Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 16, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1CoPr/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613227563
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7613227563.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej, v právnej veci žalobkyne Z.. K. Z., nar. XX.X.XXXX,
bytom K. Č.. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o. so sídlom
v Košiciach, Kuzmányho č. 29, proti žalovanej Základnej škole Slovinky so sídlom v Slovinkách č. 71,
IČO: XX XXX XXX, zastúpenej JUDr. Evou Penxovou, advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom
v Spišskej Novej Vsi, Štefánikovo námestie č. 5, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 26.2.2014
č.k. 7CPr 2/2013-298 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania v sume 132,56 eur a tieto zaplatiť
Advokátskej kancelárie VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners s.r.o. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že výpoveď žalovanej zo dňa 4.7.2013 doručená
žalobkyni dňa 8.7.2013 o skončení pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou podľa § 63
ods. 1 písm. v/ Zákonníka práce pre nadbytočnosť je neplatná. Žalovanú zaviazal nahradiť žalobkyni
trovy konania v sume 1.892,56 eur na účet právneho zástupcu žalobkyne do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalovanú zároveň zaviazal nahradiť aj preddávkované trovy štátu a tieto zaplatiť na účet
Okresného súdu vo výške 99,59 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozsudok odôvodnil súd prvého stupňa tým, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že na
základe pracovnej zmluvy uzavretej medzi Školskou správou v Spišskej Novej Vsi a žalobkyňou, táto
nastúpila dňa 1.9.1993 ako vychovávateľka školskej družiny na dobu určitú do 31.7.1994. Podľa
dohody o zmene dojednaných pracovných podmienok zo dňa 10.4.1995 s účinnosťou od 11.4.1995 na

dobu do 31.7.1995 žalobkyňa vykonávala funkciu učiteľky Základnej školy Slovinky. Dohodou o zmene
dojednaným pracovných podmienok zo dňa 29.7.1997 začala vykonávať funkciu učiteľky s účinnosťou
od 1.8.1997 na dobu neurčitú.

Dňa 8.7.2013 bola žalobkyni zamestnávateľom - ZŠ Slovinky daná výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce a to pre nadbytočnosť, na základe písomného rozhodnutia zamestnávateľa o
znížení stavu zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce a z dôvodu, že zamestnávateľ

nemohol ponúknuť žalobkyni inú vhodnú prácu a nebolo možné ju naďalej zamestnávať. S poukazom
na obsah žaloby súd prvého stupňa skúmal okolností, ktoré sa udiali v súvislosti s výkonom práce
žalobkyne na škole a taktiež sa oboznámil s obsahom súdnych spisov týkajúcich sa sporov žalobkyne.
Konštatoval, že z obsahu spisu Okresného súdu Spišská Nová Ves 4C 106/2012 zistil, že rozsudkomzo dňa 10.10.2013 súd vyhovel návrhu žalobkyne na ochranu osobnosti proti Z. U., matke žiaka,
ktorémužalobkyňabolavškolskomroku2011/2012triednouučiteľkou.Zobsahutohtospisukonštatoval,
že žalobkyňa sa v septembri 2009 stala predsedníčkou Základnej organizácie odborového zväzu na

Základnej škole K., kedy už bola riaditeľkou školy Z.. E. K.Í.. Vstupom do tejto funkcie medzi nimi nastala
komunikačná bariéra a následne došlo k rozporom, ktoré vyvrcholili do súdnych konaní. Riaditeľka školy
poslala žalobkyňu na psychologické vyšetrenie, pričom nezákonným spôsobom bola zverejnená faktúra
týkajúca sa zaplatenia tohto vyšetrenia na internetovej stránke. Žalobkyňa sa žalobou v konaní vedenom
podčíslom16C64/2012domáhalavyrieknutianezákonnostitohtopostupu,kdeakožalovanéhooznačila

X.K..Uvedenékonaniebolozastavenéspoukazomnato,žedošlokmimosúdnemuvyriešeniusporu.Za
ďalší spúšťač konfliktov medzi riaditeľkou školy a žalobkyňou súd prvého stupňa vyhodnotil nezákonné
postupyvedeniaškolypririešenísťažnosti,ktorébolipodávanénažalobkyňu.Riaditeľkaškolypotom,čo
prichádzali sťažnosti podávané rodičmi a odstúpené zo Štátnej školskej inšpekcie v Košiciach, následne
vydala upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyni, boli jej odobraté triedy, kde žalobkyňa
pôsobila ako učiteľka a v ďalšom školskom roku nebola zaradená do kariérnej pozície pedagogického

zamestnanca. Žalobkyňa sa proti týmto postupom ohradzovala, avšak neúčinne. Vedenie školy riešilo
sťažnosti voči žalobkyni aj napriek tomu, že malo vedomosť, že tieto sú predmetom šetrenia orgánov
činných v trestnom konaní. Žalobkyňa sa preto v konaní pred súdom vo veci 9 CPr 2/201 domáhala
náhrady škody vo výške 584,-eur spôsobenej porušením právnej povinnosti, ktoré konanie ešte nebolo
ukončené. V ďalšom konaní pod číslom 1C 335/2013 žalobkyňa sa domáhala ochrany osobnosti s

povinnosťou ospravedlnenia sa voči S.. F. M., zástupkyni školy, ktoré taktiež nebolo ukončené. Vec
8C 86/2011 bola právoplatne ukončená 13.3.2012 rozsudkom zo dňa 16.2.2012 vyhovením návrhu
žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.500,-eur voči Základnej školy K.. Tomuto návrhu
bolo vyhovené z dôvodu, že žalovaná zasiahla do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti a dobrého mena
a súkromia žalobkyne tým, že na webovej stránke základnej školy zverejnila bez jej predchádzajúceho

súhlasu faktúru, ktorá obsahovala jej osobné údaje a popis psychologického vyšetrenia. Súd prvého
stupňa konštatoval, že okrem žalôb podávaných na súd sa žalobkyňa domáhala zjednania nápravy
vo vzťahu ku konaniu riaditeľky základnej školy aj podaním sťažnosti na Školské inšpekčné centrum
Košice, ktoré rozhodlo, že riaditeľka školy postupovala nezákonne a porušila § 6 ods. 1 písm. d/ zákona
č. 9/2010 o sťažnostiach, keď prešetrovala sťažnosť podanú na žalobkyňu zo strany rodiča 7.5.2012

a následne 13.7.2012 kedy už podanie rodiča bolo predmetom šetrenia orgánom činných v trestnom
konaní a riaditeľka aj napriek tejto skutočnosti pokračovala v prešetrovaní sťažnosti a vyhodnotila ju
ako opodstatnenú. S poukazom na uvedené skutočnosti, vyvodil súd prvého stupňa záver, že vzťahy
medzi žalobkyňou a riaditeľkou základnej školy, resp. vedením školy boli pred daním výpovede veľmi
narušené. Ďalej konštatoval, že žalobkyňa v rámci výkonu funkcie predsedníčky odborovej organizácie

poukazovala na postup vedenia školy, ktoré v bolo v rozpore s kolektívnou zmluvou a so všeobecne
záväznýmiprávnymipredpismi.Reakciouvedeniaškolybolnegatívnypostojžalobkyne,pričomdokonca
vedenie školy odmietlo rokovať o kolektívnej zmluve na ďalšie roky 2010-2011. Na členov odborovej
organizácie bol vedením školy vyvíjaný nátlak v dôsledku čoho jednotliví členovia na „vlastnú žiadosť“
ukončili členstvo v odborovej organizácii. Niektorí členovia dali žalobkyni najavo, že konajú nie z vlastnej

vôle, ale zo strachu, nakoľko zamestnanci, ktorí dobre vychádzali so žalobkyňou boli vedením školy
znevýhodňovaní. Napriek ukončeniu činnosti žalobkyne v odborovej organizácii, bola táto vedením
školy aj naďalej neprimerane postihovaná, bola vystavená bossintu zo strany riaditeľky školy a vedenie
školy postupovalo vo vzťahu k žalobkyni vo viacerých prípadoch diskriminačne a v rozpore so zákonom.
Za jeden z najjednoznačnejších prípadov šikanovania a nezákonného postupu vedenia školy voči

žalobkyni vyhodnotil zásah do osobnostných práv žalobkyne nariadením povinnosti žalobkyne vykonať
psychologické vyšetrenie a následne zverejnením faktúry za dané vyšetrenie a aj uvedením osobných
údajov žalobkyne na webovej stránke školy. Za ďalší prejav diskriminácie a nezákonného postupu
vedenia školy voči žalobkyni považoval jej postup pri vybavovaní sťažnosti na osobu žalobkyne.
Najvýraznejšie sa negatívny postoj vedenia školy prejavil pri prešetrovaní sťažnosti Z. U. na osobu

žalobkyne. V konaní vedenom na súde pod sp.zn. 4C 106/2012 mala matka žiaka U. opakovane
pred súdom uviesť, že žalobkyňa sa mala na deťoch ukájať a túto informáciu verejne rozširovala o
žalobkyni aj v obci K. B. N. Z. E., čo bolo v danom konaní aj preukázané výpoveďami svedkov. Súd
prvého stupňa konštatoval, že pre konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru nepovažoval za
podstatný samotný obsah sťažnosti, ale nezákonný a diskriminačný postup vedenia školy voči žalobkyni

pri prešetrovaní sťažnosti. Za nesprávny postup považoval to, že vedenie školy predmetnú sťažnosť
riešilo bez žalobkyne. Riaditeľka školy neumožnila tejto sa brániť proti nepravdivým obvineniam a prijala
závery o celej veci bez vypočutia žalobkyne. Tieto skutočnosti súd prvého stupňa vyvodil z Upozornenia
na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 2 4.7.2012.Ďalej mal súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním za preukázané, že riaditeľka školy podala na
žalobkyňu podnet poslancom obecného zastupiteľstva dňa 9.12.2012 a 18.4.2012 aj ako na poslankyňu

X. K.. Rovnako podala sťažnosť i na Rade školy aj keď podľa vyjadrenia Ministerstva školstva SR
nebola oprávnená riešiť pracovno-právne vzťahy. Dvakrát sa pokúsila o odvolanie žalobkyne z funkcie
predsedníčky komisie školstva, kultúry a športu z dôvodu podávania žalôb žalobkyňou na súd, čo je v
rozpore s článkom 9 Zákonníka práce a § 13 ods. 3 Zákonníka práce.

Vyhodnotením všetkých týchto dôkazov dospel súd prvého stupňa k záveru, že tvrdenie vedenia školy,
že žalobkyňa sa mala stať pre ňu nadbytočnou a to z dôvodu nevyhnutných organizačných zmien nebolo
v tomto konaní dostatočne preukázané. Mal za to, že išlo o úbytok iba dvoch žiakov a preto považoval
za nepochopiteľné, prečo len z dôvodu takéhoto nízkeho úbytku žiakov mal byť vyvodený následok a
to výpoveď jedného pedagóga. Prihliadol na samotné tvrdenie žalovanej, že takýto stav nízkeho počtu
žiakov bol už v predošlých rokoch a preto považoval za potrebnú odpoveď na otázku, prečo k zníženiu

stavu pedagóga pre nadbytočnosť došlo práve koncom školského roka 2012/2013. Z toho súd vyvodil
odôvodnené pochybnosti o zákonnosti postupu žalovanej pri konštatovaní, že na škole boli potrebné
organizačné zmeny, čo malo za následok nadbytočnosť jedného pedagóga. Konštatoval, že žalovaná
v konaní žiadnym spôsobom nepreukázala, že takýto postup mal za následok zefektívnenie práce už
aj vzhľadom na to, že v priebehu plynutia výpovednej lehoty boli prijatí ďalší pedagógovia aj keď iba

na dohodu o vykonaní práve, mal však za to, že aj títo boli platení z finančných prostriedkov školy.
Vychádzajúc zo záverečného účtu X. K. za rok 2012 mal za preukázané, že obec poskytla Základnej
škole K. odmeny, ktoré boli pôvodne plánované vo výške 3.890,-eur a táto suma bola zvýšená na
12.489,-eur a následne aj reálne vyplatená. Uviedol, že vyplatenie takýchto vysokých odmien zvýšených
o viac ako 200% v priebehu školského roka 2012 preukazujú, že žalovaná netrpela nedostatkom

financií, ktoré by odôvodňovalo potrebu prepustenia pedagogických pracovníkov. Z toho vyvodil aj
ďalšie nepreukázané tvrdenie žalovanej o tom, že dôvodom výpovede bolo zefektívnenie práce. Zo
skutkových zistení vyvodil záver, že na ZŠ K. na konci školského roka 2012/2013 pri príprave úväzkov
na školský rok 2013/2014 nešlo o takú organizačnú zmenu, ktorá by mala za následok nadbytočnosť
jedného pedagóga. Konštatoval, že zo strany vedenia základnej školy išlo o snahu vyvolať dojem, že

žalobkyňa sa stala nadbytočnou, čo viedlo k podaniu účelovej výpovede. Celé konanie a postup vedenia
školy, preto súd vyhodnotil ako postup v rozpore s ust. § 13 ods. 3 Zákonníka práce v spojení s § 3
Občianskeho zákonníka a článkom 2 základných zásad Zákonníka práce a teda vyhodnotil ho ako
postup v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Poukázal pritom na závery Najvyššieho súdu SR vo veciach
3Cdo 33/2008a 5Cdo 42/2010. S poukazom na tieto dôvody žalobe vyhovel. Rozhodnutie o trovách

konania založil na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal ich náhradu, pričom výšku týchto
trov aj položkovite vyčíslil.

Proti rozsudku podala včas odvolanie žalovaná. Táto žiadala napadnutý rozsudok zmeniť, žalobu
v celom rozsahu zamietnuť a žalovanej priznať náhradu trov konania. Svoje odvolanie zakladala na

tvrdení, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. V odvolaní uviedla, že výpoveď
ktorá bola daná žalobkyni žalovanou bola v súlade s ustanoveniami Zákonníka práce a spĺňa zákonom
stanovené podmienky. Výpoveď bola odôvodnená skutočnosťou, že žalovaná sa stala nadbytočnou
vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce. Poukázala

na to, že pred daním výpovede ponúkla žalobkyni prácu na kratší pracovný úväzok, čo však táto
odmietla. Má za to, že v konaní preukázala organizáciu výchovno-vzdelávacieho procesu a dôvod prečo
rozhodla o nadbytočnosti pedagogického pracovníka - žalobkyne. Táto nadbytočnosť je preukázaná
tým, že klesol počet detí a nepovažuje za dôležité, že išlo iba o tri deti, keďže sa zmenili počty a
možnosti vytvárania skupín. Oproti predchádzajúcemu školskému roku nastala zmena, pretože ročníky

sa posúvali, odišli žiaci deviateho ročníka, prišli noví prváci, ktorých počet bol nižší a zmenilo sa
aj zloženie na prvom aj druhom stupni a z tohto dôvodu nebolo možné vytvoriť plný pracovný
úväzok všetkým pedagogickým pracovníkom. Z tohto dôvodu bolo potrebné rozhodnúť o nadbytočnosti
pedagogických pracovníkov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce. Má za to, že riaditeľ žalovanej je
zodpovedný za organizáciu učebného procesu a do pozornosti dáva skutočnosť, že vo februári 2013

na škole prebehla kompletná školská inšpekcia, ktorá takúto organizáciu vyučovania odobrila. Za pre
ňu nepochopiteľné považuje odôvodnenie rozsudku, ktoré viedlo súd k nesprávnemu posúdeniu veci a
následne k nespravodlivému a nesprávnemu rozhodnutiu, pokiaľ konštatoval, že celé konanie a postup
vedenia školy je absolútne v rozpore s § 13 ods. 3 Zákonníka práce v spojení s § 3 Obč. zákonníka ačlánkom 2 základných zásad Zákonníka práce a teda je v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Má za
to, že z jej strany boli splnené všetky hmotnoprávne podmienky platnej výpovede.

K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Táto žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť a žalobkyni
priznať náhradu trov odvolacieho konania. Vo vyjadrení uviedla, že sa nestotožňuje s dôvodmi
odvolania žalovanej, pokiaľ táto tvrdila, že súd nemá právomoc skúmať rozhodnutie zamestnávateľa
o organizačnej zmene. Keďže podľa ustálenej súdnej praxe (R3/1992) predpokladom použitia
výpovedného dôvodu podľa § 46 ods. 1 písm. c/ Zákonníka práce (teraz § 63 ods. 1 písm. b) je existencia

organizačnej zmeny, nadbytočnosť pracovníka a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a
nadbytočnosťou pracovníka je súd povinný skúmať prijaté rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej
zmene, aby následne mohol prijať záver o tom, či medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou
zamestnanca je daná príčinná súvislosť. Má za to, že žalovaná túto súvislosť v konaní nepreukázala.
V samotnom písomnom rozhodnutí o organizačnej zmene nie je zníženie počtu pracovníkov nijako
odôvodnenie (uvádza sa iba potreba zefektívnenia práce). Zároveň priamo v rozhodnutí o organizačnej

zmene je už určená osoba žalobkyne ako ten zamestnanec, ktorý má byť nadbytočný. Má za to,
že skutkový dôvod vyvolávajúci potrebu organizačnej zmeny nebol uvedený, až v priebehu konania
žalovaná argumentovala najprv tým, že nemá dostatok financií na platy učiteľov a potom, čo žalobkyňa
vyvrátila predložením dôkazov uvedenú skutočnosť, zmenila svoju argumentáciu tak, že dôvodom bola
nemožnosťvytváraťskupinytak,akotobolomožnépredtýmapretožalovanámuselaprepustiťučiteľkuz

prvéhostupňa.Mátedazato,žesúdprvéhostupňavyvodilsprávnyzáveroabsenciíakejkoľvekpríčinnej
súvislosti medzi rozhodnutím žalovanej o organizačných zmenách a nadbytočnosťou žalobkyne. Má za
to, že závery súdu prvého stupňa o zlom vzťahu riaditeľky žalovanej vo vzťahu k žalobkyni vyplýva aj z jej
samotnej výpovede v ktorej potvrdila, že tejto sa potrebovala zbaviť, keďže jej prekážalo upozorňovanie
na nedostatky v konaní vedenia školy.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1,3 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania postupom podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a na
základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci. Jeho
skutkové závery majú základ vo vykonanom dokazovaní, vec aj správne právne posúdil a aj vecne
správne vo veci rozhodol. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie, než ako rozhodol súd prvého stupňa.

Z dôvodov rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento sa pri posudzovaní dôvodnosti nároku
žalobkyne vyporiadával tak s formálnymi náležitosťami platného právneho úkonu výpovede z
pracovného pomeru z hľadiska splnenia zákonných náležitosti písomnej formy, jej doručenia žalobkyni,
dodržania zákonnej lehoty, ako aj z hľadiska vyžiadania predchádzajúceho súhlasu odborovej
organizácie. V tomto smere súd prvého stupňa nekonštatoval pochybenie zo strany žalovanej ako

zamestnávateľa. Z dôvodov prvostupňového rozsudku vyplýva, že tento svoje závery o neplatnosti
výpovede založil na závere o nezákonnosti postupu žalovanej pri rozhodovaní o organizačnej zmene,
keď mal za to, že nebolo v konaní preukázané, aby takýto postup mal za následok zefektívnenie práce
a v náväznosti na to, nepovažoval za preukázané, aby sa žalobkyňa stala v dôsledku tejto organizačnej
zmeny nadbytočnou.

S takýmito skutkovými a právnymi závermi sa odvolací súd nestotožňuje. Súdna prax sa totiž ustálila
v názore, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym úkonom, je to
hmotnoprávnym predpoklad pre právny úkon. Z tohto dôvodu nie je možné ho preskúmavať z hľadiska
platnosti právneho úkonu na súde a preto sa súd môže zaoberať iba otázkou, či takéto rozhodnutie

bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ (rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR 6 Cdo 69/1994 a 21Cdo
1105/2001). Rovnako právna prax uzavrela, že pokiaľ rozhodnutie zamestnávateľa bolo skutočne prijaté
k dosiahnutiu zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov
za účelom zvýšenia efektívnosti práce, alebo inej organizačnej zmeny, bol splnený hmotnoprávny
predpoklad pre danie platnej výpovede z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka

práce; to platí aj vtedy, ak nebol organizačnou zmenou sledovaný efekt neskôr dosiahnutý alebo sa
prijatá organizačná zmena neskôr ukázala ako neúčinná (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 21 Cdo
2204/2003).S poukazom na citovanú judikatúru má odvolací súd za to, že možnosť súdu preskúmavať rozhodnutie
o organizačnej zmene zamestnávateľa je obmedzené iba na jeho formálne podmienky a to z hľadiska
toho, či toto bolo prijaté a či ho prijal zamestnávateľ. Súdu však neprináleží vyhodnocovať toto

rozhodnutie z hľadiska jeho obsahu, ako aj na dosiahnutie ktorých bolo zamerané. Samotnú neplatnosť
takéhoto rozhodnutia teda nespôsobuje skutočnosť, že následne nebol dosiahnutý výsledok, ktorý bol
organizačnou zmenou predpokladaný. Z tohto hľadiska teda nebol správny postup súdu prvého stupňa,
ktorý nad rozsah svojej právomoci vyhodnocoval potrebu prijatia organizačnej zmeny, ako aj jej účinkov.
Pokiaľ totiž nebolo v konaní sporné, že toto rozhodnutie bolo zo strany zamestnávateľa prijaté a malo

písomnú formu, je treba vyvodiť záver, že z tohto hľadiska bola splnená jedna z hmotnoprávnych
podmienok pre danie výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. V náväznosti na to
možno uzavrieť, že pokiaľ bolo týmto rozhodnutím o organizačnej zmene rozhodnuté o znížení stavu
zamestnancov o jedného zamestnanca vyplýva z toho logický výsledok, že oproti predchádzajúceho
stavu zamestnancov sa jeden z nich stal zamestnancom nadbytočným. Výber zamestnanca, s ktorým
zamestnávateľ pre nadbytočnosť skončí pracovný pomer je už v jeho právomoci a súdu neprináleží

vyhodnocovať takýto výber.

Za správny však považuje odvolací súd postup súdu prvého stupňa, ktorý vzhľadom na výsledky
pomerne rozsiahleho dokazovania považoval za potrebné posudzovať platnosť výpovede danej
žalovanou žalobkyni aj z hľadiska posúdenia, či táto neodporuje ustanoveniam § 13 ods. 3 Zákonníka

práce v spojení s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Takýto postup súdu zodpovedá totiž ustálenej
súdnej praxi podľa ktorej výpoveď daná zamestnávateľom je možná len z taxatívnych dôvodov
uvedených v Zákonníku práce (§ 61 ods. 2 Zákonníka práce). Tak, ako každý iný právny úkon aj
výpoveď ako jednostranný právny úkon je neplatná ak nemá všetky náležitosti právneho úkonu, t.j.
keď je v rozpore so zákonom, obchádza zákon alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Rozporom so

zákonom alebo obchádzaním zákona sa rozumie nielen rozpor so Zákonníkom práce, ale aj rozpor s
ustanoveniami o právnych úkonoch v zmysle Občianskeho zákonníka. Ak tento zákon (Zákonník práce)
v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník (§ 1 ods. 2
Zákonníka práce). Z princípu subsidiarity vyplýva, že tam, kde konkrétna právna úprava vo všeobecnej
časti Zákonníka práce chýba, je potrebné použiť v plnej miere Občiansky zákonník. Tak tomu je v

prípadeneplatnostipracovnoprávnychúkonov,ktorýchosobitostiupravujevovšeobecnejčastiZákonník
práce (§ 17 a nasl.), avšak pre ktoré rovnako platia všeobecné princípy o neplatnosti právnych úkonov
v zmysle Občianskeho zákonníka (napr. § 37, § 39). Výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z pracovno-
právnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi (§ 13 ods. 3 veta prvá Zákonníka práce).
Neplatnou je preto aj výpoveď zamestnávateľa, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými

mravmi predpokladá, že motívy výpovede nie sú v súlade so základnými zásadami právneho poriadku. V
prípade, ak rozhodnutím zamestnávateľa alebo príslušného orgánu boli od počiatku sledované iné ciele
a že zamestnávateľ alebo príslušný orgán iba predstieral prijatie organizačného opatrenia so zámerom
zastrieť svoje skutočné zámery, nebol naplnený prvý z predpokladov výpovedného dôvodu, čo môže
mať dopad na platnosť výpovede z hľadiska rešpektovania vysloveného právneho princípu o súlade

(rozpore) pracovnoprávneho úkonu zamestnávateľa s dobrými mravmi. O organizačných zmenách,
ako aj o výbere zamestnanca ktorý je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ sám. Súd nemôže
preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa. Súd však dôsledne skúma a posudzuje všetky skutkové
okolností, ktoré skončeniu pracovného pomeru z dôvodu nadbytočnosti predchádzali. Pri hodnotení
týchto okolností prihliada aj na článok 2 Zákonníka práce, zakotvujúci pozitívny príkaz výkonu práv a

povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, ktorým je súhlas s dobrými mravmi (rozsudok
Najvyššieho súdu SR 3Cdo 33/2008 a uznesenie Najvyššieho súdu SR 5Cdo 42/2010).

S poukazom na tieto právne závery s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, považuje za správny postup
súdu prvého stupňa, ktorý na návrh žalobkyne vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie na preukázanie

okolností, ktoré vo vzťahu medzi ňou a jej zamestnávateľom resp. vedením školy existovali v čase pred
obdržaním výpovede. Z týchto dôkazov možno vyvodiť odôvodnený záver o tom, že žalobkyňa ako
predsedníčka odborovej organizácie u žalovanej a riaditeľka Základnej školy sa dostávali pri plnení si
svojich pracovných povinnosti do vzájomných konfliktov, čo v konečnom dôsledku táto riaditeľka vo
svojej svedeckej výpovedi aj potvrdila. Z tohto dôvodu je vysoká pravdepodobnosť, že ju riaditeľka

považovala za nepohodlnú zamestnankyňu. Ďalší dôvod vzniku potencionálneho konfliktu medzi
vedením základnej školy (žalovanej) a žalobkyňou vyplýva z postupu vyšetrovania sťažnosti matky
jedného zo žiakov Z. U. na žalobkyňu, ktorá ju obvinila zo závažného konania a to zneužívania deti,
teda z konania ktoré je širokou verejnosťou považované za mimoriadne citlivé a zavrhnutia hodné,zvlášť za situácie vo vzťahu učiteľ a žiak základnej školy. Takéto konanie bolo posudzované tak orgánmi
činnými v trestnom konaní ako aj rozhodnutiami súdov v občianskoprávnych sporoch, ktoré žalobkyňa
vyvolala tak vo vzťahu k osobe sťažovateľky, ako aj vo vzťahu k žalovanej a osobitne k jednej z členiek

vedenia školy (zástupkyni ) školy. Rovnako bol v konaní preukázaný opakovaný nezákonný postup
riaditeľky Základnej školy (žalovanej) pri prešetrovaní uvedenej sťažnosti, ktoré vyústilo do odobratia
tried žalobkyni, nezaradeniu do kariérnej pozície pedagogického zamestnanca, zásahu do občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj dobrého mena a súkromia žalobkyne prostredníctvom webovej stránky
základnej školy, na ktorej bol zverejnený popis psychologického vyšetrenia žalobkyne, ako aj jej

chránené osobné údaje, ktoré boli riaditeľke základnej školy vytýkané zo strany Školského inšpekčného
centra. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ktoré predchádzali rozhodnutiu žalovanej o organizačnej zmene
a následnej nadbytočnosti žalobkyne smerujúcej k daniu výpovede sa javí zjavná príčinná súvislosť
medzi nimi a zámerom zbaviť sa žalobkyne ako problémovej zamestnankyne. Skutočnosť, že žalobkyňa
bola v svojom pracovnom postavení v minulosti hodnotená ako učiteľka s veľmi dobrými pracovnými
výsledkami, vyplýva aj zo skutočnosti, že bola zvolená v kolektívne za predsedníčku základnej odborovej

organizácie ako aj zo samotných svedeckých výpovedí jej kolegov. Je teda zjavné, že negatívny vzťah
medzi vedením žalovanej a žalobkyňou vznikol v súvislosti s okolnosťami, ktoré súd prvého stupňa
správne hodnotil a z ktorých možno vyvodiť odôvodnený záver o tom, že rozhodnutím zamestnávateľa
tak o organizačnej zmene ako aj o nadbytočnosti žalobkyne boli odpočiatku sledované iné ciele, než
žalovaná ako zamestnávateľ predstierala so zámerom zastrieť svoje skutočné zámery a takýto postup

je v rozpore so zákonom a to ust. § 13 ods. 3 vety prvej Zákonníka práce ako aj § 3 Občianskeho
zákonníka, čo má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu a to výpovede z pracovného
pomeru z tvrdeného dôvodu nadbytočnosti.

Takéto závery žalovaná nespochybnila ani v svojom odvolaní a z tohto pohľadu sa odvolací súd

nestotožňuje s odvolacou námietkou žalovanej, ktorá dôvody prvostupňového rozsudku v tejto otázke
hodnotila ako nepochopiteľné, vedúce k nespravodlivému a nesprávnemu rozhodnutiu.

Na základe týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa
ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania sa zakladá na ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobkyňa bola
v odvolacom konaní úspešná a preto je patrí náhrada trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z
odmeny za právne zastúpenie advokátom v odvolacom konaní a to z titulu odmeny za dva úkony
právnej pomoci (písomné vyjadrenie k odvolaniu vo výške 61,87 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl.č.

655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a to vo výške 1/13-
iny výpočtového základu, ktorý predstavuje pre rok 2014 sumu 61,85 eur a z titulu účasti na vyhlásenom
rozhodnutí pred odvolacím súdom vo výške 64,53 eur zníženej na 1/2 teda na sumu 32,27 eur podľa
§ 13a ods. 4 citovanej vyhlášky a s pripočítaním režijných paušálov 1x 8,04 eur a 1x 8,39 eur a DPH v
sume 22,09 eur predstavuje výška odvolacích trov žalobkyne sumu 132,56 eur.

Odvolací súd nepriznal žalobkyni odmenu za uplatnený úkon - predloženie rozhodnutia zo dňa
17.8.2015, keďže nejde o žiadny z úkonov právnej služby uvedených v § 13a ods. 1 vyhlášky, ale iba
o administratívny úkon, odmena za ktorý je už zahrnutá do odmeny za úkony právnej služby (§ 1 ods.
5 vyhlášky).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.