Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, December 16, 2014

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 13C/343/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8814206451
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Anna Monoková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8814206451.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudkyňou Mgr. Annou Monokovou v právnej veci žalobcu: EOS

KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: V. E., K.. XX.X.XXXX, O. W. XXX, za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Občianske združenie Všeobecná ochrana práv
spotrebiteľov, Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, IČO: 42 362 962, zast. JUDr. Bohdan Jakubis,
advokát, Dobrovičová 13, 811 09 Bratislava o zaplatenie 369,45 eur s prísl. takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 67,92 eur a úrok z omeškania za obdobie od
21.7.2011 do 20.9.2011 v sume 0,51 eur a úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 67,92 eur od

21.09.2011 do zaplatenia a to v mesačných splátkach po 20 eur, ktoré splátky sú splatné vždy do 30.
dňa v mesiaci na adrese žalobcu pod následkami straty výhody splátok počnúc mesiacom nasledujúcim
po právoplatnosti tohto rozsudku.

Čo do zvyšku žalobu z a m i e t a.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania v sume 46,41 eur na účet
právneho zástupcu vedľajšieho účastníka do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 369,45
eur s úrokom z omeškania 19,35 eur za obdobie od 21.7.2010 do 20.9.2011 a ročným úrokom
z omeškania vo výške 9 % zo sumy 369,45 eur od 21.09.2011 do zaplatenia a trovy konania.
Žalobu odôvodil tým, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej podľa § 524 a nasl.
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka zo dňa 13.12.2012 medzi postupcom W. W., U..W.. a

žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Postupca a žalovaný uzatvorili
dňa 9.10.2006 zmluvu č. 561524744, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v
zneníichdodatkov.NazákladeuvedenejzmluvyW.W.U..W..poskytlažalovanémupeňažnéprostriedky.
Podmienky čerpania peňažných prostriedkov, podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky
pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti sú upravené v zmluve a VOP. Ďalej uviedol, že
zastáva názor, že zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere
podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Ďalej uviedol, že zmluva o úvere je absolútnym obchodom a preto právne vzťahy zo zmluvy o úvere sa
spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu a v takomto
prípade neprichádza do úvahy použitie ustanovení Občianskeho zákonníka ani pri posudzovaní otázok
premlčania, keďže všeobecná právna úprava premlčania je obsiahnutá v obchodnom práve, teda nauvedený právna vzťah je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka a poukázal na názor
vyslovený v uznesení NS SR sp. zn. 6M Cdo 4/2012.

Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 1.436,56 eur, ktorá
pozostávala z istiny 1.092,92 eur, riadneho úroku 13,16 eur, úroku z omeškania 393,48 eur a ostatného
príslušenstva v sume 0 eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca deklaruje, že
výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe je generovaná bankovým systémom a
predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia s tým, že sumu 393,48 eur prestavujúcu úrok z

omeškania si žalobca neuplatňuje. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanému úver 863,04 eur, ktorý
mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 24,63 eur vždy k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si
uplatňuje len splátky úveru splatné od 20.07.2010 do 20.09.2011 v počte 15 a celkovej výške 369,45
eur, zvyšné splátky si neuplatňuje. Ďalej uviedol, že si uplatňuje úrok z omeškania v zmysle ust. § 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti každej splátky samostatne.
Žalovaný odo dňa postúpenia pohľadávky neuhradil žiadne sumy. Uplatňovaná suma pozostáva z 15

neuhradených splátok úveru v celkovej výške 369,45 eur ( t.j. rozdiel medzi neuhradenými splátkami
úveru a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na tieto splátky ) a zo splatných splátok úveru
a na základe uhradených platieb si žalobca vyčísľuje úrok z omeškania.

Žalovaný požiadal o úhradu dlžnej sumy v splátkach.

Vedľajší účastník na strane žalovaného rade oznámil vstup do konania podaním zo dňa 2.9.2014,
vzniesol námietku premlčania a žiadal žalobu zamietnuť. Citoval ustanovenia § 52 a 54 Občianskeho
zákonníka, § 6 ods. 3, § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 2 písm. b) zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch s tým, že predmetná zmluva, z ktorej žalobca uplatňuje

svoj nárok, je zmluvou spotrebiteľskou, ktorý výklad je aj v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS a
neplatné je aj prípadné dojednanie o režime Obchodného zákonníka. Taktiež citoval čl. 7 bod 7.6.1
VOP a § 101 a 103 Občianskeho zákonníka a poukázal na súdnu prax ( R/28/1984 ), podľa ktorej „ak
veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám, potom môže svoje právo i vykonávať“. Z tohto dôvodu súdna
prax vyvodzuje, že prvá objektívna možnosť vykonania práva je okamihom, keď veriteľ mohol najskôr o

splnenie požiadať, pričom v danom prípade mohol veriteľ zosplatniť celý úver už v prípade, že žalovaný
bol v omeškaní so splatením jednej splátky o viac ako 10 dní a od tohto momentu zároveň začala
plynúť premlčacia doba. Vzniesol námietku premlčania celého práva ako aj každej splátky, keď z návrhu
vyplýva, že 12 z 15 uplatnených splátok úveru boli splatné viac ako 3 roky pred podaním návrhu a preto
sú premlčané. Uplatnil si náhradu trov konania.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a prílohami, výpoveďou žalobcu, vyjadrením
vedľajšieho účastníka, a zistil nasledovný skutkový stav:

Žalovaný uviedol, že je pravdou, že zo W. W. si zobral úver, tento prestal splácať v dôsledku toho,

že prišiel o zamestnanie, koľko presne splatil nevie, doma nedisponuje žiadnymi dokladmi o tomto
splátkovom úvere. K svojim pomerom uviedol, že do novembra bol zamestnaný na Obecnom úrade v W.,
kde pracoval za minimálnu mzdu, jeho manželka je poberateľkou dôchodku, poberá invalidný dôchodok
v sume 270 eur, spolu zabezpečujú starostlivosť 6 deťom s tým, že jedna dcéra 16-ročná skončila
základnú povinnú školskú dochádzku, ďalej nepokračuje v štúdiu, jeden syn je študentom gymnázia,

ďalšie štyri maloleté deti taktiež chodia do školy v Soli. V súčasnosti ešte nie je zaevidovaný na Úrade
práce, preto nevie koľko bude poberať v ďalšom období. Rodinné prídavky na 5 detí je 170 euro. Čo sa
týka výdavkov tak platia mesačne vodu 44 eur, elektrinu 76 eur, nájom 50 eur, taktiež ešte uhrádzajú
dve splátky pôžičky a to v sume po 30 eur v Poštovej banke. Vzhľadom na tieto svoje pomery by bol
schopný zaplatiť dlh v splátkach po 20 eur.

Právny zástupca žalobcu vo svojom prednese v celom rozsahu poukazuje na písomné vyhotovenie
žalobného návrhu s tým, že v tomto sú uvedené aj rozhodnutia, respektíve judikáty, na ktoré poukazujú
s tým, že majú zato, že v danej veci a na tento daný právny vzťah je potrebné aplikovať štvorročnú
premlčaciu dobu podľa Obchodného zákonníka. Čo sa týka vyjadrenia vedľajšieho účastníka na strane

žalovaného tak majú zato, že aj pri aplikácií trojročnej premlčacej doby by potom nebol premlčaný celý
nárok, ale keďže sa premlčujú jednotlivé splátky, tak v časti by žalobou uplatnený nárok nebol premlčaný
a teda dôvodný.K vyjadreniu vedľajšieho účastníka uviedol, že čo sa týka ním uvádzaných tvrdení tak je potrebné rozlíšiť
pojmy možnosť zosplatnenia nároku a možnosť uplatnenia súdnou cestou. Objektívna premlčacia doba
podľa Občianskeho zákonníka potom plynie od okamihu, kedy mohol žalobca alebo veriteľ svoje právo

uplatniť, pokiaľ vedľajší účastník poukazuje na ustanovenia Všeobecných obchodných podmienok o
zosplatnení alebo o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru tak poukazuje v tejto súvislosti na to, že
tieto majú dispozitívnu povahu, teda dávajú veriteľovi alebo žalobcovi možnosť zosplatniť úver, nie však
povinnosť, taktiež poukázal na to, že nie v každom prípade dôjde k tomuto vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti, nakoľko dlžníci majú naďalej možnosť uhrádzať tento dlh v splátkach a to vzhľadom jednak

na ich životnú, ekonomickú alebo sociálnu situáciu, čiže nie vždy veriteľ pristupuje okamžite po naplnení
týchto podmienok k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Takáto aplikácia týchto ustanovení VOP by
bola na ťarchu dlžníkov. V prípade úspechu si uplatňujú náhradu trov konania, v prípade, že žaloba bude
zamietnutá tak navrhujú, aby súd vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov konania vzhľadom
na ich neúčelnosť.

W. W., U..W.. ako banka a žalovaný ako dlžník uzatvorili dňa 9.10.2006 zmluvu o splátkovom úvere č.
0561524744 podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Podľa článku. I. zmluvy, predmetom zmluvy
bolo poskytnutie splátkového úveru bankou dlžníkovi v sume, mene a za podmienok dohodnutých v
tejto zmluve o úvere. Na základe úverovej zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 863,04 eur
(26.000 Sk), ktorý sa žalovaný zaviazal ako dlžník splácať v mesačných splátkach po 24,63 eur (742 Sk)

a to v 59 mesačných splátkach k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, konečná splatnosť úveru bola určená
na deň 20.09.2011, pričom úroková sadzba bola dojednaná ako pevná do konečnej splatnosti úveru vo
výške 18,40% ročne a ročná percentuálna miera nákladov predstavovala 25,32%.

Podľa čl. II. bod 2 zmluvy žalovaný ako dlžník vyhlásil, že sa oboznámili so súčasťami Úverovej zmluvy,

ktorými sú Všeobecné obchodné podmienky, úverové podmienky, sadzobník a podmienky určené
zverejnením, za ktorých sa bankový produkt poskytuje, súhlasil s nimi a zaviazal sa ich dodržiavať.

Podľa bodu 3. uvedeného článku zmluvy všetky právne vzťahy výslovne neupravené v zmluve sa budú
riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými

právnymi predpismi, a to v tomto poradí.

V bode 4. článku II zmluvy si zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa §
262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

V zmysle bodu 1.2 Všeobecných obchodných podmienok ( ďalej len „VOP“ ) tieto VOP upravujú všetky
vzťahy vznikajúce medzi bankou a klientom na základe zmlúv uzatvorených v súvislosti s bankovými
produktmi, ako aj na vzťahy vznikajúce v súvislosti s konaním, ktorého cieľom je uzavretie zmluvy.

VOP tvoria súčasť akejkoľvek zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti s príslušným

bankovým produktom, bez ohľadu na to, či je príslušný produkt vo VOP upravený ( bod 1.3 VOP ).

V rozsahu, v akom sa ustanovenia písomnej zmluvy uzatvorenej medzi bankou a klientom v súvislosti
s určitým bankovým produktom líšia od ustanovení VOP alebo osobitných obchodných podmienok,
sú rozhodujúce ustanovenia takejto písomnej zmluvy. Ak ustanovenia VOP týkajúce sa jednotlivých

bankových produktov obsahujú odlišnú úpravu ako všeobecná alebo záverečná časť VOP, sú
rozhodujúce ustanovenia osobitnej časti VOP (čl. 1 bod 1.4., bod 1.5. VOP).

Podľa bodu 7. VOP tieto ustanovenia VOP upravujú záväzkovoprávne vzťahy medzi bankou a klientom
- fyzickou osobou nepodnikateľom, vzniknuté na základe zmluvy o úvere, v ktorej sa banka ako veriteľ

zaväzuje, že na požiadanie klienta ako dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky v určitej
mene a do určitej sumy a klient- fyzická osoba nepodnikateľ ako dlžník sa zaväzuje peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky, ak nie je dohodnuté inak.

Banka poskytne splátkový úver, t.j. peňažné prostriedky vo výške určenej v zmluve o úvere a po

splnení podmienok uvedených v zmluve o úvere a to takým spôsobom, že pripíše peňažné prostriedky v
prospechúčtuuvedenéhovzákladnýchpodmienkachzmluvyoúvere.Vrátenieposkytnutýchpeňažných
prostriedkov sa uskutoční formou splátok klientom ( bod 7.2.4 VOP ).Podľa čl. 7 bod 7.3.2. Splácanie splátkového úveru VOP pohľadávku z úveru, ktorá sa skladá z istiny,
jej súčasti a príslušenstva spláca klient pravidelnými splátkami, periodicitou dohodnutou v základných
podmienkach zmluvy. Banka je oprávnená rozhodnúť o spôsobe splácania úveru pred poskytnutím

úveru a kedykoľvek počas trvania úverového vzťahu. V prípade, že ku dňu splatnosti úrokov, úrokov
z omeškania, poplatkov a iných nákladov spojených so splátkovým úverom nebude na účte dostatok
prostriedkov na ich úhradu a dohodnutý úverový rámec je vyčerpaný v celej dohodnutej výške, dohodli
sa klient a banka na tom, že banka je oprávnená uspokojiť splatné úroky vo forme zaťaženia účtu, i keď
neexistuje klientova pohľadávka z jeho účtu a úverový rámec je vyčerpaný v celej dohodnutej výške. Na

základe tejto skutočnosti vznikne na účte klienta nepovolené prečerpanie a klient je povinný okamžite
vyrovnať toto nepovolené prečerpanie.

Splátka je uhradená včas, ak je pripísaná na účet banky najneskôr v deň splatnosti
splátky a banka má možnosť s poukázanou sumou nakladať (čl. 7 bod 7.3.3. VOP).

V zmysle bodu 7.4.4. čl. 4 VOP pokiaľ je klient v omeškaní so splácaním úveru, je povinný zaplatiť banke
okremúrokovzúverustanovenýchvzmluvetiežúrokyzomeškaniazdlžnejčiastky,pričomdlžnáčiastka
sa úročí úrokom z omeškania denne od prvého dňa omeškania (vrátane) až do dňa bezprostredne
predchádzajúceho dňu splatenia dlžnej čiastky (vrátane).

Podľa čl. 7 bod 7.6.1. VOP ak dôjde k porušeniu akejkoľvek zmluvnej povinnosti alebo zmluvného
dojednania zo strany klienta alebo za podmienok uvedených v písm. a) až q) bodu 7.6.1. VOP, banka
je oprávnená a) vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie pohľadávky zo zmluvy o
úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú banka určí v oznámení
o mimoriadnej splatnosti.

Podľa bodu 19.16 VOP klient súhlasí s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
pohľadávky a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené,
bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ak aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti
s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu alebo previesť

akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke
alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom
banky.

Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 18.12.2012 adresovaným žalovanému v spoločnosť W. W.,

U..W.. ako postupca oznámila postúpenie pohľadávky voči nemu na žalobcu ako postupníka.

W. W., U..W.. listom zo dňa 20.10.2019 označeným ako výzva žalovanému oznámila, že splácanie
pohľadávky je v omeškaní ku dňu 30.9.2009 vo výške 97,92 eur a vyzval ho na úhradu do 10 dní od
doručenia výzvy.

Právny zástupca žalobcu listom označeným ako pokus o zmier zo dňa 17.6.2014 adresovaným
žalovanému vyzval žalovaného ho na úhradu dlžnej sumy vo výške 1.907,37 eur najneskôr do
20.06.2014.

W. W., U..W.. ako postupca a žalobca ako postupník uzavreli dňa 13.12.2012 zmluvu o postúpení
pohľadávok č. 1514/2012/CE. Podľa článku V. bod 5.1 predmetom zmluvy je dohoda zmluvných strán
o odplatnom postúpení pohľadávok a to so všetkými právami, ktoré sú spojené s postupovanými
pohľadávkami a za podmienok uvedených v tejto zmluve.

Podľa prílohy k zmluve o postúpení splatnosť úveru bola stanovená na 20.09.2011, zostatok pohľadávky
predstavoval sumu 1.436,56 eur a istina celkom sumu 1.092,92 eur, a počet dní omeškania 1178.

Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté
podľa osobitného predpisu, sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu (§ 52 až 60 Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov).Podľa § 52 ods. 1, Občianskeho zákonníka spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo
alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými

stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne
ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. ( §
52 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka ).

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len neprijateľná podmienka ).

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Z ustanovení § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas

nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;
výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis - nariadenie vlády
SR č. 87/1995 Z. z..

Podľa § 10c uvedeného nariadenia ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov
z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári
2013.

V zmysle § 3 nariadenia v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych

bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu.

Podľa § 25 ods. 1, ods. 2 zákona NR SR č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov právne vzťahy, ktoré vznikli pred 11. júnom 2010 na základe

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sa spravujú podľa doterajších predpisov, ak tento zákon v odseku 2
neustanovuje inak. Ustanovenia § 10 ods. 2 a 3, § 12, 14, 17 ods. 1 a 2 a § 18 sa od 11. júna 2010
použijú aj na právne vzťahy vzniknuté na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola uzavretá
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona na dobu neurčitú a podľa ktorej sa po nadobudnutí účinnosti
tohto zákona poskytuje alebo môže poskytovať spotrebiteľský úver.

Podľa § 2 písm. a) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,
úveru alebo v inej právnej forme.

Ako vyplýva z § 3 ods. 1, ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy
poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo

podnikania.

Nepochybne zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle §23a zákona o
ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany spotrebiteľa
v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách.

Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určildodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky
zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v

právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ
z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných

podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa
ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe

predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení. V tomto prípade
ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože ju uzatváral právny
predchodca žalobcu ako dodávateľ a žalovaný ako spotrebiteľ, pričom obsah zmluvy, ako aj obsah
obchodných podmienok bol daný predchodcom žalobcu bez možnosti žalovaného privodiť akúkoľvek

zmenu, preto je potrebné predmetný právny vzťah posúdiť
podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

V slovenskom právnom poriadku existuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich
občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah dvoch kódexov súkromného práva a to Obchodného
zákonníka a Občianskeho zákonníka je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie
Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka

sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. V
rámci obchodno-záväzkových vzťahov existuje aj skupina vzťahov, ktoré môže označiť ako fakultatívne
obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti
dohodnúť obchodnoprávny režim svojho záväzku ( § 262 Obchodného zákonníka ).
Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne

neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenia Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné
ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné či ide o relatívne
obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný
záväzkový vzťah. Právna ochrana spotrebiteľa je jednou z priorít oblastí záujmu nielen práva Európskej
únie ale aj nášho

právneho poriadku. Nie je prípustné, aby sa kogentné normy určené na ochranu spotrebiteľa obchádzal
zvolením iného zákona, ktorý primárna nie je určený na úpravu či realizáciu spotrebiteľských vzťahov,
t.j. vzťahov, ktoré vznikajú pri nákupe tovarov a poskytovaní služieb spotrebiteľom, ktorí nekonajú pri
uzatváranízmluvyvrámcisvojejpodnikateľskejčiinejzárobkovejčinnosti.ZvolenierežimuObchodného
zákonníka nie je prípustné v prípadoch tzv. typových spotrebiteľských zmlúv, keď z celého kontextu

uzatvorenej zmluvy je zrejmé, že sa uzatvára v zmysle Obchodného zákonníka len preto, aby sa
vylúčili právne normy určené na ochranu spotrebiteľa. Nie je ani prípustné, aby dvom spotrebiteľom v
porovnateľnej situácii neboli garantované rovnaké právne prostriedky a ochrana len s
ohľadom na to, dodávateľ zvolí režim iného zákona. Aj pri zmluvách uzatváraných v zmysleObchodného zákonníka je potrebné pri realizácii či aplikácii práva postupovať podľa ustanovení o
spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku či osobitných právnych predpisoch ako napr. zákon
o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa.

Na základe vyššie uvedeného súd vyhodnotil zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania ako
spotrebiteľskú zmluvu.

Ako vyplýva z § 100 Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej ( § 101 až 110 ). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

V zmysle § 103 Občianskeho zákonníka ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť

premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok
stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Podľa § 111 Občianskeho zákonníka zmena v osobe veriteľa alebo dlžníka nemá vplyv na plynutie
premlčacej doby.

V zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinného od 01.05.2014 orgán
rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia
práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú
zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči

spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Vzhľadom na uvedené je súd povinný aj z úradnej moci prihliadať na oslabenie nároku žalobcu voči
spotrebiteľovi z dôvodu jeho premlčania. Ide o procesné ustanovenie, ktoré je súd povinný aplikovať v
čase rozhodovania o predmetnom nároku.

Súčasne vedľajší účastník na strane žalovaného namietal premlčanie celého nároku ako aj jednotlivých
splátok s odkazom na ust. § 103 v spojení § 565 Občianskeho zákonníka s tým, že premlčacia doba
začala plynúť od okamihu možnosti uplatnenia veriteľovho práva, t.j. bez ohľadu na jeho vôľu.

Súd má za to, že pri posudzovaní plynutia premlčacej doby v danej právnej veci je potrebné aplikovať
a to vzhľadom na dohodu o plnení v splátkach § 103 Občianskeho zákonníka a teda premlčacia doba
jednotlivých splátok začala plynúť odo dňa ich zročnosti. Keďže z vykonaného dokazovania nevyplynulo,
žeby právny predchodca žalobcu využil svoje právo a vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. žeby
požadoval splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere v dôsledku čoho by bol potom žalovaný ako klient

povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v lehote, ktorú by mu bola poskytnutá v oznámení o
mimoriadnej splatnosti tak ako to predpokladá ustanovenie vyššie citovaného bodu 7.6.1 VOP. Súd sa
taktiež nestotožňuje s tvrdením vedľajšieho účastníka, že premlčacia doba začala plynúť nezávislé od
vôle pôvodného veriteľa a to z dôvodu, že VOP dávali právnemu predchodcovi žalobcu možnosť, nie
povinnosť vyhlásiť mimoriadnu splatnosť za splnenia podmienok uvedených vo VOP a v žiadnom inom

ustanovení nebolo dojednané, žeby k splatnosti celého dlhu dochádzalo automaticky len v dôsledku
nastanie konkrétnych okolností či skutočnosti. Na daný právny vzťah nie je možné aplikovať vedľajším
účastníkom citované rozhodnutie NS SR č. R/28/1984, podľa ktorého „ak nebola doba splnenia dlhu
dohodnutá ani inak ustanovená, začína premlčacia doba plynúť nasledujúcim dňom po vzniku dlhu“,
nakoľko v danej veci ako je už uvedené aj vyššie, bolo dohodnuté plnenie v splátkach.

Ako je zrejmé zo zmluvy o úvere, konečná splatnosť bola dohodnutá na 59 mesiacov. Začiatok plynutia
premlčacej doby je potrebné stanoviť v súlade s ust. § 103 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého,
ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa
ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť

premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

Jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne od ich zročnosti až do okamihu, keď dlžník nesplní niektorú
zo splátok. Nepremlčanými splátkami tak sú splátky splatné tri roky spätne od podania žaloby, tedasplátky splatné po 18.7.2011, pričom žaloba bola podaná dňa 18.7.2014. Keďže v danom prípade bola
splatnosť jednotlivých splátok dohodnutá k 20. dňu v mesiaci, nepremlčanými splátkami sú tie, ktoré sú
splatné odo dňa 20.7.2011, teda 3 splátky z 15, ktorých zaplatenie svojou žalobou uplatňuje žalobca

a teda možno uzavrieť, že námietka premlčania vznesená vedľajším účastníkom bola čiastočne účinne
vznesená.

Pokiaľ ide o aplikáciu všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie
štvorročnej podľa Obchodného zákonníka na daný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, súd považuje

za potrebné poukázať na to, že prednosť majú osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú
súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane ustanovení § 52 až § 54
Občianskeho zákonníka. Dualistický systém záväzkového práva (dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava
premlčania, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.) v našom právnom poriadku síce dlhodobo
funguje, avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na premlčanie v spotrebiteľsko-právnej,
a teda typickej občianskoprávnej veci má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi

podnikateľmi, ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a
je pre nepodnikateľov výhodnejšia.

Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie
§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý

cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov
(absolútne obchody sú vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
zmluvy). Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods.
1 Občianskeho zákonníka reguluje aj absolútne obchody.

Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v
neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky
spotrebiteľské zmluvy, a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov.

Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka preto treba vykladať tak, že v prípade dualistickej
právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné

právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa
oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície čl. 8
smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva, no na
druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a
ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti Občianskemu zákonníku, § 54 ods.

1 Občianskeho zákonníka.

Žalobca si uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 369,45 eur predstavujúcej 15 splátok a úrok z omeškania
v sume 19,35 eur a ročný úrok z omeškania od 21.09.2011 do zaplatenia zo sumy 369,45 eur.

Čo sa týka jednotlivých nárokov, úver bol žalovaným poskytnutý pri úrokovej sadzbe 18,4% ročne.
Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru ( október 2006, spotrebiteľský
úver 1- 5 rokov ) činila úrok 13,22% ročne. Vzhľadom na vyššie súd považoval dohodu o výške úrokov
za platnú, keďže mal za to, že táto výška úroku nepresahovala v podstatnej miere úrokovú mieru
poskytovanú peňažnými ústavmi.
V zmysle VOP klient splácal pohľadávku z úveru, ktorá sa skladala z istiny, jej súčastí a príslušenstva,

teda súčasťou dojednanej výšky splátky bol aj poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur mesačne.
Potomsplátkaistinyaúrokuzúverupoodpočítanípoplatkuzasprávuúveruvsume1,99eurpredstavuje
sumu 22,64 eur ( výška splátky 24,63 eur - poplatok 1,99 eur ) a keďže žalobca si uplatnil nárok na
15 splátok, pričom nepremlčanými boli 3 splátky, ktorých splatnosť nastala po 18.07.2011 vo výške22,64 eur súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 67,92 eur ( 3 x 22,64 eur) spolu s úrokom z
omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 67,92 eur od 21.09.2011 do zaplatenia ako aj kapitalizovaný
úrok z omeškania vo výške 9% ročne, ktorá výška je v súlade s ust. Občianskeho zákonníka a nariadenia

vlády, a to v sume 0,51 eur, ktorú sumu určil z dvoch nepremlčaných splátok, splatných 20.7.2011 a
20.8.2011 do dňa 20.9.2011, no len zo sumy ustálenej súdom po nepriznaní nároku na poplatok za
správu úveru a čo do zvyšku žalobu zamietol.

Čo sa týka poplatku za správu úveru, ktorý nárok súd zamietol, tak v zmysle zmluvy bol žalovaný ako

klient povinný platiť banke poplatok za správu úveru v sume 1,99 eur mesačne.

Ako vyplýva z § 2 písm. e) zákona NR SR č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom
v čase uzavretia zmluvy na účely tohto zákona sa rozumie poplatkami akákoľvek platba, ktorú je
spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov.

V zmysle § 37 ods. 21 zákona NR SR č. 483/2001 Z. z. o bankách v znení neskorších predpisov
( ďalej len „Zákon o bankách“ ) banke, zahraničnej banke a pobočke zahraničnej banky sa zakazuje
požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu
alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo
vedenie je podmienkou úverového vzťahu; to neplatí, ak ide o účet podľa § 708 až 715 Obchodného

zákonníka,osobitnéhozákonaaleboosobitnúslužbu,ktorániejepodmienkouúverovéhovzťahuaktorej
podmienkou poskytnutia je písomný súhlas spotrebiteľa.

Zákaz podľa ustanovenia § 37 ods. 21 sa prvýkrát uplatní na úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo
inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je

vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie je podmienkou úverového vzťahu, splatnú po 9. júni
2013 ( § 122s ods. 4 Zákona o bankách ).

Z vyššie citovanej úpravy obsiahnutej v Zákone o bankách vyplýva, že účinnosťou novely č. 132/2013
od 10.6. 2013 priamo zákon zakazuje bankám požadovať od spotrebiteľa úhradu poplatkov, náhradu

nákladov alebo inú odplatu za vedenie úverových účtov. Možno konštatovať, že predmetná novelizácia
bola akýmsi vyvrcholením v podobe zákonnej úpravy zákazu žiadania poplatkov za vedenie úverových
účtov ako účtov, ktoré vznikajú na základe úverového vzťahu, ale ľuďom nič neprinášajú a sú dôležité
iba pre finančné inštitúcie.

V danej právnej veci sa jedná o poplatok, ktorý mal byť dojednaný a jednotlivé zložky sa stali splatnými
ako súčasť splátky úveru pred uvedenou novelou zákona o bankách. Súd však predmetné dojednania
o poplatku za vedenie úveru podrobil súdnej kontrole v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a
predmetné dojednanie súd vyhodnotil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Je nesporné, že žalovaný ako

klient a dlžník z úverového vzťahu bol povinný platiť žalobcovi ako veriteľovi poplatok za správu úveru.
Teda laicky povedané a rovnako asi aj chápané priemerným spotrebiteľom, žalovaný bol povinný platiť
žalobcovi ako veriteľovi za to, že tento pre svoju vlastnú potrebu vykonával akúsi správu úverového
účtu, teda sledoval prijatie splátok, prípadné omeškania alebo iné pohyby na účte. Súd má za to, že keď
žalobcaakoveriteľposkytolžalovanémuakodlžníkoviúver,bololenvjehokompetencii,akosarozhodne

predmetný úver spravovať, no je neprípustné, aby náklady s takouto činnosťou znášal žalovaný ako
spotrebiteľ, ktorý predsa za poskytnutie úveru, resp. konkrétnej finančnej čiastky zaplatil žalobcovi ako
veriteľovi odplatu vo forme úroku z úveru a preto na žalovaného ako spotrebiteľa a dlžníka nemožno
prenášať úhradu takýchto nákladov. Zákon o spotrebiteľských úveroch hovorí o poplatkov akéhokoľvek
druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, no nemožno prijať

záver, že pod takto definovaný pojem poplatku možno subsumovať akúkoľvek sumu určenú veriteľom
predstavujúci úhradu jeho nákladov, pričom sa jedná o poplatok a úhradu predmetnej sumy, za ktoré
spotrebiteľovi nie je poskytované žiadne protiplnenie, keď žalovanému zrejme nebol poskytovaný výpis
z predmetného úverového účtu a ani nemal prístup k informáciám a údajom vedených na účte, teda
jednalo sa čisto o administratívno-technické údaje pre žalobcu ako veriteľa. Na základe uvedeného

potom súd nárok žalobcu na zaplatenie tejto časti nároku tak ako je uvedené vyššie zamietol.

Berúc do úvahy osobné, sociálne a majetkové pomery žalovaného povolil súd v súlade s ust. § 160 ods.
3 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonaťaj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej
splátky má za následok zročnosť celého plnenia, zaplatiť žalovanému sumu, na zaplatenie ktorej bol
zaviazaný, v mesačných splátkach za podmienok uvedených vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Podľa § 137 Občianskeho súdneho poriadku trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a
ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy
dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada
výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena

správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého,
ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Z uplatnenej sumy 388,80 eur, predstavujúcej súčet
istiny 369,45 a kapitalizovaného úroku z omeškania 19,35 eur bolo žalobcovi priznaných 68,43 eur

predstavujúcej súčet priznanej istiny 67,92 eur a kapitalizovaného úroku z omeškania 0,51 eur, teda
žalobca mal v konaní úspech 18% a neúspech 82%, čo predstavuje úspech žalovaného, ktorému po
odpočítaní úspechu žalobcu vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 64%, no keďže žalovaný
náhradu trov konania nežiadal a zo spisu mu žiadne trovy nevyplynuli, súd mu náhradu trov konania
nepriznal.

Pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách vo vzťahu žalobca a vedľajší účastník na strane žalovaného, jeho
nárok na náhradu trov konania sa odvíja od úspechu, resp. neúspechu účastníka, na strane ktorého v
konaní vystupuje.

Ku skutočnostiam uvádzaným žalobcom ohľadom nepriznania náhrady trov konania vedľajšiemu
účastníkovi z dôvodu ich neúčelnosti súd uvádza, že ak je cieľom združení na ochranu spotrebiteľa
presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov a právom spotrebiteľa chrániť a presadzovať svoje
oprávnené záujmy aj prostredníctvom združení na ochranu spotrebiteľov, musí sa súd, ak sa združenie
na ochranu spotrebiteľa zúčastní konania ako zástupca účastníka alebo vedľajší účastník na strane

spotrebiteľa zaoberať tým, či takéto trovy konania boli účelne vynaložené na ochranu oprávnených
záujmov spotrebiteľa (Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 25. 04. 2012, sp. zn.
17Co/91/2012).

Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý hájiť

svoje záujmy v konaní pred súdom, sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu
mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. Náklady s
tým spojené sú vždy potrebné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho
účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom (uznesenie Krajského súdu Prešov zo dňa 28. marca
2012, sp. zn. 7Co/34/2012).

V právnej veci týkajúcej sa spotrebiteľského sporu má oprávnenie vystupovať ako vedľajší účastník aj
právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľov, pričom nemusí preukazovať
„právny záujem na jeho výsledku", pretože možnosť aby vystupoval ako vedľajší účastník na strane
spotrebiteľa mu dáva priamo špeciálna zákonná úprava uvedená v ustanovení § 93 ods. 2 Občianskeho

súdnehoporiadku.Keďžeustanovenie§93ods.4Občianskehosúdnehoporiadkuvýslovneupravuje,že
vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z toho možno vyvodiť len jeden
záver a to, že vedľajší účastník má (rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník) jednak právo na právnu
pomocpredsúdmi,čojezákladnéústavnéprávo(článok47ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky),ktorésa
v rámci civilného súdneho konanie realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie

splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme má i právo na náhradu trov konania,
kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností patrí
i náhrada trov právneho zastúpenia. Samozrejme, vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada
trov konania (teda i náhrada trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania
vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval (uznesenie Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo dňa 25. apríla 2012, sp. zn. 17Co/87/2012).

Súd ďalej poukazuje na skutočnosť, že právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka bol doručený
žalobný návrh spolu s prílohami. Na tomto základe, po preštudovaní zaslaného materiálu podal právnyzástupca vedľajšieho účastníka vyjadrenie vo veci, kde okrem iného tento účastník vzniesol námietku
premlčania a uviedol ďalšie skutočnosti. Teda ak pri posudzovaní jednotlivých úkonov právnej služby
vedľajšieho účastníka sa posudzuje ich účelnosť ako vlastnosť, ktorá sleduje naplnenie cieľa, súd je toho

názoru, že oba úkony právnej služby boli účelné. Ich cieľom bola pomoc žalovaným ako spotrebiteľovi
na zlepšenie ich procesného postavenia v spore, a to najmä ako už bolo uvedené, vznesením námietky
premlčania uplatnenej pohľadávky, prípadne poukázaním na ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať za
následok úspech žalovaných - spotrebiteľov v spore.

Súd poukazuje na obdobný názor vyslovený napríklad v rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 13Co/253/2012 zo dňa 25.9.2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/69/2012 zo dňa
05.12.2012, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16Co/94/2012 zo dňa 28.06.2012, Krajského súdu v
Košiciach sp. zn. 3Cob/226/2012 zo dňa 20.11.2012, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/194/2012 zo
dňa 31.08.2012.

Trovy vedľajšieho účastníka spočívali len v trovách právneho zastúpenia, tak ako ich vyčíslil jeho právny
zástupca, pričom tarifnou hodnotou na účely určenia odmeny za jeden úkon právnej služby v zmysle §
10 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov ( ďalej len „cit. vyhl.“ ) bola suma 369,45 eur tak ako si ju uplatnil
právny zástupca vedľajšieho účastníka.

Trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka pozostávajú z odmeny za dva úkony právnej služby
po 28,22 eur ( prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie) podľa § 13a ods. 1 písm. a), c) cit. vyhl.,
teda odmena spolu 56,44 eur, režijný paušál, a to za 2 úkony v roku 2014 po 8,04 eur podľa § 16 ods.
3 cit. vyhl., spolu v sume 16,08 eur. Teda spolu trovy právneho zastúpenia (odmena + režijný paušál)

predstavujú sumu 72,52 eur.

Ako súd uviedol vyššie, nárok na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka sa odvíja od úspechu,
resp. neúspechu účastníka, na strane ktorého v konaní vystupuje. Žalovanému, na strane ktorého
vedľajší účastník v konaní vystupoval, vznikol nárok na náhradu trov konania v pomere 64% a teda v

rovnakom pomere aj vedľajšiemu účastníkovi, preto súd zaviazal žalobcu na zaplatenie trov konania
pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi v sume 46,41 eur ( 64% zo sumy
72,52 eur ).

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia

lehoty na odvolanie.Ak nebude povinnosť uložená týmto rozhodnutím splnená v stanovenej lehote, možno sa jej splnenia
domáhať návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu