho práva na užívanie svojho podielu nehnuteľnosti, nakoľko tento stav pretrvával už
od roku 1994. Pôvodný žalobca v priebehu stretnutia predložil žalovanému viacero návrhov, ako by
mohli predmetné nehnuteľnosti spoločne užívať, ale každý návrh bol zo strany žalovaného odmietnutý.
Pôvodný žalobca mal záujem užívať horné poschodie predmetnej nehnuteľnosti a zo strany žalovaného
bolo uvedené, že na vypratanie poschodia potrebuje čas aspoň 30 dní. Pri ohliadke bolo zistené, že časť
nebytových priestorov sa síce v čase ohliadky neužíva, ale aj tieto boli využívané na uloženie strojov,
techniky, skladových zásob a podobne. V konaní bolo preukázané, že pôvodný žalobca mal znemožnené
užívať svoj spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti. Oprávnenosť a dôvodnosť uplatňovaného nároku
pôvodného žalobcu voči žalovanému je zrejmá aj z rozsudku okresného súdu v konaní pod sp. zn.
12C/112/2000, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu predstavujúcu bezdôvodné
obohatenie žalovaného za nájomné za obdobie od 1. januára 1998 do 31. augusta 1998, ktorý bol
potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach. Žalovaný aj v rozhodnom období, t.j. v období,
za ktoré si pôvodný žalobca uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (január 2000 až
december 2000) užíval celú nehnuteľnosť bez súhlasu žalobcu pre svoje potreby, a tak jeho tvrdenia, že
užíval iba 1/2 sú zavádzajúce a účelové. Čas odvolania odvolateľka venovala hodnoteniu svedeckých
výpovedí svedkyne C., Z., ktoré nevedeli o tom, aby bola uzavretá nejaká dohoda medzi pôvodným
žalobcom F. a žalovaným Novákom o spôsobe užívania spoločných nehnuteľností. Poznamenala, že
svedecké výpovede svedkyne C., Z. V. C. boli podrobne vyhodnotené v konaní vedenom na okresnom
súde pod sp. zn. 12C/3/2005 v dôvodoch rozsudku zo dňa 27. januára 2011 č.k. 12C/3/2005-426.
Žalobkyňa poukázala aj na to, že okresný súd v predmetnom konaní nerešpektoval názor vyslovený v
uznesení Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. augusta 2008 č.k. 6Co/275/2007-348. Okresný súd
vyslovený názor ignoroval, resp. konal v rozpore s vysloveným právnym názorom. K názorom, ku ktorým
okresný súd „prihliadol“ k sp. zn. 5Co/156/2005, 3Co/131/2009 a 4Co/90/2009, predložila odvolateľka
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/216/2010, ktoré je súčasťou súdneho
spisu a ktoré sa týka tých istých účastníkov a rovnakého predmetu konania, len iného rozhodného
obdobia, ktoré okresný súd ignoroval.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania v sume 513,30 €. Odvolanie žalobkyne
považoval za nedôvodné a neopodstatnené. Vykonaným dokazovaním pôvodný žalobca, neskôr
žalobkyňa nepreukázali tvrdenie, že žalovaný bránil pôvodnému žalobcovi v užívaní nehnuteľností,
ktoré spoločne vlastnili. Trestné konanie, ktoré bolo vedené proti osobe žalovaného pred Okresným
súdom Michalovce pod sp. zn. 1T/36/1997 nijakým spôsobom nedokazuje, že by žalovaný bránil
pôvodnému žalobcovi využívať nehnuteľnosť v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu. Žalovaný
priestory tlačiarne, ktoré mali účastníci konania v podielovom spoluvlastníctve neužíval nad rámec
svojho spoluvlastníckeho podielu, čo malo vyplývať najmä z ohliadky nehnuteľnosti. Nesúhlasí ani
s názorom, že odôvodnenosť nároku pôvodného žalobcu a žalobkyne a oprávnenosť predmetného
nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, má potvrdzovať rozsudok okresného súdu sp. zn.
12C/112/2000, lebo súd by mal byť pri rozhodovaní nestranný, aby žiaden z účastníkov nebol bez
podloženia relevantných dôkazov zvýhodňovaný vo svojich právach, na čo okresný súd poukázal v
dôvodoch svojho rozhodnutia. Stojí si za svojim názorom, ktorý potvrdil aj okresný súd v rozsudku č.k.
14C/58/2009-217, a to že bola preukázaná prezumpcia dohody o užívaní spoločných nehnuteľností
oboma účastníkmi tohto konania. Išlo o dohodu uzavretú neformálne, teda nie v písomnej forme, pričom
existenciu alebo neexistenciu takejto dohody je potrebné zisťovať z konkrétneho správania účastníkov,
ako aj z toho, ako plnenie takejto dohody vnímali svedkovia. Nezrovnalosti vo výpovediach svedkýň C.,
Z. V. C. boli spôsobené tým, že žalobkyňa vytrhla niektorej tvrdenia z kontextu. K výhrade žalobkyne,
že okresný súd nerešpektoval názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení zo dňa 31. augusta 2008
č.k. 6Co/275/2007-348 uviedol, že prvostupňový súd po doplnení dokazovania, a opätovnom posúdení
faktickej a právnej stránky veci aj v zmysle úvah odvolacieho súdu rozhodol v predmetnom konaní v
zmysle zákona.

K výhrade žalobkyne, že súd necitoval ani rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/216/2010 poznamenal, že takéto rozhodnutie možno aplikovať iba v prípade, ak niektorý zo
spoluvlastníkov užíva vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Upozornil, že v konaní nebolo
dokázané, že by žalovaný užíval nehnuteľnosť nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, a preto
nebolo možné v tomto konaní uvedené rozhodnutie aplikovať.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa
proti rozhodnutiu, voči ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 O.s.p.) v zákonnej lehote (§ 204 ods.
1 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok podľa § 212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Okresný súd rozsudkom zo dňa 3. mája 2007 č.k. 14C/1149/2001-320 zamietol žalobu v časti o
zaplatenie sumy 237.374,- Sk. Konanie v časti o zaplatenie sumy 536.725,60 Sk zastavil. Žalobcovi
uložil povinnosť zaplatiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v sume 136.036,- Sk na účet JUDr. Lívie
Krnčokovej do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31.
októbra 2008 č.k. 6Co/275/2007-348 bol zrušený rozsudok, okrem výroku o zastavení konania o sumu
536.725,60 Sk a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Okresný
súd Michalovce uznesením zo dňa 11.6.2009 č.k. 14C/1149/2001-377 zastavil konanie v časti o 1.165
€, ako aj konanie za obdobie od 1. decembra 1999 do 31. decembra 1999. Zvyšnú časť nároku žalobcu,
t.j. sumu 250.000,- Sk s príslušenstvom vylúčil na samostatné konanie, v ktorom si vymienil rozhodnúť
aj o trovách celého konania. Na základe tohto procesného rozhodnutia bola vec zapísaná pod novú sp.
zn. 14C/58/2009.

Ako už bolo uvedené uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k.
6Co/275/2007-348 bol zrušený rozsudok okresného súdu zo dňa 3. mája 2007 č.k. 14C/1149/2001-320,
okrem výroku o zastavení konania o sumu 536.725,60 Sk a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V uvedenom zrušujúcom uznesení odvolací súd uviedol, že aj keď súd prvého
stupňa určil správnu právnu normu, t.j. ustanovenie § 137 ods. 1 a § 139 ods. 2 OZ, nesprávne ich
vyložil, podobne ako aj ustanovenie § 451 ods. 1,2 OZ a § 458 ods. 1 OZ, ktoré nesprávne aplikoval.

Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. januára 2000 do
31. decembra 2000, ktoré mal získať žalovaný užívaním predmetu spoluvlastníctva nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu za stavu, kedy medzi spoluvlastníkmi nebola uzavretá dohoda o

bezodplatnom užívaní spoločnej veci, čomu nasvedčuje aj rokovanie (stretnutie) konané v roku 2006, na
ktorom si účastníci, podľa znenia vymenenej korešpondencie mali, resp. mienili dohodnúť podmienky
užívania predmetu spoluvlastníctva.

V posudzovanej veci odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení a z pripojených spisov okresného
súdu sp. zn. 6C/576/95, 14C/1023/94, 18Er/1545/96 a 1T/36/97, ktoré sa v súčasnosti pri spisovom
elaboráte nenachádzajú, (pravdepodobne iba nedopatrením boli vylúčené z predmetného konania
- poznámka odvolacieho súdu) vyplynulo, že v rozhodnom období boli účastníci konania (právny
predchodca žalobkyne a žalovaný) podielovými spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, a to každý
v rozsahu jednou ideálnou polovicou, a že spoločné nehnuteľnosti užíval výlučne žalovaný (ktorý v nich
vykonával svoju podnikateľskú činnosť prevádzkovaním tlačiarenskej jednotky). Už v pôvodnom konaní
žalobca nevedel predložiť dôkaz o tom, že mu žalovaný bránil v užívaní predmetných nehnuteľností, a
túto skutočnosť súd vyhodnotil v neprospech žalobcu a uzavrel, že z vykonaného dokazovania vyplýva,
že medzi účastníkmi konania bolo dohodnuté, že žalovaný bude spoločné nehnuteľnosti užívať nad
rámec svojho spoluvlastníckeho podielu „bezodplatne“, a tak žalobu zamietol ako nedôvodnú.

Tento záver okresného súdu odvolací súd považoval za nesprávny, lebo nemal oporu vo vykonanom
dokazovaní, pretože z obsahu spisu nevyplývalo, že by prvostupňový súd mal nepochybne preukázanú
uvedenú skutočnosť a tiež preto, lebo súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Toto
spočívalo v nesprávnom výklade ustanovenia § 137 ods. 1 OZ a § 139 ods. 2 OZ, z ktorých vyplýva
právo spoluvlastníka podieľať sa na užívaní spoločnej veci v miere zodpovedajúcej jeho podielu a
právo spoluvlastníka na náhradu za to, že neužíva spoločnú vec v rozsahu zodpovedajúcemu jeho
spoluvlastníckeho podielu. V tejto súvislosti odvolací súd už v pôvodnom uznesení poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo/2616/1999, podľa ktorého spoluvlastník,
ktorý spoločnú nehnuteľnosť užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, nemusí ostatným
spoluvlastníkom poskytnúť peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu užívania) len vtedy, pokiaľ
preukáže existenciu zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti.

Odvolací súd poukázal na obsah pripojených spisov, z ktorých nepochybne vyplývalo, že žalovaný
od roku 1994 bránil žalobcovi (presnejšie právnemu predchodcovi žalobkyne) v užívaní predmetnej
nehnuteľnosti a zároveň mu znemožňoval podieľať sa na prevádzke tlačiarne. Za nesporné už z
vtedy vykonaného dokazovania vyplývalo, že žalovaný v rozhodnom období mal len ideálny podiel v
nehnuteľnostiach a sám užíval celú nehnuteľnosť. Odvolací súd poukázal aj na výpoveď žalovaného, v
ktorej uviedol, že nemal možnosť využívať svoj podiel bez toho, aby využíval aj podiel žalobcu, nakoľko
sú ideálnymi spoluvlastníkmi predmetných nehnuteľností, ktoré nie sú reálne rozdelené, a tým vlastne
sám „vyvrátil“ svoju obranu v užívaní spoločnej veci výlučne v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu.
Už v spomínanom zrušujúcom uznesení odvolací súd poukázal na neudržateľné závery súdu prvého
stupňa, že žalovaný užíva nehnuteľnosti len v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, čo malo byť
dokázané vykonanou ohliadkou na mieste samom, z ktorej vyplynulo, že užíval 253,91 m2 podlahovej
plochy z celkovej výmery 516,67 m2, a to vzhľadom na to, že bolo preukázané, že spoluvlastnícky vzťah
medzi účastníkmi konania pretrvával a obaja účastníci majú rovnaké podiely, ktoré sú ideálnymi (nie
reálnymi) podielmi v sporných nehnuteľnostiach.

Po citácii § 137 ods. 1 OZ, § 139 ods. 2 OZ, § 451 ods. 1 OZ a § 458 ods. 1 OZ vyslovil odvolací súd
názor, že pokiaľ užíva spoluvlastník bez dohody s ostatnými spoluvlastníkmi spoločnú vec v rozsahu
presahujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, je povinný poskytnúť zodpovedajúcu peňažnú náhradu.

Inštitút bezdôvodného obohatenia vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nesmie bezdôvodne
obohatiť na úkor iného a pokiaľ k tomu dôjde, je povinný takto získaný prospech vydať tomu, na úkor
koho k obohateniu došlo.

Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorej
dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Formu
a rozsah vydania bezdôvodného obohatenia stanovuje ustanovenie § 458 ods. 1 OZ, podľa ktorého
východiskom tam koncipovanej reštitučnej povinnosti je uvedenie do predošlého stavu. Pokiaľ to nie
je dobré možné, musí byť poskytnutá peňažná náhrada vo výške protihodnoty toho, čo nie je možné
vydať, a to podľa hodnoty plnenia v okamihu, kedy bolo bezdôvodné obohatenie získané. V prípade,
že spoluvlastník spoločnú vec neužíva v rozsahu zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckeho podielu

bez toho, aby medzi ním a druhým spoluvlastníkom bola uzavretá nájomná, či iná zmluva, spočíva
obohatenie druhého spoluvlastníka v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, bez platenia
úhrady za užívanie tohto podielu. Vzhľadom na to, že spoluvlastník, ktorý takto vec užíva nad rozsah
svojho spoluvlastníckeho podielu, nie je schopný takto spotrebované plnenie v podobe výkonu práva
užívania vrátiť, musí poskytnúť peňažnú náhradu ako ekonomickú hodnotu toho, čo nemôže byť vydané.

Právny predchodca žalobkyne bol obmedzovaný vo výkone svojho vlastníckeho práva, v rozhodnom
období, konkrétne práva vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu, a z toho titulu mal
právo požadovať od žalovaného, ktorý spoločnú vec výlučne užíval, aby mu vydal to, o čo sa na jeho
úkor obohatil, resp., aby mu poskytol peňažnú náhradu za to, čo nemôže byť vrátené. Tejto povinnosti
sa žalovaný môže zbaviť len vtedy, ak preukáže, že medzi ním, žalovaným a právnym predchodcom
žalobkyne, bola uzavretá dohoda o bezodplatnom užívaní spoločnej veci. Spoluvlastník, ktorý spoločnú
nehnuteľnosť užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu, nemusí ostatným spoluvlastníkom
poskytnúť peňažnú náhradu (ekonomickú protihodnotu užívania) len vtedy, pokiaľ preukáže existenciu
zmluvy o bezodplatnom užívaní spoločnej nehnuteľnosti (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo
dňa 22. februára 2001 sp. zn. 25Cdo 2616/99, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 24. januára 2007
sp. zn. 33Cdo 778/2005, rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28. apríla 2004 sp. zn. 22Cdo
2624/2003 etc.). Pokiaľ žalovaný nepreukáže, že bol oprávnený spoločnú vec užívať nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu bezodplatne, vzniká mu bezdôvodné obohatenie, lebo do jednej ideálnej
polovice užíval žalovaný nehnuteľností bez toho, aby v tomto rozsahu poskytol žalobkyni, (resp. jej
právnemu predchodcovi - žalobkyne) finančnú protihodnotu, bez právneho dôvodu (viď ust. § 451 ods.
1 OZ).

Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie vyžiadaním správ od firiem, ktoré prevádzkovali tlačiarne na
území mesta Michalovce za účelom zistenia nájomného v rozhodnom období od 1. januára 2000 do 31.
decembra 2000 a vypočul svedkyne N. C., R. Z. V. V. C. a dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania
nebola uzavretá dohoda „o odplatnom“ užívaní „časti nebytového priestoru“ a vzhľadom k tomu, že bolo
preukázané, že účastníci od počiatku samostatne podnikali v spoločných priestoroch bez toho, aby si
poskytovali akékoľvek plnenie, a tak možno konštatovať, že sa konkludentne dohodli na bezplatnom
užívaní nehnuteľnosti.

Je treba poznamenať, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní nevyhodnotil vykonané dôkazy podľa §
132 O.s.p. tak, že by ich hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo za konania vyšlo najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci, o čom svedčí aj odvolanie žalobkyne, kde súdu prvého stupňa vyčíta aj nesprávne
hodnotenie jednotlivých dôkazov. Nehovoriac o tom, že súd prvého stupňa vylúčil zo spisového elaborátu
pripojené spisy 6C/576/95, 14C/1023/94, 18Er/1545/96 a 1T/36/97. Taktiež súd prvého stupňa pri
rozhodovaní nerešpektoval právny názor vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu.

Podľa § 226 O.s.p., ak bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväzností rozhodnutí, a to záväznosť
kasačnú (inštančnú v tej istej veci) a záväznosť judikatórnu.

V prejednávanej veci okresný súd pri opätovnom vydávaní napadnutého rozsudku postupoval priamo
v rozpore s uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k. 6Co/275/2007-348,
ktorým bolo zrušené jeho predchádzajúce rozhodnutie v tej istej veci, a tak porušil (tú) kasačnú
záväznosť rozhodnutia odvolacieho súdu podľa § 226 O.s.p..

Pre konanie po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom platí bezvýnimočná zásada viazanosti nižšieho
súdu vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. Požiadavky na reflektovanie kasačného
rozhodnutia v následnom rozhodnutí okresného súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je to v prípade
(púhej) záväznosti precedenčnej. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí nie je priestor pre
úvahy, či je právny názor odvolacieho súdu správny, fundovaný, či úplný. Toto pravidlo neplynie z
presvedčenia odvolacieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti (na rozdiel od okresného súdu), ale z
nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi
súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie

veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uvedený právny názor je logickým vyjadrením samotného zmyslu kasácie v právnom poriadku a je široko
zastavaný aj v odbornej literatúre (viď Bobek - Kűhn - Polčák : Judikatúra a právni argumentace, Praha,
Auditórium 206, strana 37a, všetky komentáre O.s.p. k § 226, etc.).

V prejednávanej veci však okresný súd požiadavkám vyplývajúcim z vyššie uvedených záverov
nevyhovel.

Z tohto dôvodu je možné jeho prístup vnímať ako neprípustné nereflektovanie, či dokonca vedomé
obchádzanie kasačného (záväzného) uznesenia krajského súdu, z ktorého zreteľne vyplýva právny
názor.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd odvolaniu žalobkyne vyhovel, rozsudok okresného súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní súd prvého stupňa bude postupovať podľa právneho názoru vysloveného v zrušujúcom
rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. októbra 2008 č.k. 6Co/275/2007-348 a vyporiadať sa
aj s námietkami, ktoré žalobkyňa uviedla v odvolaní.

Argumentáciu prvostupňového súdu o nevyhnutnosti zachovania nestrannosti pri rozhodovaní súdu, a z
toho dôvodu o neprípustnosti prihliadania na závery (rozhodnutia) okresného súdu v skutkovo a právne
rovnakej veci, tých istých účastníkov konania, len v inom rozhodnom období, nepovažuje odvolací súd
za správnu. Skutočnosť, že bolo vydané meritórne rozhodnutie vo veci uznávajúce opodstatnenosť
nároku žalobcu (právneho predchodcu žalobkyne) je hodná prihliadnutia už len z toho dôvodu, že
takéto rozhodnutie nemohlo byť vydané (a ako vecne správne potvrdené súdom vyššieho stupňa) bez
preukázania skutočnosti nevyhnutných pre záver o dôvodnosti nároku. Jedným z hlavných predpokladov
spravodlivého rozhodovania je poznanie všetkých okolností prípadu, a preto je namieste oboznámenie
sa s výsledkami dokazovania vykonanými v súvisiacich konaniach, čo v žiadnom prípade samo osebe
nemôže mať vplyv na nestrannosť súdu, ktorá sa v konštantnej judikatúre Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva spája s nezaujatosťou sudcu.

V ďalšom konaní povinnosťou súdu prvého stupňa bude oboznámiť sa aj s obsahom spisov Okresného
súdu Michalovce zn. 12C/112/2000, 12C/3/2005 a 5C/1/2008 a oboznámiť sa aj s výsledkami
dokazovania v týchto konaniach.

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že nemohol vo veci rozhodnúť, lebo by tým porušil zásadu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania (§ 9 ods. 1 a § 10 ods. 1 O.s.p.), lebo by svoje
rozhodnutie založil na iných právnych záveroch ako súd prvého stupňa, a tým by účastníkom odoprel
právo namietať správnosť svojho právneho názoru na inštančne vyššom súde. Nedodržanie uvedenej
zásady by zároveň znamenalo porušenie stanoveného postupu, ktorým sa každý môže domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a zasahovalo by do
práva na súdnu ochranu, obsahom ktorého je aj právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa,
vždy prejednala v dvojinštančnom konaní.

V novom rozhodnutí podľa § 224 ods. 3O.s.p. prvostupňový súd rozhodne o trovách celého konania vo
vzťahu medzi účastníkmi konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák.
č.757/2004 Z. z. o súdoch v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.