Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 19, 2013

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6S/158/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7011201009
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Baranová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2013:7011201009.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach rozhodol v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Evy Baranovej, členov

senátu JUDr. Milana Končeka a JUDr. Pavla Naďa, v právnej veci žalobcu: Tokaj muškát SK s.r.o.
Veľká Bara č. 45, zastúpeného JUDr. Pavlom Gombosom, advokátom, Moldavská cesta č. 21/A,
Košice, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu SR Banská Bystrica, ul. Lazovná 52, o žalobe na
preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR č. I/221/1495-78265/2011/990325 z 25.08.2011,
takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou napadnutým rozhodnutím Daňové riaditeľstvo SR podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.
v znení neskorších predpisov potvrdilo dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec
z 23.04.2010 č. 738/230/8310/10/Ric, ktorým správca dane žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 115 454,98 Eura. V odôvodnení rozhodnutia
konštatoval,žesprávadanevykonalužalobcudaňovúkontrolunadanizpridanejhodnotyzazdaňovacie
obdobia január až september 2008, november 2008 a december 2008 a o jej výsledku bol vyhotovený
protokol zo dňa 24.03.2010 č. 738/230/6045/2010/Vaš.

Žalobca v daňovom priznaní za september 2008 deklaroval dodanie tovaru (uskutočnenie zdaniteľných
obchodov) na základe odberateľských faktúr, vyhotovených pre odberateľa Drevo Profit SK, s.r.o.,
Hlavná 600, Streda nad Bodrogom, za dodávku drevených plotov a pre odberateľa JOMADO, s.r.o.
Streda nad Bodrogom, za dodávku - tokajské víno samorodé suché sudové, z ktorých priznal daň (na
výstupe) v celkovej sume 1 555 036,- Sk. Správca dane reálnosť deklarovaných zdaniteľných obchodov
neuznal a napriek tomu konštatoval, že kontrolovaný daňový subjekt vo faktúre uviedol daň, preto bol

podľa § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o DPH“) povinný platiť túto sumu dane.

V odôvodnení rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že žalobca si v zdaňovacom období september 2008
uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej sume 3 478 197,- Sk z týchto faktúr:
1. z dodávateľskej faktúry č. DF 080027 zo dňa 11.09.2008 od dodávateľa Tokaj Furmint SK, s.r.o.
Malá Tŕňa 181, daň v sume 1 833 500,- Sk za dodávku tovaru - drevené ploty. K tejto faktúre žalobca

nepredložil žiadne iné doklady (napríklad zmluvy, objednávky, doklady o preprave). Správca dane za
účelom objasnenia deklarovaného zdaniteľného obchodu vykonal ústne pojednávania (zápisnica zo dňa
24.11.2009 č. 38/320/20821/2009/Vaš a zápisnica zo dňa 10.03.2010 č 738/320/4975/2010), pri ktorých
žiadal Mikuláša Varehu, ako konateľa žalobcu, aby sa k dodávke drevených plotov deklarovaných toutofaktúrou vyjadril. Z jeho vyjadrenia vyplýva, že deklarované drevené ploty boli nakúpené od dodávateľa
Tokaj Furmint SK, s.r.o. za účelom ďalšieho predaja, boli uskladnené v skladovacích priestoroch v
Strede nad Bodrogom, Hlavná 600, ktoré má žalobca v prenájme od spoločnosti Drevo SK, s.r.o.

Veľká Bara 5 v zmysle nájomnej zmluvy. Obchodný kontrakt nákupu drevených plotov od dodávateľa
Tokaj Furmint SK, s.r.o. bol dohodnutý na základe ústnej dohody. Preprava sa uskutočnila rovnako
ako pri predaji predaji drevených plotov spoločnostiam Drevo profit SK, s.r.o. a Stavivá Klasik-L, s.r.o.
(odberatelia žalobcu) na jednom hospodárskom dvore v Strede nad Bodrogom, kde dochádzalo k
presunu deklarovaného tovaru. Tovar prekladal Mikuláš Vareha, konateľ žalobcu, spolu s pracovníkmi

spoločnosti JOMADO, s.r.o. nakladačom Manitou, ktorý patrí spoločnosti NAFT-SM Gastroslovakia,
s.r.o. a táto služba sa nefakturovala. Deklarované drevené ploty nakúpené od spoločnosti Tokaj Furmint
SK, s.r.o. boli vyrobené spoločnosťou BRSC, s.r.o., pracovníkmi spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorých
platila spoločnosť JOMADO, s.r.o., ale spoločnosť Tokaj Furmint SK, s.r.o. nefakturovala za tieto služby
spoločnosti JOMADO, s.r.o.. Úhrady boli realizované v hotovosti.

Správca dane z daňových kontrol vykonávaných v spoločnosti BRSC, s.r.o. (ktorej je konateľom tiež
Z. N.) zistil, že spoločnosť BRSC, s.r.o. nesplnila dôkaznú povinnosť a správcovi dane nepreukázala,
že fakturované práce boli skutočne vykonávané spoločnosťou JOMADO, s.r.o., uvednou na faktúre.
Spoločnosť BRSC, s.r.o. nepreukázala, že skutočne prijala služby od spoločnosti JOMADO, s.r.o.
(neboli predložené záznamy zamestnaných pracovníkov), ktorí mali predmetné drevené ploty vyrábať,

nebola preukázaná ani v akom období a kedy boli práce vykonávané pre spoločnosť BRSC, s.r.o.. Táto
spoločnosť tiež nepredložila žiadne hmotné dôkazy o tom, že prijala zdaniteľné plnenia v rozsahu od
dodávateľa služby spoločnosti JOMADO, s.r.o. a teda neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (protokol č. I/183/12493-7000/2010/HorJ zo dňa
26.01.2010 a protokol č. I/183/12493-817/2010/HorJ zo dňa 04.01.2010).

Na základe týchto skutočností správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne
uskutočnenie zdaniteľného obchodu (dodanie tovaru) a tým vznik daňovej povinnosti u dodávateľa v
zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH v takom rozsahu, ako je deklarované na predmetnej
faktúre od dodávateľa Tokaj Furmint SK, s.r.o.. Žalobca tiež nepreukázal, že deklarovaný zdaniteľný

obchod aj reálne prijal a použil, čím nepreukázal splnenie podmienok pre vznik práva na odpočítanie
dane v zmysle ustanovení § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH.

2. Z dodávateľskej faktúry č. DF 080029 zo dňa 29.09.2008 od dodávateľa Drevo SK, s.r.o., Veľká Bara
5, daň v sume 1.177. 335,- Sk za dodávku tovaru - tokajské víno samorodé suché, sudové.

3. Z dodávateľských faktúr č. DF 080028 zo dňa 28.09.2008 daň v sume 467. 362,-Sk od dodávateľa
JOMADO, s.r.o., Streda nad Bodrogom 600 za dodávku Bio-jabĺčnej šťavy.

Žalovaný konštatoval, že žalobca žalobca k uvedeným faktúram nepredložil žiadne iné doklady,

napríklad zmluvy, objednávky, doklady o preprave a podobne. Za účelom objasnenia deklarovaných
zdaniteľných obchodov správca dane vykonal ústne pojednávania (zápisnica o ústnom pojednávaní z
24.11.2009 a 10.03.2010), pri ktorých sa Z. N., konateľ žalobcu vyjadril, že deklarované tokajské víno
samorodé, suché, sudové, bolo nakúpené od dodávateľa Drevo SK, s.r.o. za účelom ďalšieho predaja a
Bio-jabĺčna šťava bola nakúpená za účelom výroby jabĺčneho vína. Obidve komodity boli uskladnené v

skladoch vo Veľatoch v cisternách, ktoré sú označené názvom spoločnosti. Obchodný kontrakt na kúpu
tokajského vína, samorodného, suchého, sudového, od dodávateľa Drevo SK, s.r.o. bol dohodnutý na
základe ústnej dohody. Správca dane vykonal dňa 17.03.2010 za prítomnosti Z. N., konateľa žalobcu,
miestne zisťovanie v skladových priestoroch vo Veľatoch, pri ktorom bolo zistené, že tieto priestory nie
sú označené obchodným menom spoločností, ktoré tam majú mať uskladnené víno a Bio-jabĺčnú šťavu,

v sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí, ktoré nie sú označené obchodným menom
spoločnosti, cisterny nemajú označenie druhu, ani množstva uskladňovaného vína, nie sú označené ani
tie, v ktorých by mala byť Bio-jabĺčna šťava.

Na základe týchto skutočností správca dane dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne

uskutočnenie zdaniteľného obchodu a tým vznik daňovej povinnosti u dodávateľa v zmysle ustanovenia
§19ods.1zákonaoDPHvtakomrozsahu,akojedeklarovanénapredmetnýchfaktúrachoddodávateľa
DrevoSK,s.r.o.aJOMADO,s.r.o..Žalobcatiežnepreukázal,žedeklarovanýzdaniteľnýobchodajreálneprijal a použil, čím nepreukázal splnenie podmienok pre vznik práva na odpočítanie, ktoré sú stanovené
v § 49 ods. 1,2 zákona o DPH.

Proti dodatočnému platobnému výmeru sa žalobca odvolal. Žalobou napadnutým rozhodnutím Daňové
riaditeľstvo SR dodatočný platobný výmer Daňového úradu Kráľovský Chlmec potvrdilo. V odôvodnení
svojho rozhodnutia daňové riaditeľstvo reagovalo na všetky odvolacie námietky žalobcu. K námietke
týkajúcej sa nezákonného postupu správcu dane z dôvodu, že výkon kontroly realizovali zamestnanci
správcu dane, ktorí nie sú organizačne začlenení u miestne príslušného správcu dane, uviedlo, že

oznámenie o výkone daňovej kontroly vydal miestne a vecne príslušný správca dane, všetky úkony
počas daňovej kontroly boli vykonávané pod hlavičkou Daňového úradu Kráľovský Chlmec a daňová
kontrolabolaukončenáprerokovanímprotokoluvsúladesozákonomč.511/1992Zb.vzneníneskorších
predpisov. Úkony vyplývajúce zo začatia, priebehu a ukončenia daňovej kontroly boli vykonávané v
mene miestne príslušného správcu dane a preto bola vykonaná zákonným spôsobom. Z tohto dôvodu
odvolací orgán nepovažoval odvolaciu námietku žalobcu za dôvodnú.

K námietke týkajúcej sa zásahov Daňového riaditeľstva SR do výkonu daňových kontrol v obchodných
spoločnostiach prepojených prostredníctvom osoby Z. N., t. j. tzv. „koordinácii“ týchto kontrol odvolací
orgán poukázal na účel daňovej kontroly a zákonnú úpravu náležitosti protokolu daňovej kontroly v
zmysle § 15 ods. 11 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Konštatoval, že vnútorný

proces spracovania protokolu o kontrole legislatívne nie je opravený. Daňové riaditeľstvo zodpovedá za
jednotné uplatňovanie osobitných predpisov daňovými orgánmi, ktorými sú daňové riaditeľstvá, daňové
úrady. Preto jeho postup pri uplatňovaní predpisov daňovými úradmi nie je v rozpore s platným právnym
stavom.

Kžalobcomtvrdenémunerešpektovaniuzásadyproporcionality,kuktorejpodľažalobcudošlosúbežným
výkonom približne 300 daňových kontrol u daňových subjektov prepojených prostredníctvom osoby Z.
N., v ktorých bol konateľom, daňové riaditeľstvo uviedlo, že skutočnosť, že Z. N. je spoločníkom a
konateľom viacerých spoločností, v ktorých prebiehajú daňové kontroly, nie je dôvodom na tvrdenie,
že správca dane úmyselne vytvoril stav, ktorý daňový subjekt maximálne zaťažil a znevýhodnil proti

zamestnancom správcu dane, ktorého cieľom bolo podľa žalobcu, aby nemohol splniť požiadavky
správcu dane. Daňové riaditeľstvo k tejto odvolacej námietke ďalej konštatovalo, že správca dane je v
zmysle § 15 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnený vykonávať daňovú kontrolu na preverenie uplatňovania
ustanovení zákona o DPH a toto oprávnenie správcu dane nemôže byť obmedzené ani skutočnosťou,
že sú vykonávané kontroly v iných samostatných daňových subjektov, prepojených prostredníctvom

osoby Z. N.. Každý daňový subjekt pri vykonávaní podnikateľskej činnosti si musí byť vedomý možnosti
výkonu daňových kontrol na jednotlivých druhoch daní a je na jeho uvážení, ako personálne obsadí svoju
spoločnosť, aby bola schopná plniť aj povinnosti pri výkone daňových kontrol. To isté platí aj pokiaľ je
viacej daňových subjektov prepojených jednou osobou v postavení spoločníka alebo konateľa, rovnako
každý z týchto daňových subjektov musí zabezpečiť, aby mohol plniť svoje povinnosti voči správcovi

dane pri daňovej kontrole. Daňové riaditeľstvo ďalej poukázalo na to, že pokiaľ daňové subjekty
prepojené osobou spoločníka a konateľa takmer výlučne obchodujú medzi sebou, je oprávnením
správcu dane pre správne určenie dane vykonať tiež miestne zisťovanie a ústne pojednávanie z dôvodu
prevereniafakturovanýchplnenívspoločnostiach,ktorésúdodávateľmialeboodberateľmitýchtoplnení.
V danom prípade znášanie rizika výkonu daňových kontrol zo strany správcu dane je na daňovom

subjekte, keďže Z. N. je konateľom, prípadne bol splnomocneným zástupcom 64 spoločnostiach, z
čoho vyplýva predpoklad výkonu viacerých daňových kontrol súbežne. Konštatoval, že žalobca si
svoju dôkaznú povinnosť počas daňovej kontroly za kontrolované zdaňovacie obdobie nesplnil, ani
nevyužil svoje práva, pričom zamestnanci správcu dane mu počas výkonu daňovej kontroly vytvorili
dostatočný časový priestor, o čom svedčia aj výzvy na predloženie a zapožičanie dokladov, na ktoré

žalobca nereagoval. Správca dane v priebehu predmetnej daňovej kontroly zaslal žalobcovi výzvu zo
dňa 22.10.2009 č. 738/320/19056/2009/Vaš, na ktorú žalobca nereagoval, čím sa vzdal práva, ktoré
mu priznáva zákon č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (§ 2 ods. 8, § 15 ods. 5 písm. c/) a
zároveň žalobca porušil povinnosti, ktoré mu tento zákon ukladá v ustanoveniach § 2 ods. 8, § 15 ods.
6 písm. e/, § 29 ods. 8.

Daňové riaditeľstvo reagovalo na odvolaciu námietku žalobcu týkajúcej sa nesprávnej aplikácii
ustanovenia § 71 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov v súvislosti s
uskutočnenými zdaniteľnými obchodmi (dane na výstupe) a na článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a rozhodnutie ESD C-454/98. K tejto
námietke daňové riaditeľstvo uviedlo, že článok 206 citovanej smernice, v zmysle ktorej daň z pridanej
hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre, bol premietnutý do zákona o DPH, a to do

ustanovenia§71ods.6,podľaktoréhoakplatiteľvofaktúre,alebovinomdokladeopredajiuvedievyššiu
sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Napriek
skutočnosti, že správca dane dospel k záveru, že zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených
plotov, tokajského vína suchého sudového, Bio-jabĺčnej šťavy, neboli reálne uskutočnené, žalobca v
kontrolovanom zdaňovacom období vystavil odberateľské faktúry pre odberateľov, predmetom ktorých

bol predaj drevených plotov, tokajského vína suchého sudového a Bio-jabĺčnej šťavy a preto bol povinný
v zmysle citovaného ustanovenia zákona o DPH daň z pridanej hodnoty uvedenú na faktúrach uviesť
do štátneho rozpočtu SR. Žalobca v odvolaní tvrdil, že je v rozpore s princípom neutrality zákona o DPH
a judikatúrou ESV aplikovať na fiktívne dodávky citované ustanovením § 71 ods. 6 zákona o DPH. K
tejto námietke daňové riaditeľstvo uviedlo, že ustanovenie § 71 ods. 6 je v súlade s platnou smernicou
112/2006 a pojednáva o faktúre, alebo o inom doklade o predaji nevynímajúc faktúry, ktorých predmet

fakturácie neodráža skutočnosť. V danom prípade nie je možné považovať za elimináciu rizika strát na
daňových príjmoch tvrdenie odvolávajúceho sa žalobcu, že vo všetkých dodávateľských faktúrach bola
daň z pridanej hodnoty riadne priznaná a odvedená. Vzhľadom na právnu úpravu, ak boli vyhotovené
faktúry, na ktorých je uvedená daň z pridanej hodnoty, nie je možné zohľadniť skutočnosť, že daň nemala
byť odvedená. Žalobca vyhotovil predmetné odberateľské faktúry, na ktorých uviedol daň z pridanej

hodnoty, pričom faktúra bola len formálna a k dodaniu deklarovaného tovaru nedošlo. Mal preto právo
podľa § 75 ods. 7 zákona o DPH urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné
zdaňovacie obdobie.

Daňové riaditeľstvo ako odvolací orgán zaujal vo svojom rozhodnutí tiež stanovisko k ďalším námietkam,

týkajúcimsajednotlivýchskutkovýchzistenísprávcudane.Tenzistil,žedeklarovanézdaniteľnéobchody
sa uskutočňovali výhradne medzi spoločnosťami, ktoré boli personálne prepojené osobou konateľa Z.
N., pripadne v ktorých boli konateľmi jemu blízke osoby a ktorý potvrdzoval všetky dodávky tovaru za
odberateľov aj dodávateľov, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Tovar deklarovaný
na faktúrach bol uskladnený v jednom sklade, neopustil sklady spoločnosti, iba menil vlastníka z jednej

spoločnosti, kde bol konateľom Z. N., do ďalšej spoločnosti, kde bol tiež konateľom. Žalobca nemá
žiadny hmotný investičný majetok, ani dopravné prostriedky, či už vlastné alebo prenajaté. Nemá
žiadnych vlastných zamestnancov, v účtovníctve žalobcu nie sú zaevidované žiadne režijné náklady za
dodávky elektrickej energie, vodné, stočné a spotrebu ostatných neskladovateľných dodávok. Všetky
tieto zistenia vyplývajúce z kontrol v jednotlivých spoločnostiach spochybňujú reálne dodanie tovaru

tak, ako to deklarujú predmetné dodávateľské a odberateľské faktúry. Žalobca nevyvrátil žiadnym
relevantným dôkazom tieto skutočnosti, čím nepreukázal vznik daňovej povinnosti u dodávateľov z titulu
dodania tovaru a preto správca dane neuznal odpočítanie dane zo sporných dodávateľských faktúr.

Kodvolacejnámietkežalobcu,podľaktorejnepredloženiedokladovnazákladevýzievsprávcudaneešte

nezbavuje správcu dane povinnosti zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, uviedol,
že povinnosťou správcu dane nie je vyhľadávať a zisťovať skutočnosti, ktoré by kontrolovaný daňový
subjekt mohol uplatniť pri nárokovaní odpočítania dane, ale je povinnosťou správcu dane tieto nároky
kontrolovanéhodaňovéhosubjektupreveriťaumožniťdaňovémusubjektupreukázaťexistenciunárokov
dôkazmi. Dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 je na daňovom subjekte. Aj keď dokazovanie v zmysle

§ 21 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. vedie správca dane, dôkazné bremeno, t. j. povinnosť preukázať v
citovanom ustanovení zákona zakotvené predpoklady, je na daňovom subjekte. V prípade, že niektoré
skutočnosti kontrolovaný daňový subjekt nepreukáže, nesie z toho dôsledky. Kontrolovaný daňový
subjekt je povinný svoje nároky vyplývajúce z odpočítania dane preukázať relevantnými dôkazmi. Ak
kontrolovaný daňový subjekt nepredloží požadované dôkazy, t. z. neunesie svoje dôkazné bremeno,

má správca dane právo daň vymerať podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará
bez súčinnosti kontrolovaného daňového subjektu. Podľa odvolacieho orgánu zo zistení správcu dane
je nesporné, že dodanie tovaru bolo preverovaním správcu dane spochybnené a tieto pochybnosti
neboli žalobcom žiadnymi relevantnými dôkazmi vyvrátené. Žalobca na výzvy správcu dane nepredložil
dôkazy, ktoré by jeho tvrdenia o uskutočnení zdaniteľných obchodov potvrdzovali. Tým, že žalobca

nepredložil správcovi dane relevantné dôkazy, nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane
podľa ustanovení zákona o DPH.Žalobca v odvolaní namietal záver správcu dane, že neboli vytvorené predpoklady jeho ekonomickej
činnosti. V odvolaní poukazoval na to, že Z.Š. N. viackrát ozrejmil ako sa realizujú obchody v
spoločnostiach, prepojených prostredníctvom jeho osoby. K týmto námietkam daňové riaditeľstvo

uviedlo, že namietané tvrdenia správcu dane (neexistencia zamestnancov, majetku, dopravných
prostriedkov, skladovacie a prevádzkové priestory, úhrady vykonávané v hotovosti sám sebe, fakturácia
sám sebe, tovar neopúšťa sklad, mení len majiteľa, v účtovníctve nie sú zaevidované režijné
náklady) spochybňujú reálne uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov a teda reálne
uskutočňovanie ekonomickej činnosti. Žalobcom deklarované zdaniteľné obchody sa uskutočňovali v

reťazcispoločnostipersonálneprepojenýchosobouZ.N.,ktorýriadiltietospoločnosti,vykonávalvtýchto
spoločnostiach všetky činnosti spojené s obchodno-ekonomickými a organizačno-výrobnými aktivitami
týchto spoločností, t. j. potvrdzoval všetky dodávky tovaru za dodávateľov i odberateľov, určoval cenu
dodávok, formy dodávok, realizoval platby v hotovosti za dodávateľa i odberateľa. Reálne uskutočnenie
zdaniteľných obchodov žalobca preukazoval iba dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi,
ktoré sám vystavoval za odberateľa i dodávateľa. Tieto skutočnosti podľa daňového riaditeľstva

spochybňujú reálne uskutočňovanie deklarovaných obchodov a vedú k záveru, že v danom prípade išlo
o reťazec viacerých spoločností deklarujúcich umelo vytvorené zdaniteľné obchody, s cieľom odčerpania
finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu formou nadmerných odpočtov, teda hlavným cieľom
deklarovaných aktivít bolo získať daňovú výhodu.

Žalobou podanou v zákonom podanej lehote sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Daňového
riaditeľstva SR zo dňa 25.08.2011 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Namietal,
že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nezodpovedá
ustanoveniu § 30 ods. 1, 3 a § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.
Rozhodnutie žalovaného obsahuje len popis obsahu pôvodného rozhodnutia správcu dane, odkazy

na zákonné ustanovenia a konštatovanie, že správca dane postupoval v danom prípade v súlade
so zákonom, pričom žalovaný bez výhrad prijal úvahy správcu dane bez toho, aby sa ako odvolací
orgán riadne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Namietal, že správca dane na doklady
predložené žalobcom neprihliadol, náležite ich nevyhodnotil a naopak, sústavne vyzýval žalobcu na
predkladanie nových dôkazov. Zároveň nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca poukázal na to,

že správca dane postupoval pri vykonávaní daňovej kontroly a pri vydávaní dodatočného platobného
výmeru tak, že v prípade nákupu drevených plotov od spoločnosti Tokaj Furmint SK, s.r.o. nepriznal
žalobcovi nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z týchto zdaniteľných obchodov, pretože
spoločnosť BRSC, s.r.o., ktorá tieto drevené ploty vyrábala prostredníctvom zamestnancov spoločnosti
JOMADO, s.r.o. nepreukázala, že skutočne prijala služby od spoločnosti JOMADO, s.r.o.. Ide o jediné

tvrdenie, na ktorom postavil správca dane svoje rozhodnutie o nepriznaní nároku žalobcu na odpočítanie
dane. Zároveň správca dane po zistení, že prevažná väčšina spoločností je personálne prepojených
Z. N., ako spoločníkom a bývalým konateľom týchto spoločností, nemala zamestnancov, majetok,
dopravné prostriedky, skladové a prevádzkové priestory, bez ďalšieho prijal záver o tom, že v uvedených
spoločnostiach nebol vytvorený predpoklad ekonomickej činnosti v rozsahu, ako to bolo spoločnosťami

deklarované v podávaných daňových priznaniach. Správca dane sa však nikdy nevysporiadal s
vyjadreniami Z. N., ktorý viackrát vyslovil problematiku absencie zamestnancov, majetku, dopravných
prostriedkov, skladovacích priestorov, atď.. S poukázaním na článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky žalobca uviedol, že vzhľadom na to, že tieto spoločnosti boli personálne prepojené osobou
spoločníka, respektíve bývalého konateľa, tento konal výlučne v rámci svojich zákonných oprávnení

tým, že platby uskutočňoval v hotovosti, zmluvy uzatváral ústne, ako aj tým, že zamestnancov, dopravné
prostriedky, či prevádzkové priestory sústreďoval do jednej spoločnosti v rámci rýchlejšieho naplnenia
podnikateľského plánu, pričom povinnosť fakturovať dopravu, či poskytnuté služby medzi jednotlivými
spoločnosťami, nevyplýva z nijakého právneho predpisu. Žalobca konštatoval, že rovnaký postup použil
správca dane aj pri daňovej kontrole, na základe ktorej dodatočným platobným výmerom nepriznal

žalobcovi nárok na odpočítanie dane za nákup tokajského vína samorodého suchého sudového a bio-
jabĺčnej šťavy, pričom sa opieral o výsledky miestneho zisťovania, na základe ktorého bolo zistené, že
skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré tam skladujú víno, ako
aj jednotlivé cisterny nie sú označené menom obchodných spoločností a druhom a množstvom vína.
Konštatoval,žeprivykonávanípodnikateľskejčinnostivtakomveľkomrozsahu,akobolouskutočňovaná

medzi subjektami personálne prepojenými Z. N., nie je vylúčená možnosť vzniku drobných nedostatkov.
Ale tieto nedostatky mali byť riešené uložením sankcie podľa zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní a nie nepriznaním nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.Žalobca ďalej namietal porušenie jednej zo základných zásad daňového konania, a to zásady
dvojstupňovosti konania. Vzhľadom na skutočnosť, že v septembri 2009 sa súbežne u daňových
subjektov, prepojených osobou Z. N., vykonávala viac ako 300 kontrol, je nepochybné, že riaditeľ

správcu dane vzhľadom na svoje osobnostné a personálne možnosti nebol objektívne ani schopný
rozhodovaťozačatítýchtokontrol,lenformálnepodpisovaloznámeniaaleboupovedomeniaoichzačatí.
Podľa žalobcu tu vzniklo dôvodné podozrenie, že začatie, formu, spôsob a priebeh výkonu daňových
kontrol v týchto spoločnostiach od začiatku plánovalo, riadilo, zabezpečovalo Daňové riaditeľstvo SR.
Žalobca ďalej namietla postup daňového riaditeľstva pri koordinácii daňových kontrol vykonávaných

v spoločnostiach personálne prepojených osobou Z. N.. Namietal, že daňové riaditeľstvo zasielalo
správcovi dane vzorové protokoly a zamestnanci správcu dane vykonávajúci kontroly si plne osvojili
skutočnosti, vyplývajúce z týchto protokolov. Tým podľa žalobcu Daňové riaditeľstvo SR prekročilo svoje
kompetencie, pretože ustanovenie § 3 ods. 5 písm. a/ a ods. 6 písm. g/ zákona č. 150/2001 Z. z.
neoprávňujú daňové riaditeľstvo riadiť a unifikovať kontroly vykonávané daňovými úradmi.

Žalobca ďalej namietal, že správca dane v dodatočnom platobnom výmere vyhodnotil plnenia voči
odberateľovi žalobcu z rovnakých dôvodov, ako prijaté obchody tak, že neboli reálne uskutočnené
a boli vyhotovené faktúry na tovar fiktívnej hodnoty a fiktívneho množstva, pričom s poukázaním na
ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH ponechal daň na výstupe. Podľa žalobcu ak správca dane
považoval dodávky za fiktívne, potom sa mal žalovaný v rozhodnutí o odvolaní vysporiadať s námietkou

žalobcu, že z rozsudku ESD C-454/98 vyplýva, že fiktívne dodávky nie je možné považovať a z
uvedeného dôvodu na fiktívne dodávky nie je možné aplikovať ustanovenie § 71 ods. 6 zákona o DPH.
Správca dane a žalovaný teda v týchto prípadoch postupovali tak, že na jednej strane pre účely dane z
pridanej hodnoty tvrdili, že zdaniteľné obchody neboli reálne vykonané, ale na druhej strane pre účely
dane z príjmov išlo podľa ich posúdenia o reálny predaj tovaru a výnosy z tohto predaja majetku.

Žalobca ďalej namietal porušenie zásady proporcionality, ktorá patrí medzi základné princípy právneho
štátupodľačlánku1ods.1ÚstavySRvsúvislostisparalelnýmvýkonomdaňovýchkontroluobchodných
spoločností personálne prepojených Z. N.. Žalobca uviedol, že zákonnou povinnosťou daňových
orgánov v tomto prípade bolo poskytnúť žalobcovi uplatniť svoje práva splniť svoju dôkaznú povinnosť.

Postupom daňových orgánov sa však vytvoril stav, ktorým sa žalobca neprimerane zaťažil a dostal
sa do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Súčasťou zámeru zaťažiť žalobcu a
spoločnosti personálne prepojené Z. N. boli aj stovky výziev, miestnych zisťovaní a ústnych pojednávaní,
ktorými daňové orgány vyžadovali účasť osoby Z. N. ako osoby nezastupiteľnej a požadovali od neho
tisícky odpovedí bez reálnej výpovednej hodnoty. Do situácie upravujúcej práva žalobcu sa žaloba

nedostal sám tým, že založil viac obchodných spoločností, ale táto protiprávna situácia bola zavinená
postupom správcu dane a žalovaného, čo je v rozpore s § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a článkom
2 ods. 2 Ústavy SR.

Napokon žalobca v žalobe namietal, že daňovú kontrolu uňho vykonávali zamestnanci, ktorí neboli

organizačne začlenení ako zamestnanci Daňového úradu Kráľovský Chlmec - správcu dane. Túto
námietku uplatňoval aj v odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru, pričom poukazoval na nález
Ústavného súdu SR II.ÚS 118/08-61 z 10.12.2009, podľa ktorého miestne príslušný správca dane
vystupuje v daňovom konaní prostredníctvom svojich zamestnancov, t. j. totožnosť správcu dane pre
účelyvymedzeniamiestnejpríslušnostijedanáajtotožnosťoujehozamestnancov.Zamestnancimiestne

príslušného správcu dane neboli z daňového konania vylúčení, preto nebol dôvod, aby bola predmetná
kontrola vykonaná zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení u Daňového
úradu Kráľovský Chlmec. Týmto postupom správcu dane došlo k porušeniu ustanovenia § 3 a § 24
zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho je tento postup protizákonný.
V napadnutom rozhodnutí týmito námietkami sa dostatočne nevysporiadal, iba konštatoval, že úkony

boli vykonávané pod hlavičkou „a v mene“ miestne príslušného správcu dane. Podľa žalobcu jediným
spôsobompodľaplatnejprávnejúpravy,akomoholsprávcadanedosiahnuťlegitímnevykonaniekontroly
zamestnancami organizačne pričlenenými k miestne nepríslušnému správcu dane správcovi dane bolo
delegovanie miestnej príslušnosti v zmysle § 4 zákona č. 511/1992 Zb. či už z dôvodu vylúčenia
všetkých zamestnancov miestne príslušného správcu dane alebo z dôvodu hospodárnosti (respektíve

z dôvodu, že miestne príslušný správca nedisponoval dostatočným personálnym obsadením), a to ešte
pred začatím daňovej kontroly. Pre takýto postup sa však vyžaduje vydanie rozhodnutia Daňového
rozhodnutia SR a jeho riadne doručenie daňovému subjektu. Poukázal na to, že právnu argumentáciu
citovaného nálezu Ústavného súdu SR si osvojil aj Krajský súd v Košiciach, napríklad v rozsudku č. k.6S/16346/2010-25zodňa09.09.2010.Podľažalobcu,akdaňovákontrolabolavykonávanávrozpores§
3 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., teda v rozpore s ustanovením o miestnej príslušnosti, sú všetky právne
akty vydané v rozpore s týmto ustanovením a všetky úkony vykonávané miestne nepríslušným daňovým

úradom nezákonné. Protokol o daňovej kontrole z takto realizovanej daňovej kontroly nemôže zakladať
povinnosti pre kontrolovaný subjekt a nemôže byť právnym aktom, ak je založený na protiprávnom
postupe.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.

Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O. s. p. po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia a
administratívneho spisu žalovaného dospel jednomyseľne k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Žalobca v zdaňovacom období september 2008 v daňovom priznaní deklaroval dodanie tovaru podľa §
8 zákona o DPH v sume 8 184 400,- Sk, priznal daň zo zdaniteľných obchodov v tuzemsku v sume 1 555

036,- Sk. Išlo o predaj tovaru drevený ploty pre odberateľa Drevo Pprofit SK, s.r.o. Streda nad Bodrogom
600 a tokajské víno samorodé suché sudové pre odberateľa JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom
600. Správca dane neuznal reálnosť zdaniteľných obchodov, týkajúcich sa nákupu drevených plotov a
tokajského vína samorodého suchého sudového, ale podľa § 71 ods. 6 zákona o DPH ponechal daň,
ktorú je žalobca povinný odviesť vo výške, ktorú uviedol v podanom daňovom priznaní.

Žalobca v zdaňovacom období september 2008 uplatnil v zdaňovacom období odpočítanie dane podľa
§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH v sume 3.478.197,- Sk. Išlo o odpočítanie z nákupu tovaru drevené
ploty od dodávateľa Tokaj Furmint SK, s.r.o., Malá Tŕňa 181, tokajské víno samorodé suché sudové od
dodávateľa Drevo Pprofit SK, s.r.o. Veľká Bara 5 a z nákupu Bio-jabĺčnej šťavy od dodávateľa JOMADO,

s.r.o.StredanadBodrogom600.Pretožežalobcasprávcovidaneokremfaktúrapokladničnýchdokladov
nepredložil žiadne dôkazy o tom, že deklarované obchody aj v skutočnosti sa zrealizovali, uskutočnil
ústne pojednávanie s konateľom žalobcu, ktorý do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 10.03.2010
č. j. 738/320/4975/2010 uviedol, že nakúpený tovar bol skladovaný v jednom sklade na jednom
hospodárskom dvore v Strede nad Bodrogom. Išlo o skladovacie priestory žalobcu, jeho odberateľa

aj dodávateľa. Tento tovar prekladal konateľ žalobcu Z. N. spolu s pracovníkmi spoločnosti JOMADO,
s.r.o. nakladačom Manitou, ktorý patril spoločnosti Naft-SM gastroslovakia, s.r.o., pričom sa táto služba
nefakturovala. Nakúpený tovar - drevené ploty od spoločnosti Tokaj Furmint SK, s.r.o. Malá Tŕňa,
boli vyrobené spoločnosťou BRSC, s.r.o., ale pracovníkmi spoločnosti JOMADO, s.r.o., ktorých platila
spoločnosť JOMADO, s.r.o.. Zmluva o dodávke deklarovaného tovaru medzi dodávateľom Tokaj Furmint

SK, s.r.o. a žalobcom bola uzavretá ústne. Správca dane v záujme zistenia skutkového stavu použil
ako dôkaz zápisnicu o vykonanej kontrole v spoločnostiach BRSC, s.r.o. a JOMADO, s.r.o.. Zistil, že
spoločnosť BRSC, s.r.o. si nesplnila dôkaznú povinnosť a správcovi dane nepreukázala, že fakturované
práceboliskutočnevykonanéspoločnosťouvyznačenounadaňovomdoklade.Nebolotedapreukázané,
že spoločnosť BRSC, s.r.o. skutočne prijala služby od spoločnosti JOMADO, s.r.o., neboli predložené

zoznamy zamestnaných pracovníkov, ktorí predmetné drevené ploty vyrábali, nebola preukázaná ani tá
skutočnosť, v akom období a kedy sa vykonávali práce pre BRSC, s.r.o. (protokol zo dňa 26.01.2010 č.
I/183/12493-7000/2010/HorJ a protokol zo 04.01.2010 č. I/183/12493-817/2010/HorJ).

Správca dane vykonal ústne pojednávanie dňa 24.11.2009 s konateľom žalobcu Z. N., ktorý na otázku,

kde bolo víno po jeho nákupe uskladnené, odpovedal, že v sklade vo Veľatoch. Dňa 17.03.2010 správca
dane vykonal aj za účasti konateľa žalobcu miestne zisťovanie v skladovacích priestoroch Veľaty a
bolo zistené, že skladovacie priestory nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré tam
majú uskladnené víno a Bio-jabĺčnu šťavu, v sklade sa nachádza množstvo cisterien rôznych veľkostí,
ktoré nie sú označené obchodným menom spoločnosti, ktoré v jednotlivých cisternách uskladňujú

víno, cisterny neobsahujú označenie druhu, ani množstva uskladňovaného vína, ani Bio-jabĺčnej šťavy.
Pretože žalobca okrem faktúr a pokladničných dokladov nepredložil správcovi dane žiadne ďalšie
dôkazy, ktorými by preukazoval reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov, správca dane neuznal
právo žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za nákup týchto deklarovaných tovarov.

Pretože týmto konaním došlo k porušeniu ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH správca
dane vydal vo vyrubovacom konaní dodatočný platobný výmer, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2008 v sume 115.454,98 Eur. Proti tomutododatočnému platobnému výmeru podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol v odvolacom konaní
Daňové riaditeľstvo SR žalobou napadnutým rozhodnutím.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovaru a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ, s výnimkou podľa ods. 2 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH).

Podľa § 71 ods. 1, 6 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre zdaniteľnú
osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Ak
platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa

tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane.

Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s
daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky,
ktoré ich menej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe dani a poplatkoch daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti, rozhodujúce pre správne
určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel
kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý nevyhnutne potrebný na dosiahnutie

účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Podľa§15ods.6citovanéhozákonakontrolovanýdaňovýsubjektjevovzťahukzamestnancovisprávcu
dane povinný predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky, preukazujúce jeho
tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný
uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v
priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe dani a poplatkov rozhodnutie obsahuje
odôvodnenie, ak to ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom
rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých
sa rozhodovalo.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti dani a poplatkov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, orgánom štátnej správy v oblasti
dane a poplatkov je Finančné riaditeľstvo SR.

Podľa § 11 zákona v spojení s článkom 4 veta prvá zákona č. 479/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012
sa zrušuje zákon č. 150/2001 Z. z. o daňových orgánoch v znení neskorších predpisoch, t. z. že sa
Daňové riaditeľstvo SR ruší (§ 2 a § 3 zákona č. 150/2001 Z. z.).

Podľa názoru súdu žalobca v konaní nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre odpočítanie dane

zpridanejhodnotyvzdaňovacomobdobíseptember2008vcelkovejsume115.454,98Eurnazákladeuž
uvedených troch dodávateľských faktúr od dodávateľov Tokaj Furmint SK, s.r.o. Malá Tŕňa, Drevo Profit
SK, s.r.o. Veľká Bara č. 5 a JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600. Rovnako správca dane v súlade
so zákonom ponechal daň z pridanej hodnoty, ktorú žalobca vykázal ako vlastnú daňovú povinnosť,
ktorú je žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty povinný odviesť vo výške uvedenej v podanom

daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie september 2008.

Ako vyplýva z obsahu administratívneho spisu nákup drevených plotov od dodávateľa Tokaj Furmint SK,
s.r.o., nákup tokajského vína suchého sudového od dodávateľa Drevo SK, s.r.o. Veká Bara 5 a nákupBio-jabĺčnej šťavy od dodávateľa JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600, žalobca preukazoval iba
dodávateľskými faktúrami a pokladničnými dokladmi (výdavkového a príjmové pokladničné doklady),
pričom všetky faktúry, ako aj pokladničné doklady vystavoval Z. N.. Súd preto považuje za správny záver

správcu dane a Daňového riaditeľstva SR, že posudzované plnenie nesledovalo skutočný obchodný
účel a boli len nástrojom na získanie daňovej výhody. Žalobca, ako kontrolovaný daňový subjekt bol
v rámci daňovej kontroly povinný preukázať splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na
odpočítanie dane z pridanej hodnoty. Táto povinnosť vyplýva pre žalobcu z ustanovenia § 29 ods. 8
zákona č. 511/1992 Zb.. V preskúmavanom prípade však žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno,

pretože nepredložil dôkazy, ktorými by preukázal reálnosť uskutočnenia deklarovaných obchodov.

Súd námietky, ktoré žalobca uviedol vo svojej žalobe a ktoré sú totožné s odvolacími námietkami,
nepovažuje za dôvodné. Žaloba tvrdil, že rozhodnutie žalovaného je pre nedostatok dôvodov
nepreskúmateľné a nezodpovedá požiadavkám uvedeným v § 30 ods. 1,3, § 48 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb.. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie a zistil, že obsahuje konštatovanie skutkového

stavu zistené vykonanou daňovou kontrolou, pričom žalovaný jednotlivé skutkové zistenia vyhodnocoval
aj z pohľadu žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty. Z dôvodov
svojho rozhodnutia sa žalovaný podrobne vysporiadal s jednotlivými odvolacími námietkami tak, ako
to je uvedené v prvej časti odôvodnenia tohto rozsudku. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol
skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie jeho rozhodnutia. Odôvodnil, akými úvahami bol vedený

pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnej úpravy.

Tvrdenie žalobcu, že správca dane na nim predložené doklady neprihliadol a nevyhodnotil ich, nie je
opodstatnené, pretože naopak, správca dane žalobcu vyzýval na predloženie nových dôkazov. Žalobca,
ako už bolo spomínané, na preukázanie zdaniteľných plnení predložil iba faktúry a príjmové a výdavkové

pokladničné doklady. Preto bol legitímny postup správcu dane, ktorý opakovane vyzýval žalobcu na
preukázanie ním deklarovaných zdaniteľných obchodov.

Konštatovanie správcu dane a žalovaného o tom, že u žalobcu nebol vytvorený predpoklad ekonomickej
činnosti v rozsahu, ako to deklaroval v podanom daňovom priznaní, v dôsledku čoho žalobca ani

nevykonával reálnu ekonomickú činnosť, je podľa názoru súdu, v súlade so zistenia správcu dane.
Žalobca nezamestnával žiadnych zamestnancov, nevlastnil žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok,
dopravné prostriedky, neúčtoval žiadne režijné náklady v súvislosti s podnikateľskou činnosťou.
Tvrdenie žalobcu, že všetky úkony uňho, ako fyzickej osoby podnikateľa, respektíve v obchodných
spoločnostiach, v ktorých bol konateľom a spoločníkom, vykonávali výlučne zamestnanci jednej

obchodnej spoločnosti, bez preukázania tohto tvrdenia, nestačí pre záver, že žalobca reálne vykonával
ekonomickú činnosť.

Žalobca v žalobe namietal porušenie zásady dvojinštančnosti konania, a to v súvislosti so spôsobom
a priebehom výkonu daňových kontrol spoločností personálne prepojených Mikulášom Varehom.

Namietal tiež prekročenie kompetencií žalovaného formou priamych zásahov do výkonu daňových
kontrol u subjektov prepojených osobou Z.Á. N. a koordinácie týchto daňových kontrol. K týmto
žalobným námietkam súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 238/06-39 zo dňa 16.12.2008,
v ktorom ústavný súd konštatuje, že „daňová kontrola nepredstavuje samostatné daňové konanie,
ale je čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania; nie je teda

samostatnou fázou daňového konania, ale úkonom správcu dane“. Obsahové náležitosti protokolu o
daňovej kontrole stanovuje § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.. Vnútorný proces spracovania protokolu
o daňovej kontrole však legislatívne nie je upravený. Pre použitie protokolu o daňovej kontrole, ako
podkladu pre vydanie rozhodnutia správcom dane je rozhodujúce, či daňová kontrola bola realizovaná
v súlade so zákonom, či skutkové zistenia obsiahnuté v protokole postačujú pre vydanie rozhodnutia

správcom dane. Preto žalobcom tvrdené nelegitímne zásahy daňového riaditeľstva do výkonu daňových
kontrol u subjektov prepojených osobou Z. N., nemôžu predstavovať porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky.

Za zákonný považuje súd postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o žalobcom

tvrdené zdaniteľné obchody, týkajúce sa predaja drevených plotov pre odberateľa Drevo Profit SK,
Streda nad Bodrogom 600 a predaj tokajského vína samorodého suchého sudového pre odberateľa
JOMADO, s.r.o. Streda nad Bodrogom 600. Hoci podľa zistení správcu dane neboli tieto obchody
reálne uskutočnené, vzhľadom na to, že nebolo preukázané reálne dodanie týchto tovarov žalobcovi,správca dane ponechal daň, ktorú žalobca uviedol v podanom daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie
september2008aktorúježalobcapovinnýodviesťdoštátnehorozpočtu.Tentopostupsprávcudanejev
súlade s ustanovením § 71 ods. 6 zákona o DPH, ktorého obsahom je premietnutie článku 203 Smernice

Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme daní z pridanej hodnoty. Žalobca vystavil odberateľské faktúry,
ktorými deklaroval predaj uvedených komodít, na ktorých uviedol daň z pridanej hodnoty a preto bol
povinný podľa citovaného ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH daň uvedenú na faktúrach odviesť
do štátneho rozpočtu. V prípade, ak by išlo iba o fiktívne faktúry, žalobca mal právo postupovať podľa
§ 75 ods. 7 zákona o DPH a urobiť nápravu podaním dodatočného daňového priznania za príslušné

zdaňovacie obdobie.

Žalobca v žalobe namietal, že nemohol si splniť svoju dôkaznú povinnosť a realizovať svoje právo na
súčinnosť so správcom dane v daňovom konaní v zmysle § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ani právo
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia, pretože výkonom daňovej
kontroly u žalobcu a u ďalších obchodných spoločností, prepojených osobou Z. N., vytvorili zamestnanci

správcudaneúmyselnestav,vktoromžalobcanemoholreálnesplniťpožiadavkyzamestnancovsprávcu
dane a splniť svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje zákonné práva. V dôsledku toho sa žalobca
dostal do podstatne nevýhodnejšej polohy oproti daňovým orgánom. Tvrdil, že týmto postupom došlo
k porušeniu zásady proporcionality zakotvenej v ustanovení § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ktorá
patrí medzi zákonné princípy právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR. Tento princíp podľa

žalobcu znamená primeraný vzťah medzi cieľom sledovaným štátom a použitými prostriedkami, ktoré
musia byť vhodné a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. K tejto žalobnej námietke súd uvádza, že princíp
proporcionality je normatívne zakotvený v článku 52 ods. 2 Charty základných práv EÚ a predstavuje
jednu zo všeobecných právnych zásad, ktoré sú základom právneho poriadku EÚ. Je rešpektovaná v
rozhodovacej praxi Súdneho dvora EÚ a Ústavného súdu SR, ktorý v náleze č. PL Ú 3/00 poskytol

výklad tejto zásady: „Tento princíp predovšetkým znamená primeraný vzťah medzi cieľom (účelom)
sledovaným štátom a použitými prostriedkami. V týchto súvislostiach cieľ (účel) sledovaný štátom, smie
byť sledovaný; prostriedky, ktoré štát použije, smú byť použité; použitie prostriedkov na dosiahnutie
účelu je vhodné; použitie prostriedkov na dosiahnutie účelu je potrebné a nevyhnutné.“

Podstatu zásady proporcionality zovšeobecnil Ústavný súd SR aj v náleze PL ÚS 67/07 tak, že
„obmedzenie, respektíve zasahovanie do ústavov chránených práv a slobôd, je ústavne akceptovateľné
len vtedy, ak je ustanovené zákonom, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a
je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými

prostriedkami a sledovaným cieľom.“

Je nesporné, že konateľ žalobcu bol súčasne spoločníkom a konateľom niekoľko desiatok obchodných
spoločností, ktoré uskutočňovali medzi sebou ako platitelia dane z pridanej hodnoty zdaniteľné obchody.
Konateľ žalobcu vykonával v týchto spoločnostiach všetky činnosti súvisiace s obchodno-ekonomicky

a organizačno-výrobnými aktivitami týchto spoločností. Podľa vlastného vyjadrenia bol v celom reťazci
svojich obchodných spoločností nezastupiteľný, ku všetkým preberaným skutočnostiam mohol iba on
podať vyjadrenie a predkladať dôkazné prostriedky ku kontrole, preto bol súbežný výkon daňových
kontrol u viacerých týchto spoločností nevyhnutný v záujme najúplnejšieho zistenia skutkového stavu.

Žalobca, ktorého konateľ bol súčasne konateľom aj veľkého počtu ďalších obchodných spoločností,
nemohol byť z toho dôvodu zvýhodnený oproti daňovému subjektu, ktorého konateľ nie je konateľom
aj v iných obchodných spoločnostiach. Jeho námietka ohľadom nezákonnosti postupu správcu dane
len z toho dôvodu, že bol nadmerne zaťažený súčasne prebiehajúcimi daňovými kontrolami daňových
subjektov, ktoré sú prepojené jeho konateľom, je preto právne irelevantná. Reálnosť uskutočňovaných

obchodov bolo možné preukázať iba zisťovaním pohybu tovaru v reťazci spoločností, ktorých bol
konateľom alebo spoločníkom konateľ žalobcu. Cieľom správcu dane bolo zistiť pôvod tovaru, t. z. kto
bol prvotným dodávateľom tovaru, cez ktorú obchodnú spoločnosť v reťazci obchodných spoločností,
v ktorých je konateľ žalobcu tiež konateľom, sa tovar do tohto reťazca dostal, respektíve kedy tovar a
cez ktorú spoločnosť opustil tento reťazec obchodných spoločností. Preto postup správcu dane bol v

súlade so zásadou proporcionality. Cieľom (účelom) sledovaným štátom (správcom dane), bolo zistenie
oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu žalobcovi zo štátneho rozpočtu, pričom použitie
prostriedkov na dosiahnutie tohto účelu bolo potrebné a nevyhnutné - dospieť k uvedenému cieľu
bolo možné len súbežným výkonom kontrol v reťazci obchodných spoločností personálne prepojenýchosobou Z. N. a nie samostatnými izolovanými daňovými kontrolami. Žalobca, ktorého konateľom
bol konateľ aj v ďalších obchodných spoločnostiach si musel byť vedomý toho, že pri uplatňovaní
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty môže byť dôvodnosť uplatnených

nárokov predmetom daňových kontrol zo strany príslušných správcov dane. Veľkému počtu spoločností
personálne a majetkovo prepojených Z. N. musel zodpovedať aj počet daňových kontrol. Je pravdou,
že žalobca založením veľkého počtu obchodných spoločností bol oprávnený realizovať ústavné právo
slobodne podnikať. Na druhej strane však bol povinný akceptovať aj postupy orgánov daňovej správy,
ktoré realizovali svoje zákonné oprávnenia pri správe daní.

Žalobca napokon namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj dodatočného platobného
výmeru správcu dane v dôsledku toho, že daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie september 2008
vykonali zamestnanci správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení ako zamestnanci miestne
príslušného správcu dane - Daňového úradu Kráľovský Chlmec, sa v tejto súvislosti odvolal na nález
Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 118/08 zo dňa 10.12.2009. Uviedol, že právne závery, vyplývajúce z

tohto nálezu krajský súd vo svojej doterajšej rozhodovacej praxi akceptoval.

Krajský súd pri posudzovaní tejto žalobnej námietky vychádza zo zmeny rozhodovacej praxe
Najvyššieho súdu SR prezentovanej jeho rozsudkami č.k. 5Sžf 68/2011 zo dňa 23.02.2012, 4Sžf 8/2012
zo dňa 26.06.2012, č. k. 4Sžf 15/2012 zo dňa 26.06.2012, 5Sžf 64/2012 z 30.09.2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č.k. 5Sžf 68/2011 zo dňa 23.02.2012 uviedol:

„Na margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny Najvyšší súd Slovenskej
republiky dáva do pozornosti neskoršie uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 159/2011-19 z

13.04.2011, ktorým odmietol ústavnú sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo
101/2010 z 27.10.2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd SR zmenil
rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/54/2005 z 25.02.2006 tak, že zrušil rozhodnutie
žalovaného Daňového riaditeľstva SR č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27.06.2005 a vrátil vec
žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie...

Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom uznesení citoval právny názor Najvyššieho súdu SR obsiahnutý v
preskúmavanom rozsudku sp. zn. 5Sžo 101/2010 z 26.10.2010: V doterajšom konaní nebol vykonaný
dôkaz o priamej námietky zamestnancov správcu dane - Daňového úradu Košice V, podanej žalobcom,
ako to vyžaduje § 24 zákona o správe dane a poplatkov. Preto v ďalšom konaní treba dôkladne

objasniť,čisťažovateľpodalvdaňovomkonaní,týkajúcomsadaníazdaňovacíchobdobí,ktorédaňovou
kontrolou mali byť kontrolované, námietky zaujatosti podľa zákona o správe daní a poplatkov, a to v čase
predchádzajúcom poverenia zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.

Ak sa preukáže že námietka podľa § 24 o správe daní a poplatkov sťažovateľom proti všetkým

zamestnancom Daňového úradu Košice V (vrátane riaditeľa) nebola podaná, potom v predmetnom
prípade nebol daný formálny dôvod na zmenu miestnej príslušnosti tak, ako to predpokladá právny názor
Ústavného súdu SR.

Aj v prípade, že sťažovateľ nepodal námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom Daňového úradu

Košice V, nepochybne správca dane mohol podať návrh na delegáciu podľa § 4 zákona o správe daní a
poplatkoch. Nebola to však jeho povinnosť. Namiesto delegácie mohol využiť aj postup, ktorý nakoniec
bol realizovaný, ktorý spočíval v menej formálnych úkonoch, ktorých opodstatnenie a tým aj ich právny
základ plynie zo vzájomných vzťahov daňových orgánov. Ak totiž podľa zákona č. 150/2001 Z. z. o
daňových orgánoch v znení neskorších predpisoch, Daňové riaditeľstvo SR je právnickou osobu, teda

subjektom s plnou právnou subjektivitou, zároveň daňové úradu takouto plnou právnou subjektivitou
nedisponujú, potom je logické, že v oblasti štátno-zamestnaneckých vzťahov i vzťahov pracovno-
právnych je oprávnené konať len Daňové riaditeľstvo SR. Platí to napriek tomu, že jednotliví štátni
zamestnanci vykonávajú svoju prácu na daňových úradoch. Ak potom Daňové riaditeľstvo SR reagovalo
na podnet riaditeľa Daňového úradu K. využitím oprávnení, ktoré mu plynú zo zákona o štátnej službe a

z organizačného poriadku daňových orgánov, nemožno postup riaditeľa Daňového úradu K. nič vyčítať,
a to predovšetkým v situácii, keď miestna príslušnosť nebola delegovaná na iného vecne príslušného
správcu dane.Odvolací súd považuje za dôvodné poukázať na to, že v rozhodnutí z 27.09.2006 vychádzal okrem iného
zo zistenia, že k povereniu výkonu daňovej kontroly zamestnancov Daňového úradu Prešov I došlo
pred začatím vyrubovacieho (daňového) konania, len na úkony daňovej kontroly, ktorá nie je daňovým

konaním. Vychádzal zo skutkového záveru, že k určeniu osôb k vykonaniu daňovej kontroly nedošlo
z dôvodu námietok zaujatosti v daňovom konaní (v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach
daňového subjektu - § 1a písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. v znení platnom v rozhodujúcom období).

Právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp. zn. 5Sžo 101/2010 z 26.10.2010 ohľadne

zákonnosti potupu príslušných štátnych orgánov správy daní pri určení kontrolnej skupiny Ústavný súd
SR vo svojom rozhodnutí č. k. II.ÚS 159/2010-19 z 13.04.2011 nespochybnil, ba práve naopak vyjadril,
že predmetný názor Najvyššieho súdu SR nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam
vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.

Vyššie uvedený právny názor Najvyššieho súdu SR vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne

príslušného daňového úradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly ako
zamestnancov daňovej správy, zaradených pre výkon štátnej služby na úseku správy daní u iného
správcu dane, a to po predchádzajúcom súhlase Daňového riaditeľstva SR ako spoločne nadriadeného
orgánu a zamestnávateľa zamestnancov daňových úradov v jeho pôsobnosti, bol Ústavným súdom SR
v jeho uzneseniach č. k. I.ÚS 192/08-28 zo 04.06.2008, č. k. III.ÚS 386/08-24 z 25.11.2008, č.k. II.ÚS

137/10-28 z 24.03.2010 a č.k. II.ÚS 159/11-19 z 13.04.2011 považovaný za ústavne akceptovateľný,
nemajúci znaky výkladovej svojvoľnosti a ústavnej nekonformnosti.

V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly Ústavný súd SR nevyslovil namietané
porušenie základného práva žalobcu na inú právnu ochranu na inom orgáne SR a na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy SR podľa článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR.

Vtomtoohľadeasprihliadnutímnaosobitéokolnostikonkrétnehoprípadumožnopovažovaťjudikovanie
právneho názoru vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 118/08-61 z 10.12.2009 za
ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR“. Krajský súd v tejto

súvislosti dodáva, že pri zmene rozhodovacej praxe súdov je potrebné postupovať tak, aby nebol
porušený princíp predvídateľnosti súdneho rozhodnutia a súčasne nedochádzalo k porušeniu princípu
právnej istoty. Zmena rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR bola vyvolaná ďalšími rozhodnutiami
Ústavného súdu SR, v ktorých bolo namietané porušenie článku 46 ods. 1, 2 Ústavy SR v súvislosti s
výkonom daňovej kontroly zamestnancami správcu dane, ktorí neboli organizačne začlenení k miestne

príslušnému správcovi dane. Právne závery Najvyššieho súdu SR, vyplývajúce z jeho citovaných
rozsudkov, si krajský súd v plnom rozsahu osvojuje, čím mení svoju doterajšiu rozhodovaciu prax,
na ktorú žalobca poukázal v žalobe. Súd je však toho názoru, že s prihliadnutím na zmenu svojej
rozhodovacej praxe nedochádza k porušeniu princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, respektíve
poručeniu princípu právnej istoty. Zmenu svojej rozhodovacej praxe krajský súd zdôvodnil.

Vzhľadom na to, že žalobné námietky uvedené v žalobe súd nepovažoval za dôvodné a právne,
respektíve právne významné, súd podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd rozhodoval

podľa § 250k ods. 1 O. s. p..
Vo veci senát rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p., konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.