Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, January 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/309/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4310206255
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4310206255.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu : I. J. nar. XX.XX.XXXX, bytom W.,
H. XXX/XX, zastúpený JUDr. Mariánom Szabom, advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom Levice,
Sv. Michala 4, proti žalovanému : F. H. nar. XX.XX.XXXX, bytom Q., J. XXXX/X, zastúpený Advokátskou
kanceláriou KOTRUSZ-BENČÍK s. r. o., so sídlom Nitra, Štefánikova 57, o zaplatenie 2.567,65 eura s
príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 7.
júna 2013, č. k. 9C/158/2010-197, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa výroku o povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.319,87 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 18.05.2010 do
zaplatenia, v časti výroku o zamietnutí žaloby o zaplatenie 434,56 eura ako aj v časti výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť súdny poplatok 79 eur p o t v r d z u j e.

V časti výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok m e n í tak, že žiadny z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania, pozostávajúcu z náhrady trov
právneho zastúpenia v sume 47,07 eura, k rukám právneho zástupcu žalobcu, v lehote do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Levice (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 OSP) rozsudkom zo dňa 7. júna 2013, č. k.
9C/158/2010-197 (ďalej len „napadnutý rozsudok“), po predchádzajúcom zrušení jeho rozsudku zo dňa
9. novembra 2011, č. k. 9C/158/2010-87 uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 17. decembra 2012,
č. k. 5Co/45/2012-116, rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 1.319,87 eur s 8,5 % úrokom
z omeškania ročne počnúc od 18.05.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy právneho zastúpenia 627,91

eur k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní od právoplatnosti. V časti o zaplatenie 813,22 eur
súd konanie zastavil a v časti o zaplatenie 434,56 eur žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 79 eur, do troch dní od právoplatnosti.
V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca v žalobe podanej prostredníctvom svojho právneho
zástupcu dňa 20.05.2010 žiadal, aby súd platobným rozkazom zaviazal žalovaného na zaplatenie
2.567,65 eur, ktorá suma predstavuje náhradu škody za ublíženie na zdraví. Žalobca v žalobe a na
pojednávaní uviedol, že dňa 01.05.2008 ho žalovaný fyzicky napadol, zovretou rukou ho udieral do

pravej časti tváre, v dôsledku čoho padol na zem, kde ho kopal do lýtok a údermi do tváre mu spôsobil
zlomeninu lícnočelustného komplexu vpravo s posunom úlomkov s dobou práceneschopnosti od
01.05.2008 do 16.06.2008. V bežnom spôsobe života bol obmedzený, pretože mohol prijímať len tekutú
a kašovitú stravu po dobu cca 3 týždne, bol hospitalizovaný v nemocnici od 01.05.2008 do 09.05.2008.Doznal, že počas práceneschopnosti išiel na traktore na svoju vinicu, nakoľko tam mal brigádnikov
a musel ísť za nimi. Zranenie si nevyžadovalo ležanie na lôžku, mal povolené vychádzky dve hodiny
doobeda a dve hodiny poobede, čo využil zájdením do vinohradu, ale fyzicky nerobil. Za uvedené

konanie bol žalovaný odsúdený pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 2T 191/08 zo dňa 18.02.2010. Žalobca si uplatnil náhradu
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia za 120 bodov v sume 1.605 eur, v priebehu konania
upravenú výšku náhrady mzdy za obdobie od 01.06.2008 do 16.06.2008 spolu 104,60 eur a výdavky
cestovného. Tieto si uplatnil za cestu z W. do D. vlastným motorovým vozidlom zn. Renault 5 Rapid

EČV LV-816BA dňa 05.05.2008, kedy bol prijatý na hospitalizáciu v Onkologickom ústave Sv. Alžbety
do 09.05.2008, t. j. 120 km á 1,30 eur x 9,88 litrov, spolu 12,84 eur, cestovné vlakom domov 6,31 eur
dňa 09.05.2008 a cestovné z W. do D. na kontrolu dňa 26.05.2008 vlastným motorovým vozidlom 120
km x 2, spolu 25,68 eur. Lekára si zvolil v Bratislave, nakoľko mal zlomenú sánku a tunajší lekár mu
vybavil hospitalizáciu v Bratislave. Žalobca incident popísal tak, že dňa 01.05.2008 čerpal vodu zo
studne do cisterny umiestnenej na verejnom pozemku v lokalite viníc a robil tak vo vedomí, že cisterna

patrí poľnohospodárskemu družstvu. Pozemky a vinice boli v minulosti družstevné a niekdajšie družstvo
tam cisternu umiestnilo. Počas tejto práce obďaleč zastavilo auto, z ktorého vystúpil žalovaný s krikom,
že cisterna a pozemok je jeho a on tam nemá čo hľadať. Žalobca sa ho snažil ukľudniť, ale žalovaný ho
napadol a udieral ho päsťou do tváre. Keď padol na zem, kopal ho do lýtka. O tom, že vinica, konkrétne
porasty, konča ktorej je cisterna umiestnená patrí žalovanému, vedel, nevedel ale o tom, že by mu mala

patriť aj cisterna. Neuznával príjmový pokladničný doklad, ktorý predložil žalovaný.
Žalovaný pohľadávku žalobcu neuznal čo do základu a výšky. Uviedol, že vinicu kúpil od
poľnohospodárskeho družstva a kúpil aj cisternu, ktorá je umiestnená v areáli jeho vinice. Vinicu má
oplotenú a uzavretú bránou. Žalobca pravidelne strháva zámok na bráne a chodí mu cez jeho vinicu.
Aj predmetného dňa strhol zámok a neoprávnene sa zdržiaval na jeho pozemku. Žalobcu nenapadol,

ale sa len bránil žalobcovi, ktorý ho napadol. Žalobca vedel o tom, že vstupuje do ohraničeného
areálu vinice patriacej žalovanému, vedel o tom, kto vinice užíva. Celý priestor je ohradený plotom,
na pozemok sa vstupuje cez uzamykateľnú bránu, preto musí byť každému zrejmé, že vstupuje na
súkromne užívaný pozemok, preto značnou mierou sám poškodený žalobca prispel k roztržke, ku ktorej
došlo v dôsledku jeho neoprávneného vstupu na pozemok. Už pred incidentom upozornil žalobcu, aby

neprechádzal po ceste, resp. žalobca aj počas sledovaného obdobia v polovici mája opätovne po ceste
prechádzal, na čo žalovaný upozornil políciu. Poukázal aj na rozpory vo výpovediach svedkov, ktoré
neboli súdom odstránené. Tvrdil, že žalobca počas práceneschopnosti pracoval vo svojej vinici, jazdil
na traktore, a preto nebol ani dôvod, aby bol práceneschopný. Nie je mu zrejmé, prečo bol žalobca
hospitalizovaný v Bratislave v Onkologickom ústave, pretože tieto náklady neboli vynaložené primerane

a neboli nevyhnutné. Žiadal zamietnuť nárok na náhradu cestovných nákladov, pretože nepreukázal, že
chirurgický zákrok nemohol v danom čase podstúpiť aj v bližšom zdravotníckom zariadení. V prípade,
že si vybral zdravotnícke zariadenie, má nárok len na náhradu primeraných a nevyhnutných nákladov.
Žalobca mal jednu cestu do Bratislavy absolvovať osobným motorovým vozidlom, nazad už podľa jeho
tvrdenia ale išiel vlakom a tak nie je zrejmé, ako sa vozidlo dopravilo do miesta bydliska. Je podľa

žalovaného možné, že aj cestu do Bratislavy absolvoval inak, napríklad vlakom, a tak sú náklady
cestovného nižšie. Žalovaný žiadal zamietnuť nárok na náhradu mzdy počas práceneschopnosti, keďže
žalobcavtomobdobívykonávalprácu.Pokiaľideopomernérozdelenieškodyjetrebapodľažalovaného
posúdiť všetky príčiny, ktoré viedli k škode, a to tak u škodcu, ako aj u poškodeného. Rozhodujúcou
okolnosťou je aj zavinenie poškodeného, ako aj škodcu a u poškodeného sa má brať do úvahy len také

konanie, ktoré bolo aspoň jednou z príčin vzniku škody. Súd pritom bagatelizoval protiprávne konanie
žalobcu, ktorý čerpal vodu z cisterny patriacej žalovanému a neposudzoval príčinnú súvislosť medzi
jednotlivými skutkovými dejmi. V konaní bolo nesporne preukázané, že ku konfliktu medzi žalobcom
a žalovaným došlo práve v nadväznosti na protiprávne konanie žalobcu a konanie žalovaného bolo
reakciounatotosprávanie.Akbyžalobcanebolprotiprávneužívalvecvovlastníctvežalovaného,nebolo

by došlo ku konfliktu. Mieru zavinenia videl žalovaný v pomere 50 % tak u žalobcu ako aj u žalovaného.
Súd po doplnení dokazovania zistil, že žalobca dňa 01.05.2008 načerpával vodu do cisterny umiestnenej
na pozemku využívanom ako „poľná“ cesta, ktorá leží na konci vinohradu, na ktorom porasty patria
do vlastníctva žalovaného. Žalovaný pri príchode na miesto tvrdiac, že cisterna je jeho vlastníctvom,
zaútočil fyzicky na žalobcu, udrel ho päsťou do tváre a žalobca spadol na zem, kde ho žalovaný ešte

kopal do nôh. Ďalšiemu útoku zabránil J. I.. Žalovaný nie je vlastníkom pozemku, ale len porastu - viniča
nachádzajúcehosanapozemku.Žalobcautrpelzlomeninulícnočelustnéhokomplexuvpravosposunom
úlomkovsdoboupráceneschopnostiod01.05.2008do16.06.2008.NaOnkologickomústaveSv.Alžbety
v Bratislave bol hospitalizovaný od 05.05.2008 do 09.05.2008, kde bol operovaný. Podľa lekárskehoposudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia z 30.10.2009 je hodnota bolestného 120
bodov. Ako z lekárskeho posudku vyplýva, bolestné 80 bodov bolo zvýšené o 50 % za operačné riešenie
zlomeniny tvárových kostí.

Za uvedené konanie bol žalovaný uznaný vinným pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. l
Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Levice z 18.02.2010 č. k. 2T 191/08-169, právoplatným
18.02.2010. Podľa § 40 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona bolo upustené od potrestania. Žalobca bol
odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianskoprávne konanie.
Podľa príjmového pokladničného dokladu Poľnohospodárskeho družstva Rybník z 30.09.2005 žalovaný

za kovovú nádrž vo vinici zaplatil 497,90 eur (15.000,- Sk) a predala mu ju vtedajšia predsedníčka
poľnohospodárskeho družstva O. H.. Tento doklad sa podľa vyjadrenia spoločnosti Archobs 10 s. r. o.
správa registratúry, v registratúre pôvodcu nenachádza. Súd uskutočnil dňa 07.04.2011 ohliadku na
tvári miesta. Zistil, že po celej dĺžke viníc nachádzajúcich sa v danej lokalite sa konča viníc tiahne
vychodená „ poľná“ cesta, ktorá neprechádza ani na jednom mieste cez vinicu žalovaného. Cisterna, pri
ktorej je aj studňa, je umiestnená mimo plochy vinice žalovaného pri uvedenej vychodenej ceste a nič

nenasvedčuje, že patrí žalovanému. Celá plocha vinice je značne zarastená kríkmi a porastom, zjavne
roky neobrábaná.
Z informácie podanej Obcou Rybník dňa 08.02.2011 zistil, že žalovaný je vlastníkom viničných porastov
na parc. č. 1115, ale nie pozemkov, lebo s vlastníkmi pozemkov nemá uzatvorené zmluvy. Parcela číslo
1360 k. ú. W. ostatná plocha slúžila vždy ako účelová komunikácia (poľná cesta) pre všetkých občanov

a na tejto parcele je umiestnená aj cisterna. Obci nie je známe, že by bola vo vlastníctve žalovaného.
Dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorú úmyselným konaním spôsobil
žalobcovi, pretože je nesporné, že ho fyzicky napadol a spôsobil mu ujmu na zdraví vyžadujúcu si
práceneschopnosť od 01.05.2008 do 16.06.2008. Za svoje konanie bol uznaný vinným v trestnom
konaní. Súd nebral do úvahy obranu žalovaného, že nebol odsúdený a že sám bol napadnutý, a teda

že nie je ani zodpovedný za spôsobenú škodu a necíti sa byť vinným, hoci za vinného bol uznaný
súdom. Za úmyselné ublíženie na zdraví bol uznaný vinným právoplatným rozsudkom súdu, ktorý v
trestnom konaní upustil od potrestania len z dôvodu, že žalovaný sa k skutku priznal a oľutoval ho,
preto obrana žalovaného v tomto konaní podľa názoru súdu je len účelová. Z výpovedí svedkov a aj z
výsledku trestného konania vyplýva, že žalovaný napadol žalobcu, udrel ho do tváre a na zemi kopal,

v dôsledku čoho bol žalobca na tvári zranený. V trestnom konaní nebolo preukázané, že by žalobca
zaútočil nejakým predmetom na žalovaného, ako to žalovaný tvrdil. Týmto konaním žalovaného sú
naplnené predpoklady vzniku jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi. Žalovaný úmyselne
spôsobil žalobcovi ublíženie na zdraví, čo bolo jednoznačne preukázané v trestnom konaní. V dôsledku
takéhoto jeho konania vznikla žalobcovi škoda na zdraví, za ktorú žalovaný nesie zodpovednosť. Pokiaľ

ide o výpovede vypočutých svedkov, tie sa v podstate nelíšili, až na tvrdenie svedka C., že žalobca mal
mať pri incidente v ruke nejaký predmet. Konanie žalovaného z toho hľadiska, či išlo z jeho strany o
nutnú obranu nepatrí súdu skúmať v tomto konaní.
Uplatnený nárok žalobcu spočíva v náhrade bolestného vo výške 120 bodov, náhrade mzdy
počas práceneschopnosti a nákladov vynaložených počas práceneschopnosti. Zistený skutkový stav

prvostupňový súd právne posúdil podľa ustanovení § 420 ods. 1, 2, § 441, § 444, § 446 Občianskeho
zákonníka, podľa § 87 zák. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (účinného v rozhodnom období)
a podľa § 5 ods. 2 zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia, v zmysle ktorého výška náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje
sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej

Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok
na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom
nahor. Priemerná mesačná mzda zamestnanca v hospodárstve v roku 2007 bola 668,92 eur (20.146,-
Sk), z toho 2 % činia 13,37 eur, čiže výška náhrady za bolesť činí 1.605 eur (13,37 x 120 = 1.604,40 eur).
Náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto

náhradysaurčírovnakoakoúrazovýpríplatokpodľavšeobecnýchpredpisovosociálnompoistení(§446
Občianskehozákonníka)apodľa§87zák.č.461/2003Z.z.osociálnompoistení(účinnéhovrozhodnom
období) suma úrazového príplatku je a/ 55 % denného vymeriavacieho základu určeného podľa § 84
od prvého dňa dočasnej práceneschopnosti vzniknutej v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby
z povolania do tretieho dňa tejto dočasnej pracovnej neschopnosti, b/ 25 % denného vymeriavacieho

základu určeného podľa § 84 od štvrtého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti vzniknutej v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania. Úrazový príplatok sa poskytuje vo výške, ktorá sa
vypočítava z denného vymeriavacieho základu ako podiel súčtu vymeriavacích základov dosiahnutých
v rozhodnom období a počtu kalendárnych dní (§ 84 zák. č. 461/2003 Z. z.).Žalobca bol práceneschopný od 01.05.2008 do 16.06.2008. Z daňového priznania žalobcu z roku 2007
vyplýva, že jeho príjmy činili 237.803 eur (zrejme Sk - pozn. odvolacieho súdu), daň 7.843 eur (zrejme
Sk - pozn. odvolacieho súdu), čistý príjem činil 229.960 eur (zrejme Sk - pozn. odvolacieho súdu).

Denný vymeriavací základ činí 8,4304 eur, z toho prvé tri dni je úrazový príplatok 55 % t. j. 13,9101
eur (4,6367 eur x 3 dni), a 43 dní 25 % t. j. 90,6268 eur (2,1076 eur x 43 dni), t. j. spolu 104,60 eur.
Na základe rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Levice z 19.06.2008 číslo 200-05978-CA02/2008
boli žalobcovi vyplatené nemocenské dávky 4,636 eur (139,684985 Sk) a 2,107 eur (63,493175 Sk) za
deň, spolu 205,73 eur.

Žalobca upravil výšku uplatnenej náhrady mzdy za dobu počas práceneschopnosti a z titulu
náhrady mzdy si uplatnil 104,60 eur. V časti o zaplatenie 813,22 eur súd konanie zastavil podľa § 96
ods. 1, 3 O. s. p.
V časti o zaplatenie náhrady mzdy počas práceneschopnosti vo výške 104,60 eur súd žalobu zamietol.
Tvrdenie žalovaného, že žalobca počas práceneschopnosti pracoval vo svojej vinici, potvrdil sám
žalobca. Pred súdom, ako aj pri výsluchu na polícii v konaní o priestupku vedeného na Obvodnom

oddelení polície Tlmače pod sp. zn. Č. p. ORP-182/PP-TL-P-2008 žalobca doznal, že všeobecný lekár
mu povolil vychádzky v čase od 7.00 hod. do 9.00 hod. a od 15.00 hod. do 17.00 hod. a že skutočne
dňa 13.05.2008 a 14.05.2008 v čase okolo 8.00 hod. išiel svojím traktorom do vinice, kam dotiahol
nádrž s vodou potrebnú pri výsadbe vinice. Po skončení roboty presunul nádrž s vodou domov. Pretože
žalobca počas práceneschopnosti pracoval vo svojej vinici, podľa názoru súdu mu nepatrí náhrada

mzdy. Náhrada mzdy patrí zamestnancovi práve z dôvodu, že pre chorobu nemôže vykonávať svoju
prácu, nemôže sa zapojiť do pracovného procesu, v dôsledku čoho sa mu zníži príjem. Žalobca ako
podnikateľ vykonáva svoju podnikateľskú činnosť či už vlastnou prácou, prípadne prostredníctvom iných
osôb, ktoré pre neho pracujú. On sa ale v dňoch 13.05.2008 a 14.05.2008 zapojil do pracovného
procesu, keď chodil traktorom na svoju vinicu a nosil nádrž s vodou, preto neobstojí jeho obrana,

že tak robil počas povolených vychádzok a ruky a nohy mal zdravé. Počas pracovnej neschopnosti
vykonával fyzickú prácu pre seba a podľa názoru súdu mu preto nepatrí náhrada mzdy, ktorú by mal
znášať žalovaný. V tejto časti dal súd žalovanému za pravdu a nárok žalobcu zamietol. V prípade, že by
žalobcovi vznikla škoda, pretože neurobil poľnohospodárske práce v agronomických termínoch práve z
dôvodu práceneschopnosti, mal možnosť si uplatňovať náhradu škody.

Žalobcovi v súvislosti s ublížením na zdraví vznikla aj škoda predstavujúca výdavky na cestovnom do
Bratislavy, kam docestoval svojím osobným motorovým vozidlom dňa 05.05.2008, kedy bol prijatý na
hospitalizáciu, po skončení hospitalizácie cestoval domov vlakom a dňa 26.05.2008 cestoval svojím
autom na kontrolu. Náklady na cestu spolu predstavujú sumu 44,83 eur. Neobstojí obrana žalovaného,
že nebol dôvod, aby bol žalobca liečený v Onkologickom ústave Sv. Alžbety v Bratislave. Vzhľadom

na zranenie, ktoré žalobca utrpel a vzhľadom na operačný zákrok, ktorý musel podstúpiť, zrejme
posúdil ošetrujúci lekár potrebu vykonať operáciu v tomto ústave. Žalobca okrem toho sa mohol aj
sám rozhodnúť, že operáciu podstúpi v uvedenom zariadení, ktorému zrejme dôveroval, preto takéto
jeho rozhodnutie je treba rešpektovať. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že žalobca si
mohol vybrať iného lekára bližšie k bydlisku, že nie je preukázané, že by bolo nevyhnutné, aby sa

operácia uskutočnila v tomto zdravotníckom zariadení, a preto sú vzniknuté náklady neodôvodnené a
nie nevyhnutné. To, či žalobca skutočne cestoval do Bratislavy osobným autom, ako sa dopravilo auto
do miesta bydliska a či žalobca cestoval len vlakom a nie autom, sú len špekulácie. Žalovaný trestnou
činnosťou spôsobil žalobcovi ublíženie na zdraví v takom rozsahu, že sa musel podrobiť operácii.
Zranený žalobca cestoval osobným autom do nemocnice, kde sa operácie podrobil a nemožno mať

výhrady, že použil osobné motorové vozidlo.
Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa dospel k záveru, že určitú mieru zavinenia na vzniku
škody nesie aj sám žalobca, ktorý bez toho, aby sa presvedčil, komu patrí vodná nádrž umiestnená
vedľa vinice žalovaného, ju používal a manipuloval s ňou bez súhlasu vlastníka. Okrem žalovaného a O.
H. s veľkou pravdepodobnosťou nikto iný nemal vedomosť o tom, že žalovaný v roku 2005 cisternu kúpil,

pretože v archivovaných dokladoch poľnohospodárskeho družstva sa o tom nenachádza žiadna stopa
a pozemok, na ktorom cisterna stojí, vlastnícky žalovanému nepatrí, ale sa žalobca mal presvedčiť, či
je oprávnený cisternu používať. Ani takáto nedbanlivosť žalobcu však neospravedlňuje neadekvátnu
reakciu žalovaného voči nemu. Súd dospel k záveru, že žalobca sa má podieľať na škode v pomere 20
%, preto s poukazom na uvedené žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

Súdom priznaný nárok žalobcu predstavuje náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 1.605 eur a náhradu cestovných výdavkov spojených s návštevou lekára 44,83 eur, spolu 1.649,
83 eur. Podiel žalobcu na vzniknutej škode ustálil súd na 20 %, čo je 329,96 eur, ktorú sumu je trebaodpočítať. Prisúdená istina činí 1.319,87 eur. V časti o zaplatenie 434,56 eur súd žalobu zamietol a v
časti o zaplatenie 813,22 eur konanie zastavil.
Žalobca si uplatnil úrok z omeškania od 18.05.2010, keďže žalovaného listom z 10.05.2010 vyzval na

plnenie do 17.05.2010, avšak bezvýsledne. Trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 18.02.2010.
Súd podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznal žalobcovi úrok z omeškania od 18.05.2010,
keďže žalovaný bol právoplatne odsúdený 10.02.2010 a od toho času, resp. od márneho uplynutia lehoty
danej žalobcom na plnenie sa dostal do omeškania až do zaplatenia.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 2 O. s. p., a keďže žalobca mal v konaní čiastočný

úspech, súd mu priznal náhradu v pomernej časti. Trovy konania predstavujú súdny poplatok vypočítaný
z výšky prisúdenej pohľadávky (6 % zo sumy 1.319,87 eur) a z trov právneho zastúpenia. Vo veci
bol žalobca oslobodený od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 2 písm. ch/ zák. č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov. Súd preto zaviazal neúspešného žalovaného na zaplatenie súdneho poplatku
súdu podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov na účet súdu.
Právny zástupca žalobcu si uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške spolu 1.530,84 eur.

Súd vypočítal výšku odmeny za 12 úkonov právnej pomoci nasledovne : odmena za jeden úkon právnej
služby á 81,33 eur. V konaní boli urobené (- prevzatie a príprava + 7,21 eur režijný paušál, podanie
návrhu + 7,21 eur režijný paušál, pojednávanie vo veci dňa 14.01.2011 + 7,41 eur režijný paušál,
23.03.2011 + 7,41 eur režijný paušál, 07.04.2011 + 7,41 režijný paušál - ohliadka na tvári miesta
18.05.2011 + 7,41 režijný paušál a pojednávanie 09.11.2011 + 7,41 eur režijný paušál); za účasť na 2

nemeritórnych pojednávaniach v 1-ne 20,33 eur (dňa 24.09.2010 + 7,21 eur režijný paušál, 04.02.2011
+ 7,41 eur režijný paušál); písomné vyjadrenie k odvolaniu 03.02.2012 + 7,63 eur režijný paušál, účasť
na pojednávaní Krajského súdu Nitra 05.12.2012 + 7,63 eur režijný paušál, účasť na pojednávaní
17.05.2013 + režijný paušál 7,83 eur, odmena spolu 853,96 eur; cestovné náhrady za účasť na ohliadke
pohonné hmoty 1,92 eur (2 x 10 km 1,48 litra x 1,30 eur) a opotrebovanie vozidla 0,183 eur x 20 km =

3,66 eur, spolu 5,58 eur a náhrada za stratu času 2 x 12,35 eur = 24,70 eur; cestovné náklady Levice
- Nitra a päť 7,41 l/100 km x 1,62 eur/liter = 11,98 eur, pohonné hmoty 100 km x 0,183 / km = 18,30
eur, spolu 50,84 eur a strata času 4 polhodiny x 12,71 eur = 50,84 eur + 20 % DPH. Odmena spolu eur
1.137,36 eur. Nakoľko však úspešnosť žalobcu v konaní bola 50,46 %, patrí mu náhrada trov právneho
zastúpenia v tomto pomere (1.319,87 : 1.754,43 = 75,23 % úspech žalobcu a 434,56 : 1.319,87 = 24,77

% úspech žalovaného). Pomer úspechu žalobcu je 75,23 % - 24,77 % = 50,46 %. Z celkových trov
právneho zastúpenia patrí žalobcovi náhrada v pomere 50,46 % t. j. 627,91 eur.
Proti tomuto rozsudku podali odvolania obaja účastníci konania.
Žalobca napadol odvolaním výrok rozsudku v časti o zaplatenie sumy 1.319,87 Eur s 8,5% úrokom z
omeškania počnúc dňom 18.05.2010 do zaplatenia, v časti zaplatenia trov konania vo výške 627,91 Eur

a v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 434,56 Eur.
Poukázal na to, že s rozsudkom Okresného súdu Levice zo dňa 07.06.2013 sp. zn. 9C 158/2010, ktorým
súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.319,87 Eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne
počnúc od 18.05.2010 do zaplatenia a zaviazal ho nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 627,91
Eur k rukám právneho zástupcu žalobcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti sa nemôže stotožniť, a to najmä

s názorom súdu, že určitú mieru zavinenia na vzniku škody nesie žalobca. Uviedol, že konal v dobrej
viere a nevyvolal fyzické napadnutie zo strany žalovaného, ktorý na neho agresívne zaútočil, takže sa
nestačil vôbec brániť, a preto má za to, že práve žalovaný nesie v plnej miere zodpovednosť za svoje
konanie a nie je na mieste žiadne zníženie oprávneného nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenú
výlučnežalovaným.ZospisuOkresnéhosúduLevicesp.zn.2T191/08azvýpovedísvedkovvypočutých

na pojednávaniach bolo jednoznačne preukázané, že práve žalovaný bol jednoznačným iniciátorom
fyzického útoku proti žalobcovi a následkom tohto útoku vznikli žalobcovi početné vážne zranenia, z
ktorých sa musel dlhodobo liečiť. Z týchto zranení jednoznačne vyplýva, že žalovaný pri útoku použil
silu veľkej intenzity, a preto spôsobil žalobcovi početné zranenia, pričom práceneschopnosť trvala od
01.06.2008 do 16.06.2008. Ešte predtým bol v dňoch 05.05.2008 až do 09.05.2008 hospitalizovaný na

Onkologickom ústave Sv. Alžbety v Bratislave a tu bol dňa 26.05.2008 podrobený kontrole. Žalovaný
konal jednoznačne protiprávne a spáchal voči žalobcovi prečin, čo konštatoval aj Okresný súd Levice,
ktorý rozsudkom zo dňa 18.02.2010 sp. zn. 2T 191/08 uznal žalovaného zo spáchania prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 218/2007 Z. z.
a jednoznačne vyslovil, že žalobcovi úmyselne ublížil na zdraví. To, že súd upustil od potrestania v

tejto občianskej súdnej veci nemá žiadny význam, ani iný následok, ako si to mylne myslel žalovaný
na pojednávaniach, nakoľko podľa jeho názoru upustenie od potrestania nie je trestom. V tejto veci
je však dôležité uznanie viny za spáchaný skutok v trestnoprávnom konaní. Nebolo preto potrebné
konfrontovanie svedkov, keďže zavinenie žalovaného bolo jednoznačne preukázané v trestnom konaní.Ohliadkou na mieste samom konanej dňa 07.04.2011 bolo zistené, že vinica, ktorú by mal žalovaný
obrábať a ktorá mala byť jeho vlastníctvom, je niekoľko rokov neobrábaná, zarastená kríkmi, drevinami
a značne zdevastovaná, žalovaný sa o ňu absolútne nestará, vinicu nenavštevuje a v čase jeho

protiprávneho konania voči žalobcovi vôbec nebolo zjavné, že tam žalovaný pravidelne chodí, stará
sa o ňu a že by mohol byť vlastníkom cisterny. Žalovaný sa mylne domnieva, že je vlastníkom aj
pozemkov pod viničom, avšak svoje tvrdenie nijako nepreukázal a ani nemohol preukázať, pretože tieto
pozemky sú právne neusporiadané, a preto ich ani nemohol platne kúpiť. Prístupovú cestu používajú
aj iní občania vlastniaci vinice v tomto regióne a je vychodená ako poľná cesta. Produkovaný doklad

ohľadom vlastníctva k cisterne je značne pochybný, pretože pokladničný doklad nemá žiadne číslo, pod
ktorým by mal byť vedený v účtovnej evidencii a vôbec sa nenachádza v účtovných dokladoch družstva,
preto podľa žalobcu žalovaný ani hodnoverne nepreukázal vlastnícke právo k cisterne. „Vychodenú
poľnú cestu“, ktorá vedie popri cisterne, pravidelne využíval aj žalobca, ktorý má pri nej vinicu, na ktorej
hospodári. Žalovaný si mylne myslel, že pri odkúpení viniča odkúpil aj pozemky pod viničom ako aj
„vychodenú poľnú cestu“ popri tejto vinici, a preto si aj mylne myslel, že má právo uzamknúť prístupovú

„vychodenú poľnú cestu“, ktorú okrem žalobcu využívali aj iní občania hospodáriaci na viniciach popri
tejto poľnej ceste. Na uzamknutie „vychodenej poľnej cesty“ nemal žalovaný žiadne oprávnenie, nebol
vlastníkom ani jej nájomcom a ani popri nej ležiacich pozemkov, na ktorých odkúpil iba vinič. Žalovaný
v konaní nevedel preukázať nejaké práva k „vychodenej poľnej ceste ani k pozemku pod odkúpeným
viničom, preto v tejto časti neuniesol svoje dôkazné bremeno. Ako podnikateľ mal jasne vedieť, čoho bol

vlastníkom a konal nad rámec svojich oprávnení. Na základe uvedených skutočností je preto nesporný
záver, že žalovaný sa proti žalobcovi dopustil protiprávneho konania - prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1 Trestného zákona, bol uznaný vinným, teda nesie plnú zodpovednosť za svoje protiprávne
konanie.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v súlade s ust. § 220 OSP zmenil tak, že

žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 1.754,43 Eur s úrokom z omeškania 8,5 %, počnúc dňom
18.05.2010 do zaplatenia, nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia vo výške 1.530,84 Eur k rukám
právneho zástupcu žalobcu a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania.
Žalovaný svojím odvolaním napadol výrok rozsudku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 1.319,87 € s prísl., a nahradiť trovy právneho zastúpenia 627,91 € k rukám právneho

zástupcu žalobcu, ako aj proti výroku ukladajúcemu mu povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške
79 €. Odvolanie podal z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ Občianskeho súdneho
poriadku. Poukázal na to, že súd vyvodil nesprávne skutkové závery z vykonaného dokazovania,
keď v napadnutom rozsudku uvádza, že dňa 07.04.2011 uskutočnil obhliadku na mieste, kde došlo k
roztržke, pričom toto miesto opísal úplne nepresne a zavádzajúco a nesprávne si vyložil, aký priestor sa

považuje za súčasť viníc. Z vinárskej praxe je však zrejmé, že za účelom obrábanie viniča je potrebné
využívať aj priestor v jeho okolí na to, aby sa naň mohli obracať stroje pri prechádzaní z jedného
radu vinice do druhého a musia sa tu vykonávať ďalšie úkony súvisiace s obrábaním viniča a zberom
hrozna. Predmetná poľná cesta bola určená práve na tento účel, o čom svedčí aj to, že je zahrnutá v
oplotenom areáli vinice, a nie na prechod verejnosti na priľahlé pozemky. Súd pri hodnotení ohliadky

miesta vôbec neuviedol dôležitú skutočnosť, že za hranicou vinice, teda za oplotením vedie riadna
vyasfaltovaná cestná komunikácia, ktorou sa aj žalobca môže dostať do svojej vinice a ktorá je určená
na verejné užívanie, preto cesta, na ktorej sa odohrala predmetná roztržka, v žiadnom prípade nemôže
byť považovaná za rovnocennú verejnú komunikáciu, ale za priestor užívaný spolu s vinicou osobou
žalovaného. Žalobca teda v žiadnom prípade nemusel prechádzať po tejto ceste, ak sa chcel dostať

na svoj pozemok a zo žiadnych okolností nevyplývalo, že by túto cestu mohol považovať za verejnú
komunikáciu. Žalovaný ďalej vytýkal prvostupňovému súdu nesprávne právne posúdenie v otázke miery
zavinenia poškodeného, pretože vôbec neposudzoval príčinnú súvislosť medzi jednotlivými skutkovými
dejmi, pričom v konaní bolo nesporne preukázané, že ku konfliktu medzi ním a žalobcom došlo práve v
nadväznosti na protiprávne konanie žalobcu a konanie žalovaného bolo reakciou na správanie žalobcu,

pričom ak by nebol protiprávne užíval veci vo vlastníctve žalovaného, ku konfliktu a roztržke by vôbec
nedošlo. Rovnako súd neprihliadal na skutočnosť, že žalobca už predtým porušoval jeho práva pri
užívaní vinice a cisterny, preto išlo o vyvrcholenie dlhodobejšieho konfliktu medzi nimi, spôsobeného
protiprávnym konaním žalobcu. Z výpovede svedka Smadiža je zrejmé, že nebolo prvotným úmyslom
žalovaného, aby stretnutie so žalobcom skončilo fyzickým kontaktom, keďže po príchode k cisterne a po

zistení, že žalobca z nej neoprávnene čerpá vodu, najskôr vyzval svedka I. na zastavenie protiprávneho
čerpania a až následne oslovil žalobcu, takže najskôr medzi nimi prebehol rozhovor a až následne
došlo k fyzickej potýčke. Takýto záver bol dôsledkom okolností, ktoré sa odohrali náhle a ku ktorým
prispel svojím konaním tak žalobca ako aj žalovaný. Z uvedených dôvodov má žalovaný za to, žemiera spoluzavinenia žalobcu určená súdom vo výške 20 % nezodpovedá skutkovým okolnostiam
prípadu a mala by byť vyššia. Žalovaný namietal aj nesprávne právne posúdenie veci pri rozhodovaní
o nákladoch na cestovné ako súčasti náhrady škody a s poukazom na svoje písomné podanie zo dňa

21.03.2013 je toho názoru, že žalobca nepreukázal nevyhnutnosť podstúpenia predmetnej operácie
práve v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave, ani primeranosť nákladov vynaložených na
túto cestu. Žalobcovi neupiera právo na slobodný výber zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa mu
poskytne zdravotná starostlivosť, ale je nevyhnutné prihliadať na dikciu ustanovenia § 449 ods. 1 OZ,
a to účelnosť nákladov spojených s liečením, čo súd neskúmal. Žalovaný vytýkal prvostupňovému

súdu aj nesprávne právne posúdenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keďže pri vyčísľovaní
trov konania nebral do úvahy ust. § 146 ods. 2 OSP, keď do úspechu žalovaného nezahrnul aj časť
žaloby o zaplatenie 813,22 €, v ktorej súd konanie zastavil v dôsledku späťvzatia žaloby. K zastaveniu
konania došlo zavinením žalobcu, nakoľko po spochybnení ním uplatňovanej náhrady mzdy za dobu
počas jeho práceneschopnosti vo výške 917,82 €, žalobca upravil náhradu mzdy na sumu 104,60
€ a v časti o zaplatenie 813,22 € vzal žalobu späť. Z uvedeného je zrejmé, že pôvodne žalobca

žaloval o zaplatenie 2.567,65 €, avšak napadnutým rozsudkom súd uložil žalovanému zaplatiť odporcovi
(zrejme žalobcovi - pozn. odvolacieho súdu) sumu vo výške 1.319,87 €. Na základe uvedeného teda v
danom konaní predstavuje úspech žalobcu 51,40 % (1.319,87 : 2.567,65) a úspech žalovaného 48,6 %
(1.247,78 : 2.567,65), takže pri približne rovnakom úspechu účastníkov konania a v nadväznosti na ust.
§ 142 ods. 2 OSP nepatrí žalobcovi právo na náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia a

súd mal rozhodnúť tak, že žiadnemu z účastníkov neprizná náhradu trov právneho zastúpenia. Poukázal
aj na nezrozumiteľnosť napadnutého rozsudku pri výpočte trov právneho zastúpenia, keď z neho nie
je žiadnym spôsobom zrejmé, na základe akého výpočtu dospel súd k celkovej odmene právneho
zástupcužalobcuvovýške1.137,36€,ktorúnáslednesúdznížilpodľapomeruúspechusporovýchstrán.
Konštatoval, že údaje o výpočte percentuálneho úspechu žalovaného v súdnom konaní sú nesprávne

a za nesprávny považoval aj údaj o predmete konania, keď sa v záhlaví rozsudku uvádza „o zaplatenie
1.754,43 eur“, avšak následne výrokmi súd rozhoduje o sume 2.567,65 €, keď : a/ v časti 1.319,87 €
vyhovuje žalobe; b/ v časti 813,22 € zastavuje konanie; c/ v časti 434,56 € zamieta žalobu. Súd podľa
žalovaného nepostupoval správne ani pri zaviazaní žalovaného zaplatiť súdny poplatok vo výške 79
€, nakoľko úspech žalovaného a úspech žalobcu v konaní boli približne rovnaké a žalobca je navyše

oslobodený od súdnych poplatkov, čo mal súd pri rozhodovaní vziať do úvahy.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 07.06.2013, sp. zn.
9C/158/2010-197 podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
Žalobca sa písomne vyjadril k odvolaniu žalovaného a aj žalovaný sa písomne vyjadril k odvolaniu
žalobcu.

Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné a žalovaný nesie v plnej
miere zodpovednosť za svoje protiprávne konanie a hlavne za jeho následky. Nie je žiadny právny dôvod
na zníženie jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú žalobcovi. Žalovaný sa neustále mylne domnieva,
že je vlastníkom prístupovej cesty, viníc, pozemkov a všetkého, čo sa v okolí jeho zdevastovanej
vinice nachádza, pričom preukázal iba vlastnícke právo k porastom - viniču. Súd správne vo svojom

odôvodnení konštatoval, že v danom prípade sa jedná o „vychodenú poľnú cestu“, táto neprechádza
ani na jednom mieste cez vinicu žalovaného, je umiestnená mimo plochu vinice žalovaného a nič
nenasvedčuje, že patrí žalovanému. Nesúhlasil ani s názorom žalovaného, že ku konfliktu došlo práve
protiprávnym konaním žalobcu. Žalobca nevedel, že vlastníkom vinice a cisterny je žalovaný a bol
žalovaným jednoznačne brutálne napadnutý a spôsobil mu početné zranenia, z ktorých sa musel

dlhodobo liečiť. Nie je preto žiadny právny dôvod na spoluzavinenie žalobcu, ktorú súd určil mierou
zavinenia vo výške 20 %. Žalovaný konal protiprávne a spáchal voči žalobcovi prečin a bol za to
Okresným súdom Levice uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.
1 Trestného zákona a nesie plnú zodpovednosť za svoje protiprávne konanie. Odvolanie žalovaného
preto považuje za nedôvodné a účelové.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že predmetné odvolanie vôbec neobsahuje
vymedzenie právneho dôvodu odvolania, hoci ide o obligatórnu náležitosť každého odvolania v zmysle
§ 205 OSP, keďže vôbec v odvolaní neuvádza, v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozsudku alebo
postupu súdu a dôvody nielenže špecificky neuvádza, zdôvodňujúc každý ním napádaný výrok, ale
dokonca nie je ani jeden z týchto dôvodov zrejmý z obsahu jeho odvolania. Z obsahu odvolania

žalobcu vyplýva jedine tá skutočnosť, že sa nemôže stotožniť s názorom súdu, že určitú mieru
zavinenia na vzniku škody nesie aj on sám. Žalobca vôbec neuvádza, z akého dôvodu považuje
rozhodnutie súdu v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 434,56 € za nesprávne. Uvedená časť pritom
okrem 20 % podielu spoluúčasti žalobcu na škode (t. j. vo výške 329,96 €) zahŕňa aj náhradu mzdyza dobu počas práceneschopnosti vo výške 104,60 €, pričom ani k tejto žalobca neuviedol žiadne
konkrétne dôvody, pre ktoré požaduje zmenu napadnutého rozsudku. Žalovaný zdôraznil, že náhrada
mzdy sa poskytuje zamestnancovi, ktorý je v pracovnom pomere u určitého zamestnávateľa, ktorý

však pre svoju práceneschopnosť nemôže riadne vykonávať svoju prácu, na kompenzáciu výšky
jeho príjmu. Žalobca však bol v rozhodnom čase podnikateľským subjektom, ktorý nebol v žiadnom
zamestnaneckom pomere, a preto mu ani nebola vyplácaná žiadna mzda. Z uvedeného dôvodu preto
ani nie je možné žalobcovi priznať náhradu mzdy za dobu počas práceneschopnosti. Navyše, z výsluchu
samotného žalobcu vyplýva, že v rozhodnom čase nebol žiadnym spôsobom obmedzený ani výkon jeho

podnikateľskej činnosti, pričom on sám sa aktívne podieľal na výkone podnikateľskej činnosti, keď dňa
13.05.2008 a 14.05.2008 prišiel traktorom na svoju vinicu a nosil nádrž s vodou. K fyzickému napadnutiu
poznamenal,ževkonaníbolonespornepreukázané,žekukonfliktumedzinímažalobcomdošloprávev
nadväznosti na protiprávne konanie žalobcu a konanie žalovaného bolo reakciou na správanie žalobcu,
pričom ak by nebol protiprávne užíval veci vo vlastníctve žalovaného, ku konfliktu a roztržke by vôbec
nedošlo. Hoci nespochybňuje skutočnosť, že jeho reakcia nebola plne adekvátna zásahu žalobcu do

jeho práv, má za to, že pri posudzovaní miery zodpovednosti oboch účastníkov konania na vzniknutom
následku je potrebné skúmať aj okolnosti, za ktorých k nemu došlo, teda vyššie spomínané správanie
žalobcu, ktoré ani samotný žalobca nikdy nepoprel. Podľa žalovaného miera spoluzavinenia žalobcu
určená súdom vo výške 20 % nezodpovedá skutkovým okolnostiam prípadu, nakoľko vzhľadom na tieto
okolnosti mala byť táto miera omnoho vyššia a nie dokonca nižšia, resp. žiadna, ako to tvrdí žalobca.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2
vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu a žalovaného proti výroku napadnutého
rozsudkuvovecisamejniesúdôvodné,pretovčastitýkajúcejsavýrokuopovinnostižalovanéhozaplatiť
žalobcovi 1.319,87 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 18.05.2010 do zaplatenia a v časti výroku

o zamietnutí žaloby o zaplatenie 434,56 eura napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj v časti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny
poplatok vo výške 79 eur a za dôvodné považoval iba odvolanie žalovaného proti výroku napadnutého
rozsudku o náhrade trov konania, preto v tejto časti podľa § 220 OSP napadnutý rozsudok zmenil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Koncepcia zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 OSP vychádza zo
situácie, že ak odvolací súd zastáva názor, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale

v odôvodnení sa správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, v
takom prípade nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie (s náležitosťami podľa § 157 ods. 2), ale
obmedzí sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň
môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto
oprávnenia získava takmer charakter povinnosti v prípade, že účastník v odvolaní, ktorého (aj) dôvodmi

je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy, či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne
posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Veľakrát ide o vyjadrenia, ktoré sú už reakciou
na závery prvostupňového súdu, preto logicky predstavujú novú argumentačnú bázu. V tomto smere je
potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na
spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale

len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj

dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide ovýnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne práve posúdenie je chybnou aplikáciou
práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolatelia vo svojom odvolaní neuvádzali žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa nebol zaoberal

prvostupňový súd, ktorý riadne zistil skutkový stav veci, vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 OSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,
výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 OSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 157 ods. 2
OSP), preto odvolací súd sa obmedzuje iba na skonštatovanie vecnej správnosti dôvodov napadnutého
rozsudku a na zdôraznenie jeho vecnej správnosti dodáva, že „všeobecný súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného
súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces“ (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3. júla
2003).
Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v
rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná
(§ 109 ods. 1 písm. b/). Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím
príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
Z výsledkov vykonaného dokazovania na súde prvého stupňa, a to najmä z obsahu spisu Okresného

súdu Levice sp. zn. 2T/191/2008 vyplýva, že obžalovaný F. H., nar. XX.XX.XXXX. v Q., bytom Q., J.
XXXX/X(tedažalovanývtomtokonaní-pozn.odvolaciehosúdu)boluznanývinným,že1.mája2008asi
o 17.05 h v katastrálnom území obce W. na parcelnom čísle 1360 v blízkosti cisterny fyzicky napadol I. J.
údermi rukou zovretou v päsť do pravej časti tváre, v dôsledku čoho I. J. spadol na zem, kde ho obvinený
kopal nohami do lýtok, pričom údermi päsťou do tváre mu spôsobil zranenie - zlomeninu lícnočeľustného

komplexu vpravo s posunom úlomkov, s dobou práceneschopnosti od 01.05.2008 do 16.06.2008, s
obmedzením v bežnom spôsobe života - hospitalizáciou v nemocnici od 01.05.2008 do 09.05.2008,
nutnosťou príjmu tekutej a kašovitej stravy po dobu cca 3 týždne, teda inému úmyselne ublížil na zdraví,
tým spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení
zákona č. 218/2007 Z. z. Podľa 40 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd u obžalovaného F. H.

upustil od potrestania a podľa § 288 odsek 1 Trestného poriadku poškodených Všeobecnú zdravotnú
poisťovňu, a.s. krajská pobočka Nitra, Mostná 58, Nitra, IČO 35 937 874 a Sociálnu poisťovňu, pobočka
Levice,Sv.Michala4,93471Levice,IČO30807484snárokomnanáhraduškodyodkázalnaobčianske
súdne konanie. Podľa § 172 odsek 2 Trestného poriadku samosudca vyhotovil zjednodušený písomný
rozsudok neobsahujúci odôvodnenie, nakoľko po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní sa prokurátor

a obžalovaný výslovne vzdali práva na podanie odvolania.
Ak bol žalovaný v trestnom konaní právoplatne uznaný vinným a odsúdený za skutok, ktorý je opísaný
vo výrokovej časti rozhodnutia o konkrétnom konaní páchateľa vrátane opisu zranení, ktoré svojím
konaním spôsobil poškodenému, majú súdy v občianskoprávnom konaní vychádzať z celého výroku
o vine, teda nielen z jeho právnej, ale aj zo skutkovej časti, s tým, že v rozsahu tohto výroku, v

akom sú znaky skutkovej podstaty trestného činu zároveň významnými okolnosťami pre rozhodnutie
o uplatnenom nároku, je súd v občianskoprávnom konaní v zmysle § 135 ods. 1 OSP právoplatným
trestným rozhodnutím viazaný. Konkrétne zranenia, ktoré poškodený utrpel v príčinnej súvislosti s
konaním žalovaného, sú podrobne opísané vo výrokovej časti odsudzujúceho trestného rozhodnutia a v
občianskoprávnom konaní je súd viazaný aj výrokom o vzniku konkrétnej ujmy na zdraví poškodeného

spôsobenej v dôsledku protiprávneho konania žalovaného. Rozhodnutím v trestnom konaní je tak pre
následné občianskoprávne konanie záväzne rozhodnuté, aký skutok sa stal, kto ho spáchal, ako aj
to, aká ujma na zdraví bola týmto skutkom poškodenému spôsobená, teda aj príčinná súvislosť medzi
konaním páchateľa a ujmou spočívajúcou v ublížení na zdraví. Ani otázku zavinenia (úmyselného činedbanlivostného konania) nemožno v občianskoprávnom konaní preskúmavať, lebo súd je viazaný aj
tým, že ide o zavinenie úmyselné (uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo
242/2004).

Odvolací súd poznamenáva, že sa stotožňuje s uvedeným uznesením Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 25 Cdo 242/2004, a teda že v konaní o náhradu škody bolo potrebné vychádzať z
výroku o vine a skutku opísaného v právoplatnom trestnom rozkaze Okresného súdu Levice sp. zn.
2T/191/2008, a to bez ohľadu na to, že v zmysle § 40 ods. 2 Trestného poriadku, ak sa upustilo od
potrestania podľa odseku 1, hľadí sa na páchateľa, ako keby nebol odsúdený.

Na margo vecnej správnosti a odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia odvolací súd k odvolaniu
žalobcu, ktorý sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa o miere jeho zavinenia na vzniku škody
považuje za potrebné dodať, že podľa ust. § 415 OZ každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo
ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. V ustanovení § 415 OZ ide o
legislatívne vyjadrenie princípu generálnej prevencie, ktorý každému subjektu súkromného práva ukladá
povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku fyzických a právnických osôb a ujme

na zdraví fyzických osôb a ukladá prevenčné správanie sa aj vo vzťahu k prírode a životnému prostrediu.
Záver, že bola porušená prevenčná povinnosť v zmysle § 415 OZ, nemožno urobiť bez zistenia, v akom
konaní žalovaných, ktoré škodu vyvolalo, toto porušenie spočíva.
V ustanovení § 441 OZ je upravená situácia, keď sa na vzniku škody podieľa samotný poškodený
a v takom prípade ide o spoluzavinenie poškodeného, kedy znáša škodu pomerne, a ak bola škoda

spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. S ohľadom na princíp prevencie nemožno vylúčiť
možnosť spoluzavinenia poškodeného ani v prípade škody spôsobenej škodcom úmyselne, ak konanie
škodcu bolo vyprovokované, prípadne vyplývalo z neprimeranej ochrany jeho vlastníctva. Na pomer, v
akom sa na vzniku škody podieľa konanie škodcu a poškodeného v zmysle § 441 OZ, môže mať vplyv aj
povaha (hodnota) záujmu chráneného právom, ktorý bol narušený poškodeným, v porovnaní s hodnotou

záujmu, proti ktorému smeroval útok škodcu (Rc 76/2010).
Spoluzodpovednosť poškodeného podľa ustanovenia § 441 OZ je daná, ak jeho konanie bolo v príčinnej
súvislosti so vznikom škody, t. j. ak škoda vznikla tiež následkom úkonu poškodeného. Pritom nemusí ísť
o jedinú príčinu, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na vzniku škody, o ktorej odškodnenie
ide. Konanie poškodeného, príp. jeho opomenutie konať tak, ako konať mal, sa však nemusí časovo

kryť s protiprávnym konaním škodcu, môže mu predchádzať aj ho nasledovať (Ro NS ČR zo 17. 06.
2009, sp. zn. 25 cdo 371/2007).
Zavinenie poškodeného sa týka buď jeho aktívneho konania alebo opomenutia. Dôležité je, že zavinené
konanie sa týka konania poškodeného, ktoré je v rozpore s právom. Konanie poškodeného je v takom
prípade jednou z príčin vzniku škody. Predpokladom pomerného znášania škody poškodeným je jeho

zavinená spoluúčasť na vzniku škody a existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zavineným konaním
a vznikom škody.
Ustanovenie § 441 OZ sa vzťahuje aj na prípady, ak poškodený svojím správaním porušil prevenčnú
povinnosť správať sa tak, aby nedochádzalo ku škodám na majetku iných osôb, keď svojím
nedbanlivostným protiprávnym konaním, ktoré je v príčinnej súvislosti medzi týmto úkonom a škodou,

ktorú škodca spôsobil, vyprovokoval protiprávne konanie škodcu, majúce za následok ublíženie na
zdraví poškodeného, je daná spoluzodpovednosť poškodeného. Na pomer, v akom sa na vzniku škody
podieľa konanie škodcu a poškodeného, má vplyv aj povaha (hodnota) záujmu chráneného právom,
ktorý bol narušený poškodeným, v porovnaní s hodnotou záujmu, proti ktorému smeroval útok škodcu.
Z dokazovania na súde prvého stupňa vyplýva, že ku konfliktu medzi žalobcom a žalovaným došlo v

nadväznosti na konanie žalobcu, ktorý čerpal vodu do nádrže jemu vlastnícky nepatriacej, bez toho, aby
sa presvedčil komu patrí, pričom bolo preukázané, že ju vlastní žalovaný, ktorý na to neprimerane a
protiprávne reagoval tým, že žalobcovi ublížil na zdraví. Žalobca teda zanedbal všeobecnú prevenčnú
povinnosť počínať si tak, aby nedošlo k neoprávnenému užívaniu cudzieho majetku. Súd prvého stupňa
dospel k správnemu záveru, že určitú mieru zavinenia na vzniku škody nesie aj sám žalobca, ktorý bez

toho, aby sa presvedčil, komu patrí vodná nádrž umiestnená vedľa vinice žalovaného, ju používal a
manipuloval s ňou bez súhlasu vlastníka a správne ustálil aj mieru spoluzavinenia žalobcu v rozsahu 20
%, keďže je nesporné, že zdravie je hodnota nepomerne viac chránená právom než bola vec - cisterna
patriaca žalobcovi. Ak súd dospeje k záveru o spoluzavinení poškodeného, náhradu škody pomerne
zníži, a to vo všetkých jej zložkách, teda aj náhradu bolestného a náhradu za sťaženie spoločenského

uplatnenia, prípadne aj jej zvýšenú náhradu. Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcovi 1.319,87 eura s 8,5 % úrokom z omeškania ročne od 18.05.2010 do
zaplatenia.Za vecne správny považuje odvolací súd aj rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí žaloby o
zaplatenie 434,56 eura, pretože na túto sumu z titulu náhrady mzdy nemal žalobca právny nárok, keďže
v zmysle zákona č. 462/2003 Z. z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca

a o zmene a doplnení niektorých zákonov nárok na náhradu príjmu má zamestnanec, ak bol pre chorobu
alebo úraz uznaný za dočasne práceneschopného na výkon činnosti zamestnanca alebo mu bolo
nariadené karanténne opatrenie podľa osobitného predpisu (ďalej len „dočasná pracovná neschopnosť
alebo PN“) a nemá nárok na mzdu, plat, odmenu za prácu alebo služobný príjem podľa osobitných
predpisov, ak zákon o náhrade príjmu neustanovuje inak. Žalobca však zamestnancom nebol, keďže

bol podnikateľom.
Za vecne správne považuje odvolací súd aj rozhodnutie prvostupňového súdu o povinnosti žalovaného
zaplatiť na účet súdu súdny poplatok 79 eur, pretože podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd
jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie
je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o

neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo uloží
náhradu trov konania poplatníkovi.
Súd prvého stupňa správne vychádzal z meritórneho rozhodnutia vo veci samej, teda nie z pôvodne
uplatňovaného nároku žalobcu a správne rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť pomernú časť
súdneho poplatku, a to z priznanej sumy 1.319,87 eura v rozsahu 6 %, keďže žalobca bol zo zákona

oslobodený od platenia súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. ch/ citovaného zákona o súdnych
poplatkoch.
Odvolací súd vyhovel odvolaniu žalovaného v časti týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania, pretože
rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je vecne správne.
Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je
povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne,
je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa v podanej žalobe osobne podanej na Okresný súd Levice
dňa 20.05.2010 domáhal voči žalovanému zaplatenia náhrady škody vo výške 2.567,65 eura s

príslušenstvom. Pred začatím pojednávania dňa 17.05.2013 vzal žalobca čiastočne späť návrh v
časti o zaplatenie sumy 813,22 eura a súd na pojednávaní uznesením konanie v časti o zaplatenie
813,22 eura zastavil, avšak nerozhodol o náhrade trov tohto zastaveného konania, pričom k zastaveniu
konania došlo zavinením žalobcu, a preto žalovaný mal právo na náhradu trov zastaveného konania
v zmysle § 146 ods. 2 veta prvá OSP. Žalovaný bol čiastočne úspešný aj pokiaľ ide o zamietnutie

sumy 434,56 eura, takže v celom konaní bol úspešný ohľadne sumy 1.247,78 eura s príslušenstvom a
žalobca bol úspešný ohľadne sumy 1.319,87 eura s príslušenstvom. Úspechu žalobcu prestavuje 51,40
% (1.319,87 : 2.567,65) a úspech žalovaného predstavuje 48,6 % (1.247,78 : 2.567,65), takže pomer
úspechu a neúspechu žalobcu predstavuje iba 2,8 % a nie 50,46 %, ako to nesprávne uvádza súd
prvého stupňa, preto vzhľadom na tento nepatrný úspech žalobcu odvolací súd podľa § 220 OSP zmenil

napadnutý rozsudok v časti výroku o náhrade trov konania a s poukazom na ust. 224 ods. 1 a § 142
ods. 2 OSP rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov prvostupňového konania.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 2 OSP
a žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania v sume 47,02 eura, keď vychádzal z toho, že
žalobca bol v odvolacom konaní úspešný ohľadne sumy 1.319,87 eura s príslušenstvom, t. j. v rozsahu

67,08 % (čo bol neúspech žalovaného) a neúspešný bol ohľadom ním požadovanej sumy 434,56 eura s
príslušenstvom, t. j. v rozsahu 67,08 % (čo bol úspech žalovaného), takže pokiaľ ide o pomer úspechu a
neúspechu bol žalobca v odvolacom konaní úspešný v rozsahu 34,16 %, po zaokrúhlení 34 %. Z tarifnej
hodnoty 1.319,87 eura je základná sadzba za jeden úkon právnej služby 61,41 eura + režijný paušál
7,81 eura (v roku 2013) a za dva úkony právnej služby právneho zástupcu žalobcu (odvolanie § 14 ods.

1 písm. b/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhláška“ a vyjadrenie k odvolaniu)
odmena vo výške 138,44 eura, avšak vzhľadom na jeho pomerný úspech v odvolacom konaní by mu
prislúchala pri základnej sadzbe za 1 úkon právnej služby v sume 61,41 eura + režijný paušál 7,81eura, t.j. suma 69,22 eura a za 2 úkony právnej služby je to suma 138,44 eura [(138,44 : 100) x 34].
Vzhľadomktomu,žepomerúspechužalobcuvodvolacomkonaníbol34%,potommupatrínáhradatrov
odvolacieho konania pozostávajúca z náhrady trov právneho zastúpenia v sume 47,07 eura, ktorú sumu

bude v odvolacom konaní pomerne neúspešný žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi na účet právneho
zástupcu žalobcu (§ 149 ods. 1 OSP) v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 160 ods.
1 veta prvá pred bodkočiarkou OSP).
Záverom odvolací súd poznamenáva, že námietka žalovaného ohľadne nesprávne uvedeného
predmetu konania v úvodnej časti napadnutého rozsudku je dôvodná, pretože predmetom konania bola

náhrada škody v sume 2.567,65 eura s príslušenstvom a nie v sume 1.754,43 eura, preto túto zrejmú
nesprávnosť s poukazom na ust. § 222 ods. 3 OSP nariaďuje odvolací súd prvostupňovému súdu opraviť
podľa § 164 OSP .
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.