Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 12, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/241/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4207203854
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4207203854.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka cirkev Trnavská arcidiecéza, so sídlom
Trnava, Hollého 10, IČO: 00419702, zastúpený SOUKENÍK- ŠTRPKA s.r.o., so sídlom Bratislava,
Šoltésovej 14, IČO: 36862711, proti žalovaným: 1.) Lesy Slovenskej republiky, š.p., v zast. Lesy
Slovenskej republiky, š.p. Odštepný závod Palárikovo, so sídlom Palárikovo, Remeselnícka 48 a 2.)
Poľovnícke združenie DROP Kolárovo, sídlom Kolárovo, Staničná 36, IČO: 35594845, žalovaní v 1.) a

2.) rade v konaní zastúpení JUDr. Evou Mihókovou, advokátkou so sídlom Zlaté Moravce, Ul. 1. mája
22, vydanie nehnuteľných vecí, o návrhu žalovaného na prerušenie konania, o odvolaní žalobcu proti
uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 27. júna 2012, č. k. 10C/65/2007-572 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa m e n í tak, že návrh žalovaného v 1.) rade
na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa prerušil konanie vo veci samej do právoplatného skončenia
konania vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II ÚS/42/2011. Svoje rozhodnutie
odôvodnil aplikáciou § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Medzi účastníkmi konania sa vedie spor o vydanie
nehnuteľností podľa § 5 ods. 3 Zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam,
cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

Žalovaný v 1. rade podaním zo dňa 19.08.2011 a doplnením podania 23.08.2012 navrhol prerušenie
konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP až do právoplatného skončenia konania vedeného pred
Ústavným súdom SR pod sp. zn. II ÚS/42/2011. Návrh odôvodnil tým, že vo vzťahu k problematike
určitosti a zrozumiteľnosti písomnej výzvy na vydanie nehnuteľností podľa zákona č. 161/2005 Z. z.
a jej náležitostí existujú rozdielne stanoviská senátov Ústavného súdu SR (II ÚS 419/2009, III ÚS
282/2009, I ÚS 12/2010). Vo vzťahu k uvádzaným rozličným názorom senátov ústavného súdu podali

dňa 17.01.2011 v rámci ústavnej sťažnosti podnet na postup v zmysle § 6 Zákona č. 38/1993. Za hlavný
dôvod prerušenia konania označil konanie o ústavnej sťažnosti, kde majú byť riešené právne a skutkové
otázky týkajúce sa náležitostí reštitučnej výzvy, pričom nie je možné vylúčiť prijatie zjednocujúceho
právneho názoru plénom ústavného súdu. Z dôkazov predložených žalovaným v 1. rade mal súd prvého
stupňa za preukázané, že ústavný súd prijal sťažnosť Slovenského pozemkového fondu na ďalšie
konanie uznesením č. II ÚS/42/2011-17. Slovenský pozemkový fond dňa 17.01.2011 podal sťažnosť

v rámci podnetu na postup podľa § 6 Zákona č. 38/1993 Z. z. na zjednotenie odchylných právnych
názorov senátov Ústavného súdu SR ohľadom problematiky určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy.
Zjednotenie právnych názorov jednotlivých senátov Ústavného súdu SR ohľadom problematiky určitosti
a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy má podľa prvostupňového súdu podstatný vplyv na rozhodnutie v
predmetnej právnej veci. Súd preto na základe podaného návrhu žalovaného v 1. rade konanie prerušil
až do právoplatného ukončenia veci Ústavného súdu SR č. II ÚS/42/2011.Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie právny zástupca žalobcu.
Odvolanie podal podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) a f) OSP, pretože v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) a súčasne,

že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Žalobcovi bolo spôsobené odňatie možnosti konať pred súdom absenciou dostatočného a riadneho
odôvodnenia uznesenia. Má za to, že súd prvého stupňa dostatočne a presvedčivo neuviedol všetky
argumenty, prečo považuje svoje uznesenie v súlade so zákonom. Poukázal na to, že podľa zákona
č. 161/2005 Z. z. je potrebné sa zaoberať každou reštitučnou výzvou a jej náležitosťami individuálne,

v každom prípade osobitne, a preto neexistoval dôvod na prerušenie konania v zmysle ust. § 109
ods. 2 písm. c) OSP. V predmetnom prípade tým na základe názoru žalobcu dochádza v dôsledku
prerušenia súdneho konania k porušeniu ústavného práva žalobcu na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov zo strany súdu, o čo sa snaží žalovaný v 1. rade svojimi podaniami. Zo strany súdu prvého
stupňa došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože nezvážil všetky atribúty súvisiace
s fakultatívnym prerušením súdneho konania podľa ust. 109 ods. 2 písm. c), z ktorého vyplýva, že

súd nemusí obligatórne prerušiť konanie na návrh účastníka konania, môže tak urobiť, ak po zvážení
všetkých okolností dospeje k názoru, že konkrétne prebiehajúce konanie je konaním, v ktorom sa
rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu. Rozhodnutie súdu závisí od konkrétnych
okolností sporu, pričom je potrebné, aby súd prihliadol aj na štádium v akom sa konanie nachádza, ako
aj zvážil, či predmetný právny vzťah účastníkov nemôže prejudiciálne vyriešiť sám. Súd prvého stupňa

mal riešiť otázku určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej výzvy, pričom jeho úvaha mala byť zákonom
limitovaná a odôvodnená. Žalobca má za to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom v dôsledku napadnutého prvostupňového uznesenia. V ust. § 109 OSP sú stanovené prípady,
na základe ktorých dochádza k prerušeniu konania rozhodnutím súdu preto, že sa v konaní vyskytla
prekážka, ktorá dočasne bráni v jeho pokračovaní. Pri prerušení konania v zmysle ust. § 109 ods. 2

OSP a úvahe súdu, či konanie preruší z dôvodov uvedených v ust. § 109 ods. 2 OSP alebo či urobí
iné vhodné opatrenia, súd postupuje podľa okolností konkrétneho prípadu. V predmetnom prípade súd
prvého stupňa nepostupoval v súlade so zákonom v zmysle uvedených ustanovení a z odôvodnenia
predmetného ustanovenia nemožno vyvodiť zrejmé dôvody, na základe ktorých súd dospel k záveru o
splnení podmienky na prerušenie súdneho konania, pričom tieto dôvody možno považovať za arbitrárne,

majúce za následok zásah do žalobcom uvádzaného práva, že sa mu postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Žalobca sa na základe ust. § 205 ods. 2 písm. a) a f) OSP domnieva, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom), pričom súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom
k uvedenému žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak,

že návrh na prerušenie konania žalovaného v 1. rade zamietne.

Žalovaní v 1.) a 2.) rade sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a §

214 ods. 2 OSP preskúmal napadnuté prvostupňové uznesenie a dospel k záveru, že podané odvolanie
žalobcu je dôvodné.

Podľa ust. § 220 OSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1).

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia môže
konanie prerušiť ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Ak v priebehu konania vznikne prekážka odôvodňujúca prerušenie konania, súd preruší konanie
uznesením, proti ktorému je prípustné odvolanie. Podľa § 109 ods. 2 OSP súd môže sporové konanie
prerušiť podľa úvahy, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia. Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP, súd
môže konanie prerušiť aj v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši predbežná otázka, ktorá
môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Toto ustanovenie

upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená prerušenie konania, ktoré nie je pre konanie
nevyhnutné. Predmetné ustanovenie sa týka procesných situácií, v ktorých súd môže konanie prerušiť,
no nemusí tak urobiť. Prerušenie konania je tu na úvahe vec prejednávajúceho súdu a je upravené
len ako procesná možnosť tohto súdu, nie však jeho povinnosť. Súd má najskôr zvážiť možnosť inýchvhodných opatrení, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hospodárnosť konania, s prihliadnutím
na ktorú prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo.

V súdenej veci prebieha konanie, v ktorom sa žalobca voči žalovanému domáha vydania nehnuteľných
vecí, špecifikovaných v žalobe, podľa zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným
veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam.

Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa je toho názoru, že v každej právnej veci, v ktorej sa rieši

vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z., sa otázka určitosti a zrozumiteľnosti reštitučnej
výzvy posudzuje jednotlivo ako otázka predbežná. Za súčasného stavu veci by však prerušenie konania
bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania a rozhodnutie vo veci by sa len oddialilo. Súdy v
súvislosti s rozhodovaním sporov tohto druhu skúmajú určitosť a zrozumiteľnosť reštitučnej výzvy a jej
obsahové náležitosti osobitne s prihliadnutím na špecifikáciu konkrétnej prejednávanej veci, a preto nie
je dôvod vyčkať na skončenie konania vedeného pred ústavným súdom, pod sp. zn. II ÚS/42/2011.

Návrh žalovaného v 1.) rade na prerušenie konania nie je právne relevantným dôvodom k prerušeniu
tohto konania, pretože s určitosťou a zrozumiteľnosťou reštitučnej výzvy, ako aj jej náležitostí podľa
zákona č. 161/2005 Z. z. sa súd zaoberal tak, ako je to potrebné sa zaoberať v každom jednotlivom
prípade. Preto nie je dôvod vyčkať na skončenie konania vedeného pred ústavným súdom, ktorého

účelom je v zmysle § 6 zákona č. 38/1993 Z. z. zjednotenie právnych názorov jednotlivých senátov
ústavného súdu.

Ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, to znamená také
prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Súd je povinný najskôr urobiť iné

vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, môže konanie prerušiť.
Výber, resp. voľbu súdu, ktoré z jednotlivých opatrení (napr. spojenie veci, prerušenie konania, riešenie
tzv. predbežnej otázky) slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu súdu pri vedení príslušného
súdneho konania je ale potrebné podriadiť aj zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany práv
účastníkov v súdnom konaní (§ 6 OSP) a použiť to opatrenie, prostredníctvom ktorého je ochrana

práv účastníkov konania rýchlejšia a účinnejšia. Rozhodujúcim hľadiskom je teda zásada hospodárnosti
konania, preto prerušenie konania predstavuje vo všeobecnosti skôr výnimku ako pravidlo. Ustanovenie
§ 109 ods. 2 písm. c) OSP musia súdy vykladať a uplatňovať v súlade s Ústavou Slovenskej republiky
(čl. 152 ods. 4). Zo žiadneho ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením
konania jeho účastník stráca právo na to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného
postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) OSP preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je
zakotvenávtomtočlánkuÚstavySlovenskejrepublikyaktoráukladápovinnosťprijaťpríslušnéopatrenia
umožňujúce prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti
v primeranej lehote.

Po preskúmaní veci v rámci odvolacieho konania odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa, ktorým súd prerušil konanie vo veci samej do právoplatného skončenia konania
vedeného Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. II ÚS/42/2011, nie je dôvodné. Návrh
žalovaného v 1.) rade na prerušenie konania v danej veci nie je dôvodom na prerušenie konania, pretože

určitosťou a zrozumiteľnosťou reštitučnej výzvy a jej náležitosťami podľa zákona č. 161/2005 Z. z. je
potrebné sa zaoberať v každom jednotlivom prípade.

Z uvedených dôvodov, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil
podľa § 220 OSP, pretože nie sú podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.