Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 23, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7S/27/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011200212
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011200212.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte, zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a

členov senátu JUDr. Judity Jurákovej a JUDr. Juraja Tymka, v právnej veci žalobcu JUDr. Ing.
Karola Mihala, bytom Malá Ida, Slnečnicová č. 42, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
AK Košice, Štúrova č. 20, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu SR, ul. Lazovná 63, Banská
Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13. 12. 2010 č.
I/223/20205-126055/2010/991545-r takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13. 12. 2010 č. I/223/20205-126055/2010/991545-r,
odvolací správny orgán podľa § 48 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách
v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov zamietol pre neodôvodnenosť
odvolanie žalobcu proti platobnému výmeru Daňového úradu Košice V č. 709/230/36930/06/ZIM zo dňa
03. 11. 2006, ktorým bol podľa § 44 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. žalobcovi určený rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2001 v sume 65.445,-- Sk (2.172,37 eur) podľa § 29 ods. 6
cit. zákona.

V dôvodoch napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobca ako súdny exekútor je daňovým
subjektom - platiteľom dane z pridanej hodnoty od 01. 02. 1996, a to na základe jeho žiadosti o
registráciu platiteľa dane z pridanej hodnoty (§ 4 ods. 1 prvá veta, ods. 4 zákona č. 289/1995 Z. z.). V
prípade žalobcu ako súdneho exekútora išlo o plnenie uskutočňované fyzickou osobou v rámci činnosti
vykonávanej podľa osobitného predpisu (v tomto prípade podľa zákona č. 233/1995 Z. z.), preto bol
osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty (§ 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 289/1995 Z. z.).

V ďalšej časti napadnutého rozhodnutia uviedol dôvody, pre ktoré považuje pristúpenie správcu dane k
určeniu dane podľa pomôcok v zmysle § 29 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov
za postup v súlade so zákonom. Uviedol, že správca dane listom zo dňa 13. 04. 2005 oznámil žalobcovi
výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobia február až december
2001 s tým, že daňová kontrola začne dňa 16. 05. 2005 v sídle žalobcu ako súdneho exekútora. Na
návrh žalobcu, aby za deň začatia daňovej kontroly bol považovaný v súlade s § 15 ods.2 citovaného

zákona 40. deň od doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly správca dane žalobcovi oznámil, že
s týmto návrhom súhlasí a daňovú kontrolu začne dňa 25. 05. 2005 v už uvedených priestoroch. Žalobca
dňa 25. 05. 2005 neumožnil spísať zápisnicu o začatí daňovej kontroly z dôvodu, že výkonom kontroly
sú poverení zamestnanci iného ako miestne príslušného správcu dane. Vyhlásil, že kontrolná skupinav tomto zložení nemá právo vykonať kontrolu daňového subjektu, ktorý patrí do pôsobnosti Daňového
úradu Košice V. Do záznamu spísaného daňovým subjektom na exekútorskom úrade dňa 25. 05. 2005
žalobca vyhlásil, že podá námietky proti postupu správcu dane - Daňového úradu Košice V. a neumožní

výkon kontroly až do vybavenia jeho námietky. Daňové riaditeľstvo SR námietkam žalobcu zo dňa 30.
05. 2005 proti postupu správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V., zaujatosti predstaveného -
riaditeľa Daňového úradu Košice V. a návrhu na vylúčenie predstaveného - riaditeľa Daňového úradu
Košice V. z daňového konania vo veci daňových kontrol a opakovanej kontroly na dani z pridanej hodnoty
troma rozhodnutiami zo dňa 27. 06. 2005 nevyhovelo. Žalobca dňa 18. 10. 2005 zaslal na Ministerstvo

financií SR podnet na preskúmanie týchto troch rozhodnutí mimo odvolacieho konania. Ministerstvo
financií SR tomuto podnetu žalobcu nevyhovelo a listom zo dňa 09. 02. 2006 oznámilo žalobcovi, že
napadnuté rozhodnutia nie sú vydané v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom, a preto
nie sú dôvody na ich zmenu alebo zrušenie. Po vybavení uvedených námietok žalobcu správca dane
žalobcovi oznámil, že bude pokračovať vo výkone daňovej kontroly za uvedené zdaňovacie obdobia v
sídle žalobcu dňa 12. 09. 2005.

Správca dane dňa 12. 09. 2005 nemohol pokračovať vo výkone daňovej kontroly, pretože žalobca
predložil na nahliadnutie podanie - návrh na prerušenie konania daňových kontrol DPH, ktorý podal
správcovi dane dňa 09. 09. 2005. Návrhom sa domáhal prerušenia výkonu daňovej kontroly až do
vybavenia ním podaných námietok a žalôb. Správca dane podľa § 25a zákona o správe daní a poplatkov

návrhu žalobcu na prerušenie konania nevyhovel a kontrolu neprerušil. Rozhodnutie o tom vydal dňa
04. 10. 2005 a žalobcovi ho doručil dňa 14. 10. 2005.

Dňa 18. 10. 2005 kontrolná skupina správcu dane telefonicky oznámila žalobcovi, že bude pokračovať
vo výkone kontroly DPH v jeho sídle a dohodla so žalobcom termín na pokračovanie v kontrole na deň

20. 10. 2005. O obsahu telefonického hovoru bol dňa 18. 10. 2005 spísaný úradný záznam. Dňa 19. 10.
2005 daňový subjekt telefonicky oznámil kontrolnej skupine, že dňa 20. 10. 2005 nebude prítomný vo
svojom sídle z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti, preto bol dohodnutý nový termín na pokračovanie
daňovej kontroly na deň 25. 10. 2005.

Dňa 19. 10. 2005 žalobca doručil správcovi dane návrh na prerušenie konania - daňových kontrol DPH a
opakovanej daňovej kontroly. Správca dane rozhodnutím zo dňa 15. 11. 2005 návrhu žalobcu nevyhovel
a konanie neprerušil. Rozhodnutie doručil žalobcovi 21. 11. 2005.

Na žiadosť správcu dane Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice listom zo dňa 3. 11. 2005 predĺžilo

lehotu na vykonanie daňovej kontroly o ďalších šesť mesiacov, t.j. do 25. 5. 2006.

Dňa 25. 10. 2005 sa kontrolná skupina dostavila do sídla žalobcu za účelom pokračovania vo výkone
daňovej kontroly DPH. Žalobca neumožnil kontrolnej skupine vykonať daňovú kontrolu a nesúhlasil so
spísaním akejkoľvek písomnosti pod hlavičkou Daňového úradu Košice V. zamestnancami Daňového

úradu Prešov I. Namietal, že zamestnanci Daňového úradu Prešov I. nie sú kompetentní vykonávať
daňovú kontrolu, pretože poverenie na výkon daňovej kontroly bolo vydané v rozpore so zákonom.
Informoval, že týmto dňom podáva námietku proti postupu riaditeľa Daňového úradu Prešov I., ktorý
vyslal svojich zamestnancov na pracovnú cestu za účelom vykonávania daňovej kontroly mimo obvodu
územnej pôsobnosti Daňového úradu Prešov I. a námietku proti výkonu tejto kontroly zamestnancami

Daňového úradu Prešov I. O týchto skutočnostiach správca dane spísal úradný záznam.

Dňa 16. 11. 2005 bola Daňovému riaditeľstvu SR doručená námietka proti postupu zamestnancov
správcu dane - predstaveného - riaditeľa Daňového úradu Košice V. Daňové riaditeľstvo SR
rozhodnutím zo dňa 16. 12. 2005 námietke žalobcu nevyhovelo.

Dňa 24. 11. 2005 bolo správcovi dane odstúpené podanie žalobcu zo dňa 16. 11. 2005 týkajúce sa
námietky proti postupu zamestnancov miestne, vecne a územne nepríslušných pri vydaní oznámenia
o predlžení lehoty na vykonanie daňových kontrol. Správca dane rozhodnutím zo dňa 05. 12. 2005
námietke nevyhovel a rozhodnutie doručil žalobcovi dňa 08. 12. 2005.

Protiriaditeľovidaňovéhoúradupodalžalobcanámietky,ktorériaditeľDaňovéhoúraduPrešovI.postúpil
žalovanému. Listom zo dňa 06. 12. 2005 oznámil riaditeľ Daňového úradu Prešov I. Daňovému úradu
KošiceV.,žeaždovyriešenianámietokavydaniarozhodnutiaDaňovýmriaditeľstvomSRnemôževyslaťzamestnancov Daňového úradu Prešov I., ktorí sú poverení výkonom daňových kontrol u žalobcu na
pracovnú cestu. Predmetné oznámenie bolo doručené Daňovému úradu Košice V. dňa 12. 12. 2005.

Žalobca dňa 06. 2. 2006 zaslal Daňovému riaditeľstvu SR tri sťažnosti, v ktorých namietal správnosť
postupu pri výkone daňových kontrol a opakovanej daňovej kontroly DPH. Tieto sťažnosti boli prešetrené
a v mesiaci máji 2006 posúdené ako neopodstatnené.

Po vyriešení námietok súvisiacich s vyslaním zamestnancov DÚ Prešov I. riaditeľom DÚ Prešov I.

na pracovnú cestu do obvodu územnej pôsobnosti iného správcu dane za účelom vykonania daňovej
kontroly, sa kontrolná skupina dňa 21. 04. 2006 dostavila do sídla žalobcu s tým, že bude pokračovať
v začatých daňových kontrolách. Pre neprítomnosť žalobcu (príprava na štátne záverečné skúšky) vo
výkone daňovej kontroly nebolo možné pokračovať. O tejto skutočnosti bol spísaný úradný záznam.

Listom zo dňa 27. 04. 2006 adresovaným Daňovému úradu Prešov I. navrhol žalobca termín na

pokračovanie v daňovej kontrole po 12. 06. 2006. Daňový úrad Prešov I. v zmysle § 21 zákona o správe
daní a poplatkov postúpil podanie žalobcu miestne príslušnému správcovi dane - Daňovému úradu
Košice V. listom zo dňa 04. 05. 2006.

Dňa 28. 04. 2006 kontrolná skupina sa pokúsila dohodnúť termín pokračovania v kontrolách u žalobcu,

pričom pracovníčka exekútorského úradu oznámila kontrolnej skupine, že žalobca je neprítomný z
dôvodu čerpania študijného voľna do 12. 06. 2006.

Na podanie žalobcu zo dňa 27. 04. 2006, ktorým navrhol pokračovanie v daňových kontrolách až po 12.
06. 2006 správca dane listom zo dňa 04. 05. 2006 doručeným dňa 11. 05. 2006 žalobcovi oznámil, že

zamestnanci poverení výkonom kontroly budú pokračovať v začatej daňovej kontrole dňa 12. 05. 2006
v sídle žalobcu.

Dňa 12. 05. 2006 kontrolná skupina v sídle žalobcu zistila, že žalobca nie je prítomný z dôvodu
príprav na štátne záverečné skúšky. Nedostavil sa ani zástupca žalobcu JUDr. Eugen Kostovčík,

ktorému bolo oznámenie zo dňa 04. 05. 2006 doručené. JUDr. Eugen Kostovčík pri osobnom kontakte
s kontrolnou skupinou oznámil, že žalobcu zastupuje iba v daňovom konaní. Spätné vrátenie podania
JUDr. Kostovčíka obdržal správca dane dňa 15. 05. 2006. Tento deň považuje správca dane za
deň, ktorým sa zástupca žalobcu v konaní vzdal zastupovania a tak zúžil rozsah jemu udeleného
plnomocenstva len na daňové konanie. S prihliadnutím na zachovanie práva a právom chránených

záujmov daňového subjektu v zmysle § 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane prehodnotil
skutočnosti uvedené v žiadosti žalobcu zo dňa 27. 04. 2006 a opätovne písomne oznámil žalobcovi
listom zo dňa 14. 06. 2006, že zamestnanci poverení výkonom kontroly DPH budú pokračovať v začatej
daňovej kontrole 11. 07. 2006 v sídle žalobcu. Oznámenie bolo žalobcovi doručené 15. 06. 2006.

Dňa 11. 07. 2006 kontrolná skupina v sídle žalobcu spísala zápisnicu o ústnom pojednávaní podľa
§ 11 zákona o správe daní a poplatkov. V priebehu pojednávania zamestnanci poverení výkonom
kontroly za účelom pokračovania v začatej daňovej kontrole požiadali žalobcu, aby predložil na tento
účel všetky účtovné doklady a iné písomnosti vzťahujúce sa na kontrolované zdaňovacie obdobie. Po
tejto požiadavke kontrolnej skupiny sa daňový subjekt vyjadril do zápisnice, že pokračovanie v daňovej

kontrole je v rozpore so zákonom a nie je možné podieľať sa z jeho strany na nezákonnom postupe pri
daňovej kontrole zamestnancami správcu dane - Daňového úradu Prešov I.

Odvolací správny orgán z týchto skutočností vyvodil záver, že daňový subjekt svojim konaním neumožnil
vykonaťdaňovúkontrolu,nepredložilsprávcovidanepotrebnéúčtovné,daňovédokladyainépísomnosti

súvisiace s kontrolovanými zdaňovacími obdobiami. Preto správca dane pristúpil k určeniu dane podľa
pomôcok v zmysle § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

S poukazom na ustanovenie § 48 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že po preskúmaní
administratívneho spisu zistil, že zákonné podmienky pre použitie tohto spôsobu určenia dane boli

dodržané a správca dane určil daň podľa pomôcok v súlade s platnou právnou úpravou.

V priebehu odvolacieho konania bolo odvolaciemu orgánu doručené podanie žalobcu zo dňa 20. 07.
2007 označené ako „Právne následky vykonávania daňových kontrol po uplynutí predlženej lehotyustanovenej v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.“. K podaniu bol priložený rozsudok Najvyššieho
súdu SR č. 3 Sžf/9/2007 zo dňa 19. 04. 2007, v ktorom bol vyslovený právny názor, podľa ktorého lehoty
uvedené v § 30a ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb. nie sú iba poriadkovými lehotami zakotvenými v zákone

na zabezpečenie opatrení proti nečinnosti správcu dane, ale ide o procesné lehoty, ktoré zákon stanoví
na vykonanie daňovej kontroly. Na základe tohto rozsudku žalobca žiadal, aby boli zastavené odvolacie
konania z dôvodu, že odpadol dôvod konania a pokračovanie v kontrolách po uplynutí lehoty je v rozpore
so zákonom. K citovanému rozsudku odvolací orgán uviedol, že z neho nevyplýva, aby na základe
podkladov získaných po uplynutí tejto lehoty nemohol správca dane určiť daň, resp. že nedodržanie

lehoty na vykonanie kontroly je dôvodom na zrušenie rozhodnutí správcu dane.

Odvolací správny orgán zdôraznil, že napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovala s daňovým
subjektom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly, v skutočnosti u
žalobcu nevykonávala takú činnosť, ktorú by bolo možné označiť za vykonávanie daňovej kontroly.
Daňová kontrola v rozsahu a postupom ako je upravená v ust. § 15 zák. č. 511/1992 Zb. zrealizovaná

nebola. Správca dane na základe toho, že daňový subjekt nepredložil žiadne doklady, prešiel do procesu
určenia dane podľa pomôcok a postupoval podľa § 29 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. Konštatoval, že
predchádzajúce rozhodnutie Daňového riaditeľstva SR zo dňa 12. 10. 2007 Najvyšší súd SR rozsudkom
č. 6Sžf/19/2010 zo dňa 16. 06. 2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku vychádzal z nálezu Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 118/08-26

zo dňa 10. 12. 2009.

Odvolací správny orgán zároveň uviedol, že rozhodnutie, ktoré bolo predmetom ústavnej sťažnosti, a o
ktorej Ústavný súd SR rozhodol už uvedeným nálezom zo dňa 10. 12. 2009, bolo rozhodnutím procesnej
povahy - rozhodnutie o námietke podľa § 50 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb., teda nebolo konečným

rozhodnutím o daňovej povinnosti daňového subjektu.

Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 137/2010-28 zo dňa 24. 03. 2010, ktorým bola
odmietnutá ako zjavne neopodstatnená sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu SR č.
k. 5Sžf/3/2009 zo dňa 03. 11. 2009, ktorým Najvyšší súd SR potvrdil rozsudok Krajského súdu

Košice 6S/127/2007 zo dňa 02. 10. 2008, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia
žalovaného č. I/223/12656-77382/2007/992517-r zo dňa 12. 10. 2007 vo veci určenia dane podľa
pomôcok za zdaňovacie obdobie december 2000. Ústavný súd SR nezistil v rozsudku Najvyššieho
súdu SR taký právny výklad, ktorý by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákonného
predpisu, žeby zásadne poprel ich účel a význam. Určenie dane podľa pomôcok v tomto prípade takisto

uskutočnili zamestnanci, ktorých miesto výkonu práce nie je v mieste príslušného správcu dane. Preto
možno závery Ústavného súdu SR judikované v uznesení zo dňa 24. 03. 2010 aplikovať na všetky
ostatné prípady.

Včas podanou žalobou zo dňa 28. 02. 2011, osobne podanou na Krajskom súde v Košiciach toho

istého dňa sa žalobca domáhal zrušenia citovaného rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, ako aj
predmetného platobného výmeru Daňového úradu Košice V z dôvodu uvedeného v § 250j ods. 2
písm. e) O. s. p. a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutím Daňového
riaditeľstva SR bolo porušené jeho právo domáhať sa svojho práva na inom orgáne Slovenskej republiky
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorému zodpovedá povinnosť štátnych orgánov

konať v súlade so zákonom (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Daňovú kontrolu predchádzajúcu určeniu rozdielu
dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2001 žalobca považoval za nezákonnú,
pričom vychádzal zo záverov Ústavného súdu Slovenskej republiky uvedených v náleze č. II. ÚS
118/08-61 zo dňa 10. 12. 2009. Nesúhlasil s právnym názorom žalovaného, podľa ktorého činnosť
predchádzajúcu určeniu dane podľa pomôcok nie je možné označiť za vykonanie daňovej kontroly.

S poukazom na ust. § 15 ods. 2, ods. 8 a ods. 10 zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom do 31. 08.
2007 uviedol, že zákonodarca stanovil kogentné podmienky, za ktorých možno daňovému subjektu určiť
daň podľa pomôcok. V prípade žalobcu tieto podmienky neboli splnené, pretože daňová kontrola, ktorá
predchádzala vyrubeniu dane podľa pomôcok, nebola vykonávaná v súlade s ustanoveniami zák. č.
511/1992 Zb. Daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného ako miestne príslušného daňového úradu,

hoci miestne príslušní zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení. Žalobca ďalej namietal, že
žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu
SR, uvedený v odôvodnení rozsudku č. 6Sžf/19/2010 zo dňa 16. 06. 2010.Daňové riaditeľstvo SR v písomnom vyjadrení zo dňa 30. 03. 2011 navrhlo žalobu zamietnuť. Uviedlo,
že skutkový stav u žalobcu bol iný, než z akého vychádzal Ústavný súd SR vo svojom náleze č. 2 ÚS
118/08-61 zo dňa 10. 12. 2009, ako aj Najvyšší súd SR vo svojom rozsudku č. k. 6Sžf/19/2010 zo dňa

16. 06. 2010. Obidva súdy vychádzali pri formulovaní svojich záverov z predpokladu, že u žalobcu bola
vykonaná daňová kontrola, túto kontrolu nevykonali zamestnanci miestne príslušného správcu dane
Daňového úradu Košice V. Druhý predpoklad spočíval v tom, že žalobca podal námietky zaujatosti proti
všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V, pričom o týchto námietkach nebolo rozhodnuté
spôsobom podľa § 24 zák. č. 511/1992 Zb., t. j. bez vylúčenia všetkých zamestnancov Daňového úradu

Košice V boli výkonom kontroly u žalobcu poverení zamestnanci Daňového úradu Prešov I. Daňové
riaditeľstvo SR konštatovalo, že na základe písomného oznámenia žalobcu bola daňová kontrola u
žalobcu začatá v 40. deň odo dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly, t. j. 25. 05. 2005.
Ak sa výkonom kontroly vo všeobecnosti rozumie porovnanie skutočného stavu s predpokladaným,
potom kontrola v tomto zmysle vykonaná nebola. Žalobca neustále menil termín vykonania kontroly,
dohodnutý termín kontroly nedodržal, účtovné doklady nepredložil. Výzvy na predloženie dokladov boli

zasielané miestne príslušným správcom dane, napriek tomu žalobca tieto výzvy nerešpektoval. Pri
začatí daňovej kontroly zákon č. 511/1992 Zb. neumožňuje iný postup, ako začatú kontrolu ukončiť,
v prípadoch, kedy kontrolovaný daňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu, je správca dane
oprávnený určiť daň podľa pomôcok (§ 15 ods. 2 posledná veta zák. č. 511/1992 Zb. v znení platnom
do 01. 09. 2007). Proces určenia dane podľa pomôcok nie je výkonom daňovej kontroly. Žalobca do

zápisnice správcu dane o ústnom pojednávaní dňa 11. 07. 2006 výslovne uviedol, že doklady nepredloží,
preto správca dane prešiel do procesu určenia dane podľa pomôcok. Preto právny názor Najvyššieho
súdu SR v pozmeňujúcom rozsudku 6Sžf/19/2009, že kontrola u žalobcu bola vykonaná v rozpore so
zákonom, pretože ju vykonávali zamestnanci, ktorí neboli zamestnancami miestne príslušného správcu
dane - Daňového úradu Košice V nezodpovedá skutkovému stavu. Úlohou odvolacieho orgánu v konaní

bolo len skúmanie toho, či boli dodržané zákonné podmienky na použitie tohto spôsobu určenia dane.
Odvolací správny orgán ďalej uviedol, že riaditeľ Daňového úradu Košice V žiadosťou zo dňa 04.
02. 2005 požiadal Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Košice o to, aby výkonom kontrol u žalobcu
boli poverení zamestnanci iného správcu dane v snahe predísť obštrukciám, námietkam, sťažnostiam,
podaniam na orgány prokuratúry zo strany žalobcu tak, ako tomu bolo pri daňových kontrolách za

predchádzajúce zdaňovacie obdobia. Daňové riaditeľstvo SR uložilo Daňovému úradu Prešov I vykonať
daňovú kontrolu na daň z pridanej hodnoty u žalobcu za zdaňovacie obdobia február - december 2001 a
január 2002. Tento postup odvolací správny orgán hodnotil ako súladný s ust. § 3 ods. 1 zák. č. 150/2001
Z. z. o daňových orgánoch a ust. § 1a, písm. b), bod 1, písm. j) zák. č. 511/1992 Zb. V náleze Ústavného
súdu SR sa konštatuje, že riaditeľ Daňového úradu Košice V porušil ust. § 24 zák. č. 511/1992 Zb. tým,

že poveril výkonom kontroly u žalobcu zamestnancov Daňového úradu Prešov I, čím fakticky vylúčil
vlastnýchzamestnancovbeztoho,abyotomvydalrozhodnutie.Žalobcavšaknikdynevzniesolnámietku
zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V odo dňa doručenia oznámenia o
výkone daňovej kontroly až do ukončenia procesu určenia dane podľa pomôcok, a ani v následnom
daňovom konaní.

Daňové riaditeľstvo SR ďalej uviedlo, že nález Ústavného súdu SR II. ÚS 118/08 zo dňa 10. 12.
2009 sa týkal súdneho konania, ktorého predmetom bol súdny prieskum rozhodnutia žalovaného o
námietke proti postupu riaditeľa Daňového úradu Košice V k daňovej kontrole. Námietka bola podaná
podľa § 50 zák. č. 511/1992 Zb. Žalobca túto námietku podal v konaní, v ktorom ju podať nemohol,

t. j. v daňovej kontrole, ktorá daňovým konaním nie je. Podanej námietke nebolo vyhovené, pretože
smerovala proti zamestnancovi, proti ktorému ju nebolo možné podať, t. j. riaditeľovi daňového úradu,
ktorý nebol poverený vykonaním kontroly. Rozhodnutie o námietke bolo rozhodnutím procesnej povahy.
Pred začatím daňovej kontroly žalobca nemal dôvod podať námietky. Ak by po začatí daňovej kontroly
bol žalobca podal námietku na vylúčenie všetkých zamestnancov Daňového úradu Košice V, nemohla

by táto situácia byť riešená delegovaním miestnej príslušnosti, pretože to zákon č. 511/1992 Zb. priamo
vylučuje. K delegovaniu miestnej príslušnosti podľa § 4 zák. č. 511/1992 Zb. u žalobcu došlo až s
účinnosťou od 20. 03. 2007, t. j. potom, čo bol proces určenia dane podľa pomôcok ukončený a boli
vydané platobné výmery.

Daňové riaditeľstvo SR ďalej poukázalo na skutočnosť, že žalobca podal ústavnú sťažnosť aj proti
rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžf/3/2009 z 03. 11. 2009, ktorým súd potvrdil rozsudok Krajského
súdu 6S/127/2007-124 zo dňa 02. 10. 2008, ktorým bola zamietnutá žaloba o preskúmanie rozhodnutia
o určení dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie december 2000. Ústavný súd SR uznesením II.ÚS 137/2010-28 zo dňa 24. 03. 2010 sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol z dôvodu, že nezistil
v rozsudku Najvyššieho súdu SR taký právny výklad, ktorý by sa natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení zákonného predpisu, žeby zásadne popred ich účel a význam. Určenie dane podľa pomôcok

za zdaňovacie obdobie december 2000 pritom uskutočnili zamestnanci, ktorých miesto výkonu práce
nie je v mieste príslušného správcu dane.

Daňové riaditeľstvo SR na záver konštatovalo, že Ústavný súd SR pri judikovaní svojich záverov v
náleze II. ÚS 118/08-61 zo dňa 10. 12. 2009 vychádzal z nesprávneho posúdenia skutkového stavu, t.

j. že u žalobcu bola vykonaná daňová kontrola a bola vykonaná zamestnancami iného správcu dane
ako miestne príslušného a že bola podaná námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového
úradu Košice V a o tejto námietke nebolo rozhodnuté postupom podľa § 24 zák. č. 511/1992 Zb. Daňová
kontrola za zdaňovacie obdobie február - december 2001 však u žalobcu nebola vykonaná, pretože
ju neumožnil vykonať. Námietka zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V
žalobcom nebola podaná. V samotnom daňovom konaní nedošlo k obídeniu ustanovenia § 3 a § 24

zák. č. 511/1992 Zb. Preto podľa názoru žalovaného právny názor Ústavného súdu nie je možné na
daný prípad aplikovať.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. za splnenia podmienok uvedených v § 250f ods. 2 O. s.
p. bez nariadenia pojednávania preskúmal napadnuté rozhodnutia, oboznámil sa s administratívnymi

spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, rozsudkom NS SR zo dňa 28. 06. 2012 sp. zn.
8Sžf/46/2011 i 5Sžf/68/2011 zo dňa 23. 02. 2012 a dospel k záveru, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická
osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada,

aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci
skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 250i ods. 3 O. s. p. na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady

mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov v daňovom konaní sa postupuje v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na
zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených

v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo
v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní a poplatkov daňovou kontrolou zamestnanec
správcudanezisťujealebopreverujezákladdanealeboinéskutočnostirozhodujúcepresprávneurčenie
dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly
vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu

podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa § 15 ods. 2 in fine zákona o správe daní a poplatkov, ak daňový subjekt neumožní vykonať daňovú
kontrolu, správca dane je oprávnený zistiť základ dane a určiť daň podľa § 29 ods. 6; o takomto postupeje správca dane povinný vyhotoviť protokol o určení dane podľa pomôcok, pričom sa postupuje podľa
odsekov 10 až 13 s výnimkou odseku 11 písm. g/ a h/; v takom prípade správca dane uvedie pomôcky,
ktoré použil.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo:
a/ na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b/ byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c/ predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa
odseku 10 druhej vety,
d/ nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti
s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e/ klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f/ vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť,
aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g/ nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k

zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b/ zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d/ predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v

písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom
dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia
najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a

umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového
subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré

je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom
dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií
alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov (účinnom ku dňu určenia dane podľa pomôcok),

ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných
povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani podľa odseku
5, alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému
predpisu alebo ho obchádzali a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane, alebo v prípadoch podľa
§ 15 ods. 2, je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k

dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť
najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky,
výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych
orgánov a obcí, záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého
daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

Podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú kontrolu (§ 15) do
šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú
v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov,a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa
osobitného zákona najviac o dvanásť mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa § 15 ods.
16, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 48 ods. 4 zákona o správe daní a poplatkov účinnom ku dňu vydania žalobou napadnutého
druhostupňového správneho rozhodnutia, ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu o dani určenej podľa
pomôcok, skúma odvolací orgán dodržanie zákonných podmienok na použite tohto spôsobu určenia
dane a dodržanie postupu podľa § 44 ods. 3. Ak odvolací orgán zistí, že tieto zákonné podmienky a
postup podľa § 44 ods. 3 bol dodržaný, odvolanie pre jeho neodôvodnenosť zamietne.

Z obsahu žaloby vyplýva, že v danom prípade je medzi účastníkmi spornou otázka posúdenia absolútnej
povinnosti v tom čase Daňového riaditeľstva SR zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určení dane
podľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 118/2008 z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie
predmetnej dane podľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly.

Žalobca vidí porušenie zákona v nezákonnom obídení ustanovenia § 3 a § 24 zákona o správe daní
a poplatkov pri kreovaní kontrolnej skupiny zameranej na preverenie alebo zistenie daňovej povinnosti
žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2001, čo v konečnom dôsledku spôsobuje
nezákonnosť začatej daňovej kontroly a absenciu podmienok na určenie predmetnej dane podľa

pomôcok. Poukazuje tiež na to, že po uplynutí zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly nebol
povinný zamestnancom správcu dane poskytovať súčinnosť a predkladať doklady potrebné k zisteniu
daňovej povinnosti na DPH.

Naopak, žalovaný nevidí povinnosť bezvýhradného aplikovania právneho záveru obsiahnutého v náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 z dôvodu neexistencie
skutkových predpokladov, z ktorých uvedený právny záver vychádza, t. j. neuskutočnenie spornej
daňovej kontroly z dôvodu nespolupráce žalobcu so správcom dane a nesplnenia si dôkaznej povinnosti
v daňovom konaní ako i z dôvodu absencie námietky zaujatosti žalobcu voči všetkým zamestnancom
miestne príslušného správcu dane pred začatím daňovej kontroly, prípadne v jej priebehu.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, týkajúcu sa nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, súd považuje za
potrebnéupriamiťpozornosťnauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.II.ÚS159/2011-19
z 13. apríla 2011, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky ( NS SR ) sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnená,

pričom toto uznesenie bolo vydané neskôr než nález Ústavného súdu SR 118/2008.

Ako to vyplýva z citovaného rozsudku NS SR, týmto bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že NS SR zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového
riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005 a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zrušeným rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke
žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného - riaditeľa
Daňového úradu Košice V) vo veci určenia kontrolnej skupiny.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky obsiahnutý v preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010:
„V doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamej námietke zaujatosti zamestnancov správcu dane
- Daňového úradu Košice V, podanej žalobcom, ako to vyžaduje § 24 zákona o správe daní a poplatkov.
Preto v ďalšom konaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal v daňovom konaní týkajúcom sa
daní a zdaňovacích období, ktoré daňovou kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa

zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase predchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového
úradu Prešov I výkonom kontroly.
Ak sa preukáže, že námietka podľa § 24 zákona o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým
zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor

ústavného súdu.
Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu
Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe
daní a poplatkov. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorýnakoniec bol realizovaný, a ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie, a tým
aj ich právny základ plynie práve zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č.
150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisov Daňové riaditeľstvo SR je právnickou

osobou, teda subjektom s plnou právnou subjektivitou, a zároveň daňové úrady takouto plnou právnou
subjektivitou nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátnozamestnaneckých vzťahov i vzťahov
pracovnoprávnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví
štátni zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR
reagovalonapodnetriaditeľaDaňovéhoúraduK.využitímoprávnení,ktorémuplynúzozákonaoštátnej

službe a z Organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postupu riaditeľa Daňového úradu K.
nič vyčítať, a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne
príslušného správcu dane. V ďalšom konaní bude teda úlohou žalovaného vysporiadať sa s námietkami
žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice V v rozhodnom
čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností, ktoré boli dôvodom pre námietky žalobcu,
najmä so zreteľom na to, v akom štádiu konania resp. voči akým úkonom správcu dane boli námietky

žalobcu podané. Úlohou žalovaného je tiež vysporiadanie sa s otázkou, v akých súvislostiach požiadal
správca dane o súhlas s vykonaním kontroly zamestnancami iného správcu dane, najmä ak ústavný súd
vychádzal z takého skutkového východiska, že „postupom riaditeľa daňového úradu došlo k obídeniu § 3
a § 24 zákona o správe daní týkajúcich sa miestnej príslušnosti správcu dane a vylúčenia zamestnancov
správcu dane z daňového konania. Formálne síce naďalej konal miestne príslušný daňový úrad, avšak

v skutočnosti daňovú kontrolu vykonávali zamestnanci iného, daňového úradu, hoci miestne príslušní
zamestnanci neboli z daňového konania vylúčení“. Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na
to, že v rozhodnutí z 27. septembra 2006 vychádzal o. i. zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej
kontroly (zamestnancov DÚ Prešov I) došlo pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na
úkonydaňovejkontroly,ktorániejedaňovýmkonaním.Vychádzaltakzoskutkovéhozáveru,žekurčeniu

osôb na vykonanie daňovej kontroly nedošlo z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom
sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v
znení platnom v rozhodnom období). Bude teda úlohou žalovaného opätovne, na základe spisového
materiálu, zistiť a posúdiť obsah úkonov riaditeľa daňového úradu a príslušného orgánu žalovaného o
vydaní súhlasu na výkon kontroly zamestnancami DÚ Prešov I a ich súlad so zákonom (§ 245 ods. 1

OSP), ako aj opätovne posúdiť obsah námietok žalobcu proti postupu riaditeľa DÚ Košice V o poverení
zamestnancov výkonom daňovej kontroly.“

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo/101/2010 z 26.
októbra2010ohľadnezákonnostipostupupríslušnýchštátnychorgánovsprávydanípriurčeníkontrolnej

skupiny, Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla
2011 nespochybnil, ba naopak vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v
zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vo vzťahu k zákonnosti postupu

riaditeľa miestne príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej
daňovej kontroly ako zamestnancov daňovej správy zaradených pre výkon štátnej služby na úseku
správy daní u iného správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva Slovenskej
republiky ako spoločne nadriadeného orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v
jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom Slovenskej republiky okrem citovaného aj v ďalších jeho

uzneseniach považovaný za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej
nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súd nevyslovil namietané porušenie
základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne Slovenskej republiky a na

preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 a
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V danom prípade ide o vec skutkovo i právne obdobnú s vecami, konanie v ktorých prebiehalo na
tunajšom súde pod sp. zn. 7S/25/2011, 6S/31/2011 a pod., a ktoré sa týkali tých istých účastníkov,

avšak iného zdaňovacieho obdobia, v ktorých bolo vydané rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 8Sžf/46/2011,
5Sžf/68/2011 a pod. Zo záverov NS SR v týchto rozhodnutiach obsiahnutých vyplýva, že s prihliadnutím
na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možno považovať judikovanie právneho názoru vyplývajúcehoz nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé
vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Ako to vyplýva z obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu a z
obsahu jeho vyjadrenia k žalobe, tento sa v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 48 ods. 4 zákona
o správe daní a poplatkov náležite vysporiadal s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie
dane podľa pomôcok postupom podľa § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov.

Žalovaný v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení dane podľa pomôcok nie je povinný
podrobnejšie preverovať zákonnosť priebehu namietanej daňovej kontroly, preverovanie existencie
námietok podaných žalobcom voči všetkým zamestnancom Daňového úradu Košice V a vysporadúvať
sa s námietkami žalobcu proti postupu zamestnanca správcu dane - riaditeľa Daňového úradu Košice
V v rozhodnom čase na základe posúdenia všetkých skutkových okolností. Preskúmanie postupu
správcu dane v naznačenom smere je predmetom konania žalovaného o námietke žalobcu proti postupu

zamestnanca správcu dane - Daňového úradu Košice V.

Pokiaľ ide o odkaz žalobcu na právny názor obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Sžf/9/2007 z 19. apríla 2007 ohľadom trvania zákonnej lehoty na vykonanie spornej
daňovej kontroly u žalobcu, v tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že najvyšší súd vyložil

ustanovenie lehôt na výkon daňovej kontroly podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov
ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátu a právami kontrolovaného daňového subjektu,
ktorú je potrebné dodržiavať. Z argumentácie žalobcu vyplýva, že tento právny názor najvyššieho súdu
používa na obhajobu svojho tvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie neúspešne kontrolovanej
dane z pridanej hodnoty podľa pomôcok (neúspešne z pohľadu spolupráce žalobcu s daňovými

kontrolórmi), nakoľko, podľa tvrdenia žalobcu, po márnom uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly,
tento už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovať so správcom dane. V kontexte
so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektu so správcom dane vyplývajúcou z ustanovenia §
2 ods. 8 zákona o správe daní a poplatkov, s povinnosťami kontrolovaného daňového subjektu v
priebehu daňovej kontroly vyplývajúcimi z ust. § 15 ods. 6 citovaného zákona, ako i s dôkazným

bremenom vyplývajúcim daňovému subjektu z ustanovenia § 29 ods. 8 citovaného zákona, nemožno
bezvýhradne súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou žalobcu, a to predovšetkým s prihliadnutím na
osobité okolnosti priebehu daňovej kontroly a úrovne súčinnosti žalobcu s daňovými orgánmi, ako aj s
prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach
súdneho prieskumu rozhodnutí Daňového riaditeľstva SR zamietajúcich pre neodôvodnenosť odvolania

žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam správcu dane o určení DPH podľa pomôcok za súvisiace
zdaňovacie obdobia (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/74/2008 zo 4. decembra 2008, sp. zn. 3Sžf/1/2009
a 3Sžf/2/2009 oba z 29. januára 2009, sp. zn. 5Sžf/68/2008 z 29. septembra 2009 a sp. zn. 5Sžf/3/2009
z 3. novembra 2009 ), v ktorých najvyšší súd konštatoval, že na proces určenia dane podľa pomôcok sa
lehoty podľa § 30a ods. 7 zákona o správe daní a poplatkov nevzťahujú, pričom pre prípad, kedy daňový

subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnú súčinnosť, vyplývajú
preňho dôsledky podľa § 15 ods. 2 v spojení s § 29 ods. 6 zákona o správe daní a poplatkov. Žalobcovi
vzhľadom na vyššie uvedené povinnosti daňového subjektu nič nebránilo, aby pred určením dane podľa
pomôcok správcovi dane predložil daňové doklady a dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový
subjekt znáša dôkazné bremeno počas celého daňového konania, v rámci ktorého, v záujme riadneho

zistenia skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti, taktiež možno dopĺňať a
vykonávať dokazovanie.

Súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, rešpektujúc zároveň právne názory Najvyššieho súdu SR v citovaných skutkovo aj

právne totožných veciach, týkajúcich sa iba odlišných zdaňovacích období, žalobu žalobcu podľa § 250j
ods. 1 O. s. p. ako nedôvodnú zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov tri k nule (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.).

O trovách konania rozhodol súd v súlade s § 250k ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého neúspešnému
žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v
Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

Vodvolanísamápoprivšeobecnýchnáležitostiach(§42ods.3O.s.p.)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.