Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 30, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/49/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216927
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216927.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu
Mgr. Adriany Némethovej a JUDr. Jána Bernáta, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 13.01.2014, č. k. 10C/80/2013-55, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15
odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41
odsek 1, odsek 2 písmeno d/, § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Uviedol, že

navrhovateľ sa podaným návrhom doručeným dňa 28.09.2012 domáhal od odporcu zaplatenia sumy
125 eur ako majetkovej škody a titulom nemajetkovej ujmy v sume 605 eur. Zo spisu Okresného súdu
Levice, sp. zn. 14Er/330/2010 mal preukázané, že v tomto exekučnom konaní podal súdny exekútor
dňa 28.04.2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, spolu s návrhom na vykonanie
exekúcie spísaným dňa 09.03.2010. Dňa 07.01.2011 súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie pod
číslom 5402 070667*, pričom súdny exekútor bol dňa 10.05.2010 a dňa 24.05.2010 bol vyzvaný aj

oprávnený na predloženie zmluvy o úvere, pričom oprávnený ju doručil 27.10.2010 spolu so 14 ďalšími
zmluvami do iných exekučných vecí.
Mal preukázané, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 30.04.2012,
mal však za to, že ku dňu jeho rozhodovania o návrhu navrhovateľa už bolo zrejmé, že odporca neuznal
nárok navrhovateľa a v rámci predbežného prerokovania ho neuspokojil, čo vyplynulo aj z vyjadrenia
odporcu, a preto mal za to, že v čase svojho rozhodovania 6 mesačná lehota uplynula a odporca nárok

navrhovateľa neuspokojil.
Navrhovateľ sa domáhal škody za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo
v zákonnej 15 dňovej lehote, resp. primeranej lehote. Súd neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní,
zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej, resp. primeranej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod
na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká škoda vznikla. Vykonaným dokazovaním zistil, že súd o
žiadosti o udelenie poverenia, ktorá bola súdu doručená 28.04.2010 rozhodol 07.01.2011, avšak súd

si musel vyžiadať pred rozhodnutím zmluvu o úvere, ktorú oprávnený zaslal spolu so 14 ďalšími
zmluvami, s ktorými sa musel súd vysporiadať. Ďalej uviedol, že exekučné konanie stále prebieha,a preto navrhovateľ v tomto štádiu konania nemôže tvrdiť, že mu v dôsledku oneskorene vydaného
poverenia vznikla škoda.
Poukázal na skutočnosť, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný
preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu a taktiež súdne konanie o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. je kompetentný preskúmavať len Ústavný súd SR na podklade ústavnej
sťažnosti.Prípadnénedodržanieprimeranejlehotyvšakautomatickynezakladánároknanáhraduškody.

Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, ktorú vyčíslil paušálnou sumou a rovnako
nepreukázal príčinnú súvislosť s oneskorene vydaným rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Ďalej uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí,
ak je iba sprostredkovaný. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti
podľa vyššie uvedeného zákona len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo

priamo a nesprostredkovane spôsobené práve a len týmto postupom, teda postupom, ktorý by bol z
hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, t. j., ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.
Návrh na vykonanie dokazovania znaleckým posudkom k výške škody znaleckým ústavom, zamietol z
dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť s oneskorene vydaným poverením

a takýto postup považoval za hospodárny.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy, táto nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej
lehoty, ale aj od okolností, ktoré boli už vo veci konštatované a na základe ktorých nevidel súd dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. O žiadosti o udelenie poverenia bolo rozhodnuté
a žiadne konanie, v ktorom je možné konštatovať prieťahy v konaní, sa neviedlo. Taktiež mal za to,

že navrhovateľ nepreukázal vznik škody, nepreukázal spojitosť škody s príp. nedodržaním zákonnej
lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia, preto z dôvodu nehospodárnosti zamietol návrh
na vykonanie znaleckého dokazovania.
Poukázal taktiež na to, že prípadné priznanie nemajetkovej ujmy navrhovateľovi by bolo v rozpore
s ustanovením § 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého OSP upravuje

postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb, ako aj v rozpore s dobrými mravmi. Z množstva
exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch Slovenskej republiky bolo súdu známe, že
navrhovateľ využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali rozhodcovské súdy,

ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek ich povinnosti tieto
skúmať, to nerobili a priznávali navrhovateľovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne neplatné pre neprijateľné
zmluvné podmienky. Uviedol, že je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa striktne domáha
ochrany svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných vzťahoch so svojimi
klientmi už taký dôsledný nebol.

K námietke odporcu na premlčanie nároku uviedol, že nárok navrhovateľa, ak by bol dôvodný, nie je
premlčaný, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola podaná dňa 28.04.2010, súd vydal poverenie
07.01.2010, ktoré doručil súdnemu exekútorovi 17.01.2010. Navrhovateľ sa mohol dozvedieť o škode
nasledujúci deň, t. j. 18.01.2010, trojročná premlčacia doba tak uplynula 18.01.2013. Dospel teda
k názoru, že nárok navrhovateľa, ak by bol dôvodný, by nebol premlčaný, lebo dňa 30.04.2012 si

navrhovateľ u odporcu uplatnil nárok na predbežné prerokovanie náhrady škody.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,
že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval
v zákonom stanovenej lehote.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom
štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právoplatné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto

neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č.
412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Tvrdil, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Namietal, že nemal k dispozícii súdny spis
exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych prejavov,
ktoré mal v realite. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona

nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej
poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym

aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel

požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie
poverenia zákonnými možnosťami. Záverom uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo

o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214
odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd
zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu náhrady škody a sumy 605 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 14Er/330/2010.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote, v prieťahoch
v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 11 mesiacov a vykonaním úradného
postupu bez splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie právanavrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny
a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Levice sp. zn. 14Er/330/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola dňa
28.04.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému Q. M. o vymoženie 350
eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zo dňa 24.11.2009, sp. zn. SR 19893/09. Exekučný súd dňa 07.01.2011 pod číslom 5402 070667*

poveril vykonaním exekúcie JUDr. Rudolfa Krutého po tom, ako dňa 30.04.2010 vyzval oprávneného,
cestou súdneho exekútora, na predloženie zmluvy o úvere, na ktorú výzvu však oprávnený reagoval až
po urgencii zo dňa 14.10.2010 a požadovanú zmluvu doručil až dňa 27.10.2010. Medzitým bola súdu zo
strany oprávneného doručená všeobecná sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu
- prieťahy v konaní, datovaná dňom 30.08.2010.

Podľa navrhovateľa takýto postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu,
keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo až po uplynutí zákonnej 15
dňovej lehoty s časovým oneskorením viac ako 11 mesiacov, ktoré je potrebné s ohľadom na právnu
zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní.

Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že na vydanie
poverenia sa 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora vzťahovala, zo strany exekučného súdu

nedošlo k vydaniu rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie
poverenia (28.04.2010), po náležitom preskúmaní, súd vyzval oprávneného na doloženie podkladov na
rozhodnutie (30.04.2010, 14.10.2010) a vo veci následne rozhodol (07.01.2011). I keď exekučný súd
rozhodol až po 254 dňoch (nie po viac ako 11. mesiacoch, ako uvádzal navrhovateľ), toto samotné
zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí zákonnej

lehoty, ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa zák. č. 514/2003 Z. z..

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (13.01.2014)
právny zástupca navrhovateľa nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil, hoci termín pojednávania vzal

na vedomie na predchádzajúcom pojednávaní dňa 25.09.2013. K ďalším námietkam navrhovateľa,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote odvolací súd poukazuje už na vyššie
uvedené zistené skutočnosti súdom prvého stupňa, z ktorých jednoznačne vyplýva skutočnosť, že
exekučný súd rozhodol o udelení poverenia v lehote 254 dní, pričom odvolací súd konštatuje, že i keď k
rozhodnutiu nedošlo v zákonnej lehote, k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom nemohlo

dôjsť. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu
a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej
úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť onesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa citoval právny predpis v správnom znení účinnom
do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.