Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 2, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/237/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4412222089
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4412222089.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dany Kálnayovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava,protiodporcovi:Slovenskárepublika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 13C/722/2012-44 zo dňa 22. júla 2014 a proti uzneseniu
Okresného súdu Komárno č. k. 13C/722/2012-61 zo dňa 8. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 08. 10. 2014 č. k. 13C/722/2012-61
p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovení § 3 ods. 1, písm. d/, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1, písm. a/,
§ 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 5 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ako aj § 44 ods. 1, 2, 8, 9
zákona č. 233/1995 Zb., § 46 ods. 1, 2 a § 47 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti Exekučného poriadku. Uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 27.
09. 2012 domáhal vydania medzitýmneho rozsudku, ktorým by súd určil, že odporca je zodpovedný za
škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky ako exekučného súdu
z dôvodu, že tento nerozhodol v zákonom určenej lehote o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
v exekučnom konaní vedenom pre pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo

zmluvy o úvere č. 4020506 dlžníkom - povinným F. P.. Navrhovateľ si uplatnil nárok na zaplatenia
majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy v sume 995,76 eur ako aj náhradu trov
konania. Návrh odôvodnil tým, že ako oprávnený subjekt navrhol zvolenému exekútorovi vykonať
exekúciu na vymoženie pohľadávky, ktorá mu vznikla voči označenému dlžníkovi zo zmluvy o úvere.
Súdny exekútor pridelil uvedenej exekučnej veci č. EX 512/2005. Spísaný návrh na vykonanie exekúcie
spolu so žiadosťou o vydanie poverenia a exekučným titulom doručil súdny exekútor Okresnému súdu
Nové Zámky, ktorý poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Pre obavy o osud pohľadávky

vymáhanej povereným súdnym exekútorom navrhovateľ doručil exekučnému súdu návrh na zmenu
exekútora. Exekučný súd o návrhu na zmenu exekútora nerozhodol v zákonom určenom čase, teda do
30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora, pričom k návrhu na zmenu exekútora mal navrhovateľ
ako oprávnený pripojiť aj rovnopis exekučného titulu. O zmene exekútora bolo rozhodnuté až 01.12. 2010 postupom, ktorý bol v rozpore s § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.
09. 2005 čím vznikla majetková škoda aj nemajetková ujma. Nesprávnym úradným postupom mal
exekučný súd vystaviť oprávnené záujmy navrhovateľa riziku zániku povinného, riziku zmarenia účelu

konania pre stratu kontaktu s povinným a riziku insolvencie povinného. Takýmto postupom exekučného
súdu malo dôjsť k vnútorným zásahom do spoločnosti, ovplyvňovaniu podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušeniu jeho práv, k strate legitímnych očakávaní, strate dôvery v právo a spravodlivé
riešenie veci a k vyvolaniu rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky.

Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že exekučný súd nerozhodol o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora v zákonom určenej 30 dňovej lehote od doručenia návrhu dňa 25.
05. 2009, keď návrhu vyhovel uznesením z 01. 12. 2010. Podľa názoru súdu nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok oprávneného v procesnom postavení navrhovateľa na náhradu
škody. V súdnom konaní až do vyhlásenia dokazovania za skončené navrhovateľ nepreukázal vznik
žiadnej skutočnej škody, keď nepreukázal zmenšenie svojho majetku o 175,- eur v súvislosti s tvrdeným

omeškaním pri rozhodovaní o návrhu na zmenu súdneho exekútora v posudzovanej exekučnej veci.
Pritom podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza len skutočná škoda. Pritom sa oboznámil
aj so závermi znaleckého posudku č. 1/2014 Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave,
v ktorom v prípade žalôb titulom návrhu na zmenu súdneho exekútora znalecký ústav určil na jednu
žalobu mzdové náklady sumou 5,07 eur, náklady na tlač 5, 31 eur, náklady na úpravu informačného

systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur, t. j.
spolu 31,68 eur. Súd bol toho názoru, že znalecký posudok ústavu nie je dôkazom o vzniku uplatnenej
majetkovej škody. Výpočet škody v uvedenom znaleckom posudku obsahuje štyri základné časti:
zvýšené mzdové náklady, náklady na tlač, náklady na úpravu informačného systému a náklady na
telekomunikačné služby. V posudku v súvislosti s neskorým rozhodnutím o žiadosti na zmenu súdneho

exekútora sa uvádzajú úkony, ktoré však zo súdneho spisu a ani z exekučného spisu , ale ani zo
znaleckého posudku vo vzťahu k Okresnému súdu Nové Zámky nevyplývajú. Skutočnou škodou sa aj
v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového
stavu poškodeného reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré je nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu
veci do predošlého stavu. O určenie výšky požadovanej náhrady škody v návrhu nie je dôkazom o

vzniknutej škode. Navrhovateľ v uvedenej exekučnej veci nepreukázal ani existenciu žiadnej svojej
urgencie, sťažnosti, či žiadosti o informáciu o stave konania zaslanej exekučnému súdu. V súvislosti s
uvedeným preto nebolo možné prehliadnuť, že prípadný nesprávny procesný postup exekučného súdu
môže mať za následok vznik zodpovednosti štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku oprávneného z exekučného konania, ktoré by bolo priamo a nesprostredkovane

spôsobené práve týmto postupom. Navrhovateľ tak nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti
medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadným zmenšením jeho
majetku. Súd preto jeho návrh v časti náhrady materiálnej škody zamietol. V ďalšom zdôraznil, že
prípadný nesprávny úradný postup exekučného súdu bez ďalšieho nemá za následok vznik práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Túto

časť svojho návrhu navrhovateľ odôvodnil tým, že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho
legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k zmene súdneho exekútora, čo bude viesť
k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Rovnako ako pri vzniku škody je poškodený
povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na ktorých
základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ sa v návrhu

tvrdí, že zmenu exekútora navrhol navrhovateľ v exekučnom konaní, v ktorom bolo vydané poverenie
štyri roky pred doručením návrhu na zmenu exekútora, doba, ktorá uplynula od doručenia uvedeného
návrhu na zmenu súdneho exekútora do vydania uznesenia o zmene súdneho exekútora, nemohla
nijako negatívne zasiahnuť navrhovateľa, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu ujmu, nemohla
ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie

pohľadávky, keďže v uvedenej exekučnej veci bola exekúcia začatá poverením pôvodného exekútora.
Navrhovateľ nepreukázal, že skoršie rozhodnutie exekučného súdu o zmene súdneho exekútora by
viedlo k efektívnemu a účinnému vymoženiu jeho pohľadávky. Rovnako nepreukázal solventnosť svojho
dlžníka ako povinného v dobe od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia súdu o
návrhu na zmenu súdneho exekútora. Navyše, pôvodný exekútor mal zo zákona povinnosť vykonávať

začatúexekúciuaždodoručeniarozhodnutiaexekučnéhosúduozmenesúdnehoexekútora, ktorémuv
danom prípade bolo doručené 10. 01. 2011. Aj pre prípadný stav neistoty účastníka neprimerane dlhého
konania je tento povinný tvrdením rozhodujúcich skutočností dostatočne vysvetliť motiváciu k uplatneniu
nároku na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má slúžiť ku kompenzácii stavu neistoty, doktorej by bol poškodený v dôsledku neprimeranej dĺžky konania uvedený. Navrhovateľ v danom prípade
nepreukázal tvrdené následky, keď nepreukázal vznik ne majetkovej ujmy , ako objektívne zistiteľného
stavu, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti a ani jej závažnosť a okolnosti

vzniku tvrdenej ujmy, a tak neuniesol dôkazné bremeno ani o tejto časti návrhu. Súd návrh v celom
rozsahu zamietol ako nedôvodný. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a podľa výsledku
konania úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na

ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom v
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti

a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré
musí byť zrušené. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastával názor, že účastníkom

konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces
neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní
zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným

súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

účastníkom konania (§ 204 ods. 1, § 201 OSP) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 OSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 214 ods. 2 OSP),
s verejným vyhlásením pri splnení podmienok podľa § 156 ods. 3 OSP, preskúmal rozhodnutie v
napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 OSP) a rozsudok okresného
súdu ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).

Podľa § 212 ods. 1 OSP odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase

začatia konania, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu
bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk,
ak osobitný predpis neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť
ju inak.Podľa§44ods.6zák.č.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do 31. 08. 2005, ak

oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie,
vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi.
Účinky pôvodného návrhu vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa
však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Podľa § 44 ods. 1, 2, 7, 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase začatia
exekúcie, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a

exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 7, 8 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov účinnom v čase podania
návrhu na zmenu súdneho exekútora, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o

zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie

exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo
k zastaveniu exekúcie.

Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie a nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že v

exekučnom konaní, kde bol oprávneným, nerozhodol súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny

predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom
odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a správne aplikoval ust. §
9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 v znení účinnom do 31. 12. 2012. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa
nevyplýva tvrdenie žalobcu, že súd prvého stupňa poukazuje aj na ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.
01. 2013. Námietka žalobcu nebola v danom prípade opodstatnená. Odvolací súd uvádza, že je možné

sa so žalobcom stotožniť iba v tom, že uvedené ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené
do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2013 a nie je možné aplikovať toto
znenie na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania
pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o
retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu vyvodil i správny právny záver a svoje rozhodnutie vo veci samej náležite a správne
odôvodnil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vo veci samej v tomsmere, že navrhovateľ v predmetnej veci nepreukázal splnenie zákonom stanovených podmienok na
priznanie uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy (predovšetkým nepreukázal
samotný vznik škody a nemajetkovej ujmy), a preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 OSP sa

v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie existencie nesprávneho úradného
postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Okrem

nepreukázania nesprávneho úradného postupu žalobca nepreukázal ani vzniknutú škodu (neuniesol
dôkazné bremeno jej preukázania, pretože na to nestačí len samotné tvrdenie žalobcu, že mu nejaké
náklady vznikli) a nepreukázal ani nemajetkovú ujmu a ani príčinnú súvislosť medzi týmito atribútmi,
pretože nepreukázal ani ich samotnú existenciu.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody

preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy
odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu
podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady
konania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli

vady, ktoré ale nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady
neprihliadne.

Podľa ust. § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) musí súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora realizovať viaceré procesné úkony

súvisiace s rozhodnutím o zmene exekútora. Možno preto súhlasiť s názorom, že za daných okolností
nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonom určenej lehote nie je bez všetkého možné
považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Za daného stavu je možné vyvodiť, že uvedenú situáciu
nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup súdu. Rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora
je totiž možné až po zrealizovaní riadnych procesných úkonov. Námietka žalobcu o nemožnosti

polemizovať s dodržiavaním lehoty na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora je preto
nedôvodná. Z exekučného spisu vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal
súdny exekútor na súd dňa 20. 09. 2005 a pripojil k nemu návrh na vykonanie exekúcie. Súd prvého
stupňa vydal dňa 26. 09. 2005 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora Mgr. Katarína
Baňarová. Dňa 18. 05. 2009 požiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora. Exekučný súd zaslal

návrh na zmenu exekútora poverenej exekútorke Mgr. Kataríne Baňárovej dňa 27. 10. 2010. Následne
dňa 18. 11. 2010 táto súdna exekútorka doručila súdu originál exekučného spisu EX 512/05. Súd
prvého stupňa uznesením zo dňa 01. 12. 2010 č. k. 14Er/982/2005-17 návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora vyhovel.

Nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že o žiadosti na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté s
omeškaním až 560 dní od jej podania. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že samotná okolnosť,
že súd prvého stupňa o návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodne v 30-dňovej lehote, nemá za
následok vznik žalobcom tvrdenej a uvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody,
vykonával bez ohľadu na to, ktorý exekútor vo veci vykonával exekúciu. Po doručení návrhu na zmenu

súdneho exekútora exekučný súd vo veci konal a následne rozhodol.

Nedodržanie ustanovenej lehoty na rozhodnutie o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora
nemožno automaticky považovať za nesprávny úradný postup, ako to tvrdí navrhovateľ a taktiež ešte
nemožno vyvodiť ani vznik škody na strane navrhovateľa v tom zmysle, ako ju má na zreteli ust. § 17

ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.Odvolací súd, k tvrdeniu navrhovateľa, že nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní
zákonnej lehoty stanovenej na rozhodnutie o zmene exekútora, poukazuje na závery Ústavného
súdu SR uvedených v rozhodnutí č. IV. ÚS 606/2012. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil,

že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne,
teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že žiadny
právny predpis nešpecifikuje pojem "odňatie možnosti konať pred súdom", vo všeobecnosti ním treba
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a

oprávnených záujmov. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(porovnaj napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby

jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným
súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (aj čl. 6 ods. 1 vyššie citovaného Dohovoru ) je

zaručiť každému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať
a rozhodnúť (napr. I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej
osoby (napr. I. ÚS 35/98).

V danej veci odvolací súd nezistil, že by v tejto exekučnej veci došlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu
pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný iba Ústavný súd SR a nie všeobecný súd v
zmysle nálezu I. ÚS 41/02. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje a tiež dospel k záveru, že ak
nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími
atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou

žalobou. Podľa ustálenej judikatúry nesprávny úradný postup nemôže mať svoj bezprostredný výraz vo
vydanom rozhodnutí.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS

241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvéhostupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR (pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011).

Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1,
2 OSP ako vecne správne potvrdil.

K druhému výroku tohto rozsudku odvolací súd uvádza, že napadnutým uznesením súd prvého stupňa

uložil navrhovateľovi, aby v lehote 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia zaplatil súdny
poplatok za odvolanie, ktorý je 20,- eur + 10,- eur, a to podľa položky č. 7a a č. 20a Sadzobníka súdnych
poplatkov.

Proti uzneseniu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť. Namietal, že napadnuté uznesenie
neobsahuje podstatnú náležitosť, a to odôvodnenie, čo je, i s poukazom na rozhodnutie Krajského

súdu v Žiline č. k. 8Co 295/2013, dôvodom na zrušenie tohto uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie. Poukázal na položku č. 7 Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého bol podľa
názoru navrhovateľa vyrubený súdny poplatok za odvolanie. Uviedol, že podľa položky č. 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným

rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto
definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody, ale nie
ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod., ako je tomu pri položke 1 Sadzobníka
súdnych poplatkov. Konštatoval, že podal odvolanie proti rozsudku, a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto navrhovateľ nemôže byť

vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. 03. 2007 v konaní pod sp. zn. 4 Cdo 39/2007, v zmysle ktorého "za súdne
konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) sa
súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy". Zdôraznil, že v prílohe zákona č. 71/1992 Zb.

(Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom. Namietal, že poplatková povinnosť mu bola uložená v rozpore so
zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov v prípade, keď ju nemal. Ďalej uviedol, že použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia

súdneho poplatku vzhľadom na čl. 59 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore s
vyššie citovaným zákonom ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah
zo strany štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, ale rovnako tak porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1, písm. a/ Ústavy SR, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní

základných práv a slobôd. Ďalej navrhovateľ v podanom odvolaní poukázal na ust. § 18ca zákona č.
71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov,
v zmysle ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyberajú poplatky
podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade
bola žaloba podaná pred 01. 10. 2012, konanie sa teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z.

a preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012.
Do 30. 09. 2012 bolo podľa ust. § 4 ods. 1, písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch konanie vo veciach
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym
úradným postupom od poplatku vecne oslobodené. Zdôraznil, že Okresný súd Komárno a Okresný súd
Rimavská Sobota (uznesenie Okresného súdu Komárno sp. zn. 8C 842/2012 zo dňa 16. 10. 2013 a

uznesenie Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 16C 174/2012 zo dňa 03. 01. 2014) pristúpili k
zrušeniu uznesení o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie podľa položky 7a.

Odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel z dôvodu, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé
úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a

prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí
prílohuzákonač.71/1992Zb.Účelomsúdnychpoplatkovjeaspoňčiastočnáúhradanákladovspojených
so súdnym konaním zo strany účastníkov konania. Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu,
ak je podľa sadzobníka ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, ktopodal odvolanie. Poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na
vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Sadzba poplatku
je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou. Ak je sadzba poplatku

ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď
navrhovateľovi vyrubil súdny poplatok v sume 20,- eur podľa položky 7 písm. a/ Sadzobníka súdnych

poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. za odvolanie zo dňa 28. 08. 2014 podané
proti rozsudku súdu prvého stupňa. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd
konštatuje, že do 30. 09. 2012 bolo súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa ustanovenia
§ 4 ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. oslobodené od poplatku, avšak od 01. 10. 2012 bolo
predmetné ustanovenie zrušené. Keďže odvolacie konanie v danej veci začalo podaním odvolania,

ktoré bolo doručené súdu prvého stupňa dňa 02. 09. 2014, nemožno na odvolacie konanie aplikovať
ustanovenie § 4 ods. 1, písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. v znení účinnom do 30. 09. 2012 (v zmysle
prechodného ustanovenia § 18ca zákona č. 71/1992 Zb.), ale ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. o
súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov účinné v čase začatia odvolacieho konania.

Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 08. 10. 2014 č. k. 13C/722/2012-61 v časti, v ktorej bola
odvolateľovi uložená povinnosť zaplatiť sumu 10,- eur za podanie odvolania proti rozsudku súdu
prvého stupňa, ktoré bolo urobené elektronickými prostriedkami a ktoré bolo podpísané zaručeným
elektronickým podpisom, súd zhodne potvrdil ako vecne správne z dôvodu, že odvolacie dôvody
navrhovateľa uvedené v odvolaní, ktoré bolo spísané dňa 28. 08. 2014, neboli spôsobilé spochybniť

vecnú správnosť uznesenia súdu prvého stupňa ani v tejto časti.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené v druhom výroku
výrokovej časti tohto rozsudku a uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 8. októbra 2014 č. k.
13C/722/2012-61 podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Úspešný žalovaný si v odvolacom konaní trovy neuplatnil (nepodal návrh), a preto mu odvolací súd
podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 OSP náhradu trov konania nepriznal.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.