Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 13, 2012

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/53/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4311208113
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2012:4311208113.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Ingrid Vallovej a členov senátu
JUDr. Veroniky Svoradovej a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci navrhovateľa: J. R., nar. XX.
XX. XXXX, bytom W. F. 7, zastúpený JUDr. Jozefom Nyúlom, advokátom so sídlom 934 05 Levice, kpt.
Jaroša 4, IČO: 34 034 251, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Slovenským pozemkovým
fondom so sídlom 817 15 Bratislava, Búdková 36, IČO: 17 335 345, o určenie vlastníckeho práva k

nehnuteľnostiam, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 30. decembra
2011, č. k. 9C/119/2011-66, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal určenia,
že je v celosti (1/1) vlastníkom nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Správy katastra v

Leviciach, v obci W. F., kat. úz. F. W. F. na LV č. XXX ako parcely registra „E“, evidované na mape
určeného operátu pod parc. č. 158 - orná pôda o výmere 2388 m2, parc. č. 175 - trvalé trávne porasty o
výmere 2122 m2, parc. č. 228/4 - orná pôda o výmere 147 m2, parc. č. 228/40 - orná pôda o výmere 126
m2, parc. č. 232/2 - trvalé trávne porasty o výmere 71 m2, parc. č. 232/39 - trvalé trávne porasty o výmere
124m2,parc.č.252-lesnépozemkyovýmere589m2,parc.č.274-trvalétrávneporastyovýmere2071
m2, parc. č. 291 - orná pôda o výmere 1090 m2, parc. č. 337 - orná pôda o výmere 3166 m2, parc. č. 338

- orná pôda o výmere 5424 m2, parc. č. 349/1 - orná pôda o výmere 1770 m2, parc. č. 349/2 - orná pôda o
výmere 2417 m2, parc. č. 359/1 - orná pôda o výmere 3455 m2, parc. č. 359/2 - orná pôda o výmere 5032
m2, parc. č. 437 - orná pôda o výmere 6943 m2, parc. č. 438 - orná pôda o výmere 6863 m2, parc. č. 439
- orná pôda o výmere 2367 m2, parc. č. 476 - orná pôda o výmere 6431 m2, parc. č. 477 - orná pôda o
výmere 6262 m2 a parc. č. 478 - orná pôda o výmere 2252 m2, a to titulom darovania a titulom vydržania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil poukazom na ust. § 460, § 462, § 133 a § 134 Občianskeho zákonníka
(účinného v čase vyhlásenia rozsudku), § 132a ods. 1 v spojení s § 507a ods. 1 a 3 Občianskeho

zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb., účinného od 01. 04. 1983, § 80 písm. c) OSP a
zisteným skutkovým stavom, na základe čoho dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno svojich tvrdení, pretože nepreukázal splnenie predpokladov vydržania, a to oprávnenosť a
dobromyseľnosť držby. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že J. M. zomrela XX. XX. XXXX, dedičské
konanie po nej sa viedlo na bývalom Štátnom notárstve v Leviciach pod sp. zn. D 1575/81, pričom
rozhodnutím zo dňa 16. 10. 1981, č. k. D 1575/81-9 bol do aktív dedičstva pojatý len finančný obnos

na vkladovom účte poručiteľky vo výške 4.037 Kčs a dedičstvo pripadlo Československému štátu v
zastúpení bývalého ONV Levice z dôvodu, že poručiteľka zomrela bez zanechania závetu ako vdova,
deti nezanechala a rodičia sa jej smrti nedožili. Pod sp. zn. D 1191/90 začalo Štátne notárstvo náhradnédedičské konanie, v ktorom prejednalo sporné nehnuteľnosti a odovzdalo ich do vlastníctva Čsl. štátu v
zastúpení bývalého ONV Levice. Štátne notárstvo v Leviciach tak rozhodlo napriek tomu, že v tom čase
mu muselo byť známe, že zákonnou dedičkou po poručiteľke je jej žijúca sestra M. R., matka žalobcu.

Na Slovenskú republiku boli nehnuteľnosti zapísané na základe schválenia ROEP, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 20. apríla 2009 a základom pre zápis bolo dedičské rozhodnutie pod sp. zn. D 1191/90.
Z písomného vyjadrenia PD Kalná nad Hronom súd zistil, že predmetné parcely boli približne pred 15
rokmi vydané súkromne hospodáriacim roľníkom ako náhradné pozemky. Družstvu nebolo známe, že
by žalobca niekedy v minulosti tieto parcely užíval, ani či si k nim uplatňoval svoje vlastnícke právo a

družstvu prenechal do nájmu pozemky vedené na LV č. XXX. Obec W. F. v písomnom vyjadrení zo dňa
20. mája 2011 potvrdila, že sporné nehnuteľnosti navrhovateľ získal do vlastníctva darom od J. M. v r.
1975, čo zistila z vyjadrenia navrhovateľa a písomných prehlásení svedkov. Na podklade týchto zistení a
s poukazom na ust. § 133 a § 134 ods. 2 OZ, v zmysle ktorých sa vlastnícke právo k nehnuteľnosti v roku
1975nadobudlovýlučnelenúčinnouzmluvou,t.j.zmluvasamuselauzavrieťpísomneaprávnenásledky
prevoduvlastníckehoprávanastávaliažjejzaregistrovanímnabývalomŠtátnomnotárstve,dospelsúdk

záveru, že v danom prípade poručiteľka s navrhovateľom takúto písomnú darovaciu zmluvu v roku 1975
neuzavrela a iný postup účinného prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti darovaním v danom čase
neexistoval a nie je možný ani v súčasnosti. Ďalej súd uviedol, že neobstojí vyjadrenie navrhovateľa,
že k vyznačeniu zmeny vlastníctva na základe darovania v evidencii nehnuteľností nedošlo z dôvodu,
že nehnuteľnosti neboli v sledovanom období vedené na LV preto, že v pozemno-knižnej evidencii

sa od roku 1964 nové zápisy nevykonávali. V súdenej veci k zmene zápisu vlastníctva v evidencii
nehnuteľností nemohlo dôjsť jedine pre absenciu písomnej darovacej zmluvy, riadne zaregistrovanej na
Štátnom notárstve. Za nedôvodné súd považoval tvrdenie navrhovateľa, že vlastnícke právo k sporným
nehnuteľnostiam nadobudol vydržaním, keď od roku 1975 považuje predmetné nehnuteľnosti za svoje
vlastníctvo získané darom od poručiteľky a je dobromyseľný. Navrhovateľ sa navonok vôbec nesprával

ako vlastník pozemkov od počiatku, teda od roku 1975, kedy ako tvrdí, dostal nehnuteľnosti darom a ako
vlastník sa nesprával ani po smrti J. M. hoci vedel, že táto zomrela XX. G. XXXX a že po jej smrti sa vedie
dedičské konanie a aj to, že s ňou žiadnu darovaciu a ani inú zmluvu neuzatvoril písomne. Rovnako
tak sa od okamihu darovania nedomáhal žiadnym spôsobom svojho vlastníctva, pričom ide o pozemky,
ktorébolizdruženévbývalomJRDaešteajvsúčasnostisanachádzajúvužívaníPD.Súdvyslovilnázor,

že podstatné nie je ani to, že darovacia zmluva je neplatná a že o tom navrhovateľ nemusel vedieť, ale
podstatným je, aby z celkového správania sa vlastníka bolo možné vyvodiť, že je dobromyseľný a že
vnútorné presvedčenie o svojom vlastníctve vyjadruje aj svojím konaním navonok. Navrhovateľ však bol
úplne pasívny, hoci ako vlastník sa mohol otvorene prejaviť, najmä po zmene pomerov na Slovensku po
roku 1989, on však začal konať až v roku 2010, kedy sa snažil svoje vlastníctvo osvedčiť vyhlásením

o vydržaní. Písomné vyhlásenia vzdialených príbuzných navrhovateľa považoval súd len za účelové,
v snahe dopomôcť svojmu príbuznému k získaniu majetku, ktorý pôvodne rodine patril, čo dokazuje aj
skutočnosť, že všetky štyri vyhlásenia sú úplne rovnakého znenia a ani z jedného z nich nevyplýva,
ako deklarovaný poznatok tieto osoby získali. Za účelové považoval súd aj vyjadrenia na pojednávaní
vypočutých svedkov - J. o údajnom darovaní pozemkov, ktorý o tom vedel len od navrhovateľa a taktiež

svedka S., ktorý zasa tvrdil, že o darovaní mu to hovorila sama poručiteľka za jej života, keďže spolu
susedili. Súd ešte uviedol, že J. M. nespísala darovaciu zmluvu, v roku 1975 odišla od navrhovateľa
do domova dôchodcov, kde zomrela. Tento záver si súd vyvodil z obsahu listu adresovaného matkou
navrhovateľa M. R. Štátnemu notárstvu v Leviciach dňa 09. 07. 1982, v ktorom bola informovaná, že
majetok po J. M. pripadol štátu z dôvodu, že zástupkyňa domova dôchodcov vo Svodove prehlásila, že

poručiteľka nemala žiadneho príbuzného. S poukazom na uvedené dospel súd k právnemu záveru, že
navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal splnenie predpokladov vydržania, a to
oprávnenosť a dobromyseľnosť držby. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že
v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny tak, že súd žalobe v
súlade s petitom v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná náhradu trov konania. Na odvolacom
pojednávaní dňa 13. septembra 2012 navrhol v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku pripustiť
dovolanie proti svojmu rozsudku na zaujatie stanoviska, pretože ide po právnej stránke o rozhodnutie

zásadného významu, a to na dve zásadné otázky: 1) či je v súlade s princípmi fungovania právneho
štátu ochrana vlastníctva získaného štátom na základe zrejme nesprávneho úradného postupu na
to štátom zriadeným orgánom a či môže štát za týchto okolností právne relevantným spôsobom
získať vlastníctvo z právneho titulu odúmrte, 2) či je splnená podmienka oprávnenosti držby prinadobudnutí vlastníctva poľnohospodárskych pozemkov vydržaním podľa § 134 ods. 1 obč. zák. s
poukazom na ustanovenie § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. v znení neskorších zmien pri tvrdení
držiteľa, že nehnuteľnosť získal darom v roku 1975 na základe neperfektnej darovacej zmluvy, pričom

bol obmedzený v nakladaní s týmito pozemkami z dôvodu ich užívania socialistickou organizáciou.
Vytýkal súdu, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
nesprávne právne vec posúdil, poukazujúc na to, že v danej veci ide o spor ohľadom vlastníctva k
nehnuteľnostiam - poľnohospodárskym pozemkom, ktorý sa opiera o ust. § 80 písm. c) OSP. Mal za
to, že ak súd v odôvodnení argumentuje ust. § 485 OZ, vec neposudzuje po stránke právnej správne

a tým vyvodzuje nesprávne právne závery. Uviedol, že navrhovateľ sa nedomáha vydania dedičstva,
pretože sporné nehnuteľnosti vôbec nemali byť predmetom odúmrte a neobstojí ani argumentácia súdu
ohľadom nadobudnutia vlastníctva z právneho titulu darovania. Navrhovateľ tvrdí, že nehnuteľnosti
dostal darovaním - tak mu to oznámila darkyňa a od tohto momentu bol v dobrej viere, že mu
nehnuteľnosti patria. Keďže tieto boli v užívaní družstva, ktoré užívacie právo v čase darovania bolo
silnejšie ako právo vlastnícke, nevidel reálnu možnosť, aby sa domáhal vydania nehnuteľností. Právnym

titulom nadobudnutia vlastníctva z jeho strany je originárny spôsob nadobudnutia - vydržanie, právne
upravené v ust. § 132a a nasl. OZ. Nesúhlasil s tvrdením súdu, že listiny predložené ďalšími zákonnými
dedičmi, ktorí ich uznali a potvrdili opodstatnenosť nadobudnutia vlastníctva navrhovateľom sú účelové,
majúc za to, že súd toto svoje tvrdenie riadne neodôvodnil. Uviedol, že účelovým je záver a tvrdenie
prvostupňového súdu, pretože sa neopiera o žiadny konkrétny dôkaz. Za nepresvedčivú považoval

argumentáciu prvostupňového súdu o jeho nedostatočných aktivitách, smerujúcich k ochrane svojho
vlastníctva, poukazujúc na to, že pozemky v čase darovania boli v užívaní družstva, vlastníci o tieto
pozemkyztohtotituluosobitnýzáujemneprejavovaliavoväčšineprípadovanineprejednalivdedičskom
konaní. Od roku 1992 sa však snažil o majetkovo-právne usporiadanie, no v družstve mu oznámili,
že pozemky sú vymerané iným užívateľom, o nadobudnutí vlastníctva štátom

vedomosť nemal a bol ubezpečovaný, že vlastnícke pomery sa usporiadajú v rámci pozemkových
úprav. O nadobudnutí vlastníctva štátom sa dozvedel až z listu Slovenského pozemkového fondu zo
dňa 18. 04. 2008 a ihneď začal konať, pozbieral relevantné listiny, no zistil, že SR bola medzičasom
zapísaná v katastri nehnuteľnosti ako vlastníčka pozemkov na základe vykonaných pozemkových
úprav. Vec mienil usporiadať vyhlásením o vydržaní, vydaním notárskeho osvedčenia, no pre postoj

odporcu sa táto forma neuskutočnila, resp. bola neúspešná. Za nepravdivé považuje tvrdenie súdu,
že o majetkové usporiadanie sa začal zaujímať až v roku 2010, pretože takýto záver nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a rovnako ani závery súdu, že nemohol nadobudnúť vlastnícke právo
vydržaním, nekorešpondujú s vykonaným dokazovaním. Svedkovia a predložené listinné dôkazy
preukazujú, že od roku 1975 sa dôvodne považoval za vlastníka pozemkov, keďže bol v presvedčení,

že ich získal darom od M.. Jeho vnútorné presvedčenie o vlastníctve je základom jeho dobromyseľnosti,
na ktorej skutočnosti nič nemení ani to, že pozemky fakticky boli a aj po darovaní zostali v užívaní
družstva. Zdôraznil, že splnil aj podmienku držby po dobu 10 rokov, pretože lehoty na vydržanie sa
neprerušili vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k nehnuteľnosti (§ 18 ods. 3 zák. č.
293/92 Zb. v znení neskorších zmien). Poukázal na to, že od zmien vykonaných zákonmi z roku 1991 bol

ubezpečovaný o usporiadaní pozemkov v rámci pozemkových úprav, ktoré sa v katastri W. F. konali až v
roku 2009, kedy boli zakladané do katastra listiny vlastníctva a až po týchto úpravách zistil, že vlastníkom
sa stala SR. Rovnako tak ani SR sa podľa jeho názoru do tohto času ako vlastníčka nehnuteľností
navonok nijako neprejavovala, o pozemky sa nezaujímala, nesprávala sa ako vlastníčka a jej to súd
prvého stupňa nevytýka. Podľa názoru navrhovateľa je iróniou veci, že jeho právni predchodcovia

uvedené pozemky dostali do vlastníctva práve od štátu výmerom o prídele do vlastníctva zo dňa 15. 03.
1956 a ten istý štát právnych nástupcov pôvodných vlastníkov o pozemky obral nezákonným postupom
a získaním vlastníctva späť z titulu odúmrte. Dodal, že ak by dedičské konanie po poručiteľke prebehlo
v súlade s platným právom, on by s poukazom aj na vyjadrenie ostatných spoludedičov pozemky zrejme
získal do vlastníctva ako zákonný dedič právnym titulom dedenia. Uviedol, že osvedčenie o dedičstve

je deklaratórnym rozhodnutím, keďže sa ním potvrdí nadobudnutie dedičstva, ktoré dedičia s poukazom
na § 460 OZ nadobudli už smrťou poručiteľa. Mal za to, že ak on a ani ostatní potenciálni spoludedičia
po poručiteľke J. M. neboli účastníkmi dedičského konania, rozhodnutie Štátneho notárstva o odovzdaní
dedičstva Slovenskej republike z titulu odúmrte ich nemôže zaväzovať. Navyše, je potrebné poukázať
aj na ust. § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona, podľa ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné

a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Uvedené znamená, že hodnovernosť a tým aj záväznosť údajov
je založená na vyvrátiteľnej domnienke, ktorá platí dovtedy, kým sa nedokáže opak. Ak sa tak stane,
údaje katastra prestanú byť hodnoverné a záväzné. V závere svojho odvolania ešte uviedol, že v
demokratickom a právnom štáte nie je prípustné, aby štát prostredníctvom ním zriadeného štátnehoorgánu (Štátneho notárstva), porušujúc zákon si prisvojil majetok, použijúc právny inštitút odúmrte.
Takéto konanie nemôže v žiadnom právnom štáte požívať právnu ochranu. V prípade § 462 OZ, štát nie
je dedičom. Štát v tomto prípade má osobitné postavenie z hľadiska nadobudnutia majetku zo zákona

a to len v tom prípade, ak majetok nikomu nepatrí. V danom prípade v pôvodnom dedičskom konaní po
poručiteľke v roku 1981 majetok tvoriaci predmet tohto konania do aktív dedičstva pojatý nebol, tento sa
pojal až následne v roku 1990 v náhradnom dedičskom konaní, hoci pre takýto postup zákonný dôvod
nebol. Tento majetok už netvoril majetok poručiteľky, a preto ani nemohol byť predmetom dedenia a ani
predmetom odúmrte, ktorý stav potvrdzujú aj zákonní spoludedičia vo svojich písomných prehláseniach,

ktoré boli ako listinné dôkazy súdu predložené.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrila odporkyňa a navrhla napadnutý rozsudok ako vecne
správnypotvrdiť.Zdôraznila,žeporučiteľkazomrelabezzákonnýchazávetnýchdedičovanadobudnutie
dedičstvaakoodúmrťštátubolovtomčasevsúladesplatnýmiprávnymipredpismi.Záveromlendodala,
že poručiteľka bola gramotná a musela vedieť, že pri takom právnom úkone ako je prevod nehnuteľností,

musela byť vôľa vyjadrená v písomnej forme.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 OSP) a po prejednaní veci na odvolacom pojednávaní (§ 214 ods.
1 OSP), za splnenia postupu podľa § 35 ods. 4 OSP dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa

je správny a je treba ho podľa ust. § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Podľa § 80 písm. c) OSP, návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení,
či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je (určovacie
žaloby), sú po procesnej stránke skutočnosti, že účastníci majú vecnú legitimáciu a že na určení je
naliehavý právny záujem. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je
či nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide. Naliehavý
právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo

neistým alebo kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu. Ak žalobca navrhuje určenie
svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak
má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto
spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom zapísaným (evidovaným) v katastri
nehnuteľností.

S poukazom na vyššie uvedené a predmet žaloby - určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, odvolací
súd dospel k záveru, že navrhovateľ má naliehavý právny záujem na požadovanom určení, pretože v
katastri nehnuteľností je ako vlastníčka zapísaná odporkyňa.

V prejednávanej veci odvolací súd, vychádzajúc z návrhu navrhovateľa na určenie, že je vlastníkom
nehnuteľností zapísaných v katastri nehnuteľností Správy katastra v Leviciach, v obci W. F., kat. úz. F.
W. F. na LV č. XXX ako parcely registra „E“, evidované na mape určeného operátu pod parc. č. 158 -
orná pôda o výmere 2388 m2, parc. č. 175 - trvalé trávne porasty o výmere 2122 m2, parc. č. 228/4 -
orná pôda o výmere 147 m2, parc. č. 228/40 - orná pôda o výmere 126 m2, parc. č. 232/2 - trvalé trávne

porasty o výmere 71 m2, parc. č. 232/39 - trvalé trávne porasty o výmere 124 m2, parc. č. 252 - lesné
pozemky o výmere 589 m2, parc. č. 274 - trvalé trávne porasty o výmere 2071 m2, parc. č. 291 - orná
pôda o výmere 1090 m2, parc. č. 337 - orná pôda o výmere 3166 m2, parc. č. 338 - orná pôda o výmere
5424 m2, parc. č. 349/1 - orná pôda o výmere 1770 m2, parc. č. 349/2 - orná pôda o výmere 2417 m2,
parc. č. 359/1 - orná pôda o výmere 3455 m2, parc. č. 359/2 - orná pôda o výmere 5032 m2, parc. č. 437

- orná pôda o výmere 6943 m2, parc. č. 438 - orná pôda o výmere 6863 m2, parc. č. 439 - orná pôda o
výmere 2367 m2, parc. č. 476 - orná pôda o výmere 6431 m2, parc. č. 477 - orná pôda o výmere 6262
m2 a parc. č. 478 - orná pôda o výmere 2252 m2, skúmal, či právny titul nadobudnutia vlastníckeho
práva navrhovateľom - ústna darovacia zmluva z roku 1975 - je daný za situácie, keď odporkyňa tvrdila,
že je vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd pre úplnosť považuje za potrebné uviesť, že Občiansky
zákonník v znení platnom v čase, keď mal navrhovateľ do držby vstúpiť - rok 1975, nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmtospôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 01. 04. 1983,
v ktorej však bol obmedzený jednak rozsah subjektov vydržania - len občania a rovnako tak aj rozsah
predmetov vydržania - nemožnosť vydržania k pozemkom. Uvedené obmedzenia boli odstránené

novelou Občianskeho zákonníka, vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 01. 01. 1992.
V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie
nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v
porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom
nakladal ako s vlastným) spĺňal k 01. 01. 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať

rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom,
že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Podľa § 132 Občianskeho zákonníka, vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo
inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených
zákonom.

Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný

o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že
držba je oprávnená.

Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o

nehnuteľnosť.

Vydržaniejeosobitnýoriginárnyspôsobnadobudnutiavlastníckehoprávazozákona(exlege)prisplnení
zákonom požadovaných predpokladov, ktorými sú: a) spôsobilý predmet vydržania, b) držba musí byť
oprávnená, c) držba musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Pre započítanie

uplynulých dôb do nepretržitej vydržacej doby je významné intertemporálne ustanovenie § 865 ods.
3 (zákona č. 131/1982 Zb.) umožňujúce občanovi započítať aj čas pred 01. 04. 1964 so súčasným
odkladom možnosti vydržania až do 01. 04. 1984, ako aj ust. § 872 ods. 6 (zákon č. 509/1991 Zb.)
umožňujúce oprávnenej osobe, aby v prípade vydržania pozemku započítala čas, po ktorý jej právny
predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred 01. 01. 1992. Keďže právnym následkom vydržania

je nadobudnutie vlastníckeho práva priamo zo zákona (ex lege), treba pri uplatňovaní inštitútu vydržania
rozlišovaťjednotlivéobdobiaplatnostiprávnejúpravy,atoobdobieplatnostiobyčajovéhoprávanaúzemí
Slovenska do 31. 12. 1950, ďalej obdobie platnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. od 01. 01.
1951 do 31. 03. 1964, obdobie platného Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. od 01. 04. 1964 so
zreteľom na jeho novely, najmä zákon č. 131/1982 Zb. účinnej od 01. 04. 1983 a zákona

č. 509/1991 Zb. účinný od 01. 01. 1992.

Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Funkciou vydržania
je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej
vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na

všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade,
že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti
vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení
ďalších podmienok ju vydrží. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania,

základnými predpokladmi vydržania sú oprávnenosť držby a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas
celej zákonom ustanovenej doby.

Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, že oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na

všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, potom dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je
ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie toho, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný je
treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka.
Pri tomto posúdení treba vždy brať do úvahy to, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorúmožno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol
mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno
hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.

Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl
môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti
všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia
právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva)

uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo
samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného
ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

Ak navrhovateľ v súdenej veci mal nadobudnúť právny titul držby predmetných nehnuteľností v roku
1975 na základe ústnej darovacej zmluvy o ich prevode, hoci zákon písomnú formu a aj jej registráciu
štátnym notárstvom vyžadoval, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je ich
vlastníkom, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Je tomu tak preto, že
požiadavka na písomné uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci a jej registrácie bola

v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne vymedzená v ustanoveniach § 46 ods. 1 a § 134 ods. 2
(v znení platnom do 31. 12. 1991) - písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj
iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov (§ 46 ods. 1) a - ak sa nehnuteľná vec
prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná
registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.

Odvolací súd nevzhliadol žiaden dôvod, aby s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 3 OSP
pripustil dovolanie voči svojmu rozhodnutiu. Základom v tomto konaní bolo posúdenie dobromyseľnosti
navrhovateľa pri nástupe do držby, ku ktorej otázke Najvyšší súd SR už zaujal jednoznačný právny názor
vo viacerých svojich rozhodnutiach - viď napr. rozhodnutie NS SR 3Cdo 97/2009 zo dňa 30. marca

2011, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 zo dňa 31. októbra 2011, 5 Cdo 30/2010 zo dňa 1.
marca 2011 a 5 Cdo 49/2010 zo dňa 29. marca 2011.

Pre vyššie uvedené dôvody potom bolo treba dospieť k tomu právnemu záveru, že navrhovateľ zákonné
predpoklady vydržania z hľadiska dobromyseľnosti vstupu do držby nesplnil, a preto mu nemôže

svedčiť žiaden právny titul, na základe ktorého by mohol byť považovaný za vlastníka predmetných
nehnuteľností. Z tohto dôvodu sú bez právnej relevancie všetky svedecké a listinné dôkazy, ktorými
chcel navrhovateľ preukázať darovanie nehnuteľností v roku 1975.

Pretože súd prvého stupňa správne a dostatočne zistil skutkový stav a na základe zisteného skutkového

stavu prijal správny právny záver, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 OSP jeho rozhodnutie ako vecne
správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože si toto

právo pred odvolacím súdom neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.