Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 27, 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/325/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201645
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8413201645.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ s.r.o. so
sídlom v Bratislave, na ul. F. č. XX, právne zastúpeného C. F. s.r.o. so sídlom v W., na ul. Gr?X.. 4, proti
žalovanému X. H. - P. X. X. H., so sídlom v W., N. námestie č. XX, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa 4.11.2014 č. k. 4C 58/2013-34
takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalovanému nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej vo veci Okresného súdu Poprad pod sp. zn. 16Er
189/2010.

Súd prvého stupňa zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žalobcu ako
oprávneného proti povinnému P. L. bola Okresnému súdu Poprad doručená 29.4.2010 a to na základe
exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 20989/09 zo dňa 19.10.2010. Dňa 1.3.2011 Okresný súd
Poprad poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie v súlade so žiadosťou o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie.

Uviedol, že:

Možno prisvedčiť žalobkyni. že v danej veci v čase podania žiadosti o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie predmetnej exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Exekučný
poriadok stanovoval procesnú lehotu 15 dní na udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, pričom z tejto
procesnej lehoty nevylučoval prípady, ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.

Exekučný poriadok však procesnú 15-dňovú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
stanovoval pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu (vrátane rozhodcovského rozsudku podľa § 41 ods. 2 písm.i) so zákonom. Z tejto lehoty boli rozhodcovské rozsudky výslovne vylúčené až súčinnosťou od 1. 6.
2011. Výnimku u týchto exekučných titulov zákon upravil práve z dôvodu potreby preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. To však neznamená, že materiálnemu prieskumu, či

neexistuje rozpor exekučného titulu so zákonom, v čase podania predmetnej žiadosti o udelenie
poverenia nepodliehali rozhodcovské rozsudky. Materiálny prieskum súladu exekučného titulu, ktorým
bol rozhodcovský rozsudok, so zákonom je potrebné vykladať aj v nadväznosti na zákon č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 45 ods. 1, 2 umožňoval súdu aj bez návrhu zastaviť
konanie o výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konania, ak zistí v rozhodcovskom konaní

nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c). Teda, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a) a b) (ak bol vydaný vo veci. ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského
konania alebo vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne
rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak zaväzoval účastníka konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Materiálny prieskum súdu
rozhodcovských rozsudkov plne potvrdila už dnes vcelku ustálená súdna prax. Navyše, z ust. § 44 ods.

2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietne. Naopak, takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučnému
súdu neukladá (Nález US SR sp. zn. II.US 520/2012 z 10. 7. 2013. rozsudok KS Prešov sp. zn. 17C
419/2012 z 19. 4. 2014).

Vdanejveciexekučnýsúdpodoručenížiadostioudeleniepovereniasúdnemuexekútorovi(29.04.2010)
žiadosť, návrh a rozhodcovský rozsudok preskúmal a dňa 1.3. 2011 súd udelil súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie v súlade so žiadosťou.

Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že v danej veci exekučný súd postupoval nesprávne, ak o
žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia nerozhodol v 15-dňovej zákonnej lehote.

Ďalej súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte

nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu. ktorá je
odškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.,pôjdeibavtedy,akbymaltakýtonesprávnyúradnýpostup
dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku, a najmä
s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonník sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah

zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníku je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú
upravuje možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom
alebo tým. že neustanoví niečo iné.

Súd je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňovanou vo veci správy a

udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov,
správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením
žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, bez ďalšieho, nemožno považovať za skutočnú
škodu. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa ako obchodná spoločnosť založená
za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá náklady na

správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného systému
predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto informačného
systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávky v informačnom systéme, jej preto vznikali v
súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní. Pohľadávka by
už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia. .Z tvrdení žalobkyne

a znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou Bratislava pod
č. 1/2014 pritom nieje vôbec zrejme, či a kedy. prípadne či doposiaľ stále je predmetná pohľadávka
informačným systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa náklady na správu a udržanie
informačného systému žalobkyne v prípade neevidovania predmetnej pohľadávky v informačnom
systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu predmetnej pohľadávky boli

vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom konaní. Preto súd zastáva názor,
že žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku
majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v exekučnom konaní. Žalobkyňa v konaní
neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú povinnosť) ani ohľadne skutočnosti, akékonkrétne náklady vôbec vynaložila na správu a udržanie svojho informačného systému. Taktiež
neuniesla ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na administratívne spracovanie
a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobkyňa vyhotovuje mnohé podania

v elektronickej podobe.

Vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1-3, § 19 ods.
1-3 zák. č. 514/2003 Z.z., § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť
a vec vrátiť na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že v merite veci sa rozhodlo na základe a s
použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia

potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.

z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Stav právnej
neistoty existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca
vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Súdu neprislúši
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Musí aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardnej ochrany
základných práv v Európe a teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v
konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako

napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah nevybavenej súdnej agendy atď. Je to predovšetkým
štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalobca takýto záväzok nemá.

Žalobca predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým

ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne preukázané, že
nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku.
Okrem toho, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe

ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným
rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolacísúdvzmyslezásaduvedenýchvustanovení§212O.s.p.preskúmalnapadnutýrozsudokspolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.

Súdprvéhostupňavdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočnostívyvodilsprávny

právny záver.

Pokiaľideonámietkužalobcupoukazujúcunato,žeaplikáciaustanovenia§9ods.2zákonač.514/2003
Z.z. podrobne upravujúceho podmienky, z ktorých možno vychádzať pri posudzovaní nesprávneho
úradného postupu nie je možná, s touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii

právneho predpisu. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo do tohto právneho predpisu
zavedené až zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013, a preto je priamo aplikovateľné len na
zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté od 1.1.2013. Uvedené ustanovenie však súd prvého stupňa
neaplikoval, preto je táto odvolacia námietka právne irelevantná.V danom prípade nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní 15 - dňovej zákonnej lehoty
stanovenej ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie.

Zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení § 9 ods. 1 upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom, za ktorý považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V preskúmavanej veci k udeleniu

poverenia došlo s omeškaním.

Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II.ÚS 520/2012-39 z 10. 7.
2013. Ústavný súd Slovenskej republiky konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo
vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát
zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na

krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie. „Ústavný súd
Slovenskej republiky však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské
práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach.
Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu
a týmto k dlhšej dobe rozhodovania aj sám. Už spomenutá doktrína absencie možnosti liberalizácie

z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej
veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej
v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde ako už ústavný súd uviedol, jediná
sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do
úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. In

concreto tak Ústavný súd Slovenskej republiky túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria
faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale
jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná a kritéria správania sťažovateľky
ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní
sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania

sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu
trvania predmetných konaní. Ústavný súd Slovenskej republiky konštatuje, že povinnosť okresného
súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie
s povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote
aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.

Obdobný právny názor už Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti prezentoval napríklad v
rozhodnutí sp. zn. II.ÚS 64/97, keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov
poukázal na to, že „...v rovnakom čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných
prieťahov zabezpečuje mnohým osobám, ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou
na odstránenie svoje právnej neistoty.“

Relevantným sú i závery Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí IV. ÚS 606/2012, kde
okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že žalobca podával žiadosti o udelenie
poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať

s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Rozhodnou, v súvislosti s posúdením nesprávneho úradného postupu z hľadiska zbytočných prieťahov
exekučného súdu, je v predmetnej veci všeobecne známa skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde

inicioval stovky exekučných konaní v typovo obdobných veciach, ktorá determinovala uplatňovanie
zákonných lehôt a zvyšovala faktickú zložitosť veci.

Žalobca taktiež nepreukázal existenciu dôvodov na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako
dôvod pre takéto priznanie nemožno akceptovať to, že neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre straty kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu
vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva. Tieto dôvody samotný žalobca uvádza len ako možné riziká
bez ich dostatočného podloženia a preukázania.Zákonnými predpokladmi vzniku nároku na náhradu škody podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z.
sú existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Ak chýba čo i len jeden z týchto predpokladov, zodpovednosť žalovanej
vyplývajúca zo zákona č. 514/2003 Z. z. daná nie je.

Žiadne skutočnosti, ktoré žalobca uviedol v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť správnosť uvedeného
záveru a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa a neodôvodňujú iné rozhodnutie o uplatnenom

nároku. Za tohto stavu sa odvolací súd v súlade s vyššie uvedeným stotožňuje so skutkovou a právnou
argumentáciou prvostupňového súdu. Postupom prvostupňového súdu sa žalobcovi tiež neodňala
možnosť konať pred súdom.

Vo vzťahu k tej časti odvolania, v ktorej sa hovorí o potrebe rozhodnúť o návrhu žalobcu na prerušenie
konania je potrebné dodať, že takýto návrh nebol predložený.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1,
2 O.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením

§ 142 ods. 1 O.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní
úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.