Rozhodnutie · Judgement

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 11C/351/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512206164
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Zolotová
ECLI: ECLI:SK:OSVT:2014:8512206164.2

Rozhodnutie

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Andreou Zolotovou v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598 zastúpený advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 28. 09. 2012 pôvodne vedenej na Okresnom súde v Starej
Ľubovni pod spisovou značkou 1C/327/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej

škody vo výške 499,28 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 99,86 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote.

ZáväzokžalobcumalvzniknúťzozmluvyoúverečísloXXXXXXXXXvočidlžníkoviJ.K.,J..XX.XX.XXXX

s tým, že po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci
číslo EX 12006/2011.

Rovnakých nárokov s menšími odchýlkami sa žalobca domáhal aj ďalšími žalobami voči rovnakej
žalovanej a to v konaniach, ktoré boli spojené na spoločné konanie a pôvodne vedené pred
Okresným súdom v Starej Ľubovni pod spisovými značkami 1C/328/2012, 1C/329/2013, 1C/331/2012,

1C/332/2012, 1C/333/2012, 1C/339/2012, 1C/347/2012, 1C/348/2013 a 1C/352/2012. Tieto veci boli
spojené pod spoločnou spisovou značkou 1C/327/2012.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni
pod spisovou značkou 1C/328/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody
vo výške 2.622,68 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 524,54 eur, prípadne, aby medzitýmnym

rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX S. E., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí návrhu na
vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 7438/2011.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni
pod spisovou značkou 1C/329/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škodyvo výške 3.228,26 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 645,65 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX voči dlžníkovi Z. S., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 11051/2011.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni

pod spisovou značkou 1C/331/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody
vo výške 5.515,05 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 1.103,01 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX voči dlžníkovi S. K., J.. XX.XX.XXXX, s tým, že po prijatí

návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 6674/2011.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni
pod spisovou značkou 1C/332/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody
vo výške 3.041,67 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 608,33 eur, prípadne, aby medzitýmnym

rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX voči dlžníkovi Z. H., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 11061/2011.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni
pod spisovou značkou 1C/333/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody
vo výške 3.017,11 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 603,42 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX voči dlžníkovi F. E., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 8050/2011 .

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni
pod spisovou značkou 1C/339/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody
vo výške 1.357,80 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 271,56 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXX voči dlžníkovi S. K., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 722/2009.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni

pod spisovou značkou 1C/347/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody
vo výške 1.534,27 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 306,85 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal

vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX voči dlžníkovi Z. O., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 7423/2011.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni
pod spisovou značkou 1C/348/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody

vo výške 2.479,07 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 495,81 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu malvzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX voči dlžníkovi S. Q., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 6443/2011.

Žalobcažaloboudoručenousúdudňa28.09.2012pôvodnevedenejnaOkresnomsúdevStarejĽubovni
pod spisovou značkou 1C/352/2012 žiadal, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu majetkovej škody
vo výške 2.285,58 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 457,12 eur, prípadne, aby medzitýmnym
rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu v Starej Ľubovni, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej lehote. Záväzok žalobcu mal
vzniknúť zo zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX voči dlžníkovi G. Č., J.. XX.XX.XXXX s tým, že po prijatí
návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 11749/2011.

Žalobca vo svojom žalobnom návrhu poukázal na to, že exekučný súd bol povinný v zmysle ustanovení
Exekučného poriadku po posúdení návrhu, exekučného titulu a žiadosti súdneho exekútora v 15-dňovej

lehote udeliť poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, prípadne v uvedenej lehote o
žiadosti na vykonanie exekúcie rozhodnúť inak.

Podľa vlastného vyjadrenia žalobcu súd v lehote nerozhodol a následne bol žalobca nútený vyvinúť
enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, avšak napriek tomu exekučný súd

nepostupoval v súlade so zákonom.

Podľa tvrdenia žalobcu v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu dohodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Súd v rozhodnom období nevykonával žiadne také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci nachádzal, čím porušil práva žalobcu zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky s odkazom na rozhodnutia Ústavného súdu SR pod sp. zn. IÚS
41/02, IIIÚS 117/02 a IÚS13/05.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si predmetnou žalobou uplatňuje náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Majetková ujma predstavuje účelne vynaložené náklady spojené
s činnosťou žalobcu uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej

v celkovej sume 125,- EUR pozostávajúcej zo sumy 70,- EUR vynaloženej na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40,-
EUR predstavujúcej náklady na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15,- EUR
za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrol stavu konania na exekučnom súde.

Ďalším uplatneným nárokom je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá vznikla tým, že márnym
plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu
dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu viacerých rizík, t. j. že neskorým
ukončením procedúry exekučným súdom dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu

kontaktu s povinným, prípadne insolvencii povinného.

Zároveňvďakaskorémurozhodnutiuexekučnéhosúduvzákonnejlehotemoholvčas,efektívneaúčinne
uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky, pretože by
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je potrebné uskutočniť náhradu exekučného

titulu.

Náhrada nemajetkovej ujmy má byť vnímaná ako spravodlivá satisfakcia za konkrétne porušenie
jeho zákonných nárokov a základných práv so zdôraznením neexistencie akéhokoľvek účinného
vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu. S poukazom na uvedené

podľa tvrdenia žalobcu možno skonštatovať úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové
omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu, ktoré spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej
príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu ako aj zánik už vytvorených
podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratuna strane žalobcov, ale aj na strane jeho majiteľov. Napokon nezákonným zásahom vyvolaná situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať.

Potreba náhrady nemajetkovej ujmy podľa tvrdenia žalobcu má svoj základ v požiadavke na spravodlivé
usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie
základných práv a princípov právneho štátu.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doteraz judikovaných súm, ktoré boli
priznané sťažovateľom nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky pri konštatovaní prieťahov za
určité obdobie, pričom za primeranú sumu za každý rok omeškania považoval sumu 660,- EUR ročne,
resp. 55,- EUR za mesiac s citáciou nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. IIIÚS203/2006,
IIIÚS235/04, IIIÚS347/05 ako aj ďalšie.

V spojených veciach pôvodne vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod vyššie uvedenými
spisovými značkami žalobca za nesprávny úradný postup považuje popri nevydaní rozhodnutia v
zákonnom určenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov aj skutočnosť, že
preskúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie vrátane
exekučného titulu, v danom prípade rozsudkov rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu,

pričom exekučný súd nie je v zmysle ust. § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z. z. súdom, do ktorého právomoci
patrí zrušenie exekučného rozsudku.

Exekučný súd s tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý

založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinným subjektom odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere.

Na jednej strane totižto existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty v zmysle ust. § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní, avšak z

pohľadu exekučného súdu je materiálne nevykonateľný, pričom existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Z uvedeného dôvodu zo strany žalobcu už nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať
súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom.

V danom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožnila vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Žalobcovi vytýkaným nesprávnym postupom exekučného súdu tak mala vzniknúť majetková škoda vo

výške predstavujúcej náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná voči dlžníkom
žalobcu právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu zo zmluvy o úvere.

Nemajetkovú ujmu žalobca vyčíslil vo výške 20 % z uplatňovanej istiny s príslušenstvom.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo
k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a v prípade skorého rozhodnutia exekučného súdu mohol včas uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky
a príslušenstva.

jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v správu a rovnosť v
spoločnosti. Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov a vyvolaná stratazisku zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu ako aj na strane jeho
majiteľov. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia zároveň ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy
žalobcu a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalovaná v predmetnej veci zaslala tunajšiemu súdu rozsiahle písomné vyjadrenie, ktorého kópia bola
doručená žalobcovi, a v ktorom žalovaná uviedla:

„Uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa došlo k spojeniu viacerých konaní na podklade žalôb,

v ktorých žalobca namieta nesprávny úradný postup Okresného súdu Stará Ľubovňa. Uznesením
Krajského súdu v Prešove, ktorým boli sudcovia Okresného súdu Stará Ľubovňa vylúčení z prejednania
veci, bola vec pridelená na konanie Okresnému súdu Vranov nad Topľou. Nesprávny úradný postup
Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd") mal podľa žalobcu spočívať v tom, že
okresný súd v jednotlivých exekučných konaniach rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí
zákonom ustanovenej doby, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Na základe

uvedeného sa žalobca domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala
vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného súdu. Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu vo veci, došlo v namietaných exekučných konaniach k uvedeným skutočnostiam. Týmito

postupmi malo byť žalobcovi zabránené, aby boli jeho pohľadávky voči dlžníkom uspokojené, a tým
došlo k oslabeniu ich vymožiteľnosti, ak nie k ich zániku. Žalobca sa vo svojich žalobách konkrétne
domáha náhrady škody pozostávajúcej z nasledovných čiastkových nárokov: 1) materiálna škoda v
paušálnej výške 125,- € spôsobená nákladmi spojenými s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky, na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca

pomocou informačného systému, na udržiavanie a správu informačného systému, administratívne
spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, 2) nemajetková ujma vo výške pomernej
k času tvrdeného omeškania súdu pri svojom rozhodovaní, vypočítaná zo základu 660,- € na rok, ako
spravodlivá satisfakcia za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom

čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie
rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky. Na základe skutočností uvádzaných žalobcom v
žalobách tento žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je zodpovedná za
škodu, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu, pretože tento v jednotlivých
namietaných exekučných konaniach nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia v zákonom stanovenej

lehote. Ďalej má súd zaviazať žalovanú zaplatiť žalobcovi príslušnú majetkovú škodu a náhradu
nemajetkovej ujmy do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj trovy súdneho konania. K predmetnej
veci uvádza žalovaná nasledovné: I. Procesné námietky: Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP") dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo
podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a

vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci
nie sú splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa
považuje aj zmätočnosť podania. V jednotlivých žalobách sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že
sú zmätočne označení povinní, najmä sú odlišne uvedené dátumy narodenia. Taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje

ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy sa
žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná musí namietať,
že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. ... Žalobca síce uviedol časť
dôkazov, najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd

napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Žalovaná zdôrazňuje, že tvrdenie žalobcu, že
nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody má mať možnosť a záujem relevantným
a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie

spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV.ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). V tejto súvislosti si žalovaná dovoľuje konajúcemu súdu
navrhnúť aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 OSP. Žalovaná na vyššie uvedené ustanovenie OSP
poukazuje aj z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žalôb

nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa
tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je
zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo
z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní,
je potrebné poznamenať, že žalobca síce uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, avšak

formu „žiadostí o informáciu o stave konania" nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by
smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Judikatúra Ústavného súdu
SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaná má za to, že
všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto

právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).
Podmienka uplatnenia nároku na súde: Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z."), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím

o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa §
4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo

ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných
ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho
žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné

prerokovanie nároku je zákonom (§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou,
aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Žalovaná poukazuje na to,
že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 04. 2012 jej boli
doručené dňa 23. 04. 2012. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobné návrhy spojené do tohto konania

boli okresnému súdu Stará Ľubovňa doručené už dňa 27. 09. 2012, je zrejmé, že žalobca ich nepodal
po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, a žalovaná má za to, že ide o predčasne uplatnený nárok
na súde. Zároveň žalovaná informuje súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí,
ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná

odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol
ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o
zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú
majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti, ani doklady preukazujúce „ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou,

stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť
predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo
spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok
žalobcunepovažujezapredbežneprerokovaný.II.Podmienkyúspešnéhouplatnenianárokunanáhradu

škody: Zákon č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých
štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1/ nezákonné
rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti štátu
musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu: 1. rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia exekútorovi po 15-dňovej lehote: Pri posudzovaní otázky
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote žalovaná odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať priposudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre
posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Rovnako je potrebné uviesť,

že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ

(Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým
aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. V tomto kontexte je však potrebné
poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku. Samotný žalobca uvádza znenie ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2011. „Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak ide o exekučné konanie

vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej
pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie." Ustanovenie § 41 ods. 2 písm.
d) Exekučného poriadku znie: „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených". Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Toto

znenie je účinné od 01. 06. 2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný zákonom č. 102/2011 Z.
z., čo znamená, že akýkoľvek nárok žalobcu vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe
nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých po 01. 06. 2011 nemá
žiadnu oporu v zákone. V praxi, ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná
na súd po 01. 06. 2011, z uvedeného je jednoznačné, že nárok je v tejto časti neopodstatnený. Pred 01.

06. 2011 § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku znel „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej dôvodovej správe, je k novelizovanému ustanoveniu
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná
rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová

„rozhodnutí rozhodcovských súdov", predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa
predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred 01. 06. 2011. Zároveň v tejto súvislosti zdôrazňuje
žalovaná tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota

15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15-
dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd
nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu,
keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu

na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3. marca
2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky

rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa

názoru Ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci
rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskomkonaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Žalovaná zároveň poukazuje i na judikatúru Ústavného súdu sp.
zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy, ústavný súd prihliada
síce na lehoty, ktoré sú uvedené v Ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie Ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie
nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú
rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 Ústavy

je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S
ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu
nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy (I. ÚS 63/00)." Z vedeného vyplýva, že ani samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré
sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie

vykonateľnostirozhodcovskýchrozsudkovsivyžadujeosobitnúprávnuúvahunajmäsohľadomnato,že
tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. 2. existenciou prieťahov
v konaní: Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na viacerých miestach svojho žalobného návrhu namieta
prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy
akoajmateriálnejškody,žalovanávprvomradepoukazujenaustanovenie§9ods.2zákonač.514/2003

Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.
V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu
k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia
ani povinnosť ich preukázania a teda žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu
prieťahov v konaní za preukázanú. Žalovaná v súvislosti s tvrdeniami žalobcu považuje za potrebné
podotknúť, že podľa jej názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať

súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade
ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad
by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať
postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať
existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade

škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011). Pokiaľ by súd konajúci o náhrade
škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by
to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom
uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre
rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu

porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť
aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v prípade ak by sa zbytočných prieťahov
dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.
z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup
súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne

absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len
Ústavný súd SR. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky v konaní pre ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, sťažnosť nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov. Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazuje
aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ústavnú sťažnosť
môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije všetky opravné a iné účinné
právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle uvedeného, pokiaľ by bolomožné konštatovať existenciu súdnych prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na základe rozhodnutia
všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., tak Ústavný súd SR by o takomto nároku nemohol
konať, pokiaľ by sa fyzická alebo právnická osoba ešte predtým neúspešne nedomáhala tohto nároku

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvo účinného prostriedku nápravy). Avšak vzhľadom na
to,žeÚstavnýsúdSRskúmaporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovafinančné
zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa zákona č. 514/2003
Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať za ne náhradu
nemajetkovej ujmy (v opačnom prípade by sa ústavnou sťažnosťou Ústavný súd SR meritórne zaoberal

až po neúspešnom uplatnení nároku v režime podľa zákona č. 514/2003 Z. z.). Možno preto uzavrieť,
že súd konajúci o náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z
existencie prieťahov v súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo
Ústavným súdom SR. V tejto súvislosti žalovaná dáva súdu do pozornosti uznesenie Ústavného súdu
SR zo dňa 03. 10. 2012, I. ÚS 476/2012-12, ktorým Ústavný súd SR rozhodoval o sťažnostiach žalobcu,
pričom konštatoval, že: „O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom
všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS
168/05)... Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetných konaní sama osebe nie je
ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv
sťažovateľky, resp. že doba konaní vedených okresným súdom ... zasiahla samotnú podstatu a účel
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS
93/03)." Žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov
v konaní. Hmotnoprávna námietka premlčania v súvislosti s „nesprávnym úradným postupom": Podľa
ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia. Ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v žalobných návrhoch, v
niektorých konaniach k nesprávnemu úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred
marcom 2009. Ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim
v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, lehota na

uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula pri každom takomto nároku osobitne po troch
rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom na uvedené žalovaná vznáša námietku premlčania pri
každomuplatnenomnároku,priktoromdošlokuplynutiu15-dňovejlehotyoddoručeniažiadostisúdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23. 04. 2009 (t. j. tri roky pred dňom,

kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku). K materiálnej škode:
Žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady materiálnej škody v paušálnej sume 125,- €. Podľa
ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal

existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Vyčíslenie škody:
Podľatvrdenížalobcutentovyčísliluplatnenúškodunazákladepaušalizáciereálnychvecnýchnákladov,
ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch
spojených so stratou času zamestnanca, a to bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že
škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie
a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje,
poštovné. Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobe neuvádza, či
predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. skutočnú škodu

alebo ušlý zisk. V tomto smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná
škoda je trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech resp.
nerozmnoženie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti,
s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku,žalovaná má za to, že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si
uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú
paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za

ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č.
514/2003 Z. z. Ďalej žalovaná upriamuje pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní
na preukázanie vzniku majetkovej škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu. Skutočnú
škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok. Od povinnosti
riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti

pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných
informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.
V prvom rade žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi k svojej činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad
poskytnutých úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred
týmto obdobím, ako aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale

aj takých, pri ktorých žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov.
Akákoľvek výška nákladov prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi
bez ohľadu na tvrdené prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca uvádza
ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržiavanie" systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí
žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich

poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa
špecializuje na poskytnutie a vymáhanie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne
sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti
s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a
publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na

skutočnosť,ževäčšinauvádzanýchzaslanýchžiadostíoposkytnutieinformáciisamohlahospodárnejšie
vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku
k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.
07. 2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy
podával elektronicky v automatizovanom procese)" a že, „návrhy boli spracované v elektronickej forme

a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky". Z tohto dôvodu žalovaná má znovu za
to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125,- € paušálne za
každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je potrebné dokázať
listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať
k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru

žalovanej aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na základe všetkých
uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik
a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže ani
univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto

osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom. K nemajetkovej ujme:
Žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v pomernej výške k
čiastke 660,- € (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa
toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, pričom má ísť o spravodlivú satisfakciu za utrpený zásah do
základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca uplatňoval

jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občianskeho súdneho konania. Podľa ustanovenia §
17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je
dostatočnýmzadosťučinenímvzhľadomnaujmuspôsobenúnezákonnýrozhodnutímalebonesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa

odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v
ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch poukazuje žalovaná na dve skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov

Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy.
Je potrebné povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha
podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z
paušálnej sumy 660,- €, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše,pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide
o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že
vzniknemajetkovejujmyuprávnickýchosôbafyzickýchosôbjeodlišný.Pocityčlenovriadiacichorgánov

spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná
judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi
v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým

spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú bližšie konkretizované. Taktiež žalobca nespresnil, v čom a
ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu". Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu
žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej

náhrada v peniazoch. Aspekt prihliadnutia na dobré mravy a nemajetková ujma s prihliadnutím na
poškodenú osobu: Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byt' v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaná akcentuje na potrebu zohľadnenia vyššie
citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní

záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch resp. o výške takejto náhrady. Po
aplikácii uvedených ustanovení a percepcii skutkových okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte
poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu

úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a povedomí,
ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch
všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je
všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu
spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je

predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 adresovaný
stálemu staviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na
to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,

ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého
listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky: „Problémy v spojitosti s týmito praktikami
sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred

formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi
tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv, ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na
ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je uplatňovanie nárokov zo strany nebankových
inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa
javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy na ochranu

spotrebiteľa.“ ,,Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje čase s názvom
Všeobecné podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na
ochranu spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých
aspektoch, z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“ „Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou
POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z úrok a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa,

že prinajmenšom v niektorých prípadoch predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, ktoré sa javia mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“ „Podľa
bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“ „Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu

pred termínom splatnosti, to ho však nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej
výške.“ „Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel
na ochranu spotrebiteľa...“ Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp.
aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr.článok v denníku SME zo dňa 16. 07. 201.2, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia.
Z uvedeného článku napr. vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa
uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú

nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon
domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal
na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj
nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s
konaním žalobcu, vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky

sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali
porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila
zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný
ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie
nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie
skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v

prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa
(povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho
úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia
časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku

podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť
práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii
platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na

náhradunemajetkovejujmyvočištátu.Vzhľadomnavyššieuvedenéžalovanázastávanázor,žežalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi,
ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu
(ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti

prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť,
nemôže byť podľa žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. III.
K príčinnej súvislosti: Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo

na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom
spôsobená škoda. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na
náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného
postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť
medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku

zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislosti), v rámci ktorého jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako
priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho
názoru, že žalobca nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu

úradnémupostupu,nepreukázalvznikanivýškuskutočnejškody,aniprípadnejnemajetkovejujmy,atým
pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v
tom, že rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí 15-dňovej lehoty) a uplatnenou majetkovou
škodouanemajetkovouujmou.Žalovanámáskôrzato,žestav,vktoromsažalobcaocitol,sizavinilsám,
a to spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už

v súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už
v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuježalovaná žaloby za právne neopodstatnené a žiada, aby Okresný súd Vranov nad Topľou žaloby proti
žalovanej v celom rozsahu zamietol.“

Žalobca v nadväznosti na vyjadrenie žalovanej predložil súdu stanovisko. Uviedol, že
prevažná časť rozhodujúcich skutočnosti pre rozhodnutie vo veci vyplýva z obsahu exekučného spisu,
ktorý žalobca žiadal pripojiť do tohto súdneho konania. Bez oboznámenia sa s jeho obsahom nie je
možné vo veci rozhodnúť. Keďže preukázanie rozhodujúcich skutočnosti nie je náležitosťou podania,
ale naopak je predmetom vykonávania v súdnom konaní, ktoré sa uskutočňuje na základe riadneho

podaniažalobcu,niejemožnépodaniežalobcuztohtodôvodupredčasneodmietnuť.Išlobyoporušenie
základného práva na prístup k súdu. K výzve na predloženie písomného podania s vykázaním dátumu
podania:
1) Žalobca nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
podaným žalovanému, ktorý by navyše obsahoval vyznačený dátum podania. Žalobca podal originál
návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody žalovanému osobne do podateľne, pričom

žalovaný potvrdil prijatie individuálneho návrhu spolu s prijatím iných individuálnych návrhov označením
ich súpisu prezenčnou pečiatkou.
2) Originál návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody založil žalovaný do svojho
príslušného spisu a preto žalobca v podanej žalobe navrhol súdu, aby ako dôkaz v konaní vykonal
oboznámenie sa s príslušným spisom žalovaného.

3) Žalobca nevyhotovil printový rovnopis návrhu z dôvodu hospodárnosti, aby inter alia nedošlo v
spojení s nesprávnym úradným postupom štátu k navýšeniu materiálnej škody na jeho strane. Žiadna
normatívna právna úprava neukladá poškodenému subjektu povinnosť, aby v prípade postupu podľa
ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z.z. vykonal úkony smerujúce k zabezpečeniu vyhotovenia printovej
verzierovnopisunávrhunapredbežnéprerokovanienárokunanáhradumzdyapostaralsaovyznačenie

prezenčnej pečiatky orgánu konajúceho v mene štátu.
4) Ak všeobecný súd má za to, že zisťovanie skutočnosti zo spisu žalovaného má menšiu vypovedaciu
hodnotu (poskytuje menší priestor adekvátnemu zisteniu materiálnej pravdy) než oboznámenie sa s
návrhom predloženým žalovaným, žaloaný je pripravený poskytnúť návrh na predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody s tým, že žalobca disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov

v elektronickej forme a preto môže poskytnúť len túto jednotnú databázu obsahujúcu celkovo 43.597
návrhov - databáza samozrejme zahŕňa aj súdom požadovaný individuálny návrh.
5) Tvrdí, že v danom štádiu konania neexituje (aspoň ju žalobca nezaznamenal) námietka zo strany
žalovaného, že návrh na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v tejto individuálnej veci
nebol podaný. V prípade pochybnosti je namieste požadovať, aby súd získal vyjadrenie ohľadom

doručenia návrhu priamo od žalovaného (§ 114 ods. 2 a 3 OSP).
6) V tejto súvislosti oznamujú, že súdu bola predložená príloha - potvrdenie MS SR o prijatí žiadosti o
predbežné prerokovania nároku na náhradu škody do konaní o týchto žalobách:
ZE-5397-293 XXXXXXX S. H. X.X.XXXX EX 41/2007
5817-NZP XXXXXXX M. I. XX.XX.XXXX EX7446/2011

NP-5570-253 XXXXXXX Š. G. XX.XX.XXXX EX11017/2008
8305-ISTINA RS XXXXXXX M. I. XX.XX.XXXX EX7446/2011
Jednotlivé žaloby, ktoré boli podané na OS Prievidza následne odkazujú na tieto konania. V zmysle ust.
§ 121 OSP nie je potrebné dokazovať skutočnosti známe súdu z jeho činnosti. Vášmu súdu je známa
skutočnosť, že žalobca podal žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na MS SR

z potvrdenia, ktoré žalobca priložil k vyššie uvedeným konania a to z jeho vlastnej činnosti. Preto túto
skutočnosť viac nie je potrebné dokazovať predkladaním ďalších kópií do ďalších konaní. Vyhotovovanie
takýchto kópií by bolo zároveň nehospodárne.

Žalobca v ďalšom svojom vyjadrení poukázal na to, že žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení

procesné nedostatky neoznačila konkrétne vo vzťahu k individuálnemu žalobnému návrhu s tým, že
žalobca pravdivo opísal jemu známe skutočnosti rozhodujúce pre predmet sporu o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, pričom použil údaje umožňujúce spoľahlivo identifikovať exekučné konanie,
v ktorom sa súd dopustil nesprávneho úradného postupu. K nepriloženiu dôkazov uviedol, že žalobca
označil ako dôkaz súdny spis a označením dôkazov v žiadnom prípade neprenáša dôkazné bremeno

na súd, len žiada, aby súd v tomto konaní vykonal rozhodujúci dôkaz t. j. oboznámenie sa s exekučným
spisom, čím uniesol dôkazné bremeno. Žalobca sa nestotožnil a nikdy sa ani nestotožňuje s tvrdeniami
Ústavného súdu o tom, že bez označenia spisovej značky na začatie konania nemožno vec prejednať.
V žalobe podrobnej špecifikuje, v čom vidí nesprávnosť úradného postupu - exekučný súd nerozhodolo návrhu v zákonom predpokladanom čase a po uplynutí takto predpokladaného času (legálnej lehoty)
bol právny významný čas v konaní bezdôvodne nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy. V danom
prípade je intenzita zásahu do práv a právom chránených záujmov žalobcu nesprávnym úradným

postupom veľmi vysoká, z dôvodu kumulácie právnych skutočností vyvolávajúcich nesprávny úradný
postup resp. rad nesprávnych úradných postupov. Ďalej poukázal, že platí základné právo každého na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo každého na prejednanie veci v primeranom čase. Z
tohodôvodujeprávneirelevantnézaoberaťsatypomapočtomurgenciíasťažností,naktorépoukazoval
žalovaný, napriek tomu k veci žalobca dodal, že žiadal informácie o stave konania, kde súčasne

namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval, aby o ich návrhoch bolo
rozhodnuté.Ktvrdeniamžalovanejvjejvyjadrení,želehota15dnísanevzťahujenavydanierozhodnutia
v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia, poukázal na § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti s tým, že súd je povinný preskúmať súlad žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom v lehote 15 dní a v tejto lehote dospieť k jednoznačnému záveru, či poverenie vydá

alebo nevydá. K tvrdeniu žalovanej, že ak bol návrh na vydanie poverenia podaný súdu pred 01. 06.
2011, pričom exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok v zmysle § 44 ods. 2 v nadväznosti na
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného priadku sa lehota nevzťahovala na rozhodcovské rozsudky a to
napriek tomu, že predmetom ustanovení je namiesto rozhodcovského rozsudku uvedené rozhodnutie
rozhodcovskej komisie. Toto rozhodnutie je úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského

súdu. Ďalej zdôraznili, že žalobca sa svojím návrhom nedomáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nezákonného rozhodnutia ale len z dôvodu nesprávneho úradného postupu. K ďalšiemu tvrdeniu
žalovanej uviedol, že k naplneniu pojmu predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dôjde už
samotným podaním žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo sa v danom
prípade stalo, a keď naviac žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody žalovaný popiera, nie je možné

očakávať, že by predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred súdnym konaním prinieslo
požadovaný efekt v podobe úhrady požadovanej náhrady. Teda tvrdenie o predčasnom podaní žaloby v
spojeníspopretímuplatnenéhonárokuzostranyžalovanéhoječistošpekulatívne,tedažalobcapopiera,
abyakokoľvekmarilpredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody.Naviacakžalovanánevynaložila
žiadnu snahu na to, aby nárok mohol byť predbežne prejednaný trvajúc na formalitách s úmyslom nikdy

nároky poškodeného neuspokojiť a to pri akejkoľvek dôkaznej situácii. Prípadná obrana okresného
súdu spočívajúca vo vysokej pracovnej zaťaženosti zákonného sudcu a o vysokom počte spisov je
neakceptovateľná. Okrem toho žalobca poukázal na zavedenú rozhodovaciu prax Ústavného súdu
SR, podľa ktorej sa otázka existencie zbytočných prieťahov v konaní skúma s ohľadom na konkrétne
okolnosti prípadu berúc do úvahy: 1. právnu a faktickú zložitosť veci, 2. správanie sťažovateľov,

3. spôsob, akým konaním postupoval okresný súd. Žalobca tvrdí, že po zohľadnení rozhodujúcich
okolností daného prípadu je potrebné dospieť k záveru, že doterajším postupom exekučného súdu v
exekučnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. K otázke preukázania majetkovej škody uviedol, že
vznik tejto žalobca preukázal označením dôkazov poukazujúcich na nesprávny úradný postup súdu,
pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu nemal na majetok a aktivity

žalobcu žiaden vplyv s tým, že nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách zamestnancov
žalobcu a v administratívnych postupoch, čo v hraničných prípadoch znamenalo nutnosť prijať nových
zamestnancov na pokrytie zvýšeného objemu prác, dôsledkom čoho je zníženie majetku na strane
žalobcu. Žalobca sa v tomto konaní nedomáha náhrady majetkovej škody, ktorá by predstavovala
znížený výťažok exekúcie, ale uplatňuje si náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s

nekonaním exekučného súdu s tým, že ide o náklady, ktoré žalobca musel vynaložiť na zamestnancov,
papier, tlač, poštovné, elektronické služby a podobne v záujme toho, aby docielil postup v exekučnom
konaní. Aby však boli vylúčené akékoľvek pochybnosti o výške nároku, žalobca na preukázanie
výšky škody zadal spracovanie znaleckého posudku Znaleckému ústavu Ekonomickej univerzity v
Bratislave a žiadal, aby súd vykonal tento dôkaz ako dôkaz zásadného významu. Pokiaľ sa týka

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá nemajetková ujmy spočíva v strate povesti podniku, v
neistote v plánovaní rozhodnutí, ktoré je možné prijať, s ťažkosťami spôsobenými v samotnej správe
podniku, a aj keď v menšej miere, úzkosti a nepríjemnosti, ktorým sú vystavení členovia riadiacich
orgánov spoločnosti. Naviac uviedli, že nesprávny úradný postup žalobca vidí aj v porušení práva EÚ zo
strany exekučného súdu, keďže rozhodoval s použitím princípu ex offo bez vypočutia strán (účastníkov

exekučného konania) a teda v rozpore s právom EÚ. Súd v exekučnom konaní vôbec neupozornil
povinného (spotrebiteľa) na skutočnosť, že hodlá posúdiť podmienku ako neprijateľnú (rozhodcovskú
doložku)anevyzvalhonapodanievyjadreniaktejtoskutočnostiaoúmyslepovinnéhopotomsúdlogicky
neupovedomil a ani nemohol upovedomiť oprávneného a neumožnil mu vyjadriť sa s cieľom ovplyvniťvýsledok konania. V závere svojho písomného stanoviska uviedol, že podľa jeho názoru je zrejmé,
že súd konal v rozpore s právom EÚ, uskutočnil teda nesprávny úradný postup, ak vylúčil možnosť
aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to,

či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere
a zámere spotrebiteľa v rámci kontradiktórnosti a zásady rovnosti zbraní informoval oprávneného a
umožnil mu vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania. Ochrana spotrebiteľa nie je a nemôže byť
akceptovateľnýmospravedlnenímpreporušovanieprávúčastníkovexekučnéhokonania,apretozotrvali
na nárokoch vyjadrených prostredníctvom žalobného petitu a žiadali súd, aby podľa tohto rozhodol.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobným návrhom, listinnými dôkazmi a to vyjadrením
žalovanej zo dňa 24.01.2013, vrátane prílohami na čl. 22-32, vyjadrením žalobcu zo dňa 12.03.2013,
z 02.09.2013, znaleckým posudkom č.1/2013 predložený žalobcom, vyjadrením žalobcu zo dňa
13.11.2013, zo dňa 19.06.2014, vyjadrením žalovanej zo dňa 19.06.2014, zo dňa 07.07.2014,
vyjadrením žalobcu zo dňa 10.07.2014, zo dňa 26.02.2014, predložený žalobcom, vyjadrením žalovanej

zo dňa 25.09.2014, zo dňa 06.10.2014, ospravedlnením žalobcu zo dňa 14.10.2014, úradným
záznamom na čl. 123, vyjadrením žalobcu zo dňa 13.10.2014, obsahom spisov OS Stará Ľubovňa
4Er/413/2011, 2Er/351/2011, 2Er/407/2011, 5Er/246/2011, 3Er/408/2011, 3Er/388/2011, 5Er/84/2009,
7Er/350/2011, 3Er/221/2011, 2Er/413/2011, a vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutočný stav
veci:

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 4Er/413/2011 vedeného proti
povinnému J. K. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
18.08.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 07.09.2011 zastavené čiastočne.
Uznesenie nadobudlo v spojení s uznesením KS právoplatnosť dňa 13.03.2012. Dňa 18.05.2012

bola uznesením čiastočne zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia a následne bola uznesením zo
dňa 19.06.2012 celá žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
08.04.2013.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 2Er/351/2011 vedeného proti

povinnému S. E.Č. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
21.07.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 03.08.2011 zastavené. Uznesenie
nadobudlo v spojení s uznesením KS právoplatnosť dňa 03.09.2011.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 2Er/407/2011 vedeného proti

povinnému Z. S. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
16.08.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 06.09.2011 zastavené. Uznesenie
na základe uznesenia KS zo dňa 14.11.2011 bolo zrušené. Dňa 25.05.2012 bola uznesením vyhlásená
exekúcia za neprípustnú ako aj zastavená. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 27.06.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 3Er/408/2011 vedeného proti
povinnému Z. H. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
16.08.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 05.09.2011 zastavené čiastočne.
Uznesením zo dňa 30.05.2012 bola zamietnutá žiadosť o vydanie poverenia. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 10.10.2012 a následne bolo exekučne konanie zastavené uznesením zo dňa

18.12.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 3Er/388/2011 vedeného proti
povinnému F. E. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
dňa 05.08.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 10.08.2011 zastavené v celom

rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.09.2011.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 5Er/246/2011 pripojeného pri
spise tun. súdu sp.zn. 11C/354/2012 vedeného proti povinnému S. K. bolo zistené, že žiadosť o
udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa 09.06.2011. Následne bolo exekučne

konanie uznesením zo dňa 28.07.2011 zastavené exekučne konanie čiastočne. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 10.12.2011. Po podaní odvolania bola vec vrátená okresnému súdu a následne
uznesenie súdu prvého stupňa bolo potvrdené. Uznesením zo dňa 29.05.2012 bola žiadosť o udeleniepoverenia zamietnutá. Uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu nadobudlo právoplatnosť dňa
07.11.2012. ďalším uznesením zo dňa 19.11.2012 bolo exekučne konanie zastavené.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 5Er/84/2009 vedeného proti
povinnému S. K. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
dňa 06.04.2009. Následne bola žiadosť o udelenie poverenia uznesením zo dňa 19.05.2009
zamietnutá. Unesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.06.2009. Uznesením zo dňa 31.07.2009 bolo
exekučne konanie čiastočne zastavené. Uznesením bolo uznesením Krajského súdu zo dňa 28.06.2010

potvrdené. Ďalšíuznesenímzodňa15.10.2010boloexekučnekonanievčastiistinyvovýške160,66eur
zastavené. Uznesenie v spojení s uznesením KS nadobudlo právoplatnosť dňa 28.06.2011. Uznesením
zo dňa 16.04.2012 bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia. Uznesenie v spojení s uznesením KS
nadobudlo právoplatnosť dňa 06.08.2012.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 7Er/350/2011 vedeného proti

povinnému Z. O. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená
dňa 21.07.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 03.08.2011 zastavené v celom
rozsahu. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 06.09.2011.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 3Er/221/2011 vedeného proti

povinnému S. Q. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
30.05.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 14.7.2011 zastavené v celom rozsahu.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.08.2011.

Z exekučného spisu Okresného súdu Stará Ľubovňa spisovej značky 2Er/413/2011 vedeného proti

povinnému G. Č. bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia bola exekučnému súdu doručená dňa
18.08.2011. Následne bolo exekučne konanie uznesením zo dňa 06.09.2011 čiastočne zastavené
a následne uznesením zo dňa 12.10.2011 bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená.
Uznesenie nadobudlo v spojení s uznesením KS Prešov právoplatnosť dňa 28.02.2012.

Žalobca zaslal súdu znalecký posudok vypracovaný O.. Z.. K.. S. N., K.. číslo 1/2013 zo dňa 24. 06.
2013 vo veci rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie, kde znalec
uvádza, že jednotlivé pramene EÚ a súvisiace nezáväzné pramene práva EÚ, ktoré obsahujú alebo
odkazujú na ustanovenia o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských sporoch vrátane súvisiacej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie k 01. 07. 2013 neobsahujú výslovný zákaz rozhodcovského

konania v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez splnenia osobitných podmienok
ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli
byť rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským v rozhodcovskom konaní.

Súd pojednával v neprítomnosti oboch účastníkov konania napriek tomu, že právny zástupca žalobcu

sa pre kolíziu s iným pojednávaním ospravedlnil svoju neúčasť a žiadal pojednávanie z tohto dôvodu
odročiť.

Ustanovenie § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku určuje dve podmienky, ktoré musia byť
súčasne splnené, aby súd mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu a to je

riadne predvolanie a absencia žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom o takúto
absenciu ide vtedy, keď buď účastník konania o odročenie pojednávania nepožiada alebo o odročenie
pojednávania síce požiada, avšak nepreukáže existenciu dôvodu na odročenie pojednávania.

V zmysle ustanovenia § 119 Občianskeho súdneho poriadku súd môže pojednávanie odročiť iba z

vážnych dôvodov, ktoré je povinný dotknutý účastník, resp. jeho právny zástupca oznámiť súdu bez
zbytočného odkladu a samotná žiadosť musí obsahovať jednak dôvod, pre ktorý navrhuje pojednávanie
odročiť, deň, kedy sa o tomto dôvode dozvedel a oznámi adresu, na ktorú bezodkladne oznámi, ako
návrh posúdil.

Nepochybne bolo v predmetnej veci preukázané, že právny zástupca žalobcu vzal na vedomie termín
pojednávania ( 15.10.2014 ) dňa 14.07.2014 na pojednávaní kde boli osobne prítomný, termín ďalšieho
pojednávania mu vyhovoval, bol určený s dostatočným predstihom. Žalobca bol písomne predvolaný.
Žiadosť právneho zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania bola súdu doručená veľmi krátko predtermínom pojednávania t. j. 14.10.2014 o 7.20 hod. hoci termín pojednávania vzal na vedomie dňa
14.07.2014. Ako dôvod ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní a žiadosti o odročenie pojednávania
uviedli, že v určenom čase boli vytýčené pojednávania v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.

(zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.) voči žalovanej: Slovenská republika vedenej
pred Okresným súdom Topoľčany senát 5C,6C od 8.15 do 10.45 hod. a pred Okresným súdom Senica
6C, od 8.30 do 10... hod.. Ďalej uviedli, že klient pritom trvá na účasti splnomocneného advokáta,
vylučuje substitúciu a súčasne žiadajú súd, aby sa nekonalo v ich neprítomnosti.

Súd z obsahu spisu zistil, že na pojednávaní v danej právnej veci 11C/351/2012 dňa 14.07.2014 bol
prítomný na strane žalobcu, za jeho právneho zástupcu a to jeho substitút advokát JUDr. Jaroslav
Fridrich na základe substitučnej plnej moci zo dňa 11.07.2014.

Súd mal za to, že vyššie uvedenou predmetnou žiadosťou o odročenie pojednávania žalobca, jeho
právny zástupca nepreukázal existenciu dôležitého dôvodu v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku, keďže v predmetnej žiadosti ani bližšie nešpecifikoval kolíziu termínov
pojednávania, s ktorým pojednávaním pred Okresným súdom v Dunajskej Strede ide. Okrem iného
nemožno prehliadnuť, že dôležitý dôvod brániaci účastníkovi pojednávania sa zúčastniť, musí sa
vyznačovať znakom nepredvídateľnosti, závažnosti a ospravedlniteľnosti.

Navyše podľa názoru súdu tieto dôvody pre odročenie pojednávania uvedené právnym zástupcom
žalobcu v žiadosť o odročenie pojednávania nespĺňajú zákonné predpoklady, pričom právny zástupca
vo svojej žiadosti o odročenie uvádzal zavádzajúce a nepravdivé skutočnosti.

Totiž tunajším súdom tesne pred začatím pojednávania v tejto veci bolo zistené, že zástupca žalobcu

POHOTOVOSŤ, s.r.o. ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní vedenom pred Okresným súdom v
Topoľčany. Pojednávania sa na OS Topoľčany sa nezúčastnil. Svoju neúčasť tam ospravedlnil z dôvodu
kolízie s pojednávaniami pred inými súdmi. Predvolanie si na tamojšom súde prevzal neskôr ako vzal
na vedomie termín pojednávania vo veci 11C/351/2012.

Súd poukazuje ďalej, že na jednej strane právny zástupca uvádzal, že jeho klient vylučuje substitúciu no
na druhej strane na pojednávaní v danej právnej veci na tunajšom súde 11C/351/2012 dňa 14.07.2014
bol prítomný substitút právneho zástupcu.

Teda právny zástupca žalobcu vo všetkých dôvodoch, ktoré uviedol vo svojej žiadosti o odročenie

pojednávania súd zavádzal nepravdivými tvrdeniami ako to zistil súd.

Kolízia pojednávania na strane žalobcom zvoleného zástupcu nie je relevantná z dôvodu tak ako
to už uviedol Ústavný súd SR v náleze z 13. 01. 1999 pod sp. zn. IÚS68/1998, že o tejto kolízii
v tom istom termíne na rozdielnych súdoch sa právny zástupca žalobcu dozvedel v dostatočnom

časovom predstihu a nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu
na odročenie pojednávania. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti
účastníka konania nie je povinnosť súdu vyhovieť akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania, ale
môže toto pojednávanie odročiť iba z dôležitého dôvodu. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru,
že existencia kolidujúcich pojednávaní na strane zvoleného zástupcu žalobcu, ktorú okrem iného ani

dostatočne nešpecifikoval, nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle ustanovenia
§ 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Je nesporné, že žalobca na súdoch Slovenskej republiky podal veľké množstvo žalôb, v ktorých
splnomocnil na zastupovanie toho istého právneho zástupcu a je teda na ňom, aby personálne

zabezpečil zastupovanie svojho klienta na jednotlivých pojednávaniach, pretože vzhľadom na množstvo
podaní môže aj v budúcnosti vzniknúť situácia, že vzniknú kolízie v jednotlivých pojednávaniach a potom
by súd mohol byť vo svojej rozhodovacej činnosti paralyzovaný. Žalobca napriek tomu, že inicioval
niekoľko tisíc sporov v obdobných súdnych konaniach, sa týchto nezúčastňuje a podľa vedomostí súdu
opakovane podáva žiadosti o odročenie pojednávaní. Len na tunajšom súde sa doposiaľ nezúčastnil

viacero z nariadených pojednávaní v rôznych senátoch tunajšieho súdu, ale opakovane podáva žiadosti
o odročenie pojednávania z dôvodu kolízií termínov pojednávaní na iných súdoch.Podľa názoru súdu žalobca takýmto postupom nesleduje čo najrýchlejšie ukončenie sporu, ale
vytváranie prieťahov v konaní napriek tomu, že v uvedených súdnych sporoch sa domáha nároku na
náhradu škody práve pre prieťahy vyvolané exekučnými súdmi. Okrem iného dáva do pozornosti, že v

obdobných veciach prebiehali súdne pojednávania aj na ďalších súdoch Slovenskej republiky

Okrem toho mal súd za to, že k spoľahlivému zisteniu skutkového stavu postačilo oboznámiť sa s
právnymnázoromobochzúčastnenýchstránasospismi,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnému
postupu.

V § 4 ods. 1 písm. a bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uvádza, že vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

V zmysle § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

V ustanovení § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uvádza, že zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu
škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom
škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na

súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci,
ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

V zmysle § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Z ustanovenia § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že lehota neplynie počas predbežného
prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však
počas šiestich mesiacov.V zmysle § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.5.2010, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade

a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, 4e)
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, 4ea)

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.4eaa)

V § 41 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že ak záväzok v notárskej zápisnici podľa odseku 2
písm. c) vznikol z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže
sa exekúcia týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak
sa záväzok v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.

Z § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. vyplýva, že exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia
alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V ustanovení § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť
zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 4 zák. č. 233/1995 Z. z., odseky 1 až 3 sa nepoužijú v konaní o výkon rozhodnutia, pri
ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné,
znalečné a iné trovy súdneho konania.

V zmysle § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho

rozhodnutia, súd doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do
15 dní od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho
rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal exekúciu.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z., poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie

a) súdu, ktorý poveruje exekútora vykonaním exekúcie,
b) exekútora, ktorý je poverený vykonaním exekúcie,
c) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,d) oprávneného a povinného,
e) vymáhaného nároku,
f) prípadne potvrdenie o vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu.

V zmysle § 44 ods. 7 zák. č. 233/1995 Z. z., ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky
na výživnom, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje okrem náležitostí podľa odseku 6 aj výšku
preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov podľa § 197 ods. 3.

V ustanovení § 44 ods. 8 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že oprávnený môže kedykoľvek v priebehu
exekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušnýokresnýsúdnávrhnazmenuexekútora.
Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy
exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 1.6.2010, exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade

a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, 4e)

b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, 4ea)
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,

e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených

týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide

o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.4eaa)

Podľa§41ods.3zák.č. 233/1995Z.z.,akzáväzokvnotárskejzápisnicipodľaodseku2písm.c)vznikol
z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia
týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok

v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.

V zmysle § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota

neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.V ustanovení § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. sa uvádza, že ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť
zamietla, právoplatné, súd exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je
prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho
rozhodnutia, súd doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do
15 dní od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho
rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal exekúciu.

Podľa § 44 ods. 6 zák. č. 233/1995 Z. z., poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie

a) súdu, ktorý poveruje exekútora vykonaním exekúcie,
b) exekútora, ktorý je poverený vykonaním exekúcie,
c) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,
d) oprávneného a povinného,

e) vymáhaného nároku,
f) prípadne potvrdenie o vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu.

preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov podľa § 197 ods. 3.

Z ustanovenia § 44 ods. 9 zák. č. 233/1995 Z. z. vyplýva, že súd v rozhodnutí o zmene exekútora
podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec
mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne
poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy

exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v prejednávanej veci ako aj v spojených veciach si
žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkových škôd a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadostiach na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej lehote vrátane skutočností, že exekučný súd preskúmal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, v danom
prípade rozsudky rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu.

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä

jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia

byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred 01.
06. 2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a

zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými
súdmi alebo vydané jedným rozhodcom súd uvádza, že v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
uvedenú lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadnekrátku na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ustanovení § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ustanovenie § 45 ods.
1 až 3 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 09. 12. 2010 pod
sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v

ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie
adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého

súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku. K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 29. 03. 2011 pod sp. zn. 5Cdo291/2010, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený
a povinný skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných

exekučných titulov zákon oprávňuje súdy, aby v konaní o nútenom výkone rozhodcovského rozsudku
vedenom či už podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo Exekučného poriadku toto konanie zastavili
na návrh, ale aj bez návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo vôbec prebehnúť, pretože predmetom
sporu bola vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom rozhodcovského konania alebo predmetom
sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež vtedy, keď rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom alebo

je v rozpore s dobrými mravmi alebo nim bolo prisúdené plnenie nemožné, pričom nie je podstatné, že
nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa 14.
12. 2012, v ktorej sa zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k namietanému

porušeniu postupu Okresného súdu v Prešove a to porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011. Podľa
zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15. 08. 2011 doručená žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia, na vykonanie exekúcie, kedy 16. 04. 2012 súd vyzval žalobcu na predloženie
rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 04. 05. 2012 a uznesením zo dňa 05. 10. 2012 bola

zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd v
nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie je každý
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v relevantnom čase už 15-dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí

rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie. V uvedenom ustanovení je výslovne uvedené,
že táto lehota sa nevzťahuje na prípady, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d)
Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je
nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomnosti,ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie. V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo
už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti
v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného

prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti
oudeleniapoverenínavykonanieexekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúd
väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním
na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým
odstupom, čo je možné považovať za ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť

sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako neopodstatnená.

V predmetnom konaní a v spojených veciach súd nemal za preukázané nesprávny úradný postup v
danom prípade - existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nevydaním rozhodnutia v zákonom určenej
lehote.

V konaniach registra Er vedených na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod spisovými značkami tak,
ako sú uvedené vyššie, ohľadne ktorých boli žalobcom podané žaloby, mal súd za preukázané, že
žaloby žalobcu sú neopodstatnené. Súd poukazuje na to, že tak, ako to vyplýva z nálezu Ústavného
súdu SR a neskôr zavedenej novely do exekučného poriadku od 01. 06. 2010 bola nutnosť preverenia

prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou
na vykonanie exekúcie, napr. rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky.

V uvedených veciach exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného
súdu žalobcom v predmetných spojených žalobách nezodpovedala skutočnosti. Okrem toho súd

považuje za potrebné ešte podotknúť, že konajúci exekučný súd za účelom posúdenia materiálnej
a formálnej vykonateľnosti rozhodcovského súdu vyzýval žalobcu ako osobu oprávnenú exekučného
titulu na preukázanie dôvodnosti nárokov priznaných v rozhodcovských konaniach v zrejmom rozpore
so spotrebiteľským právom, na ktoré nereagoval. Súd komplexne posudzoval uplatnený nárok o čom
svedčia vydané rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, ako aj o

čiastočnom vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení.

V uvedených veciach bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po
doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky, ktoré boli
podkladmi pre jej vykonanie nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, prípadne

právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok
týmto zákonným ustanoveniam odporuje, uvedené nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku
na vykonanie exekúcie na jeho základe. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho
exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá vzhľadom na
skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby bolo možné

v daných veciach vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
V takýchto prípadoch predsa žalobca nemôže vyčítať nečinnosť exekučného súdu za súčasného
preukázania, že tento v postavení oprávneného neposkytol konajúcemu súdu nevyhnutnú súčinnosť v
stanovených súdom určených lehotách, ale naopak výzvy súdu odignoroval.

Súčasne súd uvádza, že ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetných veciach neboli vedené
žiadne disciplinárne konania a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval Ústavný
súd, či Európsky súd pre ľudské práva.

Vzmysleust.§9ods.2zák.č.514/2003Z.z.vzneníúčinnomod1.1.2003priposudzovanínesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súduSRoústavnejsťažnosti,vktorombolokonštatované,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných prieťahov by len takéto podklady boli podľa názoru súdu relevantné pre priznanie žalobcom
uplatnených nárokov.

Zároveň mal súd za preukázané, že bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetných
exekučných konaniach skúmal, či bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva.

Najvyšší súd SR pod sp. zn. 6Cdo135/2012 zo dňa 5.12.2012, 5Cdo375/2012 ako aj Ústavný

súd ČR pod sp. zn. 3ÚS 562/2012 zo dňa 24.10.2013 zaujali stanovisko, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v
rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Uvedené rozhodnutia v odôvodnení poukázali už

na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2011 pod sp. zn. 3Cdo146/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že vychádza z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa okrem iného zaoberá tým,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom. Teda či
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia základných predpokladov pre poverenie

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený
exekučný titul bol alebo nebol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia
tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky a takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie

platnejrozhodcovskejzmluvyaexekučnýsúdmápovinnosťvzmysleust.§42ods.2Ex.poriadkuokrem
iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzatvorená platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec

prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok akoby právny úkon
uzavretý nikdy nebol. Z toho dôvodu dovolací súd vyvodil záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu
na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku ak má preto dostatok skutkových a právnych
poznatkov, je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými

stranamibolauzatvorenáplatne.Akzistí,žeprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženánaneplatnej
rozhodcovskej zmluve, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych
predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup exekučného súdu v predmetných

exekučných veciach nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu a nesmeroval ani
k zrušeniu tohto rozhodnutia, ale iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je alebo nie je
v rozpore so zákonom.

V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by tak rozhodnutie majúce charakter tzv. ničotného
právneho aktu.Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu
nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska je platnosti, keďže toto oprávnenie
nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako to bolo konštatované vo vyššie

uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. V danom prípade bol plne opodstatnený a zákonný
postup exekučného súdu, ktorý pri podaných žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne.

Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s

dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a preto uvedené neplatné zmluvné
dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozsudky, ktoré boli
podkladom vyššie uvedených exekučných konaní a preto správne exekučný súd postupoval, ak tieto
považoval za nevykonateľné.

Nakoľko exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že exekučné tituly
vo forme rozhodcovských rozsudkov predložených žalobcom ako oprávneným boli vydané v rozpore
so zákonom dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie
poverenia v rozsahu, v akom bolo žiadané a žiadosť exekútora zamietol. V predmetných exekučných
veciach zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebolo

realizované za situácie, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady.

Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu
a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.
Exekučný súd iba skúmal, či predložené rozhodcovské rozsudky sú vykonateľným exekučným titulom

a či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory. Pri riešení tejto otázky nebol
exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci exekučného konania bol
všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z
hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky (IVÚS78/2011, uznesenie
NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012).

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku patrí k
procesným podmienkam konania a ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
O prekážku právoplatne rozhodnutej veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých osôb. Totožný

predmet konania je daný vtedy, ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci z rovnakých
skutkových tvrdení, za akých už bol pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania ide najmä
vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi, prípadne v novom konaní
vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie však netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vo
forme rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré
je v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie
(uznesenie NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn. 6Cdo135/2012).

Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia NS SR
6Cdo135/2012 z 5.12.2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania a preto nim nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.
Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky a preto nemôže byť

prekážkou veci rozhodnutej.

Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetných exekučných veciach, nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu vrátane

porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vydaním rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia podľa tvrdenia žalobcu zákonom určenej, súd žalobu ako nedôvodnú
zamietol.S poukazom na nepreukázanie tvrdeného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov spôsobom odporujúcim zákonu v spojených veciach
pôvodne vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni tak, ako sú tieto uvedené vyššie, ako zákonného

predpokladu zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. žalobcovi nevznikol nárok na náhradu
škody ani nemajetkovej ujmy. V zmysle ustanovenie § 17 zákona číslo 514/2003 Z. z. sa uhrádza
skutočná škoda a ušlý zisk. Škodu je potrebné chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia
(najmä peňažného). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či

inéznehodnotenieexistujúcehomajetkovéhostavupoškodenéhooprotistavupredškodnouudalosťoua
ktorápredstavujemajetkovéhodnoty,ktorétrebavynaložiťpreuvedenievecidopredošléhostavu(pokiaľ
je možné). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

Žalobca si ako majetkovú škodu uplatnil istinu s príslušenstvom vo výške, ako to uviedol v petite svojich
jednotlivých žalôb s tým, že táto viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny
a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

V danom prípade nebolo žalobcom preukázané, aby zo strany súdu došlo jednak k nesprávnemu
úradnémupostupuajednakkvznikukonkrétnejvyčísliteľnejapreukázateľnejmajetkovejškode.Žalobca
však nielen vo vzťahu k majetkovej škode ale ani vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy
nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči

povinnej osobe v dôsledku postupu exekučného súdu. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil
len s poukazom, že postup súdu má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
žalobcu, no nijako konkrétne netvrdil a ani dôkazmi nepreukázal, že k takémuto následku aj skutočne
došlo.

Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle
zákona číslo 514/2003 Z. z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich
nie je táto zodpovednosť daná, dospel súd k záveru, že v dôsledku nepreukázania jednak nesprávneho
úradného postupu a jednak vzniku škody namietaným nesprávnym úradným postupom nie je možné
žalobe žalobcu vyhovieť.

Na základe uvedeného preto súd žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.

Pre úplnosť súd poukazuje, že ďalšie návrhy na dokazovanie uvedené žalobcom a to výsluch pracovníka
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. dlžníka a znalcov ktorý podávali znalecký posudok a to O.. F.. N., K.. F.. E.

S. U.., O.. F.. K. H. K., ktorí oceňovali škodu súd neakceptoval, nakoľko ich považuje za zbytočné, ktoré
by predlžili súdne konanie a pre rozhodnutie vo veci nemôžu mať vplyv, pretože sa netýkajú ozrejmenia
podstatných okolnosti, ktoré sú potrebné pre vyriešenie veci a to nesprávneho úradného postupu alebo
nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, tieto návrhy sa týkajú len okolnosti uzatvorenia zmluvy,
prípadne iných ako je uzavretie zmluvy, splácanie úveru a vyčíslenia škody no nie postupu súdu.

Keďže súd ma to že k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu a nezákonnému rozhodnutiu ako
jednému z predpokladov vznik zodpovednosti nedošlo, je nadbytočné zisťovať okolnosti určenia výšky
škody a ujmy uplatnenej žalobcom.

K tvrdeniu žalobcu, že prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky bola dôsledkom nesprávneho úradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, súd sa s týmto záverom žalobcu
nestotožňuje. Podľa jeho názoru prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky nebola dôsledkom nesprávneho
úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou žalobcu ktorý
v pozícií veriteľa, na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie v občianskom

súdnom konaní aj s poukazom na vyššie uvedené závery rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej
republiky, v zmysle ktorých rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci si tieto v súdnom konaní
neuplatnil.V predmetných exekučných veciach bolo nesporne preukázané, že s poukazom na dátumy uznesení
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia mal žalobca v postavení veriteľa

vytvorený dostatočný časový priestor na včasné uplatnenie si predmetných pohľadávok voči povinným
v občianskom súdnom konaní s vylúčením rizika nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi
spotrebiteľského práva pre vznesenú námietku premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku
majúcu za následok nemožnosť priznania dôvodne uplatneného nároku súdnym rozhodnutím. Podaniu
žalôb o plnenie z uzavretých úverových zmlúv žalobcovi nič nebránilo.

V zmysle § 142 ods. 1 OSP účastníkovi ,ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
Žalobca bol v konaní neúspešný a žalovanej, ktorá si trovy konania nevyčíslila, trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd do Prešova. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42
ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 13, 2024. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozhodnutie , Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014

Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 15, 2014