Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 9, 2012

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/11/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2708207826
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Klepancová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2708207826.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpený advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Trnavská
cesta 37, Bratislava, proti povinnej: R. M., bytom K., C. XXX/XX, vedenej u súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, Bratislava, Záhradnícka 62, o vymoženie 462,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Skalica č. k. 2Er/4967/2008-34 zo dňa 11. októbra 2011

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil exekúciu a

oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Právne svoje
rozhodnutie odôvodnil poukazom na príslušné ust. Exekučného poriadku, zákona č. 129/2010 Z.z.,
zákona č. 258/2001 Z.z., ustanovenia Občianskeho zákonníka, smernicu Rady EÚ 93/13/EHS. Pri
právnom posudzovaní vzťahu účastníkov vychádzal súd prvého stupňa jednak z vnútroštátnych
právnych noriem a jednak z noriem európskeho práva. Prednostne posudzoval rozhodcovskú doložku,
občiahnutú v zmluve o úvere. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná. Neplatná

rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať.
Z toho dôvodu je rozhodcovský rozsudok nulitný a neúčinný. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) exekučného
poriadku exekúciu zastavil, keď ju vyhlásil za neprípustnú s poukazom na vyššie uvedené. Súdnemu
exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie v ním vyčíslenej sume.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal odvolanie oprávnený. Argumentoval predovšetkým

tým, že oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere
uzatvorenej v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere mala v danom čase
povahu absolútneho obchodno-záväzkového právneho vzťahu. Záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi
účastníkmi, sa spravujú ust. Obchodného zákonníka v zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d). Zmluvu medzi
účastníkmi preto nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu v čase uzatvorenia. Uzatvorená zmluva
o úvere obsahuje nevýhradnú rozhodcovskú doložku, preto nemôže byť považovaná za neprijateľnú.

Prijatie argumentácie súdu by znamenalo pre dodávateľa úplné znemožnenie využitia rozhodcovského
konania. Z ustan. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie
úplne, ale iba ho obmedziť. V zmysle príslušnej smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len
rozhodcovskéhokonania,ktorénespadápodpríslušnéprávnepredpisy.Vdanomprípaderozhodcovské
konanie prebiehalo podľa rozhodcovskej doložky plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom
konaní. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení

poverenia súdnemu exekútorovi, kedy súd uznal exekučný titul za súladný a súdnemu exekútorovi udelil
poverenie. Navrhoval napadnuté uznesenie zrušiť.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou -
účastníkom konania, proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal

vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 a 2 O.s.p., prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť. Senát odvolacieho súdu
rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z.).

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia

proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Podľa ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Ide teda o vady samotného

rozhodnutia v rozhodcovskom konaní. V rozpore s uvedeným súd prvého stupňa zastavil exekúciu z
dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, ktorá bola dojednaná v rámci všeobecných obchodných
podmienok.

Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na

rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle §
159 O.s.p., a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona o rozhodcovskom konaní aj
čo do jeho materiálnej správnosti.

Exekučný súd je oprávnený i povinný už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Ak túto
otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť, v
neskoršom štádiu exekučného konania exekučné konanie zastaví v zmysle Exekučného poriadku.

Súd prvého stupňa postupoval správne, ak z úradnej povinnosti skúmal rozhodcovský rozsudok a dospel
k záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky. Toto dojednanie je v rozpore s ust. § 52 a nasl. OZ a
s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a
povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom.

Zmluvná podmienka dojednaná účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej
povinnosti prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol
viazaný.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka je neplatná. Medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská
zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zákona č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol

predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, neschopný vyvolať právne následky. Exekučný
titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zamietnutie žiadosti
o vydanie poverenia.

Dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a v zmysle § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka je neplatná. V prípade ak medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá
rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z.z. nebola ani založená právomoc
rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa
ustan. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

S poukazom na ustan. § 219 ods. 2 O.s.p. svoje rozhodnutie odvolací súd podrobnejšie neodôvodňuje
s konštatovaním správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia.

V priebehu odvolacieho konania oprávnený navrhol s poukazom na ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie konanie prerušiť a predložil Súdnemu dvoru Európskej únie

prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia
písm.q)ods.1prílohysmerniceRady93/13/EHDz5.4.1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že
„všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené

a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho
rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky,
ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho,

ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny
dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej

otázkepodľačlánku267ZmluvyofungovaníEÚ(ďalejaj„ZFEÚ“)mápovahuosobitnéhonesporovéhoa
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade
zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože

v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať

absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o
vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie
o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania,
a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v

konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený
obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.
Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárnehopráva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, ktorá nemá základ v prejednávanom spore,
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení nevyslovil
právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc.
Naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne

dojednaná. Až na základe tohto skúmania dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola
so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu
na konkrétnom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. K
rovnakému záveru dospel i odvolací súd. Nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje,
aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka, teda

že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je
v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu súdu i Najvyššieho súdu SR (napr.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je prvú otázku
formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm.
q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva
vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený.

Uvedená otázka nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného
súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS
v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za
nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci

zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného
ustanovenia možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne
vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé.
Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok sú upravené priamo v článku 3 tejto
Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom

č. 150/2004 Z.z. a sú obsiahnuté v znení § 53 ods. 1 OZ. Pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru,
že podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveňspôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachstránvzniknutýchnazákladezmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi
výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom

výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ. Preto aj druhá otázka
formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho
súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá
otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúcvnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou

uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

V prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.
Následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku,
obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom

konaní vymôcť. Nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Toto nie je v rozpore s
článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47
tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Takéto posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám
na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru EÚ. Posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie
je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky
z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie
objasnené alebo konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry
Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase.

Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré už
problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie
je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné
obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného odvolací súd nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť
a požiadať Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.