Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, January 24, 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/194/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7809206994
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7809206994.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnej: O. Q., R.. XX.XX.XXXX, D. C. J. T. XXX, pre vymoženie 517,72 € s
príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava č.k. 10Er/559/2009-20
zo dňa 26.9.2013

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Z a m i e t a návrh oprávnenej na prerušenie konania.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvého stupňa“) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a
túto z dôvodu neprípustnosti zastavil. Vyslovil, že o trovách rozhodne samostatným uznesením.

O zastavení exekúcie rozhodol v zmysle ust. § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d/, § 57 ods. 1 písm. g/, ods.
2, § 58 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný
poriadok“), § 44 ods. 1, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“),

§ 2 písm. a/ a písm. b/ zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka. Exekučným titulom v danom prípade bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 06069/09 zo dňa 6.7.2009.
Podkladom pre vydanie tohto rozsudku bola zmluva o úvere č. 7520318 zo dňa 23.4.2008, na základe
ktorej oprávnená poskytla povinnej úver vo výške 14.000,-Sk (464,71 €), ktorý sa povinná zaviazala
splácať v 12 mesačných splátkach po 2.280,-Sk (spolu 27.360,-Sk t.j. 908,19 €).

Daný právny vzťah posudzoval podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže vyššie uvedenú
zmluvuposúdilakozmluvuospotrebiteľskomúvere,nakoľkosajednáodočasnéposkytnutiepeňažných
prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby a z výpisu
z obchodného registra vyplýva, že predmetom činnosti oprávnenej je okrem iného poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov a na strane druhej je povinná ako fyzická osoba, ktorá nemohla reálnym

spôsobom ovplyvniť obsah zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola upravená v čl. 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom,
zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniabudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, alebo

pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu. Konštatoval, že praktickým dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskejdoložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru bolo, že
spotrebiteľovi bola fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade,
ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Poukázal na to, že znenie rozhodcovskej doložky

neodporuje síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ,
aby predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis). Súd v danom
prípade nemal pochybnosť o tom, že ustanovenie bodu 17 uzatvorenej zmluvy o úvere bolo v rozpore
so znením § 53 ods. 5, čo malo za následok absolútnu neplatnosť predmetného zmluvného dojednania,
na čo musel prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo).

Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie oprávnená a žiadala, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.

Poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR, ako aj na judikatúru Spolkového súdneho dvora v
Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky. Namietala, že uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí
uskutočňovať prostredníctvom „spravodlivého“ konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky
kontradiktórnosti tak v základnom konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty
základných práv EÚ. Konštatovala, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju

povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť
vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku (reakcii)
povinného.

Namietala, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, že účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať
pred súdom, že nebol dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie a že
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa oprávnenej súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou

a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1, 2
zákona o rozhodcovskom konaní postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie
exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží,
čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a
porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii

exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. K takémuto konaniu navyše dochádza za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad
exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v
zmysle ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nerozhoduje o zrušení rozhodcovského

rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom
vo vzájomnej žalobe. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť
rozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenierozhodcovskéhorozsudku.Všeobecný
súd nie je povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade
s právnymi predpismi.

Podľa jej názoru musí exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom
všeobecného súdu a nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Oprávnená žiadala, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.

K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedla, že k nemu došlo tým, že podľa jej názoru exekučný súd
porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo
na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne

s povinnou na strane jednej a oprávnenou na strane druhej, kedy povinná mala zabezpečený výkon
všetkých práv a oprávnená mala v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to
z dôvodu jej postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých
úverov.Namietala,žeoprávnenánemalamožnosťreagovaťnaakékoľvektvrdenia,argumentyadôkazy,ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemala možnosť
ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dal nezákonne dodatočnú
príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej, došlo k zmareniu exekúcie.

Namietala ďalej, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní
oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi

a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa názoru oprávnenej platná.
Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť
voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale
o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnená tiež nesúhlasila s posúdením
zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedla, že oprávnená poskytuje svojim klientom

peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa § 497 a nasl.
Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy
vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany
zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi
nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom.

Navrhla,abysúdnazákladeust.§109ods.1písm.c/O.s.p.ačl.267ZmluvyofungovaníEurópskejúnie
konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

„1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods.1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Pred prejednaním odvolania odvolací súd vyzval účastníkov v zmysle ust. § 213 ods. 2 O.s.p., aby
sa vyjadrili k možnému použitiu § 3 a § 4 zákona o rozhodcovskom konaní s tým, že odvolací súd

bude skúmať, či rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme a či teda bola daná právomoc
rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej súvislosti posúdi, či
rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku.

Oprávnená vo vyjadrení k výzve uviedla, že v celom rozsahu poukazuje na argumentáciu v podanom

odvolaní, a to predovšetkým vo vzťahu k nemožnosti vykonávať opätovný prieskum rozhodcovského
rozsudku, v tom smere aby dochádzalo k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedla, že v prípade, ak by súd uvažoval ozastavení exekúcie (potvrdení rozhodnutia) na základe ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, v
zmysle ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku musí nariadiť pojednávanie. Na záver dôrazne nesúhlasila
s poukazom na ust. § 37 Exekučného poriadku so vstupom vedľajšieho účastníka, Združenie na ochranu

finančného spotrebiteľa OFS, do konania.

Povinná sa k výzve nevyjadrila.

Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej ako podané včas a

oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O. s. p. v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolaniu oprávnenej nie je možné
vyhovieť.

Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil,
aj keď z iných dôvodov.

Odvolacísúdsavprvomradezaoberalotázkou,čirozhodcovskázmluvabolauzavretávpísomnejforme
a či teda bola daná právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v
tej súvislosti, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku.

V zmysle ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu
aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených.

Podľa ust. § 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva je dohoda medzi

zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v
určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.

V zmysle ust. § 4 ods. 1 cit. zák. rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve.

V zmysle ust. § 4 ods. 2 cit. zák. rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a

označenie osôb, ktoré ju dohodli.

V zmysle ust. § 4 ods. 3 cit. zák. nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť
vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom, najneskôr do začatia konania o veci samej
v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je

rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Súdna prax je jednotná v názore, že už v
štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie

exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Vprejednávanejvecisúdprvéhostupňaopomenulsazaoberaťriešenímtejtootázky,apretosariešením
tejto otázky zaoberal odvolací súd po poučení účastníkov v zmysle ust. § 213 ods. 2 O.s.p..

Oprávnená k návrhu na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave, Karlovarské rameno 8, sp. zn.
SR 06069/09 zo dňa 6. júla 2009, v ktorom rozhodcovský súd uviedol, že účastníci konania sa v zmluve
o úvere, v časti Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, bod 17 Rozhodcovská doložka, dohodli, ževšetky spory, ktoré vzniknú z uzavretej zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak
žalujúca strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. V tomto prípade rozhodcovské konanie má byť

vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa
vnútorných predpisov rozhodcovského súdu.

Z obsahu spisu je zrejmé, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (č. l. 18 spisu), ktoré obsahujú
citovanú rozhodcovskú doložku v bode 17, nie sú podpísané oprávnenou a povinnou.

Keďže rozhodcovská zmluva nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, lebo
Všeobecné podmienky poskytnutia úveru nie sú podpísané účastníkmi zmluvy, nespĺňa podmienku
písomnej formy, a je preto neplatná.

Inú platnú rozhodcovskú zmluvu oprávnená nepredložila.

Za tejto situácie rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok (viď
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011).

Ak rozhodcovský súd vydal rozhodnutie napriek tomu, že nemal právomoc, takéto ním vydané

rozhodnutie nie je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku, lebo ide o nulitný právny akt.

Z vyššie uvedených dôvodov exekučný súd rozhodol vecne správne, keď exekúciu zastavil.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie (pre nedostatok písomnej

formy neplatne uzavretá rozhodcovská doložka), nebolo potrebné zaoberať sa odvolacími námietkami
odvolateľky, pretože všetky odvolacie námietky sú právne irelevantné. Odvolanie oprávnenej je preto
nedôvodné.

V priebehu odvolacieho konania oprávnená s poukazom na § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie navrhla konanie prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie
prejudiciálnu otázku v nasledujúcom znení:

1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2/ V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku je možné ustanovenie písm. q) ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca

zmluvná strane podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Zároveň navrhla podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušiť konanie za účelom podania návrhu
Ústavnému súdu Slovenskej republiky na začatie konania o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.Podľa ust.§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd preruší konanie, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 O.s.p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon 4c) neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno inter alia prerušiť. V zmysle odkazu 4c) ide napríklad o § 14 zákona o konkurze a vyrovnaní v
znení neskorších predpisov alebo o § 68d zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom
a procesnom v znení zákona č. 589/2003 Z. z., ktoré zákony expressis verbis ustanovujú podmienky,
za ktorých sa exekučné konanie prerušuje.

V zmysle citovaných zákonných ustanovení na exekučné konanie možno teda aplikovať ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok
v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie, okrem osobitným zákonom
stanovených prípadov, medzi ktoré nespadá prerušenie konania v zmysle ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku. Z uvedených dôvodov ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ani § 109 ods. 1

písm. b/ O.s.p na exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda nemožno exekučné konanie prerušiť
tak, ako to žiada oprávnená.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho

práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti)
teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle,
že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ
nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne

zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú
v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Vzhľadom na dôvody, pre ktoré odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie (rozhodcovský rozsudok,
na podklade ktorého sa predmetná exekúcia vykonávala, nie je spôsobilým exekučným titulom, a

to v dôsledku nedostatku písomnej formy neplatne uzavretej rozhodcovskej doložky), je zrejmé,
že prejudiciálne otázky, ktoré majú byť Súdnemu dvoru EÚ podľa návrhu oprávnenej predložené,
sú irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a ich potenciálne zodpovedanie naň nemá
reálny dosah. Na základe uvedeného v posudzovanom prípade nevznikla potreba stanoviť hranice
aplikovateľnosti úniového práva Súdnym dvorom EÚ.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods.
1 písm. b/ a písm. c/ O.s.p. zamietol.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p v spojení s ust. § 142

ods. 1 O. s. p..

Oprávnená bola v odvolacom konaní neúspešná, nemá preto na náhradu trov odvolacieho konania,
ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednohlasne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.