Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 4, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/466/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225019
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a

členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Edity Szabovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II
v Bratislave zo dňa 16.4.2014, č. k. 51C/194/2012-88 a proti uzneseniu zo dňa 19.5.2014, č. k.
51C/194/2012-117, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 16.4.2014,
č. k. 51C/194/2012-88 p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

II. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 19.5.2014,
č. k. 51C/194/2012-117 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

K výroku I.:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa
10.4.2014; návrh, ktorým sa domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd rozhodol, že
žalovaný je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom, pretože
Okresný súd Bratislava II nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre
pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č.: XXXXXXX
dlžníkom (povinným) V. S. (súdny exekútor pridelil po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie registráciou

exekučnej veci číslo EX 6966/2009) v zákonom stanovenej lehote; ako aj návrh na vydanie rozsudku,
ktorým by súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi 125,- eur z titulu majetkovej škody a
275,- eur z titulu nemajetkovej ujmy. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa vec prejednal podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v
neprítomnosti žalobcu a žalovaného, ktorí sa na pojednávanie dňa 16.4.2014 nedostavili, hoci boli
riadne predvolaní. Súd poukázal na to, že právny zástupca žalobcu svoju neúčasť ničím neospravedlnil,

ani nepožiadal o odročenie pojednávania, len emailom odoslaným dňa 10.4.2014 podal návrh na
zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu, spolu s návrhom na prerušenie konania. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnilemailovým podaním odoslaným dňa 11.4.2014 z dôvodu hospodárnosti konania s tým, že nežiadal
odročiť pojednávanie a trval na písomnom vyjadrení k žalobe.

Súd najprv dospel k záveru, že na prerušenie konania v zmysle návrhu žalobcu nebol dôvod. Žalobca
žiadal konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd. Súd poukázal na to, že v predmetnej veci zaujatosť zákonného sudcu, ktorý vec
prejednáva, žalobca namietal už v podanej žalobe. O jeho námietke bolo rozhodnuté Krajským súdom

v Bratislave ako súdom nadriadeným postupom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. uznesením zo dňa 16.10.2012
č.k. 2NcC/70/2012-20, právoplatným dňa 8.11.2012, tak, že zákonná sudkyňa JUDr. W. N. nebola
vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci vedenej pod sp. zn. 51C/194/2012. Z úradnej činnosti
mal tiež súd za preukázané, že uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 2.7.2013,
č.k. III. ÚS 295/2013-12, ústavný súd sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 16.10.2012, sp. zn. 2NcC/70/2012 odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie. Súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania ako
nedôvodný zamietol.

Následne súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. L.
N. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 6966/2009 na základe exekučného

titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava
zo dňa 10.6.2009, sp. zn. SR 07265/09, vydaného v prospech oprávneného proti povinnému V.
S., I.. XX.X.XXXX (v žalobe žalobcom nesprávne uvedený dátum nar. X.X.XXXX), bola doručená
Okresnému súdu Bratislava II dňa 16.9.2009 (správne dňa 17.9.2009 - poznámka odvolacieho súdu).
Dňa 11.11.2009 vydal súd poverenie č. XXXX XXXXXX*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. L.

N. vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 965,85 eur, trovy konania a
trovy exekúcie. V časti úroku z omeškania súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. L. N. uznesením
zo dňa 11.11.2009, č. k. 37Er/1086/2009-8 zamietol. Uznesenie bolo zrušené uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 19CoE/99/2010-16. Dňa 31.1.2011 súdny exekútor vrátil poverenie na vykonanie
exekúcie, nakoľko predmetné exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky oprávneného

(žalobcu) a jej príslušenstva, ako aj trov exekučného konania.

Súd svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19
ods. 1, 2, 3, § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, ako i ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d) zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
navykonanieexekúcie(ďalejajako„Exekučnýporiadok-EP“),pričomdospelkzáveru,ženávrhžalobcu
nie je dôvodný, pretože nepreukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Preto návrh žalobcu ako nedôvodný v celom
rozsahu zamietol.

Súd poukázal na to, že žalobca sa domáhal náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Predpokladom objektívnej zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú
existencia nesprávneho úradného postupu, existencia majetkovej ujmy, resp. nemajetkovej ujmy, a

príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Aj keď splnenie prvého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu mal súd za preukázaný, keď došlo
k nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktorý do 15 dní od podania žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, podľa súdu prvého stupňa

však žalobca nepreukázal splnenie druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Čo sa týka náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených
s činnosťou žalobcu vykonávanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, mal súd za to, že aj v

prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú škodu a ušlý zisk,
ktorých vznik je žalobca povinný preukázať. Žalobca však nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý
by preukazoval vznik majetkovej škody, ani jej prípadnú výšku. Škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému a za administratívne spracovanietextov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie

sú podľa súdu skutočnou škodou. K argumentu žalobcu, že z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné
doklady, preukazujúce škodu spočívajúcu v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových
výdavkoch a nákladoch spojených so stratou času zamestnanca, súd uviedol, že žalobca mal od začatia
konania dosť času a príležitostí na predloženie predmetných dôkazov, aj inou ako korešpondenčnou

cestou. Pretože žalobca na preukázanie vzniku, ani výšky škody nepredložil v konaní žiaden dôkaz,
okrem svojho tvrdenia, čím neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik škody, súd jeho návrh v
časti o náhradu škody zamietol.

Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, aj tu mal žalobca povinnosť preukázania
nemajetkovej ujmy, ale vznik nemajetkovej ujmy nepreukázal. Tvrdil, že nezákonným zásahom

vyvolaná situácia ovplyvnila jeho ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Svoje tvrdenia ale žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím
nepreukázal. Pokiaľ žalobca tvrdil, že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti
a u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť

spoločnosti, mal súd za to, že žalobca nevyužil svoju zákonnú možnosť podať sťažnosť na prípadné
prieťahy. Aj keď z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že sa súd pri vydávaní poverenia oneskoril,
podľa súdu toto nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v danej exekučnej veci, nemohlo
spôsobiť neistotu, alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti,
že žalobca nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody, ani nemajetkovej ujmy, je tiež podľa súdu

nepravdepodobné, že by za túto dobu došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval žalobca v návrhu.

Podľa súdu žalobca nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu,
keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou škodou. Ak by aj žalobca vznik majetkovej škody a

nemajetkovej ujmy preukázal, žalobca nepreukázal, že by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. Žalobca
totiž nepreukázal, že by v prípade dodržania zákonnej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo priamo úmerne k skoršiemu vymoženiu pohľadávky a skoršiemu skončeniu exekučného
konania.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Namietol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodol vylúčený sudca, súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností a nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu. Namietol, že súd
prejednal vec v neprítomnosti žalobcu (nesprávne v odvolaní uviedol žalovaného) a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na

pojednávanie nedostavil. Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Uviedol dôležité
dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa §
101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Poukázal aj na ust. § 15 O.s.p. a uviedol,
že žalobca uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na

pojednávanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v
označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a
objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Takéto rozhodovanie je
v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd
sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť

žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť
k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Žalobca sa nemal ani možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje
rozhodnutie. Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecnéhosúdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť, nemal možnosť navrhnúť dôkazy
napodporusvojichtvrdení.Súdporušilprávožalobcunakontradiktórnysúdnyproces.Namietoltiež,žev

danejvecinebolomožnérozhodnúťbeznariadeniapojednávania.Ďalejžalobcanamietol,žesúdprvého
stupňa ignoroval ust. § 153b O.s.p., lebo ak sa žalovaný písomne nevyjadril k žalobe, mal súd rozhodnúť
o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Súd ignoroval aj tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné

výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu prvého stupňa nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
Nesúhlasil ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník
(povinný), nakoľko v prípade, že by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady
na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie.
Mal za to, že právnym titulom v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten
dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Poukázal na to, že v konaní pred súdom mienil predložiť množstvo

dôkazov, ktoré vznikli po podaní žaloby. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá
vyhlásiťrozhodnutievovecisamej.Bolnázoru,žerozhodnutiesúduprvéhostupňajevnútornerozporné,
keď súd prvého stupňa napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy, pričom rozhodnutie založené na skutkovej

a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. Žiadal preto rozsudok okresného súdu zrušiť
a vec mu vrátiť na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p., postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania,
ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, lebo neobstojí ani jedna odvolacia
námietka žalobcu. Odvolací súd svoj rozsudok verejne vyhlásil dňa 4.8.2015.

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu,
vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O.s.p.. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny
záver o nedôvodnosti uplatneného nároku, pretože žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonných

predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a konštatuje ich
správnosť (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Ako vyplýva zo spisu, súd prvého stupňa stanovil vo veci termín pojednávania na deň 16.4.2014 o 13,00

hod.. Predvolanie na toto pojednávanie bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 7.3.2014.
Žalobca sa však na toto pojednávanie nedostavil. E-mailovým podaním doručeným súdu prvého stupňa
dňa 11.4.2014 (č. l. 66 spisu), navrhol pojednávanie zrušiť a konanie prerušiť. Dôvodom tohto návrhu
žalobcu bolo podanie sťažnosti na Ústavný súd SR v predmetnej veci. Sťažnosťou (č.l. 70) napadol
rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2NcC/70/2012 a domáhal sa vydania nálezu, že týmto

rozhodnutím bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces a na zákonného
sudcu. Súčasne sa domáhal priznania finančného zadosťučinenia v sume 500,- eur, ako aj zrušenia
rozhodnutia zo dňa 16.10.2012, sp. zn. 2NcC/70/2012 a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie.
Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil, prečo dospel k záveru, že neboli
splnené podmienky na prerušenie konania. Vyporiadal sa tak s návrhom žalobcu na prerušenie konania

v súvislosti s konaním na Ústavnom súde SR o jeho sťažnosti, a tento zamietol, pretože o ústavnej
sťažnosti už bolo rozhodnuté uznesením Ústavného súdu SR zo dňa 2.7.2013, č.k. III. ÚS 295/2013-12
(č.l. 80) tak, že táto ústavná sťažnosť bola odmietnutá pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na
jej prerokovanie. Súd prvého stupňa preto zjavne nemal dôvod na to, aby bolo nariadené pojednávanie
zrušenéakonanievoveciprerušené.Správnepretorozhodolozamietnutínávrhužalobcunaprerušenie

konania. S jeho rozhodnutím sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd a konštatuje, návrh žalobcu
zo dňa 10.4.2014 na prerušenie konania nemal akýkoľvek vecný a právny základ, pretože ho žalobca
podal v čase, keď o jeho ústavnej sťažnosti týkajúcej sa tejto veci už Ústavný súd SR rozhodol. V
čase rozhodovania súdu prvého stupňa teda na Ústavnom súde SR už žiadne konanie o ústavnejsťažnosti žalobcu týkajúcej sa tejto veci ani neprebiehalo. Preto dôvod, pre ktorý žalobca požiadal o
zrušenie pojednávania „až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a
otázke zákonného sudcu“, nemožno považovať za dôležitý v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.. Vzhľadom

na uvedené súd prvého stupňa nepochybil, keď dňa 16.4.2014 pojednával a rozhodol v neprítomnosti
žalobcu (§ 101 ods. 2 druhá veta O.s.p.) a v neprítomnosti riadne ospravedlneného žalovaného.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. K argumentácii žalobcu preto odvolací súd v prvom rade uvádza, že ako nadriadený súd

uznesením zo 16.10.2012, č.k. 2NcC/70/2012-20, právoplatným dňa 8.11.2012, rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Bratislava II - JUDr. W. N. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania predmetnej
veci. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré
zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo
ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Neobstojí preto
námietka žalobcu v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom súdu
odňatá možnosť konať pred súdom, že by súd nepoučil žalobcu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a
neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, že súd nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na

základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Neobstoja ani námietky žalobcu, že súd prvého stupňa porušil právo žalobcu na
kontradiktórny súdny proces, a že rozhodnutie je nepreskúmateľné.

Žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prvého stupňa porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pretože
súd prejednal vec v jeho neprítomnosti, hoci žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na
pojednávaní. Uvedená námietka žalobcu je plne nedôvodná. Žalobcovi (jeho právnemu zástupcovi)
súd doručil písomné vyjadrenie žalovaného k žalobe dňa 4.4.2014 (č.l. 63a). Priamo v predvolaní

na pojednávanie bol žalobca aj riadne poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p.. Mal tak dostatočný
časový priestor na prípravu pojednávania, ako aj možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise, spolu s exekučným spisom sp.zn. 37Er/1086/2009, prípadne navrhnúť
vykonanie ďalších dôkazov. Z uvedených dátumov je tiež zrejmé, že žalobca mal dostatok času
oboznámiť sa s písomným vyjadrením žalovaného k jeho žalobe, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už

písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Ostal však nečinný. O
realizáciu svojich procesných práv v rámci súdneho pojednávania sa obral sám svojím postupom, a to
bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní.

Ako už bolo konštatované vyššie, súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní v

neprítomnosti riadne predvolaných účastníkov konania, po tom, čo vyjadrenie žalovaného k žalobe
riadne doručil žalobcovi. Neobstoja preto námietky žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania; že mal súd vydať rozsudok pre zmeškanie; ani že súd žalobcu nepoučil
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej. Tieto námietky
vôbec nezodpovedajú skutočnostiam vyplývajúcim zo spisu.

Žalobca napadol v odvolaní aj skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, ktoré
boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu, a namieta aj údajnú nepreskúmateľnosť rozsudku.
Ani tieto námietky neobstoja. Súd prvého stupňa oprel svoje rozhodnutie o hmotnoprávnu argumentáciu,
ktorú jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Odvolací súd preto nepovažuje v tomto smere za zmysluplné

opakovať jednoznačné, zrozumiteľné a argumentačne správne dôvody zamietnutia žaloby, s ktorými sa
v celom rozsahu stotožňuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a ich náhradu v konaní úspešnému žalovanému nepriznal, pretože nepodal návrh na jej priznanie (§
151 ods. 1 O.s.p.), a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.K výroku II.:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za
podané odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 16.4.2014, č.k.
51C/194/2012-88 v sume 20,- eur podľa pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb., do
10 dní od doručenia uznesenia.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho
právneho zástupcu. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil.
Namietol, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, a preto je nepreskúmateľné. Namietol tiež,
že mu bola uložená poplatková povinnosť, hoci mu vzhľadom na vecné oslobodenie konania od poplatku
nevznikla. Argumentoval tým, že podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok
vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej

moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom ako vyplýva z tejto definície, spoplatneniu
podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej,
ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobca
podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu, a súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Poukázal na to, že v prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a

jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Preto
má za to, že mu bola v rozpore so zák. č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde
ju nemal. V tejto súvislosti sa odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.3.2007, sp. zn. 4Cdo
39/2007 s tým, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zák. č. 71/1992 Zb. sa súdne

poplatky nevyberajú. V takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Odvolával sa tiež na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. s tým,
že žaloba v prejednávanej veci bola podaná pred 1.10.2012, a teda konanie začalo pred účinnosťou
zákona č. 286/2012 Z.z., a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný
do 30.9.2012. Do 30.9.2012 bolo podľa ust. § 4 ods. l písm. k) zák. č. 71/1992 Zb. konanie vo veciach

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne
oslobodené.

Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal aj

napadnuté uznesenie, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Nie je správny právny názor žalobcu, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobu podal na súd pred
1.10.2012,jevzmysleust.§18cazákonaosúdnychpoplatkoch,nutnévsúvislostispodanýmodvolaním
aplikovať právny stav platný do 30.9.2012, dokedy bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku
vecne oslobodené. Z uvedeného nesprávne vyvodzuje, že mu nevznikla poplatková povinnosť v
súvislosti s podaným odvolaním proti rozsudku zo dňa 16.4.2014, č.k. 51C/194/2012-88.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov

(ďalej len ZoSP), súdne poplatky (ďalej len "poplatky") sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie
súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len
"poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu.

Podľa § 2 ods. 4 ZoSP, v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal
odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) ZoSP, poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania
alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.Podľa § 6 ods. 2 ZoSP, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na
jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej. Poplatok

za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 17 ods. 2 ZoSP, poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto
zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom.

Podľa § 18ca ZoSP (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012),

z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa platí súdny poplatok
vo výške 20,- eur.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa rozhodol

správne, keď uznesením uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie, aj keď
konanie o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (čo je predmetom konania v prejednávanej
veci) bolo do 30.9.2012 od poplatku vecne oslobodené, a teda nebolo uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov. Položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu ZoSP, bola do sadzobníka
vložená novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.10.2012. Touto

novelou bolo tiež zrušené ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP, ktorým bolo od poplatku oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Takéto súdne konanie teda nie je od 1.10.2012 oslobodené
od poplatkov. To znamená, že žalobca by nebol povinný zaplatiť poplatok za odvolanie (§ 6 ods. 2
prvá veta zák. č. 71/1992 Zb.) iba v prípade, ak by odvolanie podal do 30.9.2012. Pretože odvolacie

konanie sa začalo podaním odvolania proti rozsudku zo dňa 16.4.2014, č.k. 51C/194/2012-88 až
dňa 14.5.2014, t.j. za účinnosti ZoSP v znení zákona č. 286/2012 Z.z., žalobcovi ako odvolateľovi
(navrhovateľovi poplatkového úkonu - odvolania) vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie vo výške 20,- eur.
Ani námietku žalobcu, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis, nepovažoval

odvolací súd za dôvodnú, nakoľko k použitiu analógie zo strany súdu prvého stupňa vôbec nedošlo.
Zo strany súdu prvého stupňa nedošlo ani k žiadnemu svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku, pretože ako vyplýva z citovaných zákonných ustanovení, súdny
poplatok sa platí nielen za podanie návrhu, ale (okrem iného) aj za podanie odvolania.

Neobstojí ani námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti uznesenia. Odôvodnenie napadnutého uznesenia
považuje odvolací súd za dostatočné a samotné uznesenie za preskúmateľné, pretože z neho
jednoznačne vyplýva, že ním bol žalobcovi vyrubený súdny poplatok za odvolanie proti rozsudku zo
dňa 16.4.2014, č.k. 51C/194/2012-88, vyplýva z neho výška súdneho poplatku, aj položka Sadzobníka
súdnych poplatkov, podľa ktorej bol vyrubený. Že tieto skutočnosti boli žalobcovi zrejmé, vyplýva aj

priamo z obsahu jeho odvolania.

Pretože súd prvého stupňa napadnutým uznesením, ktorým uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie proti rozsudku, aplikoval správny právny predpis, tento správne vyložil, správne
označil aj položku Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej súdny poplatok za odvolanie vyrubil, a

súdny poplatok vyrubil odvolateľovi aj v správnej výške, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.