Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 20, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/1111/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412221823
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412221823.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členiek senátu JUDr.

Kataríny Marčekovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom v
Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti
Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 16. septembra
2014 č. k. 8C/730/2012-85 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 14.
novembra 2014 č. k. 8C/730/2012-105, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa zaplatenia súdneho
poplatku za podané odvolanie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal. Rozhodnutie odôvodnil s poukazom na čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovenia

§ 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 5 zák. č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,
§ 44 ods. 2, § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
a zisteným skutkovým stavom. Zo spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 14Er/14/2009 zistil, že
dňa 09. 01. 2009 súdny exekútor doručil Okresnému súdu Nové Zámky žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Dňa 29. 01. 2009 Okresný súd Nové Zámky vydal poverenie pre súdneho
exekútora. Dňa 24. 11. 2010 súdny exekútor vrátil poverenie, pretože predmetné exekučné konanie

sa skončilo vymožením pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, ako aj trov exekučného konania.
Lehota na vydanie poverenia síce dodržaná nebola a k vydaniu poverenia exekučným súdom došlo v
lehote 20 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, súd
však poznamenal, že dňa 24. 11. 2010 súdny exekútor vrátil poverenie, pretože predmetné exekučné
konanie sa skončilo vymožením pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva, ako aj trov exekučného
konania. Súd s poukazom na uvedené mal za to, že neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy § 9

ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Hodnotiac postup exekučného
súdu je významné, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 09. 01. 2009,
exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných prieťahov, čomu svedčí aj skutočnosť,
že predmetné exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky oprávneného a jej príslušenstva,ako aj trov exekučného konania. V postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po 20 dňoch od doručenia
žiadosti (a nie v lehote viac ako 184 dní, tak ako to zavádzajúco tvrdil žalobca) s ohľadom na okolnosti
danej veci nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Je potrebné poukázať aj na judikatúru Ústavného

súdu (sp. zn. I.ÚS 16/02), kde sa konštatuje, že pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, Ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky
za porušenie práva, pretože sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. S ohľadom
na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty tak neznamená automaticky prieťahy v konaní. Všeobecný súd v konaní o
náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd SR. Žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v súlade s § 127
ods. 1 Ústavy SR.V danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie
zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu, nepreukázal vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a

priamu príčinnú súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou. Súd dospel k záveru,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142
ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie, odôvodniac
ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.

z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho
vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má

dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný
ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z.
a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok žalobcu na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže

založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na
nedôveryhodnosti údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz
označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť
údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému

postupu a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru,
na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska

ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna
istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu,
ale len súdu exekučného. Vytkol súdu prvého stupňa zamietnutie návrhu na vykonanie znaleckého
dokazovania, v dôsledku čoho mu súd znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej

škody a mechanizmus jej vzniku. Na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd prvého stupňa
žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre
rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom
skutkovom stave. Uviedol tiež, že žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.
1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Súd 1. stupňa nevykonal

dostatočné dokazovanie oboznámením sa s týmto znaleckým posudkom, pretože zo znaleckého
posudku vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a vedením
pohľadávky. V konaní tak boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovouudalosťou a škodou. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými
lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje

doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá
je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces
a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby

organizovalisvojprávnyporiadoktakýmspôsobom,abyvyhovelpožiadavkámčlánku6ods.1,zahrňujúc
aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. K posúdeniu námietky premlčania súdom prvého
stupňa uviedol, že s vyhodnotením vznesenej námietky premlčania súdom nesúhlasí. Žalobca sa o
majetkovej škode, spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej, dozvedel vtedy,

keď nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné
určiť výšku škody v peniazoch. Teda až vtedy, keď reálne vynaložil majetkové prostriedky v spojení s
konkrétnou potrebou sanácie stavu omeškania v rozhodovaní a tieto prostriedky bolo možné určiť
konkrétnousumouvpeniazoch.Oškodesapretonemoholdozvedieťmárnymuplynutímzákonnejlehoty
určenej k rozhodnutiu súdu, pretože v tom čase žiadne konkrétne majetkové prostriedky vynaložené

neboli. O škode sa nemohol dozvedieť ani v deň spísania podania, v ktorom poukazuje na prieťahy,
pretože v tento deň neboli uzatvorené všetky skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik
škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť výšku škody v peniazoch. Škodu nebolo možné vyčísliť ani
len odhadom, pretože nebolo možné objektívne stanoviť, kedy súd vydal rozhodnutie, ktorým nesprávny
úradný postup ukončí. Moment, kedy sa poškodený dozvedel o škode, je nutné pre účely posúdenia

premlčania spájať s momentom, kedy sa poškodený dozvedel o vydaní rozhodnutia súdom, ktoré
ukončilo nesprávny úradný postup, a kedy už viac nebolo mysliteľné, aby mu v súvislosti s nesprávnym
úradným postupom vznikla majetková škoda. Žalobca sa o majetkovej ujme spočívajúcej v porušení
práva na rozhodnutie o podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojením s porušením práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali

byť porušované. Len vtedy sa mu mohol stať známy rozsah porušenia práv, ktorý bolo možné odškodniť
finančnou satisfakciou v konkrétnej výške. Práva prestali byť jednoznačne porušované až vtedy, keď sa
žalobca dozvedel o vydaní rozhodnutia, pretože tým došlo zároveň k ukončeniu nesprávneho úradného
postupu. Na základe ustanovenia § 17 ods. 2 ZoZŠ možno tvrdiť, že počiatok plynutia premlčacej
doby pri nemajetkovej ujme určuje samotný súd, pretože ten konštatuje v rozsudku samotné porušenie

práva až v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch. Záverom uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu
pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej
otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd

na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú
argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Napadnutým uznesením zo dňa 14. 11. 2014 č. k. 8C/730/2012-105 súd prvého stupňa uložil žalobcovi
povinnosť, aby v lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia zaplatil súdny poplatok za odvolanie,
ktorý je 20 eur, vyrubený podľa položky 7a/ sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb., ako i
aby zaplatil súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu odvolania urobeného elektronickými prostriedkami
podpísaného zaručeným elektronickým podpisom vo výške 3 eur, vyrubeného podľa položky 20a

sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb.

Proti tomuto uzneseniu, v časti uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo
výške 20 eur, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, odôvodniac ho tým, že neobsahuje
podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia, a tým je odôvodnenie. Keďže napadnuté uznesenie ani

neobsahuje žiadne dôvody, ktoré viedli súd k jeho vydaniu, môže žalobca len hádať. Podľa
položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej
nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom. Ako
vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhraduškody. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie. Žalobca
podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov
podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za

podané odvolanie. Uvedené právne závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 4Cdo 39/2007. V prílohe zák. č. 71/1992 Zb. nie je jasne a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi
preto bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto

konanie zo strany súdu predstavuje zásah do základného práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl.
13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že použitie analógie legis je v prípadoch
vyrubenia súdneho poplatku, vzhľadom na čl. 59 ods. 2 ústavy, vylúčené. Navyše, podľa ustanovenia §
18ca Zákona o súdnych poplatkoch z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra

2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012. V danom prípade bol návrh žalobcom podaný pred 01. 10. 2002, konanie teda
začalo pred účinnosťou zák. č. 286/2012 Z. z., preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať
právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom od poplatku

vecne oslobodené. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu
(§ 212 ods. 1 OSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s
verejným vyhlásením rozsudku pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156 ods. 3 OSP a po

prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa, ako i uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa zaplatenia súdneho
poplatku za podané odvolanie, podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil, keďže súd prvého
stupňa správne zistil skutkový stav veci a vec aj správne právne posúdil.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací

súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred
súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie

správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, pričom v prvom rade sa zaoberal žalobcom
namietanou vadou konania spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom.Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie

v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo
všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá porušenie
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS

62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vo
vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza

oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu
(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je

možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku
nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel
ustanovených právnymi normami.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozsudku aplikoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na vydanie poverenia, pričom toto
ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, a preto je táto námietka žalobcu nedôvodná.
Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu, ako uvádzal žalobca v odvolaní, a teda nebol ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity.

SúdprvéhostupňapovykonanídokazovaniaoboznámenímsexekučnýmspisomOkresnéhosúduNové

Zámky sp. zn. 14Er/14/2009 zistil, že tvrdenie žalobcu, že v tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému
postupusúdu,pretožerozhodnutienebolovydané vzákonomustanovenejlehote,alesomeškaním
viac ako 6 mesiacov, je nepravdivé, pretože žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
podaná na Okresnom súde Nové Zámky dňa 09. 01. 2009 a súd dňa 29. 01. 2009 udelil súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný súd tak rozhodol v lehote 20 dní od doručenia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, pričom z hľadiska dĺžky konania exekučného súdu

je potrebné uviesť, že exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodol v
primeranej lehote, so zanedbateľným omeškaním vo vzťahu k zákonnej lehote 15 dní. K zamietnutiu
návrhu žalobcu nedošlo tak nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ale nesplnením podmienok na náhradu
škody, pričom vzhľadom k dĺžke konania súdu, ktorý vydal poverenie na vykonanie exekúcie v lehote
20 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, nemohlo dôjsť z jeho strany

ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Odvolací súd naviac, zhodne so súdom prvého stupňa,
zdôrazňuje skutočnosť, že exekučné konanie v prejednávanej veci sa skončilo vymožením pohľadávky
oprávneného a jej príslušenstva, ako i trov exekúcie, v dôsledku čoho súdny exekútor dňa 24. 11.
2010 vrátil exekučnému súdu udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Keďže konaním exekučného

súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje svoj
nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
Okrem toho, odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa v danej veci správne aplikoval platné právo a

rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý
súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase, preto úvahy žalobcu o
dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou hodnotil ako irelevantné. K žalobcom namietanému vyhodnoteniu
námietky premlčania súdom prvého stupňa odvolací súd udáva, že k tejto časti odvolania sa bližšie
nevyjadruje, keďže premlčanie nároku žalobcu nebolo dôvodom, resp. jedným z dôvodov na zamietnutie

podanej žaloby žalobcu, keď súd prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí nárok žalobcu nevyhodnotil
ako premlčaný. Keďže v danej veci nebol žalobcom podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza
žalobca v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o takomto návrhu žalobcu ani rozhodovať.

Z uvedených dôvodov, ako aj s poukazom na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil

všetky podmienky rozhodujúce pre rozhodnutie súdu o nároku na náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj sa správne vysporiadal so všetkými námietkami účastníkov konania,
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení účinnom v čase podania odvolania,

teda v znení účinnom od 01. 09. 2014 (ďalej len citovaného zákona) súdne poplatky (ďalej len "poplatky")
sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov
štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len "poplatkový úkon") uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len "sadzobník"), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa § 2 ods. 4 citovaného zákona v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie,
pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti
rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) citovaného zákona poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania

a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ
a dovolateľ.Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona sadzba poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu
poplatku (ďalej len "percentná sadzba") alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým
konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Poplatok za dovolanie sa vyberá vo výške dvojnásobku poplatku ustanoveného v sadzobníku.

Podľa § 18ca citovaného zákona z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra

2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými
po 30. septembri 2012.

Podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov Zákona o súdnych poplatkoch (ďalej len
sadzobníksúdnychpoplatkov)jesúdnypoplatokzožalobyna náhradu škodyspôsobenejnezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom 20 eur.

Keďže predmetom odvolacieho konania bolo aj napadnuté uznesenie, ktorým súd prvého stupňa uložil
žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur, odvolací súd sa zaoberal aj preskúmaním
uznesenia súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti. K námietke žalobcu, uvedenej v odvolaní, že
napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, preto je nepreskúmateľné, odvolací súd dodáva, že

aj keď riadne odôvodnenie uznesenia, rovnako ako rozsudku, je súčasťou základného práva účastníka
súdneho konania na súdnu ochranu a s ňou súvisiaceho práva na spravodlivý proces podľa článku
46 ods. 1 a článku 48 ods. 2 Ústavy SR, stručné odôvodnenie rozhodnutia o poplatkovej povinnosti,
spočívajúce len v uvedení, že ide o súdny poplatok za podané odvolanie s uvedením konkrétnej položky
sadzobníka súdnych poplatkov v Zákone o súdnych poplatkoch, vyhovuje požiadavke dostatočného

odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP a nenapĺňa intenzitu
odňatia možnosti konať pred súdom z dôvodu nedostatočného odôvodnenia napadnutého uznesenia.
Podstatou súdneho rozhodovania je totiž poskytovanie materiálnej právnej ochrany dotknutých práv,
a nie prepätý formalizmus pri koncipovaní súdneho rozhodnutia. Preto pre dostatočné odôvodnenie
uzneseniaouloženípoplatkovejpovinnostiniejepodstatné,čirozhodnutiesúduobsahujeoddelenúčasť

s výslovným uvedením nadpisu odôvodnenie alebo odôvodnenie nasleduje bezprostredne vo výrokovej
časti, ale musí byť z neho zrejmé, z akého dôvodu je poplatková povinnosť uložená, v akej výške a
podľa ktorej položky. K tvrdeniu žalobcu, že spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody,
avšak spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, odvolací súd dodáva, že
tento výklad žalobcu ignoruje ustanovenia Zákona o súdnych poplatkoch, a to § 2 ods. 4 tohto zákona,

podľa ktorého poplatníkom je ten, kto podal odvolanie, § 5 ods. 1 písm. a), podľa ktorého poplatková
povinnosť vzniká podaním odvolania a § 6 ods. 2, podľa ktorého sa poplatok podľa rovnakej sadzby
vyberá aj v odvolacom konaní vo veci samej. Takýto výklad žalobcu je účelový, v rozpore so zákonom,
i zámerom zákonodarcu a viedol by k záveru, že v podstate žiadne odvolacie konanie by nepodliehalo
súdnemu poplatku, keďže poplatková povinnosť za odvolanie voči žiadnej žalobe v sadzobníku súdnych

poplatkov uvedená nie je. Rozhodnutím súdu prvého stupňa nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu
úkonov, podliehajúcich súdnemu poplatku a použitiu analógie legis pri vyrubení súdneho poplatku, ale
lenkaplikáciiustanoveníZákonaosúdnychpoplatkoch.Pokiaľžalobcavodvolanípoukázalnarozsudok
NS SR sp. zn. 4Cdo 39/2007, odvolací súd k tomu dodáva, že z tohto rozsudku vyplýva, že pokiaľ nie je
stanovenásadzbasúdnehopoplatkuzaurčitýdruhkonaniavsadzobníku,teda,pokiaľurčitékonanie nie

je ako poplatkový úkon uvedené v sadzobníku, v rámci tohto konania nevzniká ani poplatková povinnosť
za odvolacie konanie. V danom prípade však už v čase podania odvolania poplatková povinnosť za
tento druh konania - žaloba na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu v verejnej
moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bola stanovená. K prechodnému ustanoveniu § 18ca
odvolací súd ešte dodáva, že toto ustanovenie stanovuje, že z úkonov navrhnutých alebo za konania

začaté do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012 sa vyberú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 09. 2012. Keďže v danej veci bolo odvolanie podané dňa 28. 10. 2014, pričom išlo
o súdny poplatok za konanie (odvolacie konanie), pričom bolo podané až po 30. 09. 2012, nešlo ani
o úkon, ani o konanie začaté do 30. 09. 2012, preto ak súd prvého stupňa vyrubil žalobcovi za podané
odvolanie súdny poplatok podľa položky 7 písm. a) sadzobníka súdnych poplatkov, jeho rozhodnutie je

vecne správne, preto odvolací súd aj uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti týkajúcej sa
zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne
trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.