Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 17, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/582/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612221771
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7612221771.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne R. V., Q., A. XXX/XX, zastúpenej
JUDr. Jánom Burocim, advokátom, Advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Chrapčiakova 7, proti
žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: XX XXX XXX, zastúpenej
JUDr. Gabrielom Gulbišom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Boženy Němcovej 22, o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 7C/138/2013-143 z 1.10.2013
Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobkyni sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania vo výške 135,76 € a žalovaná je povinná ju
zaplatiť JUDr. Jánovi Burocimu, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil rozsudok Arbitrážneho súdu Košice, Košice,
Alžbetina 41, vydaný v konaní vedenom pod sp. zn. 2C/99/2012 z 19.1.2012, odložil vykonateľnosť
uvedeného rozhodcovského rozsudku až do právoplatného skončenia tohto konania, rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť na účet
súdu, z titulu súdneho poplatku 99,50 €, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa žalobou, podanou uňho 5.11.2012, domáhala,

čo v žalobe uviedla, na čo poukázala a čo súčasne navrhla a, čo uviedla žalovaná v návrhu na začatie
rozhodcovského konania a vo svojom písomnom vyjadrení. Ďalej uviedol, že vykonaným dokazovaním,
z predložených listinných dokladov a písomných vyjadrení, z predloženej kópie spisu 2C/99/2012 a
výsluchom žalobkyne zistil tento skutkový stav, konkrétne, čo mal preukázané z predloženej kópie spisu
Arbitrážneho súdu Košice, že z registra súdu bolo zistené, že proti žalobkyni nie je vedené konanie
na základe návrhu žalovanej, kde exekučným titulom by bol rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho
súdu Košice 2C/99/2012 z 19.1.2012 a citoval bod 1. a bod 2. prvú a druhu vetu VPP spolu so

zmluvou, v časti XV. s názvom Rozhodcovské konanie, obsahujúcich doložku a bod 2. Osobitných
zmluvných dojednaní (ďalej len OZD) č.01/2007 k zmluve, uvedených za VPP, ktoré boli podpísané
žalobkyňou 25.2.2008. Vychádzajúc z § 52,§ 53 ods.1,2,3,ods.4 písm. r),ods.5 O. z.,§ 40,§ 41 ods.1,§
43 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ich znenie
citoval) konštatoval, že zmluva uzavretá medzi účastníčkami konania, o nároku z ktorej rozhodoval
rozhodcovský súd, je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ust. O. z., že zo zmluvy je zrejme,
že žalovaná ako poisťovateľ konala v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného

registra, že žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže uzatvorila zmluvu ako fyzická osoba, že z predloženej
zmluvy, ani rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zrejme, aby pri uzatváraní zmluvy konala v rámci
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, že pre spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické,
že sa jedná o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhytýchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť zmeniť
obsah takto navrhnutých zmlúv a, že týka sa to aj predmetnej veci, pretože zmluva bola vyplnená na
vopred pripravenom predtlačenom tlačive, do ktorého boli len vpísané údaje týkajúce sa žalobkyne.

Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že je daná prednosť kompetencie rozhodcovského súdu pred
súdom všeobecným a že rozhodcovské konanie začalo skôr s poukazom na § 106 ods.1,3 O. s.
p., s návrhom na zastavenie alebo prerušenie konania do konečného rozhodnutia rozhodcovského
súdu. Uzavrel, že z rozhodcovských spisov, ktoré mu boli zaslané nevyplýva, žeby žalobkyňa podala
odpor proti rozhodcovským rozsudkom ako opravný prostriedok, naopak rozhodla sa v zákonnej lehote

podať na všeobecný súd žalobu na zrušenie rozhodcovských rozsudkov, čo jej zák. umožňuje, že
prerušenie konania by prichádzalo do úvahy podľa § 106 O. s. p. len vtedy, ak by bol uplatnený
nárok na zaplatenie 61,74 € na rozhodcovskom súde, aj na všeobecnom súde, čo sa však nestalo, že
predmetom tohto konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku a až v prípade, žeby bol rozhodcovský
rozsudok všeobecným súdom právoplatne zrušený z dôvodu namietania platnosti doložky, až následne
by pokračoval v konaní, ktoré začalo pred rozhodcovským súdom, že nemožno však zamieňať konanie

o zrušenie rozhodcovského rozsudku s následným konaním, keď k zrušeniu dôjde, preto nie je dôvod
na zastavenie, ani na prerušenie konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, že žalovaná vo
svojom prvom vyjadrení k žalobe z 21.11.2012 vzniesla námietku miestnej príslušnosti a námietku
nesplnenia poplatkovej povinnosti žalobkyne v spore, že vo veci preto ide o spor, ktorý má svoj základ v
spotrebiteľskej zmluve a žaloba bola podaná žalobkyňou ako spotrebiteľom, z toho dôvodu je podľa § 4

ods.2 písm. za) zák.č.71/92 Z. z. o súdnych poplatkoch oslobodená od platenia súdnych poplatkov pre
toto konanie a teda námietka nesplnenia jej poplatkovej povinnosti uplatnená žalovanou v písomnom
podaní z 21.11.2012 nie je dôvodná. Čo sa týka toho, že žalovaná namietala jeho miestnu príslušnosť
na rozhodovanie vo veci, uviedol, že vec bola postúpená Okresnému súdu (ďalej len OS) Košice I, ktorý
nesúhlasil s postúpením veci a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu (ďalej len KS)

v Košiciach 2NcC/5/2013-49 z 18.2.2013, ktorým rozhodol, že je miestne príslušný na konanie a, že
jeho miestna príslušnosť je daná podľa § 88 ods.2 posledná veta O. s. p. Ďalej uviedol, že žalobkyňa
sa podanou žalobou domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnej doložky, že
žaloba bola z jej strany podaná v zák. stanovenej lehote 30 dní, čo je zrejme z toho, že predmetný
rozhodcovský rozsudok jej bol doručený 8.10.2012 a žaloba uňho bola podaný 5.11.2012. Vykonaným

dokazovaním mal za to, že žaloba bola podaná zo strany žalobkyne dôvodne, že dôvodom zrušenia
rozhodcovského rozsudku 2C/99/2012 je skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci na základe
neplatnej doložky, že doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je súčasťou VPP, konkrétne
je uvedená v čl. XV. VPP s názvom Rozhodcovské konanie, je tak súčasťou dlhého neprehľadného
textu písaného malými písmenami a splýva s ostatnými podmienkami uvedenými vo VPP, že podľa

doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní,
doložka tak znemožňuje poistenému - spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho
v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu, tým mu je ako
spotrebiteľovi odobratá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom a, že uvedeným doložka
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V tejto súvislosti poukázal aj na smernicu Rady č.93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ďalej len smernica), ktorá uvádza niektoré nekalé podmienky vo svojej prílohe (citoval znenie
jej písm. q) bod 1), že podľa toho je teda neprijateľné, aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako
výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy a, že doložka je tak - poukazujúc
na cit. § 54 ods.4 písm. r) O. z. - neprijateľnou podmienkou a teda je neplatná. Mal za to, že predmetná

doložka nebola individuálne dojednaná tak, ako to tvrdila žalovaná a, že poukázala pritom na OZD, ktoré
žalobkyňa samostatne podpísala. V prvom rade poukázal na to, že žalovaná nepreukázala skutočnosť,
aby bola žalobkyňa riadne oboznámená so VPP, že to, že VPP a OZD podpísala ešte neznamená, že
sa skutočne mala možnosť s týmito podmienkami aj oboznámiť, že VPP, ale aj OZD sú písané malými
písmenami, obsahujú množstvo právnickej terminológie, že je nemožné, aby žalobkyňa ako priemerný

spotrebiteľ mala možnosť si ich prečítať a aby pochopila ich text v krátkej dobe, bez možnosti sa s
nimi vopred riadne oboznámiť, že uvedené je zrejme z toho, že VPP a OZD boli ňou podpísané v deň
uzatvorenia zmluvy, resp. spolu so zmluvou, keďže je v nej výslovne uvedené, že jej súčasťou sú VPP,
že na uvedenom nemení nič skutočnosť, že podpísala samostatne aj OZD odkazujúce na doložku, ktoré
sú len pokračovaním predtlačeného formulára PP, že doložku robí neplatnou však aj § 8 ods.1 zák. o

rozhodcovskom konaní (jeho znenie, ako aj znenie § 12 ods.6 citovala), že v doložke je uvedené, že
spory sa budú riešiť pred Stálym rozhodcovským súdom, avšak vôbec ho neurčili, preto nie je možné
ustáliť, že sa podrobujú predpisom teda rokovaciemu poriadku tohto súdu, že toto dojednanie je teda
neurčité a nejasné a ako také je samo o sebe neprijateľnou doložkou a teda aj neplatným zmluvnýmdojednaním, že doložka tak, ako je uvedená vo VPP je neplatnou aj z dôvodu, že subjekt, ktorý má
rozhodovaťvrozhodcovskomkonaníjeoprávnenáurčiťvýlučnežalovaná,žeuvedenétaktiežspôsobuje
značnú nerovnováhu v postavení účastníkov rozhodcovského konania v neprospech spotrebiteľa a, že v

prípade takého výberu, ktorý nie je dohodou oboch strán, zvlášť vznikajú pochybnosti o neobjektívnosti
rozhodovania v rozhodcovskom konaní. Poukazujúc na uvedené skutočnosti mal za to, že doložka v
čl. XV. VPP je neprijateľnou podmienkou a teda absolútne neplatnou zmluvnou podmienkou, vzhľadom
na jej rozpor s ust. o spotrebiteľských zmluvách a ust. smernice, že rozhodcovský súd preto nemohol
rozhodnúť na základe tejto doložky a teda nemal právomoc vo veci konať, preto žalobe žalobkyne

vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil. V súvislosti s Nálezom Ústavného súdu (ďalej len
ÚS) II.ÚS499/2012-47, ktorý mu predložila žalovaná, zastával názor, že sa týka exekučných konaní
a nemožno ho použiť pre toto konanie, keďže v tomto konaní bola vec sama riadne pred súdom
prerokovaná. Uviedol ďalej, že žalobkyňa v žalobe žiadala o odklad vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku 2C/99/2012, že v cit. § 40 ods.2 zák.č.244/02 Z. z. nie sú vymedzené podmienky, ktoré musia
byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, je však nepochybné,

že dôvody odkladu musia spočívať na jeho úvahe o možnom úspechu vo veci samej a v zabránení
výkonu predmetného rozhodnutia, že právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok je exekučným
titulom spôsobilým na vymáhanie plnení v ňom priznaných žalovanej, že účelom odkladu vykonateľnosti
právoplatného rozhodnutia je ochrana toho, kto o odklad žiada, že je zrejme, že napriek prebiehajúcemu
súdnemu konaniu žalovaná má právo domáhať sa výkonu predmetného rozhodnutia, že v konaní o

zrušenie rozhodcovského rozsudku mala žalobkyňa úspech, rozhodnutie však nie je právoplatné, mal
preto za to, že sú splnené predpoklady povolenia odkladu vykonateľnosti daného rozhodcovského
rozsudku, v opačnom prípade by totiž mohlo dôjsť k nútenému vymáhaniu plnení z neho vyplývajúcich už
v priebehu tohto konania a, že odkladom vykonateľnosti sa tak predíde možnému navyšovaniu nákladov,
ktoré by mohli vzniknúť prípadnou exekúciou rozhodcovského rozsudku. O trovách konania rozhodol

podľa § 142 ods.1 O. s. p. a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalobkyňa,
ktorá mala v konaní úspech, náhradu trov konania od žalovanej nepožadovala. Napokon, citujúc znenie
§ 2 ods.2 prvá veta zák.č.71/92 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, uviedol,
že žalobkyňa je pre toto konane oslobodená od súdnych poplatkov podľa § 4 ods.2 písm. za) cit. zák.
a jej žalobe vyhovel, z tohto dôvodu zaviazal žalovanú zaplatiť súdny poplatok zo žaloba s tým, že jeho

výška bola určená podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. 99,50 €.
Žalovanávčaspodanýmodvolanímnapadlarozsudokvovšetkýchjehovýrokochsuvedenímodvolacích
dôvodov podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. [§ 221 ods.1 písm. h) O. s. p.], § 205 ods.2 písm. c) a
písm. f) O. s. p., ktoré nasledovne odôvodnila: I. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných
dôkazov, písomných vyjadrení účastníkov konania, výsluchom žalobkyne a ďalším spisovým materiálom

a uzavrel, že vo veci nebola osobitne dojednaná doložka. Súd uzavrel, že nepreukázala, že sa žalobkyňa
mala možnosť aj fakticky oboznámiť s doložkou a jej významom pre ňu, a preto konštatoval doložku
za neprijateľnú zmluvnú podmienku. V nadväznosti na tento výrok ju zaviazal na zaplatenie súdneho
poplatku a skrátených trov konania zástupcovi žalobkyne. Rozhodnutie súdu namietala vo vzťahu k
všetkýmjehovýrokomtýmtoodvolaním,atozdôvoduneobjasneniaskutkovéhostavuveci,nevykonania

navrhovaných dôkazov na objasnenie skutkového stavu veci a jej tvrdení, v dôsledku čoho následne
nesprávne právne posúdi veci, ako aj nesprávnej aplikácie zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní
na daný prípad. Zastáva právny názor, doložený predloženými dôkazmi, že doložka bola platná,
pretože bola individuálne dojednaná a v súlade s ňou a stanovenými podmienkami vo VPP rozhodoval
stály rozhodcovský súd, určenie ktorého bolo v súlade s dojednaním medzi oboma stranami v čl.

XV. VPP z 21.5.2007. Poukazuje na právne významnú skutočnosť, že k 29.1.2010 došlo k zániku
zmluvy v dôsledku žiadosti žalobkyne s vyrovnanou bilanciou poistného. S touto skutočnosťou sa súd
vo svojom rozhodnutí nevysporiadal a tieto skutočnosti celého poistného vzťahu nedokazoval. Súd
vôbec nehodnotil ani skutočnosť, že žalobkyňa s ňou vstúpila do dlhodobého poistného vzťahu (na
dobu 45 rokov), ktorý v dôsledku jej postoja v prvom roku trvania poistného vzťahu tento na svoju

žiadosť ukončila. Súd mal túto podstatnú skutočnosť s rovnakou starostlivosťou podrobiť súdnemu
prieskumu pred rozhodovaním o tom, či zruší alebo nezruší rozhodcovský rozsudok, avšak tak vôbec
neučinil. Jej pohľadávka spočívajúca vo vymáhaní nákladov vynaložených ňou na uzavretie zmluvy
so žalobkyňou, bola zmluvne dohodnutá a je oprávnená, preto si ju vymáhala žalobou z 2.1.2012
podanourozhodcovskémusúdu.Jejpohľadávkasalensčastiodvíjaodprovízie,pretožeideojejnáklady

rozrátané do poistného po celú dobu predpokladaného platenia poistného (t. j. v danom prípade na
obdobie 45 rokov od 29.2.2008 do 29.2.2053). Aj pre ňu bol dôležitý postoj žalobkyne ako poistníka k
uzavretej zmluve, ako aj jej záujem na stabilite poistného vzťahu, a to v dôsledku odradenia dotknutých
subjektov od špekulatívneho, krátkodobého uzatvárania zmlúv nie s cieľom uzavrieť poistenie, ale zaúčelom inkasa a deľby provízie medzi nastrčeným poistníkom a tým výhradným sprostredkovateľom
poistenia, ktorý s ním poistenie uzatvára. Vo vzťahu k poistníkovi mal zároveň slúžiť na zabezpečenie
zotrvania v poistnom vzťahu po dobu, po uplynutí ktorej sa náklady na obstaranie poistenia vyrovnajú.

Uplatnila si predmetnú pohľadávku len voči tým klientom, ktorí v poistení po danú dobu, po ktorú
pohľadávka existuje, nezotrvali. Súd zrejme jednoducho posúdil pohľadávku ako vymáhanie samotného
„provízneho nákladu“ v jednoduchom poňatí, ktorý vyplatila sprostredkovateľovi poistenia. V tomto
smere preto súd absolútne nesprávne vyhodnotil dôkazy ňou predložené v tomto konaní a niektorými
dôkazmi, napr. záznamom sprostredkovateľa poistenia z 28.2.2008 sa nezaoberal a nehodnotil ho v

celkových súvislostiach. Z označeného pohľadu súd nesprávne právne posúdil aj znenie čl. XV. VPP
(„Rozhodcovské konanie“). Doložka ako hmotnoprávny úkon sa nachádza v osobitnej súčasti VPP, v tzv.
OZD č.01/2007, ktorú si obe zmluvné strany individuálne dojednali a opatrili samostatným podpisom,
čo však súd nesprávne vyhodnotil a potvrdili to aj osobitným podpisom. Rozhodcovský súd vydal
19.1.2012 na základe jej žaloby z 2.1.2012 rozhodcovský rozsudok, ktorým jej priznal plnenie 61,74 € a
zaviazal žalobkyňu aj k náhrade trov rozhodcovského konania v jej prospech. Rozhodcovský rozsudok

nadobudol právoplatnosť, pretože ho žalobkyňa nenapadla odporom ako opravným prostriedkom.
Súd nevyvodil z priebehu rozhodcovského konania, ktoré bolo realizované v prvotnom štádiu formou
vydania „rozhodnutia v skrátenom konaní“ správny záver, a to že v rozhodcovskom konaní nebola
využitím doložky narušená rovnováha oboch účastníkov rozhodcovského konania nijakým spôsobom,
keďže každý z nich mal rovnaký prístup k rozhodcovskému súdu. Súd nesprávne vyhodnotil, že v

rozhodcovskom konaní neboli aplikované v správnej podobe predpisy (slovenské aj úniové) na ochranu
spotrebiteľa. Vzhľadom k absencii slovenskej judikatúry k predmetnej problematike si dovolila poukázať
na nález ÚS ČR I.ÚS3227/07 z 8.3.2011, ktorý riešil podstatu rozhodcovského konania a ktorým
došlo v ústavnom názore k posunu tak, že ide o nachádzanie práva súkromnoprávnym subjektom
analogickým a ekvivalentným k súdnemu konaniu a v súlade s platným právom. Tento ústavný nález

prekonal doterajšiu zmluvnú teóriu a potvrdil jurisdikčný základ rozhodcovského konania vychádzajúci
zo zmluvnej autonómie strán. Z tohto možno dôvodiť bezprostrednú záväznosť platného práva pre
rozhodcov a ich povinnosť platné právo aplikovať. Z tohto nálezu vyplýva, že nie je dôvod pochybovať,
že v rozhodcovskom konaní by neboli naplnené podmienky vyplývajúce zo spotrebiteľskej ochrany
na európskej úrovni. Rozhodcovské konanie je druhom civilného procesu a prejednanie veci pred

rozhodcom nie je možné v žiadnom prípade chápať ako popretie právnej ochrany, ale ako jej prenesenie
zo súdu na rozhodcu. Súdy môžu vykonávať aj tu svoju obmedzenú kontrolnú funkciu, avšak rozsah
kontroly musí byť starostlivo vyvážený tak, aby na jednej strane nebolo upreté pravidlo, že i v konaní
pred rozhodcom má byť poskytovaná právna ochrana a na strane druhej aby tým neboli zotreté výhody
rozhodcovského konania, a tak i jeho praktická využiteľnosť. V celom doterajšom konaní rovnako ako

v konaní rozhodcovskom i naďalej zotrvala a zotrváva na svojej žalobe voči žalobkyni podanej listom z
2.1.2012 rozhodcovskému súdu. Namieta postup súdu, keď sa tento vôbec nezaoberal otázkou právnej
nárokovateľnosti osobitnej pohľadávky 61,74 € podľa čl. XVII. bod 7a. VPP od žalobkyne. Považuje
túto podstatnú skutočnosť za právne významnú, pretože jej žaloba z 2.1.2012 podaná rozhodcovskému
súdu je stále aktuálna a v merite o nej okrem vydaného rozhodcovského rozsudku, ktorý súd týmto

napadnutým rozhodnutím zrušil, doteraz nebolo rozhodnuté. Bez tohto vyhodnotenia nemohol súd
rozhodnúť náležite a so znalosťou veci o žalobnom návrhu, keď neskúmal ako predbežnú otázku
pôvodný záväzkový vzťah a práva a povinnosti z neho plynúce, a to naviac bez priameho výsluchu
účastníkov konania a navrhovaného svedka z jej strany. Preto namieta, že napadnutým rozhodnutím
jej bol s konečnou platnosťou upretý prístup k spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo

zaniknutej zmluvy od žalobkyne. Napadnutým rozhodnutím súd nenastolil pre obe strany spravodlivý a
právne správny právny stav, ale naopak uprel jej možnosť na ďalší prístup k súdu. Rovnako namieta,
že napadnutým rozhodnutím bez existencie ďalšieho výroku o pokračovaní konania v merite sporu s
poukazom na § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní jej bol s konečnou platnosťou upretý prístup k
spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej zmluvy od žalobkyne. Tento právny status

poškodzuje jej práva, pretože už nebude mať právny nástroj na vymáhanie inak oprávnenej pohľadávky
od žalobkyne. Paradoxne však vyznieva skutočnosť, že pokiaľ by sa obrátila na všeobecný súd v
základnom spore o zaplatenie pohľadávky voči žalobkyni, je takmer s istotou možné predpokladať, žeby
úspešná bola, a to už aj v skrátenej forme konania vydaním platobného rozkazu. Súd vôbec nehodnotil,
že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v skrátenej forme konania, t. j. na základe jej žaloby a ňou

navrhnutých dôkazov, o čom bola informovaná aj žalobkyňa. Napadnutým rozhodnutím súd nenastolil
pre obe strany spravodlivý a právne správny právny stav, ale naopak uprel jej právo na spravodlivé
súdne konanie tak, ako to predpokladá v § 43 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Súd
v rozhodnutí tak pochybil, keď na daný prípad neaplikoval § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konanítým, že vo výroku napadnutého rozhodnutia mal rozhodovať aj „o tom, že pokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe“. Citovala znenie § 43
ods.1 cit. zák. Súd tento výrok naviac nepojal do výrokovej časti rozhodnutia, a preto toto pochybenie

v postupe súdu namieta týmto odvolaním ako nesprávny právny záver. Záruka postupu ďalej konať vo
veci samej nevyplýva nielen z výroku súdneho rozhodnutia, ale vôbec ani z jeho odôvodnenia. Napáda
týmto odvolaním aj výrok o priznaní trov konania a zaplatení súdneho poplatku, ktoré výroky sú priamo
spojené s prvým a druhým napadnutým výrokom a v prípade zrušenia v odvolacom konaní stratia
aj tieto výroky .svoju opodstatnenosť, pretože úspech v spore bude možné vysloviť až po konečnom

rozhodnutí vo veci samej. Napáda nezákonný záver súdu, že ako účastníčka konania neoznačila žiadne
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Vo vyjadrení z 12.7.2013 a doplnení vyjadrenia zo 16.9.2013
dôkazy označila a navrhla ich vykonanie súdu a tento súd dôkazy nehodnotil a nevykonal, pričom
ide najmä o záznam sprostredkovateľky poistenia Magdalény Salokyovej spísaný pri uzavretí zmluvy
o informovanosti klienta a jej eventuálny výsluch ako svedkyne na preukázanie tvrdení. Napáda aj
nesprávny právny záver súdu o tom, že jej v konaní vedenom na OS v Trenčíne pod č. k. 11C/91/2009

z 2.11.2009 bolo predbežným opatrením (ďalej len PO) uložené zdržať sa používania doložky ako
zmluvnej podmienky, pretože tento právny záver nie je možné takto vykladať a aplikovať ho v tomto
súdnom konaní. Takýto záver je jednoznačný a vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len NS SR) 3Cdo/65/2011 zo 7.3.2013 o jej dovolaní, a to vzhľadom na to, že PO
súdu možno vykonať len v konaní a voči tým jeho účastníkom, ktorí vedú spor na OS v Trenčíne pod

č. k. 11C/91/2009, pričom toto konanie naviac ani meritórne doteraz nie je ukončené. II. Individuálne
dojednaná a platná doložka a platné jej VPP z 21.5.2007. Považuje za nesprávny skutkový a právny
záver súdu o tom, že doložka nebola platná, pretože ju nepovažoval za individuálne dojednanú. Zo
znenia doložky vyplýva, že bola predtým vysvetlená žalobkyni tretím - nezávislým subjektom, ďalej
bola doložená podpisom oboch strán, a teda bola jednoznačne individuálne dojednaná, a preto ju

treba považovať aj za platný úkon oboch strán v spore. Záver súdu o neplatnosti doložky preto
považuje za nesprávny. Aj u žalobkyne ako spotrebiteľa je nutné vyžadovať „primeranú a obvyklú
mieru zodpovednosti za svoje právne jednanie, t. j. i za uzatváranie zmlúv a za preberanie svojich
záväzkov“(AlexanderJ.Bělohlávek:Ochranaspotřebitelůvrozhodčímřízení-C-H-Beck2012)avtomto
konaní túto vedomosť spotrebiteľa o dobrovoľnom pristúpení k doložke aj preukázala a toto dôkazné

bremeno uniesla. V tejto súvislosti poukazuje aj na stabilizovanú judikatúru ÚS SR, v zmysle ktorej
nedeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl.1 Ústavy je princíp právnej istoty.
Tento spočíva, o. i., aj v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne
orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a
aplikovať (napr. II.ÚS10/99, tiež II.ÚS234/03). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné

v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie
práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických
osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS92/09). Diametrálne odlišné rozhodnutia súdov
o tej istej otázke nezakladá právnu istotu na strane žiadneho z účastníkov konania, keďže okresné súdy
rozhodujú nerovnako o rovnakých veciach. Namieta v tomto odvolaní argumentáciu súdu vychádzajúcu

zo žaloby žalobkyne a prebratú do argumentácie súdu s odkazom na rozhodnutie NS SR 6Cdo/l/2012 z
21.3.2013, vo veci ktorého (ale aj iného obdobne formulovaného rozhodnutia NS SR 2Cdo 5/2012) bola
úspešná so svojimi sťažnosťami pre porušenie svojich ústavných práv na ÚS SR, a to vo forme prijatia
ústavnej sťažnosti, resp. nálezu ÚS. Naviac týmto rozhodnutím NS SR ani nebolo konané vo veci samej,
pretože jej dovolanie bolo odmietnuté z dôvodu jeho procesnej neprípustnosti, a preto odvolávanie sa na

toto rozhodnutie a poukazovanie na neplatnosť doložky, ktoré je, o. i., úspešne napadnuté jej ústavnou
sťažnosťou, a preto argumentácia súdu vychádzajúca z tohto judikátu je neadekvátna a vzbudzuje
pochybnosti o objektivite rozhodnutia súdu o neplatnosti doložky. Už súdu oznámila, že v obdobnej veci
bola úspešná so svojou sťažnosťou na ÚS SR pod č. k. II.ÚS499/2013, keď tento svojím rozhodnutím z
10.7.2013 na neverejnom zasadnutí rozhodol o zrušení uznesenia NS SR 2Cdo 5/2012 z 31.1.2012 a

vrátení veci na ďalšie konania pre porušenie ústavných práv sťažovateľa. Predmetná vec bola v prvom
stupni vedená na OS v Lučenci pod sp. zn. 17Er/1074/2010 a na KS v Banskej Bystrici pod sp. zn.
15CoE/139/2011 a dotýkala sa posudzovania identickej doložky ako v tomto prejednávanom prípade. V
tlačovej informácii ÚS SR pod bodom 9. taktiež súd informovala o prijatí jej 2 ústavných sťažností na ÚS
SR spojených v jednom konaní pod č. k. II.ÚS382/2012 vo veciach 2 konaní vedených na NS SR pod č.

k. 6Cdo 1/2012 a pod č. k. 5Cdo 112/2012 a tieto sa rovnako týkajú namietnutia nesprávneho posúdenia
identickýchdoložiekvoveciachvprvomstupnirozhodovanýchnaOSvLučencipodč.k.17Er/1101/2010
a pod č. k. 12Er/286/2011. Z označených podkladov je zrejmé, že až využitím ústavnej sťažnosti po
niektorých pre ňu neúspešných prvostupňových, odvolacích a dovolacích konaniach dochádza k obratuvnáhľadenaplatnosťdoložkyvkonanípredÚSSRakoposlednouinštancioudodržiavaniajejústavných
práv, ktorá nemôže zostať bez povšimnutia zo strany civilných súdov, ktoré rozhodujú jej obdobné spory.
Súd sa s týmito okolnosťami, ktoré mali tvoriť predbežnú otázku vo forme vyhodnotenia svojich právnych

„zákrov“ opierajúcich sa o ústavne napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu, vôbec nezapodieval a
svojím rozhodnutím nevyvrátil právnu neistotu na jej strane, ktorá spočíva v diametrálne rozlišných
rozhodnutiach súdov o tej istej právnej otázke, a to platnosti doložky. Je namieste, aby odvolací súd s
poukazom na § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. prerušil konanie o tomto odvolaní až do ukončenia konania
na ÚS SR pod č. k. II.ÚS382/2012. Navrhuje súdu prerušiť konanie o odvolaní z dôvodu, že na ÚS sa

bude prejednávať dôležitá právna otázka súvisiaca s týmto sporom, a preto z dôvodu hospodárnosti je
namiestekonanieoodvolanídotohočasuprerušiť.Nazákladeuvedenýchskutočnostínavrhlazrušiťako
predčasne vydaný rozsudok vo všetkých jeho výrokoch a vec vrátiť súdu na nové konanie a rozhodnutie
a dovtedy rozhodnúť o prerušení konania do ukončenia sťažnostného konania pred ÚS SR pod č. k.
II.ÚS 382/12.
Žalobkyňa zaslala v súvislosti s podaním odvolania proti rozsudku nasledovné vyjadrenie. Zmluvný

vzťah medzi účastníčkami konania vznikol na základe prijatia návrhu na uzatvorenie zmluvy a spĺňa
všetky znaky spotrebiteľského vzťahu. Dostala vopred nadiktovanú formulárovú zmluvu, ktorej obsah
nemohla nijakým spôsobom vyjednať. Nemožno mať teda pochýb, že obsah zmluvy nebol individuálne
dojednaný.Základnouzásadouspotrebiteľskýchzmlúvje,ženesmúobsahovaťneprijateľnúpodmienku,
t.j. ust., ktoré spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, a to pod sankciou neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné podmienky sú absolútne
neplatné, teda nie je potrebné sa ich neplatnosti osobitne dovolávať. Podľa ustálenej judikatúry systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a
táto situácia ho núti k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol

vplývať na ich obsah [rozsudok Súdneho dvora (ďalej len SD) EÚ z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial
a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s 1-4941, bod. 25, ako aj z 26.10.2006, Mostaza Claro,
C-168/05, Zb. s. 1-10421, bod 25, tiež. čl.37 uznesenia súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/
Krčkovská]. Smernica ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými
podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl.6).

Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí (napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom
bod 51). Citovala znenie čl.3 ods.1 smernice. SD dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl.6
smernice za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného
poriadku, a to v záujme vyššej kvality života (uznesenie SD EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť/Krčkovská).
§ 53 O. z. zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Vychádza predovšetkým z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom od
ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkanú službu alebo tovar koná „profesiálne“ a
oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkanej služby alebo tovaru, čo zodpovedá poctivému prístupu v
podnikaní. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností
a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Ust. ods.1 veta druhá zakotvuje širšiu súdnu ochranu

spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. § 53a O. z. sa týka iba podmienok, ktoré
zák. označuje za neprijateľné (§ 53 ods.1,4). Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo
poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zák. sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.5).
Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s
dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť

podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu od dodávateľa predložené, pričom často, vzhľadom na ich
právnický jazyk a ich rozsiahlosť, nemá možnosť či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah.
Súd nemal možnosť žalobe nevyhovieť nakoľko by porušil právne predpisy SR, princípy súkromného
práva (princíp proporcionality), ale došlo by aj k porušeniu záväzkov SR vyplývajúcich z členstva v
EÚ. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zák., ak rozhodcovská

zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), na ktorej sa zakladá právomoc
rozhodcovského rozsudku, nebola vôbec uzatvorená alebo uzatvorená neplatne. Súdom v konaní o
zrušenie rozhodcovského rozsudku sa umožňuje skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosti. Žalovaná jej mala predložiť taký návrh na
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, pri ktorom by mala možnosť návrh prijať alebo ho odmietnuť.

Na rozdiel od toho bola nútená svojim podpisom zmluvy vyhlásiť, že „bola oboznámený so VPP
pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid a.s., ktoré sú súčasťou tejto poistnej
zmluvy“. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako
prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodnávoľba vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo ktoré
voľba znamená. Žalovaná sa nemohla zodpovednosti zbaviť ani poukazom na princíp „ignorantia
iuris non excusat“ (neznalosť zák. neospravedlňuje), nakoľko pri dôslednej ochrane spotrebiteľa tento

princíp musí ustúpiť. Citovala z odôvodnenia uznesenia NS SR 6MCdo 9/2012 zo 16.1.2013. Súd
v preskúmavanej veci konštatuje neprijateľnosť a tým aj neplatnosť doložky z dôvodu, že nebola
individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa [§ 40 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z.]. Tento nedostatok nemožno odstrániť
ani dodatkami k VPP, a to hlavne pokiaľ by šlo o dodatky jednostranné, bez toho aby bolo preukázané,

že sa s nimi spotrebiteľ vôbec oboznámil a im i porozumel. Prípadné dodatky ani nemôžu konvalidovať
absolútne neplatné doložky. Doložku si osobitne nevyjednala a nemala na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými poistnými podmienkami. Mohla len zmluvu ako celok odmietnuť. Doložku je
potrebné považovať za neplatnú i s odkazom na čl.3 ods.1 smernice a teda § 53 O. z. pre hrubý rozpor
s dobrými mravmi [§ 40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z.]. Postup žalovanej pri výbere rozhodcovského
súdu podľa čl. XV. VPP taktiež vzbudzuje pochybnosti o súladnosti so zák., nakoľko nemala možnosť

túto voľbu ovplyvniť. Z rozhodcovského rozsudku sa taktiež nedozvie na akom právnom základe sa jej
uložila povinnosť uhradiť dlh žalovanej. Chýba akákoľvek špecifikácia. Trovy rozhodcovského konania
sú zjavne neprimerané k výške dlhu. Rozsudok ju teda navyše zaväzuje na plnenie neobjektívne a
odporujúce dobrým mravom (uzn. NS „RS“ z 31.1.2013 2Cdo 311/2012). Predmetné rozhodcovské
konanie i výber rozhodcu vážne narušili rovnosť účastníkom konania v jej neprospech [§ 40 ods.1

písm. g) zák.č.244/02 Z. z.). Doložka nadiktovaná žalovanou bola už opakovane vyhodnotená ako
neprijateľná uzneseniami NS SR 3Cdo 122/2011, 2Cdo 245/2010, 6Cdo 1/2012, 2MCdo 1/2012.
Keďže SR neaplikuje ust. na ochranu spotrebiteľa dôsledne, čelí zo strany Európskej komisie výzve
pre porušenie č.2012/4165, v ktorej sa konštatuje zo strany súdov a orgánov Slovenska nesplnenie
povinností podľa čl.2,6,7 smernice, čl.3 písm. a), čl.5 ods.6, čl.10 ods.2, čl.22 a 23 a čl.24 ods.1

smernice 2008/48/ES, čl.2 písm. b) a čl.3 ods.1 smernice 2005/29/ES, ako aj čl.47 Charty základných
práv. Poukázala hlavne na str.20-21 uvedenej výzvy, kde v dôsledku nejasnej doterajšej judikatúry na
Slovensku sa Európska komisia obáva, že Slovensko doposiaľ nezabezpečuje dostatočné záruky pre
ex offo súdnu ochranu spotrebiteľov. Pozitívne hodnotí uznesenie NS SR z 21.3.2012 6Cdo 1/2012
(rovnaká žalovaná a rovnaké poistné podmienky), i keď jeho nedostatkom je dostatočné odôvodnenie

a absencia odkazov na judikatúru SD. Uvedené zhrnula teda tak, že súd rozhodol vecne správne ak
žalobe vyhovel. Navrhla jeho rozhodnutie potvrdiť ako správne. Uplatnila i náhradu trov právneho zast.
v odvolacom konaní 135,78 € (za úkony právnej služby a to, 1. príprava a prevzatie zastupovania v
odvolacom konaní a 2. podanie tohto vyjadrenia k odvolaniu, odmena spolu 120,16 € + 2 x režijný paušál
7,81 €, všetko spolu 135,78 €).

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,

pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie.
Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1.
Podľa § 221 ods.1 písm. h) O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a

ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Nevykonanie navrhovaného dôkazu výsluchom svedkyne Y.. L. nemalo za následok neúplné zistenie
skutkového stavu, lebo ten bol dostatočne zistený z ostatných vykonaných dôkazov.Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému

skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.

zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že je v úplnom súlade s ustálenou
súdnou praxou, na ktorú poukázala žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu, a tiež so závermi, ku ktorým
dospel ÚS SR v Náleze II.ÚS 382/2012-82 z 30.9.2014, preto odvolací súd nepovažuje za potrebné k

tomu nič dodávať. Povinnosť súdu pokračovať v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe vyplýva
priamo z § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní a nie je potrebné, aby to bolo uvedené vo výroku
rozsudku, ktorým sa zrušuje rozhodcovský rozsudok.
Pokiaľ ide o prerušenie odvolacieho konania až do ukončenia konania na ÚS SR II.ÚS 382/2012, nie
sú dané dôvody na prerušenie odvolacieho konania, lebo konanie pred ÚS už bolo skončené, keďže

Nálezom II.ÚS 382/2012-82 z 30.9.2014 bolo rozhodnuté, že 1. Základné práva žalovanej, podľa čl.46
ods.1 a čl.48 ods.2 Ústavy SR a čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo podľa čl.6
ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozhodnutiami KS v Banskej
Bystrici 1CoE/171/2011 z 23.6.2011 a 1CoE/418/2011 z 8.8.2011 a postupom a rozhodnutiami NS SR
6Cdo 1/2012 z 21.3.2012 a 5Cdo 112/2012 z 22.11.2012 porušené neboli a 2. Sťažnostiam žalovanej,

vo zvyšnej časti sa nevyhovuje.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.
Podľa § 137 O. s. p. trovy konania sú najmä, o. i. hotové výdavky účastníkov včítane súdneho poplatku
a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa § 149 ods.1 O. s. p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ods.4 prvá veta cit. ust. trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre
náhradu mzdy a hotových výdavkov.

Žalobkyňa mala aj v odvolacom konaní plný úspech, preto jej bola priznaná náhrada jeho trov a to
odmena 2 x po 60,07 €, t. j. 120,14 € za prevzatie a prípravu zast. a za vyjadrenie k odvolaniu [§ 11 ods.1
písm. a),§ 13a ods.1 písm. a),c),§ 15 písm. a),§ 16 ods.3 vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov] a 2 x 7,81 € tzv. režijný
paušál, t. j. 15,62 €, spolu 135,76 €. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo

na náhrada jeho trov.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.