Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, March 3, 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/4/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110010348
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1110010348.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola

Kováča a JUDr. Petra Šamka v trestnej veci proti obžalovanému V. F. a spol. stíhaných pre trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. účinného v čase spáchania skutku o odvolaní
obžalovaných V. a Milana Straku proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/62/2010 zo dňa
11.05.2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 03. 03. 2016 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. por. zrušuje sa rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
2T/62/2010 zo dňa 11.05.2015 vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaným V. F., nar. XX.XX.XXXX a I. G., nar. XX.XX.XXXX,
každému samostatne

ukladá

podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 trest odňatia slobody vo výmere 2 /dva/ roky.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa im výkon trestu podmienečne
odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

V ostatných výrokoch zostáva napadnutý rozsudok nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/62/2010 zo dňa 11.05.2015 boli
obžalovaní V. F. a I. G. uznaní vinnými zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu
spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b) Tr. zák. účinného v čase spáchania,
ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že obžalovaní V. F. a I. G. po vzájomnej dohode v

priebehu obdobia od 11.11.2002 do 11.03.2004 v sídle združenia E. so sídlom v H. na Y. ulici číslo 2, IČO:
XXXXXXXX, vystupujúci pod vyššie uvedeným menom a v rámci činnosti, pod zámienkou vybavenia
vstupných víz, pracovných pobytov, zabezpečenia komplexného študijného pobytu, sprostredkovania a
vybavenia práce ako aj obstarania vecí v Spojených štátoch amerických postupne prevzali od viacerých
záujemcov finančné prostriedky, a to

1. dňa 11.11.2012 prijali finančnú hotovosť vo výške 1.000,- Sk (t.j. 33,19,- €) a dňa 12.11.2002 na

účet Združenia E. č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX bolo poukázaných 1.300,- USD (t.j. 1.749,82,- €) od
poškodeného N. I. za vybavenie vstupných víz do USA a potrebných formalít súvisiacich s programom
P. a U. (pracovného pobytu),2. dňa 15.11.2002 prijali finančnú hotovosť vo výške 1.000,- Sk (t.j. 33,19,- €) a toho istého dňa na účet
Združenia E. č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX bolo poukázaných 1.300,- USD (t.j. 1.786,89,- €) od poškodenej
S. I. za vybavenie vstupných víz do USA a letenky do USA,

3. v presne nezistený deň začiatkom mesiaca apríl 2003 prijali finančnú hotovosť 1.000,- Sk (t.j. 33,19,-
€) a 1.100,- USD (t.j. 1.383,31,- €) a následne v presne nezistený deň v mesiaci jún 2003 sumu 200,-
USD (t.j. 235,62,- €) od poškodeného I. U. za sprostredkovanie vstupných víz do USA a práce v USA,

4. v presne nezistený deň začiatkom mesiaca apríl 2003 prijali finančnú hotovosť 1.000,- Sk (t.j. 33,19,-
€) a prevodom z účtu v Q. v H., T.. G. 1 1.100,- USD (t.j. 1.383,31,- €) na účet F. E. č.ú.: XXXXXXXXXX/
XXXX a v presne nezistený deň v mesiaci jún 2003 sumu 200,- USD (t.j. 235,62,- €) od poškodeného
M. V. za sprostredkovanie vybavenia vstupných víz do USA a práce v USA,

5. v presne nezistený deň začiatkom mesiaca apríl 2003 prijali finančnú hotovosť 1.00,- Sk (t.j. 33,19,-

€) a prevodom z účtu v Q. v H., T.. G. 1 1.100,- USD (t.j. 1.383,31,- €) na účet Združenia E. č.ú.:
XXXXXXXXXX/XXXX a v presne nezistený deň v mesiaci jún 2003 sumu 200,- USD (t.j. 235,62,- €) od
poškodeného I. H. za sprostredkovanie vybavenia vstupných víz do O. a práce v USA,

6. v presne nezistený deň začiatkom mesiaca apríl 2003 prijali finančnú hotovosť 1.00,- Sk (t.j. 33,19,- €)

a prevodom z účtu v ČSOB v Bratislave, Nám. SNP 1 1.100,- USD (t.j. 1.383,31,- €) na účet Združenia
E. č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX a v presne nezistený deň v mesiaci jún 2003 sumu 200,- USD (t.j. 235,62,-
€) od poškodeného I. Y. za sprostredkovanie vybavenia vstupných víz do USA a práce v USA,

7. v presne nezistený deň začiatkom mesiaca apríl 2003 prijali finančnú hotovosť 1.00,- Sk (t.j. 33,19,-

€) a prevodom z účtu v Q. v H., T.. G. 1 1.100,- USD (t.j. 1.383,31,- €) na účet F. E. č.ú.: XXXXXXXXXX/
XXXX a v presne nezistený deň v mesiaci jún 2003 sumu 200,- USD (t.j. 235,62,- €) od poškodeného
V. T. za sprostredkovanie vybavenia vstupných víz do USA a práce v USA,

8. dňa 05.12.2002 od poškodenej Ing. D. Y. prevodom na účet združenia E. H. v U. banke č.ú.

XXXXXXXXXX/XXXX zálohu vo výške 800,- USD (t.j. 1.109,45,- €) a dňa 11.03.2003 sumu 2.950,- USD
(t.j. 3.712,81,- €) za obstaranie a zabezpečenie študijného pobytu pre jej syna I. Y. na strednej škole v
USA,azprevzatýchpeňazívrátilivmesiacinovember2003poškodenejsumu700,-USD(t.j.818,69,-€),

9. dňa 11.11.2003 od poškodeného Mgr. B. Y. prijali manipulačný poplatok vo výške 1.000,- Sk (t.j.

33,19,- €) a zálohu vo výške 450,- USD (t.j. 536,61,- €) a dňa 11.03.2004 zvyšnú Časť poplatku za
sprostredkovanie a vybavenie práce v USA vo výške 111.950,- USD (t.j. 2.137,- €).

10. dňa 20.07.2003 od poškodeného U. U. registračný poplatok vo výške 1.000,- Sk (t.j. 33,19,- €) a
následnesumy100.000,-Sk(t.j.3.319,39,-€)a6.692,-Sk(t.j.222,13,-€)zasprostredkovaniedlhodobej

pracovnej stáže v USA (profesný intership),

11. dňa 20.07.2003 od poškodeného N. J. registračný poplatok vo výške 1.000,- Sk (t.j. 33,19,- €) a
následne od poškodeného N. J. sumu 2.800,- USD (t.j. 3.413,70,- €) za sprostredkovanie dlhodobej
pracovnej stáže v USA (profesný intership),

12. dňa 18.11.2002 od poškodenej Y. R. prevodom na účet združenia E. č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX
sumu 1.300,- USD (t.j. 1.786,80,- €), ktorá mala slúžiť ako záloha na zabezpečenie práce a pobytu v
USA v čase vysokoškolských prázdnin,

13. dňa 08.08.2003 od poškodeného Mgr. I. R. prevodom na účet združenia E. H., č.ú.: XXXXXXXXXX/
XXXX U. banka, a.s., prvú polovicu programového poplatku vo výške 1.400,- USD (t.j. 1.707,38,- €) a
registračný poplatok 1.000,- Sk (t.j. 33,19,- €) a dňa 08.09.2003 druhú polovicu programového poplatku
vo výške 1.400,- USD (t.j. 1.773,63,- €), za sprostredkovanie práce v USA,

14. dňa 08.08.2003 od poškodeného D. K. prevodom na účet združenia E. H., č.ú.: XXXXXXXXXX/
XXXX U. banka, a.s., prvú polovicu programového poplatku vo výške za produkt vo výške X.XXX,-
USD (t.j. 1.707,38,- €) a registračný poplatok 1.000,- Sk (t.j. 33,19,- €) a dňa 05.09.2003 druhú polovicu
programového poplatku vo výške 1.400,- USD (t.j. 1.797,28,- €) za sprostredkovanie práce v USA,15. dňa 25.08.2003 od poškodeného I. Q. zálohu tzv. damage depozit za prípadné spôsobené škody
počas pobytu v USA u rodiny, kde bude poškodený bývať, vo výške 500,- USD (t.j. 637,59,- €), ktorá

mu mala byť po návrate z USA vrátená,

pričom nevykonali žiadnu činnosť smerujúcu k skutočnému vybaveniu vstupných víz, pracovných
pobytov, zabezpečenia komplexného študijného pobytu, sprostredkovania a vybavenia práce ako aj
obstarania vecí v Spojených štátoch amerických a prevzaté finančné prostriedky na dohodnutý účel

nepoužili, ani ich poškodeným nevrátili, čím poškodeným N. I., S. I., I. U., M. V., I. H., I. Y., V. T., D. Y.,
B. Y., U. U., N. J., Y. R., I. R., D. K. a I. Q. spôsobili celkovú škodu vo výške 35.890,79,- €.

Za to bol obžalovaným V. F. a I. G., každému samostatne, uložený podľa § 250 ods. 4 Tr. zák. účinného
do 01.01.2006 s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky. Podľa § 49 ods.
1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovaným výkon trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu

v trvaní 2 (dva) roky. Súd prvého stupňa ďalej rozhodoval o nárokoch poškodených na náhradu škody.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie obžalovaní V. F. a I. G..

Obžalovaný I. G. odôvodnil podané odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu tak, že ku skutkom malo

dôjsť v roku 2002, čo bez pochybností malo vplyv na preukazovanie rozhodných skutočností, nakoľko
obsah svedeckých výpovedí bol len formálny a nič nereukazujúci. Podľa svedeckých výpovedí išlo
výlučne o občianskoprávne vzťahy. Je pravdou, že niektoré záväzky neboli splnené, avšak žiadnym
spôsobom sa nepodarilo preukázať, že subjektívnou stránkou obžalovaného bolo úmyselné spáchanie
trestného činu podvodu. Nesplnenie záväzkov bolo dôsledkom hektickej doby vzniku združení a

neskúsenosťou manažmentu. Toto spôsobilo krach združenia, ktorého funkcionárom bol aj I. G.. Nebolo
preukázané, že by si pre svoju potrebu ponechal finančné čiastky získané na účet združenia. V združení
pracoval ako dobrovoľník. Na úkor tretej osoby sa žiadnym spôsobom neobohatil. Súd prvého stupňa
nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, nakoľko vina obžalovaného nebola jednoznačne preukázaná.
V tomto smere poukázal aj na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktoré sa zaoberali zásadou in

dubio pro reo. Navrhol, aby bol v plnom rozsahu oslobodený spod obžaloby.

Obžalovaný V. F. odôvodnil podané odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu tak, že pri trestnom
čine podvodu je rozhodujúce, či v čase uzavretia zmlúv obžalovaní vedeli, že skutočné vybavenie
predmetu zmlúv sa neuskutoční. Toto preukázané nebolo, navyše, činnosť zo strany E. H. vykonaná

bola, čo vyplýva z výpovede svedkyne Ing. Y.. Napadnutý rozsudok nekonkretizuje, či malo dôjsť k
obohateniu samotných obžalovaných alebo tretích osôb, teda nie je preukázané naplnenie objektívnej
stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu. Podľa jeho názoru sa nepodarilo preukázať, že
obžalovaní mali už pred uzatvorením zmlúv s poškodenými vedomosť o finančnej neschopnosti E. H.,
obžalobou neboli v tomto smere predložené žiadne dôkazy, z ktorých by vyplývalo, že E. H. v čase

uzatvorenia zmlúv s poškodenými bola v takej finančnej situácii, že bolo zrejmé, že zmluvy nebude
môcť naplniť. Nebolo preukázané, že obžalovaní v čase uzavretia zmlúv poskytovali poškodeným
nepravdivé informácie. Samotní poškodení potvrdili, že V. F. vystupoval nie vo vlastnom mene, ale v
mene občianskeho združenia E. H., t. j. v prípade prijatia finančných prostriedkov do pokladne tieto patrili
E. H. a rovnako to platí aj ohľadne finančných prostriedkov zaslaných na účet združenia. Pokiaľ teda

obžalovaný V. F. uzatvoril s poškodenými zmluvu a prijaté finančné prostriedky v hotovosti poukázal do
pokladneE.H.nemoholkonaťprotiprávne.Protiprávnosťkonaniabymohlanastúpiťažvmomente,keby
boli finančné prostriedky použité na iný účel. Nebolo preukázané, že obžalovaný V. F. bol osobou, ktorá
rozhodovalaopoužitífinančnýchprostriedkov.Samotnáskutočnosť,žemaldispozičnéprávokúčtuE.H.
neznamená, že sám použil finančné prostriedky poškodených na iný účel. Je názoru, že celá záležitosť

má charakter občianskoprávny s tým, že trestné právo je potrebné považovať za prostriedok ultima ratio.
Nestotožňuje sa ani s tým, že konal v nepriamom úmysle, nakoľko ten nebol preukázaný, pričom sa u
neho môže jednať maximálne o vedomú nedbanlivosť. Rovnako tak sa nestotožňuje s výrokom o treste,
ktorý považuje za neprimeraný vzhľadom k tomu, že od spáchania skutkov uplynula doba 12 rokov.
Preto v prípade, ak by sa odvolací súd stotožnil s výrokom o vine, je názoru, že je namieste upustenie od

potrestania, prípadne uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil.Verejné zasadnutie odvolacieho súdu bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného V. F., ktorý sa na
verejné zasadnutie nedostavil bez náležitého ospravedlnenia, pričom bol na verejné zasadnutie riadne
a včas predvolaný.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného V. F. zotrval na dôvodoch písomne
podaného odvolania, pričom zdôraznil, že neboli naplnené všetky znaky žalovaného trestného činu.
Okrem uvedeného poukazuje na písomné dôvody odvolania jeho kolegu vzhľadom na zásadu in dubio
pro reo. Navrhol, aby bol obžalovaný oslobodený spod obžaloby.

Obhajca obžalovaného I. G. uviedol, že sa pridržiava písomných dôvodov podaného odvolania. Je
názoru, že tu nedošlo k spáchaniu trestného činu. Nešlo o trestnoprávny vzťah, ale išlo o vzťah
obchodnoprávny. Z uvedeného dôvodu nemôže byť obžalovaný trestne postihnutý. Navrhol, aby krajský
súd zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného oslobodil spod obžaloby.

Prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava navrhola odvolanie obžalovaných zamietnuť podľa § 319
Tr. por. ako nedôvodné, nakoľko ho považuje za vecne správny a zákonný.

Obžalovaný I. G. na pripojil k záverečnému návrhu svojho obhajcu.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a zistil, že odvolania obžalovaných sú iba čiastočne dôvodné a to z iných dôvodov než na
ktoré poukazovali obžalovaní vo svojich odvolaniach.

Podľa § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak odvolací súd preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti.

Podľa § 322 ods.3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený,
alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym
takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom
pojednávaní boli vykonané všetky potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým,
že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim
ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé aké dôkazy boli pred

súdom prvého stupňa vykonané, aké skutkové závery z týchto dôkazov súd prvého stupňa vyvodil,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a ako sa vysporiadal s obhajobou obžalovaných.
Podľa názoru odvolacieho súdu výrok o vine obžalovaných zo spáchania pokračovacieho trestného
činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005 nevzbudzuje žiadne
dôvodné (rozumné) pochybnosti.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, a to ani nebolo medzi stranami sporné, že obžalovaní
V. vystupovali vo vzťahu k tretím osobám (poškodeným) v mene občianskeho združenia YI.a. Rovnako
tak nebolo medzi stranami sporné, že výsledkom práve činnosti obžalovaných bola dohoda medzi
občianskym združením a poškodenými osobami o vykonaní sprostredkovateľskej činnosti zameranej

na vybavenie vstupných víz, pracovných pobytov, zabezpečenia komplexného študijného pobytu a
sprostredkovania práce, či vybavenia práce v USA. V rámci tejto dohodnutej sprostredkovateľskej
činnosti prijali obžalované osoby, z časti v hotovosti, z časti na bankový účet, v mene občianskeho
združenia finančné prostriedky od poškodených osôb. Výška týchto finančných prostriedkov, ktoré od
poškodených osôb prijali je popísaná v jednotlivých čiastkových útokoch uvedených vo výrokovej časti

napadnutého rozsudku, pričom z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva aj to, že pri všetkých
čiastkových útokoch uvedených vo výrokovej časti napadnutého rozsudku si občianske združenie
nesplnilo svoje záväzky a poškodeným osobám nesprostredkovalo činnosť, na ktorú sa zaviazalo.
V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na to, že počet poškodených osôb ako aj rozsah nimiposkytnutýchfinančnýchprostriedkovobčianskemuzdruženiu(vcelkovejvýške35.890,79euro),takako
bol ustálený v konaní pred súdom prvého stupňa a tak ako je popísaný v tzv. skutkovej vete napadnutého
rozsudku, ako aj to, že napokon nedošlo k sprotredkovaniu činnosti, na ktorú sa občianske združenie

E.a zaviazala a ani k vráteniu finančných prostriedkov poškodeným osobám nebol predmetom sporu a
ani predmetom odvolacích námietok obžalovaných osôb.

Pokiaľ ide o konanie subjektu E. H., tak odvolací súd pripomína, že išlo o občianske združenie, t. j.
právnickú osobu. Právnická osoba je umelá právna konštrukcia (právnické osoby sú výtvorom právneho

poriadku) a preto musí mať zákonom stanovený mechanizmus svojho konania, nakoľko bez fyzických
osôbby,akofiktívnaosoba,nedokázalakonať,pričomkonaniestanovenýchfyzickýchosôb,ktorékonajú
v mene právnickej osoby sa potom právne považuje za konanie samotnej právnickej osoby (ide teda
fakticky o konanie fyzickej osoby, ktoré však táto fyzická osoba vykonáva v mene právnickej osoby
a preto sa takéto konanie považuje právne za konanie právnickej osoby, t. j. ide o konanie, ktoré je
pričítané samotnej právnickej osobe). V mene právnickej osoby alebo v jej zastúpení musí preto, de

facto, konať konkrétna fyzická osoba, avšak za autora konania (činu) sa považuje právnická osoba.
Ku konaniu právnickej osoby je nutné taktiež dodať, že v jej mene nekoná vždy len tzv. právny orgán
právnickej osoby (t. j. štatutárny orgán), ale v jej mene môže konať aj tzv. faktický orgán právnickej
osoby. Ide o osoby, ktoré konajú v mene právnickej osoby na podklade plnej moci udelenej právnym
orgánom právnickej osoby (prípadne aj na podklade substitučnej plnej moci), respektíve ide o osoby,

ktoré fakticky riadia (alebo spoluriadia) právnickú osobu a to bez toho, aby boli aj zapísané v príslušnom
registri(napríkladgenerálnyriaditeľ,ktorýmôžebyťosobouodlišnouodkonateľaobchodnejspoločnosti,
zástupca štatutárneho orgánu a podobne). Konania tzv. právnych ako aj faktických orgánov právnických
osôb je potrebné považovať za konanie samotnej právnickej osoby a konanie týchto fyzických osôb je
nutné pričítať právnickej osobe.

Z uvedeného vyplýva, že v danej veci konal ako právny orgán občianskeho združenia obžalovaný I. G.
a ako tzv. faktický orgán obžalovaný V. F., ktorý bol považovaný za zástupcu obžalovaného I. G.. To
napokon vyplýva aj napríklad z výpovede svedka W. S.. Obaja obžalovaní pritom vo vzťahu k tretím
osobám (poškodeným osobám) vystupovali ako osoby oprávnené konať v mene občianskeho združenia

a poškodené osoby aj všetky podstatné záležitosti týkajúce sa sprostredkovateľskej činnosti vybavovali
práve s obžalovanými osobami. Ak teda obžalovaný V. F. v odvolaní namietal, že nekonal vo svojom
vlastnom mene, ale v mene občianskeho združenia, tak mu treba dať za pravdu, avšak táto skutočnosť
automaticky neznamená, že obžalovaný nemohol konať protiprávne. Alebo povedané inak, skutočnosť,
že obžalovaná osoba koná v mene právnickej osoby nespôsobuje, že sa táto fyzická osoba nemôže

dopustiť trestného činu. Trestná činnosť majetkového charakteru, ktorej sa dopúšťajú právne alebo aj
faktické orgány právnickej osoby je pritom v praxi pomerne bežná.

Obžalovaný V. F. ďalej v odvolaní namieta, že všetky finančné prostriedky boli odovzdané občianskemu
združeniu a teda nemohol konať protiprávne, pretože protiprávnosť by mohla nastúpiť až v prípade, ak

by finančné prostriedky použil na iný účel než na aký boli určené. Odvolací súd sa s touto argumentáciou
nestotožňuje, nakoľko tá by bola priliehavá iba v prípade, ak by bol trestne stíhaný za spáchanie
trestného činu sprenevery, ktorej podstatou je použitie cudzej veci v rozpore s účelom jej zverenia.
Obžalovaný je však trestne stíhaný za spáchanie trestného činu podvodu, pri ktorom dochádza k
dokonaniutrestnéhočinuužprevzatímfinančnýchprostriedkovzostranypoškodenýchosôbsvedomím,

že dohodnutá činnosť (služba) nebude poskytnutá, respektíve, že poskytnutá byť nemôže. Dôvody, pre
ktoré dohodnutá služba nebude poskytnutá, respektíve, pre ktoré nemôže byť poskytnutá pritom nie
sú rozhodujúce za situácie, ak poškodené osoby neboli vopred informované obžalovanými osobami o
problémoch v činnosti občianskeho združenia vo vykonanávaní sprostredkovateľskej činnosti (napríklad
o skutočnosti, že občianske združenie už opakovane nebolo schopné dostáť svojim záväzkom voči iným

osobám, nebolo schopné sprostredkovať činnosť na ktorú sa zaviazalo a nebolo schopné ani vrátiť
poskytnuté finančné prostriedky poškodeným osobám). Práve v tomto zamlčaní podstatných okolností
možno vidieť uvádzanie do omylu poškodených, prípadne využitie omylu poškodených, nakoľko ak
by poškodené osoby vedeli, že občianske združenie má určité problémy, ktoré opakovane spôsobili
neschopnosť združenia riadne vykonať činnosť na ktorú sa zaviazalo, celkom určite by občianskemu

združeniu finančné prostriedky neposkytli.

Skutočnosť, že všetky prijaté finančné prostriedky od poškodených osôb boli zo strany obžalovaného
V. F. poukázané občianskemu združeniu E. H. teda nespôsobuje nemožnosť vyvodenia trestnoprávnejzodpovednosti voči jeho osobe za spáchanie trestného činu podvodu, tak ako to uvádza vo svojom
odvolaní. Z tohto pohľadu je bezvýznamné aj tvrdenie obžalovaného, že nebolo preukázané, že by práve
on nakladal s finančnými prostriedkami poškodených, ktoré boli poukázané občianskemu združeniu,

nakoľko podstatným je to, že vedel o problémoch občianskeho združenia, tak ako aj obžalovaný I. G., s
poškodenými, ktorým sa nepodarilo sprostredkovať dohodnutú službu pritom komunikoval a aj napriek
týmto skutočnostiam dohadoval v mene občianskeho združenia stále nové a nové kontrakty s inými
osobami, ktorým nič o predchádzajúcich „neúspechoch“ sprostredkovateľskej činnosti občianskeho
združenia neuvádzal a ponechával ich v domenení, že sa nemajú čoho obávať.

Tak napríklad obžalované osoby v mene občianskeho združenia dohodli len v priebehu mesiaca apríl
roku 2003 celkovo päť kontraktov a prijali od poškodených osôb finančné prostriedky, pričom mali
vedomosť, že minimálne v štyroch prípadoch z konca roku 2002 nedokázali, vzhľadom na problémy
občianskeho združenia, či osôb, ktoré v jeho mene konali dostáť svojim záväzkom voči zazmluvneným
osobám. Rovnako tak v priebehu leta roku 2003 uzatvorili celkovo päť kontraktov z rôznymi osobami

a prijali od nich finančné prostriedky a to za situácie, že mali vedomosť, že už v predchádzajúcich
minimálnedeviatichprípadochnedokázalizrealizovaťriadnesvojučinnosťanedokázalianipoškodeným
osobám vrátiť finančné prostriedky. Takto pokračovali dokonca ešte aj v mesiaci november roku
2003. Z uvedeného je zrejmé, že obžalovaní dlhodobo vedeli o neschopnosti občianskeho združenia
dostáť svojim záväzkom, o neschopnosti zrealizovať činnosť na ktorú sa zaviazali, avšak naďalej

prijímali finančné prostriedky od rôznych osôb, ktorých vôbec neinformovali a tomto nepriaznivom vývoji
občianskeho združenia. Obžalované osoby teda konali protiprávne v tom zmysle, že poškodeným
osobám neuvádzali všetky relevantné informácie, ale len opakovane hromadili finančné prostriedky od
poškodených osôb bez toho, aby za ne poskytli poškodeným osobám adekvátnu činnosť (službu). V
tejto okolnosti teda možno nepochybne vidieť ich podvodné konanie, t. j. konanie, pri ktorom došlo z ich

strany k zamlčaniu niektorých podstatných okolností, ktoré mohli mať zásadný dopad na rozhodovanie
poškodených osôb, či občianskemu združeniu finančné prostriedky poskytnú alebo neposkytnú. Toto
zamlčaniepodstatnýchokolnostípriuzatváranízmlúvspoškodenýmiosobyjepretopotrebnépovažovať
za ich „uvádzanie do omylu“ v zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu podvodu.
K uvedenému je potrebné dodať, že „uvádzaním do omylu“ sa rozumie aktívne konanie páchateľa

vo vzťahu k mýliacej sa osobe, ktoré môže byť vykonané nielen výslovným uvádzaním nepravdivých
skutočností, ale aj tým, že sa zatajujú skutočnosti pravdivé.

Možno len zopakovať, že ak by poškodené osoby vedeli, že občianske združenie nie je spôsobilé
poskytnúť im službu, na ktorú sa zaviazalo, pretože sa tak už v minulosti stalo voči iným osobám,

celkom určite by nevstupovali do záväzkových vzťahov s týmto občianskym združením a neposkytovali
im finančné prostriedky. Činnosť občianskeho združenia teda prakticky počas doby jedného roka
bola zameraná len na získavanie finančných prostriedkov od rôznych osôb, avšak bez toho, aby
aj občianske združenie realizovalo činnosť na ktorú sa zaviazalo. Tieto okolnosti, ktoré majú aj
podľa názoru odvolacieho súdu pokračovací podvodný charakter voči poškodeným osobám boli

charakterizované aj v skutkovej vete napadnutého rozsudku tak, že obžalované osoby „nevykonali
žiadnu činnosť (myslí sa tu adekvátnu činnosť, ktorej výsledkom by aj reálne mohla byť sprostredkovaná
služba a nie len formálnu činnosť) smerujúcu k skutočnému vybaveniu vstupných víz, pracovných
pobytov, zabezpečenia komplexného štúdijného pobytu, sprostredkovania a vybavenia práce ako aj
obstarania vecí“, pričom tak konali opakovane, dlhodobo, voči viacerým osobám a z tohto pohľadu

možno považovať dohadované kontrakty s poškodenými osobami len za spôsob vylákania finančných
prostriedkov. Vzhľadom k uvedenému nie je relevantná tá časť výpovede obžalovaného V. F., v ktorej
uvádzal, že o použití finančných prostriedkov on nerozhodoval, nakoľko významným tu je skutočnosť,
že o nerealizovaní sprostredkovateľskej činnosti zo strany združenia vedel a sám poškodeným osobám
uvádzal zavádzajúce informácie prečo sa tak stalo.

Pokiaľ obžalované osoby v odvolaní namietali, že sa z finančných prostriedkov poškodených osôb
neobohatili, nakoľko tie boli pripísané občianskemu združeniu, tak je nutné zdôrazniť, že pri trestnom
čine podvodu osoba, ktorá uvádza iného do omylu nemusí byť totožná s osobou, ktorá sa v dôsledku
taktejto činnosti páchateľa obohatí.

Obohatením sa rozumie neoprávnené rozmnoženie majetku páchateľa alebo niekoho iného, či už jeho
rozšírením alebo ušetrením nákladov, ktoré by inak boli z majetku páchateľa alebo niekoho iného
vynaložené. Obohatenie na jednom majetku je vždy opakom škody, ktorá vzniká na inom majetku,alebo povedané inak, obohatenie vzniká práve zo škody na cudzom majetku, avšak výška obohatenia
sa nemusí rovnať výške spôsobenej škody. Škoda musí vzniknúť na inom majetku ako obohatenie,
nakoľkoniejemožné,abytejistejosobevzniklaškodaazároveňsaajobohatila.Judikatúra(rozhodnutie

Najvyššieho súdu ČSFR zo dňa 18.04.1990 sp. zn. 2 Tzf 4/1990 - R 18/1991)pritom konštatuje, že znak
„obohatenie iného“, ktorý je uvedený v skutkovej podstate trestného činu podvodu, je naplnený dokonca
aj obohatením bližšie neurčenej osoby alebo skupiny osôb.

Uvedený právny názor výchádza z výkladu pojmu „iného“, z ktorého vyplýva, že ide o osobu alebo osoby

odlišnéodpáchateľa,pričomtakoutoobohatenouosoboumôžebyťajnapríkladprávnickáosobavmene
ktorej páchateľ koná. V danej trestnej veci došlo nepochybne podvodnou činnosťou obžalovaných osôb
k obohateniu občianskeho združenia v mene ktorého konali a preto mal súd prvého stupňa v tzv. právnej
vete napadnutého rozsudku uviesť len skutočnosť, že došlo k „obohateniu iného“ a nie aj alternatívne,
že obohatili seba. Táto okolnosť však nemá žiadny zásadný vplyv na to, že z konania obžalovaných
na strane jednej vznikla škoda na majetku poškodených osôb a na strane druhej došlo k obohateniu

občianskeho združenia v mene ktorého konali obžalované osoby. Vznik škody a vznik obohatenia tu boli
spôsobené v príčinnej súvislosti s konaním obžalovaných osôb, t. j. v príčinnej súvislosti s ich „mlčaním“
o podstatných okolostiach ich neúspešnej sprostredkovateľskej činnosti v čase uzatvárania zmlúv s
poškodenými osobami, prípadne aj v súvislosti s ich „mlčaním“ o hektickej dobe alebo neskúsenosti
manažmentu, ako pomenoval príčiny neúspechu občianskeho združenia obžalovaný V. G. vo svojom

odvolaní.

To, že zo strany obžalovaných osôb išlo o podvodnú činnosť možno vyvodiť aj z výpovede niektorých
poškodených osôb, ktoré boli v priebehu záväzkového vzťahu vyslovene zavádzané zo strany
obžalovaných osôb. Tak napríklad poškodený Mgr. I. R. vypovedal, že F. žiadnal uráchlené zaplatenie

poplatku, zaplatil 1.400 USD, avšak žiadny sľúbený pracovný pohovor s partnerom z USA sa
neuskutočnil. F. mu nedal žiadne konkrétne čísla partnera v USA. Následne mu F. oznámil, že partner z
USAsivyžadujeajzaplateniedruhejčastipoplatku,tedaďalších1.400USD,išlozostranyobžalovaného
o naliehavý rozhovor. Zaplatil aj druhú časť poplatku. Opäť neboli od F. dodané žiadne konkrétne údaje
partnera z USA. Následne kontaktoval mailom partnerskú organizáciu v USA, pričom zástupca tejto

spoločnosti oznámil, že neregistruje ani mená poškodených, neboli im zaslané ani potrebné dokumenty
a ani žiadne poplatky. Vtedy mu bolo jasné, že si F. musel všetky termíny a pohovory s partnerom
vymyslieť a neurobil žiadne kroky, aby dohodnutý program zabezpečil. Podľa názoru odvolacieho súdu
možno z uvedenej výpovede poškodeného vyvodiť, že obžalovaný V. F. klamal poškodeného (uvádzal
ho do omylu) o vykonávaní sprostredkovateľskej činnosti občianskeho združenia a jeho naliehanie

na poškodeného bolo vedené len snahou o získanie finančných prostriedkov. Obdobne, vo vzťahu k
obidvomobžalovaným,vypovedalaajpoškodenáIng.D.Y.,ktorúkontaktovalaE.O.,žeE.H.nedodržala
svoje záväzky, že za jej syna neuhradia poplatky, takže E. USA od pobytu jej syna ustúpila. Aj tu možno
podľa odvolacieho súdu nepochybne vychádzať z toho, že občianske združenie nesplnilo to na čo sa
zaviazalo a v priebehu záväzkového vzťahu bola poškodená obžalovanými len zavádzaná a finančné

prostriedky poškodenej neboli v skutočnosti vybratené zo strany obžalovaných na to, aby sa použili na
dohodnutý účel.

Pokiaľ ide o subjektívnu stránku konania obžalovaných, tak odvolací súd sa stotožňuje s napadnutým
rozsudkom v tom, že z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva ich úmyselné konanie. V tomto

smere odvolací súd pripomína, že na zložke vedomostnej a vôľovej sú v Trestnom zákone vybudované
dve formy zavinenia (úmyselné a nedbanlivostné), pričom rozlíšenie medzi nimi sa robí prostredníctvom
vôľovej zložky. Úmyselné zavinenie obsahuje vždy vedľa vedomostnej zložky aj zložku vôľovú, pričom
u nedbanlivostného zavinenia vôľová zložka chýba. Kritérium vôľe je teda rozhodujúcim kritériom na
rozlíšenie foriem zavinenia (úmyslu a nedbanlivosti), pretože je podstatný rozdiel predovšetkým v tom,

či páchateľ následok chcel (alebo s ním bol aspoň uzrozumený) alebo ho nechcel. Zložka vedomostná,
respektíve vôľová, nemusí vždy zodpovedať objektívnej realite, nakoľko predstava páchateľa sa nemusí
vždy úplne prekrývať s následkom jeho konania.

Znaky subjektívnej stránky trestného činu sú rovnako ako aj ostatné znaky skutkovej podstaty

predmetom dokazovania v trestnom konaní, avšak na rozdiel od ostatných znakov skutkovej podstaty
(napríklad objektívnej stránky), je možné o nich viesť dokazovanie spravidla len dôkazmi nepriamymi,
t. j. zisťovaním vonkajších okolností, z ktorých je možné usudzovať zavinenie alebo motív páchateľa
a z ktorých sa dá podľa zásad správneho myslenia usudzovať vnútorný vzťah páchateľa k porušeniualebo ohrozeniu záujmov chránených Trestným zákonom (judikatúra R 62/1973, R 41/1976). Len zo
skutočnosti, že obžalovaní spáchanie trestného činu popreli, nemožno preto vyvodiť, že zistenie úmyslu
neprichádza do úvahy. Úmysel, tak ako aj iné formy zavinenia, možno zistiť aj na podklade iných

dôkazov, než z priznania obžalovaného (R 60/1972), pričom záver o subjektívnej stránke trestného činu
možno oprieť aj o skutočnosti, ktoré nastali až po spáchaní trestného činu (judikatúra R 5/1951).

O úmyselné zavinenie ide vtedy, ak páchateľ chcel spôsobiť svojim konaním skutočnosti, ktoré je
možné podradiť pod znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo si tieto skutočnosti predstavoval

aspoň ako možné. Do úmyselného zavinenia teda spadajú dva rozdielne prípady úmyslu a to úmysel
priamy a úmysel nepriamy, nakoľko vôľové konanie páchateľa môže byť zamerané na to, čo priamo
páchateľ sleduje, ale aj na to, čo síce možno označiť za právne významný následok, avšak z pohľadu
páchateľa za následok vedľajší. O priamy úmysel ide vtedy ak si páchateľ následok predstavil (aspoň
ako pravdepodobný) a chcel ho spôsobiť. Vôľová zložka vyjadruje trestnoprávne kladný vzťah, t. j.
zameranosť páchateľa k zamýšľanému následku svojho konania. O nepriamy úmysel ide vtedy, ak

si páchateľ predstavil následok ako možný a schváli ho pre prípad, že by nastal. Vôľová zložka tu
má podobu menej intenzívneho uzrozumenia s následkom ako je to v prípade priameho úmyslu. Na
existenciu takéhoto uzrozumenia možno usudzovať predovšetkým z faktu, že páchateľ nepočítal so
žiadnou konkrétnou a relevantnou skutočnosťou, ktorá by vzniku možného následku jeho konania
zabránila. Pre úmyselné zavinenie je bez významu, či následok bol cieľom konania páchateľa alebo len

prostriedkom k uskutočneniu iných cieľov.

Odvolací súd opakuje, že z okolností prípadu vyplýva, že obžalované osoby mali vedomosť o
neschopnosti občianskeho združenia v mene ktorého konali vo vzťahu k tretím osobám dostáť svojim
zmluvným záväzkom, vedeli, že občianske združenie nezasiela príslušné platby relevantným subjektom

v USA, vedeli, že ich činnosť vo vzťahu k sprostredkovateľskej činnosti je spravidla len formálneho
charakteru, nakoľko ak nezašlú relevantným subjektom v USA požadované poplatky, potrebné doklady,
či iné vyžadované náležitosti, celkom určite nebude môcť byť sprostredkovateľský záväzok občianskeho
združenia splnený. O všetkých problémoch občianskeho združenia boli informovaní a to v neposlednom
rade aj zo strany poškodených osôb, ktoré ich upozorňovali na nesplnenie záväzkov občianskeho

združenia, napriek tomu tieto osoby naďalej zavázdali nepravdivými informáciami a naďalej aj uzatvárali
nové zmluvy s ďalšími osobami, ktorých výsledkom bolo len opätovné nesplnenie záväzkov a opätovné
nevrátenie poskytnutých finančných prostriedkov. Je evidentné, že obžalované osoby príjímali aj naďalej
platby od poškodených osôb a to za situácie, keď v skutočnosti nevykonávali žiadnu relevantnú činnosť
v zmysle sprostredkovateľských záväzkov, pričom ani v jednom prípade neinformovali poškodené osoby

o možných a aj reálne predpokladaných problémoch, či skôr nemožnosti občianskeho združenia so
zabezpečením predmetu uzatvorených zmlúv. Práve naopak, toto neinformovanie poškodených využili
na to, aby získavali ďalšie finančné prostriedky od ďalších poškodených osôb a to aj v čase, keď už
občianske združenie pri plnení svojich záväzkov opakovane zlyhávalo. Podľa názoru odvolacieho súdu
tu možno hovoriť o konaní obžalovaných v priamom úmysle, nakoľko spôsobenie následku vo forme

škody na majetku poškodených si museli predstaviť aspoň ako pravdepodobný a aj napriek tomu ho
chcelispôsobiť.Obžalovanýmmuselobyťzrejmé,žeaknepoužijúfinančnéprostriedkyodpoškodených,
respektíve ich relevantnú časť na zabezpečenie požadovanej služby pre poškodenú osobu, nebudú
môcť splniť svoje záväzky a teda neposkytnú poškodeným osobám adekvátnu protihodnotu za ich
finančné prostriedky. Vôľová zložka obžalovaných tu predstavovala ich kladný vzťah k zamýšľanému

následku ich konania.

Pokiaľ obžalovaný V. G. v odvolaní namietal, že neúspech činnosti občianskeho združenia bol
zapríčinený aj neskúsenosťou manažmentu, tak odvolací súd pripomína, že orgány občianskeho
združenia mali vo vzťahu k poškodeným osobám a vo vzťahu k činnosti, na ktorú sa zaväzovali

postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou. Z uvedeného vyplýva, že ak obžalovaní nedisponovali
adekvátnymi vedomosťami, či znalosťami ohľadne činnosti, ktorú sľubovali vykonať, mali postupovať
tak, aby takéto vedomosti nadobudli, respektíve mali postupovať tak, aby relevantné vedomosti, či
zručnosti získali iným spôsobom (napríklad prostredníctvom inej osoby a podobne). Krajský súd v
Bratislave pripomína, že súčasťou odbornej starostlivosti osoby, ktorá za právnickú osobu vstupuje do

záväzkovoprávnych vzťahov je aj schopnosť takýchto osôb rozpoznať, ktoré činnosti už presahujú jeho
vedomosti, t. j. na ktoré činnosti už konajúci orgán potrebuje konkrétne znalosti, ktorými nedisponuje
a preto musí ich výkon zabezpečiť poskytnutím potrebnej pomoci od kvalifikovanej osoby. Celkom
určite však mali obžalované osoby o svojej neskúsenosti (ak tu bola, tak ako sa konštatuje v odvolaní)informovať dopredu poškodené osoby, t. j. ešte predtým ako od nich prijali finančné prostriedky. V tomto
smere je nutné zdôrazniť, že obžalované osoby vystupovali v mene subjektu, ktorý mal v názve slovo
E., teda subjektu, ktorý vykonáva činnosť v mnohých štátoch a teší sa dôvere verejnosti. Poškodené

osoby teda nemali žiadny racionálny dôvod spochybňovať skúsenosti osôb, ktoré v mene tohto subjektu
konali, nakoľko predpokladali, že tento subjekt dokáže dostáť svojim záväzkom.

Súd prvého stupňa preto postupoval v súlade so zákonom, keď uznal obžalovaných za vinným
zo spáchania trestného činu podvodu a to formou pokračovania v trestnej činnosti, nakoľko všetky

čiastkové útoky napĺňajú skutkovú podstatu toho istého trestného činu (podvod), sú spojené objektívnou
súvislosťou v čase (všetky spáchané v priebehu jedného roku), spôsobe ich páchania (všetky čiastkové
útoky boli spáchané v súvislosti s vylákaním finančných prostriedkov pod zámienkou vykonávania
sprostredkovateľskej činnosti) a v predmete útoku (vo všetkých prípadoch bol predmetom útoku majetok
poškodených osôb vo forme finančných prostriedkov). Obžalované osoby pritom spôsobili v súhrne
značnú škodu, t. j. škodu presahujúcu stonásobok minimálnej mesačnej mzdy v zmysle § 89 ods.

13 Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu tak odvolací súd pripomína, že
najpriaznivejší Trestný zákon pre obžalovaných je Trestný zákon účinný do 31.12.2005 a to vzhľadom
na vtedajšiu výšku minimálnej mzdy (6.900,- Sk), čo má odraz aj vo výške celkovej spôsobenej škody.
Obžalované osoby pritom nenaplnili len formálne znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu,
ale aj materiálne, nakoľko vzhľadom k ich pokračovacej trestnej činnosti, výške spôsobenej škody,

či miere ich zavinenia je nutné dospieť aj k záveru, že stupeň nebezpečnosti ich konania je vyšší
ako nepatrný (§ 3 ods. 4 Tr. zák. účinného do 31.12.2005). V žiadnom prípade tu nie je možné
aplikovať princíp ultima ratio, pretože konanie obžalovaných predstavovalo zjavný exces z bežných
súkromnoprávnych vzťahov a pravidiel limitujúcich prostredie v záväzkovoprávnych vzťahoch, ktorý už
napĺňa formálne znaky trestného činu spáchaného pokračovacou formou a svojou závažnosťou sa tak

vymyká zo sporov súkromnoprávnej povahy. Ingerencia trestného práva je tu preto namieste.

Odvolací súd sa nestotožňuje s námietkou obidvoch obžalovaných, že súd prvého stupňa mal pri nich
aplikovať zásadu in dubio pro reo a to z dôvodu, že obaja spáchanie skutku popierajú. Uplatnenie tejto
zásady je totiž na mieste len v prípadoch, ak súd, po vyhodnotení všetkých do úvahy prichádzajúcich

dôkazov, dospeje k záveru, že nie je možné sa jednoznačne prikloniť k žiadnej z dvoch rozporných
výpovedí alebo k žiadnej zo skupiny odporujúcich si dôkazov, takže zostávajú pochybnosti o tom, ako
sa skutkový dej odohral, respektíve kto bol páchateľom trestného činu. Pokiaľ však súd po vyhodnotení
takejto dôkaznej situácie dospeje k záveru, že jedna z výpovedí alebo jedna zo skupín výpovedí je
pravdivá, že jej vierohodnosť nie je ničím podstatným spochybnená, nie sú splnené podmienky na

uplatnenie zásady in dubio pro reo, pretože súd pochybnosti nemá (primerane rozhodnutie Ústavného
súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 154/2002).

Súd prvého stupňa však formálne pochybil pri ukladaní trestu obžalovaným, keď síce správne uzal
obžalovaných za vinných podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005, avšak trest im z časti uložil

podľa Trestného zákona účinného od 01.01.2006 (ohľadne ukladania skúšobnej doby podmienečného
odsúdenia - § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák.). Takýto postup je neprijateľný, nakoľko v danej
trestnej veci mal byť celý výrok o treste ukladaný podľa Trestného zákona účinného do 31.12.2005, t. j
podľa zákona, podľa ktorého bola vyslovená vina obžalovaných (t.j. podľa ustanovenia § 58 ods. 1 písm.
a/, § 59 ods. 1 Tr. zák.). Táto skutočnosť bola dôvodom zrušenia výroku o treste napadnutého rozsudku

postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. s tým, že odvolací súd toto pochybenie napravil vlastným
rozhodnutím, pričom uložil obžalovaným v podstate totožný trest ako súd prvého stupňa napadnutým
rozsudkom.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, tak odvolací súd je názoru, že vzhľadom na okolnosti prípadu ako aj osoby

obžalovaných postačí pre nápravu obžalovaných uloženie trestu odňatia slobody na samej spodnej
hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu na primeranú skúšobnú dobu. V tomto
smere poukazuje odvolací na to, že k spáchaniu skutkov došlo pred trinástimi rokmi, pričom obžalované
osoby nielen pred spáchaním stíhanej trestnej činnosti, ale ani po nej sa nedopustili žiadnej trestnej
činnosti. Obžalované osoby tak už do určitej miery preukázali nápravu a vedenie riadneho spôsobu

života. Na strane druhej nie je možné prehliadnuť, že obžalované osoby sa podieľali na pomerne
závažnej trestnej činnosti, pri ktorej bola viacerým osobám spôsobená pomerne vysoká škoda, ktorá
im doposiaľ nebola nahradená. Tieto skutočnosti sú podľa názoru odvolacieho súdu tak výrazné, že
znemožňujú uloženie iného druhu trestu, či uloženie trestu pod zákonom stanovenú dolnú hranicutrestnej sadzby. Skutočnosť, že k spáchaniu trestnej činnosti došlo pred viac ako desiatimi rokmi,
kompenzoval odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa tak, že obžalovaným ukladal trest na
samej dolnej hranici trestnej sadzby a v jeho podmienečnej forme. Určité prieťahy v konaní totiž možno

kompenzovať aj v rámci zákonnej trestnej sadzby a nie je povinnosťou súdu vždy a za každých okolností
využiť ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu. To platí o to viac v prípadoch, v ktorých nešlo len o
jednorazové vybočenie obžalovaných z inak riadneho spôsobu vedenia života, ale išlo o dlhšiu dobu
trvajúce páchanie trestnej činnosti, ktorá mala pokračovací charakter. Napokon, trest má byť aj taký,
aby odradil iné osoby od páchania trestnej činnosti a aby bolo z neho zrejmé, že ani plynutie času

automaticky neznamená zníženie, či vymiznutie spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného pre
spoločnosť a tým aj jeho beztrestnosť.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v súlade so stavom veci a zákonom je výrok o náhrade škody
uvedený v napadnutom rozsudku. Napokon, tento výrok ani nebol výslovne napadnutými odvolaniami
obžalovaných, či iných osôb.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozsudku s tým, že zvyšné výroky napadnutého rozsudku zostali rozhodnutím odvolacieho
súdu nedotknuté.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.