Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 22, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/301/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244774
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244774.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Dariny Kriváňovej v právnej veci navrhovateľky: T.F..
V. K. Y. Ň. P. K. Y. M. B. K. Á. , narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom A., S. Č.. XX, zastúpená
spoločnosťou FUTEJ & Partners, s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná
konateľ JUDr. Daniel Futej, CSc., proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene Národná banka

Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša č. 1, o náhradu škody v sume 400,-- €, s príslušenstvom, na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 25. marca 2013, č.k. 7 C
206/2011-305, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 25.marca 2013, č.k. 7 C 206/2011-305, p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 25.3.2013, č.k. 7 C 206/2011-305, zamietol návrh

navrhovateľky, ktorým sa domáhala zaplatenia sumy 400,-- € s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od
19.4.2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľka
v konaní nepreukázala vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Rozhodol tak po

tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo
dňa 21.3.2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo")
Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho dodatku spolu s prílohou, a
to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa ktorej mal Úrad pre
finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev. Úrad pre finančný trh upozornil
Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte
investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a

oprávnenosti osôb podpisujúcich, pretože vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej
ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva. Poukázal na to, že dňa
2.6.2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p.,
a.s., Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej "obchodník s cennými papiermi"), Zmluvu o
riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v

sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančnýchanalýz; zaviazal sa zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8 % ročne. Národná banka
Slovenska rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007, na základe vykonanej kontroly uložila
obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) za porušenie v rozhodnutí

špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré však bolo v konaní o rozklade Bankovou
radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7.5.2008, č. GUV-841/2008, zrušené a vec
vrátená na ďalšie konanie. Následne Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č.
OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18
€) za porušenie ustanovenia § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a/, § 74 ods. 1, ods. 7 písm. b/ zákona

č. 566/2001 Z.z. Rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP, zmenila
obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila mu, okrem
iného, poskytovanie investičnej služby podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s § 5 ods.
1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona
a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2
v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede

obchodníka s cennými papiermi zo Zmluvy o riadení portfólia Družstvo požiadalo listom zo
dňa 15.4.2010 Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu obchodníka s cennými papiermi a o
výkon dohľadu na mieste dôvodiac tým, že výpoveďou zmluvy sa dostalo do zložitej situácie, pretože
obchodník s cennými papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné činnosti. Listom
zo dňa 23.4.2010 požiadalo Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v

činnosti obchodníka s cennými papiermi, pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti
spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvého
stupňa tiež poukázal na to, že Národná banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa
12.7.2010, č. ODT-8305/2010, podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi
s cennými papiermi povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez

písomného súhlasu Národnej banky Slovenska, keďže najmä na základe oznámenia Družstva vzniklo
dôvodné podozrenie z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím
zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska
rozhodnutím zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie
na poskytovanie investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, ods. 9, § 85

ods. 2 v spojení s ustanovením § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona č. 566/2001
Z.z., o čom informovala na svojej webovej stránke. Následne Národná banka Slovenska rozhodnutím
zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu
investície, nakoľko žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada
NárodnejbankySlovenskarozhodnutímzodňa7.12.2010,č.GUV-1744/2010.NapokonNárodnábanka

Slovenskarozhodnutímzodňa30.5.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.7.2011,zakázala
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt, keďže
zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt investície
nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky smerujúce k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s
údajmi v Prospekte investície, pričom túto skutočnosť taktiež zverejnila na svojej webovej stránke.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvého stupňa preukázané, že majetok vložený do investičných
nástrojov Družstva je tvorený podielmi v družstvách EDSI, KPDSI a DDSI a na 98,85 % podielom
zmenkami emitenta CI HOLDING, a.s., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte
investície by angažovanosť voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových
aktívach vyhlasovateľa verejnej ponuky a podiel emitenta CI HOLDING, a. s., na celkových

aktívach predstavoval 91,45 %, Prospekt investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná
banka Slovenska preto považovala za vhodné umiestniť finančné nástroje v aktívach družstva aj
iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa v skupine CI HOLDING, a. s., z dôvodu rozloženia
investičného rizika. Vo vzťahu k obchodníkovi s cennými papiermi mal prvostupňový súd preukázané,
že Družstvo po obdržaní vyúčtovania k zmluve o riadení portfólia zo dňa 8.1.2010 upozorňovalo

obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad skutočnej finančnej kondície ním riadeného
portfólia a listom zo dňa 12.4.2010 obchodníka vyzvalo na predloženie správy o zhodnotení finančných
prostriedkov za štvrtý štvrťrok 2009 a prvý štvrťrok 2010. Následne Družstvo listom zo dňa 16.4.2010
oznámilo obchodníkovi s cennými papiermi predbežnú stratu v sume 24.764.991,-- € a nakoľko to
považovalo za závažné porušenie jeho zmluvných povinností, ako aj povinností stanovených právnymi

predpismi, vyzvalo ho na náhradu vzniknutej straty. Napokon listom zo dňa 18.5.2010 Družstvo vyzvalo
obchodníka s cennými papiermi na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny v sume 228.954,-- € a
doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009 a I. kvartál 2010, keďže portfólio nebolo
zhodnotené o zmluvne dohodnutých 8 %, ale bolo vo výraznej strate. Okresný súd Bratislava I.uznesením zo dňa 11.4.2011, sp.zn. 3 K 95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2011, vyhlásil
konkurz na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu ustanovil V.. V. R.. Správca konkurznej
podstaty dôvodil, že v záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych sporov a konkurzné konanie

nie je ukončené. Navrhovateľka bola členkou Družstva, pričom si do konkurzu voči nemu prihlásila
pohľadávku vo výške žalovanej sumy, ktorá bola správcom konkurznej podstaty v celom rozsahu
popretá; svojich nárokov sa domáha na Okresnom súde Bratislava I. v incidenčnom konaní, ktoré nie
je právoplatne skončené.

Súd prvého stupňa dôvodil, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v
občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie
pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak má navrhovateľ pohľadávku voči
subjektu, ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal
bezúspešné domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad

zodpovednosti štátu - existencia škody. Poukázal na to, že navrhovateľka bola ako bývalá členka
Družstva v právnom vzťahu s Družstvom, z tohto vzťahu jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu, a preto sa musí domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k
nej v pozícii dlžníka, resp. osoby, ktorá je povinná navrhovateľke vydať získaný prospech v podobe
vyrovnacieho podielu, voči ktorej si predmetnú pohľadávku uplatnila aj v konkurze vyhlásenom na

jeho majetok. Dospel preto k záveru, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa navrhovateľka
nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu, keďže oprávnenosť jej nároku
uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom incidenčného konania, ktoré nie je
právoplatne skončené, toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, z ktorého majetku by
mala byť navrhovateľka ako veriteľ uspokojená. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v čase

rozhodovania o uplatnenom nároku neexistuje škoda a navrhovateľka svoj nárok uplatnila predčasne.
V nadväznosti na argumentáciu navrhovateľky rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 29 Cdo 4968/2009 uviedol, že dané rozhodnutie nemožno vo veci aplikovať, nakoľko konkurzné
konanie doposiaľ nie je skončené a vzhľadom na jeho stav nemožno vylúčiť uspokojenie pohľadávky
navrhovateľky v rozsahu, v akom sa v danej veci domáha náhrady škody. Avšak aj za predpokladu

preukázania škody navrhovateľkou by jej návrhu nebolo možné vyhovieť z dôvodu nepreukázania
tvrdeného nesprávneho úradného postupu odporcu, pri posudzovaní ktorého sa súd prvého stupňa
stotožnil s tvrdeniami a argumentáciou odporcu. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci
v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície a tým neplatnosti
Prospektu investície a následnom oneskorení zákazu činnosti Družstva, súd prvého stupňa dôvodil,

že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt, bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom
rozsahu spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových
hodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu
investície podľa ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona

č. 566/2001 Z.z., od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ustanovenia § 129
ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti
týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie
majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie
Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať

dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla
tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej
informačnej povinnosti Družstva. V tejto súvislosti uviedol, že nie je možné opomenúť, že štatutárny
orgánDružstvapočascelejdobyverejnejponukyzodpovedalzapravdivosťaúplnosťúdajovvProspekte
investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení

portfólia a Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, keďže Družstvo až do 15.4.2010 Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie,
príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo. Až pri výkone dohľadu
na mieste samom, od 20.4.2010 do 6.5.2010, Národná banka Slovenska zistila zmeny v údajoch v
Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s následkom

neaktuálnosti Prospektu investície, nie však jeho neplatnosti, pretože zo žiadnych ustanovení zákona č.
566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. V tejto súvislosti
mal preukázané, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o schválenie
dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti podľazákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zákona č. 566/2001 Z.z. Súd prvého stupňa preto v postupe Národnej banky Slovenska, ktorá konala iba
v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Vo

vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu sa taktiež nestotožnil s argumentáciou navrhovateľky z dôvodu absencie príčinnej
súvislosti s tvrdenou škodou a tiež z dôvodu, že z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej
banky Slovenska o uložení pokuty v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) a v sume 300.000,-- Sk
(9.958,18 €) mal preukázané, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi

sledovala. Nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad
dohliadanýmisubjektmi,akoajkonanievoveciachdohľadu,súneverejnéaúčastníkomkonaniavkonaní
o uložení pokuty alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná
osoba, ktorej sa má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V tejto súvislosti prvostupňový súd konštatoval, že
vzhľadom na záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený primárne
zmluvou o riadení portfólia bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie

o činnosti obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad
nadjehočinnosťouvočiDružstvu.Nemožnoopomenúťanipovinnostinavrhovateľky,ktorásaakočlenka
Družstva mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a
zamedziť tak znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s
Družstvom.

Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O.s.p.). Rozsudok súdu prvého stupňa navrhla v napadnutom výroku zmeniť a jej návrhu vyhovieť,
prípadne rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň žiadala priznať
náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní navrhovateľka namietala, že súd prvého stupňa nezohľadnil,

že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou
je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude
zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim postupovať v súlade s
ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný.
Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky Slovenska, pretože

nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len
formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu odporcu, pretože zákon o dohľade takýmto
spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska
bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície
spoľahol. Argument odporcu, že Národná banka Slovenska upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad

nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt podľa ustanovenia §
135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva, označila za
úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade vedomosť. Nesúhlasila so záverom
súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi škodou a porušením zákonných povinností
Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon

č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka považovala záver súdu prvého stupňa, že
sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady "právo patrí bdelým", nakoľko ku
škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom stanovené povinnosti
dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani zákonom
stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi, ktorými

mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu zákona
porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd návrh zamietol aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti,
resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, odobril podľa jej názoru výklad
zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad
umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k porušovaniu zákona na úkor občanov, ktorí ako vhodné a

zákonom chránené zhodnotenie ich finančných prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov
dohliadaných Národnou bankou Slovenska, čím je takéto investovanie dané na úroveň investovania do
nebankových spoločností, pretože nepožívajú ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom
Národnej banky Slovenska. Dôvodila, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia §137 ods. 2 zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov
o skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia §
135 ods. 1 zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007,

Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi,
patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že
odporca v priebehu celého konania tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky
informácie a podklady o dodržiavaní, resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných
Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh

a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi,
pričom povinný zákonný dohľad zo strany Národnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak
široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajú z povolení
na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou
obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov,
teda aj navrhovateľky. Poukázala na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.

zn. 7 C 206/2011 bolo výpoveďou svedka J.. D. Q., E.., preukázané, že Národná banka
Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne
rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a.
s., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo
malo všetky peňažné prostriedky od neho získané, investované v subjekte personálne a majetkovo

prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení
o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí
zo strany banky rozložené namiesto jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou
CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli
opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a. s. Vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše,

či už členom predstavenstva alebo konateľom, J.. R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka
s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je
rozložené a investované do prepojených subjektov s CI HOLDING, a. s.,
a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej

činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o
cenných papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej
pokuty v sume cca. 10.000,-- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a
neprijala žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať
činnosťobchodníkoviscennýmipapiermialeboDružstvu,resp.zrušiťpovolenienačinnosťobchodníkovi

s cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými
papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými
papiermipodľanavrhovateľkyvyústilovroku2010donedostupnostiňouvloženýchprostriedkov do
Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila
aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp. že túto investíciu jej banka svojím

zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná
banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť a
Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do
roku2011. Vodvolaníďalejuviedla,žeNárodnábankaSlovenskarozhodnutímzodňa30.5.2011,

č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z
dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu investície až
od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v skutočnosti neaktuálne
dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska
dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom prerokovania

nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo
prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú
nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt
a základné strategické zámery podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31.12.2006, z čoho
vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1

písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od 31.12.2006,
avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva
zakázala. Navrhovateľka ďalej dôvodila, že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje
možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škodyproti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody
skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľa
ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení

dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 11.4.2012, sp. zn. 29 Cdo 4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr.
správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná právna
norma preto podľa navrhovateľky neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania návrhu, a to ani
vtedy, ak navrhovateľ doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru

odporcu a prvostupňového súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003
Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, naopak, pripúšťa
regresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky
suspendoval Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom
znení, a to až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo,

že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je subsidiárna
voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Poukázala na to, že z písomného vyjadrenia
správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že v konkurznej podstate nie
sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami z neukončených súdnych
sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či poisťovni Chartis Europe a

iným odporcom, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť svoju pohľadávku z konkurzu
uspokojiť. Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvostupňovým súdom vyplýva, že
listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania, neboli riadne
vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.1.2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako
vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že prvostupňový súd vo veci postupoval maximálne
zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci,
riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických veciach,
mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej úradný postup

podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu prebiehajúcich
konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Na základe správneho
zistenia a posúdenia skutkového i právneho stavu veci potom dospel k správnemu, logickému a riadne
odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že je povinnosťou všeobecného súdu
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, keď aj podľa konštantnej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 4 Cdo 58/2012). Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé
súdne konanie nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce
názorom a predstavám navrhovateľky. Jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej
časti považuje za denegatio iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedol, že navrhovateľka sa účelovo

snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie
rozhodnutia vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho
postupu a tiež fikciu, kedy sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný
a neexistuje a navrhovateľka nevyužila všetky možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku,
pretože nepodala žiadny návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva,

ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za hospodárenie a nakladanie s
jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu
nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy
Slovenskej republiky a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu
konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich
z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná banka Slovenska postupovala v
súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila
žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavalazákonné pravidlá zakotvené v ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o
cennýchpapieroch.NavrhovateľkamohlapožiadaťNárodnúbankuSlovenskaovysvetleniejejzákonom
zverených kompetencií v oblasti dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou

je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým,
že Národná banka Slovenska môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie
a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do
pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods.
3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt
malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla
NárodnábankaSlovenskadohliadaťnato,čiDružstvoschválenýProspektinvestíciedodržiava.Uviedol,
že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 zákona o cenných papieroch v znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky

majetkových hodnôt štatutárny zástupca vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite
zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie.
Podklady, ktoré má Národná banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú
výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených
povinností, pričom žiaden zákon neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na

rozdiel od iných dohliadaných subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a
preto reálne neexistujúce povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko
vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú
povinnosť podľa ustanovenia § 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom,
že zverejnené alebo hromadne používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo

obsahovať taktiež upozornenie, z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície
Družstva bolo aj voči členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to
bez ohľadu na to, či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo
nebola osobitne zákonom uložená. Národná banka Slovenska mohla kontrolovať len to, či si Družstvo

plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o
cenných papieroch, či informácie zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a
či Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle
bývalého ustanovenia § 130 zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka
Slovenskanepotvrdzovalaaaninemohlapotvrdzovať,pretožemohlapostupovaťlenvsúladesbývalými

ustanoveniami § 129 a § 130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných
ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná
banka Slovenska nečinná, nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov
v konaní a postupovala v rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákona
č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, ako aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu
Českejrepubliky,sp.zn.29Cdo4968/2009,naktorýpoukázalanavrhovateľka,odporcauviedol,žetento
primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne
sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia
zároveň vyplýva, že nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu

za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených
v ustanovení § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na
majetok dlžníka sa posúdenie nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku
škody štátom odvíja odo dňa, keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového
uznesenia súdu bez ohľadu na to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť

štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je teda zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej
sa štát nemôže zbaviť s tým, že musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči
iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri
predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Navrhovateľke doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno
ani odhadnúť, v akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej

výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až
vtedy, ak sa právo veriteľa (navrhovateľky) voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným. K námietke
navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázalna písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa 14.9.2011, v ktorom správca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla
2010 apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,účtovnédoklady

sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že by
boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. K námietkam navrhovateľky, ktorá vytýkala prvostupňovému súdu nevykonanie listinných
dôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je

osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti,
aleznejjasnevyplýva,žesúdprvéhostupňajednotlivédôkazynachádzajúcesadoterazvsúdnomspise
oboznámilapresnešpecifikovaloakédokladyišlo,pričomvzápisnicizpojednávaniavovecisavýslovne
uvádza, že súd oboznámil prítomných s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v predmetnej veci a
to po súhlase oboch zástupkýň účastníkov konania oboznámením s podstatnými náležitosťami
týchto listinných dôkazov. Navyše poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p.

netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp. zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva,
že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol
desiatky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie
v tomto smere nebolo potrebné vykonať. Odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú

proti nemu vedené stovky sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch
majú navrhovatelia rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 M Cdo 11/2010, na ktorý sa navrhovateľka v tejto súvislosti odvolávala, poukázal
na vyňatie jej argumentácie z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázal na jeho inú časť a
skutočnosť, že zo zápisníc prvostupňového súdu jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal)

jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v súdnom spise.

Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods.
1 O.s.p. v znení účinnom od 1.5.2015, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods.

l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie,
nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný
záujem, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ustanovenia § 115a bez nariadenia pojednávania a nie
je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky nie
je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. júla 2015 (§ 211 ods. 2 O.s.p., § 156 ods. 3 O.s.p.).

O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, právny zástupca navrhovateľky, upovedomení
zákonným spôsobom.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a
keďžesavcelomrozsahustotožňujesdôvodmirozsudku,akosprávnymi,rozsudokodvolaciehosúduuž

ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že osobitne
nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade trov
konania, keďže odporca odvolanie nepodal a navrhovateľ v odvolaní jeho nesprávnosť nenamietal. Pre
správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové
závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvéhostupňajasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku,prečonávrhunavrhovateľkynanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.nevyhovel.Dôkazy
hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal

na všetko, čo vyšlo za konania najavo.

Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj
právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.

Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právnyzáklad rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo
sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález

ÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky zodňa14.9.2011,č.k.I.ÚS361/2010-34,rozsudokNajvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych
noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v
zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do

práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II.ÚS 252/2004), ani právo na
to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho
požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

Je nepochybné, že navrhovateľka sa svojím návrhom domáha uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej

škodu v sume 400,-- € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.4.2011 do zaplatenia podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska špecifikovaným v podanom návrhu na začatie konania, ktorý mal
spočívať v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície

Družstva, keď Družstvo porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods.
1 písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním
rozhodnutiaozákazečinnostizakázalaDružstvučinnosť,hocineaktuálnosťProspektuinvestíciebolauž
od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení zo strany Národnej banky Slovenska po

24.8.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska rizikovosti portfólia má portfólio nedostatočne
rozložené, t. j. že Družstvo malo všetky získané peňažné prostriedky investované v subjekte personálne
a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia
portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu
sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska prijala od 20.8.2008 do 4.3.2011, kedy nadobudlo

právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia, nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka
nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými
papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu poskytovať nemohol.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členkou PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č.k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011;
jej členstvo zaniklo dňa 2.2.2011, čím jej ako bývalému členovi vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho
podielu v sume 400,-- €, splatné do 2.8.2011. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľka proti správcovi
konkurznej podstaty úpadcu na Okresnom súde Bratislava I. podala incidenčnú žalobu; konanie nie je

doposiaľ právoplatne skončené.

Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom a
obchodnou spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., Bratislava, Poľná č. 1, IČO: 35 828 749, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov
predmetom ktorej (bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom
Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj cenných
papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov
od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať

a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické
zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2
k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške
8 % ročne. Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.3.2010 zo
strany obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21.12.2010, č.

ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011,
č. GUV-274/2011 odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb a rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. zdôvodu porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č. 566/2001
Z. z. a ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu
objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom)
splnení troch podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností toho
- ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismiprekonanieštátnehoorgánualebokporušeniuporiadku,ktorývyplývazpovahy,funkciealebo

cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších
podrobností, a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu

alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov

(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať
zovšeobecnýchsúvislostíaskúmať,ktorápríčinajuvyvolala.Pritomniejerozhodujúcečasovéhľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.

V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou
spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní

príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy
ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa,
aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v
logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik

škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či
okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná
súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych
súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by
škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky

právnesystémyEurópskejúnie),čibyškodlivýnásledoknastalbezkonaniaškodcu.Akbytomutakbolo,
príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť
je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym
dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčinynebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti
vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym
posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)

tejtoujmymábyťpríčinnásúvislosťzisťovaná.Preposúdeniezodpovednostizaškodumápretozásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodenéhoajeobjektívnevyjadriteľnávpeniazoch,t.j.všeobecnýmekvivalentom ajenapraviteľná

poskytnutímmajetkovéhoplnenia,tedaposkytnutímpredovšetkýmpeňazí.Skutočnouškodou(damnum
emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti
stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým
majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti.
Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno

o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka
Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj v

tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva a na
zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej
veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom
štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností,
tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo

dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu
uložená až s účinnosťou od 1.1.2009 na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch v spojení s ustanovením § 125c ods. 1 zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť
dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t. j. pred 1.1.2009. Z toho

potom vyplýva, že v rozhodnom období, t. j. do novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z.z., neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy
veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné
kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať

schválený Prospekt investície až od 1.6.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3
zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti družstva, a preto
pokiaľ Družstvo od 31.12.2006 do 1.6.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná
bankaSlovenskatútopovinnosťskúmaťaniprostredníctvomvýkonudohľadu,keďDružstvosamoosebe
nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z.z. neukladal
vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani
Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto

povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať
právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených
povinností Národnej banky Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej

banky Slovenska v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila,
ale musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov
viac povinností ako tie, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s tým,
že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho-
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona č. 566/2001 Z.z.). V

danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými papiermi využívalo
na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená. Navrhovateľka si pritom
ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť vedomá, že vývoj na
finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným znakom obchodov
vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia Národnej banky

Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi
povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej
banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s cennými
papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola
navrhovateľka v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,
disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom je spôsob

zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného finančného
investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými
papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej

banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej
banky Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008,
č. OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk
(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky

Slovenska, rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s
cennými papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičnýchslužieb,odvolacísúdpovažujezadôležitézdôrazniťnasledovné.Navrhovateľkasanemôže
v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý má spočívať v takom

pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci,
keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu rozhodnutí Národnej banky
Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať výklad zákona, právne
posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu, odlišný od
subjektívneho očakávania účastníka, ktorého práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie

dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa,
že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej
moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom

rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Na tomto mieste považuje za potrebné osobitne poukázať na to,
že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná banka Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre
vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy),
hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska
navrhovateľka očakávala a namietala ich nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných
prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a

vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia.
Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia zakladať (za splnenia zákonných podmienok)
zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, avšak navrhovateľka v priebehu celého konania pred
súdomprvéhostupňavytýkalalennesprávnyúradnýpostupNárodnejbankySlovenska.Vtejtosúvislosti
je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli

zrušené a majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie navrhovateľky
o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej, nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti
opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne
zhodovať s objektívnou realitou.V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č.k.
3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, na majetok Družstva ako úpadcu odvolací súd uvádza,

že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi môže byť v
občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však navrhovateľka pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu by
mohla navrhovateľka uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v

konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody
ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,
a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.5.2006, sp. zn. 4 Cdo199/2005).

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou navrhovateľky v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom
vyplýva, že súd účastníkov riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov.

Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi
konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho
súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým

odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.
rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

Odporcovi úspešnému aj v odvolacom konaní odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal,
keďže ich náhradu nežiadal (§ 224 ods. 1, § 142 ods. l, § 151 ods. l O.s.p.).

V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s

účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a
ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

Odvolací súd nedoručoval navrhovateľke vyjadrenie odporcu k jej odvolaniu proti napadnutému

rozsudku, pretože neobsahuje žiadne nové argumenty, skutočnosti, na skutočnostiach tam tvrdených
odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie; vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľky nemalo vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu. Správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa spočíva v
správnej aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z.; nebola porušená zásada rovnosti zbraní (§ 18 veta prvá
O.s.p.).Ajprípadnévyjadreniesanavrhovateľkykdanémuvyjadreniu,vedomosťotakomtovyjadrení,by

nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto
postupomsúdunavrhovateľkebolaodňatámožnosťkonaťpredsúdom,žebyjejsúdodňalústavnéprávo
na súdnu ochranu (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.1.2015,
sp.zn. 6 Cdo 273/2014; porovnaj tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 14.12.2010,
č. 24880/05 vo veci Ladislav Holub v. Česká republika, zo dňa 29.3.2011, č. 17696/07 vo veci Jan

Čavajda v. Česká republika, zo dňa 29.3.2011, č. 9965/08 vo veci Vladimír Matoušek v. Česká republika).
Na tomto mieste odvolací súd pripomína ustanovenie § 135 ods. 1 veta druhá O.s.p., podľa ktorej je súd
viazaný (o.i.) rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týka základných ľudských práv.
Postačí preto doručenie vyjadrenia odporcu navrhovateľke spolu s doručovaním predmetného rozsudku
odvolacieho súdu súdom prvého stupňa (§ 225 O.s.p.).

Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.