Rozhodnutie Judgement was issued on Thursday, July 8, 2015

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/32/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5715200666
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková
ECLI: ECLI:SK:OSMT:2015:5715200666.1

Rozhodnutie
Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne Z. A., F..
XX. XX. XXXX, T. E., K.. J. XXX H. žalovanému H. J..S..Z.., J. J. R. T., H. Č.. XX za účasti
vedľajšieho účastníka na strane žalobkyne Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS so sídlom
v Prešove, Námestie legionárov 5, IČO: 42 176 778 konaní o zaplatenie sumy 576 titulom bezdôvodného
obohatenia takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je žalobkyni povinný zaplatiť sumu 576 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyni a vedľajšiemu účastníkovi sa proti žalovanému náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 22. 01. 2015 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala
zaplatenia sumy 576 € titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovanému vzniklo zo zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXX uzavretej účastníkmi konania 18. 07. 2013.

Žalobu žalobkyňa odôvodnila tou skutočnosťou, že medzi ňou a žalovaným bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere vyššie uvedeného čísla dňa 18. 07. 2013, ktorej súčasťou bola aj dohoda o plnení
v splátkach z toho istého dňa, ktorej bola určená výška mesačnej splátky vo výške 98 € pri počte 12
splátok celkovej výšky úveru a poplatkov vo výške 1 176 € s určeným RPMN 300,29 % a priemernou
RPMN 39,20 % a pri výške ročnej úrokovej sadzby 39,15 %. Žalobkyňa žalovanému uhradila celkovú
sumu 1 176 €, z čoho vyplynulo, že ich istinu preplatila o sumu 576 €. Túto sumu žiadala vydať titulom
bezdôvodného obohatenia konštatujúc, že spotrebiteľský úver bol pre porušenie zákona bezúročný a
bez poplatkov a podľa jej názoru zmluva o spotrebiteľskom úvere bola absolútne neplatná. Poukázala
na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi konania a tiež na niektoré neprijateľné
zmluvné podmienky. Uviedla, že zmluva obsahuje dva rôzne údaje o RPMN, keď v bode 3 zmluvy o
spotrebiteľskom úvere sa uvádza údaj 96 % a v dohode o plnení splátkach je už 300,29 %. V tomto smere
poukázala na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. i/ zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a uviedla, že
uvádzanie dvoch rozdielnych údajov týkajúcich sa výšky RPMN považuje za zavádzanie spotrebiteľa a
jeho klamanie, teda porušenie povinnosti dodávateľa podľa § 4 ods. 5, § 5 ods. 1 zák. č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa a takéto konanie žalovaného je súčasne nekalou obchodnou praktikou. Ďalej
poukázala na skutočnosť, že dohodnutý úrok v zmluve o spotrebiteľskom úvere bol vo výške 39,15 %,
avšak podľa výpočtu ročného úroku na kalkulačke bol až 95,99 %. V tom čase však priemerné úrokové
banky za obdobné úvery predstavovali 8,58 %. Dohodnutý úrok v zmluve bol vyšší ako 3-násobok úroku
pri bankových spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do 1 roka. Takto dohodnutý úrok bol neúmerne
vysoký a bol dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi a dojednanie tak vysokého úroku je neplatné s
prihliadnutím na ust. § 39 Obč. zák..

Podľa názoru žalobkyne zmluva sa stala neplatnou ako celok pre neprimeranú výšku odplaty, čiže ide o
absolútnu neplatnosť zmluvy podľa § 39 Obč. zák.. Navyše žalobkyňa vyplatila predčasne spotrebiteľský

úver dňa 02. 05. 2014 v celkovej sume 1 176 €. V taktom prípade, by ako spotrebiteľka mala byť
povinná uhradiť úrok a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru
do jeho splatenia. Žalovaný však žalobkyni nevrátil, vzhľadom na predčasné splatenie úveru, žiadnu
sumu. Dohodnutý administratívny poplatok bol úžernícky a dohodnutý v rozpore s dobrými mravmi.
Dohodnutý poplatok predstavoval 2/3 z predmetného úveru (76,06%) pričom žalovaný neposkytol
reálne plnenie za takýto poplatok a preto by mal byť v zmysle § 53 ods. 1 Obč. zák. neprijateľný.
Naviac je neurčitý predmet administratívneho poplatku a zo zmluvy nie je možné zistiť o akého
administratívne plnenie sa jedná. Neurčitosť vedľajšieho plnenia spojeného s údajnou administratívou
má dopad na platnosť administratívneho poplatku. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že z jej
pohľadu je neprijateľné dojednanie rozhodcovskej doložky a samotná zmluva ako celok je pre množstvo
neprijateľných podmienok neplatná.

V priebehu konania žalobkyňa na žalobe zotrvala a vo svojej výpovedi na pojednávaní uviedla, že v
roku 2013 potrebovala finančné prostriedky a využila inzerciu žalovaného, nakontaktovala sa telefonicky
na zástupcu žalovaného a toho navštívila v kancelárii, ktorá sa nachádza v budove VÚB banky v
Q. Q.. Zástupcu žalovanej strany navštívila len jedenkrát, kedy spolu s ním spísala žiadosť o úver,
rozhodcovskú zmluvu a zmluvu o pôžičke a tiež dohodu o plnení v splátkach. Napriek tomu, že dátum
na žiadosti o uzavretie zmluvy sa od dátumu na zmluve líši bola presvedčená, že s predstaviteľom
žalovaného konala len raz. Pán T., ktorý zastupoval žalovaného ju informoval, koľko môže žalovaný
žalobkyni požičať a koľko bude musieť celkovo zaplatiť. Keďže žalobkyňa nedokázala dlh zaplatiť naraz,
ponúkol jej dohodu o splátkach, ktorá bola s ňou spísaná a ktorú pripojila k žalobe. V rozhodcovskej
zmluve, ktorú do spisu pripojil žalovaný sa vyjadriť nevedela a uviedla, že v rozhovore sa ňou
osobitne nezaoberali, pretože sa bavili len o pôžičke. Úver splatila skôr, avšak obchodná spoločnosť
POHOTOVOSŤ jej zo zaplatenej sumy nevrátila. Ona totiž zaplatila sumu 1 176 € a poskytnutých jej
bolo 600 €.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 10. 02. 2015, ktorým žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na
skutočnosť, že medzi účastníkmi je nesporné, že žalobca má právne postavenie spotrebiteľa a zmluva je
spotrebiteľskou zmluvou tak, ako ju definuje Občiansky zákonník. Podľa názoru žalovaného však zmluva
obsahuje všetky náležitosti v zmysle § 9 ods. 1 a 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch a preto nie je
možné považovať ju za bezúročnú a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca tvrdí, že zmluva uvádza rozdielne
údaje týkajúce sa výšky RPMN, keď v bode 3 zmluvy uvádza údaje 96 % a v dohode o plnení splátkach
uzavretej medzi účastníkmi konania 300,29 %, čo žalobca považuje za zavádzanie spotrebiteľa je
nutné uviesť, že už žalobcov odkaz na ust. § 4 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa v tejto súvislosti
je nesprávny a popisuje na celkom iné konanie, než vyčíta žalobca. Argumentácia žalobcu je podľa
žalovaného len dôsledkom nepochopenia zmluvného vzťahu medzi účastníkmi konania a žalobcom. V
zmluve je uvedený údaj o RPMN vo výške 96 %. Pred uzavretím zmluvy žalovaný informoval žalobcu o
podmienkach zmluvy ako aj o úrokovej sadzbe a RPMN v podobe tzv. predzmluvného formulára, teda
štandardných európskych informácií o spotrebiteľskom úvere, ktoré žalobca na znak súhlasu podpísal.
Podstatou zmluvy bola povinnosť žalobcu v podobe jednej splátky so splatnosťou do 15. 07. 2014 zaplatiť
úver, ak nie je dohodnuté inak. Účastníci konania sa však dohodli inak a uzavreli samostatné zmluvné
dojednanie zachytené v dohode, ktorá mala povahu dodatku k zmluve, kde sa dohodli, že neuhradením
ktorejkoľvek dohodnutej splátky riadne a včas po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, dodatok zaniká od počiatku
s tým, že ostatné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere ostali bez zmeny. Žalovaný zdôraznil,
že dohoda obsahuje (keďže novým platobným mechanizmom došlo k zmene pôvodnej RPMN) jasne
uvedenú RPMN (300,29 %) ako aj priemernú RPMN (39,20 %). Na tomto základe teda spotrebiteľ
obdržal všetky potrebné informácie a nemôže byť reč o jeho klamaní alebo zavádzaní.

Nemôže isť ani o nekalú praktiku, pretože žalovaný poskytol spotrebiteľovi všetky potrebné informácie a
prípadná samotná nekalá praktika nemá vplyv na posúdenie neplatnosti zmluvy o úvere. Tiež žalovaný
uviedol, že posudzovanie dohody je pre daný prípad irelevantné, pretože podľa bodu 3 dohody,
neuhradením ktorejkoľvek splátky riadne a včas po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, dodatok zaniká od
počiatku. Žalobca prvých 5 splátok podľa dohody splnil, väčšinu z nich však v omeškaní, avšak splátku
zročnú 15. 01. 2014 splatil v plnom rozsahu až 02. 05. 2014 po viac ako 3 mesiacoch, v dôsledku čoho
privodil splnenie rozväzovacej podmienky dohody a dohoda tým zanikla a medzi účastníkmi konania
platí už len zmluva a RPMN v nej uvedená. Pokiaľ žalobkyňa vytýkala výšku úrokovej sadzby tak, tá nie
je podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obch. zák. a preto prípadná právna
vada v dojednaní výške úrokov neznamená, že zmluva o úvere je ako celok neplatná a v takom prípade

by sa malo aplikovať ust. § 502 ods. 1 Obch. zák.. Je síce pravdou, že výška úrokovej sadzby je v zmysle
§ 9 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
avšak jej prípadná absencia nie je dôvodom neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere ale spôsobuje
jej bezodplatnosť. Naviac v danom prípade zmluva úrokovú sadzbu obsahuje. V čase uzavretia zmluvy
neexistoval alebo nebol účinný žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola
stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov. Súd môže teda
vychádzať len z ust. § 53 ods. 6 Obč. zák., v zmysle ktorého odplata podstatne nesmie prevyšovať
odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch a
pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsobmi
jeho zabezpečenia, a jeho záväzku a objem poskytnutých peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti.
Dôkazné bremeno je v tomto prípade na žalobcovi. Úrok vo výške 39,15 % možno hodnotiť ako
primeraný, pretože sám o sebe zodpovedá o priemernej RPMN uvedenej v zmluve a aj dohode, t. j.
RPMN vo výške 39,20 %.

Pri posudzovaní obvyklej výšky úrokov nie je možné vychádzať len z úrokov požadovaných v danom
čase bankami, pretože je nutné vziať do úvahy, že v prípade peňažných prostriedkov, ktoré poskytujú
nebankové subjekty je požadované v porovnaní s bankami menšie zabezpečenie a požiadavky klientov
sú vybavované omnoho pružnejšie. Preto je logické, že s ohľadom na vyššie podnikateľské riziko sú
úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Žalobkyňa mala
podľa bodu 3 zmluvy právo kedykoľvek počas trvania zmluvy spotrebiteľský úver úplne ako čiastočne
splatiť pred dohodnutou lehotou splatnosti, a to za podmienok uvedených vo všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru. V bode 4 tzv. predzmluvného formuláru je naviac taktiež toto právo
žalobcu výslovne spomenuté. Pokiaľ ide o výšku administratívneho poplatku, tak súd nemôže prihliadať
na rozhodnutia nemeckých súdov, ktoré spomínal vo svojom vyjadrení žalobca.

Slovenská právna úprava v oblasti spotrebiteľských úverov účtovaniu poplatku vyslovene nebráni.
Naviac v súvislosti s prípustnosťou poplatku za náklad za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy poukazuje
žalovaný na Novelu zákona o spotrebiteľských úveroch vykonanú zákonom č. 132/2013 účinnú od
10.06.2013 s tým, že na základe tejto novelizácie zákon zakazoval požadovať od spotrebiteľa úhradu
poplatku náhradu nákladov, alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu, alebo správu spotrebiteľského
úveru, alebo účtu, alebo zrušenie účtu. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v zmysle Obchodného
zákonníka a ustanovenia jeho § 499 v prípade zmluvy o úvere, okrem platenia samotných úrokov
umožňuje Obchodný zákonník aj dojednanie tzv. poplatku za rezervovanie peňažných prostriedkov. V
právnej terminológii ide o odplatu za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné
prostriedky dlžníkovi. Teda Obchodný zákonník umožňuje vyberanie iných platieb ako len splátok úveru
a úroku. V tomto prípade ide poplatok za vypracovanie, uzatvorenie zmluvy o úvere, z čoho výkladom
a contrario vyplýva, že takýto poplatok je v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch prípustný.

Pokiaľ žalovaná namietala platnosť rozhodcovskej doložky tak medzi účastníkmi konania bola uzavretá
rozhodcovská zmluva a nie rozhodcovská doložka, pričom podaním žaloby na súd žalobca privodil
splnenie jej rozväzovacej podmienky, teda počnúc dňom podania žaloby na súd rozhodcovská zmluva
medzi účastníkmi konania neexistuje v dôsledku, čoho je námietka žalobcu úplne irelevantná. Tvrdenia
žalobcu, že zmluva ako celok je neplatná pre množstvo neprijateľných zmluvných podmienok, žalovaný
vyvracal poukázaním na rozhodnutia súdneho dvoru Európskej únie č. C - 453/10 H., H..Z..J.. M..
Zdôraznil, že Súdny dvor Európskej únie akcentoval princíp zachovania platnosti zvyšku spotrebiteľskej
zmluvy v prípade konštatovania neprijateľnosti niektorých z jej zmluvných podmienok.

Okrem výpovede žalovanej súd vykonal dokazovanie aj čítaním listín pripojených účastníkmi do súdneho
spisu a takto vykonaným dokazovaním zistil veci.

Dňa 18.07.2013 účastníci konania uzavreli 2 zmluvy, a to zmluvu o spotrebiteľskom úvere a dohodu o
plnení splátkach. Podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovaný prostredníctvom svojho mandatára
uvedeného v zmluve so žalovanou uzavrel zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý
úver vo výške 600,- €, a to ako bezúčelový spotrebiteľský úver v hotovosti a spotrebiteľ, teda žalobkyňa,
sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkove náklady spotrebiteľa spojené so
spotrebiteľským úverom vo výške 576,- € a teda zaviazala zaplatiť veriteľovi celkovú čiastku 1.176,- €.
Tieto náklady boli tvorené súčtom úroku vo výške 39,15 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavovalo

sumu 234,90 € a administratívnych nákladov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou vo výške 341,10 €. Žalobkyňa sa zaviazala
zaplatiť celkovú čiastku 1.176,- € , ak nie je dohodnuté inak do 15.07.2014 na účet veriteľa špecifikovaný
v žalobe. Preto aj konečný termín splatnosti spotrebiteľského úveru bol dohodnutý k 15.07.2014. Ročná
percentuálna miera nákladov bola vypočítaná vo výške 96 %. Priemerná hodnota ročnej RPMN za
poskytnutý spotrebiteľský úver platná ku dňu podpísania zmluvy o spotrebiteľskom úvere je 39,20 %.

Rubová časť formulárovej zmluvy obsahovala všeobecné podmienky poskytnutia spotrebiteľského
úveru.

Súčasne toho istého dňa uzavreli účastníci konania dohodu o plnení úveru v splátkach, z ktorej
vyplývalo, že je viazaná k vyššie spomínanej zmluve o spotrebiteľskom úvere zo dňa 18.07.2013, č.
602300254. Touto zmluvou sa žalovaná zaviazala uhradiť dohodnutú splátku riadne a včas v súlade s
touto dohodou a účastníci konania sa dohodli, že zmluva o spotrebiteľskom úvere sa zmenila tak, že sa
žalobkyňa zaviazala veriteľovi, teda žalovanému uhradiť celkovú čiastku 1.176,- € v 12-tich pravidelných
mesačných splátkach vo výške 98, € vždy k 15-temu kalendárnemu dňu v mesiaci, počnúc dňom
15.08.2013. Žalobkyňa podľa textu zmluvy mala zobrať na vedomie, že výška RPMN sa vypočítala
v zmysle zákona o spotrebiteľských úverov podľa vzorca uvedeného vo všeobecných podmienkach
poskytnutia spotrebiteľského úveru aj vo výške 300,29 %. Je pravdou, že z textu tejto dohody vyplývalo,
že veriteľ a spotrebiteľ sa dohodli, že neuhradením, ktorejkoľvek dohodnutej splátky riadne a včas po
dobu dlhšiu ako 3 mesiace, dodatok zaniká od počiatku. Ostatné ustanovenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere nie sú týmto odstúpením dotknuté a spotrebiteľ k plneniu dohody prevzal 12 ks vkladových
šekov. Spotrebiteľ tiež zobral na vedomie, že výška priemernej hodnoty ročnej RPMN za poskytnutý
spotrebiteľský úver platný ku dňu podpísania tejto zmluvy je 39,20 %.

Žalovaný síce konštatoval, že žalobkyni poskytol tzv. predzmluvný formulár, ale k svojmu podaniu pripojil
len žiadosť o úver (čl. 97), z ktorej vyplývali základné generálie žalobkyne, údaje o jej predchádzajúcich
zmluvných vzťahov vo vzťahu k žalovanému, ďalej údaje o jej mesačných príjmov a výdavkoch,
bankovom účte s tým, že žalobkyňa k žiadosti o úver pripojila kópiu občianskeho preukazu, kópiu
dokladu o platení SIPO a kópiu dôchodkového výmeru, a že žiada o úver vo výške 600,- €. Táto
žiadosť je datovaná dňom 17.07.2013, pričom pri dátume sa nachádza podpis žalobkyne, avšak
pri podpise mandatára žalovaného už sa nachádza dátum 18.07.2013. Z výpovede žalobkyne však
vyplynulo, že ona konala so zástupcom, resp. s mandatárom žalovaného len raz, v jeden deň. Dňa
18.07.2013 bola podpísaná aj rozhodcovská zmluva medzi účastníkmi konania, z ktorej vyplynulo,
že všetky spory, ktoré vzniknú z vyššie uvádzanej úverovej zmluvy budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde,
alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného
právneho predpisu (Občianskeho súdneho poriadku) s tým, že zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ,
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych
vzťahov uvedených v bode 1. tohto článku zmluvy, vrátane sporu o platnosť, výklad, alebo zrušenie
zmluvy o úvere na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej zmluvy. Ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na
všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci.

Z kópií platobných šekov, ktoré predložila v žalobe žalobkyňa, súd potom zistil, že žalobkyňa 10.01.2014
zaplatila v hotovosti mandatárovi žalobcu sumu 98,- €. Dňa 14.2.2014 zaplatila sumu 150,- €, 2.5.2014
odoslala na účet žalobcu sumu 634,- € prostredníctvom pošty, sumu 98,- € potom zaplatila žalobcovi v
hotovosti k rukám jeho mandatára aj v dňoch 14.09.2013, 29.11.2013, 10.12.2013.

Zo štatistických údajov o priemerných úrokových mierach z úverov poskytnutých v eurách súd zistil, že v
júli 2013 boli bankovými subjektmi na území SR poskytované spotrebiteľské a ostatné úvery splatné do
jedného roka za priemernú úrokovú sadzbu 8,56 % ročne. Priemerná úroková sadzba takýchto úverov
poskytovaných v III. štvrťroku roku 2013 bola 8,58 % a priemerná úroková sadzba takýchto úverov za
II. polrok roku 2013 bola v sadzbe 8,68 %. Pokiaľ šlo o nové obchody, teda novo poskytované úvery
priemerná úroková sadzba v obdobných poskytovaných bankami SR v júli 2013 predstavovala 9,75 %
ročne.

Majúc preukázané tieto skutočnosti, súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu je dôvodná.

Bez toho, aby sa súd podrobnejšie vyjadroval k argumentácii žalobcu, pokiaľ ide o náležitosti zmluvy
o spotrebiteľskom úvere v súvislosti s dohodou o jeho splácaní, ktorú uzavreli účastníci konania, súd
poukazuje predovšetkým na vtedy platné ustanovenie § 53 ods. 6 Obč. zák. (zák. č. 40/1964 Zb.),
podľa ktorého ak predmetnom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov nesmie
odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery
v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu
spotrebiteľa spôsobmi jeho zabezpečenia, jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných prostriedkov
a lehotu splatnosti.

V tejto súvislosti je treba konštatovať, že takéto znenie ust. § 53 ods. 6 obč. zák. priniesol zákon č.
129/2010 Z. z., ktorým sa zaviedla nová úprava spotrebiteľského úveru.

Pre všetky zmluvy o odplatnom poskytovaní peňažných plnení spotrebiteľom od 01. 06. 2010 platí, že
odplata nesmie podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. V praxi ide o odplatu obvykle požadovanú bankami za spotrebné úvery
v obdobných prípadoch bez ohľadu na to, aký subjekt poskytuje peňažné prostriedky. Z hľadiska
posúdenia okolnosti prípadov sa prihliada na okolnosti, ktorú sú uvedené v druhej vete § 53 ods. 6.
Občiansky zákonník za viedol úpravu výšky odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov, pretože
zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch pod režim, ktorého podliehala aj úverová zmluva
uzavretá medzi účastníkmi konania, túto výšku už priamo nelimituje. Celkovú výšku odplaty za
poskytnuté peňažné prostriedky, predsa však vyjadruje ročná percentuálna miera nákladov (RPMN),
ktorá sa vypočítava podľa vzorca uvedeného v prílohe č. 2 zák. č. 129/2010 Z. z..

V prípade žalobkyne bol v samotnej zmluve o spotrebiteľskom úvere dohodnutý úrok, ktorý bol
podstatnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľských úveroch vo výške 39,15 % (predstavoval sumu
234,90 €) a náklady spotrebiteľa tvoril aj administratívny poplatok vo výške 341,10 €, pričom pri jeho
definícii nevyplýva, aká administratíva spojená s uzatváraním zmluvy o spotrebiteľskom úvere, vyvolala
takéto náklady, resp. vyžadovala dohodu o takto vysokom poplatku. Výšku odplaty potom vyjadrovala
RPMN dohodnutá vo výške 96 %, čo vzhľadom na priemernú hodnotu obdobných spotrebiteľských
úverov v danom čase 39,20 % bol viac ako jej dvojnásobok, konkrétne šlo o 2,44 násobok priemernej
hodnoty RPMN v danom čase. Dohodnuté úroky požadované vo výške 39,15 % boli viac ako 4-násobne
vyššie, než úroky požadované bankami za obdobné úvery v júli 2013.

Je zrejmé, že zákonodarca mal neskôr záujem limitovať konkrétnejšie výšku odplaty pri poskytnutí
peňažných prostriedkov spotrebiteľovi a novelizoval nariadením č. 141/2014 Z. z. Nariadenie vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, ktorá novela nadobudla účinnosť k 01. 06. 2014 a stanovil najvyššiu možnú prípustnú výšku
odplaty pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi (tvorenú úrokom, poplatkami a akýmikoľvek
inými odplatnými plneniami, alebo inými náklady, ktoré sú dohodnuté pri spotrebiteľskej zmluve a,
ktoré sú spojené s poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných
prostriedkov) tak, že odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť
dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere
alebo pôžičke ročne, pričom na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou
rozumie obdobný produkt, ktorý je svojou povahou najbližší forme poskytnutia peňažných prostriedkov
spotrebiteľovi podľa predchádzajúcej vety.

Podľa presvedčenia súdu týmto spôsobom bolo legislatívne stanovený limit odplaty, ktorý je z hľadiska
požiadaviek na ochranu spotrebiteľa, z hľadiska dobrých mravov a spoločenského záujmu, z pohľadu
zákona prípustný.

V tomto prípade súd dospel k presvedčeniu, že už úroky pri úvere poskytnutom vo výške 600 € žalobkyni,
ktorý mal byť splatený do 1 roka, teda na pomerne krátku dobu, dohodnuté vo výške 39,15 % ročne,
teda vo výške, ktorá bola viac než 4-násobkom úrokov vyžadovaných v obdobnom čase bankami pri
podobných spotrebiteľských úveroch, boli dohodnuté vo výške, ktorá odporovala podľa presvedčenia
súdu dobrým mravom, pre svoju neprimeranú výšku a táto skutočnosť spôsobila neplatnosť ich
dojednania v zmysle § 39 Obč. zák.. Úroky sa ale spolu s administratívnym poplatkom podieľali na
celkovej výške odplaty, ktorú získal žalobca zaplatením úveru, keďže žalobkyňa mu celkovo mala zaplatiť

za sumu 600 € takmer 100-násobok požičanej sumy, teda sumu 576 €. 96% RPMN vyjadrujúca výšku
celkovej odplaty za spotrebiteľský úver potom ako súd konštatoval vyššie, predstavovala viac ako 2,44-
násobok priemernej RPMN za obdobné spotrebiteľské úvery. Dohoda o celkovej odplate za poskytnutý
úver tvorená úrokmi, administratívnym poplatkom v celkovo vo výške 576 €, preto podľa presvedčenia
súdu odporovala aj vtedy platnému ustanoveniu § 53 ods. 6 Obč. zák., teda dohoda účastníkov konania o
odplate veriteľovi za poskytnutie spotrebiteľského úveru bola v rozpore so zákonom, čo opäť spôsoboval
podľa presvedčenia súdu jej absolútnu neplatnosť v zmysle § 39 Obč. zák..

Podľa § 39 Obč. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu,
alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Neplatnosť dohody o odplate veriteľa spôsobuje potom, že žalovaný nemá nárok na plnenia, ktoré mu
boli týmto titulom zaplatené a prevyšovali požičanú istinu. Neplatnosť samotnej dohody o úrokoch z
omeškania, pre jej rozpor s dobrými mravmi, spôsobuje zas v zmysle vtedy platného zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách právny následok podľa § 11 ods. 1 písm.
b/, podľa ktorého poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva
o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a/ až k/, r/ a y/.

V zmysle § 9 ods. 2 písm. i/ je náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere úroková sadzba
spotrebiteľského úveru, ktorá samozrejme musí byť dohodnutá platne.

Za takýchto okolností súd dospel k presvedčeniu, že ak žalovaný prijal titulom uzavretej úverovej zmluvy
sumu vyššiu o 576 €, tak sa na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatil, pretože na odplatu v tejto výške,
tvorenú neplatne dohodnutým úrokom a administratívnym poplatkom, nemal nárok.

Podľa § 451 ods. 1 Obč. zák., kto sa na úrok iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 Obč. zák., bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením správneho dôvodu, ktorý
odpadok ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

V tomto prípade žalovaný prijal plnenie titulom neplatne dohodnutej odplaty za poskytnutie
spotrebiteľského úveru od žalobkyne v rozsahu, ktorý vyplýva vo výrokovej časti tohto rozsudku a preto
je povinný žalobkyni v zmysle § 451 ods. 1 Obč. zák. toto bezdôvodné obohatenie vydať.

Súd preto žalobe v celom rozsahu vyhovel.

Žalobkyňa vedľajší účastník konania boli v konaní plne úspešní, keďže však proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania neuplatnili, súd o trovách konania rozhodol tak, že úspešnej žalobkyni a
vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na jej strane sa proti žalovanému náhradu trov konania
nepriznáva (§142 ods. 1 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin.
V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí
byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,

b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,

h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať
výkonom rozhodnutia.