Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 11, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/280/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217787
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217787.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Kataríny Marčekovej a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, za ktorú koná ako advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., proti žalovanému: Slovenská republika a v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. januára 2014, č. k. 9C/99/2013-93, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 21. januára 2014, č. k. 9C/99/2013-93 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
zamietol návrh (správne žalobu, lat. actio) a odporcovi (správne žalovanému) nepriznal náhradu
trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal od žalovaného
zaplatenia sumy 6266,56 eura z titulu majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy sumy 1253,31
eur. Návrh odôvodnil tým, že exekučný súd zapríčinil svojim nelegálnym konaním (nesprávnym

úradným postupom) vznik škody na strane žalobcu. Žalobca ako oprávnený subjekt navrhol písomným
podaním súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere. Súdny exekútor predložil návrh žalobcu na
vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom exekučnému súdu a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky
nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorý by mohla

mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu na rozhodnutie, rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 26.01.2011, pričom konanie začalo
18.08.2010 a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelení poverenia, t. j. s omeškaním viac ako 161
dní. Uviedol, že v exekučnom konaní je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti
ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Nesprávny úradný postup
charakterizoval a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase

a bez zbytočných prieťahov a b/ vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok.
Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa
na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne
vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávnenýma dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane
existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty ust. § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak

je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane nie je možné zo strany
žalobcu iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny
s prísl., pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne
rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je
súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského súdu

rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom súdnom
konaní. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímnych očakávaní žalobcu, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľ-nosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Majetková škoda v

celkovejvýške6266,56 eurpredstavujenáhraduistinyspríslušenstvom,ktoráviacnemôžebyťpriznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené
vymáhanie istiny a prísl. zo strany exekučného súdu. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý
súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú neprávnym úradným

postupom. Potreba nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné
zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratulegitímnychočakávaní,ženastanevzákonnomčasestavpredpokladanýzákonom,stratudôveryv

právo a v spravodlivé riešenie veci vo výške 1253,31 eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.
Žalovaný v písomnom vyjadrení žiadal žalobu zamietnuť. Poukázal na to, že návrh je zmätočný,
keď žalobca síce podal písomný návrh a poukazoval na konkrétne dôkazy, žiadne dôkazy však sám
nepredložil a nie je jasný ani titul nároku na náhrady škody. Žalobca nepodnikol žiadne kroky pre
odstránenie neželaného stavu v prieťahoch v konaní. Mal za to, že návrh je podaný predčasne, keď

neuplynula 6 mesačná doba na predbežné prerokovanie nároku, v rámci ktorej žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť, na základe čoho žalovaný nepovažoval nárok za predbežne prerokovaný. Žalobca
podal prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23.04.2012, pričom už
27.09.2012 bola súdu doručená žaloba vo veci a je teda zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6
mesačnej lehoty, ale skôr. K samotnému postupu súdu žalovaný uviedol, že prax ukázala, že lehota

na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdny objektívne posúdiť zákonnosť
exekúcie, ak exekučný titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. Od 01.06.2011
pätnásťdňová lehota na vydanie poverenia pre uvedené exekučné tituly neplatí. Samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonania exekúcie je zrejmé, že skúmanie

vykonateľnostirozhodcovskýchrozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,že
tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Pri posudzovaní nároku
na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť z existencie prieťahov v súdnom konaní by súd mohol vychádzať
len vtedy, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenie sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom

konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil previnenia, ktoré má za následok prieťahy
v konaní, príp. v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva alebo právoplatnom
rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti. Uviedol, že postúpenie veci a vyjadrenie právneho
názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazilo v rozhodnutí, ktorým ju
súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných

podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia. Poukázal aj na to, že 15-
dňová lehota uvedená v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a zo samotnej dikcie zákona vyplýva, že
lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia,
ale 15 dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie. K výške majetkovej
škody uviedol, že žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho

sa domáha. Okrem toho nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom.
Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu nasúde. Žalobca mal možnosť získať iný exekučný titul napríklad podaním návrhu na začatie konania,
resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách
namieta. Žalobca nepreukázal ani vznik škody, ani jej výšku. Žalovaný namietal aj premlčanie návrhu,

keď k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009, keď
15 dňová lehota na vydanie poverenia uplynula pred dňom 23.04.2009 ,teda tri roky pred uplatnením
si nároku v rámci predbežného prerokovania veci. Žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní,
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda.
K nemajetkovej ujme vo výške 20% z istiny a príslušenstva uviedol, že poskytovanie finančného

zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu, preto
považoval za nesprávnu úvahu navrhovateľa vychádzať z 20% z istiny a príslušenstva, lebo nie je
podložená akýmkoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Poukázal na krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočne škody.
Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní oboznámením sa so spisom Okresného súdu Levice
sp.zn. 11Er/1151/2010, z neho žiadosťou o udelenie poverenia, exekučným titulom - rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu, uznesením a odvolaním a zistil, že žiadosť o udelenie poverenie na vykonanie
exekúcie podal súdny exekútor na súd 26.11.2010, k čomu pripojil návrh na vykonanie exekúcie..
Exekučným titulom na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
Spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava sp.zn. SR 04189/10. Okresný súd Levice rozhodol
o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia uznesením č.k. 11Er/1151/2010-9 z 03.12.2010

tak, že žiadosť zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu oprávnený podal odvolanie a Krajský súd v Nitre
uznesením č.k. 26CoE/49/2011-32 zo dňa 07.03.2011 zastavil odvolacie konanie z dôvodu späťvzatia
odvolania. Dokazovaním v predmetnej právnej veci súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je v celom
rozsahu nedôvodný, a preto ho zamietol. K námietke žalovaného, že žalobca podal návrh predčasne
poznamenal, že žalobca sa na žalovaného obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody, pričom podal návrh na súd skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto
žiadosti. Aj keď návrh bol podaný pred uplynutím 6 mesačnej lehoty, ku dňu rozhodovania súdu o návrhu
žalobcu už bolo zrejmé, že žalovaný neuznal nárok žalobcu a v rámci predbežného prerokovania ho
neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia žalovaného, a preto mal súd za to, že v čase rozhodovania
súdu 6 mesačná lehota uplynula , teda návrh už nemožno považovať za predčasne podaný . Súd

v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej
resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania žiadosti
o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti

novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa
žalobcu rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku.
Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku
novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o
exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval

podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej
od 01.06.2010 k zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku
došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zák. č. 144/2010
Z.z., ktorý novelizoval exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto
zákona (ASPI komentár k § 44 Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného

titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Zhodný názor vyplýva i z rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE/60/2011 z 19.05.2011.
Pre výklad zákona je podstatný úmysel zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej
správe k novele § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Súd ďalej udáva, že zo slovného a
logického výkladu uvedeného ustanovenia Exekučného poriadku súd dospel k názoru, že lehote 15

dní sa vzťahuje len na rozhodnutie súdu, ktorým poverí súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. V
ďalšej vete je uvedené, že ak zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu na vykonanie exekúcie so zákonom,
žiadosť zamietne, kde však už nie je uvedená žiadna lehota na rozhodnutie. Takýto výklad je logický
aj preto, že pokiaľ súd zistí, že návrh na vykonanie exekúcie je v rozpore so zákonom, táto činnosť
rozhodovacia si vyžaduje jednak zložitejšie právne posúdenie, čo si vyžaduje aj dlhší čas a jednak aj

prípadné zadováženie listinných dôkazov potrebných pre rozhodnutie. V tomto prípade bola žiadosť
o udelenie poverenia súdu doručená 26.11.2010 a súd rozhodol o tejto žiadosti 03.12.2010. Údaj
uvedený v návrhu navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelení poverenie s
omeškaním viac ako 169 dní je nepravdivý. S poukazom na to, čo súd uviedol vyššie je potom zrejmé,že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa lehota 15 dní nevzťahovala na rozhodnutie o
žiadosti na udelenie poverenia v predmetnej exekučnej veci, keďže exekučným titulom bolo rozhodnutie
rozhodcovského súdu a i v prípade, že by sa nejednalo o rozhodnutie podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, je

súd toho názoru že zo samotného znenia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva to, že lehota
15 dní sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie ( ... , do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, ...). Otázku, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou

preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne
konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti
na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v
tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Prípadné

nedodržanie primeranej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu škody. Konštatovanie že vo
veci išlo o prieťah nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Žiadne konanie, v
ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Pokiaľ ide o vytýkaný nesprávny úradný
postup v preskúmavaní práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny, súd poukázal na ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku , podľa ktorého je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie

je v rozpore so zákonom. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sa exekučný súd nezaoberá vecnou správnosťou exekučného titulu, ale skúma, či
exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu, ale
napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných orgánov. V

prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý nemal právomoc na
jeho vydanie, považuje právna teória súdna prax takéto rozhodnutie za zdanlivé, ničotné (nulitné -
paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba
priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava
nevylučuje. Rozhodnutie postihnuté nedostatkom právomoci orgánu, ktorý ho vydal, tak nie je spôsobilé

ani založiť prekážku res iudicata. Ak je predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského
právneho vzťahu, aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť
spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom
konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. Takúto interpretáciu
označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je
odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku
škode spotrebiteľa. Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie

životnej úrovne a kvality života občanov. Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh na
vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
(doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103
O.s.p.Vštádiuexekučnéhokonania,priktoromsúdskúma,čižiadosťoudeleniepoverenianavykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44
ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z
exekučného titulu. V tomto štádiu exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu

osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených
listín. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania s možnosťou účasti oprávneného i povinného)
v tejto časti exekučného konania neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril účel exekúcie,
o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie. K takému

právnemu záveru dospel aj najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 5 MCdo 11/2012 zo dňa 29.04.2013.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcovi nemohla vzniknúť majetková škoda, akú si uplatňuje
pre rozhodnutie súdu s oneskorením, ale výška, akú si uplatňuje, by mohla vzniknúť v prípade
nezákonne vydaného rozhodnutia exekučného súdu, kde však pre vznik základu nároku musí byťnezákonné rozhodnutie zrušené. V tomto prípade žalobca nepodal proti rozhodnutiu súdu žiadny
opravný prostriedok za účelom zrušenia nezákonného rozhodnutia súdu. Pretože súd dospel k názoru,
že na strane žalovaného konajúceho cestou exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol
zistený právny základ a to zodpovednosť žalovaného za škodu.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú: a/ protiprávny úkon resp. škodová
udalosť, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnym úkonom (škodovou
udalosťou) a vznikom škody, d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej

zodpovednosti nie je podstatné, či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil alebo nie). Zodpovednosť za
škoduspôsobenú privýkoneverejnejmoci jezákonomč.514/2003Z.z.koncipovanáakozodpovednosť
objektívna (podľa § 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť) čo znamená,
že zo strany oprávneného subjektu nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu
(tzv. zodpovednosť za výsledok). Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 ústavy

("Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom"). Ďalej súd uviedol, že škoda nemôže
byť uplatnená v nejakej paušálnej čiastke, ale musí byť preukázané, že práve pre nesprávny úradný
postupdošlokvýškeškody,ktorámusíbyťvyčíslenápresneamusíbyťpreukázanáajpríčinnásúvislosť,
čo však navrhovateľ nepreukázal a ku škode neprodukoval ani žiadne dôkazy. Škodu charakterizuje v

hypotetickej rovine a poukazuje na zvýšené pracovný výkony zamestnancov v súvislosti a podávaním
sťažností a urgencií. K tomuto tvrdeniu súd uvádza, že pri použití výkladu, aký použil navrhovateľ,
by si mohli žiadať náhradu škody od štátu aj podnikatelia v súvislosti napr. so zmenou legislatívy, v
dôsledku ktorých musia vykonať ich zamestnanci pracovné výkony, ktoré predtým nevykonávali, pričom
ich spôsobil štát svojou legislatívnou činnosťou. Takýto výklad, je podľa názoru súdu nesprávny a

nepoužiteľný.
Žalovaný namietal premlčanie nároku žalobcu, preto sa súd zaoberal aj touto obranou žalovaného a
zistil,žeodpodaniažiadostioudeleniepovereniadňa26.11.2010douplatneniasináhradyškodypriamo
u žalovaného dňa 25.09.2012 neuplynula trojročná doba. O škode aj nemajetkovej ujme sa mohol
žalobca dozvedieť doručením rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia jeho právnemu

zástupcovi 13.12.2010. Predbežné prerokovanie nároku podal 25.09.2012. Nárok sa tak nepremlčal,
lebo v uvedenej dobe bol podaný návrh na predbežné prerokovanie nároku, odkedy premlčacia doba
počas 6 mesiacov neplynula a dňa 28.09.2012 bola podaná žaloba.

S poukazom na všetky vyššie uvedené dôvody súd návrh v plnom rozsahu zamietol.

Zistený skutkový stav súd právne posúdil podľa ustanovení § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,
§ 17 ods. 1, 2, § 19 ods.1, 3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, ako i ust. § 41 ods. 1, 2 písm. c/, d/ a i/, § 44 ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného v čase začatia
exekučného konania (ďalej len „Exekučný poriadok“).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a taktiež zo spisu mu žiadne nevyplynuli.
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Odvolanie podal z dôvodu, že : a/ v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 OSP- účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods.1 písm. f/ OSP), b/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 OSP- súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods.2
písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods.1 písm. h/ OSP) c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav
veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (ust. § 205
ods.2 písm. c/ OSP), d/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (ust. § 205 ods.2 písm. f/ OSP).
Žalobca zásadne namietal, že súd rozhodol v merite na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne
v spravodlivom súdnom konaní nie je možné nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou

hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol jednoznačne pri svojomrozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 vyššie citovaného zákona v znení účinnom pred prijatím zák. č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp

priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo
zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany

základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného.
Žalobcanamietal,žesúdvytvárakonštrukciu,podľaktorejjenárokžalobcunanáhradumajetkovejškody
a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie

o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti
údajov. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mal v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný
spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. To však žiadal už pri predbežnom prerokovaní
nároku na náhradu škody pred Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré jeho opakované žiadosti a návrhy

ignorovalo, čím ho utvrdilo v správnosti jeho postupu. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemohla nič
zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote.
Súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom

prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.
Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý bol z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť

odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného.
Súdu taktiež neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami plne neguje
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovanie uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď., a tiež
uviedol, že „Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom,

aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahŕňajúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote.“
Pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento
nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o
prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku -ďalej len „OSP“) po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)

proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli

súdunajmenejpäť dnípredjehovyhlásením (§156ods.3vspojenís§211ods.2OSP)avelektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nekorešpondujú s právnymi
dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých konaniach
podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojim dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.

Odvolací sa pri posudzovaní danej veci preto zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na
zistenie rozhodujúcich skutočností § 120 ods. 1 OSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby,

výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 OSP) a na ich základe dospel k správnym
skutkovýmaprávnymzáverom,ktorévnapadnutomrozhodnutíajnáležiteodôvodnil(§157ods.2OSP).
K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvostupňového súdu odvolací súd
uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,

aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky.
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu ( prvostupňového , ale aj odvolacieho), ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ( Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS 115/03 z 3.júla 2003).
Z obsahu spisu v preskúmavanej veci vyplýva, že žalobca sa v žalobe domáhal proti žalovanému
náhrady škody, a to z titulu majetkovej škody zaplatenia sumy 6.266,56 eura, predstavujúcej náhradu

istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu
v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného
Zmluvou o úvere, a preto nemôže nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva
zo strany exekučného súdu. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 1.253,31 eura, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je dôsledkom

jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti
majetkovéhoprávažalobcu.Sumu190,93eurasiuplatnilako20%zuplatňovanejistinyspríslušenstvom
(hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Náhradu nemajetkovej ujmy si
uplatnil ako primeranú náhradu za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom

čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie. Tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
považoval žalobca za nesprávny úradný postup exekučného súdu.
Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa a z obsahu spisu vyplýva, že exekučným

titulom v tejto veci bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a. s., so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 04189/10 zo dňa 26.05.2010. Exekučné konanie
bolo vedené pod sp. zn. 11Er/1151/2010 a v širšom zmysle sa začalo spísaním návrhu oprávneného
u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 18.8.2010. Súdny exekútor podal dňa 26.11.2010 naOkresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci a tento
exekučný súd uznesením zo dňa 03.12.2010, č. k. 11Er/1151/2010-9 žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie zo dňa 08.12.2010, doručenú Okresnému súdu Levice dňa 26.11.2010, zamietol.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť" ) s príslušným orgánom podľa §
4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003Z.z. v znení do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený

domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného
orgánu, ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné
prerokovanie nároku.
Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení do 31.12.2012, právo na náhradu škody sa premlčí za

tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa ods. 2 toho ustanovenia najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa,

keďbolopoškodenémudoručené(oznámené)rozhodnutie,ktorýmmubolaspôsobenáškoda;toneplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3 lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení účinnom do 31.05.2011, exekútor, ktorému bol

doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom
najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v

rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak
bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím štátnehoorgánualebojehonesprávnym
úradným postupom nie je absolútne , ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniamupravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny
úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný

výraz vo vydanom rozhodnutí Pod slovo „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym
úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti
a spravidla ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Podľa konkrétnych okolností môže
ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku

dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.
Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom určenej lehote. Správnosť úradného postupu je treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2012 je

jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu ( bez ohľadu na zavinenie).
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je
súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1./ nesprávny úradný postup, 2./ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3./ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda

vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, t. j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by
boli vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívnej vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k
škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).

Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn. 25
Cdo 1920/99).
Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie

exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda
podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)

konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými
okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť

dostatočný dôkazný priestor, t.j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné

skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného levického súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikovala ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím

exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou
činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu
vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne
zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,
administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie

majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím
nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správny.
Odvolací súd na podporu vecne správnej právnej argumentácie prvostupňového súdu dodáva, že
Exekučnýporiadokv§44ods.2vznenído31.05.2010stanovil15dňovúlehotunavydaniepovereniana

vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie poverenia.
Novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 01.06.2010,
bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je žiadna lehota.
Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01.06.2011, z tohto

vyplýva, že aj pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul do 31.05.2011 existovala 15 dňová lehota
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku a od 01.06.2011
užpreňtátolehotanieje.Avšak včaserozhodovaniaexekučnéhosúduožiadostisúdnehoexekútorana
vydanie poverenie sa 15 dňová lehota na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia
nevzťahovala, a preto neboli splnené podmienky pre zodpovednosť štátu za údajnú škodu spôsobenú

žalobcovi. Zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku platí iba vtedy, ak súd vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie súdu
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnou zákonnou lehotou
nelimituje. Bez ohľadu na túto právnu argumentáciu však z dokazovania vyplýva, že exekučný súd o
zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodol v 15-dňovej lehote, preto nie je

správny údaj žalobcu v žalobe, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 161 dní.
K odvolaciemu argumentu žalobcu o vyvrátení nároku navrhovateľa konštrukciou súdu o
nedôveryhodnosti údajov žalobcu uvedených v žalobe, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa
zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ale na rozhodnutie mal k dispozícii

exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/1151/2010, s obsahom ktorého sa oboznámil a
vychádzal z neho.
K odvolaciemu argumentu žalobcu ohľadne trvania stavu právnej neistoty a ohľadne dĺžky a
obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že aj samotný oprávnený ovplyvnil dĺžku exekučného
konania, keď spolu s návrhom na vykonanie exekúcie nepredložil všetky potrebné doklady a hlavne

podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým
počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s
určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal
exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, atď.). Súd prvého stupňa v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca uplatňuje svoj nárok,
nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca nepreukázal vznik majetkovej škody ani nemajetkovej

ujmy, ktoré mu údajne mali vzniknúť následkom nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
spočívajúceho v nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote v zmysle §
9 ods. 1 zák. č. 514/2002 Z.z., čím žalobca ako poškodený nepreukázal predpoklad pre zodpovednosť
žalovaného na náhradu škody a nemajetkovú ujmu, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151
ods. 1 OSP tak, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu
neuplatnil.Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods.9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.