Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 30, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/58/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244837
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244837.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: J.. P. Q., A.
A. A. C. B. XX, zastúpená AK FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského 2, proti odporcovi:
Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša 1, o náhradu
škody vo výške 7.137,02 € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 10. 12. 2014 č.k. 12C 208/2011 - 534, v pomere hlasov 3 : 0, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach p o t v r d z u j e.
Odvolací súd napadnuté uznesenia súdu prvého stupňa č.k. 12C 208/2011 - 569 zo dňa 27. 1.
2015 a č.k. 12C 208/2011 - 571 zo dňa 27. 1. 2015 p o t v r d z u j e.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Uvedeným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa voči odporcovi
domáhala zaplatenia sumy 7.137,02 € s príslušenstvom predstavujúcu náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom odporcu pri vykonávaní bankového dohľadu nad činnosťou
PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len "PDSI") a obchodníka s cennými
papiermi CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. (ďalej len "obchodník s CP"), pozostávajúcej zo sumy 5.137,02
€ ( titulom nevyplateného vyrovnávacieho podielu po zániku členstva v družstve ) a sumy 2.000 €
( nezaplatená zmenka splatná dňa 29. 11. 2011 ). Ďalej prvostupňový súd rozhodol, že nepožiada Súdny
dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a návrh navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písmeno c) O.s.p. zamietol.
Napokon rozhodol, že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke prvostupňový súd odôvodnil ustanoveniami § 3 ods.1, ods. 2, § 9
ods.1, ods. 2, § 15 ods.1, § 17 ods.1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci, ďalej ust. § 127 ods. 2, § 128 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Po
vykonanom dokazovaní zistil, že navrhovateľka sa stala členom PDSI s poradovým číslom člena 10124
(ďalej iba "Družstvo"), do ktorého vložil peňažné prostriedky za účelom ich zhodnotenia. O zrušenie
členského podielu a výplatu vyrovnacieho podielu navrhovateľka požiadala listom zo dňa 10. 1. 2011; jej
členstvo v Družstve zaniklo v súlade s čl. 16 ods. 3 Stanov Družstva dňom 20. 1. 2011, ktorá skutočnosť
vyplýva z potvrdenia o zániku členstva v Družstve a o vzniku nároku na vyrovnací podiel, ako aj na
zaplatenie zmenky. Uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010
bol na majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, do funkcie správcu bol ustanovený V.. V. R. a
veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa vyhlásenia konkurzu.
Navrhovateľka si prihlásila voči Družstvu pohľadávku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom
konkurznej podstaty v celom rozsahu popretá. V súčasnosti je na rovnakom súde vedené incidenčné
konanie, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené.
Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že navrhovateľka v konaní
nepreukázala vznik škody. Zohľadnil pritom ustálenú súdnu judikatúru, rozhodnutie NS SR sp. zn.

4Cdo 199/2005, rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1404/2004, podľa ktorých nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v občianskom súdnom konaní
úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky veriteľa voči
dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech
získal a je povinný ho vydať. Preto, ak má navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý ju získal
ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie
sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu, či už
podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z.z., a tým ani predpoklad existencie škody. S
poukazom na tieto skutočnosti vyhodnotil návrh navrhovateľky ako uplatnený predčasne.
Podľa názoru súdu prvého stupňa, odporca v konaní preukázal, že NBS dohľad nad dohliadaným
subjektom - Družstvom - nezanedbal. Súd sa priklonil k názoru odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným
subjektom len v obmedzenom rozsahu ( dohľad nad plnením povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt ) v súlade s ust. § 125 až 128 zákona o cenných papieroch. V súlade s uvedenými
ustanoveniami Úrad pre finančný trh schválil Družstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho
úplnosť ( § 127 ods. 4 v spojení s § 125 ods. 7 zákona o cenných papieroch ), t.j. či obsahuje všetky
údaje a vzájomný súlad predložených údajov a ich zrozumiteľnosť. Za pravdivosť údajov v Prospekte
investície zodpovedali príslušné orgány Družstva. Odporca tiež podľa názoru prvostupňového súdu
preukázal, že nebolo v právomoci NBS schvaľovať zmluvu o riadení, resp. portfólia. Prospekt investície
mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv, ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt alebo realizáciu služieb, ktoré poskytuje ( podstatná náležitosť
§ 128 ods. 1 písm.a/ bodu 10 zákona o cenných papieroch ). NBS nemohla vykonávať dohľad
nad celkovou činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by prekročila svoje kompetencie. NBS
až od 1. 6. 2010 bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt
dodržiava schválený prospekt investície. Štát nemôže zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho
majetkovoprávnych vzťahov, v ktorých má Družstvo autonómne postavenie. Vnútorné vzťahy Družstva
sa spravovali v danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Navrhovateľka ako členka
družstva ( podnikateľského subjektu ) neinvestovala predmetné finančné prostriedky do subjektu, na
činnosť ktorého by nemala žiaden vplyv; práve naopak, členská schôdza ako najvyšší orgán družstva
umožňovala členom uplatňovať svoje právo riadiť záležitosti družstva, kontrolovať jeho činnosť a činnosť
jeho orgánov v zmysle ust. Obchodného zákonníka a Stanov PDSI. Družstvo až do 15. 4. 2010 kedy
požiadalo o preskúmanie postupu Obchodníka s CP, nesignalizovalo NBS zhoršenie jeho finančnej
situácie, prípadne nedostatky v činnosti Obchodníka s CP. Pri výkone dohľadu na mieste samom v
dňoch 20. 4. do 6. 5. 2010 NBS zistila zmeny v údajoch v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť
hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho platnosti,
pretože zo žiadnych ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície
pre neaktuálnosť jeho údajov. NBS vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie dodatku
Prospektu investície a Družstvo síce predmetnú žiadosť NBS predložilo, táto však neobsahovala všetky
náležitosti v zmysle zák. č. 747/2004 Z.z.; tieto nedostatky neboli napriek viacnásobnému predĺženiu
lehoty na doplnenie odstránené a konanie bolo zastavené. Medzičasom NBS iniciovala konanie o
uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. za porušenie ust. § 129 ods. 3 cit. zákona,
ktoré ukončila vydaním rozhodnutia dňa 30. 5. 2011 č. 0DT-10890-4/2010, ktorým zakázala Družstvu
predaj majetkových hodnôt. NBS teda zjavne konala v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom
a súd prvého stupňa tak nezistil v jej postupe nesprávny úradný postup.
Súd prvého stupňa dospel tiež k záveru, že v danom prípade je právne relevantným prípadný nesprávny
úradný postup, ktorého by sa mohla NBS dopustiť zanedbaním dohľadu len vo vzťahu k dohliadanému
subjektu, ktorým je Družstvo. Len v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo
do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľovi vznikla
škoda. Navrhovateľ poukazoval na to, že mu škoda vznikla aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním
dohľadu zo strany NBS nad činnosťou Obchodníka s CP, pričom uviedol, že Družstvo poskytovalo
finančné prostriedky po tom, ako ich získalo od navrhovateľa, Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o
riadení portfólia. Medzi Družstvom a Obchodníkom s CP tak vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého
boli obaja účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy. Ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si
svoje zmluvné povinnosti neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou pohľadávok, na ktoré
malo na základe uzavretej zmluvy nárok. Len v prípade, ak by sa Družstvo svojej pohľadávky nedomohlo
voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by možné ( teoreticky ) dospieť
k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom NBS
spočívajúcim v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP. V priamej príčinnej súvislosti s prípadným
preukázaným nesprávnym úradným postupom nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP -

mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je však subjekt odlišný od navrhovateľa. Na strane
navrhovateľky tak nedošlo ku vzniku škody v priamej príčinnej súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom NBS spočívajúcom v zanedbaní dohľadu na Obchodníkom s CP, z ktorého dôvodu
sa prvostupňový súd takýmto prípadným nesprávnym úradným postupom ani nezaoberal.
Pokiaľ ide o návrh navrhovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p., prvostupňový
súd mal za to, že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES -
smernicou o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na
obchodovanie, a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES na znenie ktorej sa navrhovateľka odvoláva
v návrhu na začatie prejudiciálneho konania. Alternatívne investičné možnosti, medzi ktoré je možné
zahrnúť aj činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky majetkových hodnôt, začala v rámci EÚ regulovať
až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ z 8. 6. 2011 o správcoch alternatívnych
investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadením (ES)
č. 1060/2009, (EU) č. 1095/2010. Súd mal za to, že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie
o položených otázkach nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej z dôvodu vyššie
uvedeného, ako i na základe zhodnotenia vykonaného dokazovania vo veci samej. Návrh zamietol
aj z dôvodu, že prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorému rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva a preto mu povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie
nevyplýva, nakoľko táto povinnosť vyplýva po zhodnotení skutkových okolností len súdu, voči ktorého
rozhodnutiu nie je opravný prostriedok prípustný.
O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, keďže odporca si náhradu trov neuplatnil, nakoľko mu žiadne trovy
nevznikli.
Proti tomuto rozsudku a to proti výroku, ktorým súd návrh vo veci samej zamietol, podala v zákonom
stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej
časti zmenil, návrhu v celom rozsahu vyhovel a zaviazal odporcu k náhrade trov konania, alternatívne
žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo svojom
odvolaní namietala, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala
na to, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s
princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je
istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo
vzťahu k nim postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t. j., že ich postup bude
zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode na jeho úkor,
pretože vychádzal z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla predpokladať,
že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny, resp., že takýto
je jeho obsah podľa jej výkladu, pretože zákon o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad
Prospektom investícií nedefinoval. Postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech
každého, ktorý sa na ňu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument, že upozornil
Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových
hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva,
posúdil ako úplne irelevantný, nakoľko nemohol mať o takto zúženom dohľade orgánu vedomosť.
Nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa o tom, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a
porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcou v nesprávnom výkone
dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z.z.. Za obzvlášť nepochopiteľný považovala záver súdu
prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko
ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebol "bdelý" s tým, že jej nepatrili ani zákonom stanovené právomoci
dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými by mohla zabezpečiť
dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt
donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137 ods. 2 Zákona o cenných
papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa
týkajú dohliadaných subjektov a ich činností. Podľa ust. § 135 ods. 1 Zákona o cenných papieroch
( platného v tomto znení od 1. mája 2007 ) Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky
Slovenska napriek tomu, že v priebehu celého konania tvrdila opak - preto mala Národná banka
Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť

vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií, vydaný vtedajším Úradom pre
finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými
papiermi. Povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska je dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na
činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj žalobcu. Poukázala na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka J.. D. Q., E.. preukázané, že Národná banka Slovenska už
v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené
portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v
tom čase akcionársky vlastnil obchodníka s cennými papiermi, t.j. že Družstvo malo všetky peňažné
prostriedky získané od navrhovateľov investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s
obchodníkom a Družstvom. Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva
uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING a. s., CI Reality, s.r.o. a
GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami
CI HOLDING, a. s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše či už členom predstavenstva
alebo konateľom Ing. Libor Červenka, vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Navrhovateľka
poukázala tiež na to, že Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva
je rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING a. s. a obchodníkom a napriek tomu,
že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči obchodníkovi ( v ktorom konštatovala, že obchodník s
cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo porušil
zákon o cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch) ani po vydaní tohto rozhodnutia okrem
udelenej pokuty vo výške 10.000 € nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov
a neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosť obchodníkovi alebo družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť
sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka). Následné podcenenie situácie a umožnenie
ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti
ním vložených prostriedkov do Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom
k svojim kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohol rozpoznať riziko svojej investície, resp., že
túto investíciu mu banka svojim zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila.
Poukázala ďalej na skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s
cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé
porušovanie zákona o cenných papieroch; z uvedeného vyplýva tolerovanie porušovania právnych
predpisov minimálne od roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska.
Navrhovateľka ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011 č.
ODT-10890-4/2010 ( právoplatným dňa 18. júla 2011) zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt
z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým, že Národná banka Slovenska ustálila trvanie
neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31. decembru 2006, kedy došlo v sídle
Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva
Družstva za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti. Údaje o subjektoch, s
ktorými je Družstvo majetkovo prepojené boli neaktuálne minimálne od 1. októbra 2009 a údaje o
majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe
verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva
boli neaktuálne už k 31. decembru 2006. Z uvedeného vyplýva, že Družstvo svojim konaním porušovalo
ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4
zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu
úradne zasiahla až v máji 2011 ( zákazom činnosti ).
Navrhovateľka mala tiež za to, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť
podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu
a nerobí takýto návrh predčasným, pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať,
či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa ako
veriteľa v konkurznom konaní a ak áno, v akom rozsahu. Súd pri tomto hodnotení dokonca nemá
čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 11. apríla 2012, sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy
ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu - preto žiadna platná právna
norma neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu a to ani vtedy, ak navrhovateľ

doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je ( podľa názoru odporcu a
prvostupňového súdu ) povinný mu dané plnenie vrátiť. Zákon č. 514/2003 Z. z. nevyžaduje žiadne
predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu.
Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej žaloby o náhradu
škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval Občiansky zákonník, zákon o
zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do doby právoplatného skončenia
konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť
štátu, či trestnoprávna zodpovednosť je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o
konkurze. Uviedla, že z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo
dňa 20. augusta 2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je
tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska,
Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a iným subjektom a preto aktuálny stav
konkurzu vylučuje jeho možnosť svoju pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Záverom vo svojom odvolaní
navrhovateľka poukázala na závery uznesenia Najvyššieho SR zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 M
Cdo 11/2010 a na to, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že listinné
dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania neboli riadne vykonané
spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť právnym podkladom pre právne posúdenie
veci o základe uplatneného nároku.
Odporca vo vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako
vecne a právne správne potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa pri konaní v prejednávanej veci
postupoval maximálne zodpovedne, vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého
zistenia skutkového stavu, riadne zabezpečil listiny aj z iných súdnych konaní a v konečnom dôsledku
mal v spise k dispozícii všetky pre vec podstatné a rozhodujúce písomné listinné dôkazy, či
už predložené navrhovateľom alebo ním. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania
dostatočne správne zistil skutkový aj právny stav veci, pričom z jeho činnosti mu boli známe aj iné
dôležité skutočnosti ( § 121 O.s.p.), pretože na prvostupňovom súde už od 2. júla 2012 pravidelne
prebiehajú konania v skutkovo a právne analogických veciach. Odporca vo vyjadrení zopakoval svoje
počas konania prezentované tvrdenia k skutkovo a právne podstatným skutočnostiam týkajúcim sa
daného prípadu a uviedol, že navrhovateľka v konaní nepreukázala bezúspešné uplatnenie nároku
voči družstvu PDSI čo znamená, že nepreukázala vznik škody. K námietke o riadnom nevykonaní
listinných dôkazov uviedol, že zo zápisnice z pojednávania súdu jasne vyplýva skutočnosť, že súd
oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise, pričom pri ich oboznamovaní
presne špecifikoval o aké doklady išlo a oboznámil ich obsah. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ
nevyužil všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadnu žalobu
proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie PDSI, ktorí boli zodpovední - v zmysle
Obchodného zákonníka aj Stanov družstva PDSI - za riadenie družstva a tiež za hospodárenie a
nakladanie s majetkom družstva. Trval na tom, že až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129
ods. 3 zákona o cenných papieroch, t.j. až od 1. 6. 2010 boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt rozšírené tak, že družstvo PDSI ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície. Až odvtedy mohla
NBS dohliadať či družstvo PDSI dodržiava schválený prospekt investície. Zároveň odporca doplnil, že
pri prospekte investície nešlo o také rozhodnutie odporcu / udelenie povolenia ), ktorým by odporca
určil alebo stanovil vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt nejaké podmienky, ktoré by
vyhlasovateľ mal dodržiavať. Taktiež povinnosť aktualizovať prospekt investície podľa § 125c ods. 1 v
spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch bola stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky
majetkových hodnôt až od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných
papieroch. Avšak počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny
zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá
investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v prospekte investície v zmysle § 128 ods. 1 písm.h/ zákona
o cenných papieroch. Odporca poukazoval na to, že nevykonával dohľad nad finančnými ukazovateľmi
PDSI, ktoré malo široký predmet činnosti, odporca mohol kontrolovať len to, či si družstvo PDSI plní
informačné povinnosti podľa bývalých ustanovení § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch o
verejných ponukách majetkových hodnôt, a to či informácie zverejňované družstvom PDSI obsahujú
náležitosti predpísané bývalým ust. § 129 zákona o cenných papieroch a či družstvo PDSI ako
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust.
§ 130 zákona o cenných papieroch. Na posudzovanie správnosti finančných ukazovateľov PDSI sú
oprávnené iné subjekty, a to audítori. Je zavádzaním, ak navrhovateľka tvrdí, že odporca má údajne

kompetencie vykonávať dohľad nad správnosťou finančných ukazovateľov PDSI, pričom navrhovateľka
nevedel uviesť, na základe akého údajného ustanovenia právneho predpisu.
Neobstojí ani argumentácia navrhovateľky vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Cdo
4968/2009, ktorý primárne rieši problematiku zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci. Najvyšší súd ČR pritom výslovne judikoval - čo ale navrhovateľka tendenčne zamlčala - že
akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v § 3 ods. 2
českého zákona o konkurze a vyrovnaní. Odporca trval na tom, že navrhovateľke doposiaľ nevznikla
žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške jej škoda a kedy v budúcnosti eventuálne vznikne,
pretože vznik samotnej škody a jej výška závisí od výsledku konkurzného konania družstva PDSI. Až
následne, ak pohľadávka navrhovateľky voči družstvu PDSI nebude uspokojená v rámci konkurzného
konania, až vtedy môže navrhovateľke vzniknúť škoda. Svoj názor odporca podoprel poukazom na
judikatúru Ústavného súdu SR, napr. v jeho náleze sp. zn. II.ÚS 165/2012 - 45 z 13. 2. 2013.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je
objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Zákon č. 514/2003 Z.z. definuje nesprávny úradný postup iba príkladmo v ust. § 9 ods. 1 druhá veta tak,
že okrem iného sa zaň považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
osôb a právnických osôb. Z obsahu pojmu "nesprávny úradný postup" vyplýva, že vo všeobecnosti
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebol preukázaný nesprávny
úradný postup zo strany Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad činnosťou Družstva.
V danom prípade nie je sporné, že NBS bola povinná vykonávať dohľad nad činnosťou Družstva ako
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, v konaní však bol sporný rozsah tohto dohľadu.
Treba vziať do úvahy, že až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 129/2010 Z.z.), teda až od 1.6.2010, boli povinnosti
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený prospekt investície.
Teda až od 1. 6. 2010 mohla NBS dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený Prospekt investície.
Tiež povinnosť aktualizovať Prospekt investície v zmysle § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods.
4 zák. č. 566/2001 Z.z. bola vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt stanovená až
od 1. 1. 2009 na základe novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z.z. (novela zák. č.
566/2001 Z.z. vykonaná zákonom č. 558/2008 Z.z). Počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky
majetkových hodnôt zodpovedal investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície
štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt (§ 128 ods. 1 písm. h/ zák. č.
566/2001 Z.z. pokiaľ ide o rizikovosť portfólia, zák. č. 566/2001 Z.z. neukladal vyhlasovateľovi verejnej
ponuky majetkových hodnôt, a teda ani Družstvu, žiadne povinnosti v oblasti rozloženia rizík, na
rozdiel od iných dohliadaných subjektov, napr. správcovských spoločností pre kolektívne investovanie).
Preto tieto neexistujúce povinnosti Družstva nemohla NBS kontrolovať. NBS nevykonávala dohľad
nad finančnými ukazovateľmi Družstva ako sa mylne domnieva navrhovateľ. NBS mohla podľa platnej
právnej úpravy kontrolovať len to, či Družstvo plní informačné povinnosti v zmysle ust. §§ 126 až 130 zák.
č. 566/2001 Z.z. V tejto súvislosti treba poukázať i na to, že navrhovateľka si musela byť vedomá toho,
že s jej investíciou je spojené riziko a že doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich
výnosov (ust. § 129 ods. 1 písm. b/ zák. č. 566/2001 Z.z. v znení platnom do 21. 7. 2013; § 126 až 130
boli zo zákona č. 566/2001 Z.z. vypustené novelou vykonanou zákonom č. 206/2013 Z.z. účinným dňa
22.7.2013). Ak si toho navrhovateľka vedomá nebola, nemožno to pričítať na ťarchu Národnej banky
Slovenska v zmysle zásady, podľa ktorej neznalosť zákona neospravedlňuje. To isté platí aj pokiaľ ide
o argumentáciu navrhovateľky, že o rozsahu dohľadu NBS nad činnosťou Družstva nemala vedomosť.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch
neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti - preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo
v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska. Štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom zo zákona vyplývajú.
Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia družstva čo v praxi znamenalo, že
obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva. Uvedené znamená, že
riziko nieslo samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny
na nákup, či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s
§ 5 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako
klient obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených
operácií nie je zaručená. Navrhovateľka si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo
portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť
( čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi).
Až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV
- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska. Činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva
voči navrhovateľovi.
Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu zohľadňujúc aktívny prístup Národnej banky Slovenska
k obchodníkovi s cennými papiermi ( v konaní preukázaný rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008, č.
OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96 €,
opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007 , ktorým uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 euro a následne rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že navrhovateľ sa nemôže v konaní
domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu spočívajúcom v takom pochybení
v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci; hmotnoprávne
pochybenia sa môžu priamo odraziť len v obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, keďže za
nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či
aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten
účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.
Z uvedeného je potom zrejmé, že v konaní nebol preukázaný základný predpoklad vzniku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom štátu v zmysle § 9 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorým
je nesprávny úradný postup štátu zastúpeného Národnou bankou Slovenska.
Pokiaľ ide o rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Cdo 4968/2009, na ktorý v odvolaní poukazovala
navrhovateľka, jeho interpretácia je nesprávna a zavádzajúca. Predovšetkým tento rozsudok sa týka
náhrady škody, ktorú veriteľom spôsobili osoby povinné podať návrh na vyhlásenie konkurzu tým, že
so splnením tejto povinnosti boli v omeškaní. Okrem toho Najvyšší súd ČR v odôvodnení uvedeného
rozsudku poukázal na rozhodnutie R 48/2011 týkajúce sa náhrady škody spôsobenej výkonom
verejnej moci, podľa ktorého v prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie

nedobytnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku zodpovednosti štátu sa odvíja odo dňa,
keď poškodený obdržal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia. Uvedený rozsudok
sp. zn. 29Cdo 4968/2009 nepolemizuje so závermi rozhodnutia R 48/2011, ale súčasne berie do
úvahy rozhodnutie R 33/2008, podľa ktorého otázka nemožnosti uspokojenia pohľadávky veriteľa môže
byť zodpovedaná aj skôr než pri rozvrhu (ku ktorému ani nemusí prísť). V tejto súvislosti Najvyšší
súd ČR uviedol, že miera možného uspokojenia veriteľov dlžníka môže byť objasnená už pri vydaní
čiastočného rozvrhu, prípadne pri právoplatnom schválení konečnej správy, ak z nej bude zrejmé, že
dosiahnutý výťažok speňaženia konkurznej podstaty nebude stačiť ani na plné uspokojenie pohľadávok
za podstatou a pracovných nárokov, takže nezaistení veritelia druhej triedy neobdržia pri rozvrhu nič.
Z označeného rozsudku Najvyššieho súdu ČR nevyplýva záver, že žalobu o náhradu škody proti
štátu možno podať v ktoromkoľvek štádiu konkurzného konania. Z tohto rozsudku Najvyššieho súdu
ČR teda vyplýva, že 1/ predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je nedobytnosť pohľadávky
poškodeného v tom zmysle, že je zrejmé, že poškodený neobdrží v konkurznom konaní žiadnu
sumu, 2/ to, v akej výške vznikla veriteľovi škoda, možno zistiť už skôr, než pri rozvrhu a to napr. pri
vydaní čiastočného rozvrhu, alebo pri právoplatnom schválení konečnej správy. V prejednávanej veci
v konkurznom konaní vyhlásenom na majetok Družstva nedošlo k speňažovaniu majetku z podstaty,
preto správca konkurznej podstaty doteraz nemohol podať konečnú správu o speňažovaní majetku z
podstaty a vzhľadom na to nemohlo dôjsť ani k čiastočnému rozvrhu. Za tohto stavu otázka nedobytnosti
pohľadávky navrhovateľky nie je vyriešená (nie je celkom zrejmé, že v rámci konkurzného konania
nedostane nič) a vzhľadom na to nemožno ustáliť ani výšku škody. Preto je správny záver súdu prvého
stupňa i v tom , že návrh na začatie konania bol podaný predčasne.
K námietke navrhovateľky, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené
účastníkmi konania neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p. a preto nemôžu byť
právnym podkladom pre právne posúdenie veci o základe uplatneného nároku odvolací súd uvádza,
že podľa § 129 ods. 1 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta, alebo oznámi jej obsah. Z obsahu spisu vyplýva, že návrh
na začatie konania, následné podania navrhovateľa a vyjadrenie sa odporcu boli vzájomne účastníkom
súdom prvého stupňa doručované pred pojednávaním nariadeným na prejednanie veci samej. Zo
zápisnice z pojednávania súdu nariadeného na deň 10. 12. 2014 jednoznačne vyplýva, že listinné
dôkazy doložené navrhovateľkou a odporcom v priebehu konania, boli súdom prvého stupňa riadne
oboznámené ( str. 526 spisu ). Uvedené znamená, že navrhovateľkou vytýkané procesné pochybenie
súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich
skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené.
Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, o ktorých
prvostupňový súd správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.
Napadnutým uznesením zo 27. 1. 2015 č. k. 12C 208/2011 - 569 súd prvého stupňa uložil navrhovateľke
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur v zmysle pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
do 10 dní od doručenia uznesenia.
Proti tomuto rozhodnutiu podala včas odvolanie navrhovateľka. Navrhla, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil. Uviedla, že poplatok za
odvolanie nie je povinná zaplatiť vzhľadom na ust. § 18ca zák. č. 71/1992 Zb., keďže konanie o jej návrhu
sa začalo 30. 12. 2011, na ktoré sa tak vzťahuje v zmysle § 18ca zák. č. 71/1992 Zb. neobmedzené vecné
oslobodenie od súdnych poplatkov zo zákona, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka súdnych
poplatkov.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zákona č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť
dňa 1. 10. 2012. Súčasne bol touto novelou do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého
z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov
účinných do 30. 9. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Konanie o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nebolo do 30. 9. 2012 uvedené v sadzobníku súdnych
poplatkov. Napriek tomu je navrhovateľka povinná zaplatiť tento súdny poplatok za odvolanie. Totiž

podľa § 6 ods. 2 prvá veta zák. č. 71/1992 Zb., ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie
sa tým konanie na jednom stupni. To znamená, že navrhovateľka by nebola povinná zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie iba v prípade, ak by odvolanie podala pred 30. septembrom 2012. Odvolanie
však podala dňa 7. 1. 2015. Odvolacie konanie sa teda začalo za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v
znení zák. č. 286/2012 Z.z. Preto je navrhovateľka povinná zaplatiť poplatok za odvolanie v zmysle
pol. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov vo výške 20 eur. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zákona č.
71/1992 Zb. vypustené ust. § 4 ods. 1 písm. k/, podľa ktorého bolo konanie vo veciach náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
oslobodené od súdnych poplatkov. To znamená, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012 oslobodené od
súdnych poplatkov.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správne.
Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním navrhovateľky, voči uzneseniu Okresného súdu Bratislava
I zo dňa 27.01.2015 č. k. 12C/208/2011-571.

Napadnutým uznesením zo dňa 27.01.2015 č. k. 12C/208/2011-571, súd prvého stupňa uložil
navrhovateľke povinnosť v lehote 10 dní od doručenia predmetného uznesenia zaplatiť súdny poplatok
za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktorý je 38,60 €. Súdny poplatok bol súdom prvého
stupňa vyrubený podľa pol. 20a sadzobníka súdnych poplatkov tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch.

Uvedené uznesenie napadla v zákonom stanovenej lehote odvolaním navrhovateľka. Namietala
uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za elektronické podanie poukazujúc na ustanovenie § 4
ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého od poplatku je vecne oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Argumentovala tým, že vzhľadom na to, že predmetom konania
je nárok navrhovateľa na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou bankou
Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
na predmetné konanie sa vzťahuje neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex
lege, ktoré sa týka všetkých položiek Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov. Podľa navrhovateľky je s
oslobodením od platenia súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch
teda spojené aj oslobodenie navrhovateľky od platenia poplatku za úkon súdu uvedený v položke č.
20a Sadzobníka zákona o súdnych poplatkov. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 zo dňa 9. augusta 2011,
podľa ktorého zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (t.j. či už osobné alebo vecné) nie je zákonom
o súdnych poplatkoch nijako obmedzené a vzťahuje sa na všetky položky uvedené v Sadzobníku
zákona o súdnych poplatkoch. Zároveň podporne poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 14Cob/288/2010 a na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Co 313/2012, prípady
ktoré majú právne a skutkovo identický predmet konania. Následne navrhovateľka poukázala aj na
ust. § 42 ods. 1, v zmysle ktorého podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom,
doplniť netreba. Mala za to, že aj samotná elektronická forma podania s jeho podpísaním zaručeným
elektronickým podpisom vylučuje povinnosť účastníka konania predložiť takéto podanie s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami. Ak teda v prípade elektronického podania podpísaného zaručeným
elektronickým podpisom účastník konania nemá zákonnú povinnosť predložiť podanie s potrebným
počtom rovnopisov a s prílohami, potom mu nemožno ani ukladať povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré
štátu vzniknú v súvislosti s konverziou elektronického podania na písomné podanie v listinnej forme. Z
vyššie uvedených dôvodov navrhovateľka žiadala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa zrušil a konanie o vyrubenie súdneho poplatku zastavil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec podľa ust. §
212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
navrhovateľky nemožno priznať úspech.

Pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb., bola do sadzobníka
vložená novelou zák. č. 71/1992 Zb. vykonanou zákonom č. 273/2007 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa
1.7.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. bolo zo zák. č. 71/1992 Zb. vypustené ustanovenie § 4 ods. 1 písm.
k), podľa ktorého bolo od poplatku oslobodené súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Zároveň

bol týmto zákonom do zákona č. 71/1992 Zb. vložený § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30. 9. 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 9. 2012,
i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012. Z toho vyplýva, že toto konanie nie je od 1. 10. 2012
oslobodené od súdnych poplatkov. Posudzovaný poplatok nie je poplatkom za konanie, ale za úkon
súdu, ktorým je vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní. Iba ak by sa poplatok vyberal za konanie
súdu, tak by sa jeho sadzba týkala konania na jednom stupni (§ 6 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb.). Keďže v
danom prípade išlo o poplatok za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, oslobodenie od jeho
platenia sa s poukazom na § 18ca vzťahuje len na úkony navrhnuté do 30.9.2012. Vychádzajúc teda z
názoru Najvyššieho súdu prezentovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 je navrhovateľka
oslobodená od všetkých poplatkov uvedených v Sadzobníku súdnych poplatkov, avšak len za úkony
navrhnuté do 30. 9. 2012.
V prejednávanej veci bol poplatok vyrúbený za vyhotovenie rovnopisov elektronických podaní, ktoré
boli súdu prvého stupňa doručené v roku 2013, resp. v r. 2014, teda po termíne 30. 9. 2012. Preto je
navrhovateľka povinná zaplatiť súdny poplatok v zmysle pol. 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.
Neobstojí odvolacia námietka navrhovateľky, že netreba dopĺňať podanie, ktoré bolo podpísané
zaručeným elektronickým podpisom a preto jej nevzniká poplatková povinnosť (zrejme odvolateľka
mala na mysli poznámku č. 1 k položke 20a Sadzobníka súdnych poplatkoch). Nebolo sporné, že
podania navrhovateľky doručené súdu boli podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Odvolací
súd však poukazuje na to, že je potrebné rozlišovať medzi súdnym poplatkom za vyhotovenie rovnopisu
podaní urobených elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona (viď položka 20a sadzobníka súdnych poplatkov) od úhrady vecných nákladov
podľa § 42 ods. 3 O.s.p.. Ak bolo podanie urobené elektronickým prostriedkom podpísaným zaručeným
elektronickým podpisom, súd vyhotoví potrebný počet rovnopisov a ich príloh bez toho, aby žiadal
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (poznámka 1 k položke 20a sadzobníka). Uvedené
však nezbavuje povinnosti navrhovateľku zaplatiť súdny poplatok, keďže súdny poplatok nepredstavuje
náhradu vecných nákladov podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (ide o dva rozdielne, samostatné nároky).
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.