Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, May 13, 2013

Súd: Okresný súd Dolný Kubín
Spisová značka: 5C/85/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5412204302
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Bebej

ECLI: ECLI:SK:OSDK:2013:5412204302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dolný Kubín samosudcom JUDr. Petrom Bebejom v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave - Staré Mesto, Župné nám. 13,
IČO: 00166073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 09.05.2013 doručený tunajšiemu súdu e-mailom
10.05.2013 zamieta.

Súd žalobu zamieta.

Žalovanej sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na tunajší súd dňa 27.09.2012 sa žalobca voči žalovanej domáhal náhrady majetkovej
škody 125,- eur a nemajetkovej ujmy 494,19 eura, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Dolný Kubín v exekučnom konaní vedenom voči povinnému Z. M. pred
súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 12795/2009 tým, že tento súd nerozhodol v stanovenej lehote
stanovenej v § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“) o žiadosti o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcienavymoženiepohľadávkyžalobcuvočipovinnémuvzniknutej
neplnením jeho záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 5760678.
Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako oprávnený postupom podľa ust. § 38 a nasl. EP písomne navrhol
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre uvedenú pohľadávku, ktorému návrhu exekútor
pridelil číslo EX 12795/2009. Súdny exekútor požiadal miestne a vecne príslušný Okresný súd Dolný
Kubín (ďalej len „exekučný súd“) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Citujúc ust. § 44 ods. 2

EP v znení platnom od 01.06.2010 do 31.05.2011 a od 01.06.2011 uviedol, že povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným
rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. U exekučného titulu oprávneného
- rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) nejde o rozhodnutie rozhodcovskej komisie,
ale o rozsudok rozhodcovského súdu. Zákon o rozhodcovskom konaní neobsahuje slovné spojenie

rozhodcovská komisia, a naopak používa slovné spojenie rozhodcovský súd. Platí interpretačné pravidlo
- predpoklad racionálneho zákonodarcu, ktorý ak použil dva odlišné pojmy, myslel tým aj dve odlišné
veci. Prejednávanie a rozhodovanie pracovných sporov rozhodcovskými komisiami bolo k 01.02.1991
zrušené.Rozhodnutiarozhodcovskýchkomisiíanimischválenézmieryostalivšakinaďalejvykonateľné.Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je teda úplne iný právny inštitút ako rozsudok rozhodcovského
súdu a je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) a neskôr EP - § 274 písm. h) O. s. p. a § 41 ods. 2 písm. i) EP ako iné (ako v zákone výslovne

uvedené) vykonateľné rozhodnutia a schválené zmiery, ktorých súdny výkon pripúšťa zákon. Ak je
exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, je založená povinnosť exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní
od doručenia takejto žiadosti. Podľa § 443 ods. 2 EP platného od 01.02.2002 do 31.05.2010 sa nerobil
rozdiel medzi exekučnými titulmi a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti,
a to bez ohľadu na povahu exekučného titulu. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná
nevykazovalaprvkynadmernejprávnejzložitosti,nevyžadovalasitakúspoluprácusúčastníkmikonania,
ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 16.08.2010 (konanie pritom
začalo 21.11.2009), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o

žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako
268 dní!). Žalobca vyvinul enormné úsilie pre docielenie vecného posunu v exekučnom konaní a primel
porušovateľa k vydaniu rozhodnutia nielen v tejto, ale aj vo vzťahu k rade iných skutkovo a právne
porovnateľných stagnujúcich exekučných vecí na okresných súdoch:
a) dňa 02.07.2009 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich

práv márnym plynutím času a požadoval nielen o oznámenie informácie o aktuálnom stave konania,
ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie
poverenia;
b) dňa 23.09.2009 opätovne spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania, pričom zopakoval
svoju námietku vo vzťahu k porušovaniu jeho práv márnym plynutím času a ešte raz požiadal nielen

o oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj o konkretizovanie prekážky, ktorá bráni
rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia;
c) dňa 13.11.2009 spísal a podal ďalšiu Žiadosť o informáciu o stave konania, opätovne namietal
porušovanie svojich práv márnym plynutím času a požadoval nielen o oznámenie informácie o
aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o žiadosti

súdneho exekútora na vydanie poverenia. Vyjadril tiež obavu o osud svojich majetkových práv vplyvom
zbytočných prieťahov zo strany súdu;
d) dňa 25.02.2010 spísal a podal Žiadosť o informáciu o stave konania/Podnet na preskúmanie
zákonnosti postupu súdu - prieťahy v konaní, namietal v poradí už po piatykrát porušovanie svojich práv
márnym plynutím času. Sťažovateľ poukázal na legitimitu zámerov pri svojich obchodných aktivitách

uskutočňovaných v rámci výkonu predmetu podnikania, na nutnosť aktívneho prístupu zo strany súdu
pri procesnom rozhodovaní, a to najmä v súvislosti s vymožiteľnosťou majetkových práv sťažovateľa,
tiež na nutnosť uskutočňovať procesné činnosti sústredene a zároveň podal podnet na preskúmanie
zákonnosti postupu súdu, sudcov a poverených súdnych úradníkov v predmetnej veci;
e) dňa 30.08.2010 spísal a podal Sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu - prieťahy

v konaní, opätovne namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času. Sťažovateľ poukázal
na konkrétne závery krajských súdov, ktoré odmietajú nelegálne predlžovanie exekučného konania
nesprávnym postupom exekučného súdu v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, najmä
tým, že dochádza k preskúmavaniu právoplatného exekučného titulu. Sťažovateľ zároveň podal podnet
na preskúmanie zákonnosti postupu súdu, sudcov a poverených súdnych úradníkov v predmetnej veci

preporušeniejehoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhočl.48ods.2Ústavy
Slovenskej republiky;
f) dňa 23.11.2010 spísal a podal Sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle ust. § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. a žiadal, aby došlo k prijatiu a zabezpečeniu vykonania opatrení na odstránenie
nedostatkov v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcií;
g) dňa 25.05.2011 opätovne spísal a podal Sťažnosť na prieťahy v konaní a na podklade opakovane
zvýrazňovaných, právne udržateľných argumentov, judikatúry a citovanej právnej doktríny žiadal, aby
došlo k prijatiu a zabezpečeniu vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov v podobe okamžitého
vydania rozhodnutí o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcií.

Sťažovateľ explicitne upozornil na fakt, že v dôsledku zbytočných prieťahov vzniká a zväčšuje sa na
jeho strane škoda spočívajúca v nemožnosti výkonu práva priznaného exekučným titulom, v oslabení
vymožiteľnostipohľadávky,poklesebonitydlžníkaanebezpečenstve,žesadlžníkbudezbavovaťsvojho
majetku.K dôkaznému bremenu poznamenal, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu
použitého ako nutná príloha k návrhu na vykonanie exekúcie a ani rovnopisom príslušného návrhu
na vykonanie exekúcie, obsahujúceho vyznačený dátum doručenia súdu. Generálne žalobca inicioval

exekučné konanie formou zápisnice spísanej u zvoleného súdneho exekútora. Žalobca sa snaží vyriešiť
prekážky vyplývajúce z vyššie uvedených skutočností práve tým, že ako dôkaz označuje príslušný spis
exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti
a používa na označenie exekučnej veci všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná.
Exekučný súd neoznámil žalobcovi spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania

na všeobecnom súde.
Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom - § 44 ods. 2 EP.
V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať
nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej

neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným
účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia Ústavného
súdu SR, sp. zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05). Žalobca sa dozvedel o všetkých okolnostiach
priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody, po doručení upovedomenia o začatí
exekúcie.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody ako
aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca vynaložil

vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v danom období, a to výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 125,- eur, konkrétne na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur; na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,- eur; na administratívne spracovanie textov urgencií
adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných

exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu
konania na exekučnom súde sumu 15,- eur.
Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu.
Výška hmotnej škody pozostávajúcej zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných

výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca je stanovená na
základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť
len s nepomernými ťažkosťami. Jej vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť
účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Žalobca očakáva, že za účelom oboznámenia sa

s kalkuláciou škody a potrebnými dokladmi dôjde zo strany Ministerstva spravodlivosti SR k určeniu
termínu osobného rokovania.
Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatňuje, pretože samotné konštatovanie porušenia
práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
dobe v spojení s porušením práva a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v dôsledku nesústredenej činnosti
exekučného súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom
do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania

žalobcu, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu
rizík - neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania
pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä, žalobca mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného
titulu. Postup exekučného súdu zamedzil žalobcovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jehozákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ďalšími podpornými dôvodmi sú:
a) neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať

vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnounemožnosťouvráteniastratenéhočasu,vyvolalaužalobcu,resp.učlenovriadiacichorgánov
spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo
a rovnosť v spoločnosti;
b) úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu

spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov;
c) nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Poukázal aj na nálezy Ústavného súdu SR ohľadne obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa Ústavy Slovenskej republiky a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 77/02, sp. zn. III. ÚS 120/2010 z 12.
mája 2010, sp. zn. III. ÚS 271/05). Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke
na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za

porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej
ujmy vychádza pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o
zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje
satisfakciavovýške20.000,-Sk,t.j.cca660,-eur.Ohľadomprimeranostipožadovanejvýškyfinančného
zadosťučinenia poukázal na doterajšie rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní, pričom citoval konkrétne nálezy.
Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti,
ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené

v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu) sumu 494,19 eura.
Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu, teda 660,-
eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac.
Žalobca postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal

žalovanú o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania tejto
žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala. Preto považuje za nutné
a) deklarovať porušenie práva žalobcu na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci

v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd;
b) deklarovať porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom

predpokladanej kvalite;
c) deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
konkrétne princípu legality, princípu ochrany legitímnych očakávaní, princípu ochrany dôvery v právo,
princípu právnej istoty;
d)nahradiťžalobcovinemajetkovúujmuamajetkovúškodu,ktorámubolaspôsobenávpriamejpríčinnej

súvislosti s porušením práv označených pod písm. a) a b) a princípov právneho štátu označených pod
písm. b).
Žiadal, aby súd rozhodol mezitýmnym rozsudkom o základe veci tak, že žalovaná je zodpovedná
za škodu, ktorá vznikla žalobcovi nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, pretože tento
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu, ktorá vznikla

neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 5760678 dlžníkom (povinným): Z. M., EX
12795/2009 a rozsudkom tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi z titulu majetkovej škody sumu
125,- eur a z titulu nemajetkovej ujmy 494,19 eura, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a nahradiť žalobcovi trovy tohto konania.Žalovaná sa k veci vyjadrila podaním doručeným súdu 29.04.2013, v ktorom žiadala žalobu v celom
rozsahu zamietnuť z viacerých dôvodov, predovšetkým z dôvodu nepreukázania splnenia základných

zákonných podmienok potrebných pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej
len „ZoZŠ“). Poukázala aj na nedostatky žaloby, ktoré podľa nej spôsobujú zmätočnosť podania, keď
žalobca síce uviedol časť dôkazov, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť na súd
napriek tomu, že žalobca znáša dôkazné bremeno. Zo žaloby nie je jasný ani titul nároku na náhradu

škody - či si ju žalobca uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané prieťahy v konaní, žalobca neuviedol kroky, ktoré
podnikol na odstránenie neželaného stavu, neuviedol ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného
prerokovania zo strany žalovanej, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v
príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti, t.j.

či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania. Judikatúra Ústavného súdu SR
(nález z 03.05.2011 č. k. II. ÚS 69/2011-25) poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým
postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). Poukázal aj na to,
že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu.
Túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Prvé žiadosti žalobcu o predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody boli doručené žalovanej 23.04.2012 a ak tento podal žalobu
na súd už 27.09.2012, je zrejmé, že ju žalobca nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr, a
preto ide o predčasne uplatnený nárok na súde. MS SR následne adresovalo žalobcovi výzvy na
doplnenie žiadosti, napriek tomu žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie
podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody,

o prerokovanie ktorého sám požiadal. Preto MS SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a)
ZoZŠ nepovažuje nárok žalobcu za predbežne prerokovaný. Ustanovenia ZoZŠ ustanovujú všeobecné
podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci, a to nezákonné rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a vzniknutou škodou,

ktoré tri podmienky musia byť splnené súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že prax
ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne
posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok,
najmä v prípade existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Prejavilo sa to vo veľkom
počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý

rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky
aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov by mohlo viesť k nedostatočnému a
nekvalifikovanému posúdeniu prípadu a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria
zákonnosti. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 EP účinného od 01.06.2011, 15-dňová lehota na
vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Ak bola žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 01.06.2011, nárok je v tejto časti
neopodstatnený. Odvolával sa aj na dôvodovú správu k novelizácii ust. § 44 ods. 2 písm. d) EP s
účinnosťou od 01.06.2011, kde je uvedené, že správnosť aplikácie tohto ustanovenia na rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor
SR a skutočnosť, že do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“ predstavovala len

explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Zo
samotnej dikcie § 44 ods. 2 EP vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v
podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, ale sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) EP).
Nie je možné ani logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so
svojou ústavnou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu, najmä kritéria, ako sú zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Súd konajúci o
náhrade škody by mohol pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v
súdnom konaní v prípade, ak by tieto boli konštatované predsedom súdu alebo Ústavným súdom SR.
Žalovaná nepovažuje za preukázanú existenciu prieťahov v predmetnom exekučnom konaní. Pokiaľide o materiálnu škodu vo výške 125,- eur a uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, s poukazom na
§ 17 ods. 1 ZoZŠ sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Požadovať paušálne sumy za žalobcom spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne

a účelové. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný
nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčísľovaniu škody
zo strany žalobcu. Rovnako žalobca nepreukázal ani nárok na vznik nemajetkovej ujmy, keď v zmysle
judikatúry Ústavného súdu SR nie je automatické poskytovanie finančného zadosťučinenia a toto
podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany Ústavného súdu. Každé prípadové okolnosti sú

osobité a vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov, je
nesprávna úvaha. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a u fyzických osôb je odlišný. Pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v tomto
konaní irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. S poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 30 Cdo 675/3011 odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické

osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma
priamo. Taktiež zánik podnikateľských aktivít a plánov nebol zo strany žalobcu preukázaný a ani to,
akým spôsobom uvedená situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“. Napokon žalobca
poukázal na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je potrebné zohľadniť spolu s § 17 ods. 2 a 3
ZoZŠ pri formulovaní záveru o potrebe priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške

takejto náhrady. V tejto súvislosti poukázal na podnikateľskú činnosť žalobcu a povedomie, ktoré je
okolo žalobcu v súvislosti s touto činnosťou vytvorené. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou
negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a
v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv
spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca

neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Vo veci súd nariadil pojednávanie na deň 13.05.2013 o 12.15 h, na ktoré sa nedostavili volaný zástupca
žalobcu a žalovaná napriek riadne vykázanému doručeniu. Žalovaná svoju neúčasť ospravedlnila
z dôvodu kolízie a aj hospodárnosti konania a nepožiadala o odročenie pojednávania. Zástupca

žalobcu „na poslednú chvíľu“ požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania e-mailom doručeným súdu
10.05.2013 (v piatok o 17.31 h, teda po pracovnom čase), ktoré bolo zaevidované podateľňou súdu až v
deň pojednávania (13.05.2013 o 7.22 h). Zrušenie pojednávania žiadal z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a súčasne navrhol prerušenie tohto konania až do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti žalobcu, predmetom ktorej je rozhodnutie o

porušeníprávažalobcunazákonnéhosudcuaprávananestrannýsúdaktorejdôsledkombudezrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.
V jej odôvodnení žalobca poukázal na skutočnosť, že už v podanej žalobe označil skutočnosti, pre ktoré
má byť vylúčený sudca poverený prejednaním a rozhodnutím veci, keď mu bolo doručené uznesenie
krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu Dolný Kubín nie sú z prejednávania veci vylúčení,

s čím žalobca zásadne nesúhlasí. Má za to, že sú dané objektívne dôvody na vylúčenie všetkých
sudcov Okresného súdu Dolný Kubín a rozhodnutie krajského súdu hodnotí žalobca ako nesprávne
a zakladajúce zásah do jeho základných práv. Uviedol, že z dôvodu dosiahnutia ochrany svojich práv
podal žalobca sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorej znenie zároveň priložil k podaniu, keď v tejto súvislosti
navrhol prerušenie tohto konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p.,

nakoľko ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť
a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu.
Súd k tomu uvádza, že ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. upravuje prípady, keď je súd
obligatórne povinný prerušiť konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto
konaní oprávnený riešiť ani ako otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení §

135 ods. 1 O. s. p. K prerušeniu konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. súd fakultatívne pristúpi
vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal podnet na také konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).
V danom prípade žalobca návrh na prerušenie konania odôvodnil podaním ústavnej sťažnosti pre
porušenie základného práva na súdnu ochranu, keď podľa jeho názoru krajský súd nesprávne rozhodol

o nevylúčení sudcov Okresného súdu Dolný Kubín z prejednania predmetnej právnej veci, a preto je
potrebnévyčkaťnarozhodnutieústavnéhosúduotejtosťažnosti.Podaniesťažnostinaústavnýsúdvšak
žalobca nijako nepreukázal (napr. dokladom preukazujúcim odoslanie takej sťažnosti, resp. potvrdením
o prijatí takej sťažnosti ústavným súdom), keď iba zo samotnej fotokópie sťažnosti nevyplynulo, že takásťažnosť bola skutočne na ústavný súd podaná. Je na účastníkovi, ktorý podáva určitý procesný návrh,
aby svoje tvrdenia odôvodňujúce podanie takého návrhu aj riadne a hodnoverne preukázal.
Odhliadnuc od uvedeného súd ďalej poukazuje na to, že podľa právnej teórie pojem „prejudicialita“ vo

všeobecnosti znamená determináciu určitej právnej otázky inou právnou otázkou, od ktorej vyriešenia je
priamo závislý výrok o spore, pričom túto otázku si môže v istých prípadoch posúdiť konajúci orgán sám.
Klasická prejudicialita však znamená rešpektovanie rozhodnutia iného orgánu (v hierarchii konkrétneho
systému ochrany práva nadradeného procesnému, konajúcemu orgánu) o predbežnej otázke (pozri
Štefček, M., Ficová, S. a kol.: Občiansky súdny poriadok Komentár. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck. 2009.

s. 290.).
V danom prípade Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený tunajšiemu súdu (príslušný na rozhodnutie
o námietke zaujatosti podľa § 16 ods. 1 O. s. p., resp. o vylúčení/nevylúčení sudcov tunajšieho súdu)
rozhodoval o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov tunajšieho súdu z prejednania tejto veci práve žalobcom
ohľadne veci aj pôvodne vedenej pod sp. zn. 5C/85/2012 žalobcom „spochybňovaným“ uznesením z
28.02.2013 č. k. 10NcC/27/2012-19, a preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že ide o otázku, ktorú nie je súd

oprávnenýriešiť.Súdsanestotožnilanisnázoromžalobcu,žeprebiehakonanie,vktoromsariešiotázka
majúca význam pre rozhodnutie súdu, keďže v danom prípade ide o otázku procesného charakteru,
ktorá nemá priamy dopad na posúdenie nároku žalobcu, t. j. nemá priamy súvis s vyriešením sporu vo
veci samej, a teda nejde o prejudiciálnu otázku, od ktorej vyriešenia priamo závisí výsledok sporu. Súd
preto v danom prípade, rešpektujúc rozhodnutie krajského súdu ako nadradeného orgánu, má za to, že

dôvod na prerušenie konania podľa vyššie uvedených ustanovení zákona nie je daný.
Ustanovenie § 135 O. s. p. ukladá súdu povinnosť rešpektovať okrem iného aj rozhodnutia ústavného
súdu, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, avšak v uvedenej veci nie je ústavným súdom
doposiaľ o tejto otázke rozhodnuté. Nejedná sa o otázku, ktorú by nebol všeobecný súd v zmysle §
135 ods. 1 O. s. p. oprávnený riešiť. Naopak, súd je povinný sa touto otázkou zaoberať a v súdenej

veci bola predmetná otázka aj náležite v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. posúdená súdom
nadriadeným procesnému súdu. V týchto intenciách súd dôvody na prerušenie konania podľa vyššie
citovaných ustanovení nevzhliadol.
Z obsahu sťažnosti, ktorú mal podľa svojich tvrdení žalobca podať na Ústavný súd SR vyplýva, že
ňou súčasne žiadal jej adresáta vydať dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti

napadnutého uznesenia Krajského súdu v Žiline z 28.02.2013 sp. zn. 10NcC/27/2012 tvrdiac, že
neodložením jeho vykonateľnosti mu vznikne značná ujma na právach najmä preto, že dôjde k založeniu
právomoci zaujatého súdu prejednať a rozhodnúť žalobcovu vec. Aj s ohľadom na túto žiadosť súd
nevidí najmenší dôvod, aby v tejto veci prerušoval konanie, pretože je v plnej dispozícii práve ústavného
súdu posúdiť závažnosť argumentov žalobcu pre vydanie ním navrhovaného dočasného opatrenia aj

v kontexte s jeho argumentmi ohľadne samotnej sťažnosti, v súvislosti s ktorou sa domáha vydania
takéhoto dočasného opatrenia.
Preto súd v skutočnostiach uvádzaných žalobcom nevidí dôvod na prerušenie tohto konania či už podľa
§ 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. alebo § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., nepovažujúc za takýto dôvod ani
sťažnosťžalobcuspojenúsnávrhomnaodkladvykonateľnosti(atoanivprípade,akjuskutočnežalobca

podal na ústavný súd).
Zvyššieuvedenýchdôvodovsúdzamietolnávrhzástupcužalobcunaprerušeniekonania,predovšetkým
so zreteľom na nepreukázanie danosti hlavného dôvodu, ktorým žalobca (jeho zástupca) prerušenie
konania odôvodňoval, teda toho, že sa žalobca reálne obrátil na Ústavný súd SR so sťažnosťou,
považujúc postup žalobcu (jeho činnosť na poslednú chvíľu pred termínom nariadeného pojednávania),

včítane jeho procesného návrhu na prerušenie konania, za výslovne účelový, keď predvolanie
(doručené zástupcovi žalobcu 18.04.2013) mu bolo doručené takmer mesiac pred určeným termínom
pojednávania. Keďže súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania a ešte predtým žiadosti
zástupcu žalobcu o odročenie pojednávania nevyhovel, vo veci konal a v záujme toho, aby medzi
účastníkmi bol čo najskôr odstránený stav právnej neistoty vo vzájomných vzťahoch súvisiacich so

žalobcom uplatneným nárokom a vo veci sa nevyskytovali prieťahy vyvolané účelovým postupom jednej
zo sporových strán, aj vychádzajúc z vykonaného dokazovania rozhodol v ich neprítomnosti.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalobca pred podaním žaloby podal na MS SR v žalobe uvádzanú
písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie uplatneného nároku podľa § 15 ods. 1 ZoZŠ a že na jej

podklade nedošlo ku dňu rozhodnutia súdu čo i len k čiastočnému uspokojeniu žalobcom uplatňovaného
nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy. Keďže už od podania žaloby do rozhodnutia súdu
uplynula lehota viac ako 6 mesiacov, súd aj v záujme hospodárnosti konania nepotreboval za potrebné
zisťovať, kedy konkrétne bola taká žiadosť podaná, keďže nepochybne táto bola podaná ešte predpodaním žaloby a od jej podania už uplynula 6-mesačná lehota, mohol sa už žalobca (v čase kedy súd
vo veci rozhodol) domáhať uspokojenia uplatneného nároku na súde (súd v čase vydania rozhodnutia
už nemohol z predčasného uplatnenia nároku žalobcom na súde pred uplynutím 6-mesačnej lehoty

vyvodzovať nejaké procesné dôsledky).

Z pripojeného Er spisu súd zistil, že z exekučnej veci sp. zn. 10Er/394/2009 (EX 12795/09) vyplýva,
že súdny exekútor, u ktorého bol návrh na vykonanie exekúcie spísaný 21.11.2009, doručil na tunajší
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 28.12.2009. Súd už uznesením z

10.01.2010 č. k. 10Er/394/2009-8 rozhodol o zastavení tohto exekučného konania s tým, že náhradu
trov konania povinnému nepriznal. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť po tom, ako bolo
na základe odvolania oprávneného potvrdené uznesením Krajského súdu v Žiline z 22.06.2010 č. k.
5CoE/48/2010-23, dňa 03.09.2010. Od doručenia návrhu exekútora na vydanie poverenia do vydania
rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie uplynulo 13 dní, pričom u exekútora od spísania návrhu na
vykonanie exekúcie do podania jeho žiadosti na exekučný súd o udelenie poverenia lehota 1 mesiac

a 1 týždeň.

Podľa § 3 ods. 1 ZoZŠ v znení účinnom do 31.12.2010 štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo

iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím
o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. ZoZŠ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda

vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1, 2 ZoZŠ štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa§17ods.1,2ZoZŠuhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovujeinak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonných rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Štát zodpovedá za škodu za súčasného splnenia týchto troch podmienok: 1) existencia škody

(majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch), 2) nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3) príčinná
súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

Zákon neobsahuje vyčerpávajúcu definíciu pojmu nesprávny úradný postup. Podľa obsahu tohto pojmu
môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto

výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie
štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti.
Pretožeúradnýpostupspravidlanemožnovprávnompredpiseupraviťdonajmenšíchpodrobností,treba
správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho
orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup sa však podľa výslovného znenia § 9 ods. 1 ZoZŠ

považuje (aj) porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

ZoZŠ nedefinuje ani pojem škody a preto je ho potrebné vykladať podľa ustanovení Občianskeho

zákonníka - „OZ“ (§ 25 ods. 1 ZoZŠ odkazujúci v odkaze pod čiarou pod č. 12 na uvedený zákon)
ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a
je napraviteľná poskytnutím majetkového, predovšetkým peňažného plnenia. Uhrádza sa skutočná
škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 ZoZŠ - obdobne § 442 ods. 1 OZ). Skutočná škoda predstavujeujmu znamenajúcu zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie, resp. iné znehodnotenie majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, predstavujúcou majetkové hodnoty, ktoré je
potrebné vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu ak je to možné. Ušlý zisk predstavuje zmarený

majetkový prospech - zmarené zväčšenie alebo rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý by bolo
možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, k čomu nedošlo práve (výlučne) v dôsledku
škodnej udalosti v dôsledku žalobcom vytýkaného nesprávneho úradného postupu.

Príčinná súvislosť je daná, ak je medzi nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku.

Príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím je daná len vtedy, ak by škoda pri absencii
nesprávneho úradného postupu nevznikla. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti, ktorá je skutkovou otázkou,
treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala (skúmanie vecnej
súvislosti príčiny a následku).

Prakticky jediným dôvodom, ktorým žalobca odôvodňoval nesprávnosť úradného postupu tunajšieho

súdu v dotknutých exekučných konaniach bolo „nedodržanie 15-dňovej lehoty podľa § 44 ods. 2 EP.
Nesprávny úradný postup v tomto prípade mal teda predstavovať porušenie povinnosti súdu urobiť úkon
v zákonom ustanovenej lehote, resp. zbytočné prieťahy v konaní.

Už z uvedeného je zrejmé, že ohľadne predmetnej exekučnej veci sp. zn. 10Er/394/2009 nemohlo dôjsť

k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu (a to aj v takom prípade, ak by právna argumentácia
žalobcu mala byť inak správnou), keďže súd na podklade doručenej žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol (negatívne) na 13. deň po jej doručení tak, že z
dôvodu vád exekučného titulu, pre jeho nezákonnosť rozhodol o zastavení exekučného konania.

V tejto súvislosti súd považuje za potrebné poukázať na to, že ustanovenie § 44 ods. 1 EP explicitne
ukladalo súdnemu exekútorovi predložiť súdu návrh (návrh na vykonanie exekúcie, ktorý v danom
prípade vo všetkých dotknutých exekučných konaniach spisoval oprávnenému sám súdny exekútor)
spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia (bez ohľadu na povahu exekučného titulu).
V danom prípade tak exekútor (pre súd z neznámych príčin) nekonal a urobil tak s odstupom viac ako

1 mesiaca. Žalobca v žalobe započítaval do tvrdenej nečinnosti tunajšieho súdu aj čas plynúci pred
tým, ako sa vôbec súdny exekútor obrátil na exekučný súd a doručil mu žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (t.j. obdobie možnej nečinnosti samotného súdneho exekútora) a rovnako do
ním tvrdenej lehoty započítal ako nečinnosť aj ním uvádzanú lehotu 15 dní, ktorú mal mať exekučný
súd na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac

žalobca v žalobe si zrejme „vymyslel“ dátum, kedy exekučný súd mal podľa neho vo veci rozhodnúť
(v žalobe uvádzal dátum 16.08.2010, hoci o zastavení exekučného konania exekučný súd rozhodol už
10.01.2010, teda o viac ako 7 mesiacov skôr).

Súd poukazuje aj na to, že žalobca nepreukázal, že by ohľadne dotknutých exekučných konaní príslušný

orgán (či už predseda súdu v rámci posudzovania sťažnosti účastníka konania podľa § 62 a nasl. zákona
č. 757/2004 Z. z. alebo Ústavný súd SR rozhodujúci o prípadnej sťažnosti niektorého z účastníkov
exekučného konania), konštatoval v danej exekučnej veci existenciu nejakých prieťahov v konaní tobôž
nie v dotknutom období vymedzenom žalobcom, t.j. od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do (v danom prípade) rozhodnutia súdu o zastavení exekučného

konania. S ohľadom na „promtné“ rozhodnutie exekučného súdu učinené v lehote 13 dní po doručení
žiadosti súdneho exekútora si súd ani nedokáže predstaviť, aby čo i len teoreticky mohli byť v tomto
exekučnom konaní konštatované nejaké prieťahy.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že vykonaným dokazovaním nemal súd preukázané naplnenie ani jedného

zo zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za prípadne vzniknutú škodu žalobcovi,
teda ani samotnú škodu (v tomto smere súd poukazuje na vyjadrenie žalovanej - jeho časť, v ktorej
poukazuje na to, že žalobca nepreukázal vznik a aj výšku tvrdenej škody, s ktorým sa súd stotožňuje)
a tiež to, že v žalobe, inak veľmi obsiahlej, žalobca neoznačil žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali
ním tvrdenú škodu, ale predovšetkým to, že by vôbec došlo v dotknutom exekučnom konaní v období

vymedzenom v žalobe rozhodnými skutočnosťami (teda nie nesprávnym, resp. zavádzajúcim dátumom,
kedy malo byť podľa žalobcu súdom rozhodnuté oproti skutočnému stavu) k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcemu v nečinnosti súdu, resp. v prieťahoch v konaní. Keďže súd nemal preukázanú
žalobcom tvrdenú príčinu a ani následok, ktorý táto príčina mala spôsobiť, nemôže byť daný aniďalší nevyhnutný predpoklad pre dôvodnosť nároku na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi
(nepreukázaným) nesprávnym úradným postupom a (nepreukázanou) škodou. Napokon zo žaloby
nevyplýva, že by vôbec po tom, ako bolo v danom exekučnom konaní právoplatne rozhodnuté o

zastavení exekučného konania, mal mať žalobca reálnu snahu podniknúť nejaké právne kroky vedúce
k uplatňovaniu si pohľadávky tvoriacej jej predmet alebo nejakej jej časti voči povinnému, ktoré by boli
práve (výlučne) v dôsledku dĺžky konania exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neúspešné a nie pre iné dôvody. Preto súd žalobu v celom rozsahu
ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol tak, že žalovanej ako úspešnej účastníčke, ktorej by inak za použitia
§ 142 ods. 1 O. s. p. prináležalo právo na náhradu účelne vynaložených nákladov súvisiacich s týmto
konaním, právo na ich náhradu nepriznal, pretože žalovaná, ktorá si síce uplatnila právo na náhradu trov
konania, žiadne konkrétne trovy nevyčíslila a z obsahu spisu nie je zrejmé, že by žalovanej v súvislosti
s týmto konaním vznikli nejaké trovy v konkrétne zistiteľnej výške.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd
Dolný Kubín (§ 204 ods. 1 O. s. p.), písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa musí okrem všeobecných náležitostí podania stanovených v § 42 ods. 3 O. s. p. (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, jeho datovania a podpísania) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2
O. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O. s. p.).