Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 16, 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/47/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206215107
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1206215107.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ValérieKleinovej,členovsenátu
JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci navrhovateľa: R.. W. Z., bytom W.,
I. X, zast. Mgr. Zuzanou Bdžochovou, advokátkou v Bratislave, Mickiewiczova 6, proti odporcovi: L.
M., F..M.., B. XX, Z., zast. JUDr. Jánom Havlátom, advokátom v Bratislave, Rudnayovo námestie 1, o
ochranu osobnosti, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II

zo dňa 13. októbra 2010, č.k. 7C 136/2006-233, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom, súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 2.500,- €
do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne
až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Dospel k záveru, že odporca neoprávnene zasiahol do
právanavrhovateľanaochranuosobnosti,najmäjehoobčianskejcti,dobréhomenaaľudskejdôstojnosti
tým, že v článku uverejnenom v denníku I. Č. dňa XX.XX.XXXX s názvom „I. M. B. Š. O. B. Ú.“ uviedol

o navrhovateľovi, že je podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi, že si proti svojmu spoločníkovi objednal
podsvetie, že ho dolapila polícia, keď išiel zaplatiť podsvetiu za objednané služby, ktorými malo byť ťažké
ublíženie na zdraví dvoch osôb. Konštatoval, že aj keď odporca neuviedol celé meno navrhovateľa,
neuverejnil jeho fotografiu, uviedol také identifikačné údaje, ako W. Z.., člen dozornej rady H. M., na
základe ktorých osoby, ktoré navrhovateľa poznajú, mohli vedieť, že sa v článku píše o navrhovateľovi,
čo mal preukázané aj svedeckými výpoveďami, a naviac aj osoby, ktoré navrhovateľa vôbec nepoznali,

mohli zistiť, že sa jedná o neho nahliadnutím do obchodného registra. Pokiaľ odporca poukázal na to,
že informácie, ktoré boli uverejnené v napadnutom článku, boli uverejnené už deň pred tým v
elektronických médiách, mal za to, že na zodpovednosť vydavateľa periodika za neoprávnený zásah do
práva na ochranu osobnosti nemá vplyv to, či aj v iných médiách boli uverejnené tvrdenia a informácie,
ktoré boli uverejnené v jeho periodiku, ale len prípadne by to mohlo byť zohľadnené pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. pri rozhodovaní o jej priznaní. Mal za preukázané, že
navrhovateľovi bolo dňa 21.03.2003 vznesené obvinenie z prípravy trestného činu ublíženia na zdraví

podľa § 7 ods. 1, § 222 ods. 1 Tr. zák. a bola na neho podaná aj obžaloba, avšak trestné
stíhanie bolo napokon právoplatne zastavené. Napriek tomu, že navrhovateľ nebol nikdy uznaný vinným
zo spáchania predmetného skutku, odporca vo svojom denníku uverejnil informáciu, že je
podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi, že si proti svojmu spoločníkovi objednal podsvetie, že ho dolapila
polícia, keď išiel zaplatiť podsvetiu za objednané služby, ktorými malo byť ťažké ublíženie
na zdraví dvoch osôb. Obranu odporcu, že išlo o informácie, ktoré poskytli vtedajší minister vnútra a

viceprezident PZ SR, považoval za nedôvodnú, pretože navrhovateľ svojim návrhom nenapadol
ani jeden výrok, ktorý bol v napadnutom článku prezentovaný ako citácia výrokov týchto osôb. Poukázal
tiež na to, že odporca prezentoval tieto tvrdenia ako nesporné skutkové tvrdenia, okrem výroku„podnikateľ s mafiánskymi spôsobmi“, čo mal byť zrejme hodnotiaci úsudok, bolo konštatované ako fakt.
Mal za to, že pri uverejnení tak závažnej informácie sa odporca nemôže odvolávať na realizáciu slobody
prejavu a na prinášanie informácii o veciach verejného záujmu. Vyslovil, že právoplatným rozsudkom

súdu nepreukázaná trestná činnosť je nielen neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti,
ale zakladá nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, média musia
dbať na to, že akákoľvek informácia obsahujúca meno osoby, resp. také jej identifikačné údaje o tejto
osobe, na základe ktorých je možné ju spoznať v akomkoľvek štádiu trestného konania,
pokiaľ nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o vine tejto osoby, môže predstavovať citeľný zásah do

práva tejto osoby na ochranu jej osobnosti, najmä pokiaľ táto osoba nie je osobou verejného záujmu,
pričom aj hodnotiaci úsudok musí mať svoj skutkový základ. Poukázal na to, že pod pojmom mafia sa
rozumie tajná teroristická organizácia, resp. tajný spolok organizujúci nelegálne obchody s drogami,
cigaretami, ukradnutými autami, valutami, ap. a mafiánsky spôsob je potom taký, ktorý je vlastný mafii.
Pokiaľ išlo o obranu odporcu, že sa spoliehal na obsah informácií od oficiálnych predstaviteľov, bez
toho, aby si musel preverovať ich pravdivosť, uviedol, že odporca mohol uverejniť informácie o skutku

ako takom, ale nie informácie o osobe, ktorá sa ho mala dopustiť, pokiaľ sa chcel vyhnúť zásahu do
práva na ochranu osobnosti tejto osoby. Za daných okolností pri hľadaní rovnováhy a proporcionality
medzi právom navrhovateľa na ochranu osobnosti a právom odporcu na slobodu prejavu, dospel k
záveru, že v danom prípade bolo potrebné uprednostniť právo navrhovateľa na ochranu osobnosti,
pričom išlo informáciu spôsobilú „pošpiniť“ dobré meno a česť tejto osoby, ku ktorej očisteniu nemá ako

dôjsť, pokiaľ následne nie je v tlači uverejnená informácia o tom, že bolo zastavené trestné stíhanie
voči tejto osobe. Navrhovateľom požadované zadosťučinenie formou ospravedlnenia v zmysle § 13
ods. 1 OZ, keď tento žiadal, aby bola odporcovi uložená povinnosť strpieť, aby navrhovateľ dal na jeho
náklady k dispozícii dvom tuzemským tlačovým agentúram a trom tlačovým periodikám vydávaným
v Slovenskej republike podľa výberu navrhovateľa na uverejnenie požadované ospravedlnenie bez

to, aby akýmkoľvek spôsobom odôvodnil, prečo žiada uverejniť ospravedlnenie v iných médiách, ako
tých, ktorých vydavateľom je odporca a prečo vo viacerých a neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by mali
takéto rozhodnutie súdu odôvodniť. Mal za to, že by konkrétne okolnosti tohto prípadu si vyžadovali
takto široké medializovanie ospravedlnenia a dospel preto k záveru, že požadované zadosťučinenie
je z tohto hľadiska neprimerané, pričom bol viazaný návrhom navrhovateľa (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Pri

rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadol na to, že k neoprávnenému zásahu
do práv na ochranu osobnosti navrhovateľa došlo v denníku s vysokým nákladom a čitateľnosťou, preto
intenzitu zásahu a rozsah nepriaznivých následkov považoval za vysoké. Mal za to, že nepostačuje
iné zadosťučinenie, ako v peniazoch. Navrhovateľom požadovanú náhradu nemajetkovej ujmy však
považoval za neprimerane vysokú, ktorej výšku ani dostatočne neodôvodnil a nepreukázal. Nemal za

preukázané, že by v dôsledku neoprávneného zásahu odporcu do práva navrhovateľa na ochranu
osobnostidošlokzhoršeniujehopostaveniavrodine,totozostalolenvrovinetvrdenianavrhovateľa,keď
vkonanínavrhovateľnavrholvypočuťakosvedkajehomatkuatátouviedla,žejejvzťahknavrhovateľovi
po uverejnení článku sa nezmenil, tiež sa mnohí nepamätali na dopytované skutočnosti, niektorí sa
nevedeli jednoznačne vyjadriť, či negatívne reakcie, s ktorými sa stretávali, boli reakcie na napadnutý

článok. Pokiaľ ide o pracovnú a podnikateľskú oblasť života navrhovateľa, z výpovedí svedkov zistil, že
všetky firmy, ktoré navrhovateľ založil spolu s R.. M., dodnes fungujú, žiadna neskončila v konkurze,
splatilivšetkysvojedlhy.VýpovedesvedkovR..M.F.R..H.,žefirmy,vktorýchnavrhovateľpôsobil,začali
mať po uverejnení článku problémy s bankami, nechceli im poskytovať úvery, resp. im znižovať limity,
že sa zmenilo správanie obchodných partnerov, prestali im dôverovať, platiť, ustupovali od projektov,

požadovali väčšie úroky, odchádzali im zamestnanci, nemal podložené dôkazmi. Po vyhodnotení
výpovedí vypočutých svedkov dospel k záveru, že tieto do istej miery potvrdzujú, že došlo k zníženiu
vážnosti navrhovateľa v širšej spoločnosti, ako aj v podnikateľskej sfére v dôsledku napadnutého článku,
čo v spojení s intenzitou tohto zásahu odôvodňuje potrebu priznania náhrady. Pri určení výšky tejto
náhrady prihliadol aj na tú skutočnosť, že navrhovateľ podal návrh na ochranu osobnosti až tri roky

po uverejnení predmetného článku, z prvých štyroch pojednávaní sa ospravedlnil, z čoho mal za to, že
týmto postupom navrhovateľ zmaril dostatočne včasnú nápravu negatívnych následkov neoprávneného
zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti poskytnutím morálneho zadosťučinenia. Za dostatočnú
náhradu nemajetkovej ujmy považoval náhradu v sume 2.500,- €. Nemal za zjavne príčinnú súvislosť
s napadnutým článkom, že sa po zatknutí navrhovateľa firmy, v ktorých pôsobil, znefunkčnili. Pokiaľ

sa matka navrhovateľa vzdala svojej funkcie v sociálnej komisii mesta a zhoršenie zdravotného stavu
otca navrhovateľa pri rozhodovaní o nemajetkovej ujme nevzal do úvahy, nakoľko to považoval za ujmu
iných osôb, bez príčinnej súvislosti s napadnutým článkom. Preto návrh vo zvyšnej časti o náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch zamietol. Neprihliadol pritom na námietku premlčania na náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch, nakoľko hoci právo na túto náhradu je majetkovej povahy a premlčuje
sa vo všeobecnej trojročnej dobe, navrhovateľ podal návrh pred uplynutím premlčacej doby, keďže
napadnutý článok bol uverejnený dňa 04.06.2003, trojročná premlčacia doba uplynula dňa 24.06.2006

(sobota), najbližší pracovný deň bol pondelok 26.06.2006 a návrh na začatie konania bol súdu doručený
dňa 26.06.2006.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie navrhovateľ i odporca.

Navrhovateľ žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti zmeniť a jeho návrhu v
celom rozsahu vyhovieť dôvodiac tým, že primeranosť rozsahu, v akom sa domáha priznania
morálnej satisfakcie vo viacerých periodikách a tlačových agentúrach je daná aj tým, že okruh
čitateľov jednotlivých tlačových periodík sa neustále mení, čitatelia nemusia uprednostňovať a čítať
ten istý denník, osoby, ktoré sa s napadnutými výrokmi oboznámili v denníku I. Č. v roku XXXX,
mohli medzičasom zmeniť svoje zvyky a v čase výkonu rozsudku nemusia nepretržite zachovávať

čitateľskú priazeň práve denníku I. Č.. Obmedzenie jeho práva na morálnu satisfakciu zverejnením
iba prostredníctvom toho istého periodika považoval za v rozpore so zásadou poskytnutia primeranej
ochrany. Mal za to, že v prípade, ak by postačovalo priznanie morálnej satisfakcie v menšom rozsahu
ako ju uplatnil v návrhu, by súd rozhodnutím, ktorým by znížil rozsah uverejnenia návrh neprekročil,
keď by mu vyhovel čiastočne, čo neodporuje § 153 ods. 2 O.s.p. Vytýkal súdu prvého stupňa, že pri

úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch opomenul dôsledne zohľadniť všetky súvislosti,
závažnosť vzniknutej ujmy, ako aj ďalšie okolnosti. Uviedol, že neoprávnený zásah bol uskutočnený
ešte v roku 2003, avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že dôsledky konania odporcu pretrvávajú
dodnes a musí neustále čeliť priamym konfrontáciám s následkami konania odporcu. Mal za to, že
závažnosť vzniknutej ujmy nie je jediným a výlučným kritériom v rámci široko koncipovaného ust. § 13

OZ. Namietal opomenutie súdu dostatočne sa vyporiadať s obsahom jeho výpovedí na pojednávaniach
dňa 01.12.2008 a 05.05.2010, vziať do úvahy okolnosti týkajúce sa jeho postavenia, ktoré sa po
uverejnení napadnutých výrokov zmenilo. Mal za to, že okolnosti na strane odporcu odôvodňujú
priznanie sumy nemajetkovej ujmy v plnej ním požadovanej výške. Uviedol, že odporca pri uverejnení
napadnutých výrokov nerešpektoval zákonné obmedzenia platné v demokratickej spoločnosti podľa čl.

10ods.1a2Dohovoruavsnaheosenzáciuichuverejniltakýmspôsobom,žediskreditovaljehoosobuv
očiach verejnosti, rodiny a priateľov, zverejnil ich formou, ktorá mala za cieľ získať pozornosť čo najširšej
verejnosti a vyvolávala u nej nepriateľstvo voči jeho osobe. Intenzitu zásahu mala podľa neho enormný
a neobvyklý charakter.

Odporca žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho vyhovujúcej časti, t.j. v časti uloženia mu povinnosti
zaplatiťnavrhovateľovisumu2.500,-€zmeniťanávrhnavrhovateľavcelomrozsahuzamietnuťdôvodiac
tým, že názor súdu prvého stupňa, že médiá síce môžu informovať o skutku ako takom, ale nesmú
uverejniť informácie, ktoré sú spôsobilé priamo či nepriamo identifikovať osobu, ktorá sa ho mala
dopustiť, je v rozpore s právami a slobodami garantovanými čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru.

Konštatoval, že sloboda prejavu je jedným z hlavných základov demokratickej spoločnosti a podľa
právneho názoru Európskeho súdu pre ľudské práva novinári (tlač), pokiaľ prispievajú k verejnej diskusii
ozáležitostiachlegitímnehoverejnéhozáujmu,musiamaťbežneprávospoliehaťsanaobsahoficiálnych
správ (orgánov štátnej správy, orgánov činných v trestnom konaní, a pod.) bez toho, aby boli povinní
vykonávať nezávislý prieskum, pretože by tak mohla byť podkopaná životne dôležitá úloha „M. B.“, ktorú

novinári (tlač) zohrávajú, čo platí aj vtedy, ak tieto oficiálne správy obsahujú nepravdivé informácie,
pretože ani v takom prípade nie je možné voči novinárom vyvodzovať akúkoľvek zodpovednosť. Mal
za to, že osoby podozrivé zo spáchania závažných trestných činov sa považujú za osoby verejného
záujmu, ochrana osobnosti, ktorých je potom nutne užšia, samotné tvrdenia orgánov činných v trestnom
konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pokiaľ sú vyslovené

s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež
štádium trestného konania a že z hľadiska čl. 50 ods. 2 Ústavy SR nie je relevantné, či uvedené
meno, priezvisko alebo iné identifikačné znaky fyzickej osoby, ale to, že tvrdenia orgánov činných v
trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú
postavenie jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádium trestného konania. A ak

je nimi uvádzanie takýchto informácií o určitej osobe v súlade s čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, mal za to,
že musí byť aj v súlade s tými ustanoveniami Ústavy SR, ktoré poskytujú ochranu osobnosti (čl. 19
ods. 1 a súv. Ústavy SR). Poukázal na čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého nikomu nemôže byť
spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody. Právny názor súduprvého stupňa nepovažoval za kompatibilný s právnym názorom Ústavného súdu SR a Európskeho
súdu pre ľudské práva. Uvedenie identity fyzickej osoby v súvislosti so skutkom, ktorý nesie znaky
trestného činu, nepovažoval tiež za porušenie práva na prezumpciu neviny (čl. 6 ods. 2 Dohovoru) ani

práva na súkromie (čl. 8 Dohovoru), ale naopak za súčasť štandardu ochrany slobody prejavu a práva
na informácie. Mal za to, že dbať na prezumpciu neviny je zásadne úlohou orgánov činných v trestnom
konaní a vydavateľ sa môže naopak legitímne spoľahnúť na to, že informácie tak, ako sú mu orgánmi
činnými v trestnom konaní poskytované, sú z obsahového i formálneho hľadiska bezvadné. Poukázal na
to, že v danom prípade bolo uverejnené len meno a iniciála priezviska navrhovateľa a údajná objednávka

ublíženia na zdraví mala súvisieť práve s akcionárskymi spormi a ich spoločnou účasťou v dozornej
rade spoločnosti a pred uverejnením predmetného článku bola identita navrhovateľa odhalená, v článku
uverejnenéinformácieboliuverejnenédeňpreduverejnenímčlánkuvovšetkýchelektronickýchmédiách
a informácie uverejnené v článku zo dňa 24.06.2003 pred uverejnením tohto článku vyslovili vtedajší
minister vnútra SR a vtedajší viceprezident PZ SR na tlačovej konferencii konanej deň pred uverejnením
článku v denníku I. Č.. Mal za to, že podozrenie z toho, že navrhovateľ si objednal fyzické ublíženie

na zdraví iného podnikateľa, s ktorým sedel v dozornej rade, bola mimoriadne závažná informácia, o
ktorej verejnosť mala právo byť informovaná. Poukázal tiež na tom, že navrhovateľ sa nikdy nedomáhal
uverejnenia ani opravy, ani svojho stanoviska k článku, a to počas obdobia 3 rokov a až po ich uplynutí
podal návrh na súd. Považoval za absurdné, aby súd ako štátny orgán ho sankcionoval za to, že iný
orgán štátu o navrhovateľovi uverejnil nepravdivé informácie. Poukázal na to, že súd prvého stupňa len

rekapituloval výpovede svedkov, ale neuviedol, ako ich vyhodnotil.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods.1 O.s.p.
na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa a odporcu nie
sú dôvodné.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody
(§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, aplikujúc na vec príslušné hmotnoprávne
normy na zistený skutkový stav, z ktorého vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie aj náležite v
súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil a s odôvodnením jeho rozhodnutia sa aj odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil (§ 219 ods. 2 O.s.p.) a niet k nemu v podstate ani nič viac dodať, pričom námietky

navrhovateľa ako aj odporcu v ich odvolaniach nepovažoval za dôvodné.

Odvolací súd len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia uvádza, že
predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k
neoprávnenému zásahu a jednak, že zásah bol objektívne spôsobilý na vznik ujmy na právach

chránených ustanovením § 11 Obč. zák., pričom obidva predpoklady musia byť splnené.
Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len proti takým neoprávneným zásahom, ktoré sa dotýkajú
mravnej integrity osobnosti občana tým, že môžu znížiť jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska
jeho vzťahov k spoluobčanom a ohroziť jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Nie je pritom
rozhodujúce, akým spôsobom došlo k takémuto zásahu do integrity osobnosti občana; ustanovenia § 11

a nasl. Obč. zák. ho totiž chráni proti rozširovaniu nepravdivých alebo jeho dôstojnosť, česť a vážnosť
znižujúcich tvrdení. Neoprávneným zásahom je každé konanie, ktoré svojim obsahom, formou a cieľom
sa dotýka práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Obč. zák. a je objektívne spôsobilé tieto chránené
práva narušiť, prípadne ich ohroziť a môže byť uskutočnený ústne, písomne alebo tlačou, rozhlasom,
televíziou.

Slobodu prejavu a právo na informácie sú zaručené Ústavou SR v čl. 26 ods. 1, ktoré však nesmie
neoprávnene zasahovať do cti a dobrého mena (povesti) fyzických a právnických osôb. Dochádza
tak k stretu dvoch základných práv uverejnených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práva na
ochranu osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu prejavu a na informácie (čl. 17 Listiny). Podľa

Občianskehozákonníkasaneobmedzujeslobodaprejavunazákladekritériapravdivostičinepravdivosti
danej informácie, ale na základe intenzity zásahu danej informácie do osobnostných práv a slobodu
prejavu tak možno obmedziť i ohľadne niektorých pravdivých informácií.Záleží tiež na prostredí, v ktorom k zásahu došlo, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho obsahu,
pokiaľ spočíva v skutkových tvrdeniach a na ostatných okolnostiach, za ktorých bol uskutočnený. K
úspešnému uplatneniu práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý

narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 Obč. zák. a k takému zisteniu dôjde súd po
posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov. U práva na
ochranu občianskej cti následok spočíva v znížení vážnosti u spoluobčanov a v ohrození postavenia. Ak
sa dostanú prednesené výroky na verejnosť alebo ak sa na verejnosť môžu dostať, je daná objektívna
spôsobilosť vyvolať následky týkajúce sa osobnosti občana. Vzhľadom k cieľom právnej úpravy ochrany

osobnosti, ktorého prvoradou požiadavkou je chrániť osobnosť občana pred zásahmi, ku ktorým nebol
pôvodcazásahuoprávnený,nevyžadujeObčianskyzákonníkkúspešnémuuplatneniuprávanaochranu
osobnosti zavinenie. Preto, kto sa zásahu dopustil, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani dôkazom, že
bol v omyle.

Ak je konkrétna fyzická osoba spájaná s kritizovanou alebo odsudzovanou činnosťou, resp. osobou, ide

ozásahdoprávanačesťadôstojnosťtakejtoosoby.Aakdôjdektakémutozásahuverejnoupublikáciou,
ide o zásah objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v spoločnosti v značnej
miere.

Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva

na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané
zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Obč. zák.).

Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na

náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (§ 13 ods. 2 Obč. zák.), ktorej výšku určí súd s prihliadnutím na
závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Priznanie zadosťučinenia
v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák. predpokladá splnenie stanovených podmienok, a to, že
morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo
k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie

výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods.3 Obč. zák. taxatívne stanovené
dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo, a to závažnosť vzniknutej
nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby,
pričom závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä so zreteľom na jej intenzitu, rozsah
a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Z hľadiska ust. § 13 ods. 2 Obč. zák. je právne relevantná

len taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom, v značnej
miere znižujúcim dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Čo sa týka vyjadrenia miery,
akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba vychádzať z následnej
reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej osoby. Určenie výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce predmetom voľnej úvahy súdu, nie však jeho nepreskúmateľnou

ľubovôľou. Súd musí vždy vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu a na základe neho založiť
svoje rozhodnutie na tom ako a akým spôsobom údaje v danom prípade v predmetnom článku zasiahli
dôstojnosť alebo vážnosť navrhovateľa v spoločnosti a s akými nepriaznivými dôsledkami. Musí ísť o
objektívne zistiteľný stav, ktorého existencia musí byť preukázaná nad všetky pochybnosti.

Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že odporca svojimi výrokmi uverejnenými
dňa XX.XX.XXXX v denníku I. Č. zasiahol do osobnostných práv navrhovateľa, jeho konanie bolo
potrebné kvalifikovať ako neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa objektívne spôsobilý
znížiť česť, vážnosť a dôstojnosť navrhovateľa v širokom okruhu verejnosti a spoločnosti. Samotná
medializácia nepreukázaných skutkových tvrdení zasiahla do cti, vážnosti a dôstojnosti navrhovateľa

v značnej miere. Námietky odporcu neboli dôvodné a s týmito sa súd prvého stupňa aj dostatočne
vysporiadal.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že pri hľadaní rovnováhy a proporcionality
medzi právom navrhovateľa na ochranu osobnosti a právom odporcu na slobodu prejavu bolo potrebné

uprednostniť právo navrhovateľa na ochranu osobnosti.

Voči navrhovateľovi bolo dňa 21.03.2003 vznesené obvinenie z prípravy trestného činu ublíženia na
zdraví podľa § 7 ods. 1 k § 222 ods. 1 Tr. zák., avšak trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené,nebol uznaný vinným zo spáchania trestného činu. Treba poukázať na to, že žiadne štádium trestného
stíhania, ktoré nebolo právoplatne skončené, neodôvodňuje informácie obsahujúce meno osoby, resp.
také identifikačné údaje o tejto osobe, na základe ktorých je ju možné spoznať, pokiaľ nedôjde k

právoplatnému rozhodnutie o vine tejto osoby. Pokiaľ sa odporca odvolával na to, že vychádzal z
informácii poskytnutých vtedajším ministrom vnútra a viceprezidentom PZ SR, navrhovateľ nenapadol
výroky, ktoré nie sú citáciou výrokov uvedených osôb. Taktiež nebola dôvodná obrana odporcu, že
uverejnené informácie o navrhovateľovi boli uverejnené deň pred uverejnením článku vo všetkých
elektronických médiách, na ktorú skutočnosť možno prihliadať len pri posudzovaní výšky priznanej

nemajetkovej ujmy.

Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou je petit. V ňom navrhovateľ uvádza, ako chce aby súd o jeho
návrhu rozhodol, resp. ako by mal znieť výrok rozsudku. Stanovuje ním zároveň rozsah požadovanej
súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o
návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých

sa zabezpečuje presnosť a určitosť (teda aj vykonateľnosť) výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit
je pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne
vymedzených prípadoch (§ 153 ods. 2 O.s.p.).

Žalobný petit (návrh výroku rozsudku súdu) musí byť presný, určitý a zrozumiteľný. Pokiaľ je tento

nesprávny, t.j. vymedzenie práv im zodpovedajúcich povinností v ňom obsiahnutých je nepresné,
prevzatie takéhoto petitu do výroku rozhodnutia by malo za následok nevykonateľnosť rozhodnutia.
Uvedené požiadavky nie sú formálne, ale nevyhnutné pre výsledok konania, teda pre to, aby rozhodnutie
bolo vykonateľné a aby mohli nastať účinky zamýšľané navrhovateľom (I. ÚS 233/97).

Pokiaľ ide o petit návrhu na morálne zadosťučinenie formou uverejnenia ospravedlnenia, forma a
navrhovaný spôsob musí byť primeraný forme uverejnenia výrokov a nimi spôsobenému zásahu,
čo v danom prípade zo strany navrhovateľa navrhované nebolo a odvolací súd sa stotožnil s
názoromsúduprvéhostupňaoneprimeranostianeodôvodnenostinavrhovateľompožadovanéhopetitu,
neadekvátnemu s uverejnením výrokov v predmetnom článku daného denníka. Námietka navrhovateľa,

že súd prvého stupňa mohol jeho nároku vyhovieť v užšom zmysle a v ostatnej časti týkajúcej sa
priznania morálneho zadosťučinenia jeho návrh zamietnuť, preto nebola dôvodná, pretože petitom
návrhu navrhovateľa na morálnu satisfakciu formou ospravedlnenia je súd viazaný a nemôže si ho
upravovať a navrhovateľom formulovaný petit nezodpovedal požiadavkám priznania mu morálneho
zadosťučinenia.

Aj v časti priznania nemajetkovej ujmy a jej výšky sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa
stotožnil. Navrhovateľom uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy bola neprimeraná a túto náležite
neodôvodnil a v konaní nepreukázal.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dôvody napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodol vzhľadom k tomu, že rozhodoval o
odvolaní proti rozhodnutiu, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151

ods. 3 O.s.p. a o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa (§ 224 ods. 4 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.