Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, July 15, 2014

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 12C/229/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111227267
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Alena Paveleková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2014:8111227267.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudkyňou Mgr. Alenou Pavelekovou v právnej veci žalobcu: T. Š., nar. X.X.XXXX,

bytom O., A. Č.. XX, právne zastúpeného JUDr. Martinom Puchallom PhD., advokátom so sídlom v
Košiciach, Južná trieda 2/A proti žalovanému: Mesto Prešov, Hlavná č. 73, právne zastúpeného JUDr.
Alojzom Naništom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, o určenie vlastníckeho práva takto

r o z h o d o l :

žalobu z a m i e t a,

o trovách konania r o z h o d n e samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 18.6.2003 v znení jej zmeny domáhal určenia, že
je výlučným vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v kat. území Prešov, parcela č. XXXXXX/XX o

výmere 1010 m2, parcely č. XXXXX/XX o výmere 19 m2, parcela č. XXXXX/X o výmere 394 m2, parcela
č.XXXXX/Xovýmere1426m2,parcelač.XXXXX/Xovýmere828m2,parcelač.XXXXX/.ovýmere484
m2, parcela č. XXXXX/X o výmere 261 m2, parcela č. XXXXX/X U. výmere 214 m2, parcela č. XXXXX o
výmere 90 m2, parcela č. XXXXX/X o výmere 1364 m2, parcela XXXXX/X o výmere 581 m2, parcela č.
XXXXX /. o výmere 315 m2, parcela č. XXXXX/X o výmere 238 m2, parcela č. XXXXX/X o výmere 281
m2, parcela č. XXXXX/X o výmere 380 m2, parcela XXXXX/X o výmere 98 m2, parcela č. XXXXX/X o
výmere 290 m2, parcela č. XXXXX/X o výmere 843 m2, ktoré sú vymedzené geometrickým plánom na

obnovu hraníc č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX vyhotoveným dňa 10.10.2008 Štefanom Boháčom,
geodetom, overeným katastrálnym úradom v Prešove, Správou katastra Prešov dňa 30.10.2008 pod
č. XXXX/XX.

Žalovaný nesúhlasil so žalobou v časti o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Poukazoval
nato, že vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam nadobudol titulom vydržania, pričom do držby
dobromyseľne vstúpil ex lege - zo zákona a tak sa stal vlastníkom predmetných nehnuteľností. V

priebehukonanianatýchtodôvodochzotrvalapoukazovalaj nato,ženárokžalobcujenutnépovažovať
za nárok reštitučný nárok, ktorý sa spravuje špeciálnym právnym predpisom, ktorý má prednosť pred
všeobecnou úpravou.

Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 12C 68/2003
-96 zo dňa 24.3.2005 tak, že žalobný návrh zamietol.

Na základe odvolania žalobcu súd druhého stupňa Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 3 Co 225/05 -
116 zo dňa 9.2.2006, potvrdil zamietavý rozsudok vydaný súdom prvého stupňa a vyslovil, že proti jeho
rozsudku je prípustné dovolanie. Za otázku zásadného právneho významu, ako vyplýva z odôvodnenia
považoval posúdenie, či subjektom vydržania môže byť právnická osoba a titul vstupu do držby ponadobudnutí majetku na základe zákona č. 138/1991 Zb. Dovolací súd rozsudkom č.k. 2 Cdo 188/2006 -
145 zo dňa 27.2.2007, zrušil rozsudok odvolacieho súdu, čo sa týkalo druhej časti dovolacej otázky (titul
vstupu do držby po nadobudnutí majetku na základe zákona č. 138/1991 Zb.) s poukazom nato, že tento

založil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku za účelom preskúmania správnosti rozhodnutia o
otázke, ktorú sám v konaní nedostatočne a neúplne nezodpovedal, a preto nebolo možné posúdiť, či a
ako ju riešil, akými úvahami sa riadil a k akým záverom dospel.

Následne rozsudkom zo dňa 28.7.2007 č.k. 5 Co 60/2007-157 odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého

stupňa a vec vrátil na nové konanie. Z vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, vyplynulo,
že v ďalšom konaní úlohou súdu prvého stupňa bolo sa zaoberať otázkou titulu vstupu do držby po
nadobudnutí majetku žalovaným na základe zákona č. 138/1991 Zb.

Najvyšší súd SR i Krajský súd v Prešove vyslovili názor, že subjektom oprávnenej držby mohol byť aj
občan i právnická osoba. Novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 509/1991 Zb. bolo umožnené

právnickým osobám nadobudnúť vlastnícke právo k veciam vydržaním. Vlastníkom nehnuteľnosti sa tak
od 1. januára 1992 môže stať aj právnická osoba, ktorá má nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite
po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stala oprávneným držiteľom pred 1. januárom 1992. Do
vydržacej doby možno započítať i dobu oprávnenej držby vykonávanej pred 1. januárom 1992.

Súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodol rozsudkom zo dňa 23.1.2009 č.k. 12C 68/200 -253 ktorým
opäť žalobu zamietol. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 5Co/2009 - 293 zo dňa 24.6.2010 v spojení
s opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom okrem výroku o trovách konania potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa nakoľko sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa ohľadom uplynutia vydržacej
lehoty v prospech žalovaného s právnymi následkami nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam.Vzhľadomnapochybnostivyslovenéžalobcomvstupužalovanéhodojehooprávnenej
držby odvolací súd poukázal na delimitačný protokol o prevode nehnuteľností, nachádzajúci sa v spise
na č.l. 90, podľa ktorého delimitácia sa uskutoční v súlade s ust. zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obci
k 15.4.1992 a doplnil ak, by aj vydržacia lehota bola počítaná od uvedeného dňa, dňom 15.4.2004 táto
uplynula. Proti tomuto rozhodnutiu bolo podané žalobcom dovolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd

SR uznesením č.k. 2Cdo 10/2011 - 380 zo dňa 30.6.2011, ktorý napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
zrušil a vec bola vrátená na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 237 písm. f/ O.s.p. s prihliadnutím na
§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. mal za to, že v prejedávanej veci súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
v časti vstupu do držby sporných nehnuteľností žalovaným posúdil podľa ust. § 2 ods. 7 zákona č.
381/1991 Zb. o majetku obci, teda dňom účinnosti tohto zákona 1.5.1991 a odvolací súd posúdil vstup

do držby žalovaného podľa § 130 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka dňom prevzatia
nehnuteľností žalovaným, s poukazom na delimitačný protokol, 15.4.1992. Podľa názoru dovolacieho
súdu z uvedeného vyplynulo, že odvolací súd považoval predmetné ustanovenie za rozhodujúce pre
rozhodnutie vo veci. V súlade s ust. §213 ods. 2 O.s.p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa
k ich možnému použitiu vyjadrili. Vzhľadom na uvedenú procesnú vadu bol rozsudok odvolacieho

súdu zrušený a odvolací súd uznesením zo dňa 6.9.2011 č.k. 5 Co 91/2011 od ktorého je totožná vec
vedená pod sp. zn. 12C 229/2011 na tunajšom súde, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s
opravným uznesením a dopĺňacím rozsudkom v majúc za to, aby boli zachované účastníkom konania
všetky procesné práva a povinnosti, aby im nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a aby im bol
zabezpečený riadny prístup k spravodlivému procesu, aby nedošlo k tzv. prekvapivému rozhodnutiu

ustálil, že je potrebné aj rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti zrušiť.

Po predložení veci súdu prvého stupňa bolo rozhodnutie odvolacieho súdu doručené obom sporovým
stranám, tak aby mali možnosť sa k vyjadreným právnym závetom vyjadriť sa a prípadne navrhnúť vo
veci dôkazy.

Súd prvého stupňa vo veci opätovne rozhodol po doplnení dokazovania výsluchom svedka T.. M.Q. J.
rozsudkom č.k. 12 C 229/2011 - 71 zo dňa 21.2.2012 tak, že žalobu zamietol po podanom odvolaní zo
strany žalobcu v odvolací súd zrušil rozsudok súdu 1. stupňa uznesením č.k. 20 Co 174/2012 - 2011 zo
dňa14.11.2013stým, žeuložilsúduprvéhostupňaopätovnenáležitevyriešiťotázku,čivdanomprípade

boli na strane žalovaného splnené všetky zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva k
dotknutým nehnuteľnostiam titulom vydržania. Uvedené súd prvého stupňa mal opätovne skúmať bez
toho, aby vo svojom rozhodnutí sa nadbytočne zaoberal otázkami, ktoré pre ďalšie konanie nemajú
význam, prípadne boli už v doterajšom štádiu konania a bezpochyby vyriešené. Je potrebné skúmaťpredpoklady vydržania, a to nepochybne jeho počiatok a tiež splnenie všetkých jeho pojmových znakov.
Zároveň prvostupňový súd sa mal vysporiadať s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu a to v súvislosti
so všetkými dôkazmi, ktoré boli vykonané vrátane svedeckých výpovedí zároveň opätovne rozhodnúť o

trovách konania s tým, že sa má zaoberať odvolacími námietkami žalobcu vo vzťahu k určeniu hodnoty
predmetu sporu ak priznaniu trov právneho zastúpenia za odvolateľom namietané úkony a tiež sa
zaoberať otázkou týkajúcou sa účelnosti vynaložených trov z hľadiska poskytovania právnych služieb
žalovanému, ktorý zamestnáva pracovníkov s právnickým vzdelaním.

Vo veci súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou spolu s jej doplneniami, rozhodnutiami
Štátneho notárstva v Prešove č.k. D 330/77-25 zo dňa 27.10.1977 a č.k. D 330/77 zo dňa 27.4.1977,
majetkovou podstatou číslo vložky 208, kúpnou zmluvou zo dňa 15.7.1977, oznámeniami žalovaného
v 1. rade, výzvami žalobcu na vysporiadanie, výpismi z listu vlastníctva č. XXXXX - čiastočný, č. XXXX -
čiastočný, č. XXXXX, XXXXX, č. XXXX - čiastočný, písomnými vyjadreniami žalovaných, delimitačným
protokolom, geometrickým plánom T.. B. E. č. XX/XXXX, spisom tunajšieho súdu sp. zn. 18 D 867/95.

V ďalšom konaní súd doplnil dokazovanie výsluchom svedka T.. Z. A., M.. Y. A., geometrickým plánom
Š. K. č. 39/2008 zo dňa 30.10.2008, doplnením dokazovania výsluchom svedka T.. M. J. doplnenými
písomnýmivyjadreniamižalobcuažalovaného,výpisomlistuvlastníctvač.2,k.ú.Prešov registraXXXX/
XX, výpisom listu vlastníctva č. X zákazky č. 319/1992 zo dňa 16. 4. 1992, stranou č. 1, 2, 17, 18, 21, 22,
23, 24, 25 až 28, uznesením mestského zastupiteľstva Prešov zo dňa 4. 2. 1991 č. 2/1991, uznesením

zo dňa 29. 4. 1991 č. 4/1991 a zariadeného zasadnutia mestského zastupiteľstva, prílohou č. 1 k
uzneseniu zo dňa 13. 4. 1992, uznesením riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva zo dňa 13. 4.
1992 č. 70/1992, vyjadrením Okresného úradu, katastrálny odbor zo dňa 12. 6. 2014, žiadosťou o zápis
do katastra zo dňa 24.10.1991 z č. listu spisu 156, delimitačným protokolom, grafickou identifikáciou
parcely mpč. XXXX, k.ú. Solivar a parcele č. XXXX, spätnou identifikáciou parciel ku súčasnému stavu

a parcelným číslam, zo spisu 26 D 1976/2007 s obsahom spisu z B 330/77 a rozhodnutím D 330/77 - 11
zo dňa 27. 4. 1977, záznamom zo dňa 30. 8. 1977, úradným záznamom zo dňa 14. 9. 1977, zápisnicou
zo dňa 27. 10. 1977, vyjadrením Okresného úradu Prešov katastrálneho odboru zo dňa 12. 6. 2014 a
ostatným obsahom spisu, na základe čoho zistil tento skutkový stav:

Žalobca, M. Š., Z. Š. Q. Q. Š. sú dedičmi ako potomkovia v priamom rade (deti) po nebohom Q. Š.,
ktorý zomrel dňa 2.2.1977.

Na základe rozhodnutia o dedičstve Štátneho notárstva v Prešove č.k. D 330/97 zo dňa 27.4.1977
nadobudli M. Š., Z. Š. Q. Q. Š. titulom dedenia zo zákona po poručiteľovi Andrejovi Šebejovi vlastnícke

právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v katastrálnom území Solivar (dnešné katastrálne územie
Prešov), a to k parcelám č. XXX, XXX, XXX/X, XXX/X o celkovej výmere 3188 m2, zapísaných v celosti
na pozemnoknižnej vložke č. XXX.

Na základe rozhodnutia o dedičstve, zo dňa 27.10.1977, boli žalobcovi na základe rovnakého právneho

titulu prikázané do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané na pozemnoknižnej vložke č. XXX, a to parcely
mpč. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X Q. XXXX.

M. Š., Z. Š. Q. Q.Ž. Š., ešte pred týmto rozhodnutím o dedičstve týkajúceho sa žalobcu, previedli
kúpnou zmluvou zo dňa 15.7.1977 na kupujúceho - Okresný národný výbor v Prešove, zastúpeného

Stavoinvestou, inžinierskou organizáciou Košice, IOS Prešov vlastnícke právo k parcelám č. XXXX/X
Q. XXXX zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. XXX pod B1 nachádzajúcich sa v katastrálnom území
Solivar.

Žalobca považoval túto kúpnu zmluvu od počiatku za neplatnú a preto požadoval určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam uvedených v petite žaloby, ktoré po pozemnoknižných úpravách zodpovedajú
pôvodným parcelám č. XXXX Q. XXXX.

Žalobca listami zo dňa 24.6.2002 a dňa 7.10.2002 vyzval žalovaného, aby mu na základe týchto
skutočností uvedené nehnuteľnosti vydal na základe mimosúdnej dohody.

M. Š., Z. Š. Q. Q. Š. uviedli, že v čase podpisu kúpnej zmluvy v roku 1977 boli kupujúcim Stavoinvestou
Košice, OIS Prešov uvedené do omylu, tento svoj omyl uznali a vyjadrili súhlas, že na základededičského konania č. D 330/97-25 sú pozemky, ktoré boli predmetom kúpnej zmluvy, vo vlastníctve
žalobcu.
Žalovaný sa stotožnil so skutkovým stavom, ako aj listinnými dôkazmi uvedenými v žalobe, čo do

neplatnosti uvádzanej kúpnej zmluvy. Nepopieral, že kúpna zmluva zo dňa 15.7.1977 uzavretá medzi
jehoprávnympredchodcomakokupujúcimaM.Š.,Z.Š.Q.Q.Š. akopredávajúcimijeneplatná,nakoľko
jej predmetom skutočne boli nehnuteľnosti, ku ktorým nemali vlastnícke právo. Na druhej strane však,
mal za to, že napriek tomu je vlastníkom predmetných nehnuteľností a to z titulu ich vydržania. Opierajúc
sa o zákonné ustanovenia vyjadril žalovaný presvedčenie, že vo vzťahu k týmto nehnuteľnostiam sú

z jeho strany splnené všetky zákonné podmienky vydržania, a to tak z pohľadu dobromyseľnosti, ako
aj z pohľadu oprávnenej nepretržitej držby po dobu desiatich rokov. Poukazujúc na to, že na
strane žalobcu nie je daný naliehavý právny záujem. Žalobca si pritom mal uplatniť nárok na vydanie
uvedených nehnuteľností podľa reštitučných predpisov zákona č. 229/1991 Zb.. uvádzajúc, že z povahy
reštitučných predpisov ako zvláštnych zákonov vyplýva, že nároky v nich upravené nemožno riešiť
inak než podľa zásady lex specialis derogat generali s odkazom na judikatúru NS ČR sp. zn 31 Cdo

1222/2001 a stanovisko Ústavného súdu ČR zo dňa 1.11.2005, rozsudok NS SR zo dňa 29.4.2004
sp.zn. 3Cdo 120/03. Z týchto dôvodov žiadal, aby súd žalobu zamietol.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení vzhľadom na námietky uvádzané žalovaným poukázal na to, že
držba predpokladá držobnú vôľu a faktické ovládanie, predpokladaná držba žalovaného preukázateľne

a nesporne nenastala dňom 1.5.1991, účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb., ale až dňom 24.10.1994
resp. dňom 25.10.1994, kedy bol podaný protokol o delimitácií Katastrálnemu úradu v Košiciach, Správe
katastra Prešov, majúc za to, že až vtedy sa žalovaný chopil držby, ako faktický prejav, predmetnej
nehnuteľnosti. Podľa jeho vyjadrenia žalovaný nevedel, že mu predmetné nehnuteľnosti patria, tieto
mu boli odovzdané až v priebehu roku 1994, kedy sa žalovaný symbolicky chopil držby požiadaním o

zápis svojho vlastníckeho práva. Oprávnená držba teda v zmysle týchto právnych skutočností začala
plynúť až dňom 24.10.1994 a prerušená bola 24.6.2002, kedy žalobca požiadal žalovaného o
vydanie nehnuteľností, čo znamená, že neuplynula požadovaná 10 ročná doba. Čo sa týka námietky
žalovaného, vo vzťahu k uplatňovaniu nároku na základe reštitučných predpisov tu žalobca poukázal
nato, že v jeho prípade nevznikla žiadna majetková krivda v podobe konfiškácie, zhabania či prepadnutia

nehnuteľnosti. Žalobca si uplatňuje právo určovacou žalobou, proti tomu kto tvrdí, že nadobudol
vlastnícke právo vydržaním. Neplatnosť vstupu do držby je odôvodnená neplatnosťou právneho úkonu
- teda kúpnej zmluvy zo dňa 15.7.1977. Na svoji vyjadreniach zotrval v priebehu celého konania a na
jeho návrh súd vyslúchol aj svedka T.. M. J., ktorý uviedol, že podľa pečiatky, Okresného úradu Prešov
na delimitačnom protokole, má za to, že protokol mohol byť podpísaný začiatkom roky 1994. Potvrdil,

že odovzdávanie majetku bolo zdĺhavé, nakoľko sa jednalo o množstvo majetku ako aj materiálu.

Súd vo veci doplnil dokazovanie oznámením sa s geometrickým plánom č. XX/XXXX vyhotoveným Š.
K. úradne overeným dňa 30. 10. 2008 v zmysle ktorého sú vyšpecifikované parcely pôvodne evidované
ako mpč. 1227, 1240.

Z ortofotomapy zo dňa 10. 3. 2014 mal súd zistené, že predmetné nehnuteľnosti ku, ktorým sa domáha
žalobca určenia vlastníckeho práva, tvoria verejnú zeleň, ihriská, parkoviská a verejné priestranstvá
ďalej nehnuteľnosť pod cestnou komunikáciou.

Súd vo veci vykonal dokazovanie vyžiadaním Okresného úradu Prešov - katastrálny odbor z listu
vlastníctva č. X, k.ú. Prešov, evidovaný na vtedajšieho vlastníka Československý štát z, ktorého bolo
zistené, že tomto liste vlastníctva evidované parcely č. XX XXX, XX XXX, XXXXX, XX XXX/X, XX XXX,
XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX/X, XX XXX/X,
ktoré sú predmetom tohto konania.

PodľavyjadreniaOkresnéhoúraduPrešov-katastrálnehoodborunazákladežiadostiozápisdokatastra
zo dňa 24. 10. 1994 pod položkou výkazu zmien 531/95 došlo k zmene zápisu vlastníckeho práva na
žalovaného pri parcelách K NC - XX XXX, XX XXX so zápisom ku dňu 10. 4. 1995. Parcely KNC č. XX
XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX, XX XXX Q. XX XXX
boli zapísané na základe delimitácie pod položkou výkazu zmien 386/1993, parcela KNC č. XX XXX

bola zapísaná na žalovaného pod položkou zmien 292/1993, pričom sa podľa vyjadrenia katastrálneho
odboru dátum zápisu listín do výkazu zmien ešte v roku 1993 nevykonával.
Na základe zisteného skutkového stavu súd právne uzatvára:Podľa § 39 Občianskeho zákonníka účinného k 15.7.1977 neplatný je právny úkon, ktorý svojím
obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči záujmom spoločnosti.

Podľa § 133 Občianskeho zákonníka osobné vlastníctvo k veci možno nadobudnúť kúpou, darom alebo
inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo

kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

Podľa § 134 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú

mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú
primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

Podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa
tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie

dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny
predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.

Podľa § 4 ods. 1, ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení Obce samostatne rozhodujú a
uskutočňujú všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, ak osobitný zákon takéto úkony

nezveruje štátu alebo inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe. Samosprávu obce vykonávajú
obyvatelia obce
a) orgánmi obce,
b) hlasovaním obyvateľov obce,
c) verejným zhromaždením obyvateľov obce.

Podľa § 4 ods. 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení obec spravuje svoje vnútorné veci, najmä
a) vykonáva úkony súvisiace s riadnym hospodárením s hnuteľným a nehnuteľným majetkom obce a s
majetkom vo vlastníctve štátu prenechaným obci na dočasné hospodárenie,

b) zostavuje a schvaľuje rozpočet obce a záverečný účet, organizuje o ňom verejnú diskusiu,
c) vykonáva správu miestnych daní a poplatkov,
d) usmerňuje ekonomickú činnosť v obci, najmä vydáva záväzné stanoviská k investičnej činnosti v obci,
k využitiu miestnych zdrojov, k začatiu podnikateľskej činnosti právnických a fyzických osôb a zaujíma
stanoviská k zámerom ich činnosti, ak sa týkajú záujmov obyvateľov a obce,

e) vykonáva výstavbu, údržbu a správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, obecného
cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení, miestnych historických pamiatok a
stavieb,
f) zabezpečuje verejnoprospešné služby (odvoz komunálneho odpadu a čistenie obce, správu a údržbu
verejnej zelene a verejného osvetlenia, zásobovanie vodou, odvádzanie odpadových vôd a pod.) a

verejnú dopravu,
g) utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce obyvateľov obce, chráni životné
prostredie, ako aj utvára podmienky pre vzdelávanie, kultúru, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú
kultúru a šport,
h) utvára podmienky pre riadne zásobovanie obce a vykonáva nad ním dozor (povoľuje predajný a

prevádzkový čas, spravuje trhoviská),
ch) obstaráva a schvaľuje územnoplánovaciu dokumentáciu sídelných útvarov a zón, koncepcie rozvoja
jednotlivých oblastí života obce,i) vykonáva vlastnú investičnú činnosť a podnikateľskú činnosť v záujme zabezpečenia potrieb
obyvateľov obce a rozvoja obce,
j) zakladá, zriaďuje, zrušuje a kontroluje obecné podniky a iné právnické osoby,

m) zabezpečuje verejný poriadok v obci,

Podľa § 28 ods. 1, ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení na obce prechádzajú pôsobnosti,
ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona patrili podľa osobitných predpisov miestnym a mestským národným
výborom, ak ich osobitný zákon nezveruje orgánom štátu. Na obce prechádzajú v rozsahu ustanovenom

v prílohách A a B tohto zákona aj
pôsobnosti, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona patrili podľa osobitných predpisov okresným a krajským
národným výborom.

Podľa § 28 ods. 1, ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení majetok obce, jeho nadobúdanie,
nakladanie a hospodárenie s ním upravia osobitné zákony.

Podľa § 31 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení zrušujú sa
1. zákon č. 69/1967 Zb. o národných
výboroch v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 72/1969 Zb. ,

2. čl. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 72/1969 Zb. o niektorých opatreniach v organizácii a pôsobnosti národných výborov
Slovenskej socialistickej republiky v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 34/1971 Zb. a zákona Slovenskej národnej rady č.
159/1971 Zb. ;

3. zákon Slovenskej národnej rady č. 131/1970 Zb. o zriadení krajských národných výborov v Slovenskej socialistickej republike a
o opatreniach s tým súvisiacich v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 34/1971 Zb. a zákona Slovenskej národnej rady č.
159/1971 Zb. ;

4. čl. II zákona Slovenskej národnej rady č. 159/1971 Zb. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o národných výboroch a upravuje
pôsobnosť národných výborov na niektorých úsekoch štátnej správy;
5.čl.VIzákonaSlovenskejnárodnejradyč.52/1982Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o národných výboroch a upravuje pôsobnosť

miestnych národných výborov v strediskových obciach;
6. čl. II a III zákona Slovenskej
národnej rady č. 139/1982 Zb. ,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon o národných výboroch a upravuje pôsobnosť mestských národných
výborov na niektorých úsekoch štátnej správy;

7. čl. II zákona Slovenskej národnej rady č. 107/1988 Zb. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o národných výboroch;

Podľa § 32 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení tento zákon nadobúda účinnosť dňom volieb
do orgánov samosprávy obcí v roku 1990 (23. - 24. novembra 1990) ustanovenie § 30 ods. 1 tohtozákonanadobúdaúčinnosť
dňom vyhlásenia.

Podľa PRÍL.A zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení ( v znení účinnom 24.11.1990) prechádza
pôsobnosť z krajských národných výborov na obce Pol. na úseku štátnej predmet 1. hospodárenia

zákon č. 14/1964 Zb. určovanie počtu s bytmi bytov zo štátnej bytovej výstavby pre najdôležitejšie
podniky a závody alebo pre iné účely

Podľa PRÍL.A zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení ( v znení účinnom 24.11.1990) prechádza
pôsobnosť z okresných národných výborov na obce Pol. na úseku štátnej správy 1. územného

plánovania a staveb. poriadku zákon č. 50/1976 Zb. Obstarávanie územnoplánovacej dokumentácie
sídelných útvarov a zón.Podľa § 1 ods. 1, ods. 2 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy miestnu
štátnu správu patriacu podľa osobitných predpisov do pôsobnosti Slovenskej republiky (ďalej len "štátna
správa") vykonávajú okresné úrady a obvodné úrady; iným štátnym orgánom ju môže zveriť len osobitný

zákon. Štátnu správu vykonávanú okresnými úradmi a obvodnými úradmi riadi a kontroluje vláda
Slovenskej republiky (ďalej len "vláda"). Okresné a obvodné úrady spolupracujú s inými štátnymi
orgánmi a s obcami pri plnení ich spoločných úloh, najmä pri dodržiavaní zákonnosti a verejného
poriadku, pri ochrane práv a právom chránených záujmov obyvateľstva a zabezpečovaní starostlivosti
o zdravé životné podmienky obyvateľstva.

Podľa § 13 ods. 1, 2 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy
okresné a obvodné úrady, podľa tohto zákona sa zriadia 1. januárom 1991 z doterajších národných
výborov v sídlach okresných a obvodných úradov. Do zriadenia okresných a obvodných úradov plnia
ich úlohy podľa tohto zákona, ako aj úlohy národných výborov podľa osobitných predpisov (§ 14) odbory
a správne komisie národných výborov jednotlivých stupňov a druhov. V tejto dobe

a) organizuje a zjednocuje plnenie úlohy odborov a správnych komisií 11) tajomník národného výboru
alebo iný člen rady poverený radou okresného národného výboru,
b) plní úlohy súvisiace s likvidáciou a prevodom majetku národných výborov a s pracovnoprávnymi
vzťahmi pracovníkov národných výborov likvidátor vymenovaný ministrom vnútra; v majetkovoprávnych
veciach týkajúcich sa likvidácie a prevodu majetku má postavenie štatutárneho orgánu 12) a v

pracovnoprávnych veciach pracovníkov postavenie vedúceho organizácie.

Podľa § 13 ods. 3 zákona č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy dňom účinnosti
tohto zákona plní úlohy v organizačných veciach, v majetkovoprávnych veciach a v pracovnoprávnych
vzťahoch súvisiacich so zriadením okresného a obvodných úradov prednosta okresného úradu; v

majetkovoprávnych veciach súvisiacich so zriadením okresného a obvodných úradov má postavenie
štatutárneho orgánu 12) a v pracovnoprávnych vzťahoch prijímaných pracovníkov postavenie vedúceho
organizácie.

Podľa § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu, ku ktorým

patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu právo hospodárenia Stavoinveste, bývalej Výstavbe
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy a bývalým okresným národným výborom za účelom
zabezpečenia systému komplexnej bytovej výstavby, účelovej investičnej výstavby a individuálnej
bytovej výstavby, prechádzajú do vlastníctva obce, na území ktorej sa nachádzajú, okrem časti majetku,
ktorý sa podľa § 3 písm. e) a f) tohto zákona nestáva majetkom obce.

Podľa § 2 ods. 7 zákona č. 138/1991 Zb. veci a majetkové práva podľa odsekov 1, 2 a 5 nadobúda obec
dňom účinnosti tohto zákona.

Podľa § 12 ods. zákona č. 138/1991 Zb. ak nie je v tomto zákone ustanovené inak alebo ak to nevylučuje

povaha veci, riadi sa obec pri nadobúdaní majetku a nakladaní s ním osobitnými predpismi.

Podľa § 14 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. obce, mestá, mestské časti a organizácie založené alebo
zriadené obcou sú povinné podať do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona návrh na zápis do evidencie
nehnuteľností. Ak sa nadobudnutie majetku viaže na ďalšie podmienky, sú povinné podať návrh do 12

mesiacov od prevzatia majetku.

Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby
sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny
záujem.

Z výsledkov vykonaného dokazovania má súd za jednoznačne preukázané, že dňa 15.7.1977 bola
medzi M.É. Š., Z. Š. Q. Q. Š. ako predávajúcimi a Okresným národným výborom v Prešove ako právnym
predchodcom žalovaného uzatvorená kúpna zmluva, ktorej predmetom boli nehnuteľnosti zapísané v
pozemnoknižnej vložke č. XXX kat. ú. Solivar, a to parcely č. XXXX a č. XXXX o celkovej výmere 9.979

m2. V tejto kúpnej zmluve bolo uvedené, že predávajúce sú dedičky po zomrelom Andrejovi Šebejovi
na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa 27.4.1977.M. Š., Z. Š. Q. Q. Š. boli na základe rozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym notárstvom v
Prešove, č.k. D 330/77 zo dňa 27.4.1977, ako potomkom v priamom rade (dcéry) po poručiteľovi Q.
Š., zomrelom 2.2.1977, prikázané do vlastníctva nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnej vložke č.

XXX katastrálneho územia Solivar, avšak len parcely č. XXX, XXX, XXX/X Q. XXX/X. Parcely, ktoré boli
predmetom kúpnej zmluvy, boli prikázané do vlastníckeho práva žalobcu, a to na základe rovnakého
právneho titulu (ako synovi zomrelého Q. Š.) a tým istým rozhodnutím o dedičstve vydaným dňa
27.10.1977, teda po podpise kúpnej zmluvy (č. listu spisu 10) uzatvorenej medzi MQ. Š., Z. Š. Q. Q.
Š. ako predávajúcimi a Okresným národným výborom v Prešove, zastúpeným Stavoinvestou inž. org.

Košice zo dňa 15. 7. 1977 .

Vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam na základe rozhodnutia o dedičstve vydaného Štátnym
notárstvom v Prešove nadobudol žalobca ako dedič po zomrelom poručiteľovi Q. Š.. Z tohto dôvodu
je zrejmé, že Magdaléna Šebejová, Vilma Šebejová a Alžbeta Šebejová previedli vlastnícke právo k
predmetu kúpy, ktoré im nepatrilo. Na základe uvedeného súd nevyhnutne dospel k záveru, že vyššie

spomenutá kúpna zmluva zo dňa 15.7.1977 je neplatná.

Pre úplnosť časovú súvislosť súd poukazuje na to, že prvé rozhodnutie v dedičskom konaní bolo vydané
dňa 27. 4. 1977 na základe, ktorého vyššie uvedené M., Z. Q. Q. Š. nadobudli časť nehnuteľností
po svojom poručiteľovi následne dňa 15. 7. 1977 uzatvorili kúpnopredajnú zmluvu, ktorou predali

nehnuteľnosti, ktoré neboli predmetom dedičského konania a rozhodnutia zo dňa 27. 4.1977, a následne
ako vyplynulo z dedičského spisu a zápisnice vyhotovenej v dedičskom konaní navštívili dňa 30. 8.
1977, Štátne notárstvo v Prešove, upozorňujúc, že neboli prejednané pozemky, ktoré boli toho času
v užívaní štátneho majetku zapísané na pozemkovoknižnej vložke č. 208 - okrem iného aj predmetné
nehnuteľnostimpč.XXXXampč.XXXX.Následnesavykonalo akotovyplynulozozápisnicenaštátnom

notárstve v Prešove dňa 27. 10. 1977 opakované prerokovanie dedičstva po poručiteľovi Andrejovi
Šebejovi, kde opäť účastníčky Q. Š. Q. M. Š. vyhlásili, aby nehnuteľnosti okrem iných aj zapísané na
pozemkovoknižnej vložke č. XXX mpč. XXXX a mpč. XXXX pripadli do výlučného vlastníctva žalobcu,
s tým, že tento bol povinný vyplatiť ustupujúcim spoludedičom ich dedičské podiely v peniazoch v tom
prípade, keby nehnuteľnosti neboli za nejakého, do dôvodu v užívaní socialistickej organizácie alebo

keby boli vyvlastnené.

V zmysle vyjadreného právneho záveru odvolacieho súdu v uznesení č.k. 20Co 174/2012-111 zo dňa
14. 11. 2013 sa súd prvého stupňa sa má opätovne zaoberať náležitosťami splnenia všetkých zákonných
podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním žalovaným bez nadbytočného zaoberania

sa otázkami, ktoré pre ďalšie konanie nemajú význam. Kľúčovou otázkou teda zostalo splnenie
predpokladov vydržania a to najmä jeho počiatku a tiež splnenia ďalších pojmových znakov.

Žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na to že nebolo možné do držby žalovaného započítať držbu
jeho právneho predchodcu Okresného národného výboru, nakoľko jeho držba nebola oprávnená. V

súlade s ustanovením § 129 Občianskeho zákonníka držba predpokladá držobnú vôľu a faktické
ovládanie veci a podľa názoru žalobcu oprávnená držba žalovaného preukázateľne nesporne nenastala
dňom 1.5.1991 teda účinnosťou zákona č. 138/1991 zbierky, ale až dňom 24.10.1994 (dňom
ktorými je datovaný návrh na zápis do katastra protokolu o delimitácii majetku z č. listu spisu 89).
Žalobca poukazoval na to, že keďže ani Okresný národný výbor nemal právo hospodárenia k týmto

nehnuteľnostiam za absolútne neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 15.7.1977 je nepochybne vylúčené, aby
sporné nehnuteľnosti sa stali dňom 1.5.1991 vlastníctvom žalovaného a rovnako nemožné a v rozpore
so skutočnosťou sú tvrdenia o tom, že tento deň vznikla oprávnená držba žalovaného. Zo zákona je
totiž vylúčené držba takej veci, o existencii ktorej držiteľ nemal vedomosť. Absencia subjektívne zložky
vedomia k predmetu držby držbu to vylučuje. Žalovaný ku dňu 1. 5. 1991 preukázateľne nevedel a ani

vedieť nemohol, že mu predmetné nehnuteľnosti patria nakoľko tieto neboli protokolárne odovzdané.
Žalobca tvrdil, že žalovaný sa o existencii časti sporných nehnuteľností mohol dozvedieť najskôr v roku
1994 .

Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že žalovaný „nadobudol“ predmetné nehnuteľnosti na základe

zákona č. 138/1991 Zb. účinného od 1.5.1991 od - Okresného národného výboru v Prešove, ktorý s
nimi nakladal na základe neplatnej kúpnej zmluvy zo dňa 15.7.1977.
Judikatúra už riešila otázku, čo sa týka okolnosti v prípade neplatnosti nadobúdacieho titulu a tu súd
poukazuje napr. na rozhodnutie, ktoré je použiteľné aj v tejto právnej veci, Najvyššieho súdu SR z 1.marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010 - Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje
vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva

je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu.
Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej
viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so
zreteľom na všetky okolnosti". Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak
hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o

ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec
niejeanadobúdateľjesozreteľomnavšetkyokolnostidobromyseľný,žetutitulje,stanesanadobúdateľ
veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do
súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.
Žalobca netvrdil a ani nijakým spôsobom nepreukázal, že by nejakým spôsobom napadol platnosť v
predmetnej kúpnej zmluvy pred dňom 1.5.1991, teda do času kým tieto boli zapísané vo vlastníctve

Československého štátu, pričom tieto nadobudol od svojho právneho predchodcu v roku 1977.
V ďalšom ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, predmetné nehnuteľnosti boli predmetom kúpy pre
výstavbu sídliska A., I. obytného súboru K.. Obytný súbor pozostávajúci z bytových domov, verejnej
zelene, parkovísk, prístupových komunikácií, verejného osvetlenia a ostatnej občianskej vybavenosti
patriacej k bytovým domom bol už na predmetných nehnuteľnostiach pôvodne mpč. 1227 a 1240 v roku

1991 postavený. Uvedené tvrdenie žalovaného žalobca nerozporoval a tieto zisteniam súd založil na
tom, že medzi účastníkmi konania neboli tieto skutočnosti sporné. Z predloženého geometrického plánu
žalobcom, ale aj identifikácie predloženej na požiadanie súdu Okresným úradom Prešov - katastrálnym
odborom, ale aj ortofotomapy predloženej žalovaným (v prílohovej obálke) vyplýva, že nehnuteľnosti,
ku ktorým sa domáha žalobca určenia vlastníckeho práva sú zastavané bytovými domami, a pretínajú

nielen nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, ale aj ich nehnuteľnosti susediace z pravej aj
ľavej strany a tvoria ucelený urbanistický komplex zástavby bytových domov, občianskej vybavenosti,
prístupových komunikácií a ďalšej zástavby.
Zákon č. 138/1991 Zb., o majetku obcí dňom svojej účinnosti od 1.5.1991 previedol do vlastníctva
obcí majetok, okrem iného aj predmetné nehnuteľnosti, dovtedy majetok štátu. Stalo sa tak „ex lege“.

zákonom bola uložená povinnosť do 12 mesiacov od účinnosti tohto zákona podať návrh na zápis do
evidencie nehnuteľností.

Zásadná reforma miestnej správy sa u nás uskutočňovala prijatím zákona SNR č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení, v znení novely, zákona ČNR č. 367/1990 Zb. o obciach (obecné zriadenie), zákona

SNR č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy a zákona ČNR č. 425/1990 Zb. o okresných
úradoch.

V danom prípade, bolo preukázané, že zmluva zo dňa 15.7.1977 bola neplatná, avšak súd dospel
k záveru, že tak došlo pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ - žalovaný pri zachovaní obvyklej

opatrnosti vedieť, a to vzhľadom na časový odstup od jej uzavretia ale aj pre samotnú nečinnosť
pôvodného vlastníka, naviac predmetné nehnuteľnosti ako je vyššie uvedené sa nachádzali v zástavbe
komplexu bytových domov, kde so zreteľom na všetky okolnosti sa nadobúdateľ - Mesto Prešov mohol
dôvodne domnievať, že tieto sú riadne vysporiadané (aj, keď tu súd nijakým spôsobom neospravedlňuje
konanie Okresného národného výboru Prešov v zastúpení Stavoinvestou inž.org., ktorá pri zachovaní

potrebnej odbornej starostlivosti mohla týmto pochybeniam predísť, na druhej strane však zanedbaná
bola aj starostlivosť domnelých dedičiek pri uzatváraní predmetnej zmluvy v pozícii predávajúcich,
nakoľko na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Prešove zo dňa 27.4.1977 mali vedomosť v čase
uzatvárania kúpnej zmluvy dňa 15. 7. 1977, že predávajú nehnuteľnosť, ktorých vlastníčkami neboli
resp. následne v októbri 1977 sa stal ich vlastníkom ich brat v tomto konaní v pozícii žalobcu).

Čo sa týka osobitne určených podmienok, týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej
doby, ktoré musia byť kumulatívne splnené žalobca najmä namietal na obranu žalovaného, že
nepreukázal kedy fakticky veci začal ovládať a nepreukázal vôľu nakladať s vecou ako svojou s tým, že
symbolicky sa chopil držby, podľa žalobcu požiadaním o zápis svojho vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam až dňa 24.10.1994.

Tu súd poukazuje na to, že použiteľné je pre posúdenie tejto právnej veci rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky 22 Cdo 728/2000 v zmysle, ktorého právnej vety je konštatované, že pre vznik držbyje nevyhnutné naplnenie dvoch predpokladov : vôle s vecou nakladať ako s vlastnou (animus possidendi
- prvok subjektívny), a faktické ovládanie vecou - panstvom nad vecou (corpus possesiones - prvok
objektívny). Faktickým ovládaním sa nerozumie len fyzické ovládanie vecí. Fakticky vec ovláda ten,

kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva takzvané právne panstvo nad vecou. Preto je
držiteľom pozemku i ten, kto naň fyzický dlhú dobu nevstúpil, pokiaľ sa držby nechopil niekto iný, a tiež
ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (takzvaného detentora). Je však nevyhnutné, aby
detentor fyzický vec ovládal pre držiteľa a jeho menom.

Súčasný Občiansky zákonník inštitút držby vymedzuje v ustanovení § 129, výslovne však neustanovuje
spôsoby jej uchopenia; podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky 30 Cdo 4718/2010 zo
dňa 28.2.2011, fakticky ovláda vec ten, kto podľa všeobecných názorov a skúseností vykonáva
takzvané právne panstvo nad vecou. Do úvahy tak prichádzajú rôzne spôsoby uchopenia držby, a to
v závislosti na konkrétnych podmienkach a veľa krát i na miestnych zvyklostiach. Táto rôznorodosť
spôsobov uchopenia držby sa prirodzene uplatňuje tiež pri nehnuteľnostiach. Napríklad pokiaľ v prípade

reivindikačného sporu k vydaniu držby domu či bytu nebude spravidla postačovať len vypratanie domu
či bytu žalovaným, ale aj jeho odovzdanie žalobcovi i keby žalovaný tvrdil, že v dome či byte fakticky
nebýva (správa kolégia Najvyššieho súdu ČSR zo dňa 30.prosince 1983), v prípade vydania resp.
uchopenia držby v prípade pozemkov požiadavka uloženia povinnosti, aby žalovaný vypratal predmetné
pozemky a tieto odovzdal žalobcovi, strácajú praktický význam, pokiaľ žalovaný tieto pozemky už nedrží

pre uchopenie ich držby nie je potrebné ich odovzdanie (napríklad v situácii, kedy pozemky sú voľne
prístupné - tu súd má zato, že uvedené je aplikovateľné aj v tejto právnej veci, keďže žalobca namieta
práve nepreukázanie faktického uchopenia). Najvyšší súd Českej republiky, samozrejme, konštatoval,
že o iný prípad by sa jednalo, pokiaľ by pozemky boli oplotené z uzamykateľné mnou bránkou a bolo,
by tak nevyhnutné odovzdať žalobcovi kľúče od brány umožňujúci vstup na tieto pozemky.

Atuopätovnesúdpoukazujenato,žepredmetomsporusúpozemky,naktorýchstojaobytnédomyspolu
s občianskou zástavbou prístupovými komunikáciami, verejnou zeleňou, teda ide o pozemky voľne
prístupné, čím faktické ovládanie predmetu držby, žalovaným je dané už aj ako povinnému subjektu v
zmysle zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení po jeho zriadení zo zákona s účinnosťou od 1.1.1991.

Čo sa týka vôle s vecou nakladať ako s vlastnou (animus possidendi - prvok subjektívny), doplneným
dokazovaním mal súd preukázané, že ku dňu 15.4.1992 na liste vlastníctva č. 2 boli evidované
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania, na nehnuteľnosti evidované na tento list vlastníctva
práve poukazoval delimitačný protokol, ktorý nadobudol účinnosť ku dňu 15. 4. 1992, a ktorý bol

podpísaný štatutárnym zástupcom žalovaného, v zmysle ktorého je konštatované, že do vlastníctva
žalovaného prechádzajú nehnuteľnosti evidované na liste vlastníctva č.2.

Právnické osoby ani štát samozrejme nemajú „psychiku“, tak je potrebné ich dobrú vieru posudzovať
podľa kritérií čiastočne odlišných od tých, ktorými sa spravuje posudzovanie vôle fyzických osôb.

Najvyšší súd ČR konštatoval: „Právnické osoby sú subjekty, ktoré sú tvorené ľuďmi a ktorým zákon
priznáva postavenie právnických osôb. Pre právnickú osobu je okrem iného charakteristické, že svoju
vôľu nevytvára sama od seba, ale len prostredníctvom fyzických osôb a to tých, ktoré sú k tomu určené“.
Za právnické osoby však okrem štatutárneho zástupcu môžu uzatvárať právne úkony aj jeho pracovníci
alebo členovia, pokiaľ je tak ustanovené vo vnútorných prepisoch právnickej osoby, ak je to vzhľadom k

ich pracovnému zaradeniu obvyklé (viď. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákonníku, C.H.Beck,
2 doplnené vydání, J.Spáčil).

Čo sa týka argumentácie žalobcu s poukazovaním na výpoveď svedka T.. M. J., ktorý pracoval ako
likvidátor Okresného národného výboru Prešov, a ktorý, podľa znenia pečiatky "Okresný úrad Prešov "

uvádzal, že do 1. kvartálu roku 1992, bola používaná iná pečiatka a teda, že delimitačný protokol, ktorým
prejavil žalovaný vôľu nakladať s predmetnými nehnuteľnosťami, mohol byť opatrený touto konkrétnou
pečiatkou, až začiatkom roka 1994, čím zrejme chcel dať najavo, že jeho účinnosť, by mala byť teda
antedatovaná je potrebné uviesť to, že Okresné národné výbory, ako vyplýva z vyššie uvedeného vznikli
zákonom č. 472/1990 Zb. o organizácii miestnej štátnej správy, ktorý bol schválený dňa 29. 10. 1990,

platný od 14.11.1990 a účinný od dňa 23.11.1990, ku dňu 1. januáru 1991 vznikali okresné úrady z
dovtedajších národných výborov.SúdneuveriltvrdeniusvedkaT..M.J.,žekonkrétnesipamätá,žekonkrétnydelimitačnýprotokol,najskôr
mohol byť podpísaný začiatkom roka 1994, čo malo vyplývať podľa použitej pečiatky, okresné národné
výbory zanikli ku dňu 1.1.1991, a k tomu istému dňu vznikli Okresné úrady a teda k účinnosti delimitácie

15. 4. 1992, už riadne existovali a tomu zodpovedá aj obsah pečiatky "Okresný úrad Prešov".

Naviac vo veci bol vypočutý aj svedok T.. Z. A., ktorý taktiež podpisoval predmetný delimitačný protokol
ako štatutárny zástupca žalovaného a logicky uviedol, že s odstupom času si nepamätá konkrétne
okolnosti podpisu predmetného delimitačného protokolu (č. listu spisu 90), vedel ozrejmiť len celkovú

situáciu, že celý proces prechodu majetku štátu na obce prebiehal postupne, boli vytvorené komisie,
ktoré zabezpečovali celý proces odovzdávania majetku a pri tomto procese, samozrejme, vznikalo aj
množstvo chýb, nakoľko popritom prebiehali procesy reštitúcii a rehabilitácii, po prijatí zákona o majetku
obci preberalo mesto samotný majetok štátu.

Uvedenému zodpovedá aj história reformy verejnej správy ktorá sa realizovala niekoľkých etapách,

pričom rok 1990 - 1991 bol poznačený zrušovaním národných výborov a vytváraním reálnej samosprávy
na základnom stupni teda v obciach a inak tomu nebolo ani pokiaľ ide o právnickú osobu - žalovaného
v tejto právnej veci.

Prijatím zákonov o obecnom zriadení (č. 369/1990 Zb.) a zákona o obecnom majetku (č. 138/1991

Zb.) sa uskutočnila prvá etapa decentralizácie verejnej správy, v rámci ktorej zodpovednosť za mnohé
základné služby pre občanov prešli zo štátnej správy na orgány samosprávy, ako to rovnako vyplýva z
vyššie citovaných ustanovení, ktoré súd pre prehľad príkladmo uviedol.

Súdmalmazato,žežalovanýbolsozreteľomkuvšetkýmokolnostiamvdobrejviere,žemuvecpatrí, od

účinnosti delimitačného protokolu 15.4.1992, predmetnú nehnuteľnosť, uchopil, fakticky ovládol, a bola
aj daná vôľa naskladať s ňou ako so svojou. Uvedené nepriamo, ale so zreteľom na všetky konkrétne
okolnosti (najmä predmetu držby, nakoľko išlo o nehnuteľnosti ucelené tvoriace súčasť bytovej zástavby
sídliska A., subjektu držby - právnická osoba ktorej povinnosť starať sa o nehnuteľnosti a občanov
takto osídlenej nehnuteľnosti tohto druhu vyplývala zo zákona, zánik predchádzajúceho detentora -

Okresného národného výboru), logicky preukazujú, že žalovaný prostredníctvom prijatých uznesení
zasadnutia mestského zastupiteľstva, ako vyplýva zo dňa 4.2.1991, mestské zastupiteľstvo bralo na
vedomie správu o postupe delimitácie hospodárstva národných výborov, vykonávali sa prvé úkony k
delimitácii. Podľa uznesenia IV. riadneho zasadnutia mestského zastupiteľstva zo dňa 29.4.1991 boli
založené ku dňu 1.7.1991, bytový podnik, komunálne služby záhradnícky a sadovnícky podnik, mestský

stavebný podnik a príspevkové organizácie mestská správa služieb ako rozpočtová organizácia ku dňu
1.7.1991, boli založené Technické služby mesta Prešova a správa mestských komunikácií. Na X.
riadnom zasadnutí mestského zastupiteľstva bol schválený bezodplatný prevod práva hospodárenia
majetku, pričom podľa prílohy predmetom prevodu bol verejný rozvod plynu zástavbe sídliska A. v rámci,
ktorého sa práve nachádzajú aj predmetné pozemky, telefónny rozvod, objekt služieb a kanalizácii,

telefónne šachty, preklenovací zdroj tepla, v oblasti Solivaru, taktiež vodovodné prípojky, rozvody plynu,
telefónne rozvody, kanalizačné prípojky.

Žalovaný ako nadobúdateľ predmetných nehnuteľností zo zákona - nakladal s týmito nehnuteľnosťami
s vedomím a v dobrej viere, že nehnuteľnosti mu ako vlastníkovi patria. Súd dospel k jednoznačnému

záveru, že dobromyseľná držba žalovaného, bola narušená až dňa 24.6.2002, kedy žalobca voči
žalovanému uplatnil svoje vlastnícke právo.

Žalovaný podľa súdu teda splnil aj základnú podmienku vydržania, pretože jeho oprávnená držba
nehnuteľností trvala nepretržite po dobu dlhšiu ako 10 rokov.

Súd dospel k záveru, že žalovaný splnením všetkých zákonných podmienok v zmysle ustanovenia
§ 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaných v
pozemnoknižnej vložke č. XXX katastrálneho územia Solivar, a to k parcelám č. XXXX Q. Č.. XXXX o
celkovej výmere 9.979 m2 z titulu vydržania.

Ďalej súd podotýka, že v prípade pochybností o tom, či ide o držbu oprávnenú sa predpokladá -
platí vyvrátiteľná právna domnienka - že držba je oprávnená. V takomto prípade ten kto popiera napr.
dobromyseľnosť držiteľa, má dôkazné bremeno na preukázanie neoprávnenej držby.Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že žalobca si mal uplatniť svoje nároky v rámci reštitučných zákonov
tu súd poukazuje na (nález Ústavného súdu SR zo 14. februára 2013, č. k. II. ÚS 468/2012-22)
pričom z jeho právnej vety vyplýva reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik

vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto,
ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k
tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala žalobou
opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva [podľa nástrojov ochrany vlastníckeho práva
- žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06)]. Zmyslom a

účelom reštitučného zákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb,
ale naopak, uľahčenie obnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo
vytváranie dodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom
mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné
nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom
platným v rozhodnom období.

V rozhodnutí zo dňa 24. 6. 2010 (ktoré následne bolo síce zrušené dovolacím súdom z procesných
dôvodov), Krajským súdom v Prešove v zložení totožného senátu, ktorý následne vydal uznesenie 5Co
91/2011 zo dňa 6.9.2011 ako aj 20Co 174/2012 zo dňa 14.11. 2013, bolo konštatované, že v zmysle
Čl. 20 ods. 3 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky vlastníctvo zaväzuje, žalobca však od roku 1977
neprejavil dostatok záujmu, a to ani po roku 1989, ako vlastník o predmetné nehnuteľnosti a až, ako

to sám uvádzal náhodou v roku 2002 zistil, že predmetné nehnuteľnosti, ktoré nadobudol v dedičskom
konaní v roku 1977, boli evidované na žalovanom. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo,
že štát predmetné nehnuteľnosti nenadobudol, ale, že ich nadobudol žalovaný vydržaním.

Aj vzhľadom na toto vyššie uvedené, žiada sa uviesť, že z pohľadu žalobcu sa toto rozhodnutie,

môže javiť ako nespravodlivé, nakoľko bezpochyby vlastníkom predmetných nehnuteľností bola rodina
žalobcu, a súčasne len dva mesiace po uplynutí desiatich rokov, si začal uplatňovať vlastnícke právo,
ktoré pokiaľ by neuplynuli mohol byť žalobca úspešný, ale pokiaľ ide o aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka (v zmysle, ktorého výkon práva povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bezprávneho dôvodu zasahovať do práva oprávnených záujmov iných a nesmie byť v

rozpore s dobrými mravmi), by aj súd chcel vyhovieť žalobe pri aplikácii tohto citovaného ustanovenia,
tak Najvyšší súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Českej republiky judikovali, že ustanovenie
§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá normatívnu povahu, ale upravuje iba spôsob aplikácie a
interpretácie konkrétnych ustanovení občianskeho zákonníka, a to na základe všeobecných morálnych
pravidiel, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich subjektov. Na základe

tohto ustanovenia nemožno zakladať meniť či rušiť právne vzťahy, možno ich len korigovať a v zmysle
tohto ustanovenia možno, odoprieť poskytnutie právnej ochrany uplatňovanému právu, ktoré musí byť
podložené vždy konkrétnymi zisteniami, ale naopak iba na základe ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka nemožno založiť vznik zmenu alebo zánik práva a povinnosti.

Pre úplnosť súd poukazuje aj najnovší vývoj judikatúry, Ústavného súdu Českej republiky, ktorý je plne
využiteľný aj pre podmienky právnej úpravy Slovenskej republiky a to nález Ústavného súdu Českej
republiky zo 17. apríla 2014 sp.zn. I. ÚS 2219/2012, ktorý práve z rôznych pohľadov použiteľných aj v
tejto právnej veci sa zaoberal otázkou nadobudnutia vlastníckeho práva od neoprávneného a ochranou
dobrej viery takéhoto nadobúdateľa. Všeobecne možno uviesť, že princíp dobrej viery nemožno chápať

ako jeden z kľúčových prejavov princípu právnej istoty. Ústavný súd vychádzal aj z nálezu sp.zn. II. ÚS
165/11, kde okrem iného zdôraznil že „pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať
ich účel a zmysel, ktorý nie je možné hľadať len v slovách a vetách toho, ktorého predpisu, v ktorom
sú vždy prítomné i princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi“. Všeobecným súdom Ústavný
súd opätovne vytkol riadne nezohľadnenie prípadnej dobrej viery pri nadobudnutí nehnuteľnosti avšak

samozrejme s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, ktorý z povahy veci musí byť mimoriadny a vždy
založený na objektívnych skutočnostiach, napr. aj s prihliadnutím na pokročilá technické možnosti
prístupu k informáciám z katastra nehnuteľnosti.

V súlade s citovaným zákonnými ustanoveniami a výsledkami vykonaného dokazovania, dospel súd

k záveru, že žaloba proti žalovanému nie je dôvodná, preto je v celom rozsahu zamietol tak ako je
uvedené vo výrovej časti tohto rozsudku.Podľa § 151 ods. 3 O.s.p. v zložitých prípadoch najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania
alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania
rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ustanovenie § 166 sa nepoužije.

Keďže právnemu zástupcovi žalovaného vzniklo právo poskytnutie lehoty troch pracovných dní od
vyhlásenia tohto rozhodnutia na vyčíslenie trov právneho zastúpenia, pričom na druhej strane súd
odovzdal písomné vyhotovenie rozhodnutia po jeho vyhlásení rozhodne o trovách konania samostatným
uznesením.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,

v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté
vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,

oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.