Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/252/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4609206103
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4609206103.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
povinnej: E. J., nar. XX. XX. XXXX, F. XXXX/XX, V., o vymoženie sumy 307,38 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Topoľčany pod sp. zn. 11Er/666/2009 a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, Záhradnícka 60, Bratislava pod sp. zn. Ex 7998/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Topoľčany č. k. 11Er/666/2009-18 zo dňa 31. augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zo dňa 17. 09. 2012 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, s tým,

že o trovách exekúcie bude rozhodnuté osobitným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou
ustanovení § 57 ods. 1 písm. g/, 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov, ustanovenia § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (zákon o rozhodcovskom konaní), ustanovení § 2, § 3 ods. 1, 2 zákona č.
258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č.

71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (zákon o spotrebiteľských
úveroch), ustanovení § 3, § 52, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
a článkami smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Uviedol, že exekučným titulom v predmetnej veci je Rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu, Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava sp. zn. SR 04634/09 zo dňa 03. 06. 2009, ktorým bola
povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému v exekúcii uplatňované nároky. Z odôvodnenia

rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným, ktorú súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú.

Konštatoval, že súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých
bola obsiahnutá rozhodcovská doložka. Rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor
účastníkov z tejto rozhodcovskej doložky, ktorá znemožňuje voľbu povinného (spotrebiteľa) dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak podá žalobu oprávnený (dodávateľ). Rozhodcovskú doložku
si povinný osobitne nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená a dlžník ju nemal možnosť ako
zmeniť alebo ovplyvniť jej obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
podmienkam). Len veľmi ťažko pritom možno predpokladať, že si dlžník bol vedomý všetkých dôsledkov,
ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Dokonca vzhľadom na formu a spôsob, akým
sú úverové zmluvné dojednania oprávneného písané, mal súd odôvodnenú obavu, že spotrebiteľ ani

nemal možnosť si ich vôbec riadne prečítať a dôsledne sa s nimi oboznámiť, a teda pochopiť ich
význam a následky. Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodumiesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol mieste príslušný súd, v obvode
ktorého je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania.

Zmluva obsahuje aj ďalšie neprimerané zmluvné podmienky, pričom jednou z nich je i dohoda o úroku
z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) z dlžnej sumy. Táto sankcia (rovnako ako
ďalšie - zmluvné pokuty, poplatok za upomienky) nebola dohodnutá v úverovej zmluve, ale je súčasťou
všeobecných podmienok, ktoré sú na predtlačenom tlačive, sú všeobecne koncipované pre veľký počet
dlžníkov (spotrebiteľov), a teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že povinný nemal

možnosť ich zmeniť.

Uviedol, že povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný nahradiť oprávnenému trovy
rozhodcovského konania, pričom v tejto časti je rozhodcovský rozsudok v rozpore s dobrými mravmi.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku

spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je neplatná, preto na základe takejto rozhodcovskej doložky rozhodcovský
súd ani nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať rozhodcovský rozsudok.

O trovách exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote prostredníctvom svojho právneho
zástupcu odvolanie. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, súd svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne
právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a skutočnosť, že nebol podaný návrh na začatie konania,
hoci bol podľa zákona potrebný. Uviedol, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku exekučný súd

už preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Mal za to, že
všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského
súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde
k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach,
zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho

procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v
rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40
a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa
nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v

súlade s platnými právnymi predpismi z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom,
a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť
rozhodnutierozhodcovskéhosúduvkonanípredexekučnýmsúdom,nakoľkoexekučnýsúdnedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v

konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne
súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom
podľa § ust. § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie
o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v

právny poriadok. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v
konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne
ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že

exekučný súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu
k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak
porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu
s dobrými mravmi uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom
konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými

mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny
poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak
ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,
oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu oúvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru

(VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať
Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril
svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o
úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok,

zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň
omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne
sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju
povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Oprávnený uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25 % denne
nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na
skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí

úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné
riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal
od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu
účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. §
369ods.1ObchodnéhozákonníkaarozhodnutieNSSRč.k.1Obdo34/2004zodňa21.12.2004,akoaj

na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal
ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať
na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka
mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať
záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade

riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej
výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto
úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za
poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu
- v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov

na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V
závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa
povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 eur ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil,
že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie,

t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu
ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu

na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne,
aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/
ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Druhá prejudiciálna
otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1
prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky

spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a/ pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na

všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu. Tretia prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základnýchpráv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací prejednal vec v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods. 1, §
214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa zo dňa 31. 08. 2012 ako vecne správne podľa §
219 ods. 2 OSP potvrdil, pričom takto rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Z obsahu predloženého súdneho spisu vyplýva, že exekučné konanie sa začalo dňa 10. 08. 2009, kedy
bola pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na
vykonanie exekúcie, v ktorom oprávnený žiadal o vymoženie sumy 307,38 eur s príslušenstvom. Ako
exekučný titul predložil rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 04634/09 vydaný Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave dňa 03. 06. 2009,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 22. 06. 2009 a vykonateľnosť dňa 25. 06. 2009. Následne súd prvého
stupňa vydal dňa 29. 09. 2009 poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého na základe vyššie uvedeného exekučného titulu. Písomným podaním zo dňa 15. 08. 2011
Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa navrhlo zastaviť exekúciu, vylúčiť súdneho exekútora

JUDr. Rudolfa Krutého a oznámili vstup vedľajšieho účastníka do konania. Dňa 31. 08. 2012 súd prvého
stupňa, obsadený vyšším súdnym úradníkom, vydal napadnuté uznesenie, ktorým exekúciu vyhlásil za
neprípustnúazastavilju,stým,žeotrováchexekúciebuderozhodnutéosobitnýmuznesenímzdôvodov
uvedených v odôvodnení tohto uznesenia.

Podľa § 219 ods. 1, 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípade
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky. Odvolací súd sa s takýmto záverom uvedeným v odôvodnení napadnutého uznesenia
stotožnil, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia
obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby tieto

dôvody opakoval.

Exekučný súd je oprávnený a povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú
splnenépodmienkynavedenieexekučnéhokonania.Jednouztýchtopodmienokjerelevantnýexekučný
titul, bez existencie ktorého nemožno exekúciu vykonať. V predmetnej veci je exekučným

titulom rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 04634/09 zo dňa 03. 06. 2009, o vydanie ktorého požiadala
spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o. (oprávnený v exekučnom konaní) na základe zmluvy o úvere č.
4381665 zo dňa 30. 09. 2008 a na jej základe bol povinnej poskytnutý úver v sume 165,97 eur
(5.000,- Sk), ktorý sa dlžníčka zaviazala vrátiť v dvanástich mesačných splátkach po 27,22 eur (820,-
Sk) spolu s poplatkom vo výške 160,66 eur (4.840,- Sk). Súčasťou tejto zmluvy o úvere sú i všeobecné

podmienky poskytnutia úveru, v ktorých je obsiahnutá rozhodcovská doložka, na základe ktorej sa
zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde.

Vtejtosúvislostianazdôrazneniesprávnostinapadnutéhouzneseniaodvolacísúduvádzaispoukazom
nauznesenieÚstavnéhosúduSRz24.02.2011,č.k.IV.ÚS55/2011-19,žerozhodcovskádoložka,ktorá
mala založiť legitimitu exekučného titulu, nebola v predmetnej veci spotrebiteľom osobitne vyjednaná,
ale vyplýva zo štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 30. 09. 2008 a tento právny vzťah

teória i prax považujú za nerovnovážny. Rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal
žalobunarozhodcovskomsúde.Spoukazomnauvedenépotomtrebapovažovaťrozhodcovskúdoložku
uvedenú vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru zmluvy o úvere spoločnosti POHOTOVOSŤs.r.o.bezohľadunajejformuazneniezaneprijateľnúzmluvnúpodmienku,pretoženebolaspotrebiteľom
osobitne vyjednaná a núti ho v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka ako neprijateľná zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom a

výkon práv a povinností z takejto doložky potom odporuje dobrým mravom. Plnenie z neprijateľnej
podmienky je plnením právom nedovoleným a štát musí bezvýhradne odmietnuť ochranu takýmto
plneniam.

V predmetnej veci odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá

vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však
zmluvnápodmienkavhrubomnepomerevneprospechspotrebiteľa,nemalibybyťpochybnostiotom,že
takátozmluvnápodmienkasapriečidobrýmmravom.Akbytakoutoneprijateľnouzmluvnoupodmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi.
Takýto výkon práv podľa predmetnej rozhodcovskej doložky je v rozpore s právnou úpravou ochrany
spotrebiteľa.

Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
umožňuje exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozsudkom
rozhodcovského súdu, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v tomto ustanovení (zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom - ust. § 45 ods. 1 písm. c/ vyššie citovaného zákona). V prípade zistenia týchto vád je
súd oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním
teda viazaný v zmysle ust. § 159 OSP.

S takýmto záverom korešponduje i ust. § 35 vyššie citovaného zákona, ktoré účinky rozhodcovského

rozsudku obmedzuje len na účastníkov, z čoho vyplýva, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne
viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je
súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.

S poukazom na uvedené zistenia je potom potrebné konštatovať, že predložený exekučný titul je

materiálne nevykonateľný, nakoľko rozhodcovská doložka uvedená vo všeobecných podmienkach
poskytnutia úveru zmluvy o úvere spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatná, pričom absencia tejto vlastnosti spôsobuje v
predmetnej veci neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonávaní exekúcie. Exekučný súd vyššie
uvedené nedostatky zistil, a preto správne postupoval podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (Exekučný poriadok) v znení
neskorších predpisov a exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Týmto postupom exekučný súd
správne a v súlade so zákonom odmietol poskytnúť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému
rozhodcovským rozsudkom.

Krajský súd v Nitre dáva oprávnenému do pozornosti, že Exekučný poriadok neumožňuje súdu
prerušiť exekučné konanie (§ 36 ods. 5) a v súvislosti s prerušením konania (§ 109 ods. 1 písm. c/
OSP) považuje za potrebné uviesť, že súd môže, ale nemusí prerušiť konanie. Preskúmaním návrhu
oprávneného obsiahnutého v podanom odvolaní súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala
možnosť vyhovieť tomuto návrhu na prerušenie konania, a to i z toho dôvodu, že skutočnosti uvádzané

oprávneným v jeho podaní už boli riešené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn.
6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012) i Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. IV. ÚS
368/2010-18 zo dňa 07. 10. 2010).

Naviac je potrebné uviesť, že zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý

spadá do výlučnej kompetencie súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho
práva, pričom prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

V súvislosti s druhým návrhom oprávneného na prejudiciálnu otázku odvolací súd poukázal na smernicu
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, konkrétne
na čl. 3, pričom smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy iba demonštratívne vymenúva niektorépodmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Uvedený článok bol
transponovaný do Občianskeho zákonníka (zákonom č. 150/2004 Z. z.), konkrétne § 53 ods. 1. Možno
konštatovať, že ak príslušný súd dospeje k záveru, že podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve

nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy v neprospech spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú. To
znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa
tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda nad rámec zoznamu podmienok
uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Preto i v prípade, ak

dojednanie rozhodcovskej doložky vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou
štandardnej formulárovej zmluvy, so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice, exekučný súd správne dovodil, že takáto rozhodcovská doložka
je neprijateľnou podmienkou, z dôvodu, že nebola so spotrebiteľom osobitne vyjednaná a spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, pričom nerovnováha bola daná v neprospech
spotrebiteľa.

Čo sa týka tretieho návrhu oprávneného na prejudiciálnu otázku, odvolací súd poukázal na judikáty
Súdneho dvora vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05),
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98, Pohotovosť (C-76/10), z ktorých je
zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa i vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať

nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k
záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva
Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že

pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Možno
konštatovať, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, pričom toto zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o
ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.
Uvedené posúdenie bol súd spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) ako aj
s doktrínou acte clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné), ktoré stanovujú výnimky z povinnosti
predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/
OSP odvolací súd poznamenáva, že tento návrh nie je dôvodný a poukazuje na uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 05. 2002 sp. zn. PL.ÚS 16/02 a opätovne i na ustanovenie § 36
ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie
nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP,
ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to
výslovne určuje osobitný predpis, pričom v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V
tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto nebolo možné
vyhovieť návrhu oprávneného na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. V

zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku
zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“, tzn. že ak iba ak Exekučný
poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V danej

vecimožnosťprerušeniaexekučnéhokonaniavylučujesamotnýExekučnýporiadok(§36ods.5),ktorým
je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť
prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.